6. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja by som chcel reagovať na váš úvod alebo teda výška tých odvodov, ktoré sú čoraz do zdravotníctva vyššie, čo je na tom ale smutné, je to, že tá kvalita toho zdravotníctva viac upadá ako rastie a, bohužiaľ, tie odvody, samozrejme, sú vysoké, lebo treba platiť trináste dôchodky, vyhrievané bazény, hypotéky a podobne, ale čo mňa na tom mrzí, že na konci dňa na to naozaj doplácajú pacienti, ktorí síce majú vysoké odvody z platu, ale tá dostupná starostlivosť je nielenže nedostupná, ale nie je ani kvalitná. Ale čo by som sa chcel venovať, ja nielenže, ak by sa jej podarilo zvýšiť tú zdravotnú starostlivosť, resp. jej úroveň, tak problém je, že o pár rokov v tom zdravotníctve ani nebude mať kto robiť. Lebo jednoducho absolventi vysokých škôl, diplomovaní medici, medičky, teda už lekári a lekárky, nemajú záujem vzhľadom na stav slovenského zdravotníctva pracovať. A, bohužiaľ, snažia sa to riešiť tak, že chcú pracovať v zahraničí, netreba sa tomu čudovať a dokonca namiesto toho, aby najsilnejšia vládna strana sa snažila tento problém riešiť, tak si pamätáme voľby 2020, kde mali až 5 bodový program a jeden z tých bodov programu bolo, že chceli zakázať a urobiť z absolventiek vysokých škôl rukojemníkov. To znamená, že buď museli odpracovať 10 rokov v slovenskom zdravotníctve, alebo ak napriek tomu chceli odísť, museli zaplatiť 55-tisíc euro. Takže takto sa plytvajú financie, vykurujú sa bazény, hypotéky, trináste dôchodky, ale to zdravotníctvo jednoducho viac upadá ako prosperuje. Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem veľmi pekne Janke Bittó Cigánikovej za vystúpenie, na ktoré potom zrejme zajtra nadviažem vo svojom vystúpení. Ona sa na ten problém, ktorý tu máme pred sebou v podobe konsolidačného balíka, pozrela pohľadom hodnoty za peniaze a položila absolútne legitímnu otázku, že čo za tie peniaze vlastne slovenský pacient dostane. Ak sa môžme pozrieť do minulosti, čo v minulosti za svoje peniaze dostal, no dostalo taký typ služby, že dnešný stav slovenského zdravotníctva, keď je vyjadrený napríklad formou odvrátiteľných úmrtí, predčasných úmrtí, kvalitných, teda rokov strávených v kvalitnom zdraví, tak zdá sa, že tie peniaze nevieme v slovenskom zdravotníctve použiť tak, aby priniesli nejaký výsledok. Peniaze sú len nástroj. My potrebujeme mať nejaký cieľ. Zdravotníctvo vie spotrebovať akékoľvek zdroje, nie nadarmo sa mu hovorí, že je to čierna diera. Treba preto vedieť, na čo tieto peniaze chceme použiť, tak aby priniesli teda niektoré z tých indikátorov výsledkov pre pacientov, či už lepšieho zdravia, vyššej spokojnosti a tak. Ak je pravdou, že časť týchto dodatočných zdrojov sa bude používať na sanovanie dlhov nemocníc, tak tým vlastne budeme len prehlbovať tú negatívnu situáciu, lebo ten manažment nemocníc nebude mať motiváciu niečo robiť so štrukturálnym deficitom vo svojich nemocniciach a zase bude len odkladať potrebné reformy. Ja si myslím, že celý tento balíček je cenou za odkladanie reforiem, pri ktorej trpíme ilúziou, že tie reformy nebudú bolieť a tými peniazmi si len kupujeme čas, ale ten... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Chcela by som požiadať, aby Národná rada nerokovala v pléne, pokiaľ neskončí zasadnutie výboru pre európske záležitosti. Hneď prvý prihlásený do rozpravy na dnešný deň je pán Valášek a nemôže sa zúčastniť kvôli zasadnutiu výboru.

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážené dámy, páni, dovoľujem si vystúpiť ku konsolidačnému zákonu a špeciálne sa budem sústrediť na tému zdravotníctvo, zvýšenie zdravotných odvodov.
Moja kolegyňa Janka Bittó Cigániková včera, keď vás, keď nás tu bolo výrazne menej ešte, ako nás je tu dnes, a to nás teda rozhodne nie je veľa, mala príspevok, ktorý mám pocit, že potrebujem aspoň zhrnúť do pár viet. Hovorí o tom, že do zdravotníctva príde podľa návrhu obrovský nárast peňazí, je to, tuším, 11 %, ak sa nemýlim, medziročného nárastu a jej hlavná otázka je, že čo s tým slovenské zdravotníctvo urobí? Čo urobí s tými jedenástimi percentami? To je akože gigantický nárast, je to veľa peňazí, a či sa náhodou z tých peňazí nestane to, čo sa stalo aj pri minulých navýšeniach, keď sa navýšili peniaze napríklad na mzdy nemocničných lekárov a výsledkom je, že čakacie doby v nemocniciach sa predĺžili, hej? Minuli sme peniaze a pacienti za to nič nedostali. Ľudia, ktorí platia tie odvody, za to nič nedostali. A otázka znie, čo dostanú pacienti za týchto 11 % navýšenia peňazí pre zdravotníctvo? Budú kratšie čakacie lehoty? Budú kratšie dojazdové časy záchranky? Dostanú sa pacienti k inovatívnej liečbe? Budú na mamografiu čakať päť mesiacov a k reumatológovi dostanú termín na rok 2025? V Bratislave to tak je.
A hlavná výhrada teda Janky Bittó Cigánikovej bola v tom, že riešime tú príjmovú stránku a neriešime tú výdavkovú, a pokiaľ neriešime tie výdavky a nevieme, na čo tie peniaze pôjdu, tak sa obávame, že s veľkou pravdepodobnosťou sa tie peniaze minú zbytočne. Pacientovi to nič neprinesie, kým to nepomenujeme, kam tie peniaze majú ísť.
Na zdravotníckom výbore sme sa rozprávali so štátnym tajomníkom pánom Štofkom, ktorý naznačil, že časť tých dodatočných peňazí má ísť napríklad na sanáciu zadlžených nemocníc, štátnych nemocníc. Tie štátne nemocnice sú v strate, sú dlhodobo v strate. Každých tri-štyri roky cca rozmýšľame o tom, kde zoženieme nejakú pol miliardu na to, aby sme ich oddlžili a nič sa v tých nemocniciach zásadne nelepší. Vždy ten riaditeľ počká alebo riaditeľka počkajú na to oddlženie, ale nerobia zásadné systémové zmeny. Krásny príklad, ktorý tu kolegyňa Cigániková spomenula, bol príklad z jej vlastnej praxe v Univerzitnej nemocnici Bratislava, kde na oddelení pracuje 36 lekárov a 17 sestier. Tých 36 lekárov sa potkýna o seba, no nepotkýnajú, pretože už o dvanástej tam nie sú, lebo idú do svojej súkromnej praxe, a toto platíme z našich peňazí, z nášho verejného zdravotného poistenia. A ak v tomto budeme pokračovať a budeme tým štátnym nemocniciam dávať viac peňazí, aby sa nezadlžovali, tak ich budeme len podporovať v tomto správaní, ale pacientovi to nič neprinesie.
Čiže prvá výhrada, na ktorú chcem teda nadviazať svojím, svojím príspevkom, je, že hodnota za peniaze ´Value for money´ by mala platiť aj v zdravotníctve, a samotné navýšenie, z ktorého sa teším, lebo sme to aj my hovorili v kampani a v zásade všetci ste to hovorili v kampani, že v zdravotníctve má byť viac peňazí, ale majú mať jasný účel, jasný zmysel svojho použitia.
Môj príspevok nebude o tejto časti, ale bude o tej časti, že ako tie peniaze do toho zdravotníctva ideme dostať, teda cez navýšenie odvodov pracujúcich ľudí, a toto je teda môj nejaký makroekonomický príspevok do, do tejto diskusie. Na to, aby sa k nemu dostali hlbšie, tak si musíme niečo povedať o samotnom spôsobe financovania zdravotníctva, a dovoľte mi urobiť taký krátky historický exkurz k Bismarckovi a Beveridgeovi, aby sme si povedali o bismarckovských a beveridgeovských spôsoboch financovania zdravotných systémov. A na to, aby sme sa dostali k Bismarckovi, poďme ešte trochu ďalej, akým spôsobom bolo financované zdravotníctvo pred 300, 400 rokmi, keď neboli zdravotné poisťovne, keď neboli zdravotné odvody, keď nebolo ministerstvo zdravotníctva. Vtedy sme fungovali systémom tri groše. Požičiavam, vraciam, z jedného žijem. Rodinná solidarita, komunitná solidarita, toto sa, samozrejme, rozpadlo, keď začala priemyselná revolúcia, keď sa ľudia začali sťahovať do miest, keď prestali existovať komunity, ktoré boli založené na nejakej pokrvnej príbuznosti a náhle sa veľa cudzích ľudí stretávalo na jednom mieste, a v 19. storočí v takejto atmosfére, priemyselná revolúcia, veľká koncentrácia ľudí, veľa mladých mužov vo fabrikách, ktorí robia šesť dní v týždni, niekedy sedem dní v týždni desať, dvanásť hodín, viedla k výbušnej atmosfére v celej, v celej Európe.
V polovičke 19. storočia asi vieme, pamätáme na revolúcie, buržoázne revolúcie, neskôr Parížsku komúnu. A tak v Nemecku, ktoré sa tiež veľmi bálo, že sa tam stane nejaká revolúcia, koniec koncov Karl Marx predpokladal, že tá revolúcia nenastane v Rusku, tá komunistická, ale nastane v Nemecku, ako priemyselne v jednej najvyspelejších krajín sveta, tak v Nemecku sa obávali, že k takémuto niečo dôjde a potrebovali znížiť napätie v spoločnosti. A Otto von Bismarck ako zjednotiteľ Nemecka prišiel s riešením, ako vyfúknuť, vyfúknuť iniciatívu tým rebelom, revolucionárom. A prišiel v roku 1883 s návrhom na zavedenie sociálneho zdravotného poistenia. Je to revolučná vec, sociálne zdravotné poistenie znamenalo, že každý, kto pracuje, bude odvádzať nejaké peniaze do spoločných fondov a z tých spoločných fondov sa bude hradiť zdravotná starostlivosť pre tých, ktorí to potrebujú.
Keď si pozrieme, ako vyzerali nastavenia v Nemecku, v, ešte raz, v 1883 roku, a pozrieme si, že čo všetko sa z toho sociálneho, zdravotného poistenia hradilo, tak si poviete, že wau, to je úplne takmer totožné ako to, čo robíme dnes o 140 rokov neskôr. To znamená, bolo povinné pre väčšinu populácie, pre tých skôr chudobnejších pracujúcich, lebo o tých bohatších pracujúcich, hádam tí sa o seba postarajú aj sami, a ten príspevok napríklad hovoril o tom, že majú nárok v tom Nemecku na nemocenskú trinásť týždňov. Nemocenská sa platila od tretieho dňa choroby vo výške 50 % zo mzdy, maximálne dve marky na deň. Keď sa pozriete dneska, sú to len parametrické zmeny, ktoré sme v tom systéme urobili, a používame ten istý bismarckovský systém. Skúsim vám dať taký jeden faktový, ktorý môžete niekedy používať aj vy, kolegovia, ktorí ste takí silnejší vlastenci možno, Slovensko bolo druhou krajinou na svete, ktoré zaviedlo bismarckovský systém verejného zdravotného poistenia, lebo sme boli súčasťou Uhorska a Uhorsko bolo tou druhou krajinou. Rakúsko nasledovalo až potom. My ako súčasť Uhorska sme skopírovali bismarckovský poistný systém v roku 1891.
Čiže má to tu veľkú tradíciu a ten systém, keď sme po revolúcii ´89 teraz prebrali k životu, tak sme sa prihlásili k bismarckovskému systému. Bismarckovský systém je založený na odvodoch z miezd. Otto von Bismarck toto navrhoval v 19. storočí, keď stredná dĺžka života bola možno 50, 55 rokov, keď toho dôchodku, v ktorom sa dožijeme chronických chorôb, sa dožívalo možno 1 % populácie a pracovalo sa do sedemdesiatky, takže tie odvody mohli byť naozaj na úrovni možno 3 % z tej mzdy a ešte to bolo aj tak prebytkové. No len ´fast forward´ poďme dopredu, dnes o 140 rokov neskôr tá demografia vyzerá inak. Už to nie je ten stromček, že dole je veľa mladých, detí a postupne sa to redukuje. No nie. Teraz už máme také cimburie byzantského typu, kde základňa je malá, ale tá strecha je veľká. Stále viac ľudí sa dožíva vyššieho veku, s vyšším vekom prichádzajú chronické choroby a s chronickými chorobami prichádzajú aj náklady na zdravotnú starostlivosť a stále menšia základňa ekonomicky aktívnych ľudí má na to prispievať. Toto Bismarck v roku 1883 neriešil. Toto musíme ale riešiť my v roku 2023.
Beveridge prišiel, William Beveridge bol Brit, britský profesor na London School of Economics prišiel so svojím riešením o nejakých 70 rokov neskôr, keď dostal zadanie od vlády, od britskej vlády, aby priniesol nejaké riešenie pre udržateľný systém zdravotníctva a v roku 1942 vydal beveridgeovskú správu Beveridge Report a navrhol, že ako má zdravotníctvo v Británii alebo na začiatku v Anglicku vyzerať po skončení druhej svetovej vojny. Povedal, že nebudeme plátať náš doterajší systém, je čas na revolúciu a ľuďom sa to celkom páčilo, lebo tá revolúcia znela, že ľudia nebudú musieť platiť odvody, že ten systém bude platený z daní. Myšlienka ekonomicky celkom zaujímavá bola, že nezaťažujme prácu anglických robotníkov vyššími, vyšším daňovým zaťažením v podobe odvodov, aby bola naša ekonomika po skončení druhej svetovej vojny konkurencieschopná voči svetu, kým Nemci sa držali svojho poistného systému a teda ich nemeckí pracovníci boli o tie odvody drahší na medzinárodnom trhu práce, tak tí Briti chceli práve týmto konkurovať, aby sa povojnová obnova Anglicka a Veľkej Británie podarila lepšie.
A tak sa nám tu pomalinky začali vyvíjať dva systémy, jeden poistný, financovaný predovšetkým z odvodov ekonomicky aktívnej populácie a jeden daňový, financovaný zo všeobecných daní. V Európe nájdeme obidva príklady týchto systémov. Čo je však dôležité, toto bolo pred sedemdesiatimi alebo osemdesiatimi rokmi a odvtedy sa svet posunul a navzájom sa tie systémy ovplyvňujú. Beveridge ovplyvňuje Bismarcka, Bismarck ovplyvňuje Beveridgeho. Niekedy sa tak žartovne hovorí, že tie systémy sú, že bevmik alebo bismidž ako prešmyčka tých slov Bismarck a Beveridge. Dnes čisto čistý ani jeden, ani druhý systém nenájdete nikde na svete, pretože navzájom konvergujú a hľadajú inšpiráciu jeden u druhého. To znamená, tie centrálne systémy beveridgovské si preberajú trhové koncepty z poistných systémov a do poistných systémov prúdia peniaze aj zo všeobecných daní. Napríklad na Slovensku. Teraz to poďme prejsť, preniesť na Slovensko.
Napríklad na Slovensku viac ako dve tretiny 70 %, 75 % zdrojov závisí od roku, platia ekonomicky aktívni ľudia vo svojich odvodoch, ale zvyšok je platený zo všeobecných daní, to je tá platba za poistencov štátu a v tomto ja vidím ten hlavný kameň problému. Kto platí odvody a kto platí dane. Aký je to distribučný efekt príspevkov na zdravotníctvo. Ak odvody platia ekonomicky aktívni, tak zaťažujem ekonomicky aktívnych pracujúcich, živnostníkov. Ak financujeme zdravotníctvo cez platbu za poistencov štátu, tak to platíme zo všeobecných daní a tie platia iné skupiny obyvateľstva, nielen pracujúci, aj firmy, aj dépeháčka, keď si kúpi babička mlieko v obchode, aj daň z tabaku, aj daň z motorových olejov a tak ďalej, a tak ďalej a to bremeno financovania je rozložené inak. Tipujem dokonca, že rovnomernejšie ako v prípade, ako v prípade odvodov.
A teraz otázka, že odkiaľ máme tie dodatočné peniaze, keď už hypoteticky predpokladám, že tých 11-percentný nárast ospravedlníme nejakým zmysluplným výdavkom, ako hovorila pani Bittó Cigániková a ako tie peniaze tam teda máme dať a ako máme zaťažiť populáciu pri tej konsolidácii verejných financií. Máme zaťažiť ekonomicky aktívnych, alebo máme to rozložiť iným spôsobom?
Zdravotná politika sa možno až do konca minulého storočia venovala predovšetkým takým veciam, ako je kvalita, efektivita, dostupnosť a nad tým sú stovky, tisícky, desaťtisíce štúdií, ako to urobiť inak, lepšie a podobne. Otázke financovania zdravotníctva sa príliš veľa vedátorov v minulom storočí nevenovalo, lebo úlohou financovania bolo: zabezpečte nám dostatočný objem peňazí a my ho nejako použijeme na tú kvalitu, efektivitu a dostupnosť. A nebola to náročná úloha, ale tá náročnosť tej úlohy sa objavila až v tomto storočí, keď sa začali objavovať problémy, lebo to financovanie, technologický pokrok, demografia si vyžiadali stále viac peňazí a tí makroekonómovia, ako je napríklad pán minister, museli nájsť tie peniaze, aby zafinancovali ten väčší hlad po peniazoch v tom zdravotníctve, už sa začali aj na ministerstvách financií, nielen našom, ale na všetkých, pýtať, že čo s tými peniazmi robíte v tom sektore? Prečo chcete každý rok stále viac a viac peňazí? A potom prišli krízy a tie krízy prefackali jednotlivé krajiny a jednotlivé zdravotné systémy. Z ekonomickej krízy na sklonku nultých rokov vzniklo veľa paperov, ktoré začali diskutovať o tom, že na čo tie peniaze použijeme, ako tam máme tie peniaze inak dostať, tak, aby to bolo udržateľné? Čiže téma udržateľnosti financovania zdravotníctva sa stala témou až v tomto storočí a dovolím si teraz odcitovať môj vlastný výrok z rozpravy k programovému vyhláseniu vlády, ktorý som tu mal pred asi troma alebo štyrmi týždňami, lebo je to, absolútne to sadne ako zadok na záchodovú misu.
Väzba financovania zdravotníctva na mzdy ekonomicky aktívnych občanov nie je udržateľná. Demografia je neúprosná. Vieme o vývoji na najbližšie desaťročia, lebo tá budúcnosť, tá sa už stala v rámci demografie. Počet ekonomicky aktívnych bude klesať, počet ekonomicky neaktívnych bude rásť. Žijeme dlhšie, dožívame sa svojich chronických ochorení, ich liečba stojí peniaze. Stále menej občanov sa skladá na čoraz drahšiu starostlivosť pre čoraz väčšiu skupinu našich seniorov. Treba hľadať nové modely financovania, treba rozmýšľať nad pripoistením, nad možnosťou vybrať si z viacerých poistných plánov, treba rozmýšľať nad sporiacimi účtami, niečo ako II. pilier, ale v zdravotníctve, a, prosím, nerozkrádať ho potom, treba rozmýšľať nad inteligentnou schémou sociálne únosnej spoluúčasti a tak ďalej. O tom sa v programovom vyhlásení nepíše a malo by sa.
Toto som povedal tri týždne dozadu a sme tu, navyšujú sa odvody namiesto toho, aby sa navyšovala platba štátu a platba štátu sa nenavyšuje preto, lebo ministerstvo financií potrebuje peniaze z daňových výnosov použiť na konsolidácie na iných frontoch alebo na rozdávanie dôchodcom a iným skupinám, ktoré to ale až tak veľmi nepotrebujú v tejto krajine. Takže kvôli tomu, ako sa zvolil spôsob konsolidácie verejných financií, kvôli tomu, nesprávne, sa budú pracujúci ľudia skladať na záchranu zdravotníctva, pri ktorej nevieme, na čo sa tie peniaze použijú.
Zvýšením odvodového zaťaženia, zvýšením závislosti financovania zdravotníctva od zamestnanosti a od miezd sa zdravotníctvo stáva zraniteľnejšie a teraz to nehovorím len o tej vzdialenej demografickej budúcnosti, o ktorej si myslíme, že sa nás to nebude týkať v tomto volebnom období, no tak to nejako prežijeme. Nie. Hovorím o konkrétnych veciach. Platba za poistencov štátu je totiž akýsi baffer, nárazník medzi, pri zabezpečovaní zdrojov. Dopĺňa tie zdroje od ekonomicky aktívnych, vypočítava sa z priemernej mzdy dva roky dozadu, to znamená, pôsobí svojím spôsobom anticyklicky, keď sa darí ekonomike, rastú mzdy ekonomicky aktívnych, keď sa ekonomike prestáva dariť a začnú tie mzdy, prestanú rásť alebo prestanú rásť takým tempom, stúpne nezamestnanosť, tak rastie platba za poistencov štátu, ktorá sa počíta z tých dobrých rokov, dva roky dozadu. Keď nedajbože príde nejaká ekonomická kríza, keď sa spomalí ekonomika, keď sa začne znižovať zamestnanosť, keď poklesnú reálne mzdy, tak zdravotníctvo, ktoré je závislé od miezd, od odvodov z miezd, tak to bude mať pre to zdravotníctvo devastačné účinky a tá kríza príde, to nie je otázka, že či príde, ale kedy príde.
A keďže mám ešte jednu minútu, mám ešte jeden príbeh so Saganom. Poznáte Petra Sagana, keby žil na Slovensku, on má, tuším, päť a pol milióna eur, som našiel, že ročný, ročne zarobí a keďže pán minister Drucker ešte pred šiestimi rokmi zrušil strop pre vymeriavacie základy, tak Peter Sagan by na Slovensku platil mesačne od budúceho roku na odvodoch 70 000 euro, každý boží mesiac, za celý rok je to 700 000. Za tie peniaze si mohol kúpiť najlepšiu poistku v Amerike a dokonca aj keby bol v Nemecku, tak nezaplatí viac ako 11 000 eur.
Náš zdravotný systém nemôže byť financovaný takýmto spôsobom, treba zmeniť to financovanie, zásadne nesúhlasím s navyšovaním odvodov, tá konsolidácia musí prebehnúť inak, takto bude to zdravotníctvo zraniteľnejšie a nechcem sa dostať do situácie, že budeme tu riešiť o rok, o dva pri nejakej kríze, že ja som vám to hovoril.
Pán minister, nezvyšujte odvody, zvýšte platbu za poistencov štátu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Systém mi neumožňuje tie dve minúty, tak treba to asi upraviť, no už to tu máme viackrát. Chcel by som zareagovať, ja plne súhlasím, áno, bolo tu veľa hovorené, že málo peňazí v zdravotníctve, teraz hovoríte, že, áno, navyšujeme výdavky do zdravotníctva. Ja súhlasím s tým, že netreba hovoriť len o tom, že je podfinancované, že treba efektívnejšie využívať tie zdroje, absolútne súhlasím. Sú tam, my, samozrejme, ja, neni to moja parketa, myslím, že je na to, na to je iný minister ako minister financií, ale súhlasím s tým, že tu nemôže byť systém, že to, čo sa oplatí robiť niekomu súkromne, si urobí súkromne, to, čo sa mu neoplatí, hodí na nemocnicu a v nemocnici sa potom generujú tie dlhy, o ktorých sa tu stále bavíme.
Už bývalá vláda hovorila o tom, ako, ako poďme, poďme nejakým spôsobom oddlžovať nemocnice, oddlžili ste ich a takisto a to už je dlhodobý problém, nehovorím, že to je len za posledných tri a pol roka. Nemocnice stále pýtajú peniaze. Je treba urobiť efektívnejší systém tak, aby tie peniaze, ktoré sú vo verejnom zdravotníctve, sa efektívne využívali. Je to, samozrejme, úloha vlády. Určite sa s tým budeme zaoberať a hovorím jedno, že zdravotníctvo je vo veľmi zlom stave a treba urobiť kroky, ktoré zefektívnia celkové fungovanie zdravotníctva na Slovensku.

Žiga, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec Dvořák.

Ďakujem, Tomáš, za tvoje vystúpenie. Mňa vrátilo do akademických čias, keď som si, keď sme sa učili o Beveridgeovi a Bismarckovi, a ja teda na to nadviažem, že ten, my sme boli dlhodobo takí akože viac prikláňajúci sa systém k tomu, k tomu systému verejného zdravotného poistenia, že z odvodov financujeme ten systém, teda ten Bismarckov model. Ten výraznejší odklon mal nastať, teda dialo sa to na konci predošlej vlády Roberta Fica, na začiatku minulej vlády. Keď presne prichádzala tá filozofia, že nejdeme sa pozerať na to, ako ideme financovať systém z odvodov zdravotného poistenia, lebo to skáče hore-dole podľa toho, ako máme krízy, ale určime si nejaký celkový balík, aký by sme mali mať v zdravotníctve a na základe toho potom, že koľko platíme za poistencov štátu, je irelevantné, pretože to tu nejak dofinancujeme. No a dneska sa vraciame viac k tomu systému zas, teda že budeme sa spoliehať viac na nejaké fixné percentá, ale ono je to v dlhodobom, ako správne Tomáš povedal, neudržateľné, a to v tom, pretože on spomínal práve tú pyramídu demografickú. Keď si pozrieme všetky prognózy, napríklad SAV, do roku 2050, my sme jedna z krajín, ktorá je najviac ohrozená nárastom výdavkov a nielen zdravotníctva, ale aj dlhodobej starostlivosti, pretože ono je to spolu previazané a dneska napríklad nemáme žiadny vytvorený systém na to, čo sa vlastne má financovať pri tej sociálnej starostlivosti a naopak, čo v zdravotníctve sa financuje cez sociálnu starostlivosť. A dneska, teda my prichádzame k tomu, že my čelíme v najbližších desiatich rokoch veľkému nárastu financií, ktoré budeme potrebovať do toho systému.
A ja si myslím, že, že to, že tá vláda to dneska úplne ignoruje, pretože my už sme dnes krajinou, ktorá v rámci eurozóny dáva najmenej na zdravotníctvo a keď dávame dnes najmenej a najbližšie nás čaká ešte, že nárast bude obrovský a my ideme prežierať tie peniaze na rôzne plošné dotovania energií, hypoték a ja neviem čoho a ignorujeme to zdravotníctvo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Podpisujem posledné slová kolegu Dvořáka. Vďaka, Tomáš, za to, že ste s Jankou vo svojich príspevkoch, okrem iného nasvietili aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ako dlho sa čaká na špecialistov, na mamo, na iné vyšetrenia. Ja k tomu chcem pridať, ako dlho a kriticky sa čaká na psychologickú a psychiatrickú starostlivosť a ako je táto starostlivosť viac nedostupná ako dostupná. Dostupná je, samozrejme, ak si ju človek chce zafinancovať, môže si to dovoliť zo svojich vlastných zdrojov v súkromnom zariadení, ale v štátnych zariadeniach tie čakacie doby sú kritické, to je tri mesiace a viac, samozrejme, v závislosti od regiónu, a toto je realita, ktorej hovoríme formálne že bezbariérová starostlivosť psychologická a psychiatrická.
No a hádam si všetci uvedomujeme, že pri tejto starostlivosti sa hrá o čas a tiež si hádam uvedomujeme, a ja to tak veľmi často vraciam do verejného priestoru, že v tej dobe postcovidovej zažívame niečo, čo nazývame pandémia duševných ťažkostí a ak teda za všetky, lebo tam je veľa údajov, o ktorých sa môžeme rozprávať podrobne, tak štatistiky Národného centra zdravotníckych informácií hovoria, že počet samovražedných pokusov v minulom roku u nás medziročne stúpol o takmer 10 %, pričom v 2022 sa najčastejšie pokúšali siahnuť si na život práve mladí ľudia vo veku od 15 do 19 a zároveň v tejto vekovej skupine počet pokusov o samovraždu stúpol výrazne druhý rok po sebe, to je dôsledok všetkých tých lockdownov a dlhých uzavretých škôl.
A ty sám vieš o tom, že aká je situácia, lebo sme boli spoločne pri vzniku preventívneho programu starostlivosti o duševné zdravie tínedžerov a tínedžeriek na Bratislavskom samosprávnom kraji, že aké tie čísla sú katastrofické a alarmujúce, a preto sa musíme rozprávať a aj tlačiť spoločne na to, aby sa dostupná starostlivosť nielen o fyzické, ale aj o mentálne zdravie sprístupnila napríklad vďaka dostupnejším psychoterapiám, za ktoré my s Oskarom bojujeme dlhodobo.

Chcel by som sa poďakovať tiež Tomášovi za veľmi dobrý príspevok. Tá téma je komplexná. Myslím si, že si vyžaduje oveľa dlhší čas a viac odborníkov, a to je aj výzva pre pána ministra, ponúkame možnosť nejakej odbornej skupiny, pretože toto je kľúčové, ako nastaviť financovanie zdravotníctva do budúcnosti. To, čo sa deje teraz, ja vnímam ako takú nutnú brzdu alebo taký rýchly, rýchly krok nejako zabezpečiť to financovanie, ale možno sa zhodneme viacerí, že toto nie je dlhodobé a správne riešenie.
Ja len chcem poznamenať, že napríklad v Nemecku sú odvody do zdravotnej poisťovne 14,6 % aktuálne a majú to rozdelené na polovicu. To znamená, polovicu platí zamestnávateľ, polovicu zamestnanec, a dokonca majú systém, ktorý ja som viackrát už aj pomenúval, že som proti, proti zisku z povinného zdravotného poistenia, ale Nemci majú tú možnosť, že pokiaľ zdravotná poisťovňa nepracuje dobre, tak sa zvyšuje automaticky o nejaké, nejaké desatinky percenta vlastne ten podiel zamestnanca. To znamená, je tam určitá súťaž a určitým spôsobom sa tie poisťovne, aj tie štátne alebo tie verejné, musia snažiť poskytovať lepšie služby.
Čiže tých modelov je naozaj viac, ako by sme mohli financovať to zdravotníctvo a súhlasím aj s tým, že do budúcnosti budeme potrebovať aj nejaké pripoistenie, pretože bez toho sa tie zdroje jednoducho nenájdu. Potrebujeme si konečne povedať naozaj, čo je náš základný balík a nechať ostatné veci dobrovoľne teda doplácať. A toto je skutočne vec na odbornú diskusiu, na diskusiu odborníkov, ktorí tomu rozumejú, a ja vyzývam preto aj plénum a možno aj pána ministra, aby sme urobili takúto odbornú skupinu, pretože to sa týka nás všetkých, to sa bude ťahať so Slovenskom dlhé roky.
Ďakujem.

Tomáš, ďakujem ti veľmi pekne za tvoje vystúpenie. Ty si to povedal vládnej koalícii úplne priamo do očí a ešte aj odborne, pretože koalícia nám tu už niekoľko hodín tvrdí, že chce dať do zdravotníctva viacej peňazí, ale všetci vidíme aj na základe tvojho vystúpenia, že veľmi hrubo zavádzajú a klamú. Nijako sa tu nebude konsolidovať, nijako sa nebude šetriť a celú túto ťarchu ešte prenesú na zamestnancov, ktorí v konečnom dôsledku na konci dňa budú mať menšiu výplatu, ale zdravotníctvo sa nijako nezlepší, lebo my sme doteraz nepočuli, čo za tie peniaze, ktoré vytiahnu od občanov, občanom v rámci zdravotníctva dajú.
Je vlastne absolútnou pravdou aj na základe toho, čo tu počúvam, že čoraz menej občanov sa skladá na zdravotnú starostlivosť oveľa väčšej skupine. A správne si pomenoval aj tie možnosti, že ako tento problém riešiť a ja by som bol veľmi rád, keby si tieto tvoje riešenia vedel aj aplikovať. Bohužiaľ, vládna koalícia sa podľa mňa absolútne vykašľala na zdravotníctvo a je im úplne jedno, v akom stave sa pacient bude nachádzať pred sviatkami v rozpadajúcich sa nemocniciach, ale pre nich je dôležité sem prinášať skôr zákony na ochranu svojich ľudí, na zabezpečenie si bezpečnosti a na ostatné veci, ktoré tu teraz zažívame. Ja považujem naozaj za nejaký hriech, že nalievame do zdravotníctva peniaze bez toho, aby sme garantovali občanom akúkoľvek protihodnotu, lebo to sme tu doteraz nepočuli, čo za tieto peniaze občania dostanú. A ešte väčší hriech považujem, že keď tieto peniaze nalievame takým spôsobom, že ich vyťahujeme od každého jedného pracujúceho a opätovne nepovieme, čo za tieto peniaze dostane.
Ďakujem ti.

Áno, pardon.
Pán poslanec, veľmi slušné vystúpenie, konečne z opozície prišlo rozumné, rozumné vystúpenie, nie tie veci, ktoré tu podaktorí páni poslanci hovoria. Veľmi dobre ste niektoré veci pomenovali, nakoniec treba spraviť, samozrejme, aj reformu verejnej správy a z toho takisto zavrieť niektoré nemocnice, nedá sa to utiahnuť, vtedy bola, máme to spraco... bolo to spracované, je to zhruba 12 alebo 14 nemocníc, bude sa musieť to, čo povedal ďalší kolega, pripoisťovať sa, ďalšia vec, obrovský bordel v liekovej, v liekovej starostlivosti, obrovský, obrovská záležitosť to, čo ste tu povedali, že ráno lekári z fakultnej nemocnice ordinujú, o dvanástej sú preč, keď sme chceli spraviť zmenu zákona, že lekári, ktorí sú v nemocnici, aby, budú, budú robiť vo fakultnej nemocnici, alebo idú do súkromného sektoru. Jediná možnosť, tak jak to má dneska Penta. Penta, lekár, ktorý tam je, nemôže robiť nikde inde. To isté treba spraviť vo fakultných nemocniciach, spraviť poriadok vo fakultnej nemocnici, bratislavskej.
Ďalšia vec, páni, treba si povedať jednu vec. Vy tu stále omieľate výstavbu novej nemocnice. Penta postavila nemocnicu, je tu, čiže z 5-tisíc ľudí, ktorí dneska, doteraz robili vo fakultnej nemocnici, jedna tretina alebo možno viac odišla na Bory. Treba sa jednoducho s Pentou dohodnúť a dostavať fakultnú nemocnicu spolu s Pentou. To, čo tam dneska nie je z hľadiska toho, a dobudovať, resp. rekonštruovať, či to je Šmidkeho, či to je Petržalka, proste a Kramáre a Mickiewiczovu zavrieť. Ale tu treba proste sa dohodnúť a nie tu proste, že opozícia-koalícia, sadnúť si k tejto istej záležitosti veľmi korektne, ak sa chceme pohnúť ďalej.