35. schôdza

Vďaka a súzniem s tým tvrdením, že stačí si tú správu prečítať a nájsť si tam, pretože každý si tam nájde niečo, čo zaujme, prípadne môže byť inšpiráciou pre ďalšiu poslaneckú prácu. Okrem toho akustického smogu, ktorý som už spomínal v predchádzajúcom svojom príspevku, vo svojej správe sa verejný ochranca práv venuje aj environmentálnym záťažiam, čím pán Dobrovodský nadväzuje na monitoring, ktorý započala už jeho predchodkyňa pani Patakyová. Tých environmentálnych záťaží sú stovky. Podľa správy VOP s vysokou prioritou je ich cez 140. A zhodou okolností včera dvaja ministri, nazvime ich pracovne Jajo a Pajo, si urobili tlačovku v Strážskom kvôli PCB-čkám, boli to, samozrejme, Matúš Šutaj Eštok a Tomáš Taraba. Tomáš Taraba, ten, ktorý napríklad spomalil riešenie, resp. zastavil riešenie vrakunskej skládky, ale práve tú tlačovku v Strážskom využil na to, aby opäť šíril svoje nezmysly a neinformované bludy, ktoré neustále opakuje a podľa rôznych možností ich, samozrejme, aj formuje, bez dát a bez analýz stále rozpráva o tom, že Slovensko potrebuje tri až štyri spaľovne, čo už samo osebe je, akože to je extrém. Tri alebo štyri. Lebo to nie je jedno a to isté, hej? Lebo nehovoríme o nejakej piecke za pár stovák eur, hej, tu hovoríme o projekte za desiatky až stovky miliónov eur, ktoré nevznikajú na jeden, dva, tri, ale na desiatky rokov, ktoré sú, samozrejme, keď si urobíte test hierarchiou zákonov, hierarchiou odpadového hospodárstva, tak tam tiež nenájdete súlad. Ale Taraba stále rozpráva o tom, že potrebujeme tri alebo štyri nové spaľovne. Najskôr sme ich mali mať na komunálny odpad, potom na nebezpečný, potom na spaľovanie kadáverov, čiže on v tom sám nemá isto, hej?
Čiže otázne je, že či toto tiež nie je na podanie pre pána ombudsmana, lebo mám taký pocit, že aj pánovi ministrovi životného prostredia je zjavne upierané právo na prístup k informáciám o životnom prostredí.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj kolegyniam a kolegom za všetky faktické poznámky.
Pán predsedajúci, najskôr, áno, slušne, ale predsa ste to urobili, takže na to som iba nadviazala.
No ale budem sa venovať hlavne pani kolegyni Matejičkovej, lebo vlastne ako jediná z koalície zareagovala. Viete, pani kolegyňa, ako sa hovorí, že za dobrotu na žobrotu. No tak ja som si to teraz opäť raz potvrdila, lebo ja vás tu s kolegyňou pochválim, že vlastne som zaregistrovala vašu aktivitu v oblasti ľudských práv, že ste sa teda aj stretli s pánom verejným ochrancom práv a vy ako mi to opätujete? No bum! Pasívna agresivita, komentujete môj tón, no nie aby ste boli rada, že teda takýmto spôsobom som vyzdvihla, že na rozdiel od vašich kolegov niečo v tejto oblasti robíte, tak nabudúce si to asi rozmyslím.
Ale teda zareagujem aj na to, čo ste povedali ohľadom pána Chovanca. No ja neviem, vy ste pravdepodobne teda tú správu pána verejného ochrancu práv nečítali, pretože tam sa o nej nehovorilo, a preto som to ja ani nespomínala, lebo moja rozprava bola rozprava k tej správe. Tak možno si to prečítajte a namiesto toho, aby ste teda venovali tú svoju faktickú poznámku tomu, že potom si spravíte nejaký strih na sociálne siete, ako vy ste sa opäť raz zastali slovenského občana, zatiaľ čo ja som tu spomínala rómske deti, ktoré podľa vás majú obedy zadarmo, no tak to je teda veľmi smutné a len to potvrdzuje, že som ani nemala teda vás pochváliť za to, za tú aktivitu, ktorú ste spravili.
A ja budem rada, keď teda vystúpite, však kľudne sa prihláste do ústnej rozpravy a povedzte nám o tom prípade pána Chovanca, pretože ja ho mám celkom dobre naštudovaný, a boli tam už aj rozhodnutia aj belgických orgánov, aj ďalších, takže môžme kľudne o tom podiskutovať, hoci to nie je téma dnešného dňa, ale ak nám to pán predsedajúci dovolí, tak možno vás nezastaví, ale tak poďme sa o tom baviť, máte rovnako ten priestor ako všetci ostatní.
A ešte by som poprosila z tej druhej strany, že aspoň aby ste nemumlali, keď už k tomu nemáte čo povedať.
Ďakujem.

Vážený pán verejný ochranca práv, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, ja možno trošku sklamem pána podpredsedu, ktorý práve predsedá, a predsa len by som aj ja ho trochu naškl, aby som použil jeho, jeho výraz. A to, akým spôsobom sa správa k verejnému ochrancovi práv na pôde parlamentu, je trochu aj vysvedčením toho, ako vážne berieme tému ľudských práv. Neviem, či už v nejakom médiu vyšla fotografia, lebo to, to je taká obľúbená fotografia, že verejný ochranca práv alebo predtým verejná ochrankyňa práv stojaca za rečníckym pultom parlamentu a pohľad zhora do prázdnych alebo poloprázdnych poslaneckých lavíc, áno, o niečom to hovorí, ale tak ja teda nemám celkom rád tie upozornenia, že hovorím tu k trom poslancom, ako niektorí, niektorí poslanci radi, radi hovoria. Proste sú tu tí, ktorí, ktorí považujú tému za dôležitú a čas im to umožní. Ale teda aspoň keď sme tu tí, ktorých to zaujíma, tak mali by sme mať možnosť sa do sýtosti vyrozprávať a nemuseli by sme, by sme apelovať na zdynamizovanie spôsobom, že budeme vstupovať vystupujúcemu verejnému ochrancovi práv do jeho vystúpenia slušnou formou, však ja netvrdím, že nie, ale, ale je teda fajn, že ak pán predsedajúci rovnako včera upozorňoval aj pri správach Slovenského pozemkového fondu a Sociálnej poisťovne, tu si len dovolím upozorniť na to, že verejný ochranca práv je inštitút, ktorý je zakotvený priamo v ústave na rozdiel od Sociálnej poisťovne a Slovenského pozemkového fondu. A rovnako to porovnanie s pánom prezidentom, že dokázal vystúpiť za štyridsať minút, tak, tak ako pán prezident vystupuje s politickým posolstvom o stave krajiny, tak je to niečo iné ako uviesť dvestostranovú správu o stave dodržiavania alebo porušovania ľudských práv v krajine.
A teda zlá správa je, že teda už sa pripravuje novela rokovacieho poriadku, kde bude pravdepodobne obmedzené alebo obmedzený rozsah vystúpení hostí, ktorí, ktorí prednášajú rôzne správy alebo iným spôsobom vystupujú na pôde, na pôde parlamentu. A teda keď už teda rekapitulujem a sumarizujem prístup Národnej rady k verejnému ochrancovi práv, tak len upozorním, že napríklad minulý rok sme takisto v júni prerokovali správu pána verejného ochrancu práv, ale hlasovali sme o nej až v novembri a tento rok, tento rok budeme tu rokovať zrejme dnes o tej mimoriadnej správe, ktorá takisto bola, myslím, v marci predložená, a teda kým tie štandardné správy, ktoré bilancujú, bilancujú pôsobenie verejného ochrancu práv za predchádzajúci kalendárny rok, tak áno, tak to je taký nejaký štandardný proces, ale tie mimoriadne správy napríklad by mali byť prerokované podľa môjho názoru rýchlejšie a teda nemali by sme, nemali by sme ich odsúvať, od toho sú to mimoriadne správy.
Čiže ja by som sa tiež chcel poďakovať pánovi verejnému ochrancovi práv za jeho činnosť aj v minulom, aj v tomto roku za to, že ako systematicky pristupuje k náplni svojej práce a vykonáva ju naozaj nezávisle, so záujmom o všetky aspekty, ktoré mu ústava a príslušný zákon vymedzujú ako jeho pôsobnosť. Zvlášť chcem oceniť tie, ako to nazýva, listy poslancom, lebo je dôležité upozorňovať Národnú radu na to, že aj pripravovaná legislatíva môže byť problematická z hľadiska ľudských práv a potom aj tie v niektorých prípadoch následné podania na Ústavný súd.
Z vecí, o ktorých hovorí správa, o ktorej hovoril aj pán verejný ochranca práv vo svojom úvodnom vystúpení, by som sa rád dotkol niektorých. Spomenul tu pandémiu v súvislosti so štátnou karanténou a teda tou amnestiou, ktorá bola schválená vo vzťahu k štátnej karanténe. Tam zase bol problematický ten, tá druhá časť tej amnestie, ktorá v podstate amnestovala porušovanie pravidiel, ktoré boli legálne a ktoré mali chrániť občanov a pri ktorých nebolo preukázané, že by boli neprimerané, a čo teda nie je dobré z hľadiska, dobrý signál z hľadiska, z hľadiska štátu a to, ako sa štát pozerá na dodržiavanie pravidiel v takej extrémnej situácii, ako je napríklad pandémia. My sme tu zhodou okolností včera diskutovali o opatreniach počas, počas pandémie v súvislosti teda s pôsobením vládneho splnomocnenca pána Kotlára a tiež sme viacerí konštatovali, že ani z hľadiska manažmentu, ani z hľadiska nastavenia legislatívy nebol, nebolo všetko v poriadku. Ja som to zažíval ako vládny poslanec, museli sme mnohé veci meniť, lebo nielenže štát nebol pripravený tým, že neexistovali ochranné pomôcky v Štátnych hmotných rezervách, ale ani legislatíva nebola pripravená na pandémiu a na taký potrebný rozsah opatrení. A jeden z tých dôležitých aspektov bol, bol aj aspekt ľudskoprávny, a tu chcem teda oceniť aj činnosť vašej predchodkyne pani profesorky Patakyovej, ktorá upozorňovala na problémy v uplatňovaní protipandemických opatrení, robila to podľa môjho názoru veľmi vhodným spôsobom, teda jednak, jednak upozorňovala, ale robila to zdržanlivo vzhľadom k vážnosti situácie a vzhľadom k uvedomeniu si, že tie opatrenia sú potrebné, ale mali by byť robené tak, že iba v nevyhnutnej miere zasahujú do ľudských práv a sú primerané tomu účelu, na ktorý slúžia, a, žiaľ, tá legislatíva nebola nastavená tak, aby tieto požiadavky registrovala. Neexistovala napríklad nejaká jasná možnosť súdneho prieskumu, to sme sa snažili postupnými zmenami zákona napraviť, a teda vítam tú informáciu, ktorá zaznela, že v spolupráci s Generálnou prokuratúrou pripravujete legislatívnu iniciatívu, ktorá by mala viesť k tomu, že v budúcnosti ak sa takáto vyskytne, tak krajina bude pripravená aj z legislatívneho hľadiska tak, aby boli rešpektované ľudské práva a verím, že Národná rada alebo teda vláda, asi by bolo namieste, aby vláda prišla s takou iniciatívou, si teda pozorne prečítam, s čím sa, s čím prídete aj s Generálnou prokuratúrou.
Zaznamenal som tu aj tú informáciu o tých zmluvách o voľbe občianstva, o dvojitom občianstve, jednak o tej zmluve ešte z čias Sovietskeho zväzu, a podobne to bolo aj so zmluvou s Maďarskom, kde teda podobný princíp oberal o možnosť, o možnosť občianstva detí zo zmiešaných manželstiev a teda Národná rada v novembri minulého roku vyslovila súhlas s vypovedaním oboch, oboch zmlúv, takže tam nastal, nastal v minulom roku citeľný pokrok, lebo bol, bol to problém, na ktorý dlhodobo viacerí, viacerí vrátane verejného ochrancu práv upozorňovali.
No a, samozrejme, tá správa je, správa je podrobná, rieši množstvo porušení ľudských práv a množstvo, množstvo problémov, a tu by som chcel len poznamenať, že keby sme žili v normálnej alebo v normálnejšej situácii ako dnes, tak verejný ochranca práv by sa venoval skôr takým subtílnejším právam, skôr právam druhej a tretej generácie ako tým základným politickým a občianskym právam, skôr nejakým parciálnym veciam ako, ako veciam systémovým, skôr možno nejakým restom z minulosti ako aktuálne schvaľovanej legislatíve, ktorá môže byť problematická z hľadiska základných práv, a možnože viac uplatňovaniu alebo nedostatkom v aplikačnej praxi ako, ako chybám a obmedzeniam základných práv v legislatíve. A áno, aj tým témam sa tá správa venuje, sociálnym právam, poskytovaniu zdravotnej starostlivosti, správaniu sa polície k ľuďom, správaniu sa k ľuďom, ktorí majú nejakým spôsobom obmedzenú slobodu, a situácii cudzincov. Problém je, že na Slovensku v ostatnom čase sú problematizované aj tie základné práva prvej generácie, práva politické, práva občianske.
Bol tu spomenutý zákon o slobode náboženskej viery. Tých 50-tisíc veriacich ako podmienka na registráciu novej cirkvi, to nie je nejaký prežitok z dávnej minulosti, že to tu tak odjakživa bolo, to je účelová novela schválená vo volebnom období 2016 – 2020 a explicitne zameraná proti možnosti, aby sa islam registroval ako cirkev alebo náboženská spoločnosť na Slovensku. Ten prach bol postupne zvyšovaný od 10- cez 20- až po 50-tisíc, čo teda zdá sa, zdá sa prakticky nedosiahnuteľné a je to evidentne diskriminačné, a opäť vítam avizovanú iniciatívu pána verejného ochrancu práv, že sa v tejto veci chce obrátiť na Ústavný súd.
Ale máme tu aj v tomto volebnom období aktuálne útoky na základné práva a slobody zakotvené v legislatíve. Už spomenutý zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý nabúrava, spochybňuje právo vyhľadávať informácie a povinnosť štátnych a verejných orgánov poskytovať informácie verejnosti. Máme tu ohrozenie a obmedzenie práva združovať sa. Tá hanebná novela zákona o neziskových organizáciách, ktorá pôvodne bola myslená ako lex zahraničný agent podľa ruského vzoru, potom sa vo výbore zmenil na zákon o lobingu prijatý pozmeňujúcim návrhom na pôde ústavnoprávneho výboru. Ale zákon o lobingu iba pre mimovládne neziskové organizácie, nie pre iné subjekty, ktoré vykonávajú, vykonávajú podobnú činnosť. Nakoniec aj na základe nejakých nezhôd vo vládnej koalícii aj toto bolo vypustené, ale ostali tam viaceré problematické body, napríklad stiahnutie zákona o slobodnom prístupe k informáciám na mimovládne neziskové organizácie, ktoré získali nejaké verejné prostriedky, čo už samé osebe je zvláštny princíp a asi ústavne sporný. A opäť, diskriminácia, prečo len mimovládne neziskové organizácie, prečo nie firmy, politické strany, cirkvi, ak zákonu o slobodnom prístupe k informáciám majú, majú podliehať mimovládne neziskové organizácie. Lebo aj tie iné subjekty poberajú podporu z verejných zdrojov.
Už tu spomínaný zásah alebo možný zásah do zhromažďovacieho práva cez takzvaný lex atentát vo všetkých v týchto, v týchto legislatívnych iniciatívach bol aj pán verejný ochranca práv aktívny aj v čase ich schvaľovania, v niektorých prípadoch aj po ich schválení. Ja len teda dúfam, že nebude mať pán verejný ochranca práv reálny problém s ďalším pokusom zasiahnuť do združovacieho práva, ten teraz do práva združovať sa v politických stranách alebo do volebného práva, lebo pán premiér Fico opakovane avizuje, že by si želal zmenu politického systému, že na Slovensku je príliš veľa politických strán, že by sa mal obmedziť počet politických strán, že by sa malo nejako zabezpečiť, aby (kýchnutie v pléne), na zdravie, aby vláda mohla vykonávať svoj mandát dlhšie ako jedno volebné obdobie a dáva nám za vzor krajiny ako komunistická Čína, komunistický Vietnam alebo autoritatívny Uzbekistan. Teda krajiny, ktoré majú ďaleko od systému liberálnej demokracie, majú ďaleko od dodržiavania, rešpektovania základných práv a slobôd. Čiže želajme si, aby to ostalo iba v podobe, v podobe rečí, lebo v opačnom prípade nám pán verejný ochranca práv bude musieť napísať veľa listov a zrejme sa aj obracať na Ústavný súd.
Posledná vec. Chcem teda oceniť aktuálnu iniciatívu zo strany pána verejného ochrancu práv a ten ďalší z jeho listov, kde upozorňuje na možné úskalia novely ústavy, ktorá je v legislatívnom procese, ide o vládny návrh, a teda najmä to spochybnenie prednosti našich záväzkov v oblasti ľudských práv a slobôd, ktoré vyplývajú či už z európskeho práva, alebo z medzinárodných zmlúv, tak si dovolím pár viet zacitovať: „Súčasťou navrhovanej novely ústavy je aj odňatie prednosti ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv a práva Európskej únie pred slovenskými zákonmi v špecifických otázkach, ako sú ochrana života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj súvisiace rozhodovanie v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia. Verejný ochranca práv pripomína, že takáto výhrada môže byť nielen v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale taktiež predstavuje precedens, ktorý by mohol v budúcnosti viesť k obmedzeniu existujúceho európskeho štandardu ľudských práv, a to nielen v kultúrno-etických otázkach, ale aj v oblastiach ako osobná integrita, osobná sloboda, ľudská dôstojnosť, sloboda prejavu alebo volebné právo."
Čiže ešte raz, za mňa ďakujem, pán verejný ochranca práv, za vašu, za vašu činnosť aj v minulom roku, aj v tomto roku. Ľudské práva sú dôležité, inštitút verejného ochrancu práv je dôležitý a teraz som rád, že ste už tretím v rade verejných ochrancov práv, ktorí napĺňajú zmysel tohto inštitútu tak, ako bol zadefinovaný v slovenskej ústave.
Ďakujem.

.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi v prvom rade poďakovať sa váženému pánovi verejnému ochrancovi práv za jeho správu, pretože pre Progresívne Slovensko je, samozrejme, oblasť ľudských práv jedna z najdôležitejších priorít, o to viac si ceníme vaše správy a, ako vidíte, tak sa im teda aj intenzívne venujeme. A zároveň chcem povedať, že tá debata, ktorú sme tu mali pred chvíľou o segregácii, ma inšpirovala k tomu, aby som nakoniec vystúpila aj ja, aj napriek tomu, že som to najprv vôbec nemala v úmysle. A je to najmä aj kvôli tej téme segregácie, nielen ktorá momentálne na Slovensku je, ale aj k tomu, ako sa staviame, a aj k rizikám, ktoré v budúcnosti, ktorým budeme musieť čeliť, a chcem vás týmto aj v podstate požiadať o spoluprácu na tejto dôležitej téme, ktorá sa týka, samozrejme, v prvom rade tých národnostných škôl.
My všetci veľmi dobre vieme, ja som to tu už niekoľkokrát spomínala, že Slovensko čelí infringementu od roku 2015 za vlastne segregáciu rómskych detí. A obrazne povedané, odvtedy sme mali už takmer jednu celú generáciu detí, aby sme na tomto stave niečo zmenili, ale práve naopak, ja musím povedať, že tento trend sa dokonca stále zhoršuje. Ako som už spomínala aj vo faktickej poznámke, tak máme v súčasnosti podľa posledných údajov z roku 2024 až 468 škôl, ktoré sú v riziku segregácii v hlavnom vzdelávacom prúde, podotýkam, nie v špeciálnom školstve. Ale zároveň máme aj 65 % detí, ktoré navštevujú školy, kde väčšina ich spolužiakov sú deti z tej istej menšiny, čiže Rómovia. A, bohužiaľ, v týchto prípadoch výskumy poukazujú na to, že často ide o školy, kde nie každý pedagóg chce pracovať, kde teda majú učitelia na deti omnoho menšie požiadavky a tieto deti dosahujú naozaj veľmi zlé výsledky, často testy z monitoringu sú na úrovni 20 %. A je potrebné povedať aj to, že inšpekcia často poukazuje na to, že v oblasti kvality vzdelávania a používaných metód vzdelávania je to teda katastrofálne.
To znamená, že v podstate my tu nehovoríme len o nejakých problémoch, ale ja by som to nazvala že až chudobou toho systému, ktorá nakoniec tieto deti v konečnom dôsledku absolútne vyčleňuje zo spoločnosti a bez nejakej vízie lepšej budúcnosti. No a teraz namiesto toho, aby sme naozaj razantne začali robiť politiku desegregácie, tak vytvárame niečo, čo sa má tváriť ako národnostné školstvo. A ja som už aj tu niekoľkokrát hovorila o tom, že to v podstate len v skutočnosti legitimizuje pokračovanie a konzervovanie segregácie, len, bohužiaľ, s inou nálepkou a pod iným názvom. Minister školstva tento projekt označuje ako pilotný, ale povedzme si pravdu, morálne a právne ho treba pomenovať úplne inak, je to zámer, ktorý ohrozuje základné práva detí a riskuje, že Slovenská republika ešte viacej uviazne v systéme segregácie rómskych detí vo vzdelávaní, pretože podľa medzinárodnej judikatúry platí, že teda národnostné školstvo nie je považované za segregáciu. Takže z môjho pohľadu je tento zámer zmeny nálepky na segregované školy za národnostnú jediný, a to legitimizovať segregáciu na území Slovenskej republiky.
Čiže aj keď sa to tvári tak, že ide o krok v ústrety národnostnému školstvu, tak to tak v konečnom dôsledku nebude, pretože to daný stav existujúcej segregácie nejako nezmení. Tento zámer bol oznámený už v júni roku 2024, teda pred rokom, a na základe memoranda, ktoré bolo podpísané medzi prešovskou univerzitou, asociáciou škôl s vyučovaním rómskeho jazyka a ministerstvom a, samozrejme, bola tam aj samospráva, obec Rakúsy, a už prvá vec, ktorá tam je, ktorá je alarmujúca, tak je, že toto memorandum bolo podpísané bez účasti zástupcov rómskej menšiny. Ja si nespomínam, žeby sa ktokoľvek teda pýtal jednotlivých lídrov z rómskej národnostnej menšiny alebo samotnej komunity, či vôbec majú záujem o takéto národnostné vzdelávanie. Je pravda, že až potom, po vyhlásení tohto memoranda, bola zvolaná nejaká pracovná skupina na ministerstve školstva, ale to už tá kritika teda jednoznačne zaznievala od rôznych asociácií, takže bolo jasné, že je to len také akože pro forma pracovné stretnutie na odobrenie toho, čo už bolo vlastne podpísané.
Tak ako vnímam vlastne snahy alebo kroky Slovenska za posledné obdobie v oblasti nejakej rómskej participácie, tak musím povedať, že to vôbec nie je nejaké náhodné opomenutie, ale je to fakt že vzorec, ktorý už desaťročia vedie k porušovaniu práv rómskych detí, a preto je mojou povinnosťou, ale aj povinnosťou všetkých nás, ktorí sa zaoberáme v oblasti vzdelávania alebo ľudskými právami, aby sme vyzvali aj nezávislé inštitúcie, aj všetkých ľudí na Slovensku, aby sme venovali väčšiu pozornosť týmto témam, pretože segregácia je problém spoločnosti, je problém celého systému a je jedno, či táto segregácia vzniká nevedome alebo vedome, je potrebné, aby sme sa k tomu nejakým spôsobom postavili.
Pripomeňme si, že Európsky súd pre ľudské práva jasne hovorí, že segregácia na základe etnicity je porušením práva na vzdelanie podľa čl. 2 protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a je to najmä prax, ktorá štiepi spoločnosť, ktorá deti stigmatizuje a ktorá im znemožňuje vstup do plnohodnotného života, aby sa vôbec uplatnili či už na trhu práce, alebo celkovo v živote. Ale my máme aj slovenské zákony, ktoré proste segregáciu vyslovene odmietajú – je to Ústava Slovenskej republiky a, samozrejme, aj antidiskriminačný zákon, ktorý v § 2 odsek 3 nehovorí len o pasívnom zákaze segregácie a diskriminácie teda, ale kladie štátu aktívnu povinnosť prijímať také opatrenia, aby bola diskriminácia odstraňovaná.
A čo sa týka Rakús, tak toto je pre mňa absolútnym príklad manipulácie s týmto ľudskoprávnym diskurzom, ktorý na Slovensku máme, pretože my transformujeme vlastne už existujúcu segregovanú na národnostnú. A pritom vieme, že základná škola v Rakúsoch je typickým príkladom dlhodobej priestorovej aj inštitucionálnej segregácie. Minister Drucker tvrdí, že ide o nejaký modelový príklad podpory výučby v materinskom jazyku a že toto má prispieť k segregácii. Tak ja nerozumiem tomuto naratívu. Po prvé, ani nepovedal, akým spôsobom, ale, po druhé, tento naratív je úplne v priamom rozpore s realitou, ale aj s medzinárodnými, aj s našimi slovenskými záväzkami. Ja len podotýkam a pripomínam, že Slovenská republika sa nikdy nezaviazla k tomu, že by mala poskytovať vzdelávanie v rómskom jazyku, podobne ako je to napríklad v prípade maďarskej či rusínskej menšiny. My sme sa zaviazali len k tomu, že rómsky jazyk má byť síce súčasťou učebných osnov, ale ako podporný jazyk na to, aby sa deti naučili slovenský jazyk, v ktorom sa potom môžu uplatniť. Zároveň, a to je najkľúčovejšie, tento vznik národnostnej školy musí vychádzať z vôle samotnej komunity. To je základný predpoklad. Má to byť dobrovoľná voľba rodičov a nie rozhodnutie nejakej samosprávy, obecného úradu alebo ministerstva.
Ja len podotýkam, že v prípade maďarskej alebo rusínskej národnostnej menšiny by toto bolo nemysliteľné, aby sme zriadili nejakú národnostnú školu bez toho, aby sme to konzultovali s komunitou a aby to bolo ich vlastné želanie. Ale v prípade Rómov sa to deje už niekoľkokrát. Ak si spomínate, mali sme tu ďalší výnimočný experiment – internátne školy a podobné veci, ktoré nikdy nevychádzali z vôle Rómov a oni, chudáci, ani nevedia často, najchudobnejší, tí segregovaní, že sa vôbec dejú na tej základnej školy nejaké zmeny a vôbec ani nerozumejú tomu, že čo musia často podpísať, len to jednoducho podpíšu, pretože o tom nie sú ani dostatočne informovaní.
To dôležité je ale povedať, že tento zámer kritizovali nielen slovenské organizácie, ale už aj medzinárodné organizácie, ja spomeniem, samozrejme, Eduromu, aj Poradňu pre občianske a ľudské práva, takisto Rómske advokačné a výskumné stredisko, ale aj, ako som spomínala, medzinárodné subjekty ako je Amnesty International, alebo bolo to aj European Roma Grassroots Organisations, alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

.

Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, ja som chcel vystúpiť vo faktickej poznámke, ale asi by som to nestihol, a ešte, pardon, pán ombudsman, vážený pán ombudsman.
Pani kolegyňa Kosová, akože myslím si, že ste povedali veľa vecí a som sa nad tým usmieval, lebo tak ako ste ich, o nich rozprávali, tak je to úplná pravda. Viete, ono je to s tými rómskymi osadami tak, že pokiaľ máte správne nástroje, tak ako keď ich viete presvedčiť, že keď pôjdu k voľbám, dostanú 500 euro, rovnako je to aj s tou národnostnou školou. Viete ich zmanipulovať veľmi jednoducho, že im nahovoríte, že budú mať nejaké výhody a oni potom na to pristúpia. Nevedia ísť do detailu, o čo sa jedná. Čiže áno, tá národnostná škola je hlúposť, my potrebujeme, aby tie deti sa naučili po slovensky, aby potom v tom ďalšom živote mohli komunikovať, lebo máme problém, že nechodia do materskej škôlky, sú len v tom rodinnom prostredí, kde sa hovorí rómsky, a je logické, že prídu do prvého ročníka a nemajú rovnakú štartovaciu čiaru ako ostatné deti. To je normálne. A neviem, akým spôsobom, keď urobíme rómsku národnostnú školu, kedy tú bariéru vôbec prekonajú. Takže je to naozaj len, neviem, čo týmto spôsobom chcel ten štát riešiť, ale len poškodí.
Ale ja chcem pána ombudsmana poprosiť, aby sa naozaj venoval tejto téme, máme, keď hovoríme o Rómoch, o vylúčených rómskych komunitách, tak naozaj neni to formálne, že by sme sa mali venovať hlavne deťom, lebo ja keď som nastúpil za starostu, niekedy v ´98. roku, tak nielen v našej obci, ale všade bola stopercentná nezamestnanosť, čo je logická, lebo 30-percentná nezamestnanosť bola v regióne, tak tí Rómovia, keďže nemajú sociálne kontakty a tak ďalej, sú na tom výrazne horšie, vzdelanie, hygienické podmienky, tak mali tú stopercentnú nezamestnanosť. Dneska už to nie je pravda. Dneska už to nie je pravda a keby sme sa naozaj tomu problému venovali, tak dneska je ten problém vyriešený. A to, že je to tak, tak akože choďte sa pozrieť na stredné školy v našom regióne. Ja som tu už dvakrát spomínal zdravotnícku školu. Výrazné percento budúcich zdravotných sestier sú rómskeho pôvodu, pretože jednoducho dostali priestor v tej škole, že sa učili na jednotky, dvojky, trojky, zobrali ich na tú školu, tú školu dokončili a dneska ošetrujú pacientov v nemocniciach. Toto je najlepšia cesta. Ale viete, pokiaľ my stále máme 5,5-tisíc detí na dvojzmennej prevádzke, spravidla sú to rómske deti, prečo to nevieme vyriešiť? Akože keď je raz dvojzmenná prevádzka, neviem, či existuje nejaká štúdia, rád sa opieram o fakty, ale vám garantujem, že v tej dvojzmennej prevádzke majú totálne zhoršené výsledky jak v tej jednozmennej. A nebudem vám vysvetľovať prečo.
Ďalšia vec, nie je normálne, že my tu v Národnej rade, hej, schválime zákon, že od troch rokov musia deti chodiť do materskej škôlky a starosta má pripravený pozemok, stavebné povolenie, žiadosť na európske zdroje, pošle ju do vyhlásenej výzvy a príde odpoveď, že fajn, že všetko je v poriadku, ale finančné zdroje došli. Na to finančné zdroje došli? Sú normálni? A taký starosta, ktorý jeden z desiatich, samozrejme, sa o to pobije a obchádza tie úrady, tak dokáže to ešte, že niekoho vyškrtnú a jeho tam dajú, ale naozaj máme lokality, kde tá materská škola nie je. A ako chceme, aby tie deti, zase, keď prídu do tej základnej školy, mali rovnakú štartovaciu čiaru?
A tretí dôležitý problém je teplá strava. My, náš štát, ekonomicky podporuje tých, čo podávajú suchú stravu, bo nie sú na tom ekonomicky znevýhodnení. A viete, je lepšie na suchý rožok natrieť maslom, alebo suchý rožok, dať medzi to salámu, ako navariť obed. Však, preboha, sa nad tým zamyslime. A viete, máme kopu, a tento problém vieme vyriešiť raz-dva. Nič by nás nestál dokonca. Lebo máme kopu jedální, ktoré nie je vyťažená kapacita, a tri kilometre odtiaľ máme obed, čo podávajú suchú stravu. Len to nejakým spôsobom treba zmanažovať, aby tá jedáleň varila aj pre túto školu. A ja si myslím, že či ministerstvo školstva alebo splnomocnenec vlády, keď sa tomu problému začnú venovať, tak ten problém vedia vyriešiť. A ide tam len o to, aby tie deti mali presne tie isté podmienky, nech je akejkoľvek farby pleti. A vy sa potom čudujete, že ten rodič nerómsky zoberie to dieťa na inú školu. No jasne, že zoberie, keď je tam dvojzmenná prevádzka, keď tam nemá teplú stravu, tak jasné, že zoberie, má tú možnosť voziť ho do nejakej inej obce, tak ho vozí. Rómovia tú možnosť zväčša nemajú.
Takže je to, je to problém, ktorému by sme sa mali venovať, investovať, momentálne máme na riešenie tohto problému z európskych zdrojov 907 miliónov. Deväťstosedem miliónov. Keď pripočítame spoluúčasť, tak je to viac ako jedna miliarda. Je to jedna dvanástina celého európskeho rozpočtu, ktorý ide na Slovensko na programovacie obdobie. Jako ja si myslím, že máme všetko, čo na to potrebujeme, len povedať, že toto ideme riešiť. Ale viete, keď ja pozriem, že z týchto peňazí je napríklad tam pripravená, alebo idú pripraviť štúdiu, že aký vplyv má zavedenie vody do vylúčených rómskych komunít. Na to vám treba štúdiu? Ste sa zbláznili? Po prvé, vám nájdem desať štúdií, ktoré boli robené v priebehu rokov a, po druhé, však toto je snáď každému jasné. Alebo idú robiť nejaký návrh na ministerstve, ako zmeniť školské obvody, aby zabránili vylúčeniu. Tak v prvom rade o tom rozhoduje samospráva. A vy asi neviete, ako funguje samospráva, lebo tí poslanci naozaj tie školské obvody, to je problém, ktorému sa venujú. A teraz si predstavte, že príde z ministerstva nejaký návrh, tak bude mať presne opačný účinok, len naštve tých poslancov, lebo tí poslanci si povedia, oni sa zbláznili? Oni snáď vedia lepšie, ktorá ulica má ísť do ktorej školy, alebo ktorá časť obce? Alebo to ministerstvo by malo povedať rovno, dobre, tak ideme zobrať kompetencie samospráve miest a obcí a my o tom budeme rozhodovať, ale nie takýmto spôsobom. Tento spôsob je zlý a len tých ľudí naštve, tak to celé nejde, tak to nefunguje, inak to treba robiť. A buď to len niekto si tam napísal, lebo chce na tom peniaze nejaké zobrať, alebo to niekto napísal, kto naozaj sedí za tým symbolickým zeleným stolom a nerozumie, ako fungujú regióny.
Takže chcel som aj ja upozorniť na tento problém, ktorý vieme riešiť, máme naňho peniaze, na niektoré veci nám netreba peniaze, len sa tomu venovať. A moja posledná vetu bude: Pokiaľ budú ľudia a deti v týchto lokalitách piť vodu z potoka, nebudujme mediálne domy, lebo naozaj zabezpečiť vodu a teplú vodu a pitnú vodu je dôležitejšie ako nejaký mediálny dom.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ak mi pán Ledecký odpustí, tak zostanem v téme, ale využijem to, aby som dokončila možno to dôležité, čo som ešte chcela povedať k tým národnostným školám. A ja len spomeniem pani Lilla Farkas, to je odborníčka na problém segregácie, Maďarka, ktorá nedávno publikovala text a konštatovala, že je veľmi potrebné pozorne sledovať všetky iniciatívy na zriadenie menšinových škôl, ktoré prichádzajú od väčšinových inštitúcií alebo spoločností, pretože tento trend nie je len u nás, ale je aj v zahraničí. A hovorí o tom, že rómske menšinové vzdelávanie je často len zámienkou na nezákonnú segregáciu, najmä keď mu chýba autonómia a kontrola zo strany komunity, akú majú školy slúžiace tradičným či bohatším menšinám.
Zároveň chcem povedať, že aj stredisko, národné stredisko pre ľudské práva urobilo taký posudok vlastne k tomuto zámeru k národnostným školám a považujú to tiež za problematické, a to najmä z hľadiska súladu s § 8a antidiskriminačného zákona, a zaoberajú sa aj otázkou vymedzenia dočasných vymeriavacích opatrení, pretože tým sa ministerstvo školstva oháňa, a hovoria, že implementácia by nemala byť teda ohraničená žiadnymi časovými jednotkami, ale dosiahnuteľnými stanovenými cieľmi, čo vyplýva aj so zákonom ustanovenej podmienky primeranosti týchto opatrení.
A len na dôvažok, aj Európska komisia sa už vyjadrila k tomuto zámeru a hovorí, že školy národnostných menšín sa nesmú používať ako prostriedok na obchádzanie práva Európskej únie a diskrimináciu rómskych detí. Myslím si, že toto stanovisko je jednoznačné a verím, pán verejný ochranca práv, že sa budete v prípade nutnosti touto témou zaoberať.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán verejný ochranca práv, ja sa pridám k mojim kolegom a kolegyniam, aj keď som tu nebola prítomná, tak som na diaľku počúvala vašu správu a musím sa pridať k tomu, že zásah predsedajúceho do vášho vystúpenia považujem za nedôstojný a rovnako ho odsudzujem a nemal by sa opakovať. Ja si nepamätám, že by takýmto spôsobom jednoducho predsedajúci zasahoval, ak chce, aby skrátil poslanec svoje vystúpenie, ktoré proste má, na ktoré má zákonný nárok. To proste nemôžme toto akceptovať. A preto som takisto považovala za dôležité na to upozorniť a sa k tomu pridať.
Ja si dovolím v mojom krátkom vystúpení zareagovať iba na zopár vecí, pretože množstvo už bolo povedaných, správa je naozaj veľmi rozsiahla. Možno sú to skôr podnety, ktoré vnímam, že možno do budúcna ich, ich vnímať pri písaní takejto správy, ale predtým chcem povedať, že naozaj veľmi oceňujem, by som povedala, vo veľkej miere naozaj je vidno z tej správy, že agenda, ktorú má verejný ochranca práv a ako sa jej venuje, tak sa jej venuje, by som povedala, veľmi dôsledne. A je pravdou, že pri vymenovaní vás, pán verejný ochranca práv, sme mali veľa námietok, ale vaša práca ukazuje, že chcete ukázať, že jednoducho vaše vymenovanie a vaša voľba bola správna a skutočne vaše súčasné kroky tomu nasvedčujú, to musím povedať.
Veľmi oceňujem odvahu verejného ochrancu práv, ktorá súvisí s vyjadrovaním sa v momentoch, keď iné inštitúcie, ktoré sú dotknuté, by mali jasne zasiahnuť. A preto veľmi oceňujem, a je to spomenuté aj nakoniec v samotnej správe, že verejný ochranca sa vyjadril, keď tu bola tá hanebná novela trestných kódexov, mal k tomu aj jasné stanovisko pre Ústavný súd, ale kde by sme očakávali generálneho prokurátora, tak u toho bolo ticho. Takže oceňujem takúto odvahu v momentoch, kedy sa ukazuje, ako inštitúcie vlastne vedia dostať svojho poslania. Zatiaľ sa ukazuje, že verejný ochranca práv tohto naozaj je schopný a robí to, a rovnako keď aktuálne čelíme návrhu na zmenu ústavy, ktorá veľmi nedôstojným spôsobom sa vlastne môže meniť zo dňa na deň a nevieme presne ako, a môže sa tu o nej hlasovať. Rovnako verejný ochranca práv využil svoj priestor a oslovil poslancov, jednoznačne zaujal svoj postoj ako zástanca ľudských práv, kedy je potrebné na to upozorniť či už poslancov, alebo iné inštitúcie. Takže toto naozaj veľmi oceňujem.
A teraz dovolím si iba zopár podnetov k samotnej správe. Naozaj to bude iba zopár vybraných podnetov, pretože ani nemám, nemám priestor obsiahnuť všetko. Ja si dovolím k väzenstvu. K väzenstvu, veľmi oceňujem vlastne záujem verejného ochrancu prác o kvalitu zdravotnej starostlivosti a nakoniec je tu mnoho prípadov, osobitne prípad pána Krivočenka, keďže je známe aj toto meno, tak si dovolím preto takto ho tu aj presne uviesť, aj nakoniec samotná správa verejnej ochranky práv k, a jej vyjadrenie vlastne k tomuto prípadu. A ja sa tu chcem vrátiť k tomu aj tu povedať, že to, na čo poukázala vtedy verejná ochrankyňa práv, bolo, že celkovo zdravotný systém bol zle nastavený v čase pandémie. Nedošlo k zlyhaniu zo strany Zboru väzenskej a justičnej stráže. Ale myslím si, že je dôležité sa tomu venovať, že aká kvalita zdravotnej starostlivosti poskytovaná je vôbec, aj, samozrejme, v samotnom zbore, a to vnímam, že na to, na čo poukazujete, je, že by vlastne samotná zdravotná starostlivosť nemala prejsť nejakou zásadnou reformou. Síce to v správe nie je uvedené, ale ja si dovolím možno to posunúť ďalej. A to, čo si myslím, že by mohlo byť pre nás veľmi inšpiratívne, je model, ktorý je vo Francúzsku, kde jednoducho nie je rozlišovaná zdravotná starostlivosť, ktorá sa poskytuje v Zbore väzenskej a justičnej stráže, je jedna a jednoducho v rámci tej zdravotnej starostlivosti je vytvorený systém, ako poskytujú lekári, ktorí sú v štandardnom proste národnom vlastne zdravotnom systéme, ako ju poskytujú aj v príslušných ústavoch na výkon väzby alebo výkon trestu odňatia slobody. Ja si myslím, že to je cesta, pretože potom nebude existovať vlastne, by som povedala, ani navonok žiadna pochybnosť, že by nebola poskytovaná kvalitne. Môžeme sa baviť o individuálnych pochybeniach, samozrejme, ale vlastne bude to jedna štruktúra a jeden systém. Myslím si, že to je cesta, ktorou by sme sa mali uberať. Myslím si, že s ohľadom aj na otázku, ako robiť efektívne verejnú službu a kvalitnejšie, toto je cesta, ktorou by sa mal vyberať aj Zbor väzenskej a justičnej stráže.
Rovnako som si všimla, že v tejto súvislosti sa vlastne zaoberáte, samozrejme, skôr by som povedala, jednotlivými podnetmi, ktoré prichádzajú, ale aj s celkovým nastavením väzenskej služby, a ja si dovolím len jeden, na jeden moment poukázať, ktorý som si tu nevšimla, a myslím si, že je dobré, aby sa tým zaoberal aj verejný ochranca práv, lebo neviem, ktorá iná inštitúcia, a súvisí to vlastne aj, by som povedala, s nepravdami a lžami, ktoré súvisia s väzenským systémom. Tu sa rozšíril taký naratív, že vo väzenstve neumierajú ľudia, ale umierali iba za ministerky Kolíkovej. Ja si dovolím k tomu povedať aj konkrétne čísla. Za rok 2024 bolo 26 pokusov o samovraždu, tri úspešné samovraždy, 18 iných úmrtí. Čiže chcem poukázať na to, že skutočne sa nedá zastaviť jednoducho prirodzený chod života a ľudia nám skutočne umierajú aj vo väzniciach, ale si myslím, že je veľmi dôležité, samozrejme, aj pozerať sa na to, že či štát urobil všetko preto, aby k tomu úmrtiu nedošlo vo výkone väzby alebo vo výkone trestu odňatia slobody.
A to, na čo vás chcem upozorniť, je, že tých 26 pokusov o samovraždu je pomerne dosť, ale ja som si pozrela ročenky aj za iné roky a nemôžem povedať, že by zase z tohto pohľadu, že by to bol nejaký neprimeraný počet, ale ja ešte ako ministerka spravodlivosti som sa tým osobitne zaoberala, aké postupy vlastne má Zbor väzenskej a justičnej stráže, aby eliminoval samotné pokusy o samovraždu, a na to chcem len upriamiť pozornosť, že si myslím, že je dobré, že aby sa aj tomuto venoval verejný ochranca práv a možno overil aj, ako sa tieto postupy uplatňujú a či sa dá prípadne urobiť niečo viac. Určite nechceme, aby ľudia sa pokúšali vo väzniciach o samovraždu a už vôbec, aby boli úspešné. A myslím si, že je dôležité potom spoločne v tom robiť nejaké úsilie.
Ja potom si dovolím v jednej ešte vete, lebo som si všimla, že venujete sa aj v správe podnetom, ktoré súvisia so vzťahom odsúdených osôb alebo väznených vo výkone väzby a detí a rodiny blízkych, osobitne detí, a na to chcem upriamiť pozornosť, že si myslím, že je dobré sa tomu venovať viac a zaoberať sa zase otázkou, prečo nemáme ústav pre matky odsúdených. A myslím si, že je dobré proste otvárať túto otázku, pretože keď som ešte ja odchádzala ako ministerka spravodlivosti, tak k tomu vytvorené podmienky boli a bola to otázka politického rozhodnutia. Takže len na to chcem upriamiť pozornosť, že vidím, že táto citlivosť tu je, je to dôležité, proste máme mladé matky, je to zásah do, aj do vlastne, do práva tých detí nebyť so svojou mamou a jedno z riešení je mať ústavy pre matky odsúdených. Nemáme síce toľko tých matiek, možno sa to javí na prvý pohľad, že bude to stáť veľa peňazí, ale sú riešenia, ktoré sa dajú veľmi rýchlo realizovať. A jednoducho keď tu máme, ja si myslím, že každé dieťa má právo, aby bolo so svojou matkou a nemalo by trpieť za to, že jeho mama pochybila zásadným spôsobom a treba vykonať trest odňatia slobody, ale môžeme umožniť vlastne aj tej matke vybrať sa inou cestou a ukázať jej aj v tom väzenstve, že tá cesta je a môže s tým malým dieťaťom ostať.
Rovnako v tejto súvislosti chcem upriamiť pozornosť, že si myslím, že je dôležité venovať sa nielen tomu, že či odoberáme deťom, ktoré sa stretávajú s odsúdeným, pitie a stravu, ktorú má mať to dieťa počas vlastne styku s odsúdeným, čo veľmi oceňujem, že ste sa týmto zaoberali, aleže je dobré zaoberať sa tým, že aké programy vlastne existujú pre kontakt odsúdeného s rodinou a či sú k tomu vytvorené priestory vo väzniciach. Lebo tam, si myslím, že tiež je veľmi veľa práce, ktorú treba urobiť, aby vlastne sme vytvorili priestor, že to dieťa, keď sa stretáva s odsúdeným, tak nie je tým celým traumatizované, ale môže mať z toho pozitívny zážitok a môže to motivovať aj tých odsúdených jednoducho viesť iný spôsob života v samotnej väznici a chcieť sa čo najskôr vrátiť domov k svojej rodine a pomáhať vytvárať a udržovať ten vzťah.
A potom si dovolím na záver už iba v skratke k prieťahom v konaní. Všimla som si tu viaceré vlastne, naozaj iba vlastne veľmi krátke informácie o tom, že či presun agendy v rámci reformy spôsobil-nespôsobil nejaké prieťahy, skôr som pochopila tézu, že spôsobil. Ja chcem upriamiť na dáta, ktoré súviseli osobitne s rodinnou agendou, kedy sa presúvali vlastne všetky spisy z Krajského súdu v Bratislave do Trnavy, a teraz môžem povedať, že sa ku mne dostala informácia, že po rokoch konečne sudkyne Krajského súdu v Trnave, ktorý je príslušný pre rodinnú agendu, idú na dovolenku, lebo majú čistý stôl. Na to chcem len poukázať, že jednoducho reforma skutočne bola cestou pre odstránenie prieťahov v konaní, ale treba k tomu dáta... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

.