33. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci, opäť za, za slovo. Ja som neplánoval v tomto druhom kole vystúpiť. Mal som pocit, že v tom prvom vystúpení za klub, v tom tridsaťminútovom že som využil všetok čas a priestor, ktorý som chcel k tejto téme, ale som rád, že sa rozprávame o duševnom zdraví a že tu vznikla síce taká jednostranná debata, lebo druhá strana mlčí a svedčí, ale že to je, tejto dôležitej téme venujeme toľko času na tejto pôde, je vzácne. Dovolím si jednak sa ospravedlniť za to slovo „zvracanie", som netušil, že fyziologické procesy sú také citlivé, ale potom som si vlastne spomenul, že Martina Šimkovičová bola v Slovenskej národnej galérii a tiež s tým mala problém. Takže ospravedlňujem sa. A vrátim sa k tomu výroku pána predsedajúceho, že teda psychológovia a psychiatri nemajú robiť politiku.
No vec sa má tak, že psychológovia konkrétne a psychoterapeuti, teda odborná verejnosť sa snažila robiť v prípade tohto návrhu tohto konkrétneho zákona robiť politiku. A robili naozaj všetko, čo mohli a vynaložili veľa síl a energie, času do toho, aby z toho zákona vytiahli esenciu toho najlepšieho možného. Ale musím sa vrátiť k tomu, že s akou odozvou sa stretli. Ja som to hovoril vo svojom prvom vystúpení.
Odborná verejnosť organizovala po zverejnení teda toho návrhu aj hromadnú pripomienku, ktorú podporilo 4 500 približne ľudí, fyzických aj právnických osôb, no a pripomínam, že táto hromadná pripomienka nebola akceptovaná, resp. išla na vládu s rozporom, ktorý nebol odstránený. Čiže sa vraciam k tomu, že ako si ministerstvo zdravotníctva, poťažmo vláda, váži odborný hlas, hlas odborníkov a odborníčok, k téme, keď nie je schopné s nimi ani korektne komunikovať, ani im povedať, že dobre, skúste nabudúce, alebo neviem čo. Ale oni nedostali ani zápisnicu z medzirezortného pripomienkového konania, z rozporka, hej? (Reakcia navrhovateľa.) No tak dokážte, že bola odoslaná. (Reakcia navrhovateľa.) Ale tak mi, tak dokážte, že bola odoslaná. Dajte mi podateľňu, čas, kedy pod akým číslom, dokážte to.
A, no a druhá časť toho, čo pán Gašpar povedal, teda že psychológovia a psychoterapeuti a psychiatri nemajú robiť politiku, tak predpokladám teda, že pán predsedajúci narážal na otvorený list, ktorý bol poslaný predsedovi vlády. Ja viem, že je to citlivé písať nejaký otvorený list, ale títo odborníci, o ktorých sa rozprávame, majú čísla, majú dáta a oni vidia, čo ten zhrubnutý jazyk a to, ako sa politi...
===== 32.
... predpokladám teda, že pán predsedajúci narážal na otvorený list, ktorý bol poslaný predsedovi vlády. Ja viem, že je to citlivé písať nejaký otvorený list, ale títo odborníci, o ktorých sa rozprávame, majú čísla, majú dáta a oni vidia, čo ten zhrubnutý jazyk a to, ako sa politici, špeciálne koalície, správajú vo verejnom priestore, ako deformujú diskusiu, aký jazyk používajú, ako sa vyjadrujú a po každej jednej homofóbnej, mizogýnnej, hocijakej inej poznámke vidia, aký dopad to má na duševné zdravie ľudí tejto krajiny. Špeciálne na mladých ľudí a na ľudí, ktorí sú buď teda deti v predškolskom, školskom veku, aj predškolskom podotýkam, alebo sú na stredných školách, a my nemáme pre nich dostačujúcu záchrannú sieť, ktorá by im v tých stavoch, ako sa cítia a ako im je, pomohla. Veď o tom celý čas rozprávame.
A keď raz odborníci a odborníčky vidia, že haló, my nemáme kapacity na to, aby sme pomohli všetkým, napríklad OZ-ko, ktoré prevádzkuje najväčšiu linku pomoci, internetovú poradňu pre mladých ľudí, hovorí, že každý, neviem koľký, šiesty-siedmy telefonát môže byť iba obslúžený, tak aký ďalší dôkaz potrebujete o tom, aby ste povedali, že dobre urobíme krok, alebo dva, alebo tri späť, spomalíme, lebo to má dopady. A potom sa stane niečo ako Spišská Stará Ves, stane sa dvanásťročný chlapec, ktorý si vezme život kvôli homofóbnej šikane, a prejde to tým spravodajským cyklom, niektorí citliví politici a političky k tomu dajú stanovisko, koaliční väčšinou nie, lebo veď museli by si priznať trošku viny a ideme ďalej, a ideme ďalej bez povšimnutia.
A potom sem príde takýto mačkopes, ktorý nič nerieši, nerozširuje podľa toho pôvodného zámeru dostupnosť k zdravotnej starostlivosti, naopak ju zužuje, po prvé, ten požadovaný cieľ, ktorý mal byť, že sa rozšíri mimo zdravotníctva pomoc, robí naopak, hej, zužuje sa. Spomínali sme s kolegyňou Kalmárovou, že psychodiagnostické testy to opäť pohorelo. Dva ciele, ktoré boli v pláne obnovy a odolnosti v rámci duševného zdravia, končia absolútnym fiaskom. A potom dnes na vláde bola teda informácia o priebežnom plnení úloh akčného plánu duševného zdravia na roky ´24 až 2030. No ja mám paniku z toho pri tej kvalite tej parlamentnej, teda nie parlamentnej, politickej práce a odbornej práce, ako sledujeme, o čom sa rozprávame, že ako tento akčný plán dopadne. Ja naozaj mám dôvodné obavy, ako horíme a ešte horieť budeme.
A my tu nerozprávame len o verejnom jazyku, o tom, aká, aký problém je šikana a nedostupnosť starostlivosti, my tu máme kopec ďalších stresových faktorov špeciálne pre mladú generáciu, ktorá vôbec nie je obsiahnutá, na ktorú ministerstvo zdravotníctva nielenže v tejto práci, ani pri tomto zákone nemyslí. Ja sa pýtam, dokedy tu budeme sa, no niekto si dovolil kritizovať nejakého politika, že povedal neviem čo alebo, alebo čo. To je, to je to, čo vy v tom čítate? Že niekto vás kritizuje kvôli tomu, ako komunikujete, namiesto toho, aby ste si z toho zobrali, že aha, máme problém, urobme krok späť a začnime s čistým štítom. Dobre, veď sa dohodnime. Máme spoločenskú dohodu, že od zajtra začíname korektne, zabudneme, čo bolo, bolo, nikto nebude už vyhadzovať nikomu nejaké suky a neviem čo, ale poďme už niečo robiť. Poďme konečne niečo robiť. Čo viac potrebujete? Ďalšiu tragédiu, ďalších osem tragédií? Čo ešte potrebujete na to, aby ste si povedali, že robíme krok späť a ideme na novo. Čo? Povedzte mi to. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, vážený pán minister, je tu veľmi slušná diskusia k ochrane duševného zdravia a mňa to naozaj veľmi teší. Oblasť zdravotníctva a ani oblasť školstva alebo oblasť psychiatrie, psychológie, psychoterapie nie je úplne primárne moja odbornosť. Ale vzhľadom na to, že aj ja vnímam ako politik, ako politička aj ako matka dvoch detí, aj ako dcéra, že jednoducho oblasť duševného zdravia naprieč Slovenskom je veľmi zanedbávaná oblasť a veľmi ma teší, že na to máme určite zhodu aj s pánom ministrom, lebo keď som si čítala dôvodovú správu k tomuto návrhu, tak vlastne môžme si povedať, že nás k tomu viaže plán obnovy a odolnosti, že máme zabezpečiť právnu úpravu tak, aby sme umožnili rozšíriť priestor pre poskytovanie duševného zdravia aj ďalšími osobami, ktoré sú spôsobilé poskytovať takúto, takúto činnosť, teda osobitne sa tu sústredíme na oblasť psychoterapeutickej činnosti oveľa širšie, ako to dnes umožňuje zákon. My sme sa k tomu zaviazali a je zjavné, že k tomu máme zhodu aj s predkladateľom zákona, pretože okrem toho, že sám odkazuje na to, že plníme týmto míľnik plánu obnovy a odolnosti, tak priamo samotný zákon v dôvodovej správe priamo popisuje, aké tu máme problémy v oblasti duševného zdravia a tento zákon má tomu napomôcť.
No ale s ohľadom na debatu, ktorú tu máme s kolegami z opozície, ktorí, bohužiaľ, len zatiaľ prispeli do tej, do tej diskusie, tak máme naprieč zhodu, ale nie je to len náš dojem, ale si to myslia aj odborníci, Slovenská komora psychológov, Slovenský inštitút pre vzdelávanie psychoterapií, že jednoducho tento zákon tomu nijakým spôsobom nepomáha, naopak konzervuje vlastne ten problém, ktorý tu máme, a ešte by som povedala, viac ho sťažuje. Pretože tí ľudia, ktorých tu máme v oblasti psychoterapie, ktorí už teraz vlastne v nejakej miere v rámci tých možností, ktoré vidia, tak poskytujú nejaké činnosti možno v rámci využitia živnostenského oprávnenia životného štýlu a idú na hrane, ale snažia sa zaplniť jednoducho tú medzeru, ktorá tu je, tak vlastne tento zákon to absolútne konzervuje a nedáva im priestor, aby z toho vystúpili a mohli tú psychoterapeutickú činnosť poskytovať naplno vo svojom mene. Jednoducho tento zákon to neumožňuje a vy to, pán minister, veľmi dobre viete. Nakoniec ten zákon sám hovorí, že raz niečo možno bude a odkazuje na nejaký všeobecne záväzný predpis, ktorý ministerstvo zdravotníctva urobí, uvidíme kedy, keď som sa o to zaujímala, že vlastne kedy asi ten predpis bude, tak môžme sa baviť o rokoch, vytvorí nejaké podmienky možno pre akreditované subjekty, tie získajú akreditáciu, potom tí ľudia budú musieť prejsť možno nejakým školením. Môžme sa baviť o tom, že možno o šesť rokov tu budeme mať osoby, ktorými rozšírime rady psychoterapeutov, ktorí to budú môcť vykonávať vo svojom mene. Ja neviem, aká tá úprava potom možno raz bude na základe tohto všeobecne záväzného predpisu. Neviem. Ale dajme tomu, že sa vám možno podarí to urobiť dobre. Ale čo dovtedy? Čo dovtedy proste s našimi deťmi?
A ja to musím teraz trochu, trochu povedať v širšom kontexte. Pretože my tu máme naozaj vážny problém s duševným zdravím, veď my sa tu rozprávame o brutálnych udalostiach na školách, ktoré súvisia s tým, že to duševné zdravie jednoducho nevieme, nevieme riešiť a nevieme ho poskytnúť tým, ktorí to naozaj potrebujú včas, a potom proste riešime niekedy, bohužiaľ, aj veľmi brutálne následky. A vy to veľmi dobre, pán minister, viete, tak ja ako aj bývalá ministerka spravodlivosti musím na to poukazovať, že štát namiesto toho, aby teraz sa poučil z toho všetkého, čomu tu čelíme, a má tu obrovskú príležitosť predsa v rámci plánu obnovy a odolnosti, sám to tvrdí, že to chce urobiť, sám to tvrdí, že to chce urobiť, tak potom tu máme proste konkrétny návrh zákona, ktorý ste ale neurobili jednoducho s tými, ktorá vám môžu pomôcť to spraviť tak, aby ste to rozšírili. Ako mňa to naozaj udivuje.
Ja som sa snažila pochopiť vlastne ten problém, ako asi by to vyzeralo v oblasti, ktorej možno trošku viac rozumiem, a to je oblasť právnych služieb. Ja sa musím priznať, že neviem pochopiť, prečo ministerstvo zdravotníctva nenaslúcha Slovenskej komore psychológov. Neviem to pochopiť. Keď Slovenská komora psychológov hovorí, otvorte to a vlastne hovorí sama proti sebe. My chceme, aby tu bolo viac ľudí, ktorí poskytujú proste tieto činnosti, lebo je tu málo takých ľudí. Tak ja som si to dala ako paralelu, že by tu bol nejaký zákon, ktorý by rozšíril vlastne priestor pre právne služby. No komora advokátov by bola určite proti. Určite by bola proti. Ale tu vám priamo komora psychológov hovorí, je nás tu všetkých naozaj málo, tých, ktorí tú licenciu dnes máme, prosím, otvorte to, takto, ako ste to urobili, je to zlé a vy im nenaslúchate. Ja, ja, ja sa musím priznať, že ja tomuto naozaj že nerozumiem prečo.
Keď som sa snažila porozumieť, čo tomu predchádzalo, tak bola tu nejaká odborná skupina, ktorá bola pri ministerstve zdravotníctva, ale vy ste jej nenaslúchali, že tam boli nejaké alternatívne návrhy zákona. Vy ste tam nedali pracovníka, ktorý je z legislatívneho odboru, ktorý by mohol pomôcť tomu paragrafovému zneniu včas. Toto je pre mňa nepochopiteľné, že jednoducho máte tu ľudí, odborníkov, ktorí mali záujme na tom spolupracovať, vy ste ich zjavne odmietli, máte tu nejakú svoju líniu, ale tá je proste v nezhode s tým, čo dnes Slovensko potrebuje. A pre mňa je nepochopiteľné, prečo vlastne ten priestor ste nevyužili. A potom naozaj sa nemôžeme diviť, keď je tu takáto príležitosť, nevyužijeme ju, že aj či sú to deti, alebo sú to vôbec problémy v rodine, kde potrebujú psychoterapeuta, alebo sú to nakoniec aj seniori, ktorí potrebujú psychoterapiu, a nevieme nájsť tých psychológov, aj keď ich potrebujeme v rodinách, nevieme ich nájsť. Vieme veľmi dobre tí, ktorí sme to riešili, aké je to zložité ich nájsť, sme ochotní to aj zaplatiť, že to nejde teraz o to, že môžme sa tu baviť do budúcna, ale bárs by to bolo aj hneď, že s tým súvisí aj lepšie prekrytie z poistného plnenia. Ale tu sa vlastne bavíme o tom, že my chceme len vytvoriť priestor na to, aby tu bolo viac ľudí, ktorí to robia a môžu to robiť vo svojom mene, aby to nerobili na hrane zákona, aby tu neboli, nemali obavu, že môžu byť trestne stíhaní pre trestný čin neoprávneného podnikania. O toto nám ide.
My len chceme, aby sme proste ten priestor otvorili a bolo tu viac ľudí odborne spôsobilých, ktorí sa nemusia obávať to robiť vo svojom mene, ktorí už prešli proste tým výcvikom. Keď Slovenský inštitút pre vzdelávanie v psychoterapii hovorí, že sú tu takí ľudia, vytvorme im priestor k tomu, aby sme ich mohli akreditovať, dali sme im licenciu, máme ich tu, prečo tomu proste ten priestor nedáte. Pre mňa je to nepochopiteľné. Vieme, že máme problém, nemáme tu tých ľudí. Veď my v prvom rade nekričíme, že poďme to rýchlo zaplatiť zo štátneho rozpočtu. Bolo by to, je to potrebné, to si myslíme, ale dajme aspoň v prvom rade možnosť, aby sme tu tým ľuďom, ktorí už tu poskytujú tú činnosť, prešli tou terapiou, prešli tými výcvikmi pre tú psychoterapiu, prečo im neumožníme, aby jednoducho mohli, mohli túto činnosť vykonávať, keď ich nemáme, keď ich zúfalo nemáme v tejto krajine. Prečo v tom zákone im jednoducho ten priestor nedáte? To je pre mňa naozaj nepochopiteľné a domnievam sa, že vlastne zavádzate Európsku komisiu, ak tvrdíte, že týmto zákonom vy vlastne otvárate ten priestor pre tú psychoterapeutickú činnosť. Domnievam sa, že naozaj hrubo ju zavádzate a že týmto jednoducho ten míľnik tak ako ho máte popísané v dôvodovej správe, nenapĺňate.
Je to absolútne vo vašich rukách, je to vaša zodpovednosť, ale týmto spôsobom to, čo ste mohli urobiť a tú príležitosť, ktorú ste mali, tak ju nijakým spôsobom ste nevyužili a popreli ste zmysel samotného návrhu zákona, ktorý popisujete pekne v tej dôvodovej správe.
Ďakujem pekne.

Pani Kolíková, ďakujem, že ste sa zapojili do tejto diskusie a že ste tiež riešili to, že tento zákon, respektíve jeho návrh neprináša tú očakávanú zmenu v psychoterapii a ten problém, ktorý ja teda, vy ste to nasvietili, ja to čítam teda veľmi citlivo hej, že nevieme zoficiálniť prácu ľudí so psychoterapeutickým vzdelaním. Čiže tých ľudí, ktorí získali vzdelanie ako nezdravotníci a takto jednoducho nevyužívame zdroje, ktoré máme k dispozícii, ten ľudský kapitál, odborný kapitál. A títo ľudia, ja to teda vnímam veľmi citlivo až kriticky, že zostanú v takej sivej zóne a ak budú teda poskytovať psychoterapiu cez povolenky, tak, tak oni jednoducho ostanú z pohľadu neoprávneného podnikania, vlastne oni budú balansovať na hrane a trestnej zodpovednosti a ja neviem teda, že či toto je to, čo chceme, aby sme tu mali ľudí v pomáhajúcej profesii, ktorí budú na hrane zákona, pretože taká bude realita.
No a keď ste spomínali tú medzirezortnú skupinu na ministerstve zdravotníctva, ktorá začala teda pôvodne pracovať 2020 august, tak ten paradox, že vlastne vtedy tam bolo aj školstvo, no a vo finále školstvo bolo z tohto celého odpílené. Práve tam, kde najviac tú pomoc potrebujeme, v skupine detí a mládeže, tak práve tam tá pomoc nepríde a to ja tiež nemám porozumenie, ja tomu jednoducho nerozumiem. Akokoľvek sa snažím tomu porozumieť, tak tomu nerozumiem.

No. Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne za slovo ...
=====

No, ďakujem. Ďakujem veľmi pekne za slovo. Však ja som sa dneska dal iba do ústnej, ja som veľmi vďačný za tú diskusiu, ktorá tu teraz prebieha, a naozaj, úprimne, pretože tie mnohé veci, od ktorých sa odrážajú kolegovia z opozície, presne tak, vychádzajú z toho naštartovania reformy duševného zdravia, ktoré začalo v roku 2020, a vďaka tomu vznikla na pôde ministerstva zdravotníctva nadrezortná platforma a následne potom vznikla rada vlády pre duševné zdravie.
Máte pravdu, pán minister, že, a ja si nemyslím, že vy za to môžete ináč mimochodom teraz za to, čo ste sem predložili, pretože ja potom keď som odišiel z ministerstva, tak to, to, to loby psychiatrov a ľudí, čo mali páky na ministerstvo zdravotníctva, bolo také veľké, že postupne sa všetky začali tie naštartované procesy búrať, samozrejme, tí kľúčoví ľudia potom postupne odtiaľ boli vyštvaní a nebolo to za vašej éry, ani za éry SMER-u, bolo to, áno, za, za éry pána ministra Lengvarského. A výsledok toho, čo ste tu dnes predložili, však, pán minister, povedzme si ako úprimne, jak je, však vy sa tomu vlastne nerozumiete, vám to urobili ľudia, ktorí boli na ministerstve a ktorí nejakým spôsobom chceli implementovať alebo použiť tie peniaze z plánu obnovy, ktoré sme tam vtedy naalokovali, pretože sme to fakt mysleli, že toto je jedna z kľúčových vecí, a teraz úprimne poviem, našej krajiny, ale a vôbec nie rezortu zdravotníctva. To, čo hovoril Peťo Stachura, že tam boli tri hlavné piliere, ktoré sme chceli riešiť, tak áno, jedna z nich bola reforma duševného zdravia. Však viac ako 350-tisíc ľudí u nás trpí nejakou duševnou poruchou a odborníci odhadujú, že zanedbaná starostlivosť o duševné zdravie v našej krajine nás ročne stojí viac ako dve miliardy eur. To je naozaj situácia, ktorá by každého jedného nemala nechať ľahostajným a mala by sa táto vec riešiť najlepšie, ako sa dá.
A treba úprimne povedať, že preto sme to dali do plánu obnovy, preto sme na to alokovali peniaze a výsledok, ktorý tu dnes máme, tak v podstate nevyriešil legalizáciu už vyvzdelaných psychoterapeutov mimo rezortu zdravotníctva, zlý systém zdravotníckeho vzdelávania sa prenáša mimo rezort zdravotníctva miesto toho, aby sa urobil flexibilný systém akreditovaný komorou psychológov, vykonávacie predpisy nie sú urobené a je otázne, kedy sa ich podarí urobiť, alebo vôbec kedy sú plánové, že sa urobia. Však základným cieľom reformy v oblasti duševného zdravia naozaj malo byť zvýšenie dostupnosti odborníkov v oblasti psychológie a psychoterapie prostredníctvom odstránenia systémových bariér pre psychológov mimo rezortu zdravotníctva, a preto vznikla aj tá nadrezortná komora, a teda nieže nadrezortná platforma, a preto malo byť účelom tejto legislatívy zriadenie nadrezortnej komory a zvýšenie odbornosti a zabezpečenie regulácie vo vzdelávaní disciplinárneho dohľadu a tiež poskytovanie právnej pomoci pre tieto povolania bez ohľadu na rezort, v ktorom sa vykonávajú.
Takže ja, ako som povedal, nechcem byť dlhý. To sklamanie je aj z mojej strany veľmi veľké, ale tá nádej, ktorú dnes opozícia predviedla, že ja mám pocit, že všetci sú momentálne pripravení, že keď tá možnosť jedného dňa tu bude a bude sa dať s touto vecou niečo radikálne urobiť, že ju chcete spraviť, pretože ten najväčší nepriateľ podľa mňa vnútorne ani nie tuná v osobe pána ministra, ale v osobe tých ľudí, ktorí na ministerstve držia tieto veci v opratách a nechcú si ich pustiť a proti tým bude treba bojovať. To musí byť silný minister, ktorý sa tomu rozumie, ktorý bude mať okolo seba dobrých ľudí, ktorými sa obkolesí. Áno, ľudí kľudne aj z tej psychologickej komory, všetci tam budú zúriť, ale skrátka treba týchto ľudí pustiť, aby zefektívnili a zfunkčnili ten systém tak, aby v našej krajine mohlo byť dostatok kvalifikovaných ľudí, ktorí budú vedieť tú, to je pandémia, pandémia duševných chorôb, ktorá momentálne teraz zahlcuje svet a dokonca v niektorých štatistikách, a to tiež zarážajúce, sa predpokladá, že najviac odvrátiteľných úmrtí bude práve na duševné ochorenia v budúcnosti. To znamená, toto je naozaj kľúčová vec. Tento zákon nám k tomuto, žiaľ, nepomôže, áno, je to premárnená príležitosť, a preto, samozrejme, aj my akokoľvek by sme chceli, aby tá reforma išla a nakoniec však bol to náš zámer, mali sme to v programovom vyhlásení vlády, tak, samozrejme, tento zákon nemôžme podporiť a zdržíme sa.
Ďakujem. to sú aj iné, by som povedal, že dôsledky neriešenia toho celého problému.
Čiže máme všetci veľkú zodpovednosť a, pán minister, vy enormne veľkú zodpovednosť, tak vám držím, držím v tom palce.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, z toho, čo som to tu počúval nie úplne od začiatku, ale skoro od začiatku, tak mi to zase pripomína taký trošku ten večný slovenský príbeh, zdá sa to už také, že chceli sme len to najlepšie, dopadlo to ako vždy, hej, že zámery boli dobré, po ceste sme sa potkli toľkokrát, že sme do cieľa nedošli. Lebo z toho, čo tu počúvam teda, že áno, niečo ešte bol, nejaký iný projekt, náhodou ten kľakol, ten štyriapolmiliónový, tiež mal byť focus pre to duševné zdravie.
V čom je moja taká nejaká legitimita toho, že vystúpim k tejto téme, teda okrem toho, že som poslanec a môžem, a mám myslím, hej. Žijeme takú dobu, že teraz riešim, aj ja riešim osobne choroby, hej. Slintačka a krívačka a v nej vecne príslušnom odbore a tuná sú to duševné choroby. Ja som to teda neštudoval, ale vďaka Pánu Bohu som vychoval dcéru a teším sa, že sme vychovali dve dobré, slušné dcéry a jedna z nich chce byť detskou psychiatričkou, a preto si myslím, že, aj sa teraz už o tom doma rozprávame a proste vnímame to a venuje sa, robila že vraj výbornú diplomovku, ja to neviem posúdiť, ale ten lektor povedal, že pre deti s autizmom. Proste áno, mladý človek plný života a chute, hej, že uspieť, žiť a niečo, niečo priniesť. Tak tu je nejaká moja legitimita. Takže ja sa nepasujem tu ako do polohy, že som nejaký odborník na neviem aké procesy, ale som politik a toto nejak do toho, do toho ma akože napĺňa a (v pléne zvoní mobilný telefón) som aj zas si zabudol vypnúť telefón, ospravedlňujem sa. Že môžem k tomu, k tomu vystúpiť.
To, že ono to tu zaznelo a myslím, že sa na niečom možno aj zhodneme, ja som to niekde čítal, už neviem, v ktorej knihe a tam to bolo definované tak, že v zásade v 19. storočí to bola pandémia zápalu pľúc, v 20. to bola pandémia rakoviny a v 21. storočí to bude pandémia psychosomatiky, psychosomatických chorôb, choroby zo stresu. Proste čakajú nás veci nevídané, veci, o ktorých sme nevideli, nepočuli. Žiaľ, niektorí, ktorí sme sa iba posmievali, hej, ale budeme to musieť riešiť. A čo robí zodpovedný hospodár, čo robí zodpovedný človek, hej, človek, ktorý pozerá nielen po najbližšiu výplatu, ale po najbližšie volebné obdobie, proste sa pripravuje v predstihu, hej? Že proste dajú sa niektoré veci nastaviť, nejaké procesy a to je ten moje také možno politickejšie vystúpenie k tejto téme k uzáveru, že z toho, čo som vysledoval, že teda zámer bol rozšíriť to, zdá sa, že sa to nie celkom podarí, tie deti, plus sa s tým stále trápiť.
My by sme mali, naozaj by sme mali proste prestať, v niečom by sme mali prestať. Údajne deväť miliárd ide do slovenského zdravotníctva. A ja sa pýtam, kedy bude tým ľuďom dosť? Kedy bude tým nenásytným gágorom dosť? Kedy už bude tomu systému dosť? Som to tu už minule hovoril na tej Fermatovej vete, hej, že to je tá záhada, hej, že čím viac do slovenského zdravotníctva dáte, tým viac si vypýta. A možno naozaj, kedy vám bude dosť všetci, čo sa tam motáte? Keď už tu riešime tému, že je problém a deti naozaj majú problém. To sú tie mobily, to je všetko to. Áno, to je ten, obrovský problém majú tie deti a my zisťujeme, že vlastne jednoduché úkony nezvládame, toto nejako nebude fungovať a nepripravujeme sa na to. Tu to zaznelo, 47 detských psychiatrov má Slovensko? Dvesto lôžok na 1,4 mil. detí? Pán minister, okej? Je to okej? Viete, moja dcéra chce byť detskou psychiatričkou a nemá kde robiť. Ja som myslel, však keď všetci hovoria, že jak nie sú lekári, nie, že na prvé dvere zaklopeš a ťa zoberú, nie, však nie sú lekári. A viete, ja zisťujem, že viete, aká je asymetria slovenského zdravotníctva? Že v Bratislave sú lekári a nie sú sestry, ale na východe sú sestry, ale nie sú lekári. To sa znova podarilo, v úvodzovkách, hej, že tým naším geniálnym riadením procesov sa toto podarilo, že tak sme asymetricky urobili proste to zdravotníctvo a toto je. Áno, možno pôjde robiť niekde inde, hej. Bude musieť vycestovať, bude musieť, neviem, to neviem, aleže príde mi to a ja už neviem, koľko mi to hovorila, že tých lôžok detských psychiatrických koľko je v Bratislave, mne to príde strašne málo. Ak je celkovo tých lôžok na Slovensku 200, neviem, koľko je z toho v Bratislave. My máme pocit, že ako zodpovední ľudia by sme mali teraz povedať, počúvaj, pribrzdi, nekúp Benku, nekúp, neviem, koho to všetkého tam majú, hej, Medveckú. Trošku nechaj tých služieb proste tých odberov, nechaj ten štát a nechaj to štátne zdravotníctvo niečo zarobí, nechaj, lebo potrebujeme na to, aby sme pristavili nejaký pavilón, ja neviem, kde to, na Kramároch, aby tam tie deti, lebo prídu tie deti. Tie deti prídu. To nemusíte mať ani žiadnu, ani vôbec nie atómovú, ani nič, ani proste to je z logiky veci z toho celého, jak tie trendy sú, že tie deti prídu a kde s nimi pôjdeme a kto ich bude liečiť?
Viete, že ja by som už naozaj proste bol akože veľmi a enormne zodpovedný v tom a nechcel by som si to zobrať na zodpovednosť, že bol som pri tom, keď sa to riešilo a teda vysvetlím, čím som začal, pomaly budem končiť, dopadlo to ako vždy, nepodarilo sa. Lebo tak jak tie zvieratá v tých maštaliach nemôžu za to, že sme ich tam pozatvárali, je našou povinnosťou im pomôcť. A obzvlášť dúfam, že to nebude nejak nedotkne, obzvlášť tie deti si tiež nevedia častokrát pomôcť. Však sú zúfalé, hej, z toho proste, z toho tlaku, z toho všetkého a áno, už sa o tom, už sa za to menej hanbí, už sa o tom viacej rozpráva, čo je dobré, my sa tu stigmatizujeme. Najväčší počet psychiatrov je viete kde? V parlamente. V parlamente. Tu najväčší výskyt psychiatrov na meter štvorcový. Potom na facebooku, hej. Toto je presne, že my, to tu zaznelo, vysielame tie hrozné signály, ale aj napriek tomu sa už ľudia prestávajú hanbiť a báť a prestávajú sa ostýchať, začínajú o tom rozprávať a nemajú ísť kde a kam. Takže akákoľvek možnosť je, akékoľvek peniaze niekde sú, to je šialené. Rozumiete, že tu nie počúvam, že bolo nejakých štyri a pol milióna, o ktoré sme prišli, neprišli alebo na čo to išlo. Na kanalizáciu pre Tarabu? Viete, ja neviem, kde sa to akože presunulo, hej, keď to bolo určené na tie, na tie choroby a teraz tu rozprávam o niečom inom.
Pán minister, ja sa vám nebudem pliesť do remesla, ja sa snažím držať, ale toto som si považoval, že máte tam nejaké možnosti. Zastavte tú hydru, zastavte tie nenásytné gágory. Povedzte im, choďte robiť, dokážte niečo iné. Už keď ste 30 rokov boli nasatí, už by malo stačiť a už keď za tých 30 rokov ste sa nenaučili žiť bez štátu a bez toho, aby vás niekto dotoval, tak už sa to nenaučíte. A štát by mal povedať, dosť, dosť, lebo my tu máme problém. Naozaj tu je obrovský problém. To budeme tie deti prekračovať po tých cestách, to budeme zbierať po tých koľajniciach tie deti, keď sa nezobudíme a keď nepovieme dosť. Peniaze zo zvončeka sa nekradnú. To bol taký jeden prípad. Viete, to bol tí, čo miništranti pred kostolom peniaze do zvončeka, vraj sa stalo, jeden ten miništrant si zobral. To bolo božie dopustenie v celej dedine. Sú peniaze, na ktoré sa nešiaha. Nešiaha sa na peniaze v školstve, nešiaha sa na peniaze v zdravotníctve, ale zdá sa, že tu máme medzi sebou ľudí, ktorí sa neštítia. Že to tu je kultúra. Kultúra toho, že poďme tam, tam sa dá. Lebo nakoniec vždycky to ten štát doleje, lebo však povieš zdravotníctvo, zdravie, voliči, to je, vždycky to funguje. Nedá sa to donekonečna. A toto nás dobieha, ale mám strach z tej obavu z tej pandémie, tej psychosomatiky. Lebo ono to neni len, že to dieťa trpí a že bolí duša. Duša vie bolieť. Ale tie deti, ktoré nám prejdú cez ten systém, že ich nezachránime, tak úplným excesom toho je Spišská Stará Ves. To sú aj iné, by som povedal, že dôsledky neriešenia toho celého problému.
Čiže máme všetci veľkú zodpovednosť a, pán minister, vy enormne veľkú zodpovednosť, tak vám držím, držím v tom palce.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Pán poslanec, veľmi ďakujem za tvoju reakciu. Ja si myslím, že spoločne sme vystúpili práve preto, lebo oblasť duševného zdravia považujeme za absolútne kľúčovú, ktorú musíme v krajine riešiť. Máme tu takýto návrh zákona, ja som porozumela od reakcie pána ministra, že je v časovej tiesni a má, javí sa, že má záujem na to, aby ten zákon bol dobrý, no tak potom sme v prvom čítaní, tak ja si myslím, že je tu určitý priestor, je tu určitý priestor, aby sme to skúsili napraviť, lebo ak niečo má tento zákon priniesť, no tak by mal priniesť to, aby tí psychoterapeuti, ktorých tu máme, proste mohli tú činnosť vykonávať a rozšírili sme tie rady. Toto, naozaj toto skúsme, využime ten priestor, využime, nejde to v skrátenom legislatívnom konaní, chvála tomu, že to ide takto. My si musíme poďakovať, že to ide v priadnom konaní a že to teda nejaký časový priestor má, ale máme tu nejaký časový priestor, tak ho využime.
Tak ja reagujem na pána poslanca Hlinu, ale mojou reakciou je, že súčasne vás vyzývam, pán minister, prosím, využite tých odborníkov, ktorí apelujú, chcú s vami na tom robiť. Prosím vás, vytvorte ten priestor pre tú psychoterapeutickú činnosť tak, aby sme tých psychoterapeutov, ktorých tu máme riadne vyškolených, aby sme im umožnili to vykonávať a zachránili sme to, čo sa ešte zachrániť dá.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja len tak prirodzene naviažem, ono totižto podmienkou toho, aby z toho, čo tu máme aktuálne na stole, vzniklo niečo, čo bude použiteľné a aj funkčné v budúcnosti, ono je to podmienené tým, že aj ministerskí úradníci budú chcieť spolupracovať s tou odbornou verejnosťou, to len taká poznámka pod čiarou, ale chcel som na záver, lebo pomerne dnes veľa som rozprával, že my sa tu od desiatej rozprávame v tomto vzácnom pléne, o tak dôležitej téme, o duševnom zdraví. Je pol štvrtej a venovali sme tejto téme, resp. tomuto návrhu zákona naozaj veľa času, ak teda s malou odbočkou o záchrankách, ale naozaj veľa času. Mne je aj ľudsky aj úprimne mi je ľúto, že sme sa rozprávali vlastne len v takom uzavretom klube opozičných poslancov a poslankýň a že vecne nevystúpil k tomuto návrhu nikto. Ja verím, že ešte nejaké záverečné slovo, pán minister, ktorý sa tvári, že by tu radšej nebol ako bol, bude mať, ale fakt je ten, že od desiatej tu o tom diskutujeme, diskutujeme len v rámci opozície a urobme si len taký akože do budúcna, len taký test, hej, prioritami, že keď sa bude rozprávať o ústavnom zákone o dvoch pohlaviach, že koľko ľudí z koalície bude rozprávať.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi predložiť vám na prerokovanie novelu zákonu č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov, ktorej som navrhovateľom.
Účelom predloženého návrhu zákona je zabezpečiť, aby prokurátorovi za podmienok ustanovených zákonov vznikol nárok na predčasné odchodné a výsluhový dôchodok. Ide o právnu úpravu reagujúcu na platné znenie § 137a a novelizáciu zákona, ktoré ustanovuje, že výsluhový dôchodok prokurátora ustanoví osobitný zákon s cieľom zabrániť roztriešťovaniu právnej úpravy. Vzťahujúc sa na sociálne zabezpečenie prokurátorov sa navrhuje vypustiť § 137a a túto blanketovú normu nahradiť právnou úpravou, ktorá doplní inštitút výsluhového dôchodku a s ním spojený inštitút predčasného odchodného priamo do právnej úpravy stanovenej zákonom o prokurátoroch. Tým dôjde k dosiahnutiu komplexnej právnej úpravy týchto inštitútov v jednej právnej norme, čo výrazne prispeje k väčšej prehľadnosti v dôchodkovom systéme prokurátorov a k zabezpečeniu ich právnej istoty.
Výkon funkcie prokurátora je náročný, je spojený so značnou psychickou záťažou vyplývajúceho zo samotného charakteru činnosti prokurátora v trestnej oblasti i netrestnej oblasti. Generálny prokurátor počas výkonu svojej funkcie, ako aj jeho rodinní príslušníci, musia znášať rôzne obmedzenia i v bežnom živote. Funkcia generálneho prokurátora je spojená so značnými rizikami, je nebezpečná a nevyhnutne predstavuje značnú zdravotnú záťaž. V záujme ochrany zdravia pred dlhodobo pôsobiacimi rizikovými faktormi sa navrhuje, aby zákon priznal prokurátorovi právo na predčasné odchodné v prípade, ak funkciu prokurátora vykonával najmenej dvadsať rokov.
Podmienkou na vznik nároku prokurátora na predčasné odchodné bude zánik funkcie prokurátora, vzdaním sa funkcie v čase, keď ešte nemá nárok na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, pričom maximálne môže dosiahnuť predčasné odchodné vo výške desiatich základných platov, ak funkciu prokurátora vykonával najmenej 28 rokov.
Ďalej navrhujem, aby zákon priznal generálnemu prokurátorovi právo na výsluhový dôchodok v rozsahu ustanovenom v § 134 ods. 3 s tým, že generálny prokurátor nebude mať nárok na príplatok za výkon funkcie prokurátora, ustanoví v § 137 ods. 1, ani výsluhový dôchodok podľa § 134 ods. 2.
V návrhu zákona sa ustanovuje, aby služobný úrad prokurátora, t. j. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky alebo príslušná krajská prokuratúra, rozhodovalo aj o predčasnom odchodnom a o výsluhovom dôchodku prokurátora rovnako, ako to je v prípade odchodného a úmrtného.
Ďakujem vám za pozornosť a poprosím vás o podporu tohto zákona.