35. schôdza

Ja som chcel poďakovať všetkým kolegom za príspevky a to, čo som ešte teda na začiatku zabudol, chcel som poďakovať Ferovi aj Igorovi za spoluprácu, pretože sme na tom pracovali spoločne, takže ešte raz ďakujem.
Čo sa týka tých argumentov, ktoré tu odznievali, tak veľmi sa páčilo aj to, čo hovorila pani kolegyňa Turčanová, že stáli štátni zamestnanci, hej, že v niektorých profesiách zvyšujeme odchod alebo, alebo teda nastavenie, kedy môžu pracovať, ale niektoré zákony, ktoré sú nastavené na nejaké rigidné hranice, ostávajú, a mali by sme aj tieto hranice upravovať.
No a ďalej, veľmi dobre povedal kolega Janckulík, že sú tu veľké regionálne rozdiely. Niekde je možno tá dostupnosť očných alebo ORL lekárov lepšia, ale niekde je katastrofálna. A aj v týchto oblastiach potom naozaj to spôsobuje to, čo spomínal, že pomaly rok dopredu musíš už hľadať si očného, aby si vôbec sa dostal k tomu (povedané so smiechom), aby si mohol viesť motorové vozidlo, ktoré bytostne potrebuješ pre svoj život. Takže toto skutočne by bolo veľmi fajn.
No a, Tomáš, ďakujem veľmi pekne, to kilečko, určite je to cesta. My by sme tu asi potrebovali nejakého takého dobrého Muska, ktorý by proste prišiel a začal rezať všetko, ktoré sú tu, tie balasty, ktoré sme si tuná nastavili. Toto je jeden z nich a súhlasím s tebou, budem rád, ak sa inšpiruješ. Bude, bude mi to cťou práve, takže. Ak bude príležitosť, verím, že práve takýmito drobnými krokmi by sme vedeli redukovať zbytočné vyšetrenia. A tu sa, myslím, zhodneme aj so všetkými kolegami, ktorí rozumejú problematike, že darmo budeme plakať, že máme málo lekárov, prvý krok musí byť zredukovať zbytočnosti. Prvý krok musí byť zredukovať zbytočnosti a potom sa môžeme baviť, samozrejme, v akom dlhodobom horizonte, ako nastaviť to, aby sme tuná mali správnu výmenu tých starších kolegov za mladších a tak ďalej.
Takže ďakujem pekne všetkým.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, je tu ďalší náš zákon, ktorý predkladáme, ktorým chceme zmeniť zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti a v tomto návrhu zákona hovoríme o tom, že na základe verejného zdravotného poistenia sa uhrádza zdravotná starostlivosť poskytnu...
===== Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, je tu ďalší náš zákon, ktorý predkladáme, ktorým chceme zmeniť zákon číslo 577/2004 o rozsahu zdravotnej starostlivosti a v tomto návrhu zákona hovoríme o tom, že na základe verejného zdravotného poistenia sa uhrádza zdravotná starostlivosť poskytnutá pacientovi od veku 15 rokov aj lekárovi špecialistovi pre dospelých vo všetkých špecializáciách v ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Bližšie odôvodnenie by som rád zdôvodnil v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, poslanci, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený gestorským výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 741. Podľa zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Návrh zákona obsahuje stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 5. septembra 2025 a v gestorskom výbore do 8. septembra 2025. Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Pán poslanec, ešte sekundu Vás poprosím, minútku, pol minútky, len by som chcel privítať na balkóne Národnej rady žiakov a pani učiteľky zo základnej školy Mierova 46 v Bratislave. Vitajte. Takže pán poslanec, nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem veľmi pekne. Pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia. Tak ešte raz, je to návrh, ktorý sme predkladali už pred určitým časom. Pomaly si ho nepamätám, ale ja sa pokúsim naozaj vám ho ešte raz sprostredkovať. Čaro týchto opozičných návrhov je to, že dokážete predložiť možno aj dobrú vec bez toho, aby ste to detailne komunikovali s celou tou odbornou obcou a so všetkými zainteresovanými stranami, ktoré majú čo do zdravotníctva hovoriť. Hovorím toto trochu s nadsázkou, pretože veľa aj dobrých vecí zhorí v tom, že začnú argumenty, prečo je to zlé, prečo sa to nedá, prečo je to hlúposť, prečo my robíme správne a vy predkladáte hlúposti. Práve tie opozičné návrhy si myslím, že by mali byť takou motiváciou. Jednak otvárajú tému a jednak, možno nútia aj tých aktérov sa zamyslieť, či predsa len, predsa len tá opozícia nehovorí pravdu. No a ja si myslím, že tu v tejto, v tejto, v tejto veci sme opäť na tej správnej strane, pretože asi mi dáte za pravdu, že tých detských špecialistov v rámci Slovenska je ako šafránu veľmi málo. Sú to obrovské problémy. Hovorili sme tu o regionálnych rozdieloch. To tie ešte znásobujú tento problém, že v niektorých oblastiach Slovenska nájsť psychiatra, nájsť detského psychiatra, nájsť detského neurológa, nájsť detského kožného lekára, to sú obrovské, obrovské problémy. Ľudia nevedia kam sa majú obrátiť a sú bezradní a sú ochotní potom míňať aj obrovské finančné zdroje, pretože tam, kde je nedostatok, tak samozrejme rastie aj potreba nejakých platených služieb. No a tento stav my nemôžeme nechať len tak alebo si nechať zatvárať oči pred týmto, pred touto problematikou. No a samozrejme, môžeme, môžeme hovoriť o tom, čo hovoria aj mnohí kolegovia alebo stavovské organizácie, no je nás málo, je nás málo. Máme tu málo 40 detských neurológov, no čo s tým, tak musí byť ich viac, ale viete, ak, opäť, mali by byť v rámci politiky určité dlhodobé plány a potom nejaké krátkodobé krízové riešenia. No a z tých dlhodobých plánov ja súhlasím s tým, že mali by sme sa zamyslieť celkovo nad tým, ako je nastavené, napríklad výchova, výchova našich špecialistov, či naozaj nie je potrebné trochu rozšíriť výchovu, napríklad dospeláckeho otorinolaryngológa, teda ušno-nosno-krčného lekára aj o oblasť teda tej detskej, eh, detského očno-nosno-krčného tej, tejto situácie, aby vedel okrem dospelých pacientov liečiť alebo aspoň tých bežných detských pacientov. Ja si to vzťahujem aj na seba, som anesteziológ a viete, mňa sa nikto nepýta, že teda príde novorodenec, malé dieťa na operačný stôl a teda, že ja poviem, prepáčte, ja viem robiť narkózu len dospelých, u detí nie. Bohužiaľ, choďte niekde inde. To sa proste nedá. Rovnako záchranári. Záchranári musia prísť so sanitkou, keď ide o život, o akútny život ohrozujúci stav, bez ohľadu na vek. To znamená, či tam leží novorodenec alebo je to pôrod a musia sa postarať vlastne o práve porodené dieťa alebo o matku alebo je to zomierajúci človek, proste tá tá hranica, veková hranica sa zotiera. Proste musia poskytnúť zdravotnú starostlivosť. Ja rešpektujem, že sú špecifiká kde potrebujeme vysokošpecializovaných detských pediatrov a opäť sa, si pomôžem príkladom zo zahraničia, väčšinou sú centrovaní takíto špecialisti, detskí špecialisti do určitých centier, kde tie veľmi špecifické ochorenia, ktoré sú zriedkavé, ktoré bežný, povedzme, neurológ nemá možnosť odsledovať, tak posiela, samozrejme, k tým svojim detským neurológom, ktorí tieto veľmi ojedinelé zriedkavé ochorenia videli a sú na to špecialisti a tak by to malo byť. To, čo sme dovolili na Slovensku, žiaľ, je veľmi striktné oddelenie, že do 18 rokov, do 18 rokov sa musí starať o neurologického pacienta detský neurológ, pretože až potom môže ísť ku všeobecnému alebo teda tomu dospelému neurológovi. No, ale už taký 15 ročný dospievajúci mladý muž alebo mladá žena, ten rozdiel oproti dospelému človeku je minimálny. Vie sám zhodnotiť určité riziká, vie od 16 prakticky je zodpovedný za svoje činy, za svoje konanie. Vie popisovať tie rozdiely sú skutočne minimálne a sme presvedčení o tom, že dospelý neurológ sa vie postarať o bežné diagnózy aj mladších, mladších dospievajúcich ľudí. Povedzme od 15 rokov. Samozrejme, v budúcnosti možno si viem predstaviť aj zrušiť úplne túto hranicu. Možno to nebudú radi počúvať moji špecialisti kolegovia, ale viete, tie bežné, bežné, bežné ochorenia by mal vedieť zvládať každý. Keď som neurológ, tak musím vedieť tak vyliečiť bežné ochorenia neurologického dospelého ako u dieťaťa a samozrejme, potom budú veľmi malé deti, veľmi špecifické ochorenia, no a tie budem posielať do centra, lebo na to si ja netrúfam. Tak by to malo byť, to čo robíme teraz, že jednoducho máš 17, šup, detský neurológ. No a keď ich je 40, tak nájdite termín, hej, u detského neurológa. To sú rodinné tragédie, ktoré sa dejú vďaka tomuto nastaveniu a preto si myslím, že je veľmi dôležité, aby sme upravili tento stav a nehovorím, že je to ideálne riešenie. Ideálnym riešením by bolo, samozrejme, nafúknuť ten, ten počet detských neurológov, ale realita je úplne iná. Máme málo lekárov a máme relatívny nedostatok lekárov, pretože zacykleným systémom, že si ich posielame posielame na prehliadky pravidelne, tak sa prakticky stáva aj, nielen absolútny, hlavne v niektorých regiónoch, ale aj relatívny nedostatok niektorých špecialistov. No a tým pádom prakticky akútni pacienti, ktorí potrebujú akútnu liečbu, tak sa na vyšetrenie nedostanú. No a tento návrh je, práve smeruje k tomu, aby sme urobili takú akútnu, akútnu pomoc a dovolili dospelým špecialistom vyšetrovať alebo liečiť aj dospievajúcich od 15 rokov. Nie je to povinnosť. To znamená, my sme vtedy, keď to bola ešte aktuálna téma a trošku bola aj v médiách, tak dostávali viaceré také negatívne informácie, že, no ale veď ja už ako dospelý neurológ teraz nestíham a mám strašne veľa pacientov a teraz vy mi chcete tu dať ešte aj týchto dospievajúcich, veď to je absurdné. To nám nepomôže, to bude ešte horšie. My v žiadnom prípade nehovoríme, že toto má byť povinnosť. Toto nie je povinnosť. Toto je, to je len možnosť. My práve preto sme urobili tento návrh, kde sme len povedali, že ak dospelý neurológ bude vyšetrovať alebo liečiť osobu od 15 rokov, tak bude mať tento výkon preplatený, pretože doteraz je to tiež možné, ak si to zoberie na svoje triko, väčšinou sú opatrní, pretože sa obávajú aj nejakých forenzných konzekvencií, ale problém je, že toto vyšetrenie alebo toto, tento výkon nie je hradený zdravotnou poisťovňou. My tu dávame možnosť, aby zdravotná poisťovňa, teda nie možnosť, povinnosť, aby zdravotná poisťovňa, v prípade že určitý dospelácky špecialista vyšetrí alebo bude liečiť detského alebo dospievajúceho pacienta, tak dostane za túto službu zaplatené, čiže nie je to povinnosť každého dospelého neurológa vyšetriť dospievajúce deti, ale možnosť, aby to mohol urobiť a aby mal svoju službu zaplatenú. Takže toto vnímame ako pozitívny krok k tomu, aby sme odbremenili detských špecialistov, ktorých je veľmi málo a aby sme pomohli hlavne rodičom, ale aj tým dospievajúcim mladým ľuďom, aby sa rýchlejšie dostali na termín, bližšie dostali na termín, aby nemuseli chodiť pomaly zo Sobraniec do Bratislavy, do nejakého súkromného centra, aby sa vôbec dostali ku neurológovi, ktorý prakticky možno ich len formálne nastaví na nejakú antiepileptickú liečbu, čo by kľudne, veľmi kľudne mohol urobiť aj dospelý neurológ v Sobranciach, ale keďže máme to nastavené tak ako tak, ako to máme, tak sa to neudeje, čiže toto je dôvod, prečo predkladáme tento návrh a ešte jeden dôležitý aspekt, viete, pred určitým časom tu bol problém s APS-kami, ambulanciami pohotovostnej služby. Pamätáme si veľmi dobre, aké problémy boli s detskými pediatrami. A vtedy sme takisto navrhovali aj ešte pani ministerke Dolinkovej, že prečo, prečo by sa nemohlo aspoň v niektorých bodoch, v niektorých oblastiach zlúčiť ambulancie pohotovostnej služby pre dospelých a pre deti? Aký dôvod máme na to, že by sme striktne trvali na rozdiele, rozdelení detských a dospelí. Lebo opäť si pomôžem tou záchrankou, tou sanitkou. Tam sa nikto nepýta, že či prídu k päťročnému dievčatku, alebo ku 15-ročnému a dáte mi asi za pravdu, že kým v záchrannej zdravotnej službe ide skutočne o život, to sú už veľakrát aj život zachraňujúce stavy alebo teda výkony, ktoré musia urobiť lekári a záchranári, tak u tých v APS-kách sú to skôr je to starostlivosť, ktorá je často odkladná, ktorá je ambulantnou starostlivosťou, kde nejde o život a tu máme my obrovský problém a chceme a striktne trváme na tom, že to musí byť striktne oddelené deti a dospelí. A potom sú tu paradoxné situácie, že naozaj videl som aj v Námestove, napríklad, vedľa seba pekne APS-ka dospelí, APS-ka deti v nejakej takej peknej symbióze, ale ak ak je akútny stav, že sa tá APS-ka pre deti zatvorí, tak tí kolegovia dospeláci, ak môžu a väčšinou môžu a chcú, tak pomôžu aj s detským pacientom, čiže zase je to možno aj o búraní nejakých stereotypov, ktoré sme mali alebo máme v našom systéme a možno aj táto téma otvorí diskusiu možno o rodinnom lekárstve, my sme tento konštrukt nejako relatívne zavrhli. Ja si tiež myslím, že aj u toho všeobecného lekára naozaj je celkom legitímne uvažovať aj o o nejakom takomto modeli. Nakoniec sú, sú dobré príklady zo zahraničia, kde ten rodinný lekár pracuje a pracuje kvalitne, pracuje dobre a ten deficit pediatrov, ktorý pociťujeme my tuná na Slovensku, sa dá riešiť možno aj takýmto spôsobom. Samozrejme, vždy s možnosťou, že tých komplikovaných, špecifických, veľmi malých pacientov odkláňať do určitých centier, čiže zamyslíme sa nad tým, že či to striktné delenie dospeláckej a detskej medicíny je správne. Čiže na záver ešte raz zhrniem, my chceme, aby sa tie obrovské dlhé čakacie lehoty, ktoré sú pre detských špecialistov zredukovali, skrátili a aby mali dospelí špecialisti možnosť vyšetriť alebo liečiť aj dospievajúcich pacientov a aby mali za tieto služby zaplatené. Ďakujem pekne za pozornosť.

Pán predseda, budete so mnou súhlasiť, veď tiež je traumatológ, pracoval, že nevyberali sme si nikdy, že či aj na záchranke, že či budeme mať detského alebo dospelého pacienta. Proste, keď išlo o naozaj akútny stav, tak sme riešili pacientov, či boli malí, veľkí, strední alebo starí. O tomto nemá byť medicína...
===== Pán predseda bude so mnou súhlasiť, veď tiež je traumatológ, pracoval, že nevyberali sme si nikdy, že či, aj na záchranke, že či budeme mať detského alebo dospelého pacienta. Proste keď išlo o naozaj akútny stav, tak sme riešili pacientov či boli malí, veľkí, strední, alebo starí. O tomto nemá byť medicína. Náš návrh hovorí, že môžu, nie že musia, že môžu zobrať pacientov od 15 rokov špecialisti. Môžu zopakujem ešte raz, aby to nebolo niekde mylné, ak sa to v médiách prezentovalo, že prinucujeme špecialistov, aby brali. Nie, môžu. Aby naozaj, to sú zničené detské životy, keďže tí rodičia chodia po celom Slovensku a hľadajú termín u špecialistu a nevedia sa k nemu dostať. Tento návrh by bol naozaj veľmi dobrý, keby sme ho posunuli do druhého čítania a vycibrili veci, ktoré tam majú byť. Je to návrh, ktorý môže naozaj zlepšiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti u adolescentov, u detí, ktoré majú dnes problémy, nevedia sa dostať k lekárovi, ich rodičia sú častokrát zúfalí a my zase byrokratickým spôsobom sa rozhodneme, že 17-ročný chlapec, alebo 17-ročné dievča nemôže ísť k dospelému, alebo nemôže tam ísť, lebo jednoducho patrí k detskému špecialistovi. Prečo sa pýtam. Aký argument. Ja som nepočul ani jeden odborný argument. Stále hovoríme, že sa to nedá. Všetko sa dá, len treba chcieť. Takže takisto tú tu aj koaliční poslanci a verím tomu, že sa nad týmto návrhom aspoň zamyslia a posunú ho do druhého čítania, kde si môžu dať aj vylepšenia. Veď my sme nevymysleli teplú vodu, len hovoríme to, čo je bežné, to čo je bežné v Európe. To, čo je bežné v Európe, my chceme, aby to platilo aj tu. Pre našich adolescentov a pre našich detských pacientov. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Nie náhodou, asi nie náhodou tieto dva návrhy zákonov idú za sebou, to znamená mali sme pred chvíľou rozpravu o návrhu zákona, čo sa týka prehliadok pre dôchodcov, aby boli spôsobilí viesť motorové vozidlo. Tento návrh zákona je z tej istej kategórie. Máme zbytočné byrokratické predpisy, ktoré nás zašnurovali do určitých vzorcov, schém, podľa ktorých sa správame a ono to potom vlastne vedie k tomu, že je ten systém neefektívny. Ďalšia vec, čo by som reagoval na kolegu Stachuru je, hovoril tu o rodinných lekároch. Vieme ako vznikali tí obvodní lekári u nás, je to už nábeh, ktorý vznikol vlastne pod druhej svetovej vojne, čo sa týka tých obvodných lekárov. Samozrejme, že vtedy to malo svoje miesto, ale z hľadiska práve tej efektívnosti, ktorú som spomínal, by bolo ozaj možno teraz v týchto časoch sa dobré zamyslieť nad tým, či sa k tým rodinným lekárom nevrátiť. Alebo či neuplatniť tie skúsenosti, ktoré majú z iných štátov. A poslednú vec, ktorú by som povedal je, vrátim sa k tej byrokracii, skutočne my stále veríme, že predpismi, vyhláškami zákonmi atď. urobíme vynikajúci systém, ktorý bude fungovať. Nie je to tak. Zákon je málo. Vyhláška je málo. Jednoducho musí to byť v prvom rade dobrý zákon a dobrá vyhláška a potom sa musí ten zákon uplatňovať v praxi. A my v tej praxi práve zlyhávame. Často sa nad tým zamýšľam, ako tu sedím v tejto snemovni, že čo my vlastne spôsobujeme tým morom zákonov, ktoré posielame do éteru.

Ďakujem pekne. Milí predkladatelia, ja sa iba budem opakovať so svojou faktickou poznámkou z predchádzajúceho vstupu. Toto je ideálna vec do Kilečka, je to takto jednoduché, jeden odsek v zákone, ktorý má ale že šialené dôsledky vzhľadom na využívanie rezerv, ktoré v slovenskom zdravotníctve máme. Všetko, čo tu bolo, teda takmer všetko, čo tu bolo povedané podpisujem. Čakacie doby k detským špecialistom sú neuveriteľné. Frustrácia tých rodín, to je ďalší náklad. Nielen ten zdravotný, ale tá frustrácia tých rodín, tá je obrovská, krájateľná. Určite sa s tým budú spájať aj nejaké poplatky, alebo pololegálne platby, lebo sa tí ľudia potrebujú niekde dostať so žiadosťou o zdravotnú starostlivosť a toto je arbitrárne, umelé rozdelenie zdravotnej starostlivosti, ktoré sa v čase mení, lebo regulátor raz povie, že tak a raz povie, že inak. Kedysi aj ku všeobecnému lekárovi sa už išlo od 16 rokov, keď ľudia začali pracovať, mohli ísť k všeobecnému lekárovi pre dospelých. Potom, keďže bolo málo detí, tak sme rozšírili všetko do 18. Potom sme ešte k tomu pridali aj dorast. Ale skutočne, myslím si že viem podčiarknuť to, čo tu zaznelo z rodinným lekárstvom. Koniec koncov bola to veľmi aktuálna vec aj počas Zajacovej reformy. Poďme sa vrátiť ku konceptu rodinného lekára, aby sme k takýmto žabomyším vojnám, že pozor toto je ešte 17,9-ročné dieťa a toto je už 18,1-ročné dieťa, aby sme toto nemuseli riešiť. Chirurgovi je jedno, či je to dieťa 15 alebo 20 ročné. Tá medicína tam už je veľmi podobná, čiže ja som veľmi rád, že si tento návrh navrhol a vravím, patrí do Kilečka.

Ďakujem pekne kolegom. Tak dúfam, že musíme nájsť nejaký iný názov k tomu, aby to nebolo že Saskárske Kilečko, KDH musí byť tiež invenčné a niečo nájsť, aby sme si mohli tieto naše návrhy tam pekne vkladať a možnože teda po voľbách bude iná spolupráca a že budeme presadzovať tieto veci spoločne. V čo pevne dúfam. A ďakujem pekne. Povedali ste tu presne tie veci, ktoré som ja spomenul aj v rozprave. Fero ešte raz, že je to bežné aj v Českej republike napríklad, že nemusíme ďaleko pozerať tuná za hranicu a tam je to normálne, že od 15 rokov môžu sa venovať aj dospievajúcim. Rodinný lekár, áno, to je taký koncept, asi to naši pediatri nebudú radi počuť. Mimochodom chcem kolegom povedať, že asi viete, že najlukratívnejšie momentálne je byť pediatrom na Slovensku ambulantným. Oni majú naozaj veľmi dobré, teda aby som neurazil niektorých, kde majú možno málo poistencov alebo málo ľudí, ale tí, ktorí sú aspoň tuná okolo Bratislavy, tak je to veľmi lukratívne mať teraz ambulanciu pediatrickú. Treba sa naozaj zamyslieť, že či to striktné delenie je udržateľné dlhodobo. Mám pocit, že asi nie a tuná vidíme, že potrebujeme riešenia veľmi rýchlo. Toto je jedno z nich. Takže ešte raz veľmi pekne ďakujem za komentáre.

Ďakujem pekne za slovo. Len pár slovami. Ja som pediater, mám pediatrickú atestáciu a potom som ti robil nadstavbovú kardiologickú a teda celý čas nás učili, s čím sa plne stotožňujem, že dieťa nie je malý dospelý a treba povedať, že tie detské ochorenia a najmä všelijaké vrodené vývojové chyby atď., že dospelí naozaj o tom veľmi veľa nevedia. Na druhej strane, mne čo sa na tom návrhu veľmi páči je tá flexibilita. Môžeš, nemusíš. A pod to sa teda plne podpisujem a samozrejme, treba si aj jasne povedať, že to dieťa prechádza do dospelého a ten vek 15, 16, tam sa môže debatovať, že ktorý by bol úplne že najoptimálnejší, ale naozaj že pokiaľ by to bolo na báze dobrovoľnosti, tak si myslím, že to je dobrý návrh, dobrý návrh. Možno ešte treba o ňom trošku diskutovať, ukľudniť tie tábory jednotlivé, pretože určite tam budú určité názory a môžu byť veľmi kvalitné a samozrejme, že trebalo by jednoznačne aj viac-menej poučiť tých pediatrov, eventuálne dospelých, lebo však máme slobodný výber lekára, že kedy to dieťa naozaj sa vyvíja úplne bez problémov a môže prejsť do starostlivosti dospelého skôr a kedy naopak zase to dieťa má také špecifiká, že je dobré, aby zostalo v starostlivosti pediatra dlhšie. A my aj ako detskí kardiológovia o tom veľmi veľa vieme, pretože naozaj tie vrodené srdcové chyby sú tak špecifické a dospelí pri všetkej úcte tých 80 výkonov a teraz už je to aj viac, ktorí detskí kardiochirurgovia majú, oni drvivú väčšinu z tých výkonov by nikdy nevedeli zrealizovať. A samozrejme aj dospelí kardiológovia mnohé tie chyby a neustály ten progres v tých výkonoch sa tak vyvíja, že by nevedeli riešiť. To znamená, tam je zase naopak veľmi výhodné, aby tí detskí kardiologickí pacienti dlhšie zostali práve v starostlivosti detských kardiológov a prechádzali k tým dospelým zase neskôr, kým samozrejme tá dospelá medicína, buď si nevyvinie nejaký spôsob špecialistov, ktorí budú špecializovaní práve na tie vrodené vývojové chyby v dospelosti, volá sa to že (nezorozum. slovo) po anglicky, alebo teda naozaj že tí lekári dospelí sa začnú veľmi intenzívne venovať tým vrodeným vývojovým chybám, aby vedeli sa postarať o týchto pacientov v dospelosti. Takže je to naozaj veľmi komplikovaný a komplexný problém, ale ešte raz, ja by som sa tiež pod neho podpísal, pokiaľ by to bolo na báze dobrovoľnosti, tým pádom poisťovne by mali v prípade správneho rozhodnutia povinnosť takéto výkony preplácať. Áno, možno je to taký medzikrok k tomu rodinnému lekárovi, len tam si treba povedať, že tam je tých otáznikov ešte viac, pretože veľmi dobre vieme, že to vzdelávanie v systémoch, kde je rodinný lekár, je naozaj trošku iné alebo dosť iné. Moja dcéra teraz chodí do Brna na lekársku fakultu a tam dokonca stále ešte majú kvázi niečo také, ako pediatriu špecializáciu už v rámci všeobecného lekárstva. Takže toto sú naozaj veci, ktoré sú veľmi dobre myslené a opäť hovorím, tam treba o tom uvažovať, dokonca si myslím, že pokiaľ je to na báze dobrovoľnosti a odborníci rozhodnú, tak je to správne riešenie. Takže ďakujem za tento návrh. A ešte hlasovať sa bude teda dnes o 17 hodine.