Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážení poslaneckí kolegovia a kolegyne, pôvodne som sa teda chcela úplne na začiatok prihovoriť pánovi ministrovi s ubezpečením ho, že aj kvôli tomu, že tá včerajšia diskusia počas celého dňa bola naozaj že nekultivovane vyexponovaná, vyšponovaná, chcela som ho ubezpečiť teda, že naozaj sa nechystám vo svojom prejave riešiť ani trollovaciu kariéru, výzor, účes, posmešky z elektronickej tejto schránky a to všetko, čo tu zaznelo, nie preto, že by som bola teda útlocitná, ale preto, že teda z nejakej aj úcty k nejakým štábno-kultúrnym pravidlám, ale hlavne kvôli tomu, že ten návrh dal dostatok dôvodov na to, aby sme tento spor viedli, viedli vecne. Ja sa teda o to pokúsim.
Pán minister včera vystúpil v rozprave v reakcii na bývalú ministerku spravodlivosti pani Kolíkovú a teda tiež som očakávala, že príde ten moment, kedy zodpovie trilionkrát položené základné, úplne bazálne otázky týkajúce sa dôvodnosti a opodstatnenosti, ktorý, teda ktoré majú nejakým spôsobom legitimizovať rušenie úradu, o ktorom sa tu dva dni bavíme. Miesto toho teda prišlo už pomaly k obligatórnemu výpočtu všetkých krívd z roku ´20 - ´23.Už sú to také evergreeny v podstate. Celkovo keď prichádzajú koaliční predstavitelia so svojimi návrhmi, tak ja mám pocit, že už sa to na konci dňa pri zdôvodňovaní nezaobíde bez toho, aby sme si vypočuli, lebo pandémia, lebo Krivočenko, lebo vykopávanie dverí, lebo vypínanie webov, lebo cenzúra, lebo Čurilla. Neviem, čo som ešte zabudla, aha, keď teda dostane slovo pán, pán podpredseda Národnej rady Gašpar, tak ešte príde na rad celá tá plejáda prípadov a príhod týkajúcich sa jeho, jeho spisu.
No tým pádom vlastne sa na druhej strane (povedané so smiechom) dá, dá doceniť, že sa dostávame k skutočnému odôvodneniu tohoto, tohoto návrhu a mnohých tých, ktoré sme tu viackrát teda, pri ktorých sme sa dožadovali naozaj úprimnej odpovede na to, prečo prichádza k zrušeniu ÚŠP, prečo sa rozkladá NAKA, prečo sa deformuje celé právne odvetvie, ak pripomeniem reformu trestného práva? No preto, lebo teda niektorí predstavitelia tejto vlády poňali výkon svojej funkcie tak, že majú potrebu vybaviť si účty s predošlou vládou a vyriešiť svoje vlastné osobné krivdy.
No ale teda, dámy a páni, potom to takto dajme rovno do dôvodovky. Nerobme zo seba slaboduchých, nepíšme si tam o vypuklých problémoch zamestnávateľov, ktoré nevieme nijako doložiť, keď príde na to reč, a normálne si tam dajme, napríklad ja som si to tu aj tak vypísala, takú radu, hej, že predkladateľ z dôvodu subjektívneho sebavnímania ako obete procesov predošlej vlády predkladá predmetnú úpravu s cieľom totálneho uchopenia moci a devastovania všetkých inštitúcií, ktoré boli zriadené na limitáciu a kontrolu štátnej moci, aby do budúcna nemohli pokračovať v jemu škodiacej činnosti. A aspoň vieme, o čom sa bavíme, hej? Lebo, lebo to, čo robíte, prepáčte, nie je, nie je nič iné ako vysporiadavanie sa s inštitúciami teda alebo celým právnym odvetvím, tak pripomeniem trestnú reformu, za to alebo kvôli tomu, aby ste si riešili subjektívne vnímané traumy, ktoré vám v dôsledku výkonu pôsobnosti týchto inštitúcií mali byť spôsobené. Zvolili ste doslova deštruktívny výkon verejnej moci ako, ako formu osobnej terapie, pričom pripomínam, a to je to bolestné, hej, že rukojemníky, rukojemníkmi tejto vašej zvláštnej nejakej teda terapeutickej procedúry sa stávajú inštitúcie a v konečnom dôsledku aj občania, pretože tie inštitúcie, ktoré devastovali, nepôsobili len teda voči vám, ale vykonávali svoju právomoc a slúžili aj občanom. A vy keď ich devastujete, tak samozrejme, že oslabujete ich výkon aj vo vzťahu ku všetkým tým ostatným, ktoré, tým občanom, ktorí doteraz využívali ich pomoc a služby.
Táto krajina naozaj, naozaj, v dobrom to hovorím, bez hnevu, nepatrí len, nepatrí len vám. Žijú v nej ľudia, ktorým pri všetkej úcte je putna, že čo povedal ktorý vyšetrovateľ a čo, na ktorej nahrávke Čurilla a čo na to Santusová, chápete že, že toto ste si mali vyriešiť niekde inde. Proste nemôže byť plénum Národnej rady a zákonodarný proces terapeutickou metódou a procedúrou na to, aby ste si liečili pocity osobnej krivdy a traumy, ktoré teda vnímate ako spôsobené týmito orgánmi alebo celkovo pôsobením predošlej vlády. Na to sú iné zariadenia. Ja, hej, plne podporujem akokoľvek, ktokoľvek cíti subjektívnu ujmu, ktorá mu znemožňuje výkon svojej funkcie, s nadhľadom, aby to normálne proste riešil, ale nevnášal to do politického priestoru, nevnášal to do legislatívneho procesu a nerobil z toho dôvodovú správu teda k rôznym takýmto legislatívnym avantúrkam.
Toľko teda možno, keď už máme túto dôvodovku vybavenú (povedané so smiechom), tak, tak sa v krátkosti dotknem konkrétnych ustanovení toho predmetného návrhu. Poďme sa najprv pobaviť o samotnej podstate, alebo zodpovedať si otázku, že či vôbec potrebujeme Úrad na ochranu oznamovateľov. No nepotrebovali by sme ho a nepotrebujeme takýto úrad, ak sme v krajine, kde každý koná sterilne, striktne v súlade s právom, kde nikto nepraktizuje nejaké, hej, nekalé, nekalé postupy, kde všetci dodržiavajú nejaké aj morálne, aj štábno-kultúrne, aj právne normy. Ale my v takejto krajine nežijeme a nežije v nej teda nikto, zvlášť na Slovensku teda platí, že tie veľké kauzy neodhaľujú politické špičky v rezortoch, ktoré teda spravujú, aby vyvodili nejakú osobnú zodpovednosť. Častokrát to odhaľujú buď niektorí investigatívni novinári alebo tých pár poctivých a schopných, potentných vyšetrovateľov, kde korupciu nerozbíjajú tie hlavné orgány, ktoré sú na to zákonom zmocnené, ale častokrát práve tie menšie články, tí radoví, radoví zamestnanci. Čiže Úrad na ochranu oznamovateľov plní na pohľad banálnu, ale civilizačne nezastupiteľnú úlohu, a síce aby sa slušní ľudia nemuseli báť, že budú platiť daň za to, ak upozornia na nekalé praktiky niekoho iného. Takto jednoduché to je. Preto tu tento úrad je a preto tu zaňho sa snažíme bojovať.
Teraz sa pozrime teda na konkrétne problematické alebo také tie neuralgické body toho návrhu, ktoré, akože sa Irena Bihariová volám, neprejdú, neprejdú cez teda súladnosť s ústavou a ktoré sa úplne, hej, okato zrážajú s viacerými bodmi predmetnej smernice.
Takže, po prvé, upravili ste okruh oznamovateľov alebo respektíve znížili ste ochranu tým, že ste zúžili, za akých podmienok voči komu môže byť takéto teda to kvalifikované oznámenie urobené. Súčasná právna úprava zabezpečuje ochranu každému, kto oznámi korupčné alebo iné protiprávne konanie zistené v rámci pracovného kontextu. V tejto vašej predloženej verzii teda bude ochrana poskytovaná alebo sa vzťahovať len na prípady, keď oznamovateľ podáva kvalifikované oznámenie priamo voči zamestnávateľovi, z čoho teda vypadá široký, široká škála prípadov, kedy chce osoba upozorniť na nekalé praktiky povedzme nadriadeného, ale to nie je priamo tá osoba, s ktorou má uzatvorenú, uzatvorenú zmluvu. A ja sa teda, ak tu minister žiadal tú vecnú debatu, chcem normálne, vecne spýtať, že čo je tým legitimizačným dôvodom, ak teda nie tie dôvody, ktoré som spomenula v úvode, že by sme ich mohli mať priamo v dôvodovej správe, čo je tým legitimizačným dôvodom pre takéto oklieštenie a vypustenie teda širokého okruhu prípadov a de facto oznamovateľov. Lebo tu sa dostávame priamo do rozporu s článkom IV smernice a dokonca už vyšlo aj stanovisko Slovenskej advokátskej komory k tomuto celému návrhu. Odcitujem z neho teda len časť, ktorá sa týka tohto bodu: „Z obsahového hľadiska osobitne poukazujeme na časť navrhovaného zákona, novelizovaný článok III, bod 2, ktorou dochádza k reálnemu zúženiu rozsahu ochrany oznamovateľov na protiprávnu činnosť ich zamestnávateľov. V danom prípade ide navyše o zníženie ochrany, ktorá vyplýva priamo zo záväzkov Slovenskej republiky voči EÚ, a teda k vytvoreniu nesúladu slovenskej legislatívy s legislatívou EÚ. Rovnako tak spôsob a forma zavedenia zmeny vedenia úradu nereflektuje inštitucionálnu nezávislosť ako jedného z garantov ochrany práv aj voči zásahom štátu."
K tej teda, k tomu bodu, ktorý je tu spomenutý, forma zmeny vedenia, sa ešte dostanem. Predtým mi dovoľte ešte krátko k ďalšiemu takémuto neakceptovateľne a právne, právne nezlučiteľnému bodu, ktorý sa týka retroaktivity. Teraz rozmýšľam, že ako to čo najjednoduchšie pre právnikov, neprávnikov, v neprávnickej reči to znamená, že vy ste už nejakým spôsobom ako orgán vysporiadali nejakú vec, uzatvorili ju, títo ľudia doň, do toho právneho vzťahu vstúpili s nejakou vierou a očakávaním, pretože tak im to garantovali v tom čase platné a účinné právne normy, a táto vec nejakým spôsobom teda skončila. A tu sa zrazu, hej, teda zákonodarca rozhodne, že a tak, viete čo, my sme si to rozhodli, rozmysleli, my vám tú ochranu teraz zrušíme a tak si to teraz už riešte akokoľvek vy chcete. Hej, že toto je, toto je tá pravá retroaktivita, ktorú náš ústavný poriadok nepripúšťa. Môžem tu pokojne z niektorých ustano... z niektorých judikátov Ústavného súdu odcitovať: „Aj Ústavný súd počas svojej existencie vymedzil vo svojej judikatúre svoj postoj k zákazu retroaktivity, keď zdôraznil, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa uplatňuje zásada lex retro non agit, čiže zákon nemá spätnú účinnosť."
Ďalej: „Podľa súčasne platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkony, iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy."
A do tretice, tretí judikát: „Ten, kto konal, respektíve postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, jeho noriem, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu."
Toto celé je proste proti teda aj judikatúre Ústavného súdu, aj proti smernici, aj proti nejakej bazálnej etike, s akou má štát pristupovať k svojim občanom. A v prvom rade je to proti, proti zdravému rozumu. Aj tu sa teda, hej, keby tu bol pán minister, by som kládla tú, tú otázku do vecnej diskusie, po ktorej volal, že čo je v tomto bode legitimizačným dôvodom na to, aby sme odobrali ochranu tým, ktorým už bola poskytnutá. Pán podpredseda Gašpar na to reagoval včera tak, že a čo sa také stane, keď teda sa prehodnotia tie prípady, ktoré už boli uzavreté? No to sa asi stane, ako keby sme teda v budúcom volebnom období boli vo vláde my a povieme si, že tak poďme sa pozrieť ešte raz na tie tri šesť trojky, hej, že ako ste to dostali? Prečo? Ako to bolo? Hej, že toto sa v právnom štáte nerobí. Takto jednoducho to je, že niektoré veci, ak už raz skončili, tak v duchu ochrany, predvídateľnosti práva a právnej istoty, čo sú základné princípy a piliere právneho štátu, sa pred týmto musí štátna moc, zákonodarný zbor, hej, obzvlášť, zastaviť.
No a ten tretí, tretí neurologický bod je ukončenie mandátu súčasného vedenia, kedy by predsedníčka úradu mala vykonávať svoju funkciu až do roku 2028. Viackrát tu zaznelo, že však to vlastne nie je odvolávanie, to sa neruší ani ten úrad. No áno, to je také, ako keby ste niekoho vyhodili z okna a povedali, že však opustil budovu. Hej, že to je asi, asi taká, taká logika.
Návrh naozaj predpokladá, že tým, ako to vy nazývate, novým transformovaným úradom, sa nové vedenie bude kreovať rozhodnutím na základe bytostne politického orgánu, akým je predseda Národnej rady. Je to teda nič iné, prepáčte, ako normálne politické ovládnutie inštitúcie. Žiadne iné, žiadne iné priliehajúce, ani politicky korektnejšie pomenovanie pre tento proces a tento výsledok neexistuje. Takýto postup sa však znovu teda dostáva do rozporu jednak teda aj s európskym právom, ale aj so slovenskou ústavou, pretože prichádza k rozporu s takzvaným princípom generality, s princípom všeobecnosti právnych noriem, je to veľmi, veľmi dôležitý princíp, pokúsim sa ho čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť. Zákonodarca keď tvorí zákony, tak nimi reguluje neurčité situácie pre neurčitý počet adresátov, pričom tie situácie sú vymedzené druhovo a tí adresáti sú vymedzení takisto druhovo. Znamená to, že on nemôže cieliť svoju právnu úpravu na konkrétnu vec, konkrétny prípad, konkrétnu osobu, pretože, a to je to dôležité, by ingeneroval do výkonnej moci. Výkonná moc je tá, ktorá môže vydávať individuálne správne akty, môže posudzovať individuálne podnety a rozhodovať in concreto. Národná rada je normotvorný proces, musí byť v tomto zmysle, tak ako som povedala, všeobecný, nemôže jeho výsledok byť účelový a cielený na konkrétny vzťah, prípad, spis alebo teda konkrétnu, konkrétnu osobu. A to je práve teda vo vzťahu k súčasnej riaditeľke úradu presne ten prípad, kedy je princíp generality narušený.
Tie následky z toho, čo som povedala, sú poľahky odčítateľné, dostávame sa teda do priameho konfliktu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2019/1937 o ochrane osôb, ktoré oznamujú porušenie práva Únie vo viacerých bodoch. Viac než tie, ktoré som spomenula. Zároveň takisto aj do rozporu s takzvanou zásadou efektivity. Tá znamená, že štát nemôže svoje vnútroštátne pravidlá vykladať takým spôsobom a aplikovať takým spôsobom, že by prišlo v podstate k zmareniu alebo sťaženiu uplatnenia práv regulovaných Úniou. A s tým súvisí alebo od toho táto zásada je odôvodnená od zásady, zásady loaja, lojálnej spolupráce, ktorá je v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únie. Čiže zásada efektivity priamo vyplýva z prednosti práva EÚ, ktorú táto koalícia teda už spochybnila prijatím ústavy, pán premiér oznámil, že to bude, však on to tej Európskej komisii vysvetlí, no, keď prijmete tento zákon, tak už nevys... už neviem, ako to teda vysvetlíte, lebo toto je presne ten prípad, kedy by prišlo k porušeniu, k porušeniu zásady lojálnej spolupráce.
Čiže keby tu bol znovu teda pán minister dotazujúci sa vecnej jej argumentácie, vecnej debaty, tak znovu by som sa musela pýtať normálnu, vecnú otázku, že ako je pripravený vysporiadať sa s neodvratným infringementom. Z akých peňazí to ideme zaplatiť, ako sa ide vysporiadať s týmito právnymi vadami v návrhu pred Ústavným súdom, a teda normálne bez akejkoľvek irónie sa pýtam, či toto je naozaj pokus o legislatívny návrh alebo pokus o sabotáž. Lebo niečo medzitým asi ani, ani neexistuje.
No a tá moja posledná poznámka, na ktorú, na ktorú vás chcem upozor... akože upriamiť. Viete, môžeme tu viesť debaty o texte návrhu, o tom, kde všade sa to bude lámať na, hej, nejakých ústavných prekážkach a tak ďalej a tak ďalej, ale na konci dňa ide o ľudí. My si tých oznamovateľov nepredstavujme ako kaviarenských influencerov, ani nejakých revolucionárov a rebelov, to sú normálni ľudia, ktorí sú častokrát zničení a vyčerpaní tým, čo sa im v práci deje, nevedia, či teda idú do toho, že sa postavia tomu, kto protispoločenskú činnosť pácha, a ostanú na dlažbe. Je to častokrát naozaj vyčerpaný človek, ktorý stojí pred, pred voľbou, či mlčať a mať pokoj, alebo hovoriť a mať problém. A my naozaj teda z týchto ľudí pre tie osobné spory, ktoré som spomenula v úvode, oberáme o možnosť, aby sa mohli účinne brániť krivde, ktorá je na nich, na nich spáchaná.
Dámy a páni, nie je, nie je hanbou povedať, že ten návrh je zlý, hej. Hanbou je, ak sa tvárime, že to nevidíme. A podľa mňa ešte väčšou hanbou je, ak navrhovateľ predstiera, že takýto zákon predkladá v najlepšom záujme a na najlepší prospech verejnosti a že je to teda v rámci motivácie alebo teda, vedie, že je vedený motiváciou pomôcť k spoločnosti a pomôcť tým ľuďom, o ktorých som pred chvíľkou hovorila.
Ďakujem.
