33. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 653. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 689 z 20. januára 2025 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ide o novelu zákona o službách zamestnanosti, ktorou otvárame aj ďalšie zákony, ale lepšie je táto legislatíva známa pod názvom Práca namiesto dávok. Bolo už o nej veľa hovorené na verejnosti a len chcem pripomenúť, že toto je prvé čítanie, kde by sme mali zvládnuť nejaké technické parametre novely, ale, samozrejme, som pripravený o nej diskutovať toľko, koľko len bude treba.
Predstavím teda základné parametre, ktoré ako som povedal, sú už známe, ale možno nie všetky a nie tak presne, ako to predstavím teraz. Čiže tým základným princípom samotnej novely je to, že človek, ktorý odmietne vhodnú pracovnú ponuku od úradu práce, respektíve poberateľ dávky v hmotnej núdzi, ktorý odmietne vhodnú pracovnú ponuku od úradu práce príslušného, tak príde o dávku v hmotnej núdzi celú, ak je to jednotlivec, alebo mu bude krátená, ak je, samozrejme, dávka v hmotnej núdzi poskytovaná domácnosti, teda širšej skupine občanov a ľudí.
Za porušenie, respektíve za dôvod na odobratie dávky v hmotnej núdzi bude považované aj porušenie pracovnej disciplíny, aby nebolo možné s týmto opatrením špekulovať. Chcem povedať, že zákon, teda nie novela, ale zákon o službách zamestnanosti už teraz pamätá na to, čo znamená vhodná pracovná ponuka. Je presne taxatívne vymenované, čo je to vhodná pracovná ponuka, a rovnako zákon pamätá na to, ktorí ľudia z objektívnych príčin nemôžu pracovať, či už zo zdravotných dôvodov, alebo sociálnych dôvodov. Toto tiež je presne naformulované už dávno v zákone o službách zamestnanosti. Takže nemôže byť žiadnej pochýb, nemôže byť žiadnych pochýb, že či teda človek môže, alebo nemôže pracovať, pretože ten úrad práce to bude posudzovať v zmysle zákona.
Aby sme predišli akýmkoľvek špekuláciám, tak sme vyhoveli a vyhovieme teda požiadavke splnomocnenca vlády pre rómske komunity a v tých regiónoch, ktorých sa to týka, bude pri tom ponúkaní práce aj rómsky spolupracovník na úradoch práce, aby neboli žiadne pochybnosti, lebo už tu boli aj nejaké vyjadrenia o diskriminácii, ba dokonca o rasizme. Neviem, kde na to teda dotyční páni prišli, najmä bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity, o ktorom by som sa veľmi rád bavil, že čo on urobil pre rómsku komunitu, ale dobre. Toto tu teraz ešte nie je namieste, respektíve budem reagovať, ale neviem, kde na to prišiel, keďže toto opatrenie sa týka všetkých nezamestnaných bez ohľadu na to, či niekto je Róm, alebo nie je Róm. Takže... Riešili sme aj otázku ústavnosti, samozrejme, pretože ústava hovorí, že nemôžete nikoho nútiť pracovať a nikto ani nikoho nútiť nejde. Jednoducho, ak tú pracovnú ponuku odmietne, môže ju dobrovoľne odmietnuť, len nedostane dávku v hmotnej núdzi. Tento princíp už bol posudzovaný v prípade tzv. malých obecných služieb, pretože už aj v súčasnosti platí, že pokiaľ odmietnete tzv. malé obecné služby a neodpracujete si 32 hodín mesačne malých obecných služieb, prichádzate o dávku v hmotnej núdzi. A tento princíp už Ústavný súd raz posudzoval. My len tento princíp rozširujeme o vhodnú pracovnú ponuku, pretože si myslíme, že normálna práca, riadna práca, riadny pracovný pomer na trhu práce jednoducho je oveľa výhodnejší pre týchto ľudí, pretože dobre viete, že jednak ten príjem je vyšší a jednak si platia odvody zdravotné, sociálne, čo im pomáha potom v budúcnosti pri dôchodkoch a pri zdravotnej starostlivosti.
Ďalšiu vec, ktorú teda chcem spomenúť, je, že touto novelou zákona zároveň ideme motivovať ľudí a to tak, že ideme kategorizovať ten známy aktivačný príspevok. Ten zostáva, ten jednoducho nezanikne. Ide len o to, že aktivačný príspevok, pokiaľ ten samotný človek bude vykonávať tú malú obecnú službu, teda stále to zametanie chodníkov a podobné práce, ktoré k ničomu nevedú, ktoré k ničomu nevedú, nevedú k tomu, aby si našiel prácu na pracovnom trhu. Máme jasné čísla a skúsenosti, že koľko ľudí, ktorí vykonávajú aktivačné práce, si aj reálne nájdu prácu. Tie čísla sú mizivé, napriek tomu sme tie aktivačné práce, samozrejme, ponechali, lebo stále je lepšie niečo ako nič. Takže pokiaľ bude vykonávať iba túto aktivačnú prácu, tú základnú malú obecnú službu, tak dostane základný aktivačný príspevok, ktorý je v súčasnosti, myslím, na úrovni 88,40 eur, to ešte k tomu, samozrejme, k tej dávke v hmotnej núdzi. Pokiaľ ale sa ten človek bude rekvalifikovať a vzdelávať, tak už dostane 1,5-násobok toho aktivačného príspevku. A pokiaľ si teda nájde zamestnanie, tak napriek tomu, že má zamestnanie, poberá reálnu mzdu, ešte bude poberať aj aktivačný príspevok dvojnásobok toho základného príspevku, samozrejme, podmienkou je, aby stále ešte bol poberateľom dávky v hmotnej núdzi. Takže vidíte, sú tam vážne motivačné faktory, ktoré tiež do toho zavádzame.
Tretia dôležitá zmena, ktorú chcem povedať, je, potrebovali sme sa vysporiadať s tým, že mnohí ľudia odmietajú prácu, pretože sa boja exekúcií. Pretože, samozrejme, výplata podlieha exekúcii, kdežto dávka sociálna nie. Veľa sme komunikovali s ministerstvom spravodlivosti o tom, ako to vyriešiť. Pokiaľ by sme išli nejakými špeciálnymi úľavami pre túto kategóriu ľudí, vytvárali by sme dve kategórie ľudí, tak sme to vyriešili inak a to tak, že pokiaľ sa daný človek zamestná, ešte prvé dva mesiace bude poberať aj 100-percentnú dávku v hmotnej núdzi, ďalšie dva mesiace 75 % tejto dávky, ďalšie dva mesiace 50 % a napokon 25 % dávky v hmotnej núdzi, čo je aj teraz. V súčasnosti, keď človek pracuje a je stále poberateľom dávky v hmotnej núdzi, má nárok na 25 % z tej dávky v hmotnej núdzi. Takže takto sme vyriešili tú demotiváciu, o ktorej sa často hovorilo.
No a štvrtá taká podstatná vec, opäť motivačná, ako vidíte, zo štyroch vecí sú tri motivačné, je, že my chceme už podchytiť skôr aj výchovu detí a chceme skúsiť teda, existuje tzv. príspevok na nezaopatrené dieťa. Pozor, nie je to prídavok na dieťa, je to príspevok na nezaopatrené dieťa. Je to jeden z príspevkov dávky v hmotnej núdzi. Ten je, myslím, vo výške po valorizácii súčasnej 24,20 eur, ale v súčasnosti ho môže domácnosť poberať len vtedy, pokiaľ umiestni dieťa v povinnej školskej dochádzke, teda tých 10 rokov, základná škola, prvý rok strednej školy. My ho rozšírime, to poberanie, aj na materské školy, aj na stredné a vysoké školy, aby sme motivovali tých ľudí vlastne umiestňovať deti už do toho výchovno-vzdelávacieho procesu, samozrejme, skôr.
Čiže toto sú vlastne základné atribúty zákona. Musím ešte dodať, že pracujeme aj intenzívne na tom B. Je pravda, že Slovensko má v súčasnosti historicky najnižšiu nezamestnanosť, mimochodom, v prípade disponibilných uchádzačov je to na úrovni 3,8 % plus-mínus, áno, ale... a máme 100-tisíc, 100-tisíc voľných pracovných miest. Tých 100-tisíc pracovných miest je neobsadených a na Slovensku už pracuje v súčasnosti 110-tisíc cudzincov, z toho dve tretiny z tretích krajín. Uvedomujeme si ale, že pokiaľ ide o tento zákon, tak po prvé, tie voľné pracovné miesta nie sú rovnomerne rozložené po celom Slovensku, a po druhé, väčšinou sa bude toto opatrenie týkať nízkokvalifikovaných alebo dlhodobo nezamestnaných ľudí. Čiže my im potrebujeme v regiónoch ponúkať vhodnú pracovnú ponuku, ako som povedal, alebo vhodnú prácu, a preto v spolupráci s viacerými ministerstvami, teraz je to už s piatimi, pripravujeme pracovné ponuky pre týchto ľudí v regiónoch a to tak, že cez sociálne podniky tých ľudí zamestnáme a túto službu si objednajú štátne inštitúcie, ktoré sú pod jednotlivými ministerstvami. Sú omnoho lacnejšie tie služby, čiže je to aj výhodné, výhodné pre štát a hlavne sa pokúsime vytvoriť paletu pre takýchto ľudí, pretože naozaj sú niektoré činnosti, ktoré môže hádam robiť úplne každý.
No a chcem k tomu ale dodať na záver to, že je to veľmi férová ponuka v zmysle, že buď štát ponúkne tú vhodnú pracovnú ponuku, alebo tomu človeku jednoducho ostane dávka v hmotnej núdzi. Je to, myslím, že fér zo strany štátu takto a v prípade, že budete mať nejaké, samozrejme, otázky, tak rád na ne zodpoviem.
Ďakujem veľmi pekne zatiaľ.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 727. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 764 z 10. marca 2025 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Takže pozdravujem, dobrý deň, pán minister, vážený pán predsedajúci, ctené poslanecké kolegyne, ctení poslaneckí kolegovia, na úvod mi dovoľte začať tým, že vám prečítam nie úplne citát, ale je to parafrázovaný komentár, ktorý sa vyskytol v diskusii, online diskusii na Facebooku vo verejne viditeľnom priestore, a zámerne zatiaľ teda nebudem vám prezrádzať žiadne identifikátory aktérov danej debaty. Čiže: "Je neuveriteľné, že ešte aj dnes zamorujete verejný a politický diskurz nezmyslami o tom, ako reštrikcia sociálnych dávok pomáha aktivizovať ich poberateľov, ako odpracovanie dávky im vo výsledku pomôže integrovať sa na trh práce. To, že ignorujete výskumné zistenia dokazujúce opak, ma neprekvapuje. Verejnosť by však malo prekvapovať, že ste schopní odškriepiť aj to, čo vidíte na vlastné oči, že vylúčené komunity sa za tie roky viac rozrástli, než by ich životná úroveň dostala do rozporu s majoritou. Je oči kolúco viditeľné, že čím dlhšie žijú v podmienkach subsaharskej Afriky, tým viac sociálnych patológií to generuje a štát to stojí rádovo viac nákladov.
No a pokiaľ ide o trh práce, máte pravdu, tam vaše opatrenia pomohli. Akurát nie slovenskému, ale najmä britskému trhu, kde z preveľkej namotivovanosti a aktivizovanosti utiekli." A na záver to najdôležitejšie. "Tak ako právo na život nie je podmienené povinnosťou odpracovať si 42 hodín, či už teda verejnoprospešnými prácami, alebo iným typom donútenej, donútenej práce, presne preto nesmie byť podmieňovaná základná existenčná dávka v hmotnej núdzi."
A teraz vás chvíľku nechám rozmýšľať, že koho by ste tipli, že to písal, komu to písal a kedy to písal. To prvé je ľahké, písala som to ja, hej? Jaj a nepísala som to pánovi ministrovi súčasnému. Dokonca tá debata ani nebola v dobe, kedy sa začal tento, táto legislatívna iniciatíva avizovať a predstavovať. Písala som to pred 15 rokmi v debate s Kaníkom. A toto je, myslím, že prvá výpovedná informácia, ktorá veľmi veľa hovorí o tom, že vlastne, hej, tento návrh čo od neho možno čakať a do akej miery je teda pokrokový, čo nám prináša.
Viete, no, možno začnem práve, práve odtiaľ, čo sa mi zdá také veľmi absurdné, možno, to je taký ten butterfly effect toho, čo ten zákon priniesol ešte skôr, ako bol schválený, a skôr, ako bol účinný. Tak v podstate aj pána ministra, aj mňa dostal do trošku absurdnej situácie a neviem, ktorá je horšia. A síce že keď si predstavím, že pán minister, teda politicky odchovaný, v tom v nijak hanlivom zmysle slova, v strane SMER, určite kedysi kritik pravicových opatrení a sociálnej politiky Dzurindových vlád, sa ocitá v pozícii predkladateľa návrhu, ako ukážem neskôr, ešte horšieho ako tie, ktoré, s ktorými prichádzal Kaník. A ja ešte musím pripomenúť, že ten Kaník, ktorého práve strana SMER nazývala sociálny netvor. Tomu ja vôbec nerozumiem teda, že či potom by sme mohli vymýšľať (povedané s pobavením) nejakú inú prezývku pre autorov tohto legislatívneho návrhu. No a ja sama za seba vnímam túto situáciu ako bizarnú v tom, že sa vlastne aj po 15 rokoch ocitám v situácii, kedy má Slovensko zas a znova ďalšieho ministra práce, s ktorým si treba vydiskutovať právo na život.
Tak tu hneď aj asi nadviažem a budem pokračovať už k samotnej predkladanej úprave.
To ohnivko sporu je v tom, aby sme si teda vysvetlili, že čo... dve rôzne práva. Právo na prácu, právo, nie povinnosť, a právo na život. Z toho prvého, právo na prácu, vyplývajú pre štát zásadné povinnosti, a síce že nemôže občana nútiť pracovať a už vôbec nie pod hrozbou toho, že inak ho vystaví ohrozeniu jeho života, pretože mu nechá 0,0 eur. Mňa by teda zaujímalo, že ako má pán minister premyslený život toho človeka s 0,0 eur. Lebo čo iné to je, ak nemá absolútne nič a jediné, čo s tým môže urobiť, je, že byť donútený do práce, ktorú úrad vyhodnotí ako vhodnú, hej? Čiže on je vlastne čo? Odkázaný buď umrieť, alebo kradnúť. To treba tým občanom povedať, hej? A neviem, k čomu ho to má zaktivizovať, keď príde o všetko, lebo mňa napadá len teda jedno, hej, že dovtedy z tých, to vychádzalo 2 eurá na deň, čo mal za ako posudzovaný jednotlivec, poberateľ dávky v hmotnej núdzi, musel ukradnúť štyri rožky, no tak po novom ukradne päť, hej? A neviem inak, že k čomu by to mohlo človeka v tejto situácii aktivizovať. Lebo určite nie k tomu, že teda mu to klesne povedzme na 1,60 euro denne a on si teraz povie, že ho to tak osvieti a povie si, že ej bisťu, že začnem si ja odkladať a našetrím si ja na ten byt, aj hypotéku dostanem, aj si nájdem stabilné zamestnanie a ešte stihnem možno aj medicínu na Cambridgei vyštudovať. No, to asi nebude to, k čomu ho to zaktivizuje, že? Zaktivizuje ho to k tomu, že sa k tomu, čo vlastne koniec koncov aj tá prax ukazuje, keďže ako z toho úvodu je zrejmé, že neprichádzate s ničím novým, čo by sme nemali odskúšané, niečím, čo by už nebolo namerané a teda evalvované. Preto môžme povedať, že nezaktivizuje to k absolútne nijakej, hej, k nejakému obrodeniu, skôr premeníme vodu na víno, než z týchto člove... z týchto ľudí, ak im úplne zhoršíme životné podmienky a z chudobných urobíme ešte viacej chudobných, že im to bude na prospech, hej, veci. Čiže to na margo možne takej tej úvodnej ľudskoprávnej.
K nej ešte dodám jednu veľmi dôležitú vec, lebo aj vy ste ju spomenuli, pán minister, a to je, teda áno, nález Ústavného súdu, ktorý posudzoval túto vec. Akurát teda že nestáva sa to často, ale v tomto prípade sa to stalo, že súd urobil právnu chybu, hej?
On sa v tom rozhodnutí vyjadril, že veď vlastne nepríde k ohrozeniu, hej, existenčného, existenčnej dávky, resp. tým pádom práva na život, pretože poberateľ má k dispozícii ešte inú škálu príplatkov k danej dávke. No to je síce bohumilé, oni sú viacej na tú dávku v hmotnej núdzi. Chápeme sa, hej? Čiže vlastne takto to nie je. To je tá argumentácia, s ktorou tam teda vystúpili predkladatelia a vláda a Ústavný súd, akokoľvek teda prechovávam rešpekt k ich rozhodnutiam, v tomto prípade nedostatočne, hej, rozanalyzoval legislatívu.
A ešte druhá vec, ktorá je tam zaujímavá, že on neposudzoval súlad s právom na život, ale s právom na dôstojné zabezpečenie, teda vlastne s generáciou tretích práv. Som skracovala.
Ak teda prejdeme k samotnému návrhu, nedá mi to obísť, to, čo už dnes vieme jednak o adresátoch, ku ktorým, alebo teda teda zamýšľaným, zamýšľaným adresátom právnych účinkov danej úpravy, aby sme sa nedotkli toho, tých opatrení, ktoré teda prináša a aby sme teda možno sa nepobavili aj o tom, čo už dnes o tých opatreniach vieme, že sú schopné priniesť, a v neposlednom rade si povedali teda, že či je tento návrh spôsobilý dosiahnuť ašpirované a deklarované ciele.
Pokiaľ ide o dáta o cieľovke, tu, bohužiaľ, takisto ako pán Kaník, takisto ako, hej, pán bývalý minister Richter, ktorý teda bol nadväzujúcim, hej, ministrom na reformu započatú pánom Kaníkom, a teraz dnes teda pán minister Tomáš opakujú, hej, jednu zásadnú diagnostickú chybu, ktorá ich tým pádom vždy navedie na zlé riešenia. Myslia si, že to, čo vidia vo vylúčených komunitách, je otázkou motivácie a aktivizácie, hej? A veria tomu, že ad jedna, že ak dostanú, hej, pod tou zámienkou, pod tou hrozbou straty akéhokoľvek zabezpečenia prácu, že oni sa vlastne tým pádom zaktivizujú, zaradia, integrujú. To je prvý kardinálny omyl.
Druhý kardinálny omyl je súvisiaci s tým, že tá sociálna situácia núdznych a odkázaných ľudí je dlhodobým verejným a politickým diskurzom natoľko zdémonizovaná, že už ani nikto neskúma, že či naozaj tým ľuďom vôbec je niečo čo vziať, že aké sú ich sociálne príjmy. A potom tu máme kopec dnes dát, ktoré možno vtedy ešte pán Kaník nemal, ale pán Richter ich mal a vy ich takisto máte a ja ich takisto spomeniem.
Tretí dôležitý, tretí dôležitý omyl je vlastne to, čo som už povedala v úvode ohľadom toho práva na život, že právo na život si nezasluhujeme. Nesúvisí s tým, že koľko hodín si odrobíme, a nesúvisí ani s tým, že ako sa podvolí správaniu, ktorým ho chceme danou hrozbou a vynucovaním si tej pracovnej povinnosti, hej, umravniť a uregulovať tak, ako má, a toto je veľmi dôležitá vec, recidivista vo výkone trestu odňatia slobody právo na prežitie, prístrešok, teplo, jedlo a tak ďalej a nikto ho tam neaktivizuje, to by ma ešte zaujímalo, že kto tam recidivistu aktivizuje, takisto to musí ostať aj týmto ľuďom. Čiže to právo na prácu znamená, že štát ho nesmie nútiť k práci, a právo na život znamená, že aj tak mu musí tú dávku vyplatiť, aj keby úplne že natvrdo nechcel, pretože má právo prežiť. A toto je pozitívny záväzok štátu a ja som teda veľmi nešťastná z toho, že sa o tom ešte znovu bavíme v roku 2025, o tom, čo je právo na život, že to neznamená len to, že vás štát nezabije a nebude po vás strieľať, ale to, že vám umožní prežiť. A ekvivalentom jeho povinnosti umožniť občanovi prežiť je to, že mu doteraz dával tých 60 euro, ktorým vlastne ani aj tak neumožňoval prežiť. A my sa teraz dostávame k tomu, že vlastne mu zoberieme ešte aj to, a to bude ten, hej, že ten game changer, ktorý teda ho zaradí a integruje na pracovný trh.
Poďme teda k tým dátam, ktoré dnes už vieme povedať o tom, o subjekte alebo aktéroch, ktorých sa teda s najväčšou pravdepodobnosťou účinky danej na, danej úpravy dotknú, tak ako sa teda aj súčasne platná legislatíva dotýkala naozaj, predpokladáme, v značnej miere osobám v marginalizovaných rómskych komunitách, aj keď tu musím teda povedať, že sú štatistiky veľmi, veľmi zmätočné, hej, pretože, a to je tiež zaujímavý údaj, bavíme sa, prosím pekne, o 65-tisícovej skupine, hej? A ja som užasnutá z toho, že venujete rok energiu a míňate energiu a náklady a kapitál a čas vášho rezortu na to, aby sme sa zaoberali 60-tisícovou skupinou a máme tu 750-tisíc ľudí ohrozených chudobou, keby ste sa toľko im venovali, tak možno niečo, hej, iné dneska budeme počúvať na tlačovke a poteší nás to.
Ale to aj súvisí aj s tou vecou, ktorú chcem spomenúť v závere, že v skutočnosti ja som si istá, že pán minister pozná problematiku marginalizovaných komunít, vie, aké sú tam dáta, aké sú sociálne príjmy, vie, že toto nefunguje, ale vie aj to, že ono to funguje na voliča, hej? A to je posledná časť, ktorej sa chcem dotknúť, keď som teda spomenula, že prejdem sociálne hľadisko, ľudskoprávne hľadisko, tak na záver vytvorím aj politické. Aha, neni ma počuť, pardon.
Čiže toto nepripisujem za, hej, zodpovednosť pána ministra, ale cyklicky dlhodobo a už sa obávam, že nezmazateľne sa politické elity pričinili o to, že vpísali Rómom a Rómkam takú tú pečať tých, ktorí spotrebúvajú, hej, hodnoty zarobené niekým iným, to, pripisujú im to, že zažívajú dávkový blahobyt, a preto vlastne ich to nemotivuje k práci, odtiaľ je tá logika, že zobrať im dávky, a preto budú motivovaní, zrejme, a teda že sú, že sú vlastne zvýhodňovaní, hej, prístupom a umožnením sociálne im parazitovať na dávkach, zatiaľ čo tí pracujúci ľudia takéto výhody nemajú. Nuž teda už v roku 2010 – 2012 si štát, štát, hej, to nie sú mimovládky, zaplatil výskum, ktorý na Slovensku realizovala Svetová banka, rozvojový program OSN, budem ho tu viackrát spomínať, tak len pod skratkou UNDP, aby sme vedeli, o ktorom programe hovorím, ktorý jasne preukázal, keď to úplne že integrujem ten záver toho skúmania, pretože on robil veľmi poctivú terénnu prácu, oni si teda dali záležať na tom, aby zozberali dáta priamo z terénu, tak to vyhodnotenie je také, že v krajine, ktorá je členským štátom Európskej únie a ktorá, hej, garantuje nejaké ľudskoprávne štandardy, máme skupinu občanov, ktorí žijú v porovnateľných podmienkach vo vzťahu k HDP ako subsaha... ako obyvatelia subsaharskej Afriky. Tak to tam doslovne v tej správe bolo.
Napríklad teda viete, že tá chudoba socia... materiálna deprivácia sa meria cez rôzne parametre, ako je prístup k ošateniu a mäsu a tak ďalej, tak napríklad viac ako 55 rómskych domácností s deťmi uviedlo, že už boli v situácii, kedy nemali ich deti čo jesť. Z toho teda, keby sme to porovnávali s geograficky blízko žijúcou majoritou, tak tam to bolo, myslím, že nejakých 7 %, hej, čím nechcem povedať, že jedni sa majú výborne, hej, a tí druhí zle, každý, kto je odkázaný na sociálny príjem v tejto krajine, sa má zle, hej? To by sme tam nemali tlačiť, ako sa zvykne, že rozoštvávať chudobu proti chudobe. Tým chcem len ilustrovať nezmyselnosť toho zaužívané, tie zaužívané prezumpcie, že Rómovia majú dosť dávok na to, aby im teda, hej, bolo treba pristrihnúť krídelká.
Viac ako 50 % nemá, má, nemá prístup k vode z verejného vodovodu. Pri otázke, či ste boli v situácii, že ste niekedy nemali v obydlí teplo, rómske domácnosti odpovedali áno, viackrát aspoň 34,5 % opýtaných, zatiaľ čo s tou istou otázkou opýtaná majorita, tá teda sa ocitla v tejto situácii päťpercentná časť, 5 % respondentov. Mimoriadne ma teda, hej, keď som videla prvýkrát ten výskum, prekvapili dáta, ale potešili, že to dnes teda vieme ukázať na presných číslach, ako to teda je s tým, že robiť deti sa oplatí, že nepracovať sa oplatí. No tak v skutočnosti je to tak, že priemerný sociálny príjem na domácnosť, ak porovnávame majoritné rodiny, stále hovorím o geograficky blízko žijúcej majoritnej rodine s domácnosťou rómskou, tak 50 % tých rómskych sa nachádza v intervale 0 až 300 eur, ktoré získavajú teda vo forme sociálnych transferov. A len 5,6 % rómskej domácnosti, domácností sa dostane k transferom 600 a viac eur, čo už sú potom ale viac tí, ktorí teda sú aj naviazaní na systém sociálneho poistenia. A na porovnanie, 24 % respondentov z radov geograficky blízko žijúcej majorite sú teda tí, ktorí majú šancu a teda aj dosiahnu od štátu ten transfer vyšší ako 600 eur.
A posledná veľmi, veľmi zaujímavá štatistika, veľmi zaujímavá indícia toho, ako teda sa to dá a nedá, ako to funguje s tou motiváciou na trhu práce, tak UNDP skúmalo, že tu mám ten graf tiež, ako to vyzerá, keď porovnajú osobu, ktorá má rovnaké vzdelanie, čiže povedzme základnú školu, z oboch skupín, ktorá má strednú školu, ktorá má vysokú školu, a porovnajú, do akej miery je teda, hej, zamestnaná. No a vyšlo tam, že, a to si pamätám aj z hlavy, že pri Rómoch je z tej skupiny, ktorá má stredné a vyššie vzdelanie, stále aj tak, hej, zamestnaných iba 27 %, hej? A taká veľká diskrepancia tam v podstate vychádzala vo všetkých tých kategóriách, keď išlo o osobu so základným vzdelaním, stredným, vyšším a tak ďalej, vždy tam boli brutálne roztvorené nožnice. Správa teda potom hovorí o tom, že asi to nebude len tak ľahko zosunuteľné zo stola, že niekomu sa nechce pracovať.
A teraz od cieľovej skupiny sa presuniem k tomu... len sa popýtam kolegov, že aký mám čas, lebo som si nesledovala (reakcie z pléna), aha, tam je to, ďakujem ... sa dostanem teda k tomu, čo sa už zaviedlo a čo sa teda nejakým spôsobom v tomto návrhu recykluje a sprísňuje.
V roku 2003 prišiel, prišlo k zásadnej zmene sociálneho systému, a to teda v podaní pána v tom čase ministra Kaníka, ktorý prelomil dovtedy sociálne, systém sociálnej pomoci založený na solidarite princípom zásluhovosti. Urobil to ešte tak šetrnejšie, by som povedala, že tú dávku v hmotnej núdzi rozdelil tak, že časť z nej ostala akože tá existenčná, na tú sa nesiaha, a časť z nej je teda tá, ktorá je za aktivizáciu. To už sa potom preklopilo to opatrenie aktivačných prác, k tomu sa tiež dostanem, aké fantastické výsledky sme my za tie roky dosiahli. Pritom pomoc v hmotnej núdzi vlastne mala byť od začiatku dizajnovaná ako sociálna záchranná sieť, ktorá má pomôcť osobám, ktoré, hej, z objektívnych dôvodov nejakým spôsobom strácajú pevnú pôdu pod nohami, tak aby nemuseli balansovať na tej, hej, krehkej pavučine pred tým, než prepadnú na sociálne dno, aby im takúto sieť vytvorila. U nás bola tradícia po socializme a veľmi sa to chytilo a vidíte, pretrváva to dodnes ešte aj v, pri vládach, ktoré sa označujú ako ľavicové, vždy, až keď sa hovorilo o sociálnej sieti, zvlášť teda, zvlášť teda v tých pravicových vládach, tak bola veľká panika, hej, hovoriť o tom, že je nedostatočná, že tá dávka je slabá, že to musí poňať väčší okruh ľudí, ako sa vôbec ešte aj dnes bavíme o 70-tisíc, 60-tisíc ľuďoch, keď máme 750-tisíc ľudí ohrozených chudobou. Tak áno, lebo fuj-fuj, zaváňalo to zlým boľševizmom. A celkovo sa v tom verejnom diskurze značná časť Slovákov, a na to sú tiež dáta spomedzi krajín východnej Európy, alebo teda postsocialistických krajín, veľmi, podľa mňa iracionálne, stotožnila s tým výkladom, hej, chudoby a biedy v duchu blaming the poor, hej, že vlastne to nie je dôsledkom nejakých štrukturálnych zlyhaní štátu, ale je to dôsledkom neaktivizácie jednotlivca a dôsledkom jeho zlyhania.
A presne na túto logiku, hej, nadviazala tá spomínaná reforma zavedená pánom Kaníkom, ktorá úplne rozbila solidaritu v tomto systéme a začala ho budovať na úplne, úplne iných, už teda popísaných princípoch.
V roku 2013, aby to teda nebolo úplne maslo pána ministra súčasného, lebo ja si myslím, že už najväčšiu škodu... bola urobená, hej? To bola tá, to bolo tou novelou v roku 2013, kedy sa prvýkrát naozaj zaťalo do systému dávky alebo jej chápania, tak ako si to nedovolili nikdy ani pravicové vlády, a síce keď zaviedli už spomenutú aj pánom ministrom predo mnou povinnosť odpracovať si 32 hodín nejakých prác v prospech, v prospech obce a v prospech nejakých, teda alebo v prípade, ak príde k nejakým mimoriadnym situáciám, na ktoré je povolaný. Tá prax, ktorú následne aj evalvovali aj samotné inštitúcie, hej, tie analytické centrá, ja tu mám 500-tisíc papierov s ich výsledkami o.. výskumov a analýz, či to bolo ministerstvo financií, či to bolo ministerstvo práce, ale aj teda viaceré renomované inštitúcie, ktoré na základe metodologicky korektných postupov doslova, hej, že zjednotene hovoria o tom, že ten princíp uplatňovaný, ktorý, hej, preferuje tzv. workfare, že na zásluhách a ktorý vsadil pri boji s chudobou na zásluhovosť a aktivizáciu, skrátka nefunguje, skrátka neplatí. A aby som teda neznela iba tak, že tak, hej, svoje vlastné úsudky vám ponúkam, tak niečo z tých výskumov predsa len, predsa len zacitujem.
Podľa UNDP sa teda, sa do prvého kola, keď sa prvýkrát teda umožnilo nastúpiť na aktivačné práce, prihlásilo 40 % Rómov, avšak iba 11 % účastníkov aktivačných prác ukončilo program z dôvodu, že si našli prácu. V prípade segregovaných Rómov to bolo len 7 % a v prípade geograficky blízkej populácie si našlo, no teda ukončilo aktivačné práce z dôvodu, že si našlo prácu zhruba 38 %. Je to síce viac ako, hej, Rómovia zo spomenutých skupín, ale v obidvoch prípadoch je to, hej, príliš, príliš málo muziky za veľa peněz.
Takisto sa robili potom aj výskumy, ktoré sa, hej, zapájali priamo tých zúčastnených, či už to teda boli samosprávy, alebo aj tí, ktorí sa zúčastňovali aktivačných prác, a aj tí indikovali vlastne to, čo znovu neskôr potvrdili aj tvrdé dáta a výskumy, a síce keď sa ich pýtali napr., že myslíte si, že práca v rámci aktivačnej činnosti zvýšila vaše šance na to, aby ste si našli trvalé zamestnanie? Prevažná väčšina respondentov odpovedala negatívne, až 65 %. Pozoruhodné sú aj výsledky analýzy o efektivite APTP pod vedením výskumníka Havrana z ministerstva práce. Vo svojej analýze skúmal čistú účinnosť programu. Účastníci aktivačných prác, ako konštatuje, dosahovali dokonca horšie výsledky ako kontrolná skupina, teda tí, ktorí sa nezúčastňovali. Ich šanca nájsť si zamestnanie bola o 6,3 % nižšia ako v prípade kontrolovanej skupiny. Je tam úplne, že tam sú tak hrozivé dáta, že vlastne potom nerozumiem, že prečo v dobe, kedy už, dobre, Kaník ich nemal, možno pán Richter ich tiež ešte nemal v takto skompletizovanej forme, no prečo že vy, keď o nich viete, do toho idete, hej, a proste recyklujeme niečo, čo už prax, odborná obec, teda aj vidno naozaj na dotknutých osobách a v tom, ako veľmi sa nezvýšila týmto ich životná úroveň, ako ich to neintegrovalo na trh práce, že prečo toto zase ideme, z tohoto robiť, hej, nejaké, nejaké zlaté teľa, tomu ja nerozumiem. Čiže máme, máme dáta o tom, že nie je potrebné zavádzať tieto prístupy vo vzťahu k cieľovým skupinám, pretože oni už dnes a dávno žijú v takých podmienkach, že im nie je čo zobrať a každý zásah do ich tých minimálnych sociálnych štandardov znamená nie aktivizáciu, ale to, že sa v tom systéme úplne zacyklia, a to, že teda sa zvýši riziko nežiaduceho patologického správania, ktoré, pochopiteľne, o to viac bude zvyšovať náklady štátu.
Vieme aj to, že zavádzanie zásluhovosti, hej, a aktivácie vlastne neprináša tie deklarované výsledky, ale, naopak, je kontraproduktívne. Vieme aj to, že ak sa aj tuná ponúkne teraz práca poberateľovi, tak to nie je nástup na trvalý pracovný pomer, rozumiete, že aké on, čo ide získavať, aké zručnosti? Veď to zase môže byť len nejaká dočasná robota. A nehovoriac o tom, že keď on dnes má dávku v hmotnej núdzi a ide do aktivačných prác, jemu to dokáže, hej, pokryť tie základné existenčné potreby na prežitie v osade, hej? Už on ráta s tým, že on už nebude bývať v trojizbovom byte v Petržalke a že teda preto si teraz ide hľadať tú prácu. Čiže, čiže ja absolútne nerozumiem, hej, že sa v tomto roku, po týchto skúsenostiach, po tom, čo vlastne aj voľným okom, bez akýchkoľvek dát a výskumov vieme vyhodnotiť, zaoberáme niečím tak akože vlastne tým pádom nepotrebným, že ja naozaj neviem, že či niečo iné ako hra na ten voličský sentiment, ktorý stále vníma Rómov ako tých, ktorí parazitujú, nebude tým jediným dôvodom, prečo sa o tom bavíme.
Tu by som len takú, hej, záverečnú možno skratku, že pán minister to určite videl a je to pre mňa absolútne najkrajšia vec na tomto celom, že v pripomienkovom rezortnom... v medzirezortnom pripomienkovom konaní sa voči tomuto návrhu ohradzuje ministerstvo financií, ktoré expressis verbis hovorí, že, preboha, nepodmieňujte prácou, hej? A je to zvláštne, ak ministerstvo financií, ktoré stráži verejné financie, pochopilo nevyhnutnosť zachovania toho solidarizačného princípu a ministerstvo sociálnych vecí vlastne žiada odoberať tým najchudobnejším základnú existenčnú dávku a dáva im tým vlastne na výber nieže práca miesto dávok, ale že výber práce, ktorú sme ti my ukázali, alebo ťa ohrozíme na živote. Takto to je. To nie je práca miesto dávok, to je výber medzi povinnou nútenou prácou a znemožnením prežitia.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Ja sa priznám, že ja dnes tak trochu žasnem, lebo sme sa najskôr od jedného sociálneho demokrata pána poslanca Šimka dozvedeli, že chudoba tu nebola, kým prezident Zelenskyj nezastavil plyn a že teda zmizne, keď sa opäť obnoví, no a teraz tu máme návrh od ďalšieho sociálneho demokrata pána ministra Tomáša, ktorého cieľom je zobrať tým, ktorí už teraz nič nemajú, pretože, a to hovoria dáta, zo sociálnych dávok sa nežije, z nich sa len prežíva. A my ešte týmto ľuďom, teda my, vláda vraj sociálnych demokratov ide zobrať. A za toto by sa skutočne nehanbila žiadna pravicová ani krajne pravicová vláda v inej krajine, a dokonca si dovolím povedať, že by to robili menej nápadne, ako sa to robí tu, lebo tie intencie boli priznané aj na samotnej tlačovej besede, ktorá tento návrh odprezentovala. A to je jeden z dôvodov, prečo sa ľudia ako ja aj hanbia hovoriť, že sú sociálni demokrati, no ale čo už.
Iren, ty si spomínala dve ľudské práva, jedným bolo právo na prácu, no to tento návrh negarantuje, a, naopak, právo na život, ktorý ide ešte obmedzovať. Tak to je skutočne nielen smutné, ale aj nebezpečné. Nehovoriac o tom, že by sme mali hovoriť o dôstojnom živote a ten dôstojný život skutočne niektorým ľuďom, minimálne teda tým, ktorí žijú vo vylúčených komunitách, tento štát určite negarantuje, práve naopak.
A padlo tu také, že však tí ľudia majú na výber, oni môžu ísť do práce. No ja by som chcela vidieť, že ako môže človek, ktorý sa narodí do prostredia viacgeneračnej chudoby, ktorý chodil do školy, do akej chodil, ktorý žije niekde vo vylúčenej komunite niekoľko kilometrov od prvej obce, ktorý sa nemá ako dostať do práce, nehovoriac teda o tom, že ho tam nezamestnajú už len z dôvodu jeho teda chýbajúceho vzdelania, praxe, skúseností, tak ako má tento človek na výber? No skutočne nemá. A my ho za to, kde sa narodil, ešte aj trestáme. Tak to je skutočná hanba, pán minister!

Ďakujem, pán predsedajúci.
Takisto aj ja som bol veľmi prekvapený... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Skúste reagovať na vystupujúceho, aj pani poslankyňa, ani vy, na vystupujúceho, kto vystúpil, naňho reagujte! (Reakcie z pléna.)

Vančo, Branislav, poslanec NR SR
Ešte som nič nepovedal, pán predsedajúci. Každopádne budem sa držať toho, čo hovoríte. (Reakcie z pléna.)
Mimoriadne ma prekvapil tento návrh, rovnako, rovnako ako teba, Irena. A je neuveriteľné, že práve na tomto vlastne my máme diskusiu, pretože ak ľavicoví liberáli diskutujú s údajnými sociálnymi demokratmi, tak minimálne by sa mali zhodnúť na idei a na hodnote sociálnej spravodlivosti. A tento návrh je popretie a opak sociálnej spravodlivosti, tak ako tieto dve skupiny politikov a ľudí by ho mali vnímať.
A ty si povedala jednu veľmi dôležitú vec iba raz a ja ju preto zopakujem, lebo podľa mňa že presne si trafila klinec po hlavičke. Tento návrh nie je nič iné len rozoštvávanie chudoby proti chudobe. Sociálnodemokratický minister práce svojím návrhom rozoštváva chudobu proti chudobe. Namiesto toho, aby riešil chudobu, tak ako si hovorila, tak sa venuje rozoštvávaniu ľudí, ktorí žijú buď pod hranicou chudoby, alebo voči tým, ktorí nemajú nič. Ja si neviem predstaviť, teda ja som si nevedel predstaviť, že sociálnodemokratická vláda alebo minister môže prísť s takýmto, s takýmto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Irena, ďakujem ti za tento príspevok plný dát a chcela by som len povedať, že to je typická vládna koalícia. Pripomeňme si, že nemá problém svojim rozdávať plnými priehršťami, minulý týždeň doživotnú rentu Marošovi Žilinkovi, ktorá nás môže stáť až milión eur, zajtra tu budeme mať zákon o covidových amnestiách pre ľudí, ktorí páchajú, páchali priestupky počas covidu a tým vedome ohrozovali ľudí, 20-tisíc zomrelo a mohla by som takto pokračovať a tých najchudobnejších z najchudobnejších idú ostrakizovať a brať im aj tých posledných pár centov, ktoré im ostávajú. A ešte sa k tomu poistili aj tou hroznou novelou Trestného zákona, lebo ako si povedala, im neostane nič len ukradnúť namiesto štyroch rožkov päť rožkov, ale keďže sa zvýšila škoda, tak, samozrejme, im to nezvýši tie obľúbené štatistiky pána Gašpara, ktorý mi teraz stále komentuje, že sa kriminalita nezvyšuje a nebude zvyšovať.
Takže gratulujem tejto prosociálnej vláde, naozaj skvelý návrh, v úvodzovkách.

Ďakujem za slovo.
Musím sa ti, kolegyňa, veľmi poďakovať, že na základe odborných dát si vysvetlila, že nehovoríme o skupine ľudí, ktorí nechcú pracovať, ale ktorí z rôznych dôvodov pracovať naozaj nemôžu alebo nie sú schopní pracovať. Ja som zo Spiša a, žiaľbohu, veľmi často počúvam naratív práve o skupine ľudí, o ktorých si rozprávala, že kto nepracuje, nech neje. A ja si myslím, že presne na túto populistickú vlnu a na tento naratív ľudí naskakuje návrh tohto zákona.
Ja som pracovala aj v oblasti integrácie Ukrajincov a veľmi často som sa stretávala na úradoch práce s diskrimináciou len na základe príslušnosti k národu a my teraz chceme zabezpečiť týmto zákonom, že bude objektívne posudzovanie ľudí, ktorí môžu alebo nechcú pracovať, že o tom bude rozhodovať pracovník v Spišskej Novej Vsi, v Kežmarku, kde je problém s touto komunitou. Ja som naozaj presvedčená, že ide o populistický zákon, ktorý len podlieza voličom v menej rozvinutých okresoch.
Ďakujem. (Ruch v sále.)

-----------------------------------------

Ledecký, Vladimír
62/2
...a keďže jedno dieťa v detskom domove stojí cca 17-tisíc eur ročne, tak štát tento jeden pokus stál viac ako 400-tisíc eur počas tohto dvaapolročného obdobia. Čiže to je presný výsledok toho, koľko nás to bude stáť, keď my ľuďom zoberieme tých peňazí toľko, že nedokážu ani zabezpečiť pre svoju rodinu základné životné podmienky. A potom sa budeme čudovať.
Ďakujem.

Ďakujem krásne, že sme sa trafili. Ja by som na pani Bihariovú reagoval len takou praktickou skúsenosťou, lebo naozaj celý príspevok bol perfektne spracovaný, čo sa týka ľudskoprávnej agendy a čísiel, že konkrétnu rodinu spomeniem zo susednej obce, ktorí mali 10 detí, žili v kolibe a podľahli vábeniu alkoholu. Chodili na aktivačné práce, odkiaľ ich, samozrejme, vyhodili a vlastne skončili naozaj s tými najnižšími dávkami a výsledok bol taký, že štát, kuratela im odobrala tých 10 detí, umiestnila ich do detských domovov a im dala návrh, že keď si to bydlenie, alebo to bývanie urobia tak, aby bolo vhodné aspoň trošku pre výchovu detí, tak im ich vrátia. Tak celá komunita sa spojila a po dva a pol rokoch sa im podarilo postaviť nejakú búdku. A keďže jedno dieťa v detskom domove stojí cca 17-tisíc eur ročne, tak štát tento jeden pokus stál viac ako 400-tisíc eur počas tohto dvaapolročného obdobia. Čiže to je presný výsledok toho, koľko nás to bude stáť, keď my ľuďom zoberieme tých peňazí toľko, že nedokážu ani zabezpečiť pre svoju rodinu základné životné podmienky. A potom sa budeme čudovať.
Ďakujem.