33. schôdza

Ďakujem pekne za slovo pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia. Ja sa tak trochu aj hanbím, že tu dnes stojím, 28. marca, po tom, čo sme s kolegyňami predložili toto uznesenie 25. novembra 2024 a teda stojím tu štyri mesiace, štyri mesiace po Medzinárodnom dni eliminácie násilia na ženách, ku ktorému je toto uznesenie. Pritom sme vás žiadali, aby ste ho zaradili do programu tej decembrovej schôdze a ja si myslím, že keď už sa nevieme zhodnúť na to, že ideme odsúdiť násilie na ženách, na tom, čo sa deje ženám na celom Slovensku, skutočne od Bratislavy, cez Humenné po Sninu, aj vašim partnerkám, dcéram, susedám, kolegyniam, kolegyniam zdôrazňujem, tak ja už potom neviem. A vlastne sa aj tak trochu čudujem, že sa ešte čudujem napríklad aj po tom, čo predviedli vaši kolegovia a kolegyne na ľudskoprávnom výbore, keď jednoducho toto uznesenie zmietli zo stola bez toho, žeby k nemu prebehla akákoľvek diskusia. Pritom predsedníčka ľudskoprávneho výboru ich vyzývala, že však povedzte k tomu niečo, aké máte výhrady, aké slová tam chcete zmeniť, s čím nesúhlasíte, sme samozrejme otvorené diskusii, ale iba tam tak potichu sedeli a potom sa všetci veľmi farizejsky zdržali. A ja teda chápem, že nie každý sa vie ku všetkému vyjadriť, ale tak sa tak pýtam sama seba, že načo tu potom sedíme. A ja som si potom povedala, že keď budem teda prezentovať toto uznesenie v pléne, tak skutočne pôjdem bod po bode a budem sa vás pýtať, že s čím tam nesúhlasíte, aj keď teda si myslím, že asi k tomu neprebehne žiaľ žiadna diskusia. Aj preto by som vás poprosila pán predseda, hlásim sa do rozpravy ako prvá a skutočne rozoberme si spolu prosím vás, ak teda máte o to záujem každý bod a dohodnime sa nejakým spôsobom, že či s tým súhlasíte, alebo nie, kde máte politický problém napríklad, ak je tam teda nejaký problém a čo z toho nemôžte podporiť. Ďakujem.

Ďakujem pán predseda. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi ako určenému spravodajcovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny uviesť informáciu gestorského výboru o výsledku prerokovania návrhu poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Beáty Jurík, Lucie Plavákovej a Zuzany Števulovej na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k Medzinárodnému dňu eliminácie násilia páchaného na ženách, je to tlač 623. Podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky svojim rozhodnutím č. 650 z 27. novembra 2024 pridelil predmetný návrh na prerokovanie výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podá v stanovej lehote Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o prerokovaní predmetného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Gestorský výbor o návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky rokoval na svojej 30. schôdzi dňa 3. februára 2025, avšak neprijal platné uznesenie, keďže návrh uznesenia výboru nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov a poslankýň podľa § 52 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Prílohou informácie je aj návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Pán predsedajúci, otvorte prosím rozpravu. ...52 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Prílohou informácie je aj návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Pán predsedajúci, otvorte prosím rozpravu.

Ešte raz, ďakujem pekne za slovo. Toto uznesenie sme teda predkladali k 25. novembru, ale viete aký je dnes deň? 28. marec? To je deň destigmatizácie interupcií. Preto mi dovoľte, a ono to spolu súvisí, také štyri veľmi krátke poznámky. Za prvé, interupcie nie sú niečo, o čom by mala akokoľvek moralizovať celá spoločnosť. Je to skutočne individuálne rozhodnutie každej ženy, ktoré by sme mali rešpektovať a nie vynášať nad ním akékoľvek úsudky. Za druhé, iba 8% ľudí na Slovensku a to sú oficiálne prieskumy, je za sprísňovanie interupcií. Pritom ešte aj na tejto schôdzi máme opäť návrh zákona o sprísnení. Ak si ho skutočne ani len tá väčšinová spoločnosť neželá, tak ja nechápem, na čo neustále sem prichádzajú takéto škodlivé a pre ženy nebezpečné návrhy. A videli sme to v Poľsku, že každé sprísňovanie interupcií je nebezpečné. Vidíme to v Spojených štátoch, vidíme to na Malte. Vidíme to jednoducho v krajinách, kde tie interupčné politiky sú prísne, že to ohrozuje životy a zdravie žien. A vravím, opakujem, na Slovensku si len 8% ľudí, to znamená, že ešte aj ľudia, ktorí volia túto koalíciu tak sú proti sprísňovaniu interupcií. Tak vás potom poprosím, keď ich teda reprezentujete, aby ste tento skutočne škodlivý návrh, ktorý tu opäť máme odmietli. Zároveň tretí bod, medzinárodné organizácie, ale ja rôzne ľudskoprávne dokumenty hovoria o tom, že obmedzovanie alebo úplný zákaz interupcií je formou rodovo podmieneného násilia. A preto som to teda si dovolila aj prepojiť s tým medzinárodným dňom násilia na ženách. Last but not least, rada pre všetkých, ktorí sú proti interupciám, je veľmi jednoduchá. Ste proti, nikdy na ne nechoďte, ale neobmedzujte iných ľudí. Vrátim sa ale teda k tomu 25. novembru, k medzinárodnému dňu boja proti násiliu na ženách. Tento deň zároveň štartuje aj kampaň 16 dní aktivizmu proti násiliu na ženách, počas ktorej prebiehajú také rôzne aktivity na celom svete s cieľom poukázať na to, aké vážne porušenie práv žien, ľudských práv, je násilie. Zvyšuje sa informovanosť a hlavne sa žiada od kompetentných orgánov, aby konečne urobili nejaké kroky, či už teda v boji, v eliminácii toho násilia, ale hlavne a to je veľmi dôležité, aj v prevencii. Tá téma teraz už minuloročnej kampane, ale keď sme toto uznesenie predkladali, tak ešte vlastne veľmi aktuálnej, bola vražda ženy, ktorá sa teda odborne nazýva femicída. A to je vlastne najextrémnejšia forma násilia na ženách a dievčatách, ktorá je aj naďalej celosvetovo všade prítomná. A ja sa jej budem venovať aj o chvíľu pri predstavení nášho návrhu zákona pretože my sme to do návrhu zákona, ktorý sme taktiež predkladali v tento istý deň zahrnuli. Ale teda len aby ste vedeli aj pár čísiel. A to nie sú žiadne čísla od politickej neziskovky Beáty Jurík, ale to sú čísla, ktoré reálne máme. Celosvetovo bolo v roku 2023 úmyselne zabitých 85 tisíc žien a dievčat. Až 60% týchto vrážd, 51 100, bolo spáchaných intímnym partnerom alebo členom rodiny. Údaje ukazujú, že 140 žien a dievčat zomrie každý deň rukou svojho partnera alebo blízkeho príbuzného, expartnera alebo proste človeka, s ktorým mali alebo majú nejaký vzťah. To znamená, že každých 10 minút je zabitá jedna žena alebo dievča.
U nás vieme o niečom viac ako desiatkach medializovaných prípadov ročne. Ale aj kvôli tomu, že náš trestný zákon nepozná toto slovo, ten pojem femicída alebo vražda ženy, ak sa teda bojíme niektorých pojmov, tak nie sme schopní na Slovensku viesť relevantné dáta o tom, že koľko skutočne ročne zomrie žien. Ja som tieto prípady začala tento rok od 1. januára počítať a hneď 3. januára myslím sme mali prvý prípad, čo je skutočne šokujúce. A len za prvé dva mesiace január, február, to boli štyri ženy, ktoré zomreli len kvôli tomu, že boli ženy. A zomreli teda buď rukou partnera alebo zomreli z nenávisti k ženám, to je ten spomínaný prípad zo Spišskej. Čo to znamená. Dve ženy mesačne, to je 24, však na to netreba byť úplne matematický expert. 24 žien ročne nám zomrie na Slovensku len kvôli tomu, že sú ženy. A čo my s tým? No môžme konať, môžme konať preventívne. Môžme napríklad aj teda zahrnúť tú úpravu do nášho trestného zákona a ono to skutočne pomôže pretože tie krajiny, ktoré k tomu pristúpili tak už teraz vykazujú dáta, ktoré hovoria o tom, že jednoducho to funguje a že tá prevencia je skutočne najdôležitejšie pretože napríklad, keď zahrniete takýto pojem do trestného zákona, tak to vydáva aj taký odkaz spoločnosti, že toto je jednoducho čin, ktorý je najzávažnejšieho charakteru a ktorý by sa nemal stať. A ja teda už prestávam veriť v to, že by sme sa v tomto pléne úplne na niečom vedeli zhodnúť, okrem teda pozmeňujúceho návrhu kolegu Glücka. Ale chcem stále veriť, že sú veci, nad ktorými by sme nemuseli politizovať a že jednoducho ani nie ako politici a političky, ale ako občania a občianky by sme mali niečo takéto jednoducho odsúdiť a spraviť všetko preto, aby sa takéto hrozné prípady nediali.
Ako som povedal, my nemáme dáta o femicídach. Ja ich takto zbieram, ale sú to len medializované prípady. Je veľa takých prípadov, kde sa to jednoducho stane, ale nevieme o tom a tieto vraždy sú vlastne teraz evidované pod inými trestnými činmi a preto aj nevieme, že koľko ich skutočne je. Máme ale iné dáta a tie sú nasledovné. Za rok 2023 a to sú vlastne dáta, ktoré boli publikované na konci minulého roka, zaznamenali kompetentné orgány 2400 prípadov násilia na ženách a dievčatách, zväčša domáceho násilia a sexuálneho násilia. To ej sedem prípadov denne. Podľa výskumu rodovo podmieneného násilia na ženách z roku 2023, podľa ktorého zažilo psychické násilie v partnerskom vzťahu počas svojho dospelého života 48,2% žien. Fyzickému násiliu alebo vyhrážaniu v partnerskom vzťahu čelilo 28% žien. Sexuálnemu násiliu bolo počas svojho dospelého života vystavených skoro 15% žien. Skúsenosť s obťažovaním na pracovisku mala každá druhá žena a väčšina z týchto žien ho zažila opakovane. To sú čísla, ktoré sú skutočne desivé, myslím pre každého a každú z nás. Ale jedná sa len o ten počet nahlásených prípadov. To sú skutočne prípady, ktoré evidujú kompetentné orgány. Ale viete koľko je tých nenahlásených? No, to samozrejme nevieme pretože sú nenahlásené čiže nespadajú do tej definície, ale podľa prieskumov sa odhaduje, že nahlásených je len niečo menej ako 20%. To znamená jedna pätina. Tak opäť trochu matematiky, ak je nahlásená len jedna pätina, a to je 2400 prípadov, tak môžme predpokladať, že v skutočnosti je týchto prípadov 12 tisíc. A aj to je vlastne len časť lebo vieme aké zlé povedomie o násilí na ženách máme v spoločnosti a možno to čo ja ako človek, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje považujem za násilie, tak možno tá osoba, ktorá ho zažíva tak si povie, že to násilie nie je lebo jedna facka, však to je v našej spoločnosti tolerované. A môže aj tá samotná obeť alebo preživšia hovoríme, si jednoducho myslieť, že to nie je niečo čo by mala nahlásiť alebo že to nie je dostatočne vážne alebo že nevedieť o tom, že tá forma, ktorú zažíva napríklad v prípade vyhrážania sa alebo ekonomického násilia pretože často hovoríme iba o tom fyzickom násilí, o tom, ktoré vidieť. Tie modriny alebo zlomeniny, ktoré ženy zažívajú. Ale tie ostatné formy sú natoľko neznáme v našej spoločnosti, že ich jednoducho za násilie akoby ani nepovažujeme. A problémom je aj tá strašne nízka miera alebo teda vysoká miera tolerancie násilia a tá nízka miera tej uvedomelosti v spoločnosti.
Len 29% ľudí si myslí, že žena by mala odísť zo vzťahu po prvom fyzickom útoku. Ak sú v domácnosti deti, s odchodom nesúhlasí ešte väčšia časť populácie. Čiže kvôli deťom by podľa väčšiny populácie mala tá žena strpieť akúkoľvek formu násilia pretože zachovať tú rodinu je očividne dôležitejšie. Každý piaty Slovák si myslí, že by žena mala strpieť fyzické útoky od partnera na týždennej báze. Raz do týždňa, jedna facka, v pohode. Každý štvrtý Slovák si myslí, že verbálne útoky by žena mala tolerovať dokonca na dennej báze. Urážky, ponižovanie, neustála kritika. Vraj by si to ženy mali zažívať každý deň. A ja sa tak pozerám na vás kolegovia a vy ste takí aj prekvapení z tých čísel, verím. A hlavne šokovaní a to mi celkom dodáva aj vieru, že aspoň na tomto by sme sa teda mali zhodnúť pretože ja chápem, že toto nie sú možno veci, ktoré si vy dobrovoľne niekde vyhľadávate alebo že vás táto téma ako taká odborne zaujíma, ale verím, že nie ste ľahostajní tomu, že takéto čísla sú realitou, vidíte, bežných dní, týždňov mnohých žien na Slovensku. Aj preto si myslím, že Národná rada Slovenskej republiky by jednoducho nemala pred týmto problémom všadeprítomného násilia zatvárať oči a keď vláda nechce tým obetiam a preživším podať pomocnú ruku a ja budem teda hovoriť o tom, že prečo to nechce, tak by sme ju mali vyzvať k činom. A práve o tom je to uznesenie, že aj my ako Národná rada, ako zvolení zástupcovia a zástupkyne ľudí vyzývame vládu k tomu, aby konečne konala. Dokonca, téma násilia sa nachádza aj v PVV a PVV sa nazýva lepšie, bezpečnejšie a ako ešte žiť? Lebo. Bezpečne, lepšie, pokojnejšie. No tak vidíte. No tak to by sa dalo zhrnúť aj že bez násilia. No kiežby. Poďme teda ale na ten text uznesenia, skutočne bod po bode. Vidíte ja som zabudla ako sa volá to PVV lebo očividne úplne sa nenapĺňa ten jeho názov. No bod po bode. Písm. A, ostro odsudzuje, Národná rada, všetky formy a prejavy násilia na ženách. Je tu niekto, kto je za násilie na ženách? Nie. Vidíte. Bod A môžte podporiť.
Bod B. Vyjadruje presvedčenie, že každá osoba má právo na život bez násilia, týrania, prenasledovania, strachu o svoj život, či život a bezpečie svojich detí. Opäť, je tu niekto kto je proti? Nie. Všeobecný súhlas. Zhodli sme sa na tom, že na tom nie je nič politické. A keby tu bol niekto kto nesúhlasí, čo som ale rada, že nie je, tak by stačilo, aby si prečítal Ústavu, konkrétne druhú hlavu, Základné práva a slobody, prvý oddiel, Všeobecné ustanovenia. Tam nájdete niekoľko základných ľudských práv, ktoré garantujú takýto život bez násilia. A teda očividne aj PVV by ho malo garantovať. Kiežby. Preto pokračujem, C. pripomína, C.1, že rovnosť a princíp nediskriminácie predstavujú základné hodnoty, na ktorých je postavená naša spoločnosť, zatiaľ všeobecný súhlas a ktoré sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, Druhá hlava, ale aj v medzinárodných a európskych dokumentoch ako Dohovor Organizácie spojených národov o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, Dohovor Organizácie spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o odstránení násilia a obťažovania vo svete práve a ďalšie a ďalšie, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ak by teda niekto náhodou zabudol, či už vo vláde alebo tu v Národnej rade, tak tam pripomíname, že sú tieto či už teda Ústava alebo ľudskoprávne dokumenty, ktorými sme viazaní pretože sme ich dobrovoľne podpísali, ratifikovali a jednoducho mali by sme robiť všetko preto, aby sme si tie záväzky plnili. C.2, že násilie na ženách predstavuje hrubé porušenie základných ľudských práv, akými je a teraz sú tam vlastne menované tie práva aj z Ústavy, právo na ľudskú dôstojnosť, právo na život a nedotknuteľnosť človeka, zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právo na slobodu a bezpečnosť, právo na ochranu osobných údajov. právo na nediskrimináciu, ako aj práva dieťaťa. C.3, že násilie na ženách, to stále pripomíname, že násilie na ženách predstavuje najzávažnejšiu formu diskriminácie a bráni plnohodnotnej účasti žien a dievčat na spoločenskom a profesionálnom živote. S čím sa tu nedá nesúhlasiť? Nesúhlasiť s tým, že ženy majú ľudské práva? To asi ťažko. Nesúhlasiť s tým, že to násilie je skutočne najzávažnejšia forma diskriminácie? No práve táto forma bráni mnohým ženám a dievčatám, ako je to tam aj napísané, zúčastňovať sa plnohodnotne či už teda spoločenského alebo profesionálneho života pretože ženy, osoby, ktoré zažívajú... .. majú ľudské práva. To asi ťažko. Nesúhlasiť s tým, že to násilie je skutočne najzávažnejšia forma diskriminácie? No práve táto forma bráni mnohým ženám a dievčatám ako je to tam aj napísané. Zúčastňovať sa plnohodnotne či už teda spoločenského alebo profesionálneho života, pretože ženy, osoby, ktoré zažívajú takéto násilie tak jednoducho potom majú z toho dôsledky, či už teda v práci, v škole alebo vôbec v živote, ktorý, ktorý bežne žijú. Pokračujem. D) zdôrazňuje d1), že násilie na ženách predstavuje závažný celospoločenský problém, ktorý je často skrytý. Najmä v situáciách domáceho násilia a môže viesť k závažnej psychickej a fyzickej traume s vážnymi následkami pre život obete. Či dokonca vyústiť až do svojej najhoršej formy, vraždy ženy. No tak opäť tu to je niečo, čo som predtým v tom úvode podložila aj dátami. Vieme, že koľko máme prípadov. Vieme aké sú všetky tie formy. Vieme pravdepodobne teda si viete aj predstaviť, že aké sú tie dôsledky na životy žien a dievčat, ktoré toto zažívajú. A vieme aj to, že tá najzávažnejšia forma násilia, pretože často žiaľ to domáce násilie napríklad sa stupňuje. Až vyústi či už do vyhrážania sa alebo pokusu o vraždu alebo do samotnej vraždy. A tak povedzte mi, že kto z vás nepozná prípad alebo nepočul o prípade, keď už ani osobne nepozná prípad nejakej ženy zažívajúcej násilie. Nejaká suseda, ktorú doma partner bije. A susedia sa často aj tak boja zavolať políciu alebo akokoľvek sa zastarať. Ale viete o tých prípadoch. Vy ste nikdy nepočuli o prípadoch domáceho násilia, ktoré viedlo k vražde? Sú často medializované. Tak minimálne tak o nich vieme. Alebo o prípadoch vraj nešťastnej, neopätovanej lásky. A lásky by som dala teda do úvodzoviek, pretože z lásky sa nevraždí. Alebo aj o všetkých tých deťoch, ktoré sa roky a roky spamätávajú z traumy ak sa im to vôbec podarí, pretože mnohí si nesú taký ten balík tej traumy z detstva z toho, že vyrastali v rodine, kde bolo prítomné násilie. Hoci niekedy ani ony sami neboli priamymi obeťami násilia, ale videli ako jeden rodič zväčša teda, hovoria nám to štatistiky. Otec ubližoval matke, tak jednoducho aj tie deti si to prenášajú do svojich ďalších životov. Je tu niečo na čom by sme sa nemali zhodnúť? Ja si myslím, že, že všetci o tom vieme. A ignorovať to rozhodne nič nerieši. D2), čiže opäť zdôrazňujeme. Že takéto násilie môže mať veľa foriem od fyzického sexuálneho, psychického a emočného násilia až po násilie ekonomické. A môže sa vyskytovať v rodinných a partnerských vzťahoch. Na pracovisku, vo verejnom priestore offline aj online. No toto snáď ani nepotrebuje komentár. To násilie je skutočne všade. E) vyjadruje znepokojenie. E1), že aj v roku 2024 sú státisíce žien u nás vystavené rôznym formám násilia a každý deň prežívajú strach o zdravie, život a bezpečnosť seba, ale aj svojich detí. Vy ste s tým okej. Dozaista nie. Obzvlášť teda potom, čo ste počuli tie desivé štatistiky. Takže sa zhodneme na tom, že ako bolo v písmene e) napísané, vyjadrujete znepokojenie nad tým. A ja som to videla aj na vašich tvárach. Že ste boli tým znepokojený. E2) vyjadruje znepokojenie nad výsledkami výskumu rodovo podmieneného násilia na ženách z roku 2023 podľa, ktorého zažilo a tam sú vlastne tie štatistiky, ktoré som vám hovorila. Tu sú dáta. Nie moje vymysli ani vymysli mojich kolegýň. Síce to nepotvrdilo žiadne laboratórium na skúmanie mimozemských jašterov. Ale tak toto, toto je skutočne niečo čo máme vypočítané a čo je fakt. Mimochodom minule som v jednej v diskusnej relácii počula od kolegu, že keď niečo potvrdzuje okrúhla pečiatka tak ju môžeme prebiť iba ďalšou okrúhlou väčšou pečiatkou a teda potom sa to dá prekryť. Konkrétne teda tá veľmi odborná analýza pána Kotlára. No tak ak s týmto nesúhlasíte čo som teraz čítala tie dáta, tak mi prosím dajte okrúhlejšiu pečiatku na to, že to tak nie je. A, že to násilie na Slovensku neevidujeme, že neexistuje. Ak nie, tak potom je to pravda. Ak teda s tým súhlasíte a teda až do bodu e3) zatiaľ nemáte žiadny dôvod nepodporiť to uznesenie. Ideme na e3). Zistíme, že či ešte stále môžeme so všetkým súhlasiť. E3) vyjadruje znepokojenie stále nad faktom, že pri mnohých trestných činoch nie je možné zbierať dáta a nastaviť tak čo najefektívnejšiu ochranu pred násilím a to aj z dôvodu zastaralej legislatívnej úpravy. Opäť to nehovorím ja. To hovoria dáta, pečiatka. Okrúhla, okrúhlejšia. Odborná verejnosť to potvrdzuje. A aj preto dlhodobo volá po zmenách na základe znalostí ohľadom násilia, pretože napríklad aj ten náš trestný zákon je jednoducho úprava myslím z roku 92 ak sa nemýlim? Alebo. Prosím? Alebo aj možno aj roky 2000, ale jednoducho tie naše poznatky o násilí išli dopredu aj vďaka tomu, že či už v okolitých štátoch alebo vôbec v štátoch Európskej únie majú dáta a tým pádom nastavujú efektívne nástroje vrátane teda rôznych legislatívnych zmien. My sme tu mali a určite si na ňu aj spomínate. Takú veľmi smutnú, smutno-slávnu reformu trestného zákona a my sme už vtedy s kolegyňami hovorili pánovi ministrovi spravodlivosti, dokonca sme aj predstavili pozmeňujúce návrhy. Že ak mu teda tak veľmi záleží na obetiach a počuli sme tu stále obete ľudské práva, ľudské práva obete. Nakoniec tá trestná novela vypálila tak, že sa jedná skôr teda o úpravu pre samotných páchateľov a ich práva ako naopak. Ale už vtedy sme predstavili niekoľko pozmeňujúcich návrhov, ktoré vtedy mohol prijať a už sme tu mohli mať modernejšiu právnu úpravu, ktorá by možno preventívne aj niektorým prípadom zabránila. No žiaľ vtedy pána ministra zaujímali teda skôr tí páchatelia ako obete. Ale tak fajn. My sme tu opäť s našim návrhom. Tak máte ďalšiu šancu a ten návrh teda predstavíme s kolegyňami o chvíľu. Ale zatiaľ teda vidíte. Nenachádza sa tam nič čo by ste nemohli podporiť. Písmeno f) s poľutovaním konštatuje, že napriek alarmujúcemu počtu prípadov násilia evidovaných políciou a pritom alarmujúcom počte ste boli znepokojení, ostáva drvivá väčšina prípadov nenahlásená, že medzi dôvodmi nízkeho nahlasovania patria okrem strachu z reakcie okolia zo samotného páchateľa alebo z procesu aj sebaobviňovanie a všade prítomná stigma. Nedôvera voči orgánom činným v trestnom konaní, ale aj tá zastaralá nedostačujúca či neúplná právna úprava, ktorá zároveň bráni obetiam a preživším, ktoré sa rozhodnú prípad nahlásiť a to je tá zhruba jedna pätina domôcť sa spravodlivosti. Nebudem sa opakovať. O tom nahlasovaní prípadov som hovorila už v úvode. Dodám len, že počet nahlásených prípadov v žiadnom prípade nezvýšite tak, že prinútite tie osoby v tomto prípade najmä ženy nahlásiť prípady tak, že im skrátite premlčaciu dobu. Alebo, že ich akýmkoľvek spôsobom budete proste do toho nútiť. Práve naopak. Túto premlčaciu dobu by sme mali zrušiť v niektorých prípadoch. A aj to dovolí zvýšiť ten počet nahlásených prípadov, pretože každá tá obeť sa s tým vysporiadava po svojom a niekedy to trvá skutočne veľmi dlhý čas na to, aby svoj prípad nahlásila. A my keď chceme viac nahlásených prípadov, tak jednoducho musíme tú dobu rozšíriť, pretože to dovolí tým obetiam preživším to nahlásiť skutočne v momente, keď to ony cítia a keď sú pripravené ísť do toho. Často to trvá skutočne desiatky a desiatky rokov. No. Skutočne každá, každá osoba to má inak. Aj s tým nahlasovaním. A my tu dnes alebo ani vlastne v decembri, keď sme sa o tom rozprávali nesedíme na to, aby sme tým osobám povedali, že buď no teraz alebo nikdy. Tie osoby budú obete a preživšie skutočne celý život. A my by sme to mali rešpektovať. Bod g). Pripomína g1), že v roku 2019 Národná rada Slovenskej republiky odmietla ratifikáciu dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boj proti nemu s odôvodnením, že tento efektívny medzinárodný nástroj prevencie a boja s násilím na ženách nie je u nás nutný, nakoľko môžeme potrebné legislatívne úpravy zaviesť do nášho právneho systému aj bez neho. No, otázka. Koľko z vás tu vtedy sedelo? V roku 2019? Niektorí, niektoré možno. A čo sa od vtedy zmenilo? Aké právne úpravy legislatívne sme zaviedli do nášho trestného zákona alebo do zákona o obetiach alebo do ďalších, aby sme mohli povedať, že my ten Istanbulský dohovor, ktorý straší už len samotným názvom, lebo keby sa volal Pražský alebo Berlínsky tak by nebol až tak desivý. Ale tak Istanbul tak to očividne teda mnohých vydesilo. Tak čo sa odvtedy zmenilo? No nič. Bol tu len ten bubu Istanbul, ktorý väčšina ľudí, ktorí vtedy tu hlasovali za to, aby Slovensko odmietlo ratifikáciu a pritom Slovensko bolo jednou z krajín, ktoré sa zaslúžili o to, že tento dohovor vôbec existoval a boli sme jedným z prvých signatárov. Tak potom sme ho z nejakých politických dôvodov z toho, že sa tu vytvoril taký nejaký strach. Tak sme ho jednoducho odmietli. Čo tam je v tom Istanbule povedzte mi, čo my tu nemôžeme mať? Naopak je tam skutočne plno konkrétnych vecí, ktoré implementovali iné krajiny a dnes vidia výsledky. Čo tam je naopak, čo implementovali tie iné krajiny a čo urobilo nejakú zlobu? Lebo tu sa strašilo takým, že rodom. Asi, že tu budú potom nejaké a to inak aj o našom programe sa hovorí, že budeme mať také, že tranzičné skrinky, že vojdete tam, hodíte 2 eurovku, vojdete ako muž a odídete ako žena. To je niečo čo očividne teda vraj chce Progresívne Slovensko. Šialený nápad. Neviem teda kto, kto si môže niečo takéto vymýšľať. Ale proste toto je v Istanbule? To my sme sa od toho nejak inšpirovali? Iné štáty to zaviedli? Ja som o takých tranzičných skrinkách teda nepočula. A transakčnej dani som počula, ale tranizičné skrinky to teda nie. Tak čoho my sa bojíme? A, keď sa teda bojíme. Vravím, lebo bubu Istanbul tak fajn. Tak poďme tie veci, ktoré sú tam efektívne, lebo nám to hovoria ostatné krajiny, že sú. Tak poďme ich teda dať do našej právnej úpravy. Ani len to neurobíme. Pozrite si krajiny, ktoré tento dohovor odmietli. Viete v akom vreci zase sme? No ja nechcem teda tie krajiny samozrejme nejakým spôsobom podceňovať. Ale Arménsko, Azerbajdžan a to ako, že taká ta veľká, široká Európa a potom Európska únia, Bulharsko, Česká republika, Maďarsko, Litva a Slovensko. A my, prečo tu nemôžeme mať takú ochranu žien, detí alebo vôbec všetkých osôb. Však toto je niečo čo je dobré aj pre mužov, pretože ten boj s násilím by mal byť našim spoločným. A áno trpia nim aj muži, pretože nim trpí celá spoločnosť. Aj muži bývajú obete a preživšie. No, ale teda prečo my nemôžeme mať rovnako efektívne nástroje ako majú v tých ostatných členských krajinách. Ja neviem v Nemecku, vo Francúzsku, v Belgicku, v Dánsku, v krajinách Pobaltia. Prečo my to nemôžeme mať? Čisto politické dôvody. Pritom pokračujem g2). Pripomína Národná rada, že Európska únia niekoľko krát vyzvala Slovensko k ratifikácii dohovoru a sama ho v júny 2024 ratifikovala. No, áno. Európska únia sa rozhodla konať aj pretože tieto 4 krajiny Európskej únie stále odmietajú tento účinný nástroj a Európska únia si povedala, že okej. Tak nechcete to z politických, čisto z politických a ideologických dôvodov. Tak fajn spravíme smernicu. A ja teraz budem citovať pána premiéra z minulého výboru. Povedal mi takú vetu, ktorú som si teda zapamätala, lebo aj ja ju stále hovorím a vy obvykle vyzeráte tak, že hovoríte opak. Ale, keď to už povedal premiér tak to už musí byť pravda, však? Že v Európskej únii sa nerozhoduje v Európskom parlamente. V Európskej únii sa rozhoduje v Rade. Čo to znamená? Že moc majú členské štáty. A keď prijímajú nejaký text, napríklad aj túto smernicu tak sa na ňom zhodli členské štáty. Čiže nie je žiadny zase, že bubu Brusel ako bol bubu Istanbul, bubu Brusel, ale to je jednoducho niečo s čím súhlasil aj Slovensko. Nesúhlasili sme s Istanbulom, súhlasili sme so smernicou. Čiže teraz tu máme túto smernicu a máme ju implementovať alebo spraviť teda transpozíciu do roku 2027. Prečo Európska únia ale napriek tomu, že teda pracovala na tejto smernici, tak prečo zároveň prijala Istanbulský dohovor? No, pretože je to samozrejme aj silný politický signál a povedala si, že teda, keď tie štáty nekonajú tak bude konať ona. Ale viete čo to znamená? Že prijala ho Európska únia ako organizácia. To spoločenstvo, do ktorého patríme. Čo to znamená pre štáty jednotlivé Slovensko, Česko, Maďarsko, ktoré to neurobili? No znamená to, že akonáhle bude nejaká obeť spadať pod Európske právo príklad, že ten partner, ktorý bude jej ubližovať tak bude z iného členského štátu. Tým pádom tam môžeme aplikovať právo Európskej únie. Tak vtedy bude chránená pred násilím. Ako náhle tu bude násilník Slovák, ktorý

...pod európske právo, príklad, že ten partner, ktorý bude jej ubližovať, tak bude z iného členského štátu, tým pádom tam môžeme aplikovať právo Európskej únie, tak vtedy bude chránená pred násilím. Akonáhle to bude násilník Slovák, ktorý teda koná násilie, ktorý je páchateľom násilia na Slovenke, tak vtedy už tá žena nemá právo na ochranu. Tak povedzte mi, má toto logiku? Prečo sme ten Istanbul neprijali? No, neprijali, ale budeme musieť implementovať smernicu.
Gé tri, zatiaľ stále súhlasíme, však? Aj tak pokyvkávate hlavami. Gé 3, že Európska únia definitívne prijala v máji 2024 smernicu o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, ktorú musia členské štáty ratifikovať do júna 27. No, a my teraz na čo čakáme? Ja si myslím, že nepotrebujeme čakať do roku 2027 a aj ten náš návrh zákona, ktorý sme predstavili, tak je minimálne teda z časti implementáciou tej smernice, pretože tá smernica si bude samozrejme vyžadovať, aby na vládnej úrovni, špeciálne teda ministerstvo spravodlivosti, ale aj ďalšie ministerstvá, pretože tá smernica volá práve po takej medzirezortnej spolupráci v rôznych sektoroch, tak budú musieť jednoducho na tom pracovať. Ale prečo na tom nemôžu už začať pracovať teraz? A my sme sa tu niekoľkokrát s kolegyňami pýtali ministra spravodlivosti, a on nám stále odpovedal, že však do 2027 je čas. No, tak si vypočítajte, že keď máme 2400 prípadov násilia nahlásených ročne, koľko takých prípadov budeme mať ešte do roku 2027? To vážne? My sme tu mali prioritu dostať z basy alebo oslobodiť, dať amnestiu niekoľkým ľuďom a všetky tieto prípady, tak tie majú čakať do roku 2027? No, to snáď nie. Preto bod h. vyzýva vládu Slovenskej republiky, aby čo najskôr zriadila pracovnú skupinu zloženú zo zástupcov a zástupkýň relevantných ministerstiev. Tam môže byť spravodlivosť, práce sociálnych vecí a rodiny, vnútro samozrejme, ale aj školstvo, zdravotníctvo, ministerstvá odbornej spoločnosti subjektov venujúcim sa rodovej rovnosti a pomoci a podpore v oblasti násilia na ženách, ako aj poslancov a poslankýň Národnej rady, ktorí sa teda tejto téme venujú, ktorej úlohou bude pripraviť v čo najkratšom čase transpozíciu smernice, a teda komplexný legislatívny rámec na účinnú prevenciu a boj proti násiliu na ženách. Ešte raz, my nemusíme čakať do roku 2027. My tu máme návrh zákona, ktorý môže už niektoré z tých potrebných zmien, ktoré aj tak budeme do roku 2027 zavádzať, môže to spraviť už teraz v marci, druhé čítanie apríl, už teraz môžeme začať tie obete a preživšie chrániť. A skutočne ja nevidím žiadny dôvod na to, aby sme čakali ešte skoro 2-2,5 roka.
Písmeno i, vyzývam ministra spravodlivosti a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, aby urýchlene predstavili návrh na dostatočné, kontinuálne a efektívne financovanie pomoci a podpory osobám zažívajúcim násilie. No, toto je kapitola sama o sebe, o ktorej by sme sa mohli rozprávať, financovanie podporných služieb. Ja teda veľa chodím do intervenčných centier, ale aj bezpečných ženských domov a teda oni nežijú, oni doslova prežívajú, a často sú to OZ-tká, neziskovky a teraz prišiel za mnou počujem pán poslanec Gluck a mňa veľmi teda mrzí, že sú tu snahy o tom ešte viacej sťažiť život a prácu neziskovému sektoru, ktorý a práve takýchto organizácií, ktoré napríklad pomáhajú osobám zažívajúcim násilie. Tak sa ten zákon o mimovládkach alebo vôbec celý ten boj, ktorý tu nastal voči vraj politickým mimovládkam. No ja neviem, čo je na tom politické, poskytnúť podporu a ochranu, napríklad ženám a ich deťom zažívajúcim násilie, ale ok. Práve týchto malých mimovládok, ktoré už teraz iba prežívajú a ktoré sú zahltené administratívou, ktoré každý rok už teraz publikujú tú záverečnú správu, v ktoré musia doslova prežívať, pretože to financovanie je nedostatočné. Často sú to dve-tri ženy, ktorá jedna sa psychologička, jedna je právnička, jedna pracuje v oblasti sociálnej pomoci a robia to často aj vo svojom voľnom čase. Pretože skutočne môžu byť napríklad v tej organizácii iba na čiastočný pracovný úväzok. Pretože tá organizácia nie je schopná zafinancovať im plný. A jednoducho predsa tam pracujú dni, často aj noci. Pretože tie obete jednoducho niekedy potrebujú tú pomoc aj za hodín kedy, my síce sme tu boli minule do 11-tej, ale tak často sa nám to nedeje, ale tu práve je tá aj celodenná prevádzka často potrebná. A predstavte si, že tieto tri ženy, okrem tej pomoci a podpory, ktoré poskytujú tak ešte musia vypracovávať projekty rôzne. Žiadať o dotácie alebo vypracovávať rôzne výzvy, aby im pomohla teda naša spoločnosť, pretože štát jednoducho nielenže dáva ruky preč od samotného násilia, ale aj od jeho financovania. A teraz ich ideme ešte viacej zahltiť. Tak si predstavte, ako bude celý tento sektor vyzerať. A mňa to skutočne mrzí lebo my teraz keď sme boli naposledy na Gemeri, tak som zrovna v jednej takejto organizácii bola, a ja som skutočne myslela na týchto našich špeciálne mladých pánov kolegov, ktorí tu tak veľmi bojujú proti neziskovému sektoru, že by som im dopriala ísť tam. Lebo, či už teda tie ženy, ktoré tam pracujú alebo teda tie ženy ktoré tam chodia, ktoré zažívajú násilie, tak žiadna z nich nedostala byt od strýka, žiadna z nich nemá 5000 plat, žiadna z nich si nežije v takom luxuse, že by si kúpila vilu ani nie na Slovensku, ale že čo to ešte v Chorvátsku. A proste takýmto ľuďom ideme ešte viac ublížiť. Teda idete, lebo my sa k tomu nebudeme hlásiť samozrejme. Ale ja to skutočne považujem za niečo, čo každému súdnemu človeku by malo trhať srdce a každý súdny človek by mal niečo takéto odsúdiť, ale však to je na vás. Ale zatiaľ sme sa teda zhodli, že sme sa na všetko zhodli všeobecný súhlas. Ideme teda na písmeno j. Vyzýva politikov a političky, naprieč celým politickým spektrom, aby nielen odsúdili násilie na ženách, ale zároveň išli spoločnosti príkladom v garancii slobody, rešpektu a rovnosti pre ženy bez rozdielu vo svojich prejavov a činov. A ja som rada, že teraz počujem ešte aj pána podpredsedu Národnej rady, ktorý tu veľmi často vyzýva k tomu, aby sme sa slušne k sebe správali. A teda verím, že aj on odsudzuje násilie na ženách vo všetkých svojich formách. A to vás teraz neobviňujem, práveže hovorím, že vy ste ten, ktorý to hovorí, áno a čo to znamená? Že teda my ako politici a političky by sme mali odsúdiť takéto formy násilia. No samozrejme to znamená, že žiadne trápne a sextistické vtipy na MDŽ, všakže. Ale teda aj žiadne nadávky voči ženám, či už teda kolegyniam. A viete veľmi dobre na čo narážam alebo aj všetkým tým ženám samozrejme v spoločnosti. A dám vám jeden taký príklad, čo možno si poviete, že ja osobne, alebo teda my v PS lebo aj to mi jeden kolega tuto z koalície povedal, že my sme takí veľmi precitlivení na tie definície, že čo je to vlastne sexizmus, čo je rasizmus a podobne. Ja s tým nesúhlasím. Skôr niekto tu má asi iný normál, ako my. Ale teda dám vám príklad. Minister športu a cestovného ruchu, pán Huliak, známy teda svojou výrečnosťou, tento týždeň povedal, že citujem: "Andrej Danko je ako žena", škoda že tu inak nesedí,... s ktorou nemá zmysel bojovať, lebo nevie, čo chce, ale neprestane, kým to nedostane.". No, tak ja neviem, vy s takýmito vyjadreniami súhlasíte? Sú vaše ženy, lebo tak vidím tu aj kolegov, sú vaše ženy také hlúpe, že nevedia, čo chcú? A, že tým pádom by sme mali nejakému mužovi, ktorého teda chceme nejakým spôsobom uraziť nadávať do ženy? Akože vážne? A vidíte toto je o tom, že to je taký sexizmus, nad ktorým sa možno niekto zasmeje, lebo Huliak povedal niečo Dankovi. Ale pritom to len jednoducho v tej spoločnosti šíri ďalej tie stereotypy a potom keď to hovoria politici a političky, tak jasné, že to má dopady na tú spoločnosť. Lebo presne sa to pretavuje vo všetkých tých prejavoch domáceho, partnerského násilia. Lebo áno, tí muži si myslia, že tá žena je niečo menej a správajú sa k nej ponižujúco a správajú sa k nej ako k hlúpej a podobne. No, ja napríklad sama som sa zastala priateľky pána Danka, keď teda zverejnili svoj vzťah. A keď sa začalo hovoriť o tom, že ona je taká alebo hentaká, lebo s ním chodí. A ja si myslím, že proste akékoľvek úsudky, čo sa týka inteligencie alebo motívov, že prečo niekto s niekým chodí sú absolútne, akože mali by sme sa voči nim vyhradiť, lebo to je jednoducho niečo v spoločnosti neprijateľné. A je to úplne jedno, že či sa to deje pánovi Dankovi, a hovorím ja som to verejne odsúdila. Že prestaňme sa do nej navážať iba za to, že jej partner je politik. To nedáva nikomu právo súdiť ju a nič o nej nehovorí. A skutočne s tým nesúhlasím, nesúhlasím s tým, aby ktokoľvek ponižoval ženy. Aj tie vaše. Ja skutočne sa vždy voči tomu ohradím. Tak buďte prosím fér a postavte sa rovnako na túto stranu spravodlivosti a slušnosti, keď sa to deje naopak, napríklad keď sa to týka mojej kolegyne alebo keď sa to týka partnerky môjho straníckeho šéfa, predsedu PS. To nielenže postavte sa voči tomu, ale hlavne to prosím nešírte. My sme sa tu v utorok rozprávali o duševnom zdraví a o tom, čo každý a každá z nás môže spraviť preto, aby sme nejakým spôsobom ešte tú spoločnosť netraumatizovali, nepolarizovali a že máme začať od seba. Že každý a každá z nás môže prestať, ak to už robí a nezačať ak to nerobí šíriť zlo, nenávisť alebo ponižovať iných ľudí. Lebo aj to ponižovanie si poviete, že avšak to sú možno len také vtipné narážky alebo presne také to vtípky, a ono to potom skutočne má dopady aj na to násilie. A v prípade násilia na ženách je to to isté, ako v prípade toho duševného zdravia. My môžeme začať tu od nás. Tým posledným bodom j. A ja teda nie som naivná, ja viem, že napriek tomu, že sme sa doteraz zhodli na všetkých písmenách až po j. A vyčerpali sme tým pádom všetky písmená toho uznesenia, tak napriek tomu ho pravdepodobne ho teda nepodporíte, lebo koalícia a opozícia. Ja však chcem aj tak možno tak teda nejako možno trošku naivne veriť, že ak už nič iné tak aspoň teda to písmeno j budete aplikovať. A my sa o tom budeme snažiť a ja sa teda môžem minimálne za poslanecký klub PS zaručiť, že nikto z nás nebude žiadnym spôsobom voči vám alebo vašim rodinným príslušníkom, ani voči nikomu v tejto spoločnosti žiadnym spôsobom šíriť nenávisť a zlo. Takže skutočne by som bola rada, že ak už nič iné, tak aspoň sa zhodnime na tom, že to j budeme aplikovať. Ďakujem pekne. (Potlesk v sále.)

Ďakujem ti Bea za uvedenie tohto nášho spoločného uznesenia a naozaj veľmi komplexné predstavenie kolegom, že o čo nám vlastne ide. A ja by som si rovnako ako ty, a nemyslím si, že to je naivné, aj podľa toho, čo pán Gašpar práve povedal. Podľa mňa to je oprávnené očakávanie, že aspoň na takomto niečom by sme mohli spoločne, ako táto Národná rada naprieč opozíciou a koalíciou zhodnúť. A myslím si, že dobre ak už tu panuje nejaká zhoda na tejto druhej strane, že sa prosto opozičné návrhy nepodporujú tak máte príležitosť minimálne tento rok znova 25. novembra ako Národná rada a koalícia, ktorá teda vedie túto Národnú radu navrhnúť obdobné uznesenie a my by sme boli naozaj radi teda keby takéto uznesenie tento rok 25. novembra alebo pri príležitosti 25. novembra prišlo a kde by sme naozaj získala spoločná politická podpora. Ak už nechcete vlastne podporiť opozičné uznesenie, ktoré ako vám, ale teda práve Beáta Jurík názorne opísala. Je naozaj nekontroverzné a pri drvivej väčšine cieľov, ak nie pri všetkých si myslím, že sa naozaj zhodneme. Takže aj v prípade, ak sa rozhodnete nepodporiť toto uznesenie v pléne, ja na vás apelujem, druhá šanca je tento rok v novembri. Naozaj spravme všetko preto, aby Národná rada Slovenskej republiky vyslala vážny a jasný signál tejto spoločnosti, že naozaj odmieta všetky formy násilia na ženách. Ďakujem.

Pani kolegyňa, ja sa pripájam k tomu plamennému vystúpeniu voči násiliu, nielen voči ženám a nielen voči násiliu, ale aj akejkoľvek nespravodlivosti a neúcty voči ženám, ale rozšíril by som to aj voči násiliu, nespravodlivosti a neúcty voči mužom, seniorom, deťom, voči každému človeku. A zvlášť dnes, dnes keď si pripomíname deň učiteľov, z ktorých mnohé sú ženy a chcem dnes sa pripojiť k vám a povedať, že táto spoločnosť si nectí ženy, nectí si učiteľov a táto vláda, minister školstva a aj....

Ďakujem pán predsedajúci, chcem sa poďakovať Beáte Jurík, ako aj ďalším dvom kolegyniam, Lucii Plavákovej a Zuzane Števulovej za predloženie tohto uznesenia. V tom vystúpení Bea Jurík pomerne obšírne hovorila aj o istanbulskom dohovore, ktorý veľmi úzko súvisí s celou touto problematikou. Spomínala aj dôvody, pre ktoré Národná rada nesúhlasila s ratifikáciou tohto dohovoru. Teda to, aby Slovensko ratifikovalo istanbulský dohovor. Tie dôvody oficiálne boli uvedené, že opatrenia ku ktorým vyzýva istanbulský dohovor vieme aj iným spôsobom zapracovať do legislatívy Slovenskej republiky. Ja chcem ale pripomenúť, že skutočným dôvodom, pre ktorý poslanci Národnej rady Slovenskej republiky v tom čase ustúpili od schválenia ratifikácie bola ideologická hystéria, ktorú tu rozpútal slovenský dohovor za rodinu. Hystéria, ktorá bola založená na nesprávnom, mylnom nevedeckom pochopení pojmu rod, na ktorom je postavený istanbulský dohovor. A veľmi ma mrzí, že veľký priestor pre hystériu poskytli aj kresťanské cirkvi v Slovenskej republike.
Slovenská republika vo svojej Ústave deklaruje, že sa neviaže na žiadnu ideológiu. V tomto prípade ale poslanci Slovenskej republiky ustúpili celkom jasne ideológii, ktorá je postavená na

(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Ja by som sa vám chcela naozaj veľmi pekne poďakovať kolegyni, že ste predložili toto uznesenie a že aj systematicky upozorňujete na ten vážny problém, ako je násilie páchané na ženách. Mrzí ma, že tu máme dnes s radov koaličných poslancov také slabé zastúpenie a práve oni by mali veľmi pozorne počúvať to, čo si hovorila. Uviedla si tu viacero príkladov aj štatistík, ktoré sú mementom toho, že vláda by mala naozaj upriamiť pozornosť na tento vážny problém a urgentne prijať aj potrebné opatrenia. Ja by som však chcela dodať ešte niečo iné a ty si to aj spomenula, že vláda namiesto toho, aby pomáhala mimovládnym organizáciám, tak mi ešte sťažuje ich pôsobenie. A sú to hlavne teda organizácie, ktoré sa aj venujú ženám a pomáhajú ženám, ktoré zažívajú násilie. Obmedzujú sa im finančné zdroje a doslova ich táto vláda šikanuje aj cez tento návrh, ktorý tu máme aktuálne v parlamente.
Treba povedať, že to môže mať naozaj veľmi vážne dopady na životy žien. A presne, nestačí rozdávať kvetinky na MDŽ. Poslanci a poslankyne by mali urobiť aspoň to minimum a podporiť toto vaše uznesenie. Ďakujem.

(Prosím o výmaz rečníka)

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pani poslankyňa Jurík, ja uvediem tiež k tej časti, respektíve písm. j) a chcem sa vás opýtať, či ste pripravená odsúdiť výrok Igora Matoviča na adresu žien vo svojich videách, ktoré tu nebudem citovať, ale asi viete o ktorých hovorím, že ich urážal, len kvôli tomu, že volili stranu SMER, alebo poťažmo celú vládnu koalíciu. Či ste pripravená odsúdiť a zdržať sa ďalej štvavých, nebojím sa použiť slovo štvavých a nenávistných prejavov voči ministerke kultúry, ktoré robia predovšetkým ľudia aj od vás, ale predovšetkým z mimovládneho sektora o ktorom ste tu hovorili, z politického mimovládneho sektora, ktoré pred jej domom, ktoré organizovali rôzne cykloprotesty pred jej dom. Nebudem tu tiež citovať tie nadávky, vulgárnosti do p., označovať ju, že je nacistka, rôzne kresby a vyhrážky, ktoré pochádzajú predovšetkým z prostredia blízke vašej politickej strane. Či ste pripravená sa zastať aj ministerky kultúry Šimkovičovej napriek tomu, že nemusíte súhlasiť z jej prácou a len kvôli tomu, že má iný názor na kultúru. Ale podľa môjho názoru predovšetkým kvôli tomu, že stopla peniaze politickým mimovládkam a som aj rád, že ste spomenuli zákon, ktorý budeme mať v Národnej rade, ktorý veľmi jasne stanoví pravidlá a transparentnosti financovania o tom, akým spôsobom vynakladajú finančné prostriedky, akú vykonávajú politickú činnosť, a ak ju vykonávajú, nech sa k tomu priznajú. Takže ten zákon ja vítam a teším sa.