15. schôdza

Ďakujem, pán poslanec. Pokračujeme v rozprave.
Prvá poslankyňa Števulová za PS.

Vážení kolegovia, kolegyne, ja sa budem tiež snažiť byť stručná. Ako som už povedala v tej predchádzajúcej rozprave, aj na ústavnoprávnom výbore, my podporujeme určite filozofiu tohto zákona, pretože je naozaj dôležité prejsť z celoplošných príspevkov na adresnú pomoc ľudom, ktorí sú v postavení odídencov a odídenkýň z Ukrajiny. A zároveň chcem veľmi oceniť aj kooperáciu koalície a opozície, keď sme teda včera riešili tie naše možnosti ako krajiny nejakým spôsobom zmierniť ešte teda túto novelu a rozšíriť či už tú prechodnú dobu, ktorá bola práve teda prednesená v rámci pozmeňujúceho návrhu pána poslanca kolegu spravodajcu, pána Barteka, a zároveň aj tú diskusiu o možnostiach, že či je nejakým spôsobom možné rozšíriť vlastne tie zraniteľné skupiny tak, ako sú nadefinované v rámci tejto novely, keďže za nás máme pocit, že naozaj by bolo správne, ak by sme teda prikročili ešte k trochu väčšej otvorenosti. Ale chápeme teda tie rozpočtové možnosti.
Chcem povedať, že si naozaj vážim aj prácu ľudí z migračného úradu a ministerstva vnútra, ktorí aj v krátkom čase boli ochotní sa teda nejakým spôsobom takto kompromisne dohodnúť. A, samozrejme, sme veľmi radi za túto zmenu, ktorá dnes prišla, a určite ju teda potom podporíme.
Ja by som ale teda chcela predniesť ešte aj náš pozmeňujúci návrh, ktorý reaguje vlastne na list mimovládnych organizácií, ktorý sme dostali vlastne a ktorý navrhuje nejakým spôsobom trochu rozšíriť tie zraniteľné skupiny, ktoré budú oprávnené či už na ten finančný príspevok, alebo na zotrvanie v azylovom zariadení, keďže máme za to, že vzhľadom na tie rôzne životné situácie, v ktorých odídenci a odídenkyne sú, bolo by bývalo možno vhodné sa zamyslieť nad tým, či aspoň o niektoré skupiny by sme ich nemohli rozšíriť.
Preto si dovolím informovať vás, že predkladám pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Števulovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 354.
A teraz tento pozmeňujúci návrh prečítam.
1. V čl. I bod 14 sa mení § 36 ods. 3 takto:
„(3) Zraniteľnou osobou na účely ubytovania v azylovom zariadení sa rozumie
a) osoba, ktorá dosiahla vek 65 rokov,
b) osamelý rodič, ktorý sa stará o dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa, alebo fyzická osoba, ktorá sa osobne stará o dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa na základe rozhodnutia súdu,
c) dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa osoby podľa písm. b),
d) osoba, ktorá je príbuzným v priamom rade osoby podľa písm. a) alebo b).
Bod 2 pozmeňujúceho návrhu. V čl. I bod 14 sa mení § 36 ods. 4 takto:
(4) Zraniteľnosť podľa odseku 3 preukazuje odídenec ministerstvu
a) dokladom totožnosti, ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 3 písm. a),
b) ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 3 písm. b) a c)
1. čestným vyhlásením rodiča dieťaťa, že sa stará o dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa, alebo
2. rozhodnutím súdu, ak ide o fyzickú osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa na základe rozhodnutia súdu,
c) ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 3 písm. d), čestným vyhlásením osoby, že ide o osobu, ktorá je príbuzným v priamom rade osoby podľa odseku 3 písmena a) alebo b), a dokladom podľa písmena a) alebo b).
Bod 3 pozmeňujúceho návrh. V čl. I bod 15 sa mení § 36a ods. 2 takto:
(2) Zraniteľnou osobou na účely poskytovania príspevku sa rozumie
a) člen domácnosti, ktorý je príjemcom pomoci v hmotnej núdzi,
b) osoba so závažným zdravotným postihnutím, ktorej sa poskytuje dotácia na podporu humanitárnej pomoci osobe so závažným zdravotným postihnutím podľa osobitného predpisu,
c) osoba, ktorá dosiahla vek 65 rokov,
d) jeden z rodičov, ktorý sa stará o dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa alebo fyzická osoba, ktorá sa osobne stará o dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa na základe rozhodnutia súdu,
e) dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa osoby podľa písmena d).
Bod 4 pozmeňujúceho návrhu. V čl. I bod 15 sa mení § 36a ods. 3 takto:
(3) Zraniteľnosť podľa odseku 2 preukazuje odídenec oprávnenej osobe a obci
a) potvrdením o poskytovaní pomoci v hmotnej núdzi, ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 2 písm. a),
b) oznámením o priznaní dotácie, ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 2 písm. b),
c) dokladom totožnosti, ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 2 písm. c),
d) ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 2 písm. d) a e)
1. čestným vyhlásením rodiča dieťaťa, že sa stará o dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa, alebo
2. rozhodnutím súdu, ak ide o fyzickú osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa pred dovŕšením šestnásteho roku veku dieťaťa na základe rozhodnutia súdu.
Bod 5 pozmeňujúceho návrhu. V čl. I bod 15 § 36a ods. 4 sa v písmene c) na konci bodka nahrádza čiarkou a dopĺňa sa nové písmeno d) s nasledujúcim znením:
d) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje bezodplatne ubytovanie odídencovi v ubytovacom zariadení na základe oprávnenia podľa osobitného predpisu, ubytovacím zariadením sa rozumie budova, v ktorej sa verejnosti celoročne alebo sezónne poskytuje prechodné ubytovanie a s ním spojené služby.
A bod 6 pozmeňujúceho návrhu. V čl. I bod 19 § 54i ods. 2 sa mení takto:
(2) Odídencovi, ktorý je zraniteľnou osobou podľa § 36 ods. 3 a je ubytovaný v azylovom zariadení 30. júna 2024, uplynie obdobie, na ktoré je ubytovaný v azylovom zariadení 31. augusta 2024, ak odídenec nepodá ministerstvu žiadosť o predĺženie ubytovania v azylovom zariadení najneskôr do 15. augusta 2024, použije sa ustanovenie § 36 ods. 7 písm. b)."
Skončila som s čítaním pozmeňujúceho návrhu, pán spravodajca.
A na záver by som chcela teda znova povedať, že verím a viem aj z tých v rozprave na ústavnoprávnom výbore, aj s ministerstvom vnútra, že v prípade, ak sa vyskytnú udalosti, ktoré by nejakým spôsobom ukázali, že je potrebné aj možno ten navrhovaný zákon, tak ako bude schválený, kde je potrebné riešiť dodatočne situácie ľudí, ktorí budú v tej zraniteľnej situácii, na ktorú možno ten zákon nemyslí, že je tam vôľa na, potom na individuálne vyriešenie takejto situácie a za to im veľmi ďakujem.
A tiež by som sa úplným záverom chcela poďakovať z tohto miesta naozaj všetkým ľuďom, štátnym orgánom a organizáciám, ako aj mimovládnym organizáciám, jednotlivcom, firmám a podnikom, ale aj ľuďom, kolegom a kolegyniam, vám tu v sále, ministrom a ministerkám, mnohí z vás ste stáli či už pri nastavovaní tej schémy pomoci na Slovensku, alebo pri schvaľovaní nejakých jej zmien a dodatkov a ja osobne ako človek, ktorý robí v téme azylu a utečencov od roku 2005, si myslím, že to, akým spôsobom sa Slovensko postavilo k pomoci ľuďom z Ukrajiny na našom území, je veľkým víťazstvom Slovenskej republiky a jej obyvateľov a obyvateliek a je to naozaj niečo, na čo môžeme byť právom hrdí. A bola som aj ja nesmierne hrdá, keď som zažívala to, ako k nám chodili a chodia medzinárodné organizácie, ktoré dovtedy robili v úplne iných krajinách sveta, v úplne iných podmienkach a s úžasom pozerajú na to a oceňujú to, čo Slovensko v tejto oblasti dokázalo. A verím, že tam budeme robiť aj naďalej aj s touto už nie plošnou, ale adresnejšou pomocou. Myslím si, že Slovensko sa dostane ako keby do takej ďalšej dôležitej fázy pomoci ľuďom z Ukrajiny, kedy bude dôležité ich pripraviť práve na tú samostatnosť, sebestačnosť v našej krajine, na to, aby sme vlastne dokázali využiť potenciál každého jedného a jednej z nás bez ohľadu na to, či sa nakoniec rozhodne tu na Slovensku ostať, alebo ak sa naozaj podarí Ukrajine vojnu vyhrať, vrátiť sa do krajiny a budovať ju nanovo.
Takže chcela by som sa ešte raz vám všetkým poďakovať, ktorým leží na srdci dobro ľudí odídencov a odídenkýň z Ukrajiny, ako aj víťazstvo Ukrajiny ako takej.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán poslanec Čaučík, ale je faktická. Pán poslanec Bartek.

Druhýkrát dnes, pán predsedajúci, ale v pohode. Ďakujem veľmi pekne. Myslím si, že, myslím si, že slovenský národ a Slovenky a Slováci aj tým svojím prístupom po začiatku tej kríze na Ukrajine len potvrdili to, že to, čo po stáročia platí, že sme národ žičlivý, štedrý a doprajeme a vieme pomôcť druhému, keď je, keď je treba, naprieč krajmi. A neboli to len mimovládne organizácie, ale aj naozaj desiatky dobrovoľných hasičov, ktorí tam boli pripravení nezištne pomôcť. Nebudem rozprávať viacej.
Dokážem pochopiť aj tie vaše výhrady, ktoré sú v tej, v tom pozmeňujúcom návrhu. Ja pevne verím, aj keď som mal tie diskusie, že tam bude možnosť a ten priestor práve na individuálne riešenia týchto záležitostí a chcel by som sa vám aj poďakovať za pragmatický prístup k tejto diskusii a celkovo, celkovo naozaj zrozumiteľnú komunikáciu k tomuto zákonu.
Ďakujem.

Pokračujeme v rozprave. Takže teraz pán poslanec Čaučík.

Vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v dôvodovej správe k tomuto zákonu sa píše, že cieľom návrhu zákona je úprava podmienok podpory pre odídencov tak, aby bola dlhodobo udržateľná a čo najviac adresná. Taktiež, že je žiaduce, aby sa odídenci čo najskôr zaradili do bežného života a podieľali sa na zabezpečovaní základných životných potrieb aj z vlastných zdrojov. S tým súhlasíme, aj keď si uvedomujeme, že v praxi je to práve pre odídencov, ktorí ušli pred vojenským konfliktom z Ukrajiny, často veľmi problematické a komplikované.
Mení sa poskytovanie príspevku na ubytovanie pre zraniteľné osoby, pričom zraniteľnými osobami sa rozumejú členovia domácnosti, ktorá je príjemcom pomoci v hmotnej núdzi, osoba so závažným zdravotným postihnutím, osoba, ktorá dosiahla vek 65 rokov, jeden z rodičov, ktorý sa stará o dieťa do piatich rokov, a dieťa do piatich rokov. Chceme priniesť pozmeňujúci návrh, aby sa ponechalo vyplácanie príspevku za ubytovanie v rodinách odídencov všetkým deťom do 18 rokov, a vysvetlím prečo. Máme pre to tieto dôvody.
Väčšinu rodín odídencov na Slovensku tvorí práve žena – matka s jedným alebo viacerými deťmi. Niekedy je prevádzané aj starou mamou alebo oboma starými rodičmi. Náš pozmeňovací návrh myslí práve na tieto rodiny, kde sa pracujúca žena – matka, samoživiteľka stará o výchovu detí, ktoré sú často už vo veku vyššom ako päť rokov a ktoré by teda podľa vládneho návrhu zákona nedostávali žiaden príspevok na ubytovanie, rovnako ako ich matka, čo by najmä pri rodinách s viacerými takýmito deťmi mohlo aj existenčne ekonomicky ohroziť fungovanie týchto rodín. Pretože mamy samoživiteľky často na Slovensku pracujú za minimálnu mzdu, resp. mzdu blízkej minimálnej mzde a niekedy aj pod jej úrovňou, alebo pracujú cez agentúru, ktorá si berie z ich mzdy až 25 %. Od júla pôjde veľká časť rozpočtu týchto rodín na úhradu nájmu za nehnuteľnosť, v ktorej bývajú. Nehovoriac o tom, že tieto rodiny sú najčastejšie situované vo veľkých, väčších mestách, najväčšia komunita je práve tu v Bratislave z dôvodu dostupnosti pracovných príležitostí, kde ale prirodzene ceny nájomného bývania štandardne dosahujú sumy ďaleko nad ich finančné možnosti.
Zmluvy ukrajinských rodičov, pracovné zmluvy, sú často opakovane podpisované len na tri mesiace, respektíve na šesť mesiacov, pričom samotné firmy vedia, že o zamestnankyne budú mať aj naďalej záujem, no s výhovorkou na status dočasného útočiska im nechcú ponúknuť fixné pracovné miesta napriamo, teda bez agentúry, a súčasne na dlhšie obdobie, napríklad aspoň cez jednoročné kontrakty. Naopak, Ukrajinci neustále ako keby začínali odznovu u svojich zamestnávateľov za častokrát neprimerane nízky plat na dobu, ktorá je de facto v celej dĺžke ich skúšobnou dobou. Pritom títo ľudia sú pomocou pre našu ekonomiku, náš priemysel a odvetvia, ktoré zúfalo trpia nedostatkom pracovných síl. A musíme náborovať zamestnancov aj z omnoho vzdialenejších častí sveta, ako je India, Stredná Ázia či Filipíny, alebo Afrika. Mnohí Ukrajinci by si tu založili svoj život dlhodobo radi, ale treba im k tomu ponúknuť primerané podmienky. Je potrebné si pritom uvedomiť, že nielen Slovensko pomáha im, ale aj oni pomáhajú svojou prácou slovenskej ekonomike a priemyslu. Uvediem jeden príklad zo života.
Keď na hodine slovenčiny pre ukrajinských dôchodcov bola v učebnici otázka, čo by si priali, ak by im zlatá rybka mohla splniť želanie, odpoveď bola jednoznačná. Aby sa skončila vojna a mohli sa vrátiť domov. Ale zaznelo napríklad aj také želanie, jedna pani dôchodkyňa si priala, aby jej dcéra, ktorá pracuje v Bratislave, nemusela chodiť sedem dní v týždni do roboty, ale len päť dní. Aj mnohí ľudia na Slovensku pracujú viac, viac ako päť dní, ale myslím si, že je evidentné a logické, že práve ukrajinské rodiny to nevedia riešiť, riešiť ináč a často tá starostlivosť o deti je potom na úkor toho, že mama musí pracovať naozaj sedem dní v týždni.
Mnoho ľudí, ktorí na Slovensku sú úplne z východu Ukrajiny, stratili svoje domovy, začínajú tu od nuly, nemajú sa kde vrátiť. Vieme tiež, že dôchodky Ukrajincov sú také, z ktorých sa na Slovensku nedá vyžiť, preto sa aj oni snažia si privyrábať, starajú sa o vnúčatá, aby matky mohli pracovať a spolu vedia nasporiť na nájomné i iné výdavky. Toto je ale ten lepší prípad. Často sú tu len matky s deťmi bez starých rodičov. Matka, ktorá sa stará o malé deti a je sama, si ťažšie nájde adekvátnu prácu, ak musí deti vodiť do školy, ostávať s nimi často doma, keď sú choré, je potom nútená zobrať aj nižšie platené miesto. Máme tu aj mnohých odborníkov, vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí ale pracujú za minimálnu mzdu. Finančná pomoc im môže pomôcť aj v lepšej integrácii detí do spoločnosti, že môžu zaplatiť výdavky v škole a podobne a tak pôsobia aj preventívne. Toto je podľa mňa významné pre ich integráciu do našej spoločnosti, o ktorú sa aj vláda snaží.
Nazdávame sa, že vládny zákon určil vek päť rokov ako hranicu príspevku za ubytovanie u detí bez presvedčivej argumentácie a veková hranica päť rokov nemá opodstat... nemá silné opodstatnenie. Každé dieťa je rovnocenné, nedokáže sa o seba postarať, kým nedokáže plnohodnotne zarábať, čo je vek 18 rokov. Každé dieťa je závislé, navyše ukrajinské deti tu nemajú otca, ktorý sa o nich postará, lebo ukrajinskí otcovia bojujú doma za svoju vlasť. A tiež si musíme uvedomiť, že sú to deti traumatizované vojnou. Preto veríme, že náš pozmeňovací návrh nájde podporu, ktorým môžeme zastabilizovať mnohé ukrajinské rodiny na Slovensku.
Pán spravodajca, začínam čítať pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, poslankyne Martiny Holečkovej, Mariána Čaučíka a Jozefa Hajka k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
1. V čl. I bod 15 § 36a ods. 2 písmená d) a e) znejú:
„d) jeden z rodičov, ktorý sa stará o dieťa do osemnástich rokov veku alebo fyzická osoba, ktorá sa osobne stará o dieťa do osemnástich rokov veku na základe rozhodnutia súdu,
e) dieťa do osemnástich rokov veku osoby podľa písmena d)."
2. V čl. I bod 15 § 36a ods. 3 písmeno d) znie:
„d) ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 2 písm. d) a e)
1. čestným vyhlásením rodiča dieťaťa, že sa stará o dieťa do osemnástich rokov veku, alebo
2. rozhodnutím súdu, ak ide o fyzickú osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa do osemnástich rokov veku na základe rozhodnutia súdu."
Tento bod dva je legislatívno-technická úprava nadväzujúca na bod jedna.
Končím čítanie pozmeňujúceho návrhu.
Záverom ďakujem za pozornosť, ďakujem za podporu, ďakujem pani kolegyni Zuzane Števulovej aj ostatným kolegom za otvorenosť. Viem, že aj vláda hľadá cestu, ako vyhovieť, ako vyjsť v ústrety. Mali sme včera diskusiu aj so zástupcami ministerstva vnútra a vieme, že toto všetko znamená finančné implikácie v rozpočte, ale považujeme pobyt detí na Slovensku, ktoré sú traumatizované vojnou a ktorým sme otvorili nejakým spôsobom svoju náruč, za tak dôležitý, aby sme zvážili podporu poskytovania príspevku na ubytovanie a rozšírili kategóriu zraniteľných osôb na deti do 18 rokov. Alebo ak, kolegovia z koalície, lebo uvedomujeme si, že je to, samozrejme, závislé na vašej vôli, ak tých 18 rokov je príliš veľa, možno obmedzme to aspoň na školskú, vek školskej dochádzky. Nastavme to aspoň takýmto spôsobom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. (Potlesk.) Pán poslanec Bartek. Pán poslanec Bartek sa nehlási, takže pokračujeme v rozprave, aby som mu neublížil tretíkrát.
Poslankyňa Gažovičová.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené poslankyne, poslancovia, milí kolegovia, sme v rozprave k zákonu o azyle, ale môj príspevok sa bude týkať odídencov z Ukrajiny a špecificky témy školstva. Zatiaľ to tu nebolo dnes v rozprave nejako pomenované, ale v rámci rokovania o tomto návrhu na výbore, na gestorskom výbore obrany, bol predložený aj pozmeňujúci návrh k tomuto zákonu, ktorý sa týka školskej legislatívy. A myslím si, že je dôležité, aby sme aj o tejto téme v tomto pléne diskutovali.
A obzvlášť v súvislosti s tým, že sa mení nastavenie pomoci pre odídencov z Ukrajiny, a aj tu odznelo, aj v dôvodovej správe je uvedené, že tá pomoc má byť poskytovaná teda hlavne na začiatku a potom má byť čo najviac podporovaná integrácia odídencov. S týmto sa plne stotožňujeme, ale v tejto súvislosti treba pripomenúť, že pre tú integráciu je absolútne nevyhnutné, aby deti, ktoré prišli z Ukrajiny k nám, boli u nás začlenené do škôl. A je to nevyhnutné pre tie deti samotné, aby sa dostali medzi rovesníkov a aby sa vzdelávali. A je to rovnako dôležité pre ich rodičov a v tomto prípade predovšetkým pre ich matky, lebo z Ukrajiny prišli teda najmä rodiny, matky s deťmi. A ak očakávame, že tie matky budú schopné sa u nás nejako osamostatniť a začleniť na trh práce a teda naozaj sa integrovať a vedieť si zabezpečiť tú podporu samostatne a prestať byť závislé na podpore od štátu, tak kľúčovým predpokladom je, aby ich deti boli začlenené v školách. A teda, žiaľ, sme v situácii, kedy ešte stále nemôžme povedať, a to už uplynulo vyše dva roky od začiatku vojny, ale ešte stále nemôžme povedať, že by začleňovanie detí z Ukrajiny do škôl u nás bolo automatické a bezproblémové. Lebo ešte stále nemáme zavedenú ani povinnú školskú dochádzku pre tieto deti a rovnako teda nemáme zavedené ani právo na vzdelávanie pre tieto deti. Lebo to sú dve strany tej istej mince.
Keď sa teda vrátim trošku na začiatok tej vojny z pohľadu školstva, vtedy sa postupovalo v školskom zákone podľa paragrafu, ktorý sa týka detí cudzincov, v ktorom sa hovorí, že deti cudzincov sú vzdelávané a poskytuje sa im vzdelávanie rovnako ako občanom a občiankam Slovenskej republiky. A ministerstvo školstva v tom čase vydalo usmernenie alebo teda právnu interpretáciu, ktorá hovorila, že keďže pre občanov a občianky Slovenskej republiky povinná školská dochádzka je viazaná na trvalý pobyt na Slovensku, tak sa to rovnako vzťahuje aj na deti cudzincov. A keďže odídenci z Ukrajiny u nás dostali status odídencov, čo bolo napojené na nejaký dočasný, dočasný pobyt, nie trvalý pobyt, tak sa povedalo, že povinná školská dochádzka sa na nich nevzťahuje. Malo to aj svoj význam pre niektoré tie rodiny. Mnohí dúfali, že sa rýchlo vrátia. Ukrajina samotná vtedy veľmi podporovala online vzdelávanie, mnohé ukrajinské školy fungovali naďalej v online režime, avšak stále tá situácia znamenala, že tie deti u nás síce získali pobyt, ale nikto ani len nezbieral informácie o tom, či sa naozaj vzdelávajú. Či naozaj navštevujú online vzdelávanie alebo nie, a či sa u nás snažia začleniť do škôl alebo nie.
Ja sama si veľmi silne pamätám v tom období, ako som sa tiež cez svoju prácu opakovane stretávala s rodinami, ktoré mali úprimný záujem zapísať svoje deti do škôl na Slovensku, aj preto, lebo chceli, aby sa naučili po slovensky a integrovali, aby sa dostali medzi rovesníkov, aby neboli znovu zavreté doma na online vyučovaní. Uvedomme si, že tak ako u nás deti boli zavreté cez covid na online vyučovaní, to isté platilo pre tie ukrajinské deti a mnohí už nemali o toto záujem a chceli u nás sa začleniť do bežného vzdelávania, ale mali problém nájsť školu. Pretože to, že nebola zavedená povinná školská dochádzka, zároveň znamená, že tým školám, teda tým rodinám neboli priradené žiadne spádové školy, ktoré by boli povinné ich zobrať. A výsledok bolo, že, teda minimálne v Bratislave tú situáciu poznám, že niektoré rodiny doslova chodili od dverám k dverí a akoby dobíjali sa tým riaditeľom na dvere, aby ich deti zobrali do školy. A niektorí to skúsili možno na jednej škole a hneď boli úspešní, ja poznám mnohé školy, kde okamžite urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby prijali deti, aj moje deti hneď po mesiaci mali nových spolužiakov z Ukrajiny. Ale mnohí nepochodili hneď a skúšali to možno na jednej škole, na dvoch, cez rôznych známych na Slovensku. A nevieme, koľkí to vzdali. Koľkí si jednoducho po prvých, po prvom, druhom, treťom odmietnutí riaditeľov povedali, že tak asi nás táto krajina nechce. A my nevieme, čo bolo ďalej s tými deťmi a to je pre mňa možno to najdesivejšie. Že my, keďže sa nezaviedla žiadna povinná registrácia toho, či sa tie deti vzdelávajú alebo nie, tak my nevieme, koľkí z nich sa vzdelávali.
Boli, máme pomerne presné dáta o tom, že koľko detí bolo zapísaných do škôl v máji 2022, čiže krátko po vypuknutí vojny sa u nás v školstve vzdelávalo vyše 10-tisíc ukrajinských detí. Mimochodom aktuálne dáta z apríla 2024 hovoria, že sa u nás vzdeláva 11-tisíc ukrajinských detí v školstve. Čiže to číslo neni nejak zásadne iné, čo by mohlo aj napovedať, že to jednoducho súvisí, súvisí s tými kapacitami, alebo, alebo s tou ochotou tie kapacity prideľovať. A ale nikdy sa nepodarilo mať úplne presné dáta o tom, že koľko tých detí nie je začlenených. Existujú odhady, asi najpresnejšie vypracovalo Centrum vzdelávacích analýz v máji 2022. V tom čase odhadovali, že približne polovica z detí, ktoré na Slovensko prišli z Ukrajiny a boli by vo veku, že by sa mali vzdelávať v školách, tak sa do škôl nezapísali. Či už bol dôvod, že nemali záujem, alebo či bol dôvod, že nevedeli vo svojom okolí nájsť školu, ktorá by ich prijala, to nevieme. Ale vieme odhadnúť, že v tom čase bolo ako vysoké tisíce, možno okolo 10-tisíc detí, ktoré neboli nikde zapísané. A teda najväčšie boli tie podiely u tých najmenších, vieme, že pri materských školách aj naše deti majú problém sa dostať do škôlky, čiže tam bolo odhadované, že iba asi pätina ukrajinských detí v škôlkarskom veku sa dostali do škôlok. Pri tých deťoch v základnej škole to mohla byť možno polovica. Pri deťoch, ktoré by mali byť zaradené do strednej školy, sa vtedy odhadovalo, že len asi 10 % ukrajinských detí vo veku strednej školy sa dostane na stredné školy. Čo sú fakt alarmujúce čísla. Momentálne sú tie odhady o niečo nižšie, ale aj ministerstvo školstva v súčasnosti priznáva, že stále sa asi bavíme o nízkych tisícoch detí, možno dve-tritisíce, nevieme, ktoré u nás žijú a žijú u nás možno už vyše dva roky a sú možno v školopovinnom veku, ale nenavštevujú u nás školy.
A naozaj si myslím, že právo na vzdelanie je jedna z tých úplne základných vecí, na ktorej verím, že sa aj ako spoločnosť zhodneme a verím, že je absolútne akoby jeden z kľúčových princípov nejakej, nejakej civilizácie, že v 21. storočí naozaj dieťa, ktoré u nás dlhodobo žije a je vo veku školskej dochádzky, by malo byť samozrejmosťou, že sa dostane do škôl. Je to istý taký, nazvem to, spoločenský dlh, ktorý si myslím, že máme voči odídencom z Ukrajiny. Od začiatku vojny sa na ministerstve školstva štyrikrát vymenilo vedenie, respektíve teraz máme už štvrté vedenie ministerstva školstva za tých približne dva a pol roka. Čiže viem, že súčasné, súčasný minister akoby aj zdedil tento problém, aj zdedil isté, istý, istú fázu toho procesu riešenia. Keď prvýkrát prišiel tento zákon do parlamentu, tak sa priznám, že som bola veľmi sklamaná, že tam táto téma nie je zaradená, lebo som teda dúfala, že keď príde ďalší lex Ukrajina, tak tam bude aspoň, aspoň nejaké prvotné riešenie aj tohto problému. Nakoniec to prišlo ako pozmeňovák. Ako je tu, žiaľ, sa stalo takým nepríjemným zvykom, čo v praxi znamená, že pozmeňovák týkajúci sa školstva bol preberaný iba na obrannom výbore a na školský výbor sa ani nedostal, keďže tento zákon a školský výbor nebol ani priradený, čo si myslím, že je veľká škoda.
Keď som ten pozmeňovák pozrela, sú tam dve také, nazvem to, menšie zmeny, ktoré teda ešte zďaleka nie sme tam, kde by sme raz chceli byť, čiže zavedenie naozaj nejakej premyslenej povinnej školskej dochádzky pre tieto deti, ale je to riešenie takých dvoch praktických problémov, ktoré sa ukázali, čiže taký akoby implementačný, implementačný problém. To prvé sa týka vôbec zbierania údajov o týchto deťoch, pretože v praxi obce ani nemohli mať kompletný prehľad, pretože to narážalo na GDPR. Čiže teraz ten zákon hovorí, toto bolo zavedené do zákona 596 o školskej správe, ak sa nemýlim. Obec vedie evidenciu odídencov, ktorí sú štátnymi občanmi Ukrajiny vo veku plnenia povinného predprimárneho vzdelávania, čiže od päť rokov, a vo veku plnenia povinnej školskej dochádzky, čiže od šesť do šestnásť, ktorí majú v obci adresu dočasného útočiska, a vedie evidenciu, v ktorých školách sa vzdelávajú. Čiže minimálne už bude splnený ten krok toho, že tie obce aspoň budú vedieť, že či tam teda tie deti sú a či sa vzdelávajú.
Ešte tam nie je žiaden krok bé, ktorý by hovoril o tom, že by napríklad tá obec mala povinnosť im to vzdelávanie prideliť. Alebo že by mala nejaké, nazvem to, páky na tie rodiny, ich naozaj, naozaj donútiť, aby tie deti do tých škôl zapísali a teda opačne páky na tých riaditeľov, aby tie deti určite, určite prijali. Ale schvaľujem to a podporujem to, že toto je aspoň taký, taký prvý krok. Ja by som to aj chcela zdôrazniť, že aj sama poznám mnoho, mnoho aj na úrovni samospráv ľudí, aj na úrovni škôl, aj viem, že v rezorte školstva bola snaha potom čiastkovo cez rôzne projekty vlastne podporiť to začleňovanie a bolo veľa, veľa iniciatív a naozaj mnohí ľudia v školstve sa k tomu postavili veľmi aktívne. Ale, žiaľ, keď, kým nie je to systémové riešenie, tak stále, stále vlastne situácia nie je komplexne, komplexne vyriešená.
Čiže toto je aspoň taký prvý krok, že obce budú zbierať tie dáta, budú ich mať k dispozícii, a druhé také, taká praktická zmena je, že doteraz platilo, že keď ten žiak už raz bol na škole zapísaný, tak potom vlastne, a musel, formálne bol zapísaný celý školský rok. Keďže ale je väčšia fluktuácia u týchto rodín z Ukrajiny a keďže sa na nich nevzťahuje tá povinná školská dochádzka a skôr mohli vlastne prestať chodiť do školy, tak je to také praktické riešenie, ktoré sa zavádza, že škola bude môcť vyradiť takéto dieťa z evidencie, pokiaľ sa, pokiaľ ho zákonný zástupca aktívne odhlási, alebo pokiaľ, myslím, že 30 dní prestane, prestane, 30 dní sa v tej škole neukáže, tak.
Čiže tieto zmeny sa zavádzajú od 1. septembra 2024. Z tohto dôvodu tam aj vidím to odôvodnenie, že to je v skrátenom legislatívnom konaní, aj keď teda ma mrzí, že cez, že cez pozmeňovák, ale toto odôvodnenie tam vidím.
Zároveň teda viem, že, alebo teda pripomenula by som, že aj programové vyhlásenie vlády zahŕňa vetu, že vláda zmenou školského zákona zváži zavedenie povinnej školskej dochádzky pre deti cudzincov. Je to síce vágne, ale veríme, že je tam snaha a aj teda podľa mojich informácií je úprimná snaha na ministerstve školstva túto situáciu nejako vyriešiť. Vidíme teda, že to nebude od septembra ´24. To sa, žiaľ, znovu nestihlo. Tak, ako sa o tom diskutovalo, že či to bude od septembra ´23 a nebolo, nebude to ani od septembra ´24. Tak znovu sa môžeme nádejať, že to bude od septembra ´25.
Tam potom, samozrejme, s tým sa spája, s celým vzdelávaním detí z Ukrajiny sa spájajú aj mnohé ďalšie problémy. Ja len spomeniem z odporúčaní školskej inšpekcie, tiež ešte z roku ´22, podporiť organizáciu kurzov štátneho jazyka, podporiť organizáciu kurzov ukrajinského jazyka, zabezpečí psychologickú špeciálnopedagogickú podporu a asistenciu v ukrajinskom jazyku. Ako toto už sú mnohé ďalšie čiastkové témy, viem, že to, to už dosť zachádzam od toho, že sme teraz v rozprave k zákone o azyle. Verím, že v rámci budúceho školského roka, v školstve uvažujeme na školské roky, že bude aj podrobnejšia diskusia k tomuto.
Nateraz by som to chcela teda uzavrieť tým, že oceňujeme, že prišlo aspoň nejaké akoby prvotné riešenie z ministerstva školstva, aj keď teda škoda, že cez pozmeňovák a tým pádom sa to vôbec ani nedostalo na školský výbor. A taktiež je to krok smerom k tým, že kto toto chce aktívne riešiť, tak teraz bude mať ešte lepšie nástroje. Žiaľ, stále je tu istá šedá zóna toho, že možno stále nám na Slovensku žijú deti, ktoré tu žijú vyše dva roky, ktoré sú vo veku povinnej školskej dochádzky a do tých škôl nechodia, a je to, žiaľ, nejaké systémové zlyhanie a nejaký dlh, ktorý verím, že ešte ako spoločnosť splatíme.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Dve faktické. Poslankyňa Kosová.

Ďakujem za slovo, pán predseda, predsedajúci teda.
Ďakujem aj tebe, Tina, za veľmi vecný príspevok. Je to veľmi závažná téma, vzdelávanie ukrajinských detí, a je dôležité, aby sme o nej viacej hovorili tu v parlamente. A to aj najmä z toho dôvodu, že problémy so vzdelávaním detí ukrajinských máme už viac ako dva roky a, bohužiaľ, veľmi laxne pristupuje k tomuto problému. A osobne si myslím, a chcem to zdôrazniť a myslím, že si to povedala aj ty, nie je veľmi dobré, že takýto závažný problém riešime pozmeňujúcimi návrhmi a nesystémovo. My už vlastne dva roky čakáme na to, kedy konečne prinesie vláda nejaký komplexný program riešenia problematiky vzdelávania ukrajinských detí a doteraz sa nič nestalo, napriek tomu, že v okolitých štátoch už tieto problémy majú dávno riešené aj v oblasti povinnej školskej dochádzky detí. Takže je to viac ako urgentné. A očakávame systémové riešenie ministerstva školstva a nielen pozmeňujúce návrhy.
Zároveň je ale veľmi dôležité to, že jedna vec je, aby sme vedeli, koľko vôbec detí ukrajinských na území Slovenska je, ale tá druhá ešte, myslím si, že závažnejšia je, aby sme týmto deťom dokázali poskytnúť aj kvalitné vzdelávanie. A tu je ešte viac zásadných problémov, ktoré máme, pretože to nedokážeme. Upozorňujem, že v predchádzajúcom roku len jedna tretina škôl z podporených škôl finančne dokázali vôbec poskytnúť deťom doučovanie slovenského jazyka a ešte stále máme deti, ktoré dochádzajú aj viac ako rok do školy a nevedia slovenčinu. Takže my nemáme dostatočne kompetentných pedagógov na to, aby dokázali vyučovať deti s odlišným materinským jazykom. Nemáme pripravené žiadne metodické materiály, v rámci ktorých by sme mohli učiť slovenčinu ako druhý jazyk. Učitelia a učiteľky nemajú metodickú podporu a nemáme ani... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)