49. schôdza

Ďakujem pekne. Kolegyne, kolegovia, ja som ani neplánovala vystúpiť nejako dlhšie. Chcela som len podporiť návrh kolegyne Veslárovej, ale povedala som si, že predsa len vystúpim, pretože chcem, aby sme upriamili pozornosť na tému spackanej integrovanej posudkovej činnosti ministerstva práce, ktorú doteraz pán minister obhajuje ako niečo fantastické. Tu treba povedať, že toto, čiže ja budem, ja nemám nič pripravené naozaj. Tuto mám pár poznámok, čo som si teraz tak naťukala. Čiže budem možno taká osobnejšia aj emotívnejšia, pretože toto sa naozaj týka osudov státisícov ľudí na Slovensku, lebo státisíce ľudí na Slovensku sú nejakým spôsobom zdravotne znevýhodnené. Netýka sa to len ľudí v seniorskom veku, týka sa to aj ľudí v produktívnom veku a detí najmä. A mňa strašne mrzí, že, že toto plénum nijakým spôsobom nereflektuje túto tému. Nebavíme sa o tom tak, ako by sme sa mali. Podľa mňa kto, kto sa tejto téme venuje, je len ten človek, alebo kto jej rozumie, je len ten človek, ktorý bol buď sám v takejto životnej situácii, alebo má nejakého svojho príbuzného, kde musel riešiť posudzovanie. Posudzovanie, aby ten človek dostal nárok na opatrovateľský príspevok alebo na akúkoľvek inú kompenzáciu, či už finančnú alebo nejakú kompenzačnú pomôcku, hej? To je to, aby, aby sa mu proste ľahšie tomu zdravotne znevýhodnenému človeku žilo. No a teraz my tu máme systém zjednotenej posudkovej činnosti, čo bol míľnik plánu obnovy, za ktorý sme aj my dokonca v Progresívnom Slovensku, a myslím, že nie sme jediní tu, v nádeji, že to bude konečne krok vpred. Je to, hovorím, míľnik plánu obnovy. Išlo na to kopec peňazí. Iné krajiny to majú zavedené už pomerne dlho, funguje to dobre, tak v tejto nádeji sme aj my tento návrh zákona podporili. A teraz, čo sa deje? Moje kolegyne to už pomenovali. Ale ja to budem ilustrovať na jednom prípade. Na prípade pani Beňovej. Je to prípad, ktorý bol medializovaný. Mne je jej osobne ľudsky neskutočne ľúto a ja považujem za dôležité, aby to tu odznelo v tomto pléne. Je to matka šesťročného Matúša, ktorý má detský autizmus, má chronickú pohybovú poruchu, má inkontinenciu a kopec ďalších diagnóz a táto jeho mama sa oňho musí 24 hodín denne starať. A táto jeho mama v polovici júna 2025 dala žiadosť o príspevok, o opatrovateľský príspevok na toto dieťa na základe všetkých lekárskych správ, ktoré mala v ruke. Išla si dať v tejto dobrej viere žiadosť o opatrovateľský príspevok. Tá žiadosť jej bola zamietnutá nakoniec, ale odpoveď jej prišla v polovici decembra, čiže zúfalo nedodržané zákonné lehoty a ešte prišla zamietavá odpoveď a tá sociálna pracovníčka, ktorá sa starala o jej prípad, tak pani jej hovorí, že ja vám privediem svojho syna, aby ste ho videli a ona jej povedala, že: „Viete čo, nie, ja nepotrebujem, ja si potrebujem v kľude vypísať svoje papiere.“ A tá pani si ich v takom kľude vypísala, že jej ten príspevok nepridelila. Tak pani Beňová to nenechala tak, dala si odvolanie a z Ústredia práce jej po ďalších troch mesiacoch, to už bolo tri štvrte roka od toho, ako si požiadala o ten príspevok, jej doteraz nedali vedieť, tak v zúfalstve napísala list komisárovi pre deti a ministrovi práce Erikovi Tomášovi. A viete, čo jej odpísali z ministerstva? Že sa má súdiť. Že sa má súdiť s tým príslušným úradom práce. To je tak cynické a neuveriteľné. To je taká hanba, ako si toto vôbec mohlo ministerstvo dovoliť. A teda minister ten podľa mňa o tom liste ani nevedel. Jemu tam odpísalo nejaké oddelenie z ministerstva. Takže, takže toto je ilustrácia integrovanej posudkovej činnosti, ktorá skrátka na Slovensku opäť funguje len po slovensky. Keď to zhrniem, zúfalé nedodržiavanie zákonných lehôt, ťažké životné osudy ľudí, ktorým nie sú prideľované opatrovateľské príspevky, keď sú im aj pridelené, tak sú im pridelené s veľkým časovým odstupom. To znamená, že, že žijú pomerne veľký čas bez príjmu. A teda často im prideľované alebo prisudzované nie sú, pretože sú nanovo posudzovaní a sú podhodnocovaní, ako povedali kolegyne. To znamená, že, ak bol niekto predtým päťka, čo je teraz najvyšší stupeň odkázanosti, tak podľa nového posudzovania aj preto, že to robia vlastne úradníčky na úradoch práce a posudkoví lekári, ktorým je pravdepodobne úplne jedno, s kým sa rozprávajú. A veľmi to závisí od svojvôle týchto ľudí. To tiež zase, aby som ich nehádzala všetkých do jedného vreca. Poznáme aj naozaj schopných a šikovných a oduševnených sociálnych pracovníkov či posudkových lekárov na niektorých úradoch práce, ale skrátka nie je to štandard. Je to vyslovene o tom, že v ktorom meste žijete, kde sa ako zobudí ten konkrétny úradník a podľa toho potom ten človek dostane alebo nedostane nárok na opatrovateľský príspevok alebo na nejakú kompenzáciu. A to už ani nehovorím o tom, že keď tam prídete s psychiatrickou diagnózou, že máte PAS, teda poruchu autistického spektra alebo iné psychiatrické diagnózy, tak tí ľudia vám povedia: „A čo, čo, čo vy chcete? Veď váš syn vie ísť sám MHD.“ To povedali pani Beňovej, že šesťročný syn vie ísť sám na MHD a nemá sťaženú komunikáciu a že toto sú tie dôvody, prečo jej nedávajú opatrovateľský príspevok. Prosím vás, ja aj keby som mám doma zdravé šesťročné dieťa, už má 10, ale keď mala šesť, ani zdravú by som ju samú do tej MHD neposlala. A tuto jej pani sociálna pracovníčka povie, že chalan je v pohode, lebo môže ísť sám na MHD. To je absolútny cynizmus, nepochopenie situácie, ignorácia ľudských osudov a mňa to úprimne neskutočne štve. A preto som vystúpila a preto vás prosím, aby ste podporili náš návrh zákona s kolegyňou Veslárovou, pretože ten aspoň nejakým spôsobom tento nefunkčný systém upravuje. Ďakujem pekne. Ďakujem na vystúpenie, pani

Za slovo. Ja len doplním kolegyňu Simonu Petrík, že na Slovensku žije 870 000 ľudí so zdravotným postihnutím alebo znevýhodnením, z toho 440 000 má preukaz ťažko zdravotne postihnutého buď so sprievodcom alebo bez sprievodcu. A minister už podľa mňa deklaroval, že tá posudková činnosť nie je v poriadku tým, že požiadal komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím, aby mu poskytla nejaké dáta, ako to funguje v praxi a uvidíme, keď príde so správou, že či už tieto dáta má alebo nie, veľmi by ma to zaujímalo. A tu sú také dva problémy, že tie posudky sú veľakrát po lehotách a pokiaľ príde aj to posúdenie, tak sa čaká ešte na rozhodnutie, čiže to nie je konečná inštancia ten integrovaný posudok a v prípade, že sa tam odporúča stupeň odkázanosti jedna alebo dva a niekto potrebuje peňažný príspevok na opatrovanie, pretože nie je schopný celý deň sa starať sám o seba a potrebuje nejakú pomoc alebo potrebuje príspevok na prepravu na benzín na ošetrenie alebo na čokoľvek, tak mu to naozaj nerieši situáciu, keď niekoľko mesiacov čaká na tento integrovaný posudok a zrazu mu príde, že je odkázaný v stupni odkázanosti 1. Ešte by som podotkla, že podľa môjho názoru nie je úplne chyba na strane úradníkov, je chyba na strane ministerstva, že nedostatočne poskytlo metodické usmernenia pre týchto úradníkov a preto sa stáva, že na jednom úrade rozhodnú tak a na druhom onak v rovnakej diagnóze a my naozaj tu nepotrebujeme nejaké zákony o hmyze v jedlách, ale tento zákon si dovolím povedať, že je veľmi prospešný pre zdravotne znevýhodnených ľudí a naozaj by sme poprosili o podporu. Ďakujem. Ďakujem. Chce sa vyjadriť spravodajkyňa?

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, tento návrh zákona je ďalší zo série našich zákonov z kategórie opakované alebo recyklované, pretože my v Progresívnom Slovensku na rozdiel od ministra životného prostredia veríme v recykláciu. A správnu recykláciu. Tento konkrétny návrh zákona predkladáme spolu s kolegyňou poslankyňou Veronikou Veslárovou. Konkrétne je to návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 79 z roku 2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Cieľom nášho návrhu zákona je, keby sme to mali povedať jedným slovom, spravodlivosť, ale, keď to rozoberieme na drobné, tak je zabezpečenie zberných nádob tak, aby mali k nim rovnocenný prístup aj osoby s rôznym zdravotným ťažkým postihnutím, ako napríklad nevidiace, slabozraké osoby, osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu alebo s inkontinenciou. Viac si povieme v rozprave, do ktorej sa týmto hlásim ako prvý. Ďakujem. Ďakujem. Dám

Pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona tlač 1231. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory. Ústavnoprávny výbor Národnej rady, výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali pridelené výbory a gestorský výbor do začiatku rokovania schôdze Národnej rady o tomto návrhu. Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem vám za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pán predsedajúci. Zdravotne znevýhodnení rovnako ako my všetci ostatní v tejto krajine žijúci, pracujúci, konzumujúci tovary a služby tvoríme odpad. Produkujeme odpad, o ktorom by sme mohli rozprávať v tomto pléne veľa o to, ako sa nevieme postarať na Slovensku o svoj vlastný odpad. Avšak my sa v tomto momente a pri tomto návrhu zákona chceme rozprávať o tom, že úkony, ktoré sú pre niekoho úplne bežné, ktoré sú absolútnou samozrejmosťou a automatikou, ako napríklad vyniesť svoj vlastný odpad, sú pre ľudí so zdravotným znevýhodnením niekedy až nemožné. Tento návrh zákona preto reflektuje na podnety priamo od zdravotne znevýhodnených. Okrem toho totižto, že títo ľudia musia čeliť ťažkostiam v dôsledku svojho zdravotného znevýhodnenia, tak taká banálna vec ako je odloženie smetí do kontajnerov, je pre nich naozaj niekedy až nedosiahnuteľnou disciplínou. Naozaj náročná vec, kedy sú odkázaní na pomoc svojich priateľov, známych, rodiny. Naším návrhom preto chceme sprístupniť takú základnú službu, ako je vynášanie odpadu aj pre ľudí, ktorí sú na vozíku, pre ľudí, ktorí sú nevidiaci alebo majú inkontinenciu. V civilizovaných krajinách, ktorými sa môžeme inšpirovať, od Škandinávie cez Nemecko až po Španielsko je bezbariérová Naším návrhom, preto chceme sprístupniť takú základnú službu, ako je vynášanie odpadu aj pre ľudí, ktorí sú na vozíku, pre ľudí, ktorí sú nevidiaci alebo majú inkontinenciu. V civilizovaných krajinách, ktorými sa môžeme inšpirovať od Škandinávie cez Nemecko až po Španielsko, je bezbariérová prístupnosť odpadového hospodárstva už štandardom a ani u nás to nemusí ostať nejakým veľkým snom. Nejde o žiadnu raketovú vedu ani o žiadne veľmi náročné opatrenie, v podstate treba len chcieť. Týmto návrhom zákona preto navrhujeme výškovo upraviť zberné nádoby na požiadanie pre vozičkárov tak, aby aj oni mohli vysypať smeti. Taktiež navrhujeme braillovým písmom upraviť zberné nádoby pre nevidiacich a nevidiace a navrhujeme tiež separátne zberné nádoby na plienky pre inkontinentné osoby, aby ľudia bez zdravotného znevýhodnenia – pardon, ako ľudia bez zdravotného znevýhodnenia si možno neviete predstaviť, aké by to bolo, nemôcť samostatne vyhodiť svoj odpad do kontajnera, ale ľudia, ktorí majú napríklad slabší zrak alebo sú nevidiaci, tým tá situácia je o to zlepšená a zjednodušená, keď majú možnosť navigácie v priestore cez braillove písmo, aby mohli zistiť, či konkrétna nádoba je napríklad na plast, na papier alebo na sklo. Pokiaľ kontajner nie je výškovo prispôsobený, tak človek na vozíku svoj odpad nedokáže vysypať. Inkontinentné osoby zase majú oveľa viac odpadu. Tvoria naozaj neúmerne viac odpadu, ktorý je ešte aj ťažší na váhu. A aj keď aktuálne na Slovensku toto nie je komodita, ktorá by bola recyklovaná. Hovoríme teda o jednorazových plienkach. Vo svete už sú spoločnosti, ktoré spracovávajú tento typ odpadu. Konkrétne plienky bežne recyklujú a vytvárajú nové a verím, pevne verím, že aj my sa tam raz ako Slovensko dostaneme, hádam čoskoro, pretože aj v tomto smere vidíme príležitosť na napríklad investície v menej rozvinutých regiónoch v rámci cirkulárnej ekonomiky. Inklúzia je, žiaľ, u nás na Slovensku aktuálne, nazvime to tak, v rovine dobrovoľnosti v mnohých smeroch. Ale povedzme si predsa len o dobrých príkladoch zo Slovenska, pretože ich tu máme a máme, čo chváliť a máme koho chváliť. A vieme sa aj inšpirovať týmito dobrými príkladmi. Nie sú to len príklady zo zahraničia, ale máme príklady dobrej praxe aj na Slovensku. Napríklad tou dobrou praxou je bratislavská mestská spoločnosť Odvoz a likvidácia odpadu, ktorá už v Bratislave označila viac ako 150 zberných nádob štítkami s braillovým písmom, s reliéfnou latinkou a s piktogramami, aby ľudia so zrakom alebo nevidiaci mali zjednodušený prístup k nádobám. Rovnako niekoľko obcí na Slovensku už dnes má zavedené samostatné zbery na plienky v separátnych zberných nádobách. Príkladom, respektíve poviem to tak, že priekopníkom v tejto disciplíne je obec Domaniža. Obec na Hornom Považí, naozaj s parádnym, veľmi angažovaným starostom. Volá sa Fero Matúšik, ak ho nepoznáte, tak vám ho odporúčam. Nájdite si ho. Je to naozaj veľmi inšpiratívny starosta. V Domaniži podľa posledných dostupných čísel tvorili 287 kg plienok za rok. Tak taký je priemer na jednu domácnosť v tejto obci. Celkovo je v tejto obci do separovaného zberu plienok zapojených až šesť desiatok domácností. Niektoré z týchto domácností majú, samozrejme, malé deti, v iných žijú seniori, seniorky alebo ľudia s inkontinenciou a títo ľudia, pochopiteľne, sa tiež chcú zapájať do správneho triedenia a zároveň do obecného množstvového zberu. Preto hovoríme o Domaniži, pretože je v separovanom zbere plienok slovenským priekopníkom, hoci v zahraničí teda už ide o overené a osvedčené riešenie. Prečo je to dôležité riešenie? No a preto, aby mohol byť poplatok za odpady naozaj spravodlivý, tak práve preto aj v Domaniži, keď zavádzali množstvový zber, zaviedli ho s touto tzv. plienkovou úpravou, aby vytriedené plienky sa do množstva zmesového odpadu nepočítali a o to spravodlivejší je poplatok za odpad pre ľudí s hendikepom alebo rodiny s malými deťmi, ktoré nie sú tým pádom pri odpadovom hospodárstve znevýhodňované. A takto naozaj každá domácnosť spravodlivo platí len za ten odpad, ktorý už nedokáže vytriediť. Čiže ako vidíte, aj na Slovensku, nielen za hranicami, ale aj na Slovensku u nás doma vznikajú zdola iniciatívy, ktoré zavádzajú inkluzívnejší prístup k odpadovému hospodárstvu a verte, my to s Veronikou máme zmapované, pretože sme si urobili prieskum a tiež verte, že po tejto lepšej dostupnosti tejto služby je naozaj silný dopyt. Tento návrh zákona, na záver chcem povedať, môže pomôcť sociálne ohrozeným skupinám, ako sú zdravotne znevýhodnení a seniori, a to kľúčové slovo, ktorým som aj začínal, je spravodlivosť. Ono naozaj, veď sa len nad tým zamyslite, nie je spravodlivé, keď človek kvôli neinkluzívnemu systému musí doplácať na to, že žije s diagnózou. Sme naozaj veľmi pevne presvedčení o tom, že táto citlivá úprava dokáže prispieť k lepším a hlavne k dôstojnejším životným podmienkam pre všetkých a popred vám ďakujeme za podporu.

Ďakujem aj kolegovi Michalovi Sabovi, že tento zákon uviedol. Ja už možno len dodám, že my poslankyne a poslanci by sme mali tvoriť také politiky, aby ľudia mohli byť čo najviac nezávislí, aby aj zdravotne znevýhodnení alebo seniori mohli byť čo naj, čo najdlhšie vo svojich domácnostiach a jednou z tých politík je práve odpad, ako už povedal môj kolega, každý tvorí odpad a je to veľmi nepríjemné, keď v dôsledku svojho zdravotného znevýhodnenia nedočiahnete na kontajner alebo v dôsledku toho, že ste nevidiaci, si neviete prečítať Braillovým písmom napríklad separovaný odpad, kde, kde patrí papier, plast alebo sklo. Vzhľadom na to, že tie sociálne služby, ako som hovorila v predchádzajúcom návrhu zákona, nie sú úplne perfektné a každý, každý skoro, kto na ne žiada, tak čaká niekoľko mesiacov, tak osobnú asistenciu nemá každý, ak ju dostane napríklad, tak má málo hodín. Čiže tí ľudia si potrebujú aj sami upratovať, aj sami vynášať odpadky a preto by sme mali urobiť všetko preto, aby tieto služby boli dostupné. Keď už máme príklady aj na Slovensku dobrovoľné, že tí starostovia alebo primátori sa o to starajú, tak si myslím, že by to mohlo ísť všade. Ja len doplním, že my to nemáme zavedené ako celoplošnú povinnosť, ale je to na požiadanie, pretože sme si vedomí, že nie každá samospráva musí mať nejakého zdravotne znevýhodneného, či už inkontinentného alebo na vozíku, alebo nevidiaceho, takže nezavádzame nejakú celoplošnú povinnosť, ale je to na požiadanie tak, aby sa každý cítil vo svojej obci alebo meste komfortne a tak ako iný človek, ktorý nemá nejaké zdravotné znevýhodnenie. Ďakujem. Ďakujem. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Kolegovia, kolegyne, cieľom nášho návrhu je pomôcť deťom, ktoré sú svedkami, a tým pádom aj sekundárnymi obeťami násilných partnerských vzťahov. A po rozchode rodičov sú zneužívané ako nástroj moci či dokonca sa samé stávajú obeťami násilia. Viac poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Panie poslankyne, vážení páni poslanci. Dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako určený spravodajca k uvedenému návrhu zákona. A návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do začiatku rokovania schôdze Národnej rady o tomto návrhu. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako určený spravodajca odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru, vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady. Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem, otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že som nedostal

Ďakujem vám pekne za slovo. Tam predchádzajúci. Kolegovia, kolegyne, na úvod jeden príbeh slovenskej ženy, matky a jej syna. Syna musí exmanželovi pravidelne odovzdávať aj napriek tomu, že sa jej sťažuje na bitky a ponižovanie. Verí mu, veď to isté trpela aj ona. No, kým Jane sa podarilo z násilného vzťahu ujsť, syna pred útokmi ochrániť nevie. Súd rozhodol, že jej exmanžel je dostatočne schopným rodičom, aby sa o neho dokázal postarať. Jana ani Tomáš nevedia, ako úradom opísať svoj strach. Keď povedia, bojím sa ho, znie to príliš banálne. Báť sa dá výšok aj strašidiel. Obavy môžu byť iracionálne, subjektívne, neférové. Nevedia však, ako inak nazvať nepretržitý stres, rozochvený žalúdok, zvýšenú ostražitosť, podráždenosť a neschopnosť oddychovať. Toto je jeden z mnohých príbehov slovenských rodín. Ak by ste mali záujem si prečítať aj o viacerých, sú zozbierané v skvelej knihe Bola to láska. A je to naozaj veľmi smutné čítanie. Veľmi ťažko sa tá kniha číta, ale je extrémne dôležitá, pretože pomenúva realitu mnohých rodín na Slovensku. Slovenské deti až príliš často trpia v dôsledku násilia v rodinách, v dôsledku násilia páchaného jedným z rodičov na druhom rodičovi. A, žiaľ, nedokážeme ich ochrániť. Systém ich nedokáže ochrániť. V tomto naozaj Slovensko zlyháva. Rola partnera, hoci aj násilníka, a rola otca sa oddeľuje aj tam, kde by sa nemala. A tak súdy v konaniach o starostlivosť o deti pokojne zveria dieťa aj do rúk násilníka, človeka, ktorý bol voči svojej manželke, exmanželke alebo partnerke, expartnerke dlhé roky násilnícky. Dieťa sa tak často stáva nástrojom na ďalšie presadzovanie moci nad ženou a nekonečný kruh násilia pokračuje. Nezriedka, nie zriedka, samo dieťa potom zažíva násilie páchané aj na ňom samotnom, ako sme počuli aj z toho príbehu, ktorý vychádza zo slovenskej reality. Dáta o výskyte násilia v slovenských rodinách vo vzťahu k deťom sú absolútne hrozivé. Podľa výsledkov výskumu Európskej agentúry pre ľudské práva uviedlo až 9 % slovenských žien, ktoré mali skúsenosť s násilím zo strany partnera, aj skúsenosť s psychickým násilím súvisiacim s vyhrážaním sa a vydieraním zo strany partnera v súvislosti s deťmi, práve v súvislosti s deťmi. V 70 % domácností, 70 % domácností žien, ktoré zažívajú násilie, sú prítomné deti, jedno alebo dve alebo viaceré. 70 %. Reprezentatívny výskum prevalencie násilia páchaného na deťoch v Slovenskej republike uvádza aj nasledovné. Z celkového počtu detí zúčastnených na výskume 3,19 % detí uviedlo, že muselo niekedy odísť proti svojej vôli z domu preč, lebo sa necítili bezpečne. Doma sa necítili bezpečne. Keby to bolo aj len jedno dieťa, má musíme konať, ale je ich 3,2 %. V skupine detí vystavenej fyzickému násiliu, to je 23 % z celej populácie, uviedlo 8,8 % detí sústavné bránenie jedného rodiča pred napadnutím druhým rodičom. Dieťa bráni svojho rodiča pred napadnutím druhým rodičom. 8,8 % z tých, ktoré zažívajú doma násilie. To je podľa mňa absolútne hrozné. Deti by sa mali venovať hre, svojmu vlastnému vzdelávaniu, kamarátom a nie brániť mamu pred otcom, ktorý ju bije. Alebo žiť v strachu a báť sa. Keď majú ísť v striedavej starostlivosti k druhému rodičovi, toto by žiadne dieťa nemalo zažívať, ale Svojmu vlastnému vzdelávaniu, kamarátom a nie brániť mamu pred otcom, ktorý ju bije. Alebo žiť v strachu a báť sa. Keď majú ísť v striedavej starostlivosti k druhému rodičovi, toto by žiadne dieťa nemalo zažívať, ale, žiaľ, na Slovensku to zažívajú mnohé. Náš návrh nemá ambíciu tento naozaj veľmi komplexný a ťaživý problém vyriešiť celospoločensky komplexne. Jeho cieľom je však zasiať semienko zmeny do rozhodovania súdov v konaniach, v ktorých sa rozhoduje aj o starostlivosti o deti. Náš návrh je reakciou na realitu, ktorú vidíme, ktorú poznajú aj či už organizácie venujúce sa ženám zažívajúcim násilie, ale ktorú vidíme aj v praxi súdov alebo orgánov sociálno-právnej ochrany. Musíme jasne povedať, že deti, ktoré pochádzajú z násilných vzťahov, sú obete. Sú obete a potrebujeme ich chrániť. Z odborných poznatkov, ktoré máme za tie dlhé roky, jednoznačne vyplýva, že cyklus násilia nekončí rozchodom partnerov. A to ukazujú práve aj tieto prípady detí v slovenských rodinách. Naopak, často pokračuje ešte aj po ňom v sporoch o deti, v komunikácii medzi rodičmi, niekedy aj prostredníctvom samotných detí, ktoré sa ocitajú v pozícii akéhosi nástroja na presadzovanie moci, prípadne sa samé ďalej stávajú obeťami aj fyzického násilia zo strany násilníckeho rodiča. Náš návrh zákona preto navrhuje explicitnú povinnosť súdu pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloletých prihliadať aj na existenciu násilia v partnerskom vzťahu a rodinnom prostredí. To je to, čo sa dnes, žiaľ, v mnohých prípadoch nedeje, pretože sa to oddeľuje a často počúvame také reakcie: však on môže byť dobrý otec, hoci je aj násilník. Ide o zmenu § 118 a civilného mimosporového poriadku, ktorá má zabezpečiť, aby tento faktor nebol prehliadaný, ale aby sa stal štandardnou súčasťou rozhodovacieho procesu súdov a v súdnych konaniach. Podstata nášho návrhu nie je len legislatívna prostredníctvom tejto drobnej legislatívnej zmeny, ale je aj hodnotová a systémová. Ide o zmenu optiky, zmenu toho, ako sa nazeráme na deti a ich najlepší záujem. Ten musí mať vždy prednosť. A to nám určujú jednak medzinárodné dohovory, ale aj náš samotný zákon o rodine. Len, žiaľ, teda nie vždy sa to pretavuje do reálnej praxe. Dieťa, ktoré žije v prostredí násilia, to nezažíva ako nejakú izolovanú udalosť, ale je to pre neho úplné narušenie základného pocitu bezpečia. Práve v tom mieste, v domove, kde má byť pre neho garantované bezpečie. Čo viac si môže priať? Domov má byť priestorom istoty. Ale stáva sa priestorom strachu. A v takomto prostredí sa potom formuje aj jeho psychika, vzťah k iným ľuďom, ale aj schopnosť dôverovať svetu a riešiť aj svoje ďalšie vzťahové situácie. Odborníci a odborníčky dlhodobo upozorňujú, že deti v týchto situáciách strácajú schopnosť dôverovať, majú pocit ohrozenia, čo je logické, a často preberajú aj zodpovednosť, ktorá im nepatrí. To je aj príklad tých detí, ktoré som spomínala, 8,8 % detí, ktoré vlastne bránia jedného rodiča pred druhým rodičom, ktorý ho napadá pravidelne. Často a vo väčšine prípadov je to pravidelné, nie je to nejaká izolovaná razová udalosť. V extrémnych prípadoch, ako sú tieto, sú teda akýmsi aj sprostredkovateľom medzi rodičmi alebo nástrojom konfliktu. A predtým musíme deti chrániť. Náš návrh je plne v súlade s ústavou a aj s Dohovorom o právach dieťaťa a zároveň s európskymi štandardmi ochrany detí, ako aj s právom Európskej únie. Ale jeho podstata nespočíva len v tejto právnej korektnosti, ale v tom, že reaguje na reálnu skúsenosť konkrétnych detí, ktoré systém na Slovensku dnes nechránimi. A na záver by som chcela povedať, že ochrana detí v kontexte násilia v rodine, to nie je otázkou nejakej politickej identity alebo ideologického sporu. Je to otázka, či chceme alebo nechceme pomôcť deťom, ktoré sa ocitajú v týchto situáciách. To je jednoduchá otázka. Takže tá otázka smeruje aj k vám. Chcete alebo nechcete pomôcť deťom, ktoré zažívajú takéto formy násilia a sú ich obeťami? Je to samozrejme na vás, ako sa rozhodnete, ale ja vás prosím, aby ste náš návrh podporili. Ďakujem.

Pán predsedajúci. Ja by som ešte doplnil to vystúpenie kolegyne Plavákovej. Je to naozaj hrozné, keď sa deti stávajú nástrojmi násilných sporov medzi dospelými, často sú to práve tí agresori, násilníci, ktorí si deti berú ako rukojemníkov svojho konania a v podstate si neuvedomujú, aké obrovské škody páchajú na duši týchto detí. Dovoľte, aby som teraz predniesol niekoľko podrobností z výskumov, ktoré sa venujú práve deťom, ktoré sa ocitajú v situácii takýchto násilných sporov, aby bolo jasnejšie, pred čím vlastne týmto návrhom zákona deti chceme ochrániť. Deti, ktoré sú svedkami násilia, zažívajú strach, úzkosť, paniku, mávajú nočné mory, poruchy spánku, pocity viny, ktoré pramenia z toho, že nedokázali zabrániť tomu násiliu medzi často tými najbližšími, teda rodičmi, otcom a mamou. Prežívajú bezmocnosť a nedôveru voči dospelým. A mnohé majú to, čomu odborníci hovoria posttraumatická stresová porucha. Deti, ktoré sú vystavené násiliu, strácajú pocit, že svet je bezpečný. Tak si len predstavte, čomu sú tieto deti vystavené, keď naozaj nikde ani v tom prostredí, ktoré považujeme my za to najbezpečnejšie, nedokážu nájsť bezpečie, boja sa tam prísť a je to pre ne miesto, z ktorého by najradšej unikli. Takéto deti mávajú zvýšený strach o seba alebo o blízkych a majú problém dôverovať iným ľuďom. To je možno ten najhorší následok, ktorý násilníci zanechávajú svojím konaním na deťoch, že strácajú dôveru v ľudí. Povedzte si, čo potom môže z takýchto ľudí vyrásť a čo všetko potrebujú deti, ktoré sú obeťami takýchto násilných konaní, aby začali dôverovať iným ľuďom. Ak ide o opakované prejavy násilia v domácnosti, dopady bývajú ešte vážnejšie a dlhodobejšie. Odborníci sa zhodujú tiež na tom, že vystavenie dieťaťa násiliu má často trvalé následky na duševné zdravie. Napríklad to býva vyššie riziko depresií a úzkostných porúch v dospelosti, problémy so sebaúctou. To je niečo, s čím sa často stretávajú ľudia, ktorí pracujú vo výchove s deťmi, či už je to školské vzdelávanie alebo mimoškolská činnosť. Ak deti majú problém so sebaúctou, zanecháva to veľmi vážne stopy na ich sociálnom správaní. Tieto deti tiež majú rizikové správanie v dospievaní, ťažkosti s riešením konfliktov a zvládaním stresu, väčšiu pravdepodobnosť, že sa násilie stane normalizovaným, a opakovanie vzorcov násilia pri riešení konfliktov v dospelosti. Preto je naozaj našou povinnosťou týmto škodlivým následkom zabrániť najviac, ako dokážeme. A náš návrh je jedným z nástrojov na to, ako to docieliť. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, mne na faktického poslanca.