15. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tak teda podarilo sa na koniec rozpravy ústnej teda bol prednesený tento pozmeňovací návrh, čo len teda dokresľuje absurdnosť celej tejto situácie. A teda, pán poslanec Farkašovský, ja teda sa pripájam k vášmu apelu na kultúrnosť, ja neviem, neviem, čo nekultúrne zaznelo z našej strany v tejto rozprave. A viete, neberte to zle, ale jedna vec je aj kultúrne prednášať veci a mať nejakú formu a jednou zo súčastí formy aj parlamentnej kultúry, aj nejakej demokratickej kultúry je to, že takéto veci sa nerobia. Lebo ak naozaj, že apelujete na kultúrnosť, pán poslanec, ja sa k tomu pripájam, tak súčasťou kultúrnosti jednoducho je to, že takéto veci sa nerobia. Neprednáša sa pozmeňovák v ústnej rozprave na konci, ktorý zásadne mení charakter zákona, o ktorom sa bude hlasovať za tých 17 hodín, či koľko to bude zajtra. To je jednoducho nekultúrne. Naozaj. To je presne to, po čom apelujete, je to nekultúrne, nekultúrne.
A opäť myslím si, že aj ukazuje sa, že čím viacej o tomto diskutujeme, tak opäť aj vo vašej faktickej, teda vo vašom prednese bolo, ste načreli tú tému teda, že či fond začína podporovať nekultúrne filmy, to opakovane už v tejto rozprave odznelo, že my politici nie sme tí, ktorí by to tu mali súdiť a možno by bolo dobré, keby takéto poznámky tu nezaznievali pod čiarou alebo potom v záverečnom slove pána Michelku, ale jednoducho, aby to bolo predmetom tej rozpravy. Keď sa už o tom chcete baviť, aj keď o tom nesúhlasíme, tak to, prosím, normálne povedzte a povedzte, že o čo vám ide. A nie takto ako cez faktické poza bučky si tu budeme z vás vyťahovať informácie, že o čo vlastne v tomto zákone ide, lebo presne tak, ako ste povedali, je to skrátka nekultúrne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som len chcela uviesť na záznam, že pozmeňovací návrh, ktorým si SNS politicky podriadila ďalšiu verejnoprávnu kultúrnu inštitúciu, bol predstavený v stredu o 18.13 h v ústnej rozprave. V písomnej rozprave vystúpili výlučne poslanci a poslankyne opozície. V sále sú momentálne prítomní štyria poslanci koalície, z toho jeden spravodajca, jeden navrhovateľ a jeden predkladateľ pozmeňovacieho návrhu. Predpokladám, že pán spravodajca určí termín hlasovania na zajtra, štvrtok o jedenástej hodine. Je tu ticho, nepočuť ani hlas.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ja by som sa teda naozaj chcela pridať ku kolegovi Dubécimu a k tej debate o tom, čo je tu kultúrne a nekultúrne, že, pán poslanec Farkašovský, toto, čo ste tu teraz predviedli, to je zatiaľ najhoršia legislatívna a politická nekultúra, akú som zažila v tomto parlamente, odkedy tu sedím, lebo to sa tu ešte nestalo. A ja doplním k tým údajom, čo kolegyňa Jurík uviedla, že vy ste dočítali o 18.31 h, to je presne tri hodiny a 31 minút rozpravy do ďalšieho hlasovania, ktoré bude o jedenástej zajtra, hej? Len aby sme vedeli.
Ale ja mám na vás zopár otázok, za ktoré som v tejto rozprave krátkej, ale výživnej nedostala odpoveď, a tie otázky sú, že prečo ste podali tento pozmeňovací návrh, čo vás k tomu viedlo? Ako ste sformulovali, tak ako ste ho sformulovali, ako ste ho tu prečítali. Čo je jeho cieľom, ako pomôže tento váš pozmeňovací návrh slovenskej audiovízii a prečo ste zvolili práve túto formu. A hlavne by ma zaujímalo, že vy ste predkladateľom toho pôvodného zákona, o ktorom rokujeme od februára, prečo ste podali tento pozmeňujúci návrh teraz na konci júna, čo sa zmenilo od čias, kedy ste podali ten zákon vo februári a bol iba o rozšírení dozornej komisie o dvoch členov? A na základe akých faktov, akých dôvodov alebo čohokoľvek ste to vlastne teraz predložili? Že toto by sme tu naozaj všetci chceli vedieť, od začiatku sa to pýtame, nedostávame na to odpoveď, ale keď ste už teda konečne prečítali, tak možnože vy nám na to odpoviete.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, ja budem asi pokračovať vo veľmi podobnom duchu ako kolega Dubéci a kolegyňa Jaurová, ani som si naozaj nemyslela, že sa zapojím do tejto debaty, lebo sa tiež nepovažujem za expertku na kultúru, ale som jej veľkou fanynkou, rovnako ako kolegyňa Števulová, a naozaj nechcem, aby slovenskej kultúre niekto priškrcoval krk, pokiaľ sa teda nevtesná do vašej predstavy o kultúre. A to, že niektorí umelci a umelkyne majú inú predstavu o umení a kultúre ako vy, neznamená, že je to automaticky nekultúra. Nie sme v socializme, kde sme všetci museli písať takým perom, aké prikázala vtedy vládna strana.
A to, pán Farkašovský, že ste tu predniesli tento pozmeňujúci návrh ľúbezným, mikrofonickým hlasom, z neho nerobí dobrý návrh. Stále faktom zostáva, že ste si ho nechali na poslednú chvíľu, dokonca v ústnej rozprave. Ja sa teda, ja mám tiež otázku, ešte plus jednu, ako kolegyňa Jaurová, prečo ste sa teda neprihlásili aspoň do písomnej rozpravy, lebo nehnevajte sa, ono to potom naozaj vyzerá, že si z vás tuto pán kolega Michelko urobil služobníka, na ktorého vyšiel ten čierny Peter a bolo to teraz treba rýchlo odprezentovať. Nepočula som od vás žiaden argument, ktorým by ste ukázali, že sa vy osobne za tento návrh naozaj viete postaviť. A toto nepovažujem za kultúrne, pán Farkašovský.
Ďakujem.

Asi to vyzerá tak, že kultúrne tu každý považuje niečo iné. Pán Dubéci, apel na kultúrnosť vychádza z mojej podstaty ako človeka. Ja nemám rád neslušnosť, nemám rád vulgárnosť a nemám rád tendenčné komentovanie, či už strany alebo jednotlivcov, to som tých chcel povedať. Ale v podstate v názore na kultúrnosť sa asi zhodneme, vzácne, a treba ho len, ten apel, dodržiavať, to je podstata veci.
Pani Jurík, ďakujem pekne za štatistiku aj za ten básnický záver, veľmi pôsobivé to bolo.
Pani Jaurová, no ja vystupuje slušne, ak ste si nevšimli, snažím sa aj konštruktívne, mohli ste inak podať ako poslankyňa viac ako jeden pozmeňovací návrh, a myslím si, že siahodlhá diskusia už prebehla, dostatočne sa hovorilo o všetkých dôvodoch, aj o všetkých aspektoch predkladanej zmeny.
A, pani Petrík, len zopakujem to, že také odveké heslo, alebo odveká pravda, že aj v kultúre musí platiť, že moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého.
Ďakujem.

Ďakujem. Veľmi pozorne som čítal, teda počúval diskusiu, neprihlásil som sa do rozpravy, pretože neviem, či by som to dal za desať minút, ale budem sa snažiť všetky argumenty, ktoré som si písal, zodpovedať.
Takže prvá základná vec. Rušíme Audiovizuálny fond? To som si nevšimol. Meníme počet nominantov ministerstva kultúry tak, aby prečíslili vysielateľov z retransmisie, alebo producentov? Tiež som si to nevšimol. Jednoducho, hovoríte tu katastrofické scenáre, ktoré nemajú nič spoločné s realitou, zvyšuje sa vplyv toho, kto tam dáva peniaze, mimochodom, keď si teda niečo zoberiem z tej debaty, bolo by celkom zaujímavé a možno sa pokúsim o tom presvedčiť ministerku, aby sa dohodla s ministrom financií, aby tam nejakých ľudí do toho Audiovizuálneho fondu dali a možnože pochopia a presvedčia ministra financií, že bude ľahšie napĺňať alebo valorizovať tento fond. Pán minister kultúry (správne financií, pozn. red.) je skôr výtvarne orientovaný, ale keď bude mať ľudí v Audiovizuálnom fonde, možnože to bude jednoduchšie. Je naivné, keď ste nám tuná hovorili, že keď ste niekto v koalícii, že to tak funguje, že prídem za ministrom financií a poviem: oslík, otras sa, a on nám dáva peniaze. Nie, je to veľmi ťažké, aj keď ste v koalícii, na akúkoľvek rozpočtovú položku nájsť peniaze. Viem sám veľmi, čo ma to stálo, kedy jedna verejnoprávna inštitúcia, ktorá mala štrnásť rokov nevalorizovaný rozpočet, bola na tom istom nominále štrnásť rokov, aby sa zo 62 % reálnych príjmov dostala na nejakých 87 a to bolo obrovské množstvo argumentov v jednaní a tak ďalej. Takže ono to tak nefunguje, že ste v koalícii a minister financií otvorí kasu a hneď vám to nasype. Takto to naozaj nie je.
Ďalšia vec. Jednu vec vám dám za pravdu, už ma prestáva baviť robiť fackovacieho panáka za niekoho iného. Päť zákonov išlo takto a už nebudú, jednoducho ministerstvo kultúry bude predkladať zákony tak, ako sa majú. Ako ja som to robil preto, lebo som bol presvedčený o, pri Fonde na podporu umenia som si absolútne bol istý, že tam treba urobiť zásadné zmeny. Plne som tomu veril, mal som kvanta argumentov, pretože som bol žiadateľom. Audiovizuálny fond je troška iná vec, ako som spomenul, veľmi objektívne, niektoré naozaj veľmi problematické vec typu Sviňa neboli podporené, boli iba tými automatickými vrátkami, ale to už je malichernosť, ale ako hovorí kolega, treba, aby boli zákony aj do zlého počasia. Ja poviem klasicky exemplum, bohužiaľ, nie sú to nikto z KDH, lebo chcem im jednu takú minulosť pripomenúť, ako sa oni niekedy správali, a teraz to nie je, že čo keby, to ja chcem, či ich hodnotové ukotvenie sa nejak zásadným spôsobom zmenilo a či tá KDH spred roku ´91 a dneska sú úplne iné, ale to až neskôr.
Takže dosť ma prekvapuje, že keďže naozaj som sa s veľa ľuďmi o tom bavil, hľadal som čo najmenej invazívne riešenie, ale keďže spätná väzba nebola konštruktívna, tak to išlo tak, ako to išlo, a ja som to nechcel. Pamätám si na jedno stretnutie s rektorom vysokej školy muzických umení s prezidentkou filmu akadémie, kde sme, samozrejme, diskutovali veľmi konštruktívne a áno, preto od februára sa neurobila zmena v tomto zákone, lebo sa to stále odkladalo a hľadali sme čo najbezbolestnejšie riešenie, ktoré ale podľa mňa bude mať legitímny zámer. Teraz ho poviem a nejde teraz vôbec o to, že aby politici hodnotili tie-ktoré filmy. Čo mimochodom tiež si myslím, že viete, ak existuje niečo, čomu sa dlhodobo a systematicky venujem, tak je to aj film okrem literatúry, mám filmový podcast, mám veľmi dobrú filmotéku, poznám všetky kluby, teda filmové kluby a poznám artové produkcie a mám, áno, menšinový filmový vkus, takže si myslím, že som minimálne poučený laik, ale akože mne dávať nálepku likvidátora filmu je úplne absurdné. Robím všetko preto, aby, aby to tak nebolo a pokiaľ možno, aby sa filmu pomohlo. Mimochodom rozprával som sa aj s nejakými členmi Audiovizuálneho fondu, takže tie veci, že nikto o ničom netušil, sú naozaj pre mňa krajne prekvapivé. Ale dobre, poďme k ďalším veciam.
Vlastný vkus. Teraz prídem k takému, k takému, takže áno, procedúra je zlá a nebude, bude ešte jeden zákon, ktorý šiel poslanecký, a potom už to pôjde pekne ministersky. Toto naozaj už nebude a vadí to rovnako mne a možno aj nám, ako vám.
No, poviem teraz klasický exemplum, lebo na toto som sa dlho pýtal, aby to pochopili, bohužiaľ, respondenti, ktorí som dúfal, že tu budú sedieť, tu nesedia. V roku 1991 vyšla v kultúrnom živote poviedka Vraj posledná večera. Vyšla potom aj v značne cenzurovanej verzii v knihe Dejiny menejcennosti od Martina Kasardu a bolo krajne skarikované, poviedka o tom, že teda Ježiš Kristus je nejaký alkoholik, má nejaké homosexuálne vzťahy s Judášom, keď ho bozkáva, extrémne také uštipačné, dehonestujúce, neviem aké, a teraz si poviete, že dobre, však toto patrí k umeniu, však Život Briana je najlepšia britská komédia, Monty Pythonáci a že to je všetko v pohode. No ale viete, troška mi tu tam niečo nesedí, a to je to, že vy ste chceli dať do Trestného zákona päť rokov natvrdo zhanobenie rodovej identity. A keď niekto by napríklad napísal scenár na základe tejto poviedky a sfilmoval to, my chceme iba a iba to, aby niečo, čo vtedy išli trestné oznámenia od poslankyni Heleny Rozinajovej, ktorá ho chcel za hanobenie názora, presvedčenia a rasy, teda náboženského presvedčenia, vtedy dokonca sa tým zaoberala prokuratúra, premiér Čarnogurský zobral dotáciu Kultúrnemu životu a vtedy teda Havel tuná bol, bola beseda s politológmi a vtedy povedal, a však keď ho dosúdia, tak mu dám milosť. Vtedy kolegovia z roku ´91, kádeháci, dávali trestné oznámenia, trestné oznámenia za poviedku. A škoda, že rád by som sa ich spýtal, či dnes by mali, boli plne konformní s tým, aby sa niečo také, čo 70 % napríklad obyvateľstva uráža ich náboženské cítenie, aby sa podporilo z verejných projektov napríklad. To je jeden taký exemplum a škoda, mám veľmi, som si stiahol rozpravu v parlamente, trestné podania, bolo to neviem, či to isté KDH, či dneska je úplne iné, ale jednoducho v čase demokracie sa za poviedky dávali trestné oznámenia. Dneska za hanobenie rodovej identity, ak by ste boli pri moci, by bolo asi päť rokov natvrdo.
A je to pre mňa paradoxné, že teda takéto dvojité metre, že, že teda štát nemá naozaj nikdy a za žiadnych okolností žiadnu páku. Čo som tu počúval, to bolo úplne že absurdné. Tá najzákladnejší naratív nepodporiť niečo znamená zakázať? To je predsa diametrálna odlišnosť. A jednoducho sú veci, ktoré naozaj si nezaslúžia verejnú podporu a ono je to tak, že áno, tie komisie na Audiovizuálnom fonde boli na rozdiel od Fondu na podporu umenia relatívne príčetné. Viem, ako som spomínal, že Sviňa nedostala podporu, iba tie automatické vratky, ale nie som si istý, ako to bolo pri Únose. A množstvo ďalších filmov by sme mohli dať. Ale o to vôbec nejde. Ide o to, že zákony sú do zlého počasia. A toto je presne ten typ, aby sa naozaj tá posledná ručná brzda bola, aby nejaká zvrhlosť, niečo, čo uráža ľudí, niečo, čo ich, čo zničuje ich pohľad na svet, dehonestuje a tak ďalej, aby také niečo nebolo podporené z verejných zdrojov. Či by niekto dal trestné oznámenie, to neviem, ale jednoducho ani zďaleka takto ďalej nejdeme. Váš potencionálny koaličný partner v deväťdesiatkach to robil.
Poďme k ďalším výhradám. Aha, už len také technikálie. Ja som veľmi tiež sledoval, ani jeden rok nebol, že ani jeden film, ale áno, v roku ´94 bol jeden jediný film Na krásnom modrom Dunaji, pre niekoho ikonický, pre mňa dosť ťažký gýč. A súhlasím s tým, že nie je možné povedať, že sa budú iba najbrilantnejšie skvosty podporovať, lebo áno, treba možno 15-20 filmov, aby sa z toho vygenerovali tri-štyri, ktoré budú nejakým spôsobom reprezentovať Slovensko na medzinárodných filmových festivaloch a podobne. Čiže áno, nemôžme očakávať, že každý, každý jeden titul bude skvostný a že každý bude oceňovaný a podobne. A áno, preto treba, aby tento proces alebo tento systém podpory bol a aby vznikli aj priemerné, jemne nadpriemerné, pokiaľ možno čo najmenej podpriemerných a áno, aj zopár brilantných filmov. A na to treba, aby celý ten systém fungoval. Ale to nikto neruší. Audiovizuálny fond bude fungovať. Akože ja žasnem nad tou hypercitlivosťou, že ak si dovolíme jemnú vec, ani nemeníme principiálne rozloženie alebo zloženie rady fondu v tom zmysle, že by mali, ja neviem, väčšinu, že by dokázali presadiť svoj vkus, že by ovládli rozhodnutia komisií. Nie, majú iba šancu pri veľmi výnimočných prípadoch niektoré veci, ktoré sú krajne škandalózne, zastaviť, nie zastaviť, len zastaviť verejnú podporu. Ak si niekto nájde financie, Sviňa vyšla bez verejnej podpory, no však v poriadku, ak si vám to, nájdete si sponzorov, možno politické strany vám to zafinancujú, možno ich tohto, tak si robte aj politické agitky, ale naozaj nie z verejných zdrojov. Alebo bolo by podľa mňa škandalózne, ak by niekto niečo ako Vraj posledná večera sfilmoval, to by naozaj bolo urážka cítenia ľudí a takéto veci by štát mal šancu mať nejakým spôsobom zastaviť.
K procesu som sa povedal, áno, nebude to už pokračovať. Ja už nemienim takéto robiť a nemienim byť fackovací panák. Dobre, poďme k záveru.
Viete, počul som tu veľmi až hysterickú debatu, ktorá bola neadekvátna tomu, čo sa robí. Ja priznávam, že filozofia zákona sa posunula, že sa použil plus-mínus modus operandi z Fondu na podporu umenia. Dokonca priznávam, že miera zásahu do Audiovizuálneho fondu v zmysle, že by mala vysokú koncentráciu problematických rozhodnutí, tam až taká nie je. A teraz vôbec nehovorím o tom, že častokrát sa podporujú filmy, ktoré sú hlboko nedivácke a možno môžu sem-tam zafungovať na nejakých artových festivaloch, ale naozaj niekedy aj to trošku problém, že keď rádove, mnoho stotisícová podpora bude na film, ktorý vidí rádove stovky divákov, či je to úplne akože adekvátne. Ale dobre, toto nie je vec, ktorú ja chcem, ja ako politik chcem posudzovať. Ja chcem posudzovať červené čiary a ja si myslím, že aj v podpore z verejných zdrojov má mať ministerstvo nejaké červené čiary. A sú nie ideologické a estetické, ale napríklad také, že sú na hrane toho, či vôbec porušujú zákon, či hanobia niekoho a podobne.
No, resumé. Žiadna katastrofa sa nestane, žiaden armagedon, neviem, aké pobúrenie alebo panika je v producentských komunitách. Sama ste povedali, pani Jaurová, že sme prijali pozmeňovák, ktorý pomôže producentom. Chceli sme ešte viacej, chceli sme ešte väčšie pri tých zahraničných produkciách. Na sekcii audiovízie sú ľudia, ktorým záleží na rozvoji audiovizuálneho umenia a je nevylučujem zlepšenie, ale celá táto debata, celá táto hystéria bola úplne, aleže úplne neadekvátna. Možno naozaj obrazom toho bolo, že vlastne komunikovali v zásade len poslanci z PS-ka, že ostatné poslanecké kluby to, nechcem povedať, že odignorovali, ale rozhodne to nepokladali za zásadné ohrozenie slobody umeleckého prejavu a ani nič podobné. A myslím si, že off the record by mnohí opoziční poslanci povedali, že vlastne máme pravdu a sú možno aj celkom radi, že to robíme, aby toho čierneho Petra nemuseli mať oni a aby niekto urobil, v úvodzovkách, špinavú prácu za nich. Takže keď vy tak strašne erodujete a teda obraciate sa na HLAS, možnože niektorí ľudia z iného opozičného hnutia sú celkom radi, že je to tak. Nie všetci, nie všetci, ale väčšina, alebo mnohí z nich vám off the record, dobre ste to urobili. Dobre. Toľko k tomu.
Mňa naozaj mrzí, že nie je ešte potom nejaká diskusia, ale však bude aj ešte inokedy, ale naozaj do desiatich minút by som to nestihol a chcel som všetky veci odpovedať. Neutiekol som predtým, počúval som to. Môžte si myslieť o mne, čo chce, ale všetci ľudia, ktorí ma lepšie poznajú, tak vedia, že nie som žiaden buran, ani nekultúrny človek a že kultúru mám úprimne rád a že v niektorých typoch kultúry som aj dosť doma a dosť zorientovaný a že dokážem dlhé hodiny debatovať o filmoch a nemám ani najmenšiu chuť ich blokovať alebo poškodiť. A práve preto mi táto debata, viete, vy ste taký distingvovaní v zmysle, že nie ste tak osobní, nehovoríte niečo ako Pročko, nevrieskate tu, ale obsah vašich debát je naozaj akože manipulatívny a nereálny, respektíve to, čo vy nám vyčítate, naozaj nehrozí. Niekedy sa mi zdá, že akýkoľvek zásah do niektorých zákonov akoby to boli nejaké prírodné zákony, ako keby to bolo z milosti dané, už raz je to tak a akýkoľvek posun, akákoľvek zmena, akákoľvek reforma, lebo pre vás deforma, akákoľvek úprava je absolútna svätokrádež. No nie je.
Resumé. Po tomto zákone ďalej bude podpora audiovizuálneho umenia. Ja ako osoba sa budem snažiť, aby štátny príspevok bol vyšší, lebo filmovanie je mne srdcu veľmi blízke. Žiadna katastrofa ani cenzúra sa nestane. Cenzúra, a ešte je tu zásadná vec. Čo je to cenzúra? Zákaz niečoho. Nepodpora nie je zákaz. A navyše, naozaj sa toto nenadužíva. Takže, prosím vás, troška menej hystérie, troška viacej racionality.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ono to tu už síce odznelo, ale oficiálne to prináleží spravodajcovi, takže navrhujem hlasovanie zajtra o jedenástej.
Ďakujem.

Ďakujem vám veľmi pekne.
Vážené kolegyne, milí kolegovia, spoločne s kolegyňami Simonou Petrík, Beátou Jurík a Zuzanou Števulovou sme predložili novelu zákona o mene a priezvisku, ktorej cieľom je odstrániť niektoré praktické problémy, s ktorými sa ľudia stretávajú keď si chcú zmeniť priezvisko v súlade s ich rozhodnutím a želaním, a s ktorými sa na nás aj pravidelne obracajú, aj v tejto chvíli, posledné dni, keď sme komunikovali tento návrh zákona, tak sa ďalší a ďalší ľudia na nás obrátili s tým, že podporujú túto zmenu.
Viac o jednotlivých zmenách uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predseda Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajkyňu k návrhu zákona, tlač 240.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyne vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj.
Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 6. septembra 2024 a v gestorskom výbore do 9. septembra.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako som už uviedla v mojom úvodnom slove, navrhovaná zmena zákona o mene a priezvisku a ďalších súvisiacich predpisov sa zameriava na odstránenie praktických problémov a znevýhodnení, ktoré vyplývajú priamo z praxe. Teda ide o problémy, s ktorými sa ľudia, a obzvlášť aj ženy, stretávajú v prípade, ak si chcú upraviť priezvisko.
Návrh sme teda pripravovali na základe skúsenosti ľudí a ktorým sa snažíme takýmto spôsobom pomôcť.
Uvediem teda štyri okruhy, ktorých sa dotýka tento náš návrh zákona.
Prvým je možnosť vlastne úpravy priezviska pre deti nezosobášených párov. Nezosobášené páry musia svojim deťom vybrať iba jedno priezvisko, a teda musia sa rozhodnúť, či po mame, alebo po otcovi. A nezosobášení rodičia by po zmene zákona, teda na základe nášho návrhu, mohli určiť pre ich dieťa priezvisko, ktoré bude zložené z obidvoch priezvisk, teda z priezvisk obidvoch rodičov. Vzhľadom na narastajúci počet detí, ktoré sa rodia rodičom, ktorí nie sú zosobášení, v podstate súčasná právna úprava nereflektuje vývoj spoločenský a situáciu, v ktorej žijeme a v ktorej sa nachádzame. Vývoj pomeru detí narodených v manželskom zväzku a mimo neho krátko uvediem. Tento pomer bol v roku 1996, teda deti narodené v manželstve verzus deti narodené mimo manželstva približne 13 ku 2. V roku 2022 sa tento pomer významne zmenil na 3 ku 2. Čiže je úplne zjavné, že tá situácia spoločenská sa mení a vyvíja a my by sme ako najvyšší zákonodarný zbor mali vedieť na to reflektovať.
Druhou oblasťou je možnosť zvoliť si spoločné priezvisko zložené z obidvoch priezvisk osôb uzatvárajúcich manželstvo, a to pre obidve osoby uzatvárajúce manželstvo.
Podľa súčasnej právnej úpravy si vlastne iba jeden z páru môže zvoliť priezvisko tak, že si ponechá aj svoje pôvodné a pridá si to, ktoré majú spoločné. My chceme umožniť ľuďom, aby si mohli obidvaja z partnerského zväzku, teda obidvaja manželia zvoliť priezvisko spoločné, ktoré bude zložené z obidvoch tých priezvisk.
Ono je to vlastne aj paradoxné, teda zvláštne, absurdné, že sa to v súčasnej dobe nedá, pretože ľudia sa vlastne o tom dozvedajú v možnosti, keď už pristupujú k manželstvu a keď pred touto voľbou stoja a vtedy zistia, že vlastne to ani nie je možné. Čiže opäť to vychádza z praxe a z vôle ľudí, akým spôsobom si chcú svoje priezvisko upraviť a chcú mať túto možnosť. Všetko, čo navrhujeme a upravujeme, je vlastne len o tom, dať ľuďom viacej možností, viacej slobody sa rozhodnúť podľa toho, ako vidia svoju vlastnú identitu, ktorá je tvorená práve aj priezviskom.
Dnes si teda manžel nemôže zobrať druhé priezvisko po manželke napríklad a štandardne teda si manželka ponecháva to pôvodné a pripája si aj spoločné. Po našej zmene by si mohli obidvaja teda vytvoriť to spoločné priezvisko zložené z obidvoch ich priezvisk.
Tým tretím okruhom je možnosť mať ženské priezvisko bez koncovky slovenského prechyľovania pre všetky ženy, ktoré si to želajú, a to bez ohľadu na ich národnosť a potrebu jej deklarácie. Ženy dnes síce môžu mať priezvisko bez koncovky -ová, ale v zásade musia na matrike prehlásiť, že sú inej národnosti, čo teda považujeme za neprijateľné, pretože v prípade, ak sa žena rozhodne mať priezvisko bez -ová, tak by sme nemali tomu vytvárať nejaké nadbytočné podmienky a už vôbec nie ako keby nútiť tie ženy k tomu, aby prehlásili nejakú inú národnosť, lebo to sa v praxi deje. Tie ženy, ktoré to priezvisko chcú mať bez -ová, tak potom si zvolia inú národnosť, ktorú uvedú teda v záznamoch. A keď sa nad tým zamyslíme, tak to je úplne absurdné, pretože ten, ten cieľ, ktorý chcú dosiahnuť, sa v podstate takýmto spôsobom deje v zásade s istým obchádzaním zákonov, ku ktorým sú aj motivované vlastne na matrike. Čiže zmenou by sme len zosúladili to, čo sa v praxi deje a odstránili úplne zbytočnú podmienku, ktorá dnes v zákone je ustanovená.
A tým štvrtým okruhom je situácia, ktorá sa týka párov, ktorí uzatvárajú manželstvo alebo registrované partnerstvo v zahraničí, kde teda počas toho právneho aktu si zvolia tiež spoločné priezvisko a toto nie je možné v istých prípadoch, v prípade manželstva sa to týka párov rovnakého pohlavia, v prípade registrovaného partnerstva všetkých párov, nemôžu si vlastne to spoločné priezvisko preniesť aj do slovenského registra, pretože im to nie je umožnené.
My chceme umožniť osobám, ktoré uzatvorili manželstvo alebo iný riadne osvedčený vzťah v súlade s právnym poriadkom iného štátu, zosúladiť si priezvisko prijaté pri uzatvorení manželstva alebo iného riadne osvedčeného vzťahu, väčšinou je to teda registrované partnerstvo, s priezviskom evidovaným matrikou na Slovensku.
Súčasná právna úprava vlastne vytvára nežiaduci stav, kedy slovenskí občania, ktorí uzatvorili manželstvo v prípade párov rovnakého pohlavia, ako som už spomínala alebo registrované partnerstvo v prípade párov rovnakého aj odlišného pohlavia, majú dve odlišné identity s dvomi odlišnými priezviskami v rôznych krajinách.
To samo osebe je naozaj niečo, čo by sme nemali nejakým spôsobom podporovať. Majú teda jednu identitu v krajine, v ktorej zväzok uzavreli vrátane všetkých dokladov a potrebných záznamov v dokumentáciách a druhú na Slovensku, kde majú to pôvodné priezvisko, ktoré si takýmto spôsobom nevedia a nemôžu zmeniť.
Nemožnosť zosúladiť si priezvisko, je vo svojej podstate zásahom do práva na súkromie, ktoré teda patrí medzi základné práva a slobody, a takýto zásah nemá žiadne legitímne odôvodnenie.
Ako som už v úvode uviedla, týmito štyrmi zmenami, ktoré prinášame, by sme odstránili praktické problémy a prekážky, ktorým dnes ľudia čelia a s ktorými sa na nás aj obracajú dlhodobo, dlhé roky. A aj v týchto dňoch, ako som, Jožo, spomínala, sme, keď sme náš návrh komunikovali, tak prichádza ďalšia a ďalšia odozva od ľudí, ktorí presne sa stretli s týmito prekážkami, ktoré sa my snažíme naším návrhom odstrániť.
A teraz je na vás, drahí kolegovia a kolegyne, či im pomôžete.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)