15. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ono to tu už síce odznelo, ale oficiálne to prináleží spravodajcovi, takže navrhujem hlasovanie zajtra o jedenástej.
Ďakujem.

Ďakujem vám veľmi pekne.
Vážené kolegyne, milí kolegovia, spoločne s kolegyňami Simonou Petrík, Beátou Jurík a Zuzanou Števulovou sme predložili novelu zákona o mene a priezvisku, ktorej cieľom je odstrániť niektoré praktické problémy, s ktorými sa ľudia stretávajú keď si chcú zmeniť priezvisko v súlade s ich rozhodnutím a želaním, a s ktorými sa na nás aj pravidelne obracajú, aj v tejto chvíli, posledné dni, keď sme komunikovali tento návrh zákona, tak sa ďalší a ďalší ľudia na nás obrátili s tým, že podporujú túto zmenu.
Viac o jednotlivých zmenách uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predseda Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajkyňu k návrhu zákona, tlač 240.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyne vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj.
Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 6. septembra 2024 a v gestorskom výbore do 9. septembra.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako som už uviedla v mojom úvodnom slove, navrhovaná zmena zákona o mene a priezvisku a ďalších súvisiacich predpisov sa zameriava na odstránenie praktických problémov a znevýhodnení, ktoré vyplývajú priamo z praxe. Teda ide o problémy, s ktorými sa ľudia, a obzvlášť aj ženy, stretávajú v prípade, ak si chcú upraviť priezvisko.
Návrh sme teda pripravovali na základe skúsenosti ľudí a ktorým sa snažíme takýmto spôsobom pomôcť.
Uvediem teda štyri okruhy, ktorých sa dotýka tento náš návrh zákona.
Prvým je možnosť vlastne úpravy priezviska pre deti nezosobášených párov. Nezosobášené páry musia svojim deťom vybrať iba jedno priezvisko, a teda musia sa rozhodnúť, či po mame, alebo po otcovi. A nezosobášení rodičia by po zmene zákona, teda na základe nášho návrhu, mohli určiť pre ich dieťa priezvisko, ktoré bude zložené z obidvoch priezvisk, teda z priezvisk obidvoch rodičov. Vzhľadom na narastajúci počet detí, ktoré sa rodia rodičom, ktorí nie sú zosobášení, v podstate súčasná právna úprava nereflektuje vývoj spoločenský a situáciu, v ktorej žijeme a v ktorej sa nachádzame. Vývoj pomeru detí narodených v manželskom zväzku a mimo neho krátko uvediem. Tento pomer bol v roku 1996, teda deti narodené v manželstve verzus deti narodené mimo manželstva približne 13 ku 2. V roku 2022 sa tento pomer významne zmenil na 3 ku 2. Čiže je úplne zjavné, že tá situácia spoločenská sa mení a vyvíja a my by sme ako najvyšší zákonodarný zbor mali vedieť na to reflektovať.
Druhou oblasťou je možnosť zvoliť si spoločné priezvisko zložené z obidvoch priezvisk osôb uzatvárajúcich manželstvo, a to pre obidve osoby uzatvárajúce manželstvo.
Podľa súčasnej právnej úpravy si vlastne iba jeden z páru môže zvoliť priezvisko tak, že si ponechá aj svoje pôvodné a pridá si to, ktoré majú spoločné. My chceme umožniť ľuďom, aby si mohli obidvaja z partnerského zväzku, teda obidvaja manželia zvoliť priezvisko spoločné, ktoré bude zložené z obidvoch tých priezvisk.
Ono je to vlastne aj paradoxné, teda zvláštne, absurdné, že sa to v súčasnej dobe nedá, pretože ľudia sa vlastne o tom dozvedajú v možnosti, keď už pristupujú k manželstvu a keď pred touto voľbou stoja a vtedy zistia, že vlastne to ani nie je možné. Čiže opäť to vychádza z praxe a z vôle ľudí, akým spôsobom si chcú svoje priezvisko upraviť a chcú mať túto možnosť. Všetko, čo navrhujeme a upravujeme, je vlastne len o tom, dať ľuďom viacej možností, viacej slobody sa rozhodnúť podľa toho, ako vidia svoju vlastnú identitu, ktorá je tvorená práve aj priezviskom.
Dnes si teda manžel nemôže zobrať druhé priezvisko po manželke napríklad a štandardne teda si manželka ponecháva to pôvodné a pripája si aj spoločné. Po našej zmene by si mohli obidvaja teda vytvoriť to spoločné priezvisko zložené z obidvoch ich priezvisk.
Tým tretím okruhom je možnosť mať ženské priezvisko bez koncovky slovenského prechyľovania pre všetky ženy, ktoré si to želajú, a to bez ohľadu na ich národnosť a potrebu jej deklarácie. Ženy dnes síce môžu mať priezvisko bez koncovky -ová, ale v zásade musia na matrike prehlásiť, že sú inej národnosti, čo teda považujeme za neprijateľné, pretože v prípade, ak sa žena rozhodne mať priezvisko bez -ová, tak by sme nemali tomu vytvárať nejaké nadbytočné podmienky a už vôbec nie ako keby nútiť tie ženy k tomu, aby prehlásili nejakú inú národnosť, lebo to sa v praxi deje. Tie ženy, ktoré to priezvisko chcú mať bez -ová, tak potom si zvolia inú národnosť, ktorú uvedú teda v záznamoch. A keď sa nad tým zamyslíme, tak to je úplne absurdné, pretože ten, ten cieľ, ktorý chcú dosiahnuť, sa v podstate takýmto spôsobom deje v zásade s istým obchádzaním zákonov, ku ktorým sú aj motivované vlastne na matrike. Čiže zmenou by sme len zosúladili to, čo sa v praxi deje a odstránili úplne zbytočnú podmienku, ktorá dnes v zákone je ustanovená.
A tým štvrtým okruhom je situácia, ktorá sa týka párov, ktorí uzatvárajú manželstvo alebo registrované partnerstvo v zahraničí, kde teda počas toho právneho aktu si zvolia tiež spoločné priezvisko a toto nie je možné v istých prípadoch, v prípade manželstva sa to týka párov rovnakého pohlavia, v prípade registrovaného partnerstva všetkých párov, nemôžu si vlastne to spoločné priezvisko preniesť aj do slovenského registra, pretože im to nie je umožnené.
My chceme umožniť osobám, ktoré uzatvorili manželstvo alebo iný riadne osvedčený vzťah v súlade s právnym poriadkom iného štátu, zosúladiť si priezvisko prijaté pri uzatvorení manželstva alebo iného riadne osvedčeného vzťahu, väčšinou je to teda registrované partnerstvo, s priezviskom evidovaným matrikou na Slovensku.
Súčasná právna úprava vlastne vytvára nežiaduci stav, kedy slovenskí občania, ktorí uzatvorili manželstvo v prípade párov rovnakého pohlavia, ako som už spomínala alebo registrované partnerstvo v prípade párov rovnakého aj odlišného pohlavia, majú dve odlišné identity s dvomi odlišnými priezviskami v rôznych krajinách.
To samo osebe je naozaj niečo, čo by sme nemali nejakým spôsobom podporovať. Majú teda jednu identitu v krajine, v ktorej zväzok uzavreli vrátane všetkých dokladov a potrebných záznamov v dokumentáciách a druhú na Slovensku, kde majú to pôvodné priezvisko, ktoré si takýmto spôsobom nevedia a nemôžu zmeniť.
Nemožnosť zosúladiť si priezvisko, je vo svojej podstate zásahom do práva na súkromie, ktoré teda patrí medzi základné práva a slobody, a takýto zásah nemá žiadne legitímne odôvodnenie.
Ako som už v úvode uviedla, týmito štyrmi zmenami, ktoré prinášame, by sme odstránili praktické problémy a prekážky, ktorým dnes ľudia čelia a s ktorými sa na nás aj obracajú dlhodobo, dlhé roky. A aj v týchto dňoch, ako som, Jožo, spomínala, sme, keď sme náš návrh komunikovali, tak prichádza ďalšia a ďalšia odozva od ľudí, ktorí presne sa stretli s týmito prekážkami, ktoré sa my snažíme naším návrhom odstrániť.
A teraz je na vás, drahí kolegovia a kolegyne, či im pomôžete.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem.
Ďakujem, Lucia, za toto vystúpenie a ako spolupredkladateľka tohto návrhu sa plne stotožňujem s ním, samozrejme, aj s dôvodmi, ktoré si uviedla. A chcem povedať, že naozaj v súčasnosti v 21. storočí by sme mali vyjsť v ústrety už zmenenej tej spoločenskej situácie, kedy tie rodiny reálne vyzerajú inak, ako keď bol tvorený tento zákon a boli tvorené pravidlá toho, akým spôsobom sa v prípade rôznorodých párov to meno a priezvisko upravuje a ako sa upravuje pri deťoch. To je jedna vec.
Druhá vec, osobitne dôležité mi to príde naozaj pri manželstvách alebo partnerstvách queer ľudí uzavretých v zahraničí, kedy teda nie je, alebo kladieme neustále vlastne tie administratívne prekážky týmto párom v podstate na akomkoľvek úseku ich života úplne vlastne neodôvodnene z nejakých ideologických príčin alebo prosto len preto, že sa nám nechce meniť legislatívu.
A ja by som chcela povedať, že včera som bola na takej diskusii s mladými ľuďmi z celého sveta, ktorí sem prišli na jednu letnú školu a tí mladí ľudia, samozrejme, vyrastajú, prichádzajú z rôznych prostredí a mnoho z nich sa ma práve pýtalo na tú tému queer-párov aj queer-utečencov z Ukrajiny a podobne a veľmi tak negatívne hodnotili a vedeli teda aj o útoku na Zámockej a podobne, o tej situácii na Slovensku. A mne to bolo také trápne, že vlastne som sa až hanbila, že im vlastne nemôžem povedať nič dobré o Slovensku napriek tomu, že by som chcela, ale prosto v tejto téme nič v podstate priaznivé a pozitívne sa povedať nedá.
A aspoň tento návrh zákona by odstránil jednu praktickú prekážku aj pre hetero, aj pre iné páry, takže aj teda pre deti, tak si myslím, že to je taká nekontroverzná zmena, ktorá by... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja mám vlastne moju faktickú poznámku rozdelenú v troch bodoch.
Prvá je, že v ústave je v otázke manželstva ešte stále nastavená na muža a ženu a ústava je základný zákon štátu, a to by malo byť rešpektované teda. U nás je v zmysle ústavy a zákona iba manželstvo, kedy dochádza k zmene priezvisk a registrované partnerstvo ani iný zväzok osôb rovnakého pohlavia zákonom uznaný nie je. Týmto spôsobom by, naopak, mohla vzniknúť určitá pochybnosť, či je v súlade s ústavou a zákonmi postup zmeny priezviska osôb, hoci ich status uznaný v Slovenskej republike nie je.
Ďalšia taká vec, sa chcem spýtať vlastne na vašu prvú navrhovanú úpravu, ako by to vlastne prebiehalo pri vydaji a teda, že keď ja budem mať dve priezviská a manžel tiež, ako sa to bude zosúlaďovať, že či tam vlastne budú nejakým určitým spôsobom teda štyri priezviská.
A posledná vec, hovorili ste teda, že máme právnu úpravu, ktorá upravuje zmenu koncovky. Môj názor je, že ako jedna z mála špecifických krajín, ktoré majú ženskú koncovku, je to naša identita, tak to chápem, história a korene Slovenska. Otázkou je, prečo sa musíme silou-mocou scudzovať, a teda začať podobať úplne že na iné krajiny a nenechať si to, v podstate to svoje, to slovenské.
A tiež si nemyslím, že toto je to, čo ženy vôbec veľmi urgentne trápi.
Takže môj názor je, že aktuálna právna úprava úplne postačuje a ďakujem za zodpovedanie otázok mojich prípadných.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ja chcem vyjadriť podporu pre tento návrh, novelu. Zo svojej praxe ako sobášiaci v mene registrovanej cirkvi viem uviesť množstvo príkladov, kedy naozaj páry, ktoré sa uchádzali o sobáš, narážali na túto prekážku a obchádzali to presne tým spôsobom, ako to pani predkladateľka uviedla. Takže je naozaj najvyšší čas, aby sa to zmenilo.
Pokiaľ ide o nejakú tradíciu prechyľovania, nazdávam sa, že nie vždy to tak bolo, pohľad do starých matrík na našom území jasne hovorí o tom, že priezviská sa nie vždy prechyľovali pri ženách.
A pokiaľ ide o, vôbec o práva, právo, ktoré upravuje vstup do manželstva, myslím si, že naozaj je potrebné, aby sme hovorili o zásadnejších zmenách, modernizačných zmenách tohoto práva. Opäť budem hovoriť zo skúseností, jeden príklad, kedy nevesta bola Slovenska, ženích občan Spojených štátov amerických. Naše úrady vyžadovali od tohto občana Spojených štátov amerických, aby doniesol hodnoverný dôkaz o tom, že v Spojených štátoch nemá uzavreté iné manželstvo. No a Spojené štáty mu takýto, takýto doklad nevedeli vydať. Tak skončilo to tak, že potom to manželstvo uzatvorili nakoniec v Spojených štátoch amerických.
Takže je tu množstvo všelijakých ďalších súvislostí, ktoré vyžadujú zmenu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo a ďakujem za všetky faktické poznámky.
Budem reagovať asi na, iba na pani poslankyňu Plevíkovú, keďže mala otázky.
Čo sa týka úpravy manželstva v ústave, tento zákon nijakým spôsobom do toho nezasahuje. Upravuje len podmienku v prípade, že došlo k uzavretiu manželstva, s ktorým bolo spojené zmena priezviska v zahraničí. To nijakým spôsobom nemá dopad na to, ako, akým spôsobom je upravené manželstvo na Slovensku. Kiež by to bolo také jednoduché. A zároveň my už dnes vlastne pre účely niektorých práv, pobytových práv vo vzťahu k občanom Európskej únie, obdobným spôsobom uznávané, uznávame zväzky párov rovnakého pohlavia, takže nič nové týmto neprinášame v tomto kontexte.
Čo sa týka tých viacerých priezvisk, že by mali štyri priezviská, zákon upravuje všeobecné pravidlo, kde je stanovený maximálny počet tých priezvisk, ktoré môžu byť takýmto spôsobom naakumulované, teda na dva, na dve. To znamená, že tento problém absolútne nevzniká.
A vo vzťahu k prechyľovaniu vy ste uviedli, že nemôžeme si to nechať inými krajinami vnútiť, alebo niečo v tomto kontexte, niečo s inými krajinami, že podľa mňa by sme sa mali zamerať na to, čo ľudia chcú, a vy síce hovoríte, že toto nie je to, čo ženy trápi, ale my sme s tým návrhom zákona prišli práve preto, že sa na nás ženy, konkrétne ženy slovenské obracali s tým, že ich to trápi. A aj v týchto dňoch pribúdajú ďalšie a ďalšie, ktoré sa na nás s týmto problémom obracajú. A jednoducho to, že vy si nechcete takýmto spôsobom upraviť priezvisko, je úplne v poriadku, je to vaša voľba. Ale máme tu ženy, ktoré si to priezvisko upraviť chcú a mali by sme im dať tú možnosť, pretože o to tu ide, aby ľudia mohli si sami zvoliť svoju vlastnú identitu, do ktorej patrí aj priezvisko.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako spolupredkladateľka tohto návrhu a tiež ako poslanec Jurík by som sa chcela vyjadriť špeciálne k bodu týkajúcemu sa toho prechyľovania alebo teda ženskej verzie priezviska bez -ová. Začnem takou v podstate anekdotou o priezvisku. Ja keď som študovala vo Francúzsku, tak v predposlednom ročníku vysokej školy sa moji rodičia rozviedli a moja mama si zobrala opäť späť svoje priezvisko, ktoré mala teda za slobodna, a navyše s mojou mamou máme aj také šťastie, že máme rovnaké krstné meno.
No a, samozrejme, že moje priezvisko, volala som sa Líšková, tak nebolo rovnaké ako priezvisko môjho otca, ktorý bol Líška. Tak si predstavte, ako som toto musela vysvetľovať neustále francúzskej administratíve, a to sa deje vlastne na všetkých administratívach.
Musela som podávať čestné vyhlásenia ku akémukoľvek aktu, dopĺňať, samozrejme, rodný list, len aby som dokázala, že som dcéra mojich rodičov. Pretože som mala, a to bolo absolútne nepochopiteľné pre administratívu, rovnaké krstné meno ako moja mama, iné priezvisko ako moja mama, ale ani len s mojím otcom som nemala nič spoločné, pretože, samozrejme, no krstné meno som nemala ako on, ale ani len to priezvisko podľa zahraničnej administratívy jednoducho nekorešpondovalo.
A ja si myslím, že toto je nielen teda problém ľudí, ktorí žijú v zahraničí, ale že aj tu na Slovensku sa stretávame s čoraz viac ľuďmi, ženami, ktoré jednoducho nechcú mať priezvisko -ová. Poviete si, žila som v zahraničí. No ako som už povedala, nie je to len o ľuďoch žijúcich v zahraničí, a pritom všetci a všetky veľmi dobre vieme, koľko ľudí odchádza do zahraničia, či už teda na čas, alebo niekedy, žiaľ, aj kvôli politickej situácii na Slovensku natrvalo. Zároveň čím ďalej tým viac žien na Slovensku si neželá túto príponu, ktorú buď považujú za zastaralú, za prežitok, za niečo zbytočné, alebo ktoré si jednoducho želajú mať rovnaké priezvisko, ako majú ich deti. Pretože aj o tom to je. Ja napríklad mám 2 synov, opäť budem osobná, ja som rada, že mám rovnaké priezvisko ako oni. A že či už teda na Slovensku, alebo ak by sme raz opäť odišli do zahraničia, aby som opäť nemusela niekde dokladovať, neviem akými vyhláseniami, že sú to skutočne moje deti. Prechyľovanie sa momentálne rieši aj v Českej republike a jedna česká sociologička, ktorá skúmala celý fenomén prechyľovania v Česku a na Slovensku, sa vyjadrila takto. Ženy v podstate od narodenia do smrti niekomu patria. Pretože tá prípona -ová, historicky znamená tá, ktorá patrí niekomu. A najskôr je to teda otcovi, potom manželovi, a teda neviem, ako sa cítite vy, ale ja sa teda rozhodne necítim ani ako kus nábytku, ani ako domáci miláčik a som teda slobodná, svojprávna, aj keď, žiaľ, v dnešnej spoločnosti nie vo všetkých oblastiach rovnocenná ľudská bytosť, ktorá nikomu nepatrí. A keby sme aj odhliadli od tohto aspektu, ktorý možno niekto môže považovať za akýsi ideologický, tak je tu aj tá praktická časť. Tá praktická časť je to, že už dnes je možné, však som toho príkladom takisto ako kolegyňa Petrík, kolegyňa Kleinert a aj vaša bývala kolegyňa Tabak napríklad. Je možné na Slovensku mať priezvisko, ženské priezvisko bez prípony -ová.
Ale viete, čo kvôli tomu musí žena urobiť? Na matrike musí vyhlásiť, že má inú národnosť ako slovenskú, čo je podľa mňa maximálne dehonestujúce a urážlivé a ja vám poviem, keď som teda uzavrela manželstvo a keď som na matrike musela podpisovať, že som inej národnosti, hoci som si tam teda udávala národnosť francúzsku, pretože som dlhodobo žila vo Francúzsku, tak ma to veľmi bolelo ako Slovenku. Pretože ma skutočne moja krajina, moja vlasť, môj domov núti povedať, že sa cítim byť inej národnosti len kvôli tomu, aby som následne nemala takýto administratívny problém, prekážku a aby som si mohla zvoliť svoje priezvisko.
Tak to si myslím, že keď už nie ten, ja ho nechcem nazvať ideologický aspekt, ale teda ten, že jednoducho žena sa môže cítiť tak, že nikomu nepatrí, možno niektoré ženy sa cítia tak, že niekomu patria, však to je na každej voľbe, ale keď už nie to, tak prihliadnime aspoň na tento aspekt, že už je to dnes jednoducho možné, len na tých matrikách doslova incitujú ženy k tomu, aby zavádzali, alebo aby takýmto spôsobom popreli svoju slovenskú národnosť.
A to je teda veľmi smutné a malo by na tom záležať napríklad aj národniarom, nehovoriac o sociálnych demokratoch. Padlo, padol tu taký argument o histórii a koreňoch. Nuž však kedysi sme aj jazdili na koňoch, teda my už nie, však my sme tá mladšia generácia, pani kolegyňa, ale dnes sa jazdí na autách. Kedysi ženy nemali volebné právo, dnes sme dokonca volené a sedíme tu. A aj keď nás teda nie je veľa, čo je smutné, no ale tak taká je realita, žiaľ. A práve tá história prechyľovania, ako spomínal aj pán kolega Prostredník, nie je taká jednoznačná. Toto jednoducho nie je akože nejaká časť našej identity alebo niečo také. Ja keď som si čítala históriu prechyľovania, pretože ma to celkom zaujíma, tak ono sa to v tej histórii menilo. Menilo sa to podľa toho, že aké náboženské prúdy momentálne boli pri moci, ako sa aj na základe toho menila právna úprava a napríklad je veľmi zaujímavé, že v období Márie Terézie sa od prechyľovania úplne upustilo. A aj teda v tomto období, keď aj ženy mali konečne právo sa vzdelávať, tak zrazu nemuseli mať túto príponu -ová. Tak je to veľmi zaujímavé a keď si to dáte tak do spojitosti, tak možno tiež vám to veľa napovie o tom, že čo to prechyľovanie znamená.
A ja teda skutočne chcem zdôrazniť, že rešpektujem ženy, ktoré majú prípony -ová, však aj samotná navrhovateľka, predkladateľka Lucia Plaváková takú príponu má a jednoducho sú tu ďalšie, ktoré sú aj medzi nami v Progresívnom Slovensku, aj u vás všade proste, ktoré si to jednoducho zvolia, lebo tú príponu chcú. A však to je úplne v poriadku. Ale zároveň musíme rešpektovať ženy, ktoré tú príponu nechcú, z iks dôvodov a ktoré to už teraz môžu urobiť, ale hovorím, musia nejakým spôsobom zavádzať, musia poprieť svoju slovenskú národnosť, len aby to tak mohli urobiť. A to je teda veľmi, veľmi smutné.
A nám sa skutočne ozvalo iks žien, ktoré malo takúto skúsenosť na matrikách a pardon, ktoré to vyslovene zabolelo, že museli poprieť svoju slovenskú národnosť. A považovali to len za akúsi administratívnu prekážku, pretože však, keď je to možné, tak prečo to musíme robiť takto? Podľa mňa by mal jednoducho zákon dovoliť každej z nás, vybrať si, že chceme, či chceme byť Jurík alebo Juríková alebo Plevíková alebo Plevík.
Dúfam, že som to správne, lebo však aj s týmto je občas problém, že pri niektorých tých prechyľovaniach to ani nie je o -ová, ale je to iba o -á a skutočne, keď toto máte niekde vysvetľovať, na Slovensku je to možno bežné, ale idete do zahraničia, stane sa vám nedajbože nejaký úraz alebo niečo v nemocnici, vysvetľujete, že áno, ten muž, ktorý tam leží, tak je skutočne môj manžel len kvôli tomu, že nemáte rovnaké priezviská. Tak sú tam aj takéto ako keby, možno také praktické nepraktickosti, ktoré sa vám možno zdajú ako úplne minoritné, ale nie je to tak, pretože keď ste s tým konfrontované, tak to skutočne môže byť problémom.
Čítala som aj taký názor, právny názor, že meno je ľudské právo. A hovorím teda, že som čítala, aby zase niekde neodznelo, že progresívky už vyhlasujú, že meno je ľudské právo a že každý má právo identifikovať sa, ako chce, nuž, samozrejme, že je to aj môj názor, ale vravím, toto bol právny názor niekoho iného. A aj preto by nikto nemal, a teda štát hlavne by nemal nútiť ľudí prijať také alebo hentaké meno. A jednoducho zasiahnuť do toho práva, ktorým, ktorým meno je, len na základe nášho rodu. Pretože takýto zásah by, samozrejme, musel byť niečím odôvodnený, opodstatnený. No čím by sme akože mali okrem teda toho, že je to nejaká časť histórie, aj to vlastne, ako tu už bolo povedané, sa to počas tej histórie menilo, tak aký iný dôvod na takéto niečo máme? Nič. Ten zásah je jednoducho neopodstatnený. Aj preto náš návrh zákona garantuje každej žene právo na slobodné rozhodnutie o tom, či chce alebo nie príponu -ová. Bez toho, aby musela obchádzať zákon takým spôsobom, o akom som vám už hovorila. Čiže nie je to o ničom inom, len o možnosti voľby.
Tak ja verím, že takúto právnu úpravu, ktorá už teda de facto existuje, by ste mohli podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Ja by som chcela doplniť, to, čo spomínala kolegyňa Jurík o tom, že naozaj sú z toho v zahraničí problémy, pretože naozaj pre... z pohľadu administratívy akejkoľvek inej krajiny, a to aj našich najbližších krajín v rámci Európskej únie, to prechyľovanie znamená, akoby to bolo iné meno. A ja som si to tiež zažila aj v detstve, keď som s rodičmi žila v Rakúsku a taktiež polovica rodiny bola -ová, teda moja mama a ja, polovica bez a pamätám si, keď potom po rokoch som sa stretla s mojou učiteľkou zo základnej školy a sa ma teda pýtala, že aký, aká je to tá tradícia zo Slovenska, prečo ženy majú trošku iné priezvisko. A keď som jej teda vysvetľovala, že viete, ono to vlastne v slovenčine znamená doslova, keď si to vezmeme gramaticky, že tá žena tomu mužovi patrí, lebo keď si zoberieme súčasné meno, tak Gažovičová vlastne znamená, akoby že patrí Gažovičovi. Tak tiež z toho boli tak pomerne prekvapené. A to isté sa mi môže stať aj dneska, ja napríklad tiež mám dvoch synov, ktorí majú priezvisko Gažovič obidvaja a viem, že keď s nimi zrovna napríklad teraz v lete pôjdem do zahraničia a budem tam iba ja z rodičov a nie manžel, tak pokojne sa nám môže stať, že niekde v nemocnici alebo tak, sa budú nad tým čudovať, že prečo sa volám inak. A, samozrejme, že si môžme povedať, že nech v zahraničí nejakú našu osobitosť, to je úplne v poriadku, môžme na tom trvať, len tiež súhlasím s tým, že by to mala byť slobodná voľba tej danej ženy, prípadne tej danej rodiny a nie niečo, čím vlastne štát tak trošku núti tú ženu, že keď to nechce, tak ako tu už bolo spomínané, tak teda si má uviesť inú národnosť. Tak myslím, že toto by nemal byť zámer vlastne, aby si ženy násilne uvádzali inú národnosť, pokiaľ teda nechcú mať prechylené... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)