15. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo a ďakujem za všetky faktické poznámky.
Budem reagovať asi na, iba na pani poslankyňu Plevíkovú, keďže mala otázky.
Čo sa týka úpravy manželstva v ústave, tento zákon nijakým spôsobom do toho nezasahuje. Upravuje len podmienku v prípade, že došlo k uzavretiu manželstva, s ktorým bolo spojené zmena priezviska v zahraničí. To nijakým spôsobom nemá dopad na to, ako, akým spôsobom je upravené manželstvo na Slovensku. Kiež by to bolo také jednoduché. A zároveň my už dnes vlastne pre účely niektorých práv, pobytových práv vo vzťahu k občanom Európskej únie, obdobným spôsobom uznávané, uznávame zväzky párov rovnakého pohlavia, takže nič nové týmto neprinášame v tomto kontexte.
Čo sa týka tých viacerých priezvisk, že by mali štyri priezviská, zákon upravuje všeobecné pravidlo, kde je stanovený maximálny počet tých priezvisk, ktoré môžu byť takýmto spôsobom naakumulované, teda na dva, na dve. To znamená, že tento problém absolútne nevzniká.
A vo vzťahu k prechyľovaniu vy ste uviedli, že nemôžeme si to nechať inými krajinami vnútiť, alebo niečo v tomto kontexte, niečo s inými krajinami, že podľa mňa by sme sa mali zamerať na to, čo ľudia chcú, a vy síce hovoríte, že toto nie je to, čo ženy trápi, ale my sme s tým návrhom zákona prišli práve preto, že sa na nás ženy, konkrétne ženy slovenské obracali s tým, že ich to trápi. A aj v týchto dňoch pribúdajú ďalšie a ďalšie, ktoré sa na nás s týmto problémom obracajú. A jednoducho to, že vy si nechcete takýmto spôsobom upraviť priezvisko, je úplne v poriadku, je to vaša voľba. Ale máme tu ženy, ktoré si to priezvisko upraviť chcú a mali by sme im dať tú možnosť, pretože o to tu ide, aby ľudia mohli si sami zvoliť svoju vlastnú identitu, do ktorej patrí aj priezvisko.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne a pýtam sa, či sa niekto chce do rozpravy prihlásiť ústne.
Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Pani poslankyňa Beáta Jurík, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako spolupredkladateľka tohto návrhu a tiež ako poslanec Jurík by som sa chcela vyjadriť špeciálne k bodu týkajúcemu sa toho prechyľovania alebo teda ženskej verzie priezviska bez -ová. Začnem takou v podstate anekdotou o priezvisku. Ja keď som študovala vo Francúzsku, tak v predposlednom ročníku vysokej školy sa moji rodičia rozviedli a moja mama si zobrala opäť späť svoje priezvisko, ktoré mala teda za slobodna, a navyše s mojou mamou máme aj také šťastie, že máme rovnaké krstné meno.
No a, samozrejme, že moje priezvisko, volala som sa Líšková, tak nebolo rovnaké ako priezvisko môjho otca, ktorý bol Líška. Tak si predstavte, ako som toto musela vysvetľovať neustále francúzskej administratíve, a to sa deje vlastne na všetkých administratívach.
Musela som podávať čestné vyhlásenia ku akémukoľvek aktu, dopĺňať, samozrejme, rodný list, len aby som dokázala, že som dcéra mojich rodičov. Pretože som mala, a to bolo absolútne nepochopiteľné pre administratívu, rovnaké krstné meno ako moja mama, iné priezvisko ako moja mama, ale ani len s mojím otcom som nemala nič spoločné, pretože, samozrejme, no krstné meno som nemala ako on, ale ani len to priezvisko podľa zahraničnej administratívy jednoducho nekorešpondovalo.
A ja si myslím, že toto je nielen teda problém ľudí, ktorí žijú v zahraničí, ale že aj tu na Slovensku sa stretávame s čoraz viac ľuďmi, ženami, ktoré jednoducho nechcú mať priezvisko -ová. Poviete si, žila som v zahraničí. No ako som už povedala, nie je to len o ľuďoch žijúcich v zahraničí, a pritom všetci a všetky veľmi dobre vieme, koľko ľudí odchádza do zahraničia, či už teda na čas, alebo niekedy, žiaľ, aj kvôli politickej situácii na Slovensku natrvalo. Zároveň čím ďalej tým viac žien na Slovensku si neželá túto príponu, ktorú buď považujú za zastaralú, za prežitok, za niečo zbytočné, alebo ktoré si jednoducho želajú mať rovnaké priezvisko, ako majú ich deti. Pretože aj o tom to je. Ja napríklad mám 2 synov, opäť budem osobná, ja som rada, že mám rovnaké priezvisko ako oni. A že či už teda na Slovensku, alebo ak by sme raz opäť odišli do zahraničia, aby som opäť nemusela niekde dokladovať, neviem akými vyhláseniami, že sú to skutočne moje deti. Prechyľovanie sa momentálne rieši aj v Českej republike a jedna česká sociologička, ktorá skúmala celý fenomén prechyľovania v Česku a na Slovensku, sa vyjadrila takto. Ženy v podstate od narodenia do smrti niekomu patria. Pretože tá prípona -ová, historicky znamená tá, ktorá patrí niekomu. A najskôr je to teda otcovi, potom manželovi, a teda neviem, ako sa cítite vy, ale ja sa teda rozhodne necítim ani ako kus nábytku, ani ako domáci miláčik a som teda slobodná, svojprávna, aj keď, žiaľ, v dnešnej spoločnosti nie vo všetkých oblastiach rovnocenná ľudská bytosť, ktorá nikomu nepatrí. A keby sme aj odhliadli od tohto aspektu, ktorý možno niekto môže považovať za akýsi ideologický, tak je tu aj tá praktická časť. Tá praktická časť je to, že už dnes je možné, však som toho príkladom takisto ako kolegyňa Petrík, kolegyňa Kleinert a aj vaša bývala kolegyňa Tabak napríklad. Je možné na Slovensku mať priezvisko, ženské priezvisko bez prípony -ová.
Ale viete, čo kvôli tomu musí žena urobiť? Na matrike musí vyhlásiť, že má inú národnosť ako slovenskú, čo je podľa mňa maximálne dehonestujúce a urážlivé a ja vám poviem, keď som teda uzavrela manželstvo a keď som na matrike musela podpisovať, že som inej národnosti, hoci som si tam teda udávala národnosť francúzsku, pretože som dlhodobo žila vo Francúzsku, tak ma to veľmi bolelo ako Slovenku. Pretože ma skutočne moja krajina, moja vlasť, môj domov núti povedať, že sa cítim byť inej národnosti len kvôli tomu, aby som následne nemala takýto administratívny problém, prekážku a aby som si mohla zvoliť svoje priezvisko.
Tak to si myslím, že keď už nie ten, ja ho nechcem nazvať ideologický aspekt, ale teda ten, že jednoducho žena sa môže cítiť tak, že nikomu nepatrí, možno niektoré ženy sa cítia tak, že niekomu patria, však to je na každej voľbe, ale keď už nie to, tak prihliadnime aspoň na tento aspekt, že už je to dnes jednoducho možné, len na tých matrikách doslova incitujú ženy k tomu, aby zavádzali, alebo aby takýmto spôsobom popreli svoju slovenskú národnosť.
A to je teda veľmi smutné a malo by na tom záležať napríklad aj národniarom, nehovoriac o sociálnych demokratoch. Padlo, padol tu taký argument o histórii a koreňoch. Nuž však kedysi sme aj jazdili na koňoch, teda my už nie, však my sme tá mladšia generácia, pani kolegyňa, ale dnes sa jazdí na autách. Kedysi ženy nemali volebné právo, dnes sme dokonca volené a sedíme tu. A aj keď nás teda nie je veľa, čo je smutné, no ale tak taká je realita, žiaľ. A práve tá história prechyľovania, ako spomínal aj pán kolega Prostredník, nie je taká jednoznačná. Toto jednoducho nie je akože nejaká časť našej identity alebo niečo také. Ja keď som si čítala históriu prechyľovania, pretože ma to celkom zaujíma, tak ono sa to v tej histórii menilo. Menilo sa to podľa toho, že aké náboženské prúdy momentálne boli pri moci, ako sa aj na základe toho menila právna úprava a napríklad je veľmi zaujímavé, že v období Márie Terézie sa od prechyľovania úplne upustilo. A aj teda v tomto období, keď aj ženy mali konečne právo sa vzdelávať, tak zrazu nemuseli mať túto príponu -ová. Tak je to veľmi zaujímavé a keď si to dáte tak do spojitosti, tak možno tiež vám to veľa napovie o tom, že čo to prechyľovanie znamená.
A ja teda skutočne chcem zdôrazniť, že rešpektujem ženy, ktoré majú prípony -ová, však aj samotná navrhovateľka, predkladateľka Lucia Plaváková takú príponu má a jednoducho sú tu ďalšie, ktoré sú aj medzi nami v Progresívnom Slovensku, aj u vás všade proste, ktoré si to jednoducho zvolia, lebo tú príponu chcú. A však to je úplne v poriadku. Ale zároveň musíme rešpektovať ženy, ktoré tú príponu nechcú, z iks dôvodov a ktoré to už teraz môžu urobiť, ale hovorím, musia nejakým spôsobom zavádzať, musia poprieť svoju slovenskú národnosť, len aby to tak mohli urobiť. A to je teda veľmi, veľmi smutné.
A nám sa skutočne ozvalo iks žien, ktoré malo takúto skúsenosť na matrikách a pardon, ktoré to vyslovene zabolelo, že museli poprieť svoju slovenskú národnosť. A považovali to len za akúsi administratívnu prekážku, pretože však, keď je to možné, tak prečo to musíme robiť takto? Podľa mňa by mal jednoducho zákon dovoliť každej z nás, vybrať si, že chceme, či chceme byť Jurík alebo Juríková alebo Plevíková alebo Plevík.
Dúfam, že som to správne, lebo však aj s týmto je občas problém, že pri niektorých tých prechyľovaniach to ani nie je o -ová, ale je to iba o -á a skutočne, keď toto máte niekde vysvetľovať, na Slovensku je to možno bežné, ale idete do zahraničia, stane sa vám nedajbože nejaký úraz alebo niečo v nemocnici, vysvetľujete, že áno, ten muž, ktorý tam leží, tak je skutočne môj manžel len kvôli tomu, že nemáte rovnaké priezviská. Tak sú tam aj takéto ako keby, možno také praktické nepraktickosti, ktoré sa vám možno zdajú ako úplne minoritné, ale nie je to tak, pretože keď ste s tým konfrontované, tak to skutočne môže byť problémom.
Čítala som aj taký názor, právny názor, že meno je ľudské právo. A hovorím teda, že som čítala, aby zase niekde neodznelo, že progresívky už vyhlasujú, že meno je ľudské právo a že každý má právo identifikovať sa, ako chce, nuž, samozrejme, že je to aj môj názor, ale vravím, toto bol právny názor niekoho iného. A aj preto by nikto nemal, a teda štát hlavne by nemal nútiť ľudí prijať také alebo hentaké meno. A jednoducho zasiahnuť do toho práva, ktorým, ktorým meno je, len na základe nášho rodu. Pretože takýto zásah by, samozrejme, musel byť niečím odôvodnený, opodstatnený. No čím by sme akože mali okrem teda toho, že je to nejaká časť histórie, aj to vlastne, ako tu už bolo povedané, sa to počas tej histórie menilo, tak aký iný dôvod na takéto niečo máme? Nič. Ten zásah je jednoducho neopodstatnený. Aj preto náš návrh zákona garantuje každej žene právo na slobodné rozhodnutie o tom, či chce alebo nie príponu -ová. Bez toho, aby musela obchádzať zákon takým spôsobom, o akom som vám už hovorila. Čiže nie je to o ničom inom, len o možnosti voľby.
Tak ja verím, že takúto právnu úpravu, ktorá už teda de facto existuje, by ste mohli podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)
6 faktických poznámok v reakcii na vystúpenie pani poslankyne Jurík.
Ako prvá pani poslankyňa Gažovičová, nech sa páči.

Ďakujem za slovo.
Ja by som chcela doplniť, to, čo spomínala kolegyňa Jurík o tom, že naozaj sú z toho v zahraničí problémy, pretože naozaj pre... z pohľadu administratívy akejkoľvek inej krajiny, a to aj našich najbližších krajín v rámci Európskej únie, to prechyľovanie znamená, akoby to bolo iné meno. A ja som si to tiež zažila aj v detstve, keď som s rodičmi žila v Rakúsku a taktiež polovica rodiny bola -ová, teda moja mama a ja, polovica bez a pamätám si, keď potom po rokoch som sa stretla s mojou učiteľkou zo základnej školy a sa ma teda pýtala, že aký, aká je to tá tradícia zo Slovenska, prečo ženy majú trošku iné priezvisko. A keď som jej teda vysvetľovala, že viete, ono to vlastne v slovenčine znamená doslova, keď si to vezmeme gramaticky, že tá žena tomu mužovi patrí, lebo keď si zoberieme súčasné meno, tak Gažovičová vlastne znamená, akoby že patrí Gažovičovi. Tak tiež z toho boli tak pomerne prekvapené. A to isté sa mi môže stať aj dneska, ja napríklad tiež mám dvoch synov, ktorí majú priezvisko Gažovič obidvaja a viem, že keď s nimi zrovna napríklad teraz v lete pôjdem do zahraničia a budem tam iba ja z rodičov a nie manžel, tak pokojne sa nám môže stať, že niekde v nemocnici alebo tak, sa budú nad tým čudovať, že prečo sa volám inak. A, samozrejme, že si môžme povedať, že nech v zahraničí nejakú našu osobitosť, to je úplne v poriadku, môžme na tom trvať, len tiež súhlasím s tým, že by to mala byť slobodná voľba tej danej ženy, prípadne tej danej rodiny a nie niečo, čím vlastne štát tak trošku núti tú ženu, že keď to nechce, tak ako tu už bolo spomínané, tak teda si má uviesť inú národnosť. Tak myslím, že toto by nemal byť zámer vlastne, aby si ženy násilne uvádzali inú národnosť, pokiaľ teda nechcú mať prechylené... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Pán poslanec Škripek, nech sa páči

Ďakujem pekne.
Ja sa vyjadrím k tomuto celému návrhu o mene a priezvisku, za nás vyjadrím, za klub KDH, že nemožno podporiť tento návrh poslancov za stranu Progresívne Slovensko. Pretože vaše formulácie, ktoré ste tam uvádzali, tak tu máte napísané, že, alebo ako iste viete, Slovenská republika nepozná žiadne iné, citujem: "riadne osvedčené vzťahy ako formy rodinného života okrem manželstva, ktoré je chránené priamo v Ústave Slovenskej republiky vrátane jeho všestrannej podpory a ochrany v spoločnosti a inými slovami, právny poriadok a ústavný rámec Slovenskej republiky neumožňuje pridanie formulácie do zákona o mene a priezvisku." A teraz citujem: "Alebo iného riadne osvedčeného vzťahu uzavretého v súlade s právnym poriadkom iného štátu."
Ja tomu trošku aj nerozumiem, že prečo sa tu bavíme o právnom poriadku iného štátu, sme na území Slovenskej republiky. Za druhé, som proti tomu ideologickému preformulovaniu slovného spojenia "ženské priezvisko osoby na priezvisko osoby ženského pohlavia". Takže v tomto vidím zaujímavé slovné spojenie, ako keby sme nerozumeli, čo je to ženské priezvisko osoby. Na dosiahnutie tej zmeny, o ktorej hovoríte, o ktorú vám ide, stačilo v tomto prípade vypustiť slová inej, ako slovenskej národnosti a nie aj meniť to slovné spojenie ženské priezvisko osoby na ideologické genderové slovné spojenie priezvisko osoby ženského pohlavia. Pardon, osoba ženského pohlavia je žena. Takže toto tu naozaj nepotrebujeme.
A druhé, hovoríte, že veľa žien sa na vás obrátilo, to máte teda koľko dát? Bolo to 12-tisíc, 40-tisíc, 2-tisíc, 200 alebo šesť vašich známych?
Takže myslím si, že to nie je potrebné.

Ďakujem.
Pani poslankyňa Nash, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ďakujem, Bea, za tvoj príspevok k tejto téme. Chcem sa teda vyjadriť tiež aj so svojou osobnou skúsenosťou s týmto. Keď som sa v roku 2002 vydávala, tak mi pani na matrika povedala, že áno, dá sa zákon obísť, dá sa obísť tak, že si zmením národnosť, zmením si ju na ten deň, kedy sa budem vydávať, ale že už od pondelka si môžem národnosť zmeniť na slovenskú opäť, ale už budem mať toto meno zapísané. Čo som ja urobila, je, že som si teda zmenila národnosť na nemeckú, nakoľko mám nemecké korene, moja rodina pochádza z Hauerlandu, to je oblasť, ktorá je pri Kremnici a Handlovej, kde bola nemecká menšina. A čo mi toto prinieslo ako pozitívum, táto zmena, je, že som sa začala zaujímať aj o dejiny tento národnostnej menšiny a vlastne ma to priviedlo aj k mojim koreňom. Takže ja som za to pomerne vďačná a tú národnosť som si teda takto ponechala, hoci tiež nevylučujem, že si to možno niekedy zmením, keďže je to také jednoduché, ako hlásiť sa k nejakej národnosti.
A ešte poviem jednu anekdotu, keď som sa teda vydávala, tak môj svokor, ktorý je z Írska, tomu tiež ako keby nerozumel a on sa teda pýtal, jeho otázka bola, že či teda môj muž sa bude volať Nashová. Tak som ho ubezpečila, že môjho muža sa tento zákon netýka a že teda stále sa bude volať Nash a ja sa teda budem volať rovnako ako on a takisto sa volajú aj naše deti.
Takže ide tu vlastne len o to, aby sme nediskriminovali Slovenky a ja za to zahlasujem, pretože si myslím , že by sme nemali byť diskriminované.
Ďakujem. (Potlesk v sále.)

vymazať