Ďakujem za slovo.
Pán predsedajúci, pán minister, pán podpredseda výboru, dámy a páni, už pri prvom čítaní som v rozprave komentoval proces prípravy návrhu nového vysokoškolského zákona a zákona o zabezpečení kvality vzdelávania na vysokých školách ako principiálne odlišný od procesu, akým sa pripravovali zákony školské v regionálnom školstve. Ocenil som participatívny prístup, pracovné skupiny, zainteresovane aktérov vzdelávania vo...
Ďakujem za slovo.
Pán predsedajúci, pán minister, pán podpredseda výboru, dámy a páni, už pri prvom čítaní som v rozprave komentoval proces prípravy návrhu nového vysokoškolského zákona a zákona o zabezpečení kvality vzdelávania na vysokých školách ako principiálne odlišný od procesu, akým sa pripravovali zákony školské v regionálnom školstve. Ocenil som participatívny prístup, pracovné skupiny, zainteresovane aktérov vzdelávania vo vysokom školstve. Napriek tomu to paragrafové znenie bolo zlým prekvapením, došlo však ku kompromisným úpravám. Osobitne sa to týkalo nezávislosti slovenskej akreditačnej agentúry, voľby členov do správnych rád, do výkonnej rady SAAVŠ a tak ďalej. Nebudem sa vracať viac k tejto anabáze, k tejto minulosti, k tomu procesu, dôležité je, že boli uzavreté kompromisy, ktoré nie sú síce označené tými, ktorých sa to týka, za nejaké ideálne alebo zlepšujúce riešenia. Naďalej sú tam posilnený vplyv štátu a obáv z presahu politiky štátu na akademickú pôdu, čo je nežiaduci jav. Poďme sa teraz pozrieť teda na to, aký je súčasný stav predkladaného návrhu vládneho zákona.
Je pravda, tak ako povedal pán minister, keď, v úvodnej reči, že tento zákon, zákon o vysokých školách, ktorý je platný v súčasnosti, je z roku 2002, čiže je 23 rokov starý, bol mnohokrát novelizovaný, preto sme s nádejou očakávali, že nový zákon o vysokých školách bude stručnejší, prehľadnejší, bude efektívnejším nástrojom pre rast kvality a rozvoju vysokých škôl. Nuž, toto sa celkom nestalo, pretože objem toho zákona sa nejako významne nezmenšil, taktiež k nejakému zoštíhleniu nedošlo. Postrádam v návrhu zákona aj výrazné zatraktívnenie štúdia a práce na Slovensku. Tomuto sa budem trochu podrobnejšie venovať, alebo môžem hneď spomenúť, že správnym krokom, aj keď teda rozhodne len prvým a nie dokonalým, je teda úprava súvisiacich zákonov, ktoré riešia duševné vlastníctvo patentu, vzorov, dizajnu a podobne, čo by mohol byť znak nejakej súťaže medzi vysokými školami a akademickými ústavmi. Nuž, chýba mi tam v zákonoch podmienky, jasné nástroje na posun kvality vysokých škôl nahor a prínosu vysokých škôl pre celú spoločnosť, väčší rešpekt k diverzifikácii vysokých škôl k regionálnym vysokým školám, k skutočným univerzitám nielen podľa názvu a, samozrejme, aj z diverzifikácie z titulu rôznych typov vysokých škôl.
To, čo nám tak naozaj prekáža na vládnom návrhu zákona, je odňatie ekonomických a niektorých samosprávnych kompetencií akademickým senátom vysokých škôl, čo bolo kritizované viacerými aktérmi, najmä radou vysokých škôl. Tiež vnímam negatívne oslabovanie nezávislosti SAAVŠ a Slovenskej akadémie vied. Naozaj v návrhu vládneho zákona sa nachádzajú prvky mikromanažmentu, čo zbytočne nabobtnáva, zväzuje ruky vysokým školám pri výsosnej správe vlastných vecí ako sú nejaké náznaky toho, ako si má vysoká škola poradiť s fenoménom umelej inteligencie. Nemyslím si, že toto je kompetencia alebo úloha ministerstva školstva, ktoré, samozrejme, môže podporovať túto debatu a je dobré, keď do nej vstupuje, ale je zbytočné to upravovať zákonom. Popričom v zákone úplne chýbajú, sú ignorované samosprávne orgány fakúlt. Nie je tam ani zmienená, ani zmienka o dekanoch alebo o fakultných senátoch, čo, samozrejme, nechcem nejak zlomyseľne prejudikovať, že môže sa stať, že na nejakej vysokej škole v nejakej kritickej personálnej situácii, ale takých sme už svedkami boli, dôjde k takému zneužitiu tých kompetencií, že sa dajú zrušiť dekanáty, dajú sa zrušiť orgány fakúlt a všetko môže byť iba pod kontrolou rektorátu. Opakujem, nikomu to nepripisujem, takýto úmysel, ale boli sme svedkami už aj v minulosti, nebudem menovať konkrétnu univerzitu, zablokovania voľby štatutárov vysokých škôl a takej patovej situácie, čo výrazne poškodilo aj renomé, aj fungovanie takejto vysokej školy.
Vnímam tiež v návrhu vládneho zákona nárast administratívnej záťaže. To je spoločným znakom týchto vládnych návrhov zákona v oblasti školstva vo všeobecnosti. Akoby tá úprava legislatívna bola sústredená na zmenu štylizácie, terminológie, nie veľmi podstatné zmeny procesov, ktoré však majú lavínovitý dopad potom na masu dokumentácie, ktorá sa musí prepisovať z dôvodov, ktoré za to jednoducho nestoja. A teraz nejde len o to, že no tak budú písať nové dokumenty, nové poriadky a tak ďalej. Tu ide o to, že sa nebudú venovať tomu, čo potrebujú robiť primárne.
To, čo nám prekáža ale úplne najviac a je v rozpore s deklarovanými cieľmi zatraktívnenia štúdia z posilnenia pozície vysokých škôl a ich posunu nahor v rebríčku vysokých škôl, je prekvapujúce ustanovenie o definitíve pre pedagogických zamestnancov vysokých škôl už po deviatich odpracovaných rokoch a to, prosím pekne, aj pre zamestnancov na úrovni, na pozícii lektora alebo asistenta, či odborného asistenta, ktorí ani nemuseli dosiahnuť na, teda pardon, asistenta, nemuseli dosiahnuť na tretí stupeň vysokoškolského vzdelania, teda získať titul, akademický titul PhD. Takéto čosi nemá obdobu v Európskej únii alebo teda vo svete vo všeobecnosti, kde sa očakáva, že po niekoľkých rokoch, rôzne je to upravené v rôznych krajinách, musí dosiahnuť zamestnanec pedagogický na vysokej škole tretí stupeň vysokoškolského vzdelávania, jednoducho doktorát, a keď nie, tak proste takýto človek opúšťa vysokoškolské prostredie a uvoľňuje miesto niekomu súcejšiemu. Toto je vyslovene kontraproduktívne opatrenie, ktoré znižuje kvalitu našich vysokých škôl, a čo je horšie, ešte nabáda k takým praktikám, ktoré zrovna nectia vysoké školy, ani zamestnávateľov, pretože sa aj toto ustanovenie ako mnohé dajú obísť. Keď som toto konzultoval s ľuďmi z vysokých škôl, tak niektorí otvorene priznali, že no tak zvažujú taký proces, že prerušia aspoň na jeden deň pracovnú zmluvu s takýmto človekom, kým sú stále tieto možnosti, lebo nemá trvalú pracovnú zmluvu, čiže keď mu vyprší termínovaná pracovná zmluva, tak budú pokračovať o deň neskôr s dennou premlkou, takže nebude kontinuálne deväť rokov zamestnaný na fakulte, čo sú naozaj také nízke nástroje pre vyššie ciele, že nemať bezbrannosť a bezmocnosť voči zamestnancovi, ktorého už potom zo školy nedostanete. Lebo aká je iná možnosť okrem, keď už dostane definitívu takéhoto človeka vymeniť. Bude vari dekan alebo rektor mu šliapať na päty, striehnuť na niečo, čo by sa dalo v zmysle Zákonníka práce označiť aspoň nezávažným porušením pracovnej disciplíny a takýmto spôsobom ho cestou Zákonníka práce nájsť výpovedný dôvod vypovedať z, teda zo zmluvy a rozviazať im pracovný pomer? Opäť je to nedôstojné vysokej školy, nedôstojné rektora, dekana, zamestnávateľa a celého procesu a samozrejme aj toho zamestnanca, pre ktorého je oveľa lepšie, keď vidí, ako sa vyvíja jeho kariéra, keď vidí, že toto možno nie je to najlepšie miesto, kde on môže byť, on, ona šťastný a spokojný tým, že sa mu darí a že mu to ide tak, ako to potrebuje aj tá fakulta.
Aby som ako človek, ktorý sa označuje za člena konštruktívnej opozície, aj komplexne zhodnotil tento vládny návrh zákona, tak chcem oceniť prvky, ktoré považujem za pozitívne. Je to vytvorenie špecializovaných výskumných, vývojových alebo umeleckých pracovísk, čo považujem za krok vpred. Ďalej zavedenie krátkych študijných programov v súvislosti so zákonom o dovzdelávaní dospelých. Bola to v skutočnosti moja taká dlhodobá agenda, je to aj súčasť, bola to súčasť aj je to súčasť predvolebného z minulého obdobia, posledného obdobia volieb volebného programu Kresťanskodemokratického hnutia, kedy dlhodobo upozorňujem, apelujem na to aj v súlade s tým, ako sa tieto veci riešia v zahraničí, že tak ako už aj bolo povedané viackrát, nie je možné dnes ukončiť vzdelávanie človeka v kamennej budove raz navždy dosiahne stredo alebo vysokoškolské vzdelanie a už na celý život si s tým vystačí.
Taktiež vzhľadom na veľkú dynamiku pracovných pozícií, požiadaviek trhu, rozvoj technológií, tak sa kvalifikačné požiadavky menia, nedajú sa uzatvoriť do nejakého systému nemenných kvalifikácií, dokonca vznikajú nové, ktoré nie sú ani pomenované a vzniká ich rádovo viac ako kedykoľvek v histórii ľudstva. Takže dopĺňať si kvalifikáciu parciálnymi kurzmi, krátkymi kurzami teda na vysokých školách či v niektorých prípadoch na stredných školách je veľmi dobrý krok, ktorý oceňujeme. Vidím tam však určitú nedopracovanosť, ale nevyčítam ju, len na ňu upozorňujem, lebo chápem, že sa nedá ísť z nuly na sto, aby tieto veci boli začlenené organicky do akreditovaných programov, aby im boli priznané patričné váhy kreditov, aby boli dobre zakomponované do zákonom definovanej dĺžky štúdia a podobne. To nie sú úplne jednoduché zadania a je dobré, keď sa pri nich spolupracuje možno aj naprieč politickým spektrom a rozhodne so všetkými, ktorých sa to týka.
Taktiež oceňujem možnosť voľby medzi záverečnou prácou a odbornou stážou, prípadne kombináciou týchto dvoch. Niektoré vysoké školy už s týmto začali dávnejšie ako napríklad lekárske fakulty. No a už som zmienil, a tým chcem aj, k tomuto sa chcem ešte vrátiť, obsah pozmeňovacieho návrhu tuná vyrušujúcej Pauly Puškárovej, ktorá predložila na školskom výbore pozmeňujúci návrh, kde sa práve definuje vlastníctvo, duševné vlastníctvo tvorivých produktov práce až na úrovni študenta, nielen teda zamestnancov, osobitne aj študentov v oblasti duševného vlastníctva, patentov, vzorov, dizajnov, postupov, čo je určite krok správnym smerom. Dlhodobo som upozorňoval na to aj v tejto snemovni, že Slovensko, slovenské vysoké školy, slovenské akademické ústavy nemajú absolútne žiadnu úpravu v tejto veci. Čo to znamenalo a čo to znamená ešte podnes deň, že ak niekde na pracovisku vysokej školy alebo nejakom výskumnom ústave akademickom sa vyprodukuje v tvorivej práci niečo, čo podlieha ochrane patentovej alebo možno definovať ako vynález, ako dizajnový vzor a tak podobne, ako som menoval, tak je, bolo vždy v 100 % vlastníctve inštitúcie, teda fakulty alebo ústavu. No a záležalo od manažmentu a možností takéhoto pracoviska inštitúcie, ako s tým naloží, ako vôbec pristúpi k autorom, autorovi takéhoto produktu tvorivej práce, duševnej práce. Nuž ten postup bol rôzny. Od flagrantného povedzme ignorovania tohoto podielu, čo bolo zriedkavé. Väčšinou to končilo odmenou nejakou koncoročnou alebo mimoriadnou odmenou tohoto človeka, ale tá fakulta niekedy nemá ani kapacitu, schopnosť alebo už neviem, aké dôvody, kapitalizovať takýto produkt duševného vlastníctva a tým pádom znovu tam nebol nejaký impulz na to, aby tá fakulta rástla aj získavala ďalšie zdroje. Ja to zjednodušujem, lebo nebudem hovoriť, ako postupujú jednotlivé fakulty a pracoviská, mení sa to aj v čase, ale v princípe išlo o toto.
Nuž a teraz tento vládny návrh zákona s pozmeňovákom, ktorý bol prijatý na výbore pre vzdelávanie, posunul prakticky tiež je to trochu zjednodušené, to stopercentné vlastníctvo na autora, s tým, že je tam predpoklad, že vznikne nejaká súťaž, ako jednotlivé vysoké školy budú ponúkať podmienky, za ktorých sa toto stane svojim študentom či zamestnancom a tam, kde budú nejaké dohody veľkorysejšie, kde bude nejaká deľba tých výnosov z tej prípadnej kapitalizácie alebo vlastníckych pomerov voči tomu vynálezu, dizajnu a tak ďalej, tak môžu atrahovať takýchto zamestnancov, študentov. Príde mi to ako nie najlepšie riešenie. Vítal by som, keby tam boli obligatórne podmienky na uzavretie takejto dohody, keby tam boli nejaké limity minimálneho podielu, maximálneho podielu, ale len limity, lebo toto sa nedá predpísať od stola z ministerstva od prekladateľa, pretože tie podmienky a participácia inštitúcií sa líši. Sú pracoviská, kde ide napríklad o umeleckú tvorbu, o tvorbu, ktorá nevyžaduje takú infraštruktúru, materiály, drahé zariadenia, ktoré sa dajú v tej inštitúcii využiť. Niekde je to ozaj len individuálna pracovná činnosť jednotlivca alebo tímu, napríklad v tých umeleckých oblastiach. Takže toto treba nechať na rozhodnutí fakúlt a vysokých škôl, s tým súhlasím, ale dal by som im tam obligatórnu povinnosť. Ja neviem, či sa mám ospravedlniť, alebo čo k tomu povedať, ako vysvetliť, že tu nepredkladám a neprednášam pozmeňujúci návrh, ale poviem vám proste, ako to je. Mal som v úmysle a mal som naplánované včera stretnutie ešte s dvomi kľúčovými ľuďmi v tejto veci, s ktorými to dlhodobo riešim, a dnes dopoludnia takisto, ale tak, ako sme sa už sťažovali, nás zaskočil ten bezprecedentný, tá bezprecedentná, to včerajšie nočné rokovanie, ktoré naozaj bolo podľa mňa v rozpore s uznesením a budeme to skúmať prijatím v Národnej rade, o tom, aká mala byť procedúra, že sa malo pokračovať dnes ráno o deviatej ekonomickými zákonmi a až po nich v zmysle schváleného programu mali prísť na rad tieto školské zákony, tak som jednoducho nestihol pripraviť niečo, čo mám rozpracované, a nemám vo zvyku predkladať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy len preto, aby som sa tu nimi nejako prezentoval a neboli odkonzultované a pripravené dôkladne s terénom, s ľuďmi, ktorých sa to týka. Takže sa obmedzujem len na to slovné hodnotenie, napokon je to tiež zmysel práce nás, poslancov Národnej rady, a zvlášť keď chcete týmto vystúpením adresovať žiadané zmeny, prípadne poukazovať na rizika prijímanej legislatívy, a o to sa teraz presne usilujem.
Ďalej by som si dovolil odporučiť, aby nešlo teda len o tento prvý krok, čiže riešenie vlastníckych vzťahov a férových podmienok prípadnej kapitalizácie produktov duševného vlastníctva, ktoré vznikne na pôde fakúlt a výskumných ústavov, ale aby sme išli ďalej, ďalšie kroky, v súlade s tým, čo bolo deklarované, že chceme zatraktívniť štúdium, prácu na Slovensku i posunúť vysoké školy a výskumáky vyššie v rebríčku, v rankingu a hlavne vo výkonnosti a kvalite. Tak k tomu podľa mňa je potrebné otvoriť možnosti, vytvoriť flexibilnejšie možnosti pre hospodárenie a pre získavanie investícií a kapitálov. Upozorňujem opakovane na to, že nám chýbajú podmienky pre vstup investičného kapitálu. Hovorili sme o tom aj na školskom výbore. Úplne sa stotožňujem aj so stanoviskom alebo vyjadrením nového predsedu Slovenskej akadémie vied pána Venharta, že my zrovna na Slovensku nemáme vytvorenú túto tradíciu a banky a podnikatelia sa direkt nehrnú do investícií na vysoké školy a do výskumákov, jednak pre to, a to je to, na čo apelujem, že to môžu dnes urobiť iba ako dar. Nemôžu vytvoriť nejaké heterogénne konzorcium, nemajú podmienky zákonné, že keď investujú do rozvoja a podpory aplikovania alebo základný výskum, že ten produkt duševného vlastníctva, budú mať na ňom nejaký podiel a pri prípadnej kapitalizácii tak aj nejaký zisk. Toto tu absolútne chýba a to je ten krok B, C, D, ktorý by som odporúčal, aby sme teda v tom ďalej pokračovali a na tom pracovali.
No, ďalšia vec je, že keď tu nie sú podmienky, tak nemôžeme čakať, že budú stať v rade investori, že chcú investovať. Najskôr musíme tie podmienky vytvoriť a potom ten kapitál získavať. Takže apelujem na to, aby sa okrem toho, že či už žiak alebo zamestnanec, či študent alebo zamestnanec na vysokej škole alebo nejaký stážista, či neviem, akékoľvek pozícii môže byť na akademickom ústave, napríklad diplomant, doktorand niečo vytvorí, aby to nebolo tento ten prvý krok, že je to stopercentne jeho vlastníctvo, ale aby sme pokračovali aj v tom, ako pritiahnuť investičný kapitál do vysokých škôl a výskumákov s tým, že pre tých ľudí sú to férové podmienky, nie už zdanené peniaze, nie dary, nie veci, ktoré sú mimo ich ekonomický prospech.
No a zároveň ešte jedna vec. Tiež by som upozornil, a chcem sa tomu venovať v budúcnosti, veď ešte sú tu dva roky pred nami, ak vydrží táto vláda pri moci do konca volebného obdobia na predkladanie návrhov zákona, mienim sa venovať podmienkam, za ktorých hospodária vysoké školy a výskumné ústavy, pretože mám za to, že ak dokážu kapitalizovať svoje produkty tak, ako som o tom hovoril pred chvíľou, a môžu získať prostriedky finančné mimo verejných zdrojov, mimo štátneho rozpočtu, mimo grantových schém Európskej únie a tak ďalej, tak mám za to, že na takto získané prostriedky by sa nemali sťahovať limity výdavkov. Aby mohli oni podľa svojho zodpovedného rozhodnutia peniaze, ktoré si zarobili, použiť v najlepšom záujme svojej inštitúcie na rozvoj a zároveň aby tak mali voľné ruky na uzatváranie dohôd s rôznymi objednávateľmi produktov, ktoré dokážu vygenerovať. Lebo aj na Slovensku máme výskumné ústavy, ktoré dokážu pritiahnuť záujem vesmírnych agentúr ako je NASA, ako je Európska vesmírna agentúra, alebo neviem, čo to bol, som si myslel, že to boli Japonci, ale boli to Kórejci, ktorí si objednali materiály, čipy v Slovenskej akadémii vied, ale na to, aby mohli voľnejšie s nimi uzatvárať dohody, plniť svoje záväzky, kapitalizovať, reinvestovať tieto výnosy, potrebujú mať na to voľné ruky a nebyť zviazaní, rovnako ako pri prostriedkoch z verejných zdrojov. Tieto rozviazanie rúk by som doprial aj vysokým školám, pretože si myslím, že by im to všetkým pomohlo.
No, vzhľadom na, keď to zosumarizujem, aký bude teda postoj kresťanského demokratického hnutia pri tomto zákone po odstránení tých toxicít, ktorým som sa venoval hlavne v prvom čítaní, tak určite nebudeme hlasovať proti, vzhľadom na to, že ostáva tam ten problém s definitívou pre pedagogických zamestnancov, tak nemôžeme tento zákon podporiť, ale vítam tie ústretové kroky, tie pozitívne kroky a odporúčam venovať sa skvalitňovaniu tejto legislatívy ďalej a budem vyvíjať aj vlastnú aktivitu v tomto smere.
Takže KDH sa najpravdepodobnejšie pri hlasovaní zdrží.
Ďakujem, skončil som.
Skryt prepis
