15. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja budem veľmi stručný.
Ak sa neviete vysporiadať s formou a s obsahom prejavu človeka, domnievam sa, že najlepší spôsob je ho ale úplne ignorovať. Preto dávam odporúčanie všetkým koaličným poslancom, aby sme na príspevky poslanca Pročka nereagovali, lebo to je najlepšia cesta, ako mu dať najavo, že nie je počúvateľný.
A jedna taká poznámka, odporúčam ti zo zdravotných dôvodov, pán poslanec, aby si spomalil reč.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Súhlasím s vami, pán poslanec Gašpar, úplne vo všetkom.
A, pán poslanec Pročko, čo k vašemu vystúpeniu dodať. Ja som si reálne myslela, že to dnes príde, pán kolega, a som aj v kútiku duše verila, že budete hovoriť aj niečo argumentačne normálne, aj niečo k veci a nie iba mať takéto prejavy, neustále útoky na mojich kolegov sprevádzané klamstvami a krikom. Že sa jednoducho začnete chovať tak, ako to k mandátu poslanca aj prislúcha. Síce som podľa mňa veľmi veľká optimistka, ale ja tomu verím, že aspoň raz takýto deň príde. Držím vám palce.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja chcem nadviazať na to, že teda celá tá debata sa tu odvíja od toho, že zákon je predkladaný z dôvodu, a ty si to, Jozef, hovoril, že je nejaká zhoršená bezpečnostná situácia na Slovensku a to je, zaujímavé je, že teraz po výjazdovom rokovaní vlády v Rimavskej Sobote išiel podpredseda vlády pán Kaliňák medzi ľudí a odôvodil to tým, že nevidí žiaden dôvod, prečo by nešiel a nič nehrozí, žiadna bezpečnosť nie je ohrozená. No tak ja sa pýtam teda, ako to je. Je treba niečo z dôvodu zhoršenej bezpečnosti prijímať, alebo nie.
A, pán Gašpar, viete, veľkosť človeka nespočíva v tom, že bude ignorovať druhých, veľkosť človeka spočíva v tom, že dokáže vypočuť jeho názory.

No, viete, tuná pani Plevíková povedala, že som klamal, no povedzte mi jedno jediné klamstvo. Rozprával som, všetko som rozprával faktické veci, ktoré som, ktoré tu, ktoré tu posplietali vaši kolegovia. Povedzte mi jedno jediné klamstvo. Jedno jediné. Viete čo, vaše vystúpenie bolo presne o tom, že vy neradi počúvate, vy smerohlasáci, pravdu, vám, viete, človek vám tu porozpráva o tom, že Gašparov syn povedal, že ide zabiť človeka, ale to je klamstvo, to povedal Gašparov syn, nie ja. Plevíková, prosím vás pekne, pozrite si všetko, moju rozpravu ešte raz.
Tibor, ja absolútne, ja ťa poznám dlhé roky, poznám ťa, sledoval som aj to, čo si robil s Bonulom, čo si robil s Bödörom, s tvojím rodinným príslušníkom. Viem aj, prečo si obvinený. Všetci to dobre vieme, takže mne, mne je absolútne jasné, že ty povieš, Pročka nepočúvajte. No lebo Pročko nehovorí, že Gašpar je skvelý a čestný človek, Pročko hovorí, Gašpar je obvinený. Pročko hovorí to, že obvinený Gašpar robil Trestný zákon a obvinený Gašpar robil ten Trestný zákon, pripravoval spôsobom, že ten Trestný zákon bol šitý na mieru tým, ktorí boli obvinení. Obvineným prokurátorom, obvineným sudcom, obvineným advokátom, obvineným politikom. Ja to absolútne chápem.
A, Tibor, vieš, môžem ti povedať úprimne, že ani ja s vami nesedávam, tak ako moji opoziční poslanci niektorí chodia s vami na pivo, niektorí si s vami diskutujú veľmi vrúcne a potom tu rozprávajú o vás, že ste, že ste zločinci, že idete robiť, zničiť Slovensko, Ja nie, ja s vami nebudem chodiť ani na pivo.
Ale za všetkým tým, čo som tu porozprával, si stojím. A viete, vy potrebujete človeku, človeku ublížiť a spraviť z neho, dehonestovať ho, pretože iné neviete. Nikdy som v živote nič neukradol, nikdy som nič nepokšeftoval, tak tu Plevíková vystúpi a povie, že no tak čo ste vy vlastne povedali. Každé jedno slovo bol fakt, ktorý bol, ktorý bol podložený, Plevíková.

Vážený pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne. Ďakujem za slovo. Dovoľte, aby som sa aj ja teda vyjadril tiež v tejto rozprave v prvom čítaní. Na úvod sa teda vyjadrím k procesu možno, ako sme sa sem dostali a ako, ako vznikol tento zákon a potom sa vyjadrím možno k takým základným nejakým trom, trom témam, ktoré v tom vidím, a to je teda to zhromažďovacie právo, opatrenia na úseku bezpečnosti a renta. Ale predtým na úvod len dovoľte, aby som povedal jednu vec, ktorú som ja teda povedal aj v televízii viackrát, zhodou okolností aj tu s pánom spravodajcom. Myslím si, že je šialené, že sa o tejto téme bavíme, podľa mňa je hrozné, že sa musíme o tejto téme baviť. Je hrozné, že máme zákon v skrátenom legislatívnom konaní o potrebe zvýšenia bezpečnostných opatrení v tejto krajine. Mne je to až ľúto, s akou samozrejmosťou k tomu pristupujeme, akoby to bolo niečo normálne. Žiaľ, proste tá situácia je taká, aká je. Stala sa, myslím si, že všetci sme ju odsúdili.
Zároveň si dovolím ale povedať druhú vec, že nie sme asi jediná krajina na svete, ktorá prešla nejakou bezpečnostnou traumou alebo bezpečnostnou krízou. 11. september, vojna v Iraku a informácie, na základe ktorých k tej vojne došlo, atentáty v rôznych krajinách, bezpečnostné incidenty a tak ďalej. A jedna vec, ktorú reakcia v tých krajinách mala, teraz nemyslím na úrovni možno nejakej spoločenskej diskusie, ale tvorby tých verejných politík, bola tá, že došlo tak nejakej revízii. K nejakému štandardizovanému procesu a došlo k nejakým zmenám. Napríklad v Spojených štátoch k veľkej reforme spravodajských služieb na základe obrovskej proste práce dva roky veľkej komisie. Ja chápem, že my sme tu na Slovensku a tá miera, ako fungujeme, je nejaká obmedzená, ale to, čo intelektuálne, teraz čisto z pohľadu toho, že teraz sa ideme baviť o nejakých opatreniach, my ako zákonodarci ideme robiť nejaké legislatívne zmeny, tak to má vychádzať z nejakej analýzy tej situácie.
A my sme, my sme došli do tohto bodu, kedy tu máme tento zákon, a to je podľa mňa fakt dôležité povedať, bez toho, aby sme prešli nejakou úprimnou otvorenou revíziou toho, že na základe toho, že na základe čoho tie opatrenia tie legislatívnej zmeny potrebujeme robiť. Čisto ako teraz naozaj že nie politicky, ale analyticky alebo z pohľadu tvorby, tvorby pravidiel by som čakal, že bude nejaká analýza, či už verejná, alebo neverejná vo výbore, v pléne, ja neviem kde, niekde, kde príde minister, jeden, druhý, tretí, šéfovia spravodajských služieb, ľudia z praxe, ktorí nám povedia, jasne, máme problém s hejtom na internete v takejto forme, tu musíme urobiť, tu musíme urobiť nejaké exekutívne opatrenia, tu urobíme nejaké legislatívne opatrenia. Máme problém s organizáciou spravodajských služieb, ktorej cez sito, ktoré prepadol niekto ako pán Cintula, takže teda musíme urobiť, urobiť zmeny, ktoré sú nutné. A jednoducho toto ako keby beží úplne mimo, mimo bežne, že nieto, že tu máme návrh, ktorý čiastočne naozaj že zjavne nerieši bezpečnostnú situáciu, ale okej, to je rozhodnutie teda exekutívy, že to takto nám to tu poslala, ale jednoducho naozaj, že sú tam opatrenie, ktoré mne zrejme nie je úplne že z akej, nejakej konkrétnej reálnej aplikačnej praxe vychádzajú, z akých problémov.
A teda vlastne si to dovoľujem povedať, že podľa mňa je to zlá prax, že jednoducho tak strieľame ako keby od boku a riešime veci, ktoré, ktoré si myslíme, že tak nejako cítime, že by mali byť zmenené, cítime zlú spoločenskú atmosféru, cítime všetky tie veci, ktoré v spoločnosti sú, ale naozaj tu nie je ako tvorba, to je také módne slovo, teda tvorba na základe, tvorba politík na základe dát a dôkazov, tak rozhodne toto to nie je. Ale tak to je len tak ako na úvod.
Myslím si, že naozaj že je to hrozné to povedať, ale tie prípady 11. septembra alebo britskej komisii alebo španielka komisia, holandská komisia pri rôznych tých incidentoch boli naozaj inšpiratívne v tom, že aspoň nejakým, nejakým spôsobom tú revíziu, revíziu urobili. Dokonca, teda už len fakt bokom poviem, že ak sa nemýlim, pán predsedajúci, pán spravodajca, tak pred troma týždňami vláda schvaľovala dokonca boj proti terorizmu. To sú presne tie veci, ktoré možno jedna s druhou ako keby nejako ladia spolu a vôbec netušíme, že či to, či to nejako do seba zapadá, alebo nie, ale tak to je. Skrátené legislatívne konanie a takto sme tu dostali.
Takže poďme k veci. Ja by som chcel, chcel, prvý veľký okruh, ktorý, ktorý my, my v Progresívnom Slovensku vidíme ako mimoriadne problematický, je teda ten čl. 1, to sú tie, to zhromažďovacie právo a zásah do zákona o zhromažďovacom práve a vlastne aj do ústavných práv. My k tomu budeme ešte aj v druhom čítaní vystupovať konkrétnejšie, aj môj, moje kolegyne právničky a kolegovia k tomu budú mať aj, myslím, že aj právnu analýzu a ja teda si dovoľujem povedať len možno nejakých takých základných pár téz fakt naozaj na prvé čítanie zoširoka, že ako možno rozmýšľať nad tým zhromažďovacím právom.
A taká tá prvá, prvá vec, ktorú by som chcel len povedať, že naozaj že všetci zažívame nepríjemnosti spojené s našou politickou prácou a je mi je to ľúto, že sa to tu ako keby zvrhla tá diskusia, že jeden poslanec povie, a že nám sa stalo toto, vám sa stalo toto. Myslím, že aj akceptujeme rovno to, že všetkým sa to deje, poslancom koalície a aj opozície sa dejú nepríjemnosti pri výkone svojej verejnej funkcie. Patrí sa povedať, že myslím, že sa tie nepríjemnosti dejú aj novinárom a novinárkam, lekárom a lekárkam, ľuďom v občianskej spoločnosti, že naozaj to nie je len o politikoch, ale jednoducho naozaj to napätie v tej spoločnosti je široké.
Druhá taká téza, ktorú by som chcel len naozaj že len povedať, lebo to, o čom sa tu ideme baviť, naozaj nie je sranda, hej. To, o čom sa tu ideme baviť, je zásah do základných práv a teda právo na zhromažďovanie je jedno zo základných politických práv, ak nie jedno z najzákladnejších politických práv, a dám teda aj do kontextu to, že v, tu v snemovni teda máme poslanca Mikloška, ktorý teda sa zúčastnil aj ako organizátor, ak sa nemýlim, sviečkovej demonštrácie, ktorá je ako ikonickým momentom našich moderných politických dejín. Rok osemdesiatdeväť je spojený s právom na zhromažďovanie a jeho výkonom, ako naozaj že je to niečo, čo je významnou súčasťou našich, našich dejín. A teda naozaj ten zákon, ktorý, o ktorý sa tu opiera, ako spomínala aj pani poslankyňa Kolíková, je z roku deväťdesiat. Bola to jedna z prvých vecí, kedy sa demokratická spoločnosť Slovenska rozhodla nejaké právo definovať a ošetriť.
A teda možno tým, že my to právo na zhromažďovanie veľmi berieme v kontexte ako nejakých nepríjemností, a že to sú tí ľudia, ktorí, ktorí chodia po uliciach a je to celé také hlučné a divné, podľa mňa analyticky aj pre túto diskusiu bude dobré rozmýšľať nad právom, nad právom na zhromažďovanie, ako aj, ako istou formou slobody prejavu. A akékoľvek obmedzenie, ktoré budeme tu diskutovať dnes, tak si nehovorte len o tom, ako o nejakom zhromažďovaní, je to forma slobody prejavu. Zhromažďovanie je sloboda prejavu. Forma, akú zvolíte pri zhromaždení, je sloboda prejavu. Slová, ktoré na tých demonštráciách hovoríte, formu, ktorú zvolíte, slogany, ktoré poviete, je sloboda prejavu a myslím si, že v tejto miestnosti, aj mimo nej sú ľudia veľmi citliví na slobodu prejavu, tak podľa mňa veľmi podobným spôsobom, prosím, pristupujte aj k právu na zhromažďovanie ako keby to bolo, bola sloboda prejavu.
Myslím si, že vzhľadom na to, že aké to je základné právo, tak by sme sa mohli dohodnúť na tom, že akýkoľvek zásah do toho základného práva musí byť že mimoriadne citlivý a dobre zdôvodnený. Naozaj že to nie je téma, pri ktorej si povieme, že, á, tak nejako to spravme a nejako to dopadne. Myslím si, že jednak ako aj tá široká judikatúra, ku ktorej sa dostaneme, ale jednoducho naozaj, že zvlášť keď sa bavíme o právach občanov, do ktorých my ako verejná moc chceme zasahovať, tak tam by sme mali byť že mimoriadne premyslení, mimoriadne citliví a obávam sa, že v tomto, v tomto návrhu to úplne tak nerobíme. Samozrejme, aj právo na zhromažďovanie má mať svoje hranice, tie hranice sú definované, definované jasne v zákone a je naozaj úlohou teda predkladateľa, nech nám teda ak, akokoľvek ako keby zmenu chce robiť, tak nech zabezpečí, že je minimálna, dobre odôvodnená a jasná.
A čo ja považujem za veľmi dôležité, nech je napríklad vysvetlené, prečo zmeny, ktoré v tom zákone ideme robiť, už nie sú možné, že neexistujú v súčasnom právnom poriadku. Lebo ak sa bavíme o bezpečnostných opatreniach v blízkosti napríklad zhromaždení vládnych bytov, osôb a tak ďalej, to sú všetko oprávnenia, ktoré, ktoré polícia má už dnes, respektíve nám vysvetlite, ak ich polícia nemá dnes, prečo je nutné do tohto práva zasiahnuť. Skrátka, že z čoho vychádza táto zmena, lebo sa bavíme o základných právach. Tu sa naozaj nebavíme o tom, že či teraz, neviem, či bude nejaká dávka taká, alebo onaká, alebo či nejaký kúsok zorganizujeme inak, nejaký úrad. Bavíme sa o tom, za čo, aké správanie občanov, slobodu budeme kriminalizovať a akú, aké správanie naopak necháme, necháme v tej sfére slobody. Naozaj tu hovoríme o tom, čo je slobodné robiť v tejto spoločnosti, a preto si myslím, že by sme mali k tomu pristupovať veľmi citlivo.
A posledná vec, ktorú, alebo predposledná vec, ktorú k tomuto, k tomuto poviem, je, že, kolegovia, to vás chcem veľmi upozorniť, a to budú naše kolegyne a kolegovia právnici k tomuto hovoriť oveľa viac, ale témy, ktorých sa tu dotýkame, napríklad ako je tá vzdialenosť, právo na bývanie, právo na pokojné užívanie obydlia, vzdialenosti teda od úradov, možnosť polície vstúpiť do práva na zhromažďovanie, to sú veci, ktoré dnes už súdy, či už Ústavný súd, alebo európsky súdny, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol. Naozaj že sú rozhodnutia, ktoré sú dokonca k týmto veciam, keď chcete, príďte si za nami, my máme tri strany, tri strany nálezov týchto súdov, ktoré hovoria, ktoré jasne odpovedali na tieto otázky, že či sa dá stanoviť napríklad vzdialenosť od nejakého úradu taxatívne, kde sa nemôže protestovať. A aké prekážky môže dať verejná moc voči občanom. A bolo by dobré a by som požiadal teda aj predkladateľov, aby tieto, aby tieto argumenty brali do úvahy, lebo jedno, jednoznačne ak toto prijmeme, však je to rozhodnutie pléna, tak vám teda garantujem, že to budú veci, ktoré skončia na Ústavnom súde a potom skončia, skončia v Štrasburgu a akurát my si nesplníme našu úlohu zákonodarcov prijímať zákony, ktoré sú v súlade s hodnotami a s ústavným rámcom tejto spoločnosti.
No a teda úplne posledná vec, ktorú by som ja chcel teda povedať k tomuto celému, čo je ten argument, ktorý, ktorý, ktorý má mierne desí až, lebo on je vo svojej podstate pekný, keď hovorí, že však nám verte, však my to nezneužijeme, urobíme tam tie zmeny tak, aby to bolo dobré. Však len si tam niečo zmeníme. Však ani vy potom by ste to, však ani vy by ste neurobili niečo takéto. A ale ja by som vás chcel veľmi poprosiť všetkých, že nech o ústavných právach a o tom, ako verejná moc vykonáva ústavné práva a ako ich, ako obmedzuje pri občanoch, to nestálo na tom, že si dôverujeme navzájom ako opozícia a koalícia a že sem nikto nepríde nikdy, kto by to nezneužil. Tieto pravidlá, ktoré tu prijímame, musia byť prijaté tak, že ich nezneužije nikdy nikto spôsobom, ktorý by bol protiústavný. Nemôžu tam byť diery, nemôžu tam byť široké interpretácie. Nemôžu stáť na tom práve, že či je to minister hentaký alebo onaký, či je príčetný alebo polopríčetný, alebo nepríčetný. Jednoducho tie pravidlá musia platiť rovnako pre všetkých, musia byť kamene pevné a rozhodne nemôžu byť na dôvere nejakých vzťahov. Myslím, že to je rozdiel medzi právnym štátom a nejakou klanovou spoločnosťou alebo, alebo neviem čím, je to, že proste v právnom štáte pravidlá platia pre všetkých a najmä ochraňujú občanov pred nejakou svojvôľou verejnej moci.
A teda z týchto princípov, to sú princípy, kolegovia potom budú potom hovoriť o konkrétnostiach najmä v druhom čítaní, ale by som len teda povedal, že ak dnes je nejaká zhoda na tom, že tie zmeny, ktoré tam musíme robiť napríklad v tom článku, v tom čl. 1, ja poviem len zopár príkladov, kde majú že obrovské otázniky, napríklad pri tom, ono to tak dobre znie, že právo, že obydlia, neťahajme demonštrácie k obydliam. Lebo to je také automaticky zlé. A tak intuitívne to človeka napadne, že to je automaticky zlé.
Ja vám teraz poviem napríklad, že na Slovensku sú veľmi časté protesty proti developerom. Proti nelegálnym alebo pochybným zmenám v územných plánoch a nejakým výstavbám v parkoch, výrubov stromov, výstavbám, kde nemajú byť. Myslím, že pán poslanec Hlina by o tomto vedel niečo povedať. A skrátka napríklad je veľmi časté, že sa teda demonštruje v rezidenčných oblastiach, ktoré mimochodom nie sú úplne jasne definované ani v tom návrhu, neviem úplne, že čo tým myslíme rezidenčná oblasť a či to budeme robiť podľa územných plánov obcí, že kde sa demonštruje, alebo nie. No tak napríklad toto je veľmi častý, častý žáner protestov a myslím si, že absolútne legitímny. Samozrejme, že ten protest nemusí byť svojvoľný, nemusí si ten protest, nemusí byť hocikde, ale naozaj, že prípad protestu, ktorý je na konkrétnom mieste, v rezidenčnej oblasti, na hranici napríklad nejakého parku napríklad v Košiciach, kde napríklad bola veľmi pochybným spôsobom teda urobená nejaká zmena územného plánu, tak si myslím, že to je sloboda prejavu, ktorú by táto spoločnosť mala chrániť. A kúsok ma prekvapuje, že takým jednoduchým rozhodnutím by sme tento, akože tento stav dali preč.
A druhú napríklad situáciu, pri ktorej, a viem, že o tomto som sa bavil aj s pánom spravodajcom, ma teda akože celkom, celkom ide na nejakú hranicu tej intuície, je to, že však nedovoľme, aby boli protiprotesty, lebo z toho sú len bitky. Alebo z toho je len problém a tak ďalej. Tak dajme bokom to, že si myslím, že políciu máme primárne na to a na to sa na ňu skladáme, aby jednoducho nám chránila výkon našich práv a kľudne aj tých dvoch skupín. Ale napríklad ja si myslím, že to, čo navrhujete v, a to je konkrétne ten priestupok v novelizačnom bode 9, bod m): „Svojím konaním naruší priebeh zhromaždenia a tento priebeh prestane byť riadny, pokojný alebo k takému konaniu podnecuje." Tak ja len rozmýšľam, že keď si predstavím, a to som ja sám videl, kde boli pochody neonacistov po Bratislave a bokom stojí preživšia holokaustu a drží transparent, potichu, nenarušuje nikoho, nekričí, stojí tam, chce vyjadriť svoj občiansky postoj a nesúhlas s tým. Stojí na kraji ulice a okolo nej prejde pochod. Možno vedľa nej musia stáť traja policajti, možno ani nemusia, možno stojí od nich desať metrov, možno stojí päť metrov, ale veľmi ma desí, a to som počul aj verejne aj neverejne, že možno takéto prejavy by nemali byť dovolené. Aj si to predstavujem aj naopak, že, samozrejme, môže byť pochod, však napríklad keď sú dúhové pochody, tie sú narúšané zase opačnou stranou, len si myslím, že opäť, že to je, že tak zásadná otázka, že ako my pristupujeme k tomu, že akým spôsobom je vedený diškurz vo verejnom priestore, akým spôsobom je vedená diskusia. Čo je prípustné, čo nie, že do tohto celého povedať, že toto sa nedá robiť, toto je priestupok, lebo to sťažuje policajnú prácu alebo je to zlé pre spoločenskú atmosféru, mi jednoducho príde, príde jedno málo, respektíve si myslím, že to je tak vážna otázka a že je to tak zásadná otázka o tom, ako rozmýšľame o slobode prejavu, že to riešiť druhý deň, 19. 6. a celé to dopečieme 21. 6., keď nám dobre vyjdú termínované body, tak to je akože, proste sorry, aleže zle, to je málo. Toto je vážna vec, ktorú, opäť si myslím, že teda bude rozhodovať Ústavný súd v Košiciach a ten ďalší v Štrasburgu, lebo to tak bude.
Tak strávil som kúsok viac času na tom zhromažďovaní, ja len v rýchlosti, čo sa týka opatrení na tom úseku bezpečnosti, my sme to povedali aj verejne, že sú tam veci, ktoré majú logiku, nejaká ochrana, nejaké tie chránené objekty, rezidencie a tak ďalej, sú tam veci, ktoré sú otázne, čo ja považujem za veľmi zvláštne inak čisto ako keby z pohľadu, z pohľadu riadenia štátu, a to myslím, že aj pani poslankyňa Kolíková pomenovala veľmi dobre, že mňa by, ja by som očakával, že verejná moc nebude chcieť, teda výkonná moc nebude chcieť, aby jej zákonodarná moc dala taxatívny zoznam 35 osôb, ktoré musí chrániť a ktoré sú v zákone a jednoducho ich musí chrániť, a naopak je to presne vec, ktorá by bola, že zákonná moc povie, že tak treba chrániť nejaké osoby a minister vnútra operatívne na základe operatívnych informácií, bez toho, aby sa do toho zákonodarná moc montovala, vie rozhodovať o tom, že týchto ľudí treba chrániť v tomto čase a tak ďalej. Myslím, že ten argument odznel veľmi dobre a mi to príde ako keby veľmi komplikované nastavenie tohto vzťahu a to bude, no to sa bude proste, z toho bude taký rozpočtový neporiadok a výkon a všetko, že dovidenia, ale v poriadku, opäť, ak si to chcete nastaviť takto, tak nech sa páči, ja by som si stavil, že za tri, za dva roky to bude niekto meniť, lebo sa nebude dať vykonávať.
No som veľmi rád z toho, čo som počul, že celá tá časť o tých priestupkoch, o ktorých budú hovoriť kolegovia právnici, asi pôjde von, uvidíme, som veľmi rád, že celá tá časť o tých vzťahoch obce a polície vraj že pôjde von, nebudem teda o tých argumentoch hovoriť, nech hovoria kolegovia a teda tá renta.
Renta na záver, ak dovolíte. Jednak, že je zrejmé, že ani do tohto návrhu o bezpečnosti nepatrí, a to už, to už je opäť, ako povedal pán minister obrany, teda politické rozhodnutie, že to tam chcú mať, tak ja by som sa teraz ako rešpektujúc toto politické vyjadrenie, teda stanovisko, len povedal to, že zdá sa mi, že je to návrh, ktorý opäť absolútne nevychádza z nejakej slovenskej tradície o tom, ako, akým prístu... ako pristupujeme k odmeňovaniu verejných funkcionárov. Ak chceme túto tradíciu zmeniť alebo diskusiu otvoriť, tak, prosím, otvorme celý zákon o platových pomeroch ústavných činiteľov, lebo, prepáčte, že to porovnanie s prezidentom republiky podľa mňa veľmi kríva, lebo prezident alebo prezidentka republiky jednak v súčasnosti je teda volený priamo na rozdiel od iných, iných exekutívnych funkcionárov vlády. Prezident republiky stelesňuje slovenskú štátnosť a s tým sú spojené aj iné znaky, napríklad teda dostane všetky tie štátne vyznamenania najvyššie, dostane štátny pohreb, požíva iné protokolárne, protokolárne výsady, jednoducho dovolím si povedať, že funkcia teda prezidenta v tejto republike a v našom súčasnom ústavnom poriadku je v kontexte, je v tomto kontexte že úplne iná. A ak chceme z toho robiť niečo, otvárať túto diskusiu, opäť neviem, či to SLK dnes, toho 19. 6., je ten správny moment. Ale v poriadku.
A teda len by som potom povedal, že ak potom sa použije ešte ďalší argument, že sú krajiny, kde, kde sa renta teda dáva, tak by som potom len pripomenul napríklad také príklady že ako Európska komisia, kde nejaká čiastočná renta existuje a veľmi často táto renta je buď teda v jednej tradícii spojená s výsluhou a vďačnosťou štátu, a to je Veľká Británia, v poriadku, alebo keď sú tieto exekutívne renty, tak je to väčšinou spojené aj s tým, že tie osoby napríklad nemôžu byť zamestnané v určitých sektoroch, že keď bol niekto eurokomisár pre obranu alebo minister obrany v nejakej krajine, tak sa päť rokov, v čase, kým mu bude vyplácaná tá renta, tak jednoducho nemôže zamestnať v bezpečnostnom sektore, lebo je to, aby sa zamedzilo nejakému konfliktu záujmov, a to je opatrenie, ktoré neslúži na nejakú vďaku, ale je to opatrenie, ktoré slúži na jednoducho zamedzenie konfliktov záujmov a zvýšenie transparentnosti a protikorupčné opatrenia. Čo opäť sa mi zdá, že nie je to, čo chcete, resp. neviem, proste ani tomu úplne nerozumiem, že z čoho to iného vychádza ako z nejakej osobnej motivácie a politického rozhodnutia. Fajn.
A takto na záver teda si myslím, že teda majme konštruktívne druhé čítanie, ďakujem aj predkladateľom za to, že sú ochotní načúvať minimálne nejakým argumentom, ale podľa mňa tá pointa na záver celá je tá, že akékoľvek napätie máme v našej spoločnosti, ja s tým súhlasím, že je veľké, je veľmi naivné si myslieť, že bude vyriešené nejakými zmenami v priestupkovom zákone, bude v prvom rade vyriešené tým, že zmeníme svoje správanie ako politici a verím, že tohto sa budeme aj držať tu v pléne aj v budúcnosti aj hoci... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja len chcem kolegu podporiť v tvrdení o tom množstve rozhodnutí Európskeho súdu a Ústavného súdu, ktorými disponujeme. Naozaj existuje množstvo konkrétnych rozhodnutí či už Európskeho súdu pre ľudské práva, stanoviská Benátskej komisie, nášho Ústavného súdu, ktoré konkrétne a podrobne popisujú a vysporiadavajú sa so situáciou zásahu do práv zhromažďovať sa, a všetky tieto orgány vnímajú toto právo ako jedno z najdôležitejších politických práv občanov a občianiek a veľmi citlivo vnímajú zásah do tohto práva. A viete, my môžme ísť aj cestou zákazov a obmedzovania práv občanov, ale to je také primitívne, jednoduché riadenie štátu a vyspelá demokracia má predsa na viac, že štát si musí vo vyspelom demokratickom systéme vedieť poradiť so zabezpečením bezpečnosti bez toho, aby musel zasahovať do najzákladnejších a najdôležitejších politických práv občanov a občianiek a musí byť schopný technicky, aj personálne, aj schopnosťami zabezpečiť bezpečnosť bez toho, aby obmedzil občanov. Lebo to obmedzovanie je tá najjednoduchšia cesta, ktorou môžme ísť a po tridsiatich rokoch demokracie, si myslím, že už máme na viac.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec. Páčila sa mi osobitne znovu tá časť, kde ja si myslím, že treba si naozaj spolu vzájomne úprimne povedať, že či chceme vyjsť nejakou cestu, kde sa stretneme aj s koalíciou na opatreniach, alebo proste ten záujem tu nie je. Pretože ak tu ten záujem je, tak by tu mal byť nejaký priestor na diskusiu, kde budeme privzatí ako partneri, ale, bohužiaľ, také niečo sa tu nedeje. A áno, tak ako ste aj povedali, tá osobitná ochrana, ktorá tu má byť zabezpečená automaticky, tak ja tam nevidím žiadny potrebný skutkový základ teraz bez ďalšieho, pretože je zjavné, že operatívne tu funguje, že ten, kto potrebuje ochranu, tak jednoducho ju dostane. Tak či už ju dostal pán poslanec Glück a neviem koľkatí poslanci, ale som pochopila, možno aj vy, pán poslanec Gašpar, ste dostali, ja neviem, veď ale to je absolútne v poriadku, to znamená, ak je tá situácia taká, že to treba, tak jednoducho je tu na to mechanizmus, aby to tá osoba dostala. Či je to poslanec, či je to novinár, či je to sudca, alebo prokurátor, bez ohľadu na to, či to automaticky má mať alebo nie. A potom ono to naozaj tak je, že aj tie kapacity sú nejaké, my sme riešili, že či vôbec tí ľudia, ktorí dnes majú vlastne ochranu automaticky, či vôbec ju majú mať, pretože sa javil nedostatok osôb, ktoré sú na to pripravené, aby poskytli takúto ochranu týmto osobám.
To znamená, že vy keď to takto naširoko idete, idete zabezpečiť zo zákona, tak sa naozaj veľmi ľahko môže stať, že potom tí ľudia, ktorí to potrebujú, tak proste nedostanú kvalitných ľudí, ktorí ich majú chrániť, jednoducho lebo takí nebudú, hej, nezvesíme ich len tak, a naopak budú ju mať tí, ktorí to nepotrebujú. A to mi potom pripomína policajný štát, že naozaj rozhadzovať tú policajnú ochranu kade-tade, veď to súvisí aj s autom, aj s vodičom, ktorý je policajt, aj s ochrankárom potom ďalším... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Pán kolega, s jednou vecou určite s vami súhlasím, že pani prezidentka alebo páni prezidenti majú len reprezentatívnu funkciu. A preto zrovnoprávniť podmienky, ak ukončí premiér svoju funkciu a ukončí prezident, je namieste. Pretože presne tak, prezidenti majú reprezentatívnu funkciu a premiéri majú zodpovednosť, rozhodovanie a musia niekedy aj často povedať veci, ktoré sa väčšej časti obyvateľstva nepáčia a jednoducho majú omnoho, omnoho rizikovejšie a ťažšie povolanie. Čiže ja si myslím, že úplne je namieste, že toto riešime v lex atentát. Pred chvíľočkou som vysvetľovala, lebo mnohí to nechápu, ja som v sociálnom výbore 15 rokov. Čo sa týka premiéra Fica, už keď zajdeme k tomu, on nemá napríklad úrazovú rentu. Teraz keď mal úraz, lebo si povedzme, úraz, jeho chceli zavraždiť, nieže úraz mu robiť, ho chceli zavraždiť za iný názor, tak on nespadá pod Zákonník práce a naňho sa nevzťahuje úrazová renta ako na všetkých občanov, ktorú by mal do, vlastne úrazovú rentu stále poberal. Takže je jasné, že ho riešime v špeciálnom zákone, lebo na nás, ani na nás, páni poslanci, sa to nevzťahuje, ja som mala napríklad úraz a nemáte kam ten úraz nahlásiť, čiže na nás sa vzťahuje 369, špeciálny zákon, lebo sme volení funkcionári a takisto aj on. To znamená, že je úplne namieste, že ho riešime v lex atentát a že riešime ako ďalšie to fungovanie prezidenta, nie prezidenta, ale predsedu vlády práve v tomto zákone touto rentou.
No a ako by mali starostovia rozhodovať, no aj starostovia musia mať, čo sa týka zhromažďovania, presné pravidlá, aby vedeli, lebo zase v zákone je, len starosta môže povoliť a zakázať zhromaždenie. Musia tam byť presné pravidlá a nemôže to byť len na svojvôli, že starosta sa rozhodne.
Ďakujem.

Ďakujem, ja si dovolím reagovať na pani Vaľovú, najmä skúsim ešte dovysvetliť ešte ten svoj argument, alebo v podstate máme takú teoretickú diskusiu. Tak áno, len v súčasnou poriadku predpokladá sa celoživotná renta, najmä prezidenta, kvôli tomu, že on reprezentuje tú štátnosť, že od neho sa nečaká, že sa vráti do bežného občianského života, on už proste má tam dačo robiť, písať knižky alebo tak, hej. Tieto, naozaj akože tá rola prezidenta v našom ústavnom poriadku je objektívne iná ako než, než ďalší, je taká transcendentná priam, by možno povedali nejakí ústavní právnici. A nedáva to úplne potom zmysel v tom, že potom keď už v tom návrhu sa to rozširuje na toho predsedu parlamentu, ktorý sa tam chudák ocitol už len preto, no, chudák, možno dobre pre neho, že teda vlastne tak jeden dostane rentu, lebo je to exekutívna funkcia, musí dostať on a ten predseda parlamentu, tak už je najvyšší činiteľ tiež, tak to dáme aj jemu. No proste akože logicky vnútorne to nesedí, ja chápem, že tam ide o jednu konkrétnu vec, ale no proste nedáva to logiku a nemusíme sa tváriť, že hej.
Lebo druhá vec potom je to poistenie, ktoré hovoríte, čo podľa mňa je veľmi dobrý argument, ja som nad tým taktiež rozmýšľal, lebo napríklad je to podobná situácia ako príslušníci bezpečnostných zborov, ktorí pri výkone, pri výkone svojej funkcie sú zranení alebo, alebo zomrú a v tom prípade dostáva rodina nejaké odškodnenie, no ale potom nerozumiem, že prečo to je po dvoch rokoch, hej, či po dvoch celých volebných obdobia. Lebo ak to má byť, opäť nie je zrejmé, že čo je zámer toho opatrenia, či to vďaka, či je to akože sociálne zabezpečenie, nejaká forma jeho, alebo je protikorupčné opatrenie, transparentnosť. A že lietame hore-dole medzi tými argumentami a nikdy nám to úplne nesedí. A preto len ja hovorím, že ja chápem, čo sa akože v jadre tej, argumenty majú hlavu aj pätu, ktorú hovoríte aj vy, ale v zmysle toho legislatívneho materiálu, ktorý sem prišiel, je zrejmé, že to nie je nejaká komplexná zmena pomerov ústavných činiteľov a všetkého, čo od toho čakáme, čo bude s nimi po alebo počas výkonu ich funkcie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, kolegyne, kolegovia, prvé čítanie môžem teda skúsiť troška viac rozviesť niektoré skutočnosti, ktoré som spomínal v tej procesnej časti a rozmýšľam, ako to celé uchopiť, a aby to dávalo nejaký zmysel. Ja ešte taký malý dovetok, a som rád, že je tu aj pán minister Kaliňák, že on keď včera otváral prvé čítanie, ja som sa zdvihol, ale nebol to znak nejakej arogancie alebo niečo, len ja som mal dohodnuté niečo, ja by som si ho veľmi rád vypočul, ale či verí, či nie, ja som si ho vypočul doma, hej, že čo vlastne povedal, aj pána Gašpara, aby som teda vedel a aby som bol teda v obraze. Čiže to som chcel povedať len na taký, procesnú časť, lebo má zmysel sa počúvať, má zmysel sa počúvať, obzvlášť tých, ktorí aj niečo povedia, častokrát sú medzi nami ľudia, ktorí len tak to rozbalia a na konci nevieme, o čom vlastne. Takže to som si dal tú pozornosť, že som si to, že som si ich vypočul zo záznamu.
Je dôležité zistiť, že čo sa ešte objaví v druhom čítaní, aké pozmeňováky, lebo boli avizované, a to je dobré, že boli avizované, len ten rozsah, zatiaľ ktorý bol špecifikovaný, sa mi zdá malý. Lebo tam podľa mňa tých úskalí je o niečo, je o niečo viac. Čiže preto využijem toto moje prvé čítanie na to, aby som teda upozornil na nejaké úskalia, ktoré môžu byť, a budeme mať šancu sa s nimi vysporiadať v tom druhom čítaní v rámci nejakých pozmeňovákov. To dávam teda ako také otvorené otázky, hej, že čo by sa mohlo, aby sme sa zbavili nejakej nejednoznačnosti možnej.
Dovolím si tvrdiť, že som, celkom tomu rozumiem, špeciálne z pohľadu zhromažďovacieho práva, som človek, ktorý, keby ste si na Starom Meste skontrolovali, možno nahlásil 200, hej, nejakých akcií, takže celkom poznám aj tú realitu toho, hej, že čo vznikajú, aké situácie, a asi by možno aj stálo za to si niekoho vypočuť, ktorý má s tým nejakú skúsenosť. A tú skúsenosť mám. A na čo teda chcem upozorniť, dúfam, že sa to nebude javiť chaotické, ale tú prípravu som mal relatívne krátku, lebo sme v SLK. A v tejto časti sa budem venovať tomu obmedzeniu toho zhromažďovacieho práva a uvidím ako stihnem, potom by som skúsil definovať aj tú rentu.
Čo sa týka obmedzenia zhromažďovacieho práva, tak včera som to spomínal, považujem to za vec, ktorá sa teda nemení teda že dvakrát do týždňa, je to zákon z roku deväťdesiat, je to základný kameň uhoľný demokracie, čo ako sa nám môže nepáčiť, ale patrí k demokracii a demokracia stvorila aj nás. Aj my sme tu preto, že je demokracia. Keby tu bola totalita, ja som v zahraničí alebo vo väzení skrz moju povahu, hej, čiže ja som jej vďačný za veľa, hej, a poväčšine väčšina z nás by tu nebola, keby tu bola nejaká totalita, hej. Vo väzení za to, nieže by som niečo ukradol, ale že by som teda svoje názory prejavoval takým spôsobom, že by to tá totalita nerada sa na to pozerala. Čiže sme jej vďační za veľa, keď už za nič iné, tak za ten plat, ktorý tu berieme, tak by sme mali veľmi opatrne vážiť na miskách váh, hej, že ako ideme s tým uhoľným kameňom hýbať a naozaj ideme s ním hýbať dosť zásadne pod rúškom nejakého, teda že niečo sa stalo.
Pravdou je, že niečo sa stalo, to, čo sa stalo, bolo závažné, ja som tu včera povedal, zopakujem aj teraz, bola to tragédia, je mi to ľúto, bolo to hrozné, chvála pánu Bohu to dopadlo iba tak, ako to dopadlo, prajem skoré uzdravenie. Ale to sa stáva. Keď idete do bane, tak niekedy vás aj zavalí, keď robíte potápača, niekedy vás aj pritlačí. Keď robíte politika, nie je to moc časté, ale stáva sa to, že sa stanete obeťou niekoho, v tomto prípade človeka, ktorý pravdepodobne bol už aj možno mentálne trošku inde, ako že nebol objednaný snajper, ale bol to človek, ktorý vlastne si frustroval svoju frustráciu takým, riešil svoju frustráciu takýmto hrozným spôsobom.
No, čiže toto sa stalo a teraz to, že sa to stalo, vy teraz prichádzate s návrhom riešení, ktoré akože to majú vyriešiť, veľmi dobre to povedal kolega Grendel, že nestalo by sa to, keby to platilo? Viete, kebyže toto, čo navrhujete, to v tej Handlovej by sa nestalo? Podľa mňa to nemá žiadnu kauzalitu, hej, s tým, že či by sa to stalo, alebo nestalo, podľa mňa by sa to stalo tak či tak, nemalo to absolútne, lebo vy nič kauzálne neriešite s tým, čo sa v Handlovej stalo. Vy nehovoríte, že premiérovi dáte zdvojenú ochranku, vy nehovoríte, že premiérovi dáte ochranku, ktorá sa pôjde, ja neviem, učiť do Mosadu alebo pôjdu sa učiť niekde do Ameriky, budú z nich ochrancovia, lebo krv mala byť na tele ochrancu, nie na tele premiéra. To je základná poučka, tí ľudia berú za to plat. Tí ľudia berú za to plat, že chránia premiéra, nie seba. Viete, to je tá kauzalita toho, že čo sa stalo a ako idete toto riešiť. Nie, vy ste prišli s riešeniami, ktoré búrajú základné kamene, ak dovolíte, ja by som vás, ma to ruší. (Rečník hovorí smerom k spravodajcovi.) Neviem teraz, kde som prestal. Viete, že toto by som očakával, že príde v nejakom tom návrhu, nie, vy prídete z niečoho, čo s tým nesúvisí, že teda budete obmedzovať zhromažďovacie právo.
A teraz, že čo otvárate, akú skrinku, hej, a skúsim to z toho zákona pozrieť. V tom zákone sa hovorí, že vy môžte zakázať iba zhromaždenie a zákon hovorí, čo nie je zhromaždenie. Teda ja keď urobím niečo, čo nie je zhromaždenie, potom to nikto nemôže zakázať. Odhliadnuc teraz od toho, že či to, že to chcete zakázať a v tých prípadoch je správne, ale zákon hovorí jasne, vy môžte zakázať iba zhromaždenie. A vôbec môže, dobre, tak niekto môže, nejaká autorita, hej, ale zákon aj hovorí, čo je zhromaždenie. A viete, čo nie je zhromaždenie? Zhromaždenie nie je podujatie spojené s nejakou ponukou služieb. Čiže vy môžte spraviť nejaké stretnutie sa ľudí, v rámci ktorého budete ponúkať bezplatné poradenstvo ako lepšie žiť, a už to asi podľa zákona nebude zhromaždenie, lebo to, áno, zákon hovorí, že čo nie je zhromaždenie, toto je jedna z možností, ako určitý strapec ľudí nenazvať zhromaždením v zmysle tohto, tohto zákona.
Rovnako nie je zhromaždenie, a tu si pomôžem citátom, aby som, teda nepomôžem, lebo som si mobil zabudol tam, ale zhromaždenie nie je aj niečo, čo teda sa nevyjadrujete nejako k tým zásadným otázkam, hej, proste len tam ste. Čiže vy môžte urobiť nezhromaždenie niekde a budete tam len ticho stáť. A v tomto prípade vám to nikto nemôže zakázať, lebo obec môže zakázať iba zhromaždenie. A vy môžte niekde ticho stáť, lebo nebudete vyjadrovať akýkoľvek názor, nebudete dávať akýkoľvek pohľad na nič, nejakú žiadnu príčinnú sú... len tam proste ticho budete stáť. Lebo možno už len bude stačiť ticho stáť, lebo už veľa o tom bude povedané. Teda nebudete na zhromaždení, bude to nezhromaždenie, to nemôžte zakázať, ergo ho môžte reagovať. Naozaj tam vznikajú skutočnosti, ktoré by stáli za to sa s nimi vysporiadať, lebo potom môžme dôjsť k problému.
Vy ešte hovoríte, viete, aj tuná včera trošku nie bokom, ale tak skraja to poviem, sa predseda KDH zadúšal, jak teda sviečková a neviem čo, ale pred obydliami nie. (Povedané so smiechom.) V jeho prípade by som to aj páchal, že prečo nie pred obydliami, ale ináč by som to chcel povedať, vy prísne vzaté môžte nedovoliť alebo zakázať modlenie sa za uzdravenie farára. To sa bežne robí. Modlili sa, dobre, to bolo v Taliansku, ale modlili sa keď umieral sv. Ján Pavol II., sa ľudia na Svätopeterskom námestí modlili. Aj teraz sa zvykne, je taká, že sa ľudia idú modliť pred dom. Prísne vzaté, a zase, zase záleží od uhla výkladu tohto ustanovenia, môže, alebo nemôže? Lebo zákon pozná nejaké ustanovenie, že zhromaždenia sa nepovoľujú, pokiaľ ich organizuje cirkev alebo cirkevné spoločenstvo. A znova idete na tenký ľad, lebo potom nakoniec sa dozvieme, že keď bude nejaké, niečo, čo nemôže robiť bežný smrteľník, ale cirkev môže, viete, zase že čo môže alebo nemusí urobiť vo vnímaní spoločenstva aj vo vzťahu k cirkvám a náboženským spoločenstvám. Ja neviem presne kto, či len registrovaný alebo náboženské spoločenstvo môže byť aj v menšieho, nielen registra, a to si urobí niečo, lebo ony, ich akcia nie je zhromaždením v zmysle tohto zákonu, ony to urobia, bežný smrteľník to nemôže urobiť. Teraz nevieme, o čom to bude, či to bude za dobro, za zlo, ale za niečo to proste bude, ale bude to iritovať, lebo ony môžu a občania nemôžu.
Naozaj tam máte, pán spravodajca, veľa otvorených položiek, ktoré môžu mať vskutku zvláštny výklad. A neviem, jak sa s tým chcete vysporiadať, ja teraz napríklad viem, že pozmeňovák bude aký, že no dobre, tak nemôžte, viete, že čo to, keď budete chcieť sa modliť za zdravie, tak môžte, ale nemôžte kričať, že je ten človek zlý, lebo zhromaždenie je aj v negatívnom, aj v pozitívnom zmysle. Viete, robíte pozitívne zhromaždenie, že chcete niekoho, mu poďakovať, chcete ho pochváliť, chcete mu popriať veľa zdravia, hej, nebudete ho môcť robiť prísne vzaté. Zákon nerozlišuje, že či pozitívne, alebo negatívne, on hovorí len zhromaždenie, resp. nezhromaždenie.
Čiže čo som tým chcel povedať, neviem, či sa mi to celkom podarilo, že dávajte pozor. Uhoľné kamene sa nestavajú tak, že ráno sa zobudím, Kali, daj tam dačo, potom ustúpime v niečom, aby to prešlo. Takéto návrhy zákonov to sú zákony, na ktorých stojí tento svet. Ak ľuďom sa zakážete zhromaždiť, musíte mať ale fakt dobrý dôvod. A už keď to chcete povedať, tak to uvaľte podobne, podrobne a pozorne, aby nevznikali nejaké zvláštne situácie, že nakoniec bude stáť nejaký strapec ľudí, ktorí budú len ticho stáť, lebo budú nezhromaždení v ten daný moment, alebo bude strapec ľudí niekde, kde by podľa vášho zákonu nemal stáť a bude tam stáť, lebo je to spojené s ponukou služieb a budú tam ponúkať bezplatné, aby to nebol nejaký že daňovo iný problém, tak bezplatné poradenstvo a budeme sa tu hrať na mačku a myš. Budeme sa tu hrať na to, kto s kým ako vybabre. Budeme drobiť tú demokraciu. Demokracia je o tom, buď môžeš, alebo nemôžeš.
Prečo tak extenzívne nastupujete k tým obydliam, čím je tá svätosť toho obydlia? Včera som to povedal, dnes to zopakujem. Ak slušne žijete, ak ste si slušne na to zarobili, nie sú tam nejaké pochybnosti, ak je to slušná stavba, ja s mojimi 20-ročnými skúsenosťami, pán Gašpar, vám garantujem, že neviete tam spraviť demonštráciu, neviete. Možno spravíte jednu, kde si nahajrujete po 20 euro demonštrantov, vám tam prídu za tých 20 euro s tak, budú sa tak tváriť ako kyslé ohurky, ale na druhý deň, na druhýkrát ich už tam nezoženiete, neviete urobiť. Takže z čoho vyplýva tá obava, áno, pár pomätencov, poblúdencov sa možno niekde na určitý moment zoskupí, ale ich to tiež prestane baviť. A kvôli týmto nejakým pomätencom, poblúdencom idete rúcať kameň uhoľný?
Ak boli nejaké, tento typ protestu alebo aktivizmu nejako že silnejšie zarezonovali, tak to bol mestský park v Košiciach, to je pravda, ale znova zopakujem to, čo som včera povedal, to je mestský park a v tom mestskom parku bolo nejaké športové centrum, kde zhodou okolností bývali nejakí ľudia, ale viete, ak sú pravidlá, tak platia pre všetkých, aj pre predsedu parlamentu. Tak keby, ja vám garantujem, keby pán Paška nebýval v mestskom parku a nebýval v budove, ktorá bola skolaudovaná ako športové centrum, tí ľu... (reakcia spravodajcu), ale preukázal, ale teraz iné, dokončím to, čo som chcel, hej, že tak vám garantujem, že by sa mi nikdy nepodarilo nagenerovať tých ľudí tam prísť, nikdy. Rozumiete, že to, že tam prišlo, to bolo skrz tie okolnosti. A to, že sa, s Bonaparte nemám nič, aleže to, že áno, že aj Bonaparte boli, podľa mňa sa ťahali zbytočne dlho a možno už určitý moment boli obťažujúce, aleže to, že zarezonovali, hej, že boli, zarezonovali v spoločnosti, to tiež nebolo len tak, že preto. Ja vám garantujem, keby Robert Fico býval niekde v normálnej nehnuteľnosti, tak mu nikdy nebude stáť ani na prvýkrát toľko ľudí, nieto že ešte desaťkrát.
Viete, tu minule, ja vám to ešte tak poviem, minule tu ste, neviem kto, novinári dokonca molestovali Roberta Fica, že 30 rokov v politike a tu sa, sa tu zamýšľalo, že či má na nejaký byt niekde nad hlavnou stanicou. Ja vám poviem, že ja by som nad hlavnou stanicou nebýval nikdy. Je to síce akože lukratívna štvrť, ale stále je to nad hlavnou stanicou a ja tam večer chodím na kalváriu a tam tie vlaky počuť, všetko, no nie je to bohviečo, ten byt možno nejaké peniaze stál, ale ja by som sa nezavzdušňoval tuná nad tým, že či premiér po 30 rokoch v politike si dokáže kúpiť 300-tisícový, 400-tisícový byt. Dokáže. To by bol slabý premiér, keby nedokázal. Proste dokáže. A vám garantujem, a už teda aj keby neboli tieto hrozné okolnosti, tak ani teraz by nikto nenageneroval masu ľudí ísť tam niekde, ja neviem, kde to tam vlastne je, ísť tam protestovať pod ten byt. Až možno ešte dokončím k tomu, že tu ste sa nad Robertom Ficom zamýšľali, že či za 30 rokov si zarobí na byt nad hlavnou stanicou a niektorí ľudia vám nevadia, ktorí po troch rokoch vo funkcii si stavajú haciendy, a to už nikoho netrápi, že z čoho. A to je tá, to je tá tragédia politiky slovenskej, že ľudia chcú bývať tam, na čo nezarobili.
Takže viete, tá kauzalita bola v tom, to, že tie protesty tam boli preto, lebo to bolo zlé, to niečím smrdelo, celý Bonaparte smrdel, tam bolo porušené všetko možné, od začiatku po koniec, cez územné rozhodnutie, cez stavebné povolenie, všetko. O jedno podlažie navyše, každé podlažie o pol metra vyššie, v rozpore s územným plánom, všetko tam bolo zlé, tak sa nečudujte, aj mne osobne, že som bol nahnevaný na Bonaparte, áno. Ale teraz idete urobiť len kvôli tomu, že teda že nikde sa už nebude môcť, lebo však niekto si postaví, ja neviem kde, v Medickej záhrade, si to vybaví, postaví si tam nejakú latifundiu, hej, a ešte nebudeme vedieť za čo a my budeme mať teda obmedzenie mu ísť tam niečo povedať?
A ešte k tým nejakým nedorobkom alebo k tým otvoreným otázkam, ktoré máme šancu vyriešiť v druhom čítaní. Pán predkladateľ, pred obydlím, a teraz ako budete definovať, čo vlastne bude to, obydlie asi vieme právne definovať, súdy by mali uvážiť, čo je, aleže čo bude tá vzdialenosť, to by ma zaujímalo. Ak vy exaktne definujete vzdialenosť pri iných budovách 50 metrov a napríklad tuná nedefinujete vzdialenosť pri tom obydlí, a tak sa pýtam, bude to 10 metrov, bude to 20 metrov, 30, od čoho to bude vzdialenosť? Od osi domu, od stredu domu, od kraja domu, od ríne, od bránky, viete, že kto teda, aký bude výklad toho, že to bude svojvôľa, alebo to bude nejaké, že čo bude nejaký judikát, kto vytvorí nejaký precedens alebo do dôvodovky to dáte, skúsme aj o tom sa porozprávať. Už keď tých ľudí nechcete niekde pustiť, tak čo teda bude tým, viete, aby tam znova nevznikla nejaká nejednoznačnosť. Sa mi to kráti, ale teda aby, nechcem, aby som ja tu vyzeral, že ja orodujem za to, aby ľudia chodili protestovať pred domy politikov.
Garantujem vám, politik, ktorý slušne žije, dobre žije, to, čo má, na to si zarobil, nenagenerujete masu, aby mu stála pred domom, to vám garantujem, ani na Slovensku. Takže to. Najlepšia obrana nie je zákon, najlepšia obrana je žiť tak, aby ste v tých ľuďoch nevytvorili ten pocit, že zrovna ku vám majú ísť.
Kolega to tu spomínal, aj tie skutočnosti, že vlastne vy môžte sa stať narušiteľom nejakého zhromaždenia. Môžte tam ticho stáť. A teda dobre, ja sa priznám, že ja som aj nielen ticho stál, ale však som za to dostal. Viete, ja som narušil míting kotlebovcov, zboxovali ma kotlebovci, potom ma v Antone, o tom je video, potom v Antone ma zboxovali policajti (povedané so smiechom), tak a ešte som bol CPZ-ke osem hodín. Čiže ja som za to zaplatil, hej, a dobre, ja som, vedel som, do čoho idem, ale tuná ten iný príklad, že podľa mňa ľuďom berete právo vyjadriť svoj názor? Že teda že čo, ako sa to bude posudzovať, že vám pochodujú náckovia, viete, a toto je pre mňa srdcová vec, že pochodujú vám náckovia po ulici a nemám, nemám právo tam aspoň stáť? Nedovolíte mi tam aspoň stáť a povedať, že nesúhlasím s vami? Ja viem, že je to možné otočiť aj reverzne, že pôjdu antináckovia a náckovia, viete čo, nech tam stoja, pokiaľ nebudú, ja neviem, hádzať vajcia, nech tam stoja. No.
Viete, ale to je tá demokracia. Demokracia, viete, na demokra... demokraciu si musíte zaslúžiť. My sme ju dostali o niečo skôr, ako sme mali, ale skúsme aj ten rýchlokurz dorobiť. Tá demokracia je o tom, že to zvládneme, tie rozdielne názory. Úplne ofenzívne to chytáte, proste chytáte to zle, zlým spôsobom. Dostal som sa iba v zásade k tomu zhromažďovaciemu právu, chcel som ešte niečo k tej rente, ale uvidím teda, aká bude atmosféra na vás a sa prihlásim prípadne ešte pís... v ústnej, v ústnej rozprave, som dokončil to z pohľadu tej renty.
Čiže, pán predkladateľ aj páni ministri, v dobrom teraz. V dobrom som sa snažil položiť na stôl nejaké nezrovnalosti, hej, a že čo s tým. Aby nevznikali, by som povedal, že taká divná pachuť z toho, že čo to vlastne ste tam schválili.
Ďakujem pekne.