Videokanál klubu

Ďakujem za slovo.
Pán predsedajúci, pán minister, pán podpredseda výboru, dámy a páni, už pri prvom čítaní som v rozprave komentoval proces prípravy návrhu nového vysokoškolského zákona a zákona o zabezpečení kvality vzdelávania na vysokých školách ako principiálne odlišný od procesu, akým sa pripravovali zákony školské v regionálnom školstve. Ocenil som participatívny prístup, pracovné skupiny, zainteresovane aktérov vzdelávania vo vysokom školstve. Napriek tomu to paragrafové znenie bolo zlým prekvapením, došlo však ku kompromisným úpravám. Osobitne sa to týkalo nezávislosti slovenskej akreditačnej agentúry, voľby členov do správnych rád, do výkonnej rady SAAVŠ a tak ďalej. Nebudem sa vracať viac k tejto anabáze, k tejto minulosti, k tomu procesu, dôležité je, že boli uzavreté kompromisy, ktoré nie sú síce označené tými, ktorých sa to týka, za nejaké ideálne alebo zlepšujúce riešenia. Naďalej sú tam posilnený vplyv štátu a obáv z presahu politiky štátu na akademickú pôdu, čo je nežiaduci jav. Poďme sa teraz pozrieť teda na to, aký je súčasný stav predkladaného návrhu vládneho zákona.
Je pravda, tak ako povedal pán minister, keď, v úvodnej reči, že tento zákon, zákon o vysokých školách, ktorý je platný v súčasnosti, je z roku 2002, čiže je 23 rokov starý, bol mnohokrát novelizovaný, preto sme s nádejou očakávali, že nový zákon o vysokých školách bude stručnejší, prehľadnejší, bude efektívnejším nástrojom pre rast kvality a rozvoju vysokých škôl. Nuž, toto sa celkom nestalo, pretože objem toho zákona sa nejako významne nezmenšil, taktiež k nejakému zoštíhleniu nedošlo. Postrádam v návrhu zákona aj výrazné zatraktívnenie štúdia a práce na Slovensku. Tomuto sa budem trochu podrobnejšie venovať, alebo môžem hneď spomenúť, že správnym krokom, aj keď teda rozhodne len prvým a nie dokonalým, je teda úprava súvisiacich zákonov, ktoré riešia duševné vlastníctvo patentu, vzorov, dizajnu a podobne, čo by mohol byť znak nejakej súťaže medzi vysokými školami a akademickými ústavmi. Nuž, chýba mi tam v zákonoch podmienky, jasné nástroje na posun kvality vysokých škôl nahor a prínosu vysokých škôl pre celú spoločnosť, väčší rešpekt k diverzifikácii vysokých škôl k regionálnym vysokým školám, k skutočným univerzitám nielen podľa názvu a, samozrejme, aj z diverzifikácie z titulu rôznych typov vysokých škôl.
To, čo nám tak naozaj prekáža na vládnom návrhu zákona, je odňatie ekonomických a niektorých samosprávnych kompetencií akademickým senátom vysokých škôl, čo bolo kritizované viacerými aktérmi, najmä radou vysokých škôl. Tiež vnímam negatívne oslabovanie nezávislosti SAAVŠ a Slovenskej akadémie vied. Naozaj v návrhu vládneho zákona sa nachádzajú prvky mikromanažmentu, čo zbytočne nabobtnáva, zväzuje ruky vysokým školám pri výsosnej správe vlastných vecí ako sú nejaké náznaky toho, ako si má vysoká škola poradiť s fenoménom umelej inteligencie. Nemyslím si, že toto je kompetencia alebo úloha ministerstva školstva, ktoré, samozrejme, môže podporovať túto debatu a je dobré, keď do nej vstupuje, ale je zbytočné to upravovať zákonom. Popričom v zákone úplne chýbajú, sú ignorované samosprávne orgány fakúlt. Nie je tam ani zmienená, ani zmienka o dekanoch alebo o fakultných senátoch, čo, samozrejme, nechcem nejak zlomyseľne prejudikovať, že môže sa stať, že na nejakej vysokej škole v nejakej kritickej personálnej situácii, ale takých sme už svedkami boli, dôjde k takému zneužitiu tých kompetencií, že sa dajú zrušiť dekanáty, dajú sa zrušiť orgány fakúlt a všetko môže byť iba pod kontrolou rektorátu. Opakujem, nikomu to nepripisujem, takýto úmysel, ale boli sme svedkami už aj v minulosti, nebudem menovať konkrétnu univerzitu, zablokovania voľby štatutárov vysokých škôl a takej patovej situácie, čo výrazne poškodilo aj renomé, aj fungovanie takejto vysokej školy.
Vnímam tiež v návrhu vládneho zákona nárast administratívnej záťaže. To je spoločným znakom týchto vládnych návrhov zákona v oblasti školstva vo všeobecnosti. Akoby tá úprava legislatívna bola sústredená na zmenu štylizácie, terminológie, nie veľmi podstatné zmeny procesov, ktoré však majú lavínovitý dopad potom na masu dokumentácie, ktorá sa musí prepisovať z dôvodov, ktoré za to jednoducho nestoja. A teraz nejde len o to, že no tak budú písať nové dokumenty, nové poriadky a tak ďalej. Tu ide o to, že sa nebudú venovať tomu, čo potrebujú robiť primárne.
To, čo nám prekáža ale úplne najviac a je v rozpore s deklarovanými cieľmi zatraktívnenia štúdia z posilnenia pozície vysokých škôl a ich posunu nahor v rebríčku vysokých škôl, je prekvapujúce ustanovenie o definitíve pre pedagogických zamestnancov vysokých škôl už po deviatich odpracovaných rokoch a to, prosím pekne, aj pre zamestnancov na úrovni, na pozícii lektora alebo asistenta, či odborného asistenta, ktorí ani nemuseli dosiahnuť na, teda pardon, asistenta, nemuseli dosiahnuť na tretí stupeň vysokoškolského vzdelania, teda získať titul, akademický titul PhD. Takéto čosi nemá obdobu v Európskej únii alebo teda vo svete vo všeobecnosti, kde sa očakáva, že po niekoľkých rokoch, rôzne je to upravené v rôznych krajinách, musí dosiahnuť zamestnanec pedagogický na vysokej škole tretí stupeň vysokoškolského vzdelávania, jednoducho doktorát, a keď nie, tak proste takýto človek opúšťa vysokoškolské prostredie a uvoľňuje miesto niekomu súcejšiemu. Toto je vyslovene kontraproduktívne opatrenie, ktoré znižuje kvalitu našich vysokých škôl, a čo je horšie, ešte nabáda k takým praktikám, ktoré zrovna nectia vysoké školy, ani zamestnávateľov, pretože sa aj toto ustanovenie ako mnohé dajú obísť. Keď som toto konzultoval s ľuďmi z vysokých škôl, tak niektorí otvorene priznali, že no tak zvažujú taký proces, že prerušia aspoň na jeden deň pracovnú zmluvu s takýmto človekom, kým sú stále tieto možnosti, lebo nemá trvalú pracovnú zmluvu, čiže keď mu vyprší termínovaná pracovná zmluva, tak budú pokračovať o deň neskôr s dennou premlkou, takže nebude kontinuálne deväť rokov zamestnaný na fakulte, čo sú naozaj také nízke nástroje pre vyššie ciele, že nemať bezbrannosť a bezmocnosť voči zamestnancovi, ktorého už potom zo školy nedostanete. Lebo aká je iná možnosť okrem, keď už dostane definitívu takéhoto človeka vymeniť. Bude vari dekan alebo rektor mu šliapať na päty, striehnuť na niečo, čo by sa dalo v zmysle Zákonníka práce označiť aspoň nezávažným porušením pracovnej disciplíny a takýmto spôsobom ho cestou Zákonníka práce nájsť výpovedný dôvod vypovedať z, teda zo zmluvy a rozviazať im pracovný pomer? Opäť je to nedôstojné vysokej školy, nedôstojné rektora, dekana, zamestnávateľa a celého procesu a samozrejme aj toho zamestnanca, pre ktorého je oveľa lepšie, keď vidí, ako sa vyvíja jeho kariéra, keď vidí, že toto možno nie je to najlepšie miesto, kde on môže byť, on, ona šťastný a spokojný tým, že sa mu darí a že mu to ide tak, ako to potrebuje aj tá fakulta.
Aby som ako človek, ktorý sa označuje za člena konštruktívnej opozície, aj komplexne zhodnotil tento vládny návrh zákona, tak chcem oceniť prvky, ktoré považujem za pozitívne. Je to vytvorenie špecializovaných výskumných, vývojových alebo umeleckých pracovísk, čo považujem za krok vpred. Ďalej zavedenie krátkych študijných programov v súvislosti so zákonom o dovzdelávaní dospelých. Bola to v skutočnosti moja taká dlhodobá agenda, je to aj súčasť, bola to súčasť aj je to súčasť predvolebného z minulého obdobia, posledného obdobia volieb volebného programu Kresťanskodemokratického hnutia, kedy dlhodobo upozorňujem, apelujem na to aj v súlade s tým, ako sa tieto veci riešia v zahraničí, že tak ako už aj bolo povedané viackrát, nie je možné dnes ukončiť vzdelávanie človeka v kamennej budove raz navždy dosiahne stredo alebo vysokoškolské vzdelanie a už na celý život si s tým vystačí.
Taktiež vzhľadom na veľkú dynamiku pracovných pozícií, požiadaviek trhu, rozvoj technológií, tak sa kvalifikačné požiadavky menia, nedajú sa uzatvoriť do nejakého systému nemenných kvalifikácií, dokonca vznikajú nové, ktoré nie sú ani pomenované a vzniká ich rádovo viac ako kedykoľvek v histórii ľudstva. Takže dopĺňať si kvalifikáciu parciálnymi kurzmi, krátkymi kurzami teda na vysokých školách či v niektorých prípadoch na stredných školách je veľmi dobrý krok, ktorý oceňujeme. Vidím tam však určitú nedopracovanosť, ale nevyčítam ju, len na ňu upozorňujem, lebo chápem, že sa nedá ísť z nuly na sto, aby tieto veci boli začlenené organicky do akreditovaných programov, aby im boli priznané patričné váhy kreditov, aby boli dobre zakomponované do zákonom definovanej dĺžky štúdia a podobne. To nie sú úplne jednoduché zadania a je dobré, keď sa pri nich spolupracuje možno aj naprieč politickým spektrom a rozhodne so všetkými, ktorých sa to týka.
Taktiež oceňujem možnosť voľby medzi záverečnou prácou a odbornou stážou, prípadne kombináciou týchto dvoch. Niektoré vysoké školy už s týmto začali dávnejšie ako napríklad lekárske fakulty. No a už som zmienil, a tým chcem aj, k tomuto sa chcem ešte vrátiť, obsah pozmeňovacieho návrhu tuná vyrušujúcej Pauly Puškárovej, ktorá predložila na školskom výbore pozmeňujúci návrh, kde sa práve definuje vlastníctvo, duševné vlastníctvo tvorivých produktov práce až na úrovni študenta, nielen teda zamestnancov, osobitne aj študentov v oblasti duševného vlastníctva, patentov, vzorov, dizajnov, postupov, čo je určite krok správnym smerom. Dlhodobo som upozorňoval na to aj v tejto snemovni, že Slovensko, slovenské vysoké školy, slovenské akademické ústavy nemajú absolútne žiadnu úpravu v tejto veci. Čo to znamenalo a čo to znamená ešte podnes deň, že ak niekde na pracovisku vysokej školy alebo nejakom výskumnom ústave akademickom sa vyprodukuje v tvorivej práci niečo, čo podlieha ochrane patentovej alebo možno definovať ako vynález, ako dizajnový vzor a tak podobne, ako som menoval, tak je, bolo vždy v 100 % vlastníctve inštitúcie, teda fakulty alebo ústavu. No a záležalo od manažmentu a možností takéhoto pracoviska inštitúcie, ako s tým naloží, ako vôbec pristúpi k autorom, autorovi takéhoto produktu tvorivej práce, duševnej práce. Nuž ten postup bol rôzny. Od flagrantného povedzme ignorovania tohoto podielu, čo bolo zriedkavé. Väčšinou to končilo odmenou nejakou koncoročnou alebo mimoriadnou odmenou tohoto človeka, ale tá fakulta niekedy nemá ani kapacitu, schopnosť alebo už neviem, aké dôvody, kapitalizovať takýto produkt duševného vlastníctva a tým pádom znovu tam nebol nejaký impulz na to, aby tá fakulta rástla aj získavala ďalšie zdroje. Ja to zjednodušujem, lebo nebudem hovoriť, ako postupujú jednotlivé fakulty a pracoviská, mení sa to aj v čase, ale v princípe išlo o toto.
Nuž a teraz tento vládny návrh zákona s pozmeňovákom, ktorý bol prijatý na výbore pre vzdelávanie, posunul prakticky tiež je to trochu zjednodušené, to stopercentné vlastníctvo na autora, s tým, že je tam predpoklad, že vznikne nejaká súťaž, ako jednotlivé vysoké školy budú ponúkať podmienky, za ktorých sa toto stane svojim študentom či zamestnancom a tam, kde budú nejaké dohody veľkorysejšie, kde bude nejaká deľba tých výnosov z tej prípadnej kapitalizácie alebo vlastníckych pomerov voči tomu vynálezu, dizajnu a tak ďalej, tak môžu atrahovať takýchto zamestnancov, študentov. Príde mi to ako nie najlepšie riešenie. Vítal by som, keby tam boli obligatórne podmienky na uzavretie takejto dohody, keby tam boli nejaké limity minimálneho podielu, maximálneho podielu, ale len limity, lebo toto sa nedá predpísať od stola z ministerstva od prekladateľa, pretože tie podmienky a participácia inštitúcií sa líši. Sú pracoviská, kde ide napríklad o umeleckú tvorbu, o tvorbu, ktorá nevyžaduje takú infraštruktúru, materiály, drahé zariadenia, ktoré sa dajú v tej inštitúcii využiť. Niekde je to ozaj len individuálna pracovná činnosť jednotlivca alebo tímu, napríklad v tých umeleckých oblastiach. Takže toto treba nechať na rozhodnutí fakúlt a vysokých škôl, s tým súhlasím, ale dal by som im tam obligatórnu povinnosť. Ja neviem, či sa mám ospravedlniť, alebo čo k tomu povedať, ako vysvetliť, že tu nepredkladám a neprednášam pozmeňujúci návrh, ale poviem vám proste, ako to je. Mal som v úmysle a mal som naplánované včera stretnutie ešte s dvomi kľúčovými ľuďmi v tejto veci, s ktorými to dlhodobo riešim, a dnes dopoludnia takisto, ale tak, ako sme sa už sťažovali, nás zaskočil ten bezprecedentný, tá bezprecedentná, to včerajšie nočné rokovanie, ktoré naozaj bolo podľa mňa v rozpore s uznesením a budeme to skúmať prijatím v Národnej rade, o tom, aká mala byť procedúra, že sa malo pokračovať dnes ráno o deviatej ekonomickými zákonmi a až po nich v zmysle schváleného programu mali prísť na rad tieto školské zákony, tak som jednoducho nestihol pripraviť niečo, čo mám rozpracované, a nemám vo zvyku predkladať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy len preto, aby som sa tu nimi nejako prezentoval a neboli odkonzultované a pripravené dôkladne s terénom, s ľuďmi, ktorých sa to týka. Takže sa obmedzujem len na to slovné hodnotenie, napokon je to tiež zmysel práce nás, poslancov Národnej rady, a zvlášť keď chcete týmto vystúpením adresovať žiadané zmeny, prípadne poukazovať na rizika prijímanej legislatívy, a o to sa teraz presne usilujem.
Ďalej by som si dovolil odporučiť, aby nešlo teda len o tento prvý krok, čiže riešenie vlastníckych vzťahov a férových podmienok prípadnej kapitalizácie produktov duševného vlastníctva, ktoré vznikne na pôde fakúlt a výskumných ústavov, ale aby sme išli ďalej, ďalšie kroky, v súlade s tým, čo bolo deklarované, že chceme zatraktívniť štúdium, prácu na Slovensku i posunúť vysoké školy a výskumáky vyššie v rebríčku, v rankingu a hlavne vo výkonnosti a kvalite. Tak k tomu podľa mňa je potrebné otvoriť možnosti, vytvoriť flexibilnejšie možnosti pre hospodárenie a pre získavanie investícií a kapitálov. Upozorňujem opakovane na to, že nám chýbajú podmienky pre vstup investičného kapitálu. Hovorili sme o tom aj na školskom výbore. Úplne sa stotožňujem aj so stanoviskom alebo vyjadrením nového predsedu Slovenskej akadémie vied pána Venharta, že my zrovna na Slovensku nemáme vytvorenú túto tradíciu a banky a podnikatelia sa direkt nehrnú do investícií na vysoké školy a do výskumákov, jednak pre to, a to je to, na čo apelujem, že to môžu dnes urobiť iba ako dar. Nemôžu vytvoriť nejaké heterogénne konzorcium, nemajú podmienky zákonné, že keď investujú do rozvoja a podpory aplikovania alebo základný výskum, že ten produkt duševného vlastníctva, budú mať na ňom nejaký podiel a pri prípadnej kapitalizácii tak aj nejaký zisk. Toto tu absolútne chýba a to je ten krok B, C, D, ktorý by som odporúčal, aby sme teda v tom ďalej pokračovali a na tom pracovali.
No, ďalšia vec je, že keď tu nie sú podmienky, tak nemôžeme čakať, že budú stať v rade investori, že chcú investovať. Najskôr musíme tie podmienky vytvoriť a potom ten kapitál získavať. Takže apelujem na to, aby sa okrem toho, že či už žiak alebo zamestnanec, či študent alebo zamestnanec na vysokej škole alebo nejaký stážista, či neviem, akékoľvek pozícii môže byť na akademickom ústave, napríklad diplomant, doktorand niečo vytvorí, aby to nebolo tento ten prvý krok, že je to stopercentne jeho vlastníctvo, ale aby sme pokračovali aj v tom, ako pritiahnuť investičný kapitál do vysokých škôl a výskumákov s tým, že pre tých ľudí sú to férové podmienky, nie už zdanené peniaze, nie dary, nie veci, ktoré sú mimo ich ekonomický prospech.
No a zároveň ešte jedna vec. Tiež by som upozornil, a chcem sa tomu venovať v budúcnosti, veď ešte sú tu dva roky pred nami, ak vydrží táto vláda pri moci do konca volebného obdobia na predkladanie návrhov zákona, mienim sa venovať podmienkam, za ktorých hospodária vysoké školy a výskumné ústavy, pretože mám za to, že ak dokážu kapitalizovať svoje produkty tak, ako som o tom hovoril pred chvíľou, a môžu získať prostriedky finančné mimo verejných zdrojov, mimo štátneho rozpočtu, mimo grantových schém Európskej únie a tak ďalej, tak mám za to, že na takto získané prostriedky by sa nemali sťahovať limity výdavkov. Aby mohli oni podľa svojho zodpovedného rozhodnutia peniaze, ktoré si zarobili, použiť v najlepšom záujme svojej inštitúcie na rozvoj a zároveň aby tak mali voľné ruky na uzatváranie dohôd s rôznymi objednávateľmi produktov, ktoré dokážu vygenerovať. Lebo aj na Slovensku máme výskumné ústavy, ktoré dokážu pritiahnuť záujem vesmírnych agentúr ako je NASA, ako je Európska vesmírna agentúra, alebo neviem, čo to bol, som si myslel, že to boli Japonci, ale boli to Kórejci, ktorí si objednali materiály, čipy v Slovenskej akadémii vied, ale na to, aby mohli voľnejšie s nimi uzatvárať dohody, plniť svoje záväzky, kapitalizovať, reinvestovať tieto výnosy, potrebujú mať na to voľné ruky a nebyť zviazaní, rovnako ako pri prostriedkoch z verejných zdrojov. Tieto rozviazanie rúk by som doprial aj vysokým školám, pretože si myslím, že by im to všetkým pomohlo.
No, vzhľadom na, keď to zosumarizujem, aký bude teda postoj kresťanského demokratického hnutia pri tomto zákone po odstránení tých toxicít, ktorým som sa venoval hlavne v prvom čítaní, tak určite nebudeme hlasovať proti, vzhľadom na to, že ostáva tam ten problém s definitívou pre pedagogických zamestnancov, tak nemôžeme tento zákon podporiť, ale vítam tie ústretové kroky, tie pozitívne kroky a odporúčam venovať sa skvalitňovaniu tejto legislatívy ďalej a budem vyvíjať aj vlastnú aktivitu v tomto smere.
Takže KDH sa najpravdepodobnejšie pri hlasovaní zdrží.
Ďakujem, skončil som.

Ďakujem za slovo.
Tak si zopakujme, že prerokúvame tu v zlúčenej rozprave zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, o učiteľoch a odborných zamestnancov v škole, potom zákon o odbornom vzdelávaní, povedzme, že o stredných školách, a potom školský zákon o výchove a vzdelávaní. A pani Puškárová sa tu rozčuľovala, že čo tu vy tu namietate, však zatiaľ všetko korektné, okrúhly stôl, perfektný, aj keď to bol jeden kritický okrúhly stôl, ktorému sa radšej pán minister vyhol, resp. bol naplánovaný, ja viem, že bol vtedy v zahraničí, ale takto. No, a teraz ja sa len pýtam, že kde tu vidíte priestor pre Maticu slovenskú? Ja, ja žasnem celkom, možnože, možnože, pán minister, dáme novú podkategóriu pre odborného zamestnanca, riaditeľ Matice slovenskej na čiastočný úväzok, dačo odučí dakde alebo potrénuje nejaký basketbal, a potom by sa vám to tam možno hodilo, ale inak to nedáva zmysel. A keď prílepkom, viete, už keď robíte zlúčenú rozpravu na sedem, potom tri zlúčené rozpravy na tri, tri, dva a ešte prídete s prílepkom a nás idete školiť, že nedávame dostatok pozmeňujúcich návrhov, že si neplníme povinnosti a že vy ste ten proces urobili taký perfektný a my nič iné nerobíme, len si točíme videjká, tak, pani prorektorka, to bolo trošku na smiech. Či?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Nuž, v prvom rade sa mi trošku uľavilo, keď som počul tento prílepok prednesený pani predsedníčkou Výboru NR SR pre vzdelávanie, pretože mal som avizované, že príde a že bude prilepený k novele zákona 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládežou, čo je jediný z tej sady siedmich návrhov zákona, ktorý KDH chce podporiť, lebo sú tam dobré ustanovenia v tejto novele a takto by sme za ne mohli hlasovať. Takže som rád, že ste to prilepili k niečomu, čo je z nášho pohľadu neutrálnejšie, čo do nášho hlasovania, ale to je len kuriozita v rámci tohto procesu. Samozrejme, že prílepky, tak ako to opísala aj moja predrečníčka, ste si našli proces, ako to obísť, ako to spracovať formálnou námietkou a prehlasovaním väčšiny. No, mňa by zaujímalo, pani predsedníčka, keď si predniesla tento návrh, že prečo? Lebo ja som z toho zdôvodnenia nevyrozumel nič, lebo pokiaľ ide naozaj iba o formálnu, akoby nejakú principiálnu vec, že dve funkčné obdobia, tak potom by sa to malo teda týkať všetkých verejných funkcionárov alebo volených funkcionárov, čo sú aj rektori. Tak ma zaujíma, prečo práve v tomto prípade to uplatniť chcete a prečo v prípade, ktorý ti je bližší, ako prorektorke na univerzite to uplatniť nechceš? Toto vysvetlenie si pýtam a prosím.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Keďže som bol, Martin, tiež účastníkom toho okrúhleho stola, tak som bol svedkom toho, čo ty opisuješ. A čo sú fakty a čo je pravda. Prakticky všetci účastníci, ktorí tam boli, mali vážne a zásadné pripomienky. Mnohí z nich to nie prvýkrát vyslovovali v rôznych jednaniach. Často je nám vyčítané zo strany predkladateľa akési politikárčenie. No to je zaujímavé, že my poslanci Národnej rady, riadne zvolení v demokratických voľbách, nemôžeme robiť politiku v prospech spoločnosti a v prospech tých, ktorých sa to týka, a to je to, čo robíme. Keby sme to nerobili, tak nedôjde ani k tým 676 ústupkom. Takže na tom okrúhlom stole okrem odborárov boli všetci proti týmto navrhovaným zmenám zákona, ktoré označili za antireformné, za ruky zväzujúce, za škodlivé, za obmedzujúce činnosti vo všetkých oblastiach, v oblastiach inklúzie, v oblastiach dostupnosti, v oblastiach spravodlivosti, v oblastiach inovácií. Takáto je pravda. Toto tam zaznelo, tak ako si to, Martin, povedal teraz aj tu. Ja, samozrejme, som rád, že ministerstvo teda urobilo tých 676 zmien, pretože tie prvotné návrhy boli naprosto likvidačné a neveril som vlastným očiam, ušiam a takisto tí moji kolegovia z terénu, z praxe, keď si to prečítali, ako toto môže vzísť z ministerstva školstva ako návrh zákona.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne za slovo.
Využívam túto možnosť a nevyčerpem ju, samozrejme, celú, ale keďže tá rozprava je skrátená, je k viacerým bodom, tak mi dovoľte predsa len ešte raz namietať spôsob, ako sa veľká, vážna reforma má robiť. My tu neska diskutujeme chvíľu odborne a potom sa tu bavíme, že či si niekto točí videjká alebo netočí videjká. Ja som veľmi vďačný, že pán Habánik spomenie, spomenie veci, ktoré sú dobré, kde máme rezervy, kde treba ísť. Ja neberiem úprimný, úprimnú snahu tým z vás, ktorí školstvu rozumiete, že sa zapájate a pripravujete veci. Ja si vyprosím jednu vec. Včera večer všetci, ktorí vystúpili školáci, všetci, pani Puškárová, všetci podali pozmeňujúce návrhy. Nám ste tu vytýkali, že nepodávame rozmeňujúce návrhy a že to je, toto má opozícia robiť. Kurník šopa, tak, tak kto podal včera pozmeňujúce návrhy, keď nie všetci ktorí tu vystupovali? Tak nám, prosím vás, nerozprávajte, že neodborne tu vystupujeme a že bolo dosť času a že bol super špeci okrúhly stôl. Vy ste tam, kolegyne, boli na tom okrúhlom stole. Vy ste tam zažili konsenzus? Tak neviem, z ktorého sveta ste, pani Puškárová. Tiež vám neberiem to, že máte úprimnú snahu zlepšiť školstvo, len asi na to máme iný pohľad. Toľko som potreboval povedať, keďže už som nemal faktickú, tak aspoň tie dve minútky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Pani Puškárová, že som tam bol chvíľku, natočil som videjko a odišiel, tak to klamete, bol som tam celý čas, na chvíľu som odišiel, lebo v tom istom čase bol aj výbor pre sociálne veci a bolo tam treba hlasovať, tak pán Richter nás zvolal, bol som tam možno 20 minút a vrátil som sa. V ten deň som vôbec nejedol, tak mi nerozprávajte. Janko Horecký, prosím ťa, povedz, či cigánim alebo nie. Povedz, pán kolega, na reakciu pani Puškárovej, že či si mal dosť času v zlúčenej rozprave a na výbore a na tom okrúhlom stole si povedať to, čo bolo potrebné povedať a či ľudia po okrúhlom stole, či boli tak silno spokojní a som s nimi bol potom na obed ešte neskorý, tak tá spokojnosť tam nejaká veľká nebola.
Pán kolega Habánik, ďakujem za ten bod 13, ja som to spomenul, že nestíham všetky zmeny registrovať, lebo ideme tak rýchlo a tých zmien bolo už cez 600, že nie všetko dokážem postrehnúť.
A k tej Štátnej školskej inšpekcii, ja súhlasím, ale naznačil to aj pán Horecký, to domškoláctvo má svoje chyby, poznám aj školy, s ktorými spôsobom vzdelávania nesúhlasím, a tam treba to posilniť. Ale pán kolega Horecký ti povedal, že ak máš len 10 % normatívu a máš proste robiť všetky tieto úkony, tak sa ti to neoplatí a nikto tuto domškoláctvo si nechce ako škola zobrať pod svoj patronát. Čiže tam je možno otázka, že či nezvýšiť ten normatív na 20 %, nesprísniť pravidlá, posilniť kontrolu, s týmto ja nemám problém. Ja chcem, aby sa na Slovensku predsa vzdelávalo čo najlepšie. Ja, veď preto sme všetci tu, aby to vzdelávanie na Slovensku sa zlepšilo. A keď vieme cestu, tak poďme po nej, ja to nenamietam, nevyčítam.
Ale, pani Puškárová, sa ohradzujem voči tomu, že bolo dosť času a ja som si točil videjká. Tak pre... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda, vážený pán minister, pani šéfka školského výboru, tak chvíľku sa budeme môcť rozprávať k veci.
Vážení kolegovia, kolegyne, ja najprv začnem s tým, s čím včera otvoril túto tému pán minister a začal rozprávať o širokom balíku reforiem, najprv o Nežnej revolúcii a potom o najväčšej reforme školstva za posledné roky. Pýta sa, že kde bude Slovensko o desať, o pätnásť rokov. Potom tá veta sa ma trošku, ma prekvapila, že ak sa nám podarí udržať tempo zmien a poctivosť, tak to sa teda dostaneme ďalej. To slovo poctivosť zvýrazňujem. A potom také frázy, že vzdelanie to je naša najsilnejšia zbraň. A čo, pán minister, pokladám za neférovú vec, je, že mám plnú podporu sociálnych partnerov, prebehol okrúhly stôl, no keď poviete takto vetu, že mám podporu sociálnych partnerov a prebehol okrúhly stôl, tak sa to zdá super. Ste spojili dve veci, ale vy ste na tom okrúhlom stole nebol. A tam boli mnohé organizácie, mnohé subjekty, ktorých sa vaše zákony dotýkajú. A väčšina z nich namietala. Pani Puškárová nastavila debatu tak, že povedala, máte sedem minút na to, aby ste niečo povedali a bude dobré, keď máte nejaké písomné návrhy. Na to sa ozval pán kolega Damankoš z evanjelikov a povedal, a ja som nevedel, že budem mať len sedem minút a nevedel som, že mám dávať písomné návrhy, ale dobre, uvidíme. No, kto všetko tam bol a kto tam nebol a že či vám dávali za pravdu alebo nedávali za pravdu. Tak bol tam zástupca napríklad Združenia katolíckych škôl Slovenska, namietal, povedal. Boli tam za asociáciu súkromných škôl, namietali. Bol tam Domškoláci, námietky. Bol tam kolega z INESS-u, Chovanculiak, ktorý vyvracal rad radom vaše tvrdenia a vy ste sa k tomu nemohli vyjadriť, lebo ste tam poslali pána Partilu namiesto seba. Boli tam, zazneli tam napríklad mladí, ktorí namietali, že najlepšie potraviny nie sú tie, ktoré sú najbližšie. Že vy si vyberáte potraviny nie podľa toho, že ako sú ďaleko, to sa mi ako obraz, to som si zapamätal, tak preto vám to píšem, hej. Pán Chovanculiak povedal, že nie je pravda, že v Čechách nie sú neštátne školy financované rovnako ako štátne, alebo hovoril o príklade napríklad Estónska, kde jednak môžete vyberať školné, aj súkromné aj cirkevné, majú rovnaké financovanie, dokonca ak zaplatíte, rodičia ak zaplatia školné, tak že si to môžu odpočítať z daní. A tým pádom sú motivovaní rodičia, aby vybrali pre svoje deti tú naj najlepšiu školu možnú. Čiže, čiže postupne tí aktéri, čo tam boli, vyvracali vaše tvrdenia a vy ste tam neboli na tom stole okrúhlom. Bol tam zástupca SK8, ten nás trošku zahriakol, že, prosím vás, nerozprávajte sa iba o súkromných a cirkevných školách, školstvo je širšie aj my, ja, my ako zriaďovatelia stredných škôl máme nejaké problémy, tak aj o tých chceme rozprávať. A ja som mu na to povedal, že ale v týchto zákonoch sa to viacej týka práve cirkevných a súkromných škôl, tam im hrozí zánik, tak preto sa bavíme o tejto téme. Ale iné, iné vážne výhrady nemal. Potom tam bol zástupca zamestnávateľov a ten vám dáva za pravdu, že áno, treba racionalizovať siete škôl, aj že tie malé školy napriek tomu, že je tam málo žiakov, aj môže tam byť individuálnejší prístup, tak nemajú dobré výsledky. Až že na jedno stredne veľké mesto stačí možno jedna stredná škola, aleže to je hudba budúcnosti, ale, ale nedával nám za pravdu, že hurá, pán Drucker prišiel s nejakými dobrými návrhmi. A ešte tam bol, ešte tam bol zástupca odborov, ale k tomu sa veľmi nechcem vyjadrovať, lebo ja mu vyčítam, že v parite kúpnej sily sú Slováci úplne na konci a že je to aj jeho zásluha a on, on to neberie.
A teraz, teraz čiže, čiže ja vás, pán minister, hovorím, vy ste výborný v marketingu, ale spojíte veci, prekrútite, dáte takú fotečku, hentakú fotečku, vytvoríte dojem, že všetko je super a že jak vám to krásne ide. Potom ste povedali, že ale však som bol na školskom výbore, však sedem hodín som tam s vami sedel, kurník šopa. No však ste bol. Veď ste spojili rozpravu o siedmich zákonoch do jednej. A keď to spravíte, neviem, že či to ostatných kolegov teda zaujíma, ale keď sa mám vyjadriť k siedmim zákonom, tak chcem sedemkrát po pol hodine aspoň o tom rozprávať. Ale nie, že mal som pol hodinu na sedem zákonov, čiže som mal pár minút, pán minister, a niektoré sú podstatné, niektoré sú tak dôležité, že to sa za tých pár minút alebo sekúnd nedá.
A pochváliť sa tým pani, pani Puškárová a pán minister, že ale veď sme sedem hodín sedeli na výbore, sedem hodín ku siedmim zákonom. A pani Puškárová nás tak šibala, že, keď sme chceli niečo povedať, nie, už ste raz vystúpili, už stačí, už stačí, lebo ešte toho máme toľko. Čiže tiež sme mali zatvorené ústa. Včera, teraz tu máme zlúčenú rozpravu, teraz už to nemáme z tých sedem zákonov v jednej zlúčenej rozprave, ale v troch a začali sme o desiatej v noci. Tak toto, toto ja teda nepovažujem, pán minister, za poctivé. Keď hovoríte, že keď pôjdeme nastaveným tempom a poctivo, tak dosiahneme výsledky. Vy od začiatku začínate nepoctivo. A to vám teda, pán minister, ku cti neslúži.
A teraz poďme k 138, o zákone o pedagogických odborných zamestnancoch. Naznačil som, aký štatút majú učitelia. Oni sú absolútne, ale absolútne frustrovaní. My tu máme viacej ako 35 kategórií pedagogických a odborných zame... kategórií a podkategórii pedagogických a odborných zamestnancov a uvádzate do života ďalšie v tomto zákone. A ja vám hovorím, toto je nezmysel, poďme to zjednodušiť. Vy máte štandardy o tom, ako má vyzerať taká a taká kategória a podkategória pedagogického odborného zamestnanca napísané na 650 stranách. V Británii majú to, kto je učiteľ, čo má robiť, čo nesmie robiť, akú má etiku a ako má postupovať, čo má robiť, majú napísané na 14 stranách. My to potrebujeme na 650 a teraz ďalších 50 strán poďme dať a vymýšľať ďalšie. Hráme sa tu na vojačikov so slovíčkami a učitelia sú na dne.
Ja som na výbore vám hovoril, že ako sa cítia učitelia na východe Slovenska, a medzitým som dostal stovky mailov. A tam mi píšu, viete, mám deviatačky v triede, v celej škole všetky deviatačky sú tehotné. Vy nemáte šajnu, čo to znamená učiť v takom prostredí. Dneska som sa dozvedel, že prepravca do jednej osady odmieta posielať autobus, lebo mu ho úplne zničili. A to také pikošky sa dejú dennodenne a učitelia sú ale absolútne frustrovaní. Ten zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, tam ste mohli urobiť trošku poriadok a trošku viacej učiteľov oceniť.
Čo sa týka zákona o odbornom vzdelaní. Tam zase kádeháci vám hovoríme. Toto, čo je, toto, čo dneska platí, je absolútne dávno prežité. My vám hovoríme, že povinná školská dochádzka znamená, že máte povinnosť prísť do školy v nejakom čase, ale nemusíte nič robiť. My končíme povinnú školskú dochádzku v území nikoho jeden rok po nastúpení na strednú školu. Bez toho, aby sme overili, že či žiak, študent, že či má nejakú zručnosť, či je pripravený na život. Trend vo svete je taký, že vzdelávanie sa končí vtedy, keď preukázateľne dokáže ten mladý človek niečo so životom urobiť a my kádeháci a konzervatívci hovoríme, keď sa dokáže o seba postarať. Ja to tu nevidím, pán minister. Keď hovoríte, keď hovoríte o prevratnej reforme, o mega reforme, ktorá všetko nastaví a nám bude lepšie a ušetrí nám desiatky miliónov, tak to tu nevidím.
Potom a idem, idem ako z rýchlika, lebo už mi prešiel, prešla polovica času. 245, školský zákon. Ja neviem, priznám sa, pán minister, neviem, lebo pri tých zmenách, ktoré zazneli za tých sedem hodín ku siedmim zákonom, tak neviem, že či sa to vyčistilo alebo nie, ale všimol som si, že kolega Horecký dneska sa dotkol vo svojom pozmeňováku domškolákov. Domškolákov je okolo 1 500. Okolo 1 500 deetí sa rozhodli rodičia vzdelávať doma. Nie pre srandu králikov, majú na to dôvody. A poviem vám, že v krajinách ako Kanada alebo vo vyspelom svete ten počet a percento domškolákov rastie, pretože rodičia postupne prestávajú dôverovať školským inštitúciám, lebo sa tam deje indoktrinácia. Lebo sa tam dejú veci poza chrbát rodičov, čo my ako kádeháci namietame. A teraz dva momenty, ktoré úplne sťažia život domškolákov, ktoré sú v tejto vašej novele a neviem, či ste ich opravili alebo nie. Lebo som, lebo nestíham toľko strán, toľko stoviek strán prelustrovať.
Prvá vec je, aby bolo jasné, Domškoláci potrebujú mať nejakú školu, nejakú, nejakú základňu, ktorá za nich zodpovedá. Viete, aká je priemerná vzdialenosť domškoláka od tej školy, ktorá ho vzdeláva alebo ktorá má nad ním patronát? Tipnite si. 188 kilometrov. Je asi 40 škôl na Slovensku, ktoré sú ochotné sa venovať domškolákom. Lebo keď ste, keď ste sa rozhodli, že doma budete vzdelávať deti, tak aj tak ste povinný mať nejakú školu, kde sa budete chodiť preskúšať, ktorá bude garantovať, že sa to vzdelávanie deje a že sa deje podľa pravidiel. Priemerná vzdialenosť je 188 kilometrov. Doteraz je možné, že môže byť žiak preskúšaný ústne alebo aj dištančne online, ak to rozhodne riaditeľ. Momentálne to, čo pán Drucker navrhuje, je, že už nebude možná dištančná forma, iba prezenčná. To znamená, že tých 188 kilometrov na preskúšanie tam bude musieť ten žiak absolvovať či chce, alebo nechce. A to úplne sťaží tým rodinám, predstavte si, že tí domškoláci, pani kolegyňa Vaľová, máte sa dobre? Ďakujem pekne, ďakujem pekne. No, čiže tí domškoláci, jeden rodič sa musel vzdať, vzdať príjmu, lebo vzdelávať dieťa doma, už len jeden otec pracuje. A teraz budú musieť cestovať stále na preskúšanie, aj keď už dneska viete vyštudovať online. Dneska, dneska viete robiť skúšky, viete robiť maturity online, viete robiť skúšky na vysokých školách online, koniec-koncov vyskúšali sme to počas pandémie.
A druhá vec, ktorá sa tam vsťažuje v tom zákone, je, že škola má fyzicky preveriť každý rok, v akých podmienkach sa doma dieťa vzdeláva. Doteraz to bolo, že škola preverí, keď sa požiada o domškoláctvo, o vzdelávanie doma, po novom musí fyzicky škola zabezpečiť preskúmanie obydlia. Čo to znamená? Že tie náklady pre školu stúpnu, lebo ona bude musieť každý rok poslať nejakého učiteľa alebo niekoho, aby to preveril, a preto oveľa menšia ochota tých pár škôl, ktoré existujú, bude sa nejakým spôsobom podieľať na tom, aby domškoláci mohli existovať. Tak prišli domškoláci toto vysvetliť, prišli to namietať a ja ani netuším, pán minister, či ste im vyšli v ústrety alebo nie. Ale ak nie, tak potom tu badám snahu obmedziť, zredukovať tento spôsob vzdelávania, obmedziť, zredukovať spôsob vzdelávania v súkromných a cirkevných školách a tlačiť dopredu jednofarebné socialisticko-komunistické vzdelávanie, ktoré sme tu teda mali a teda veľká sláva to nebola.
O trojročných deťoch som sa bavil s kolegyňou Tinou Gažovičovou, či to má byť povinnosť alebo nemá byť povinnosť. Nemáme, momentálne na Slovensku nie sú dostatočné kapacity predovšetkým v takých obciach, kde počet detí, napríklad v Lomničke, kde počet novonarodených detí je 140 ročne. Takých obcí je viacej a zabezpečiť kapacity, aby všetky trojročné deti tam mohli chodiť do škôlky, sa nám skrátka nepodarí do roku 2027, respektíve ´28. To je po prvé.
Po druhé, rozdiel medzi povinnosťou od troch rokoch sa vzdelávať alebo možnosťou, to je to, s čím prichádzame my, poskytnime možnosť všetkým, ktorý to potrebujú, a motivujme, lebo tá práca, tá práca, ako povedal kolega Horecký, práca v osadách to nie je to, že prinútite nepripravené, vyhúkané trojročné dieťa, že musí chodiť do škôlky, že toto mu pomôže, keď príde domov do úplne toxického prostredia. Keď nezačnete komplexnú robotu na úrovni ministra práce, sociálnych vecí, na úrovni ministra vnútra, ministra školstva a ďalších, tak sa to skrátka nepodarí. Toto je, toto je administratívne opatrenie, ktoré niečo prikazuje, a také príkazy tu systém neopravia. Čiže my hovoríme v prípade materských škôl nie o povinnosti, ale o vytvorení podmienok tak, aby každé trojročné dieťa, ktoré potrebuje, aby mohlo, a potom práca s matkami.
Včera to tu zaznelo, nie, tu to nezaznelo, pardon, včera som komunikoval s ľuďmi zo Slivníka Malého a potom zo Starej Ľubovne a tí mi hovoria, mám na jednej ulici, na jednej strane je škola a na druhej strane je nejaké ďalšie zariadenie, ktoré, ktoré ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny vybudovalo, nejaké komunitné centrum povedzme a ony vôbec nevedia, že kto, čo robí. Tam tá práca v komunite nefunguje, nikto to neprepája. V miliónoch sa míňajú europeniaze na nejakú integráciu ľudí z vylúčeného prostredia a nebaví to, nefunguje to. Čiže kým toto nenastavíme, kým toto neopravíme, tak príkaz pre trojročné deti nebude fungovať. Tie komunity sú proste tak zle nastavené a učitelia, ktorí v týchto komunitách pracujú, sú na pokraji síl. Aleže na pokraji síl. Tak keď chcete prísť, pán minister, s reformou, tak tam. A to čarovné slovíčko inklúzia, no tam to, tam vám to ani matematicky nevyjde. V okresoch, ja som spomínal, že už je päť alebo šesť okresov na východe Slovenska, kde je, už sa rodí viacej rómskych detí ako nerómskych, dokonca v dedine, že sa narodí viacej detí ako, teda v rómskej osade sa narodí viacej detí ako v okresnom meste. To je už dneska fakt a tomu budeme musieť čeliť, ale nie týmito zákonmi. Ďakujem pekne.
Vystúpim v rozprave ešte k ďalším bodom, ale teda tieto body budeme namietať a v prípade, že nebudú zapracované v pozmeňujúcich návrhoch, tak to nepodporíme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Chcem reagovať na vaše vysvetlenie, ktoré ste poskytli k tomu, že sa rokovalo o školských zákonoch po dvadsiatej druhej hodine. Dohoda jednoducho bola, že sa predlžuje vaším rozhodnutím vašich poslancov rokovanie Národnej rady o rozpočte do polnoci. Keď by tento rozpočet bol dorokovaný, tak, tak ako to bolo obvyklé desiatky rokov v tejto snemovni, tak končí rozprava a nasledujúce body vždy, nepamätám si jediný prípad, žeby začali a to dokonca bez nejakého úsilia a dohody s opozíciou, bez akéhokoľvek avíza hneď v noci po takejto hodine.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa Gažovičová Tina, tak po včerajších dvoch hodinách a po hodine sa teraz konečne cítim, že odborne diskutujeme. Nesúhlasím so všetkým, čo si povedala, máme na niektoré veci iný pohľad a môžme teraz odborne diskutovať, že či v troch rokoch dáme povinnosť, aby dieťa prišlo do materskej školy, alebo či ich budeme, tie deti a hlavne ich rodičov, lebo tam treba úplne komplexný prístup, to sa nedá, že prinútiť dieťa, keď ostane sociálna situácia a ekonomická situácia rodiny v takom istom stave, to sa celkom nepodarí. Jano Horecký prišiel s tým, aby sme vytvorili, aby každé dieťa, ktoré v troch rokoch, a ich teda rodič požiada, aby mal tú možnosť a ďalej tlačíme na to, aby sme motivovali tie rodiny, aby sa zlepšovala ich sociálna situácia. Čiže my hovoríme o možnosti, pozitívnej motivácii, vy hovoríte o povinnosti. Chcem povedať, že takúto povinnosť od troch rokov v Európe tuším majú Maďari a ešte Francúzi. V ostatných krajinách to je štyri, päť, šesť alebo dokonca sedem rokov, kedy je povinnosť vzdelávať, a tu sa môžme odborne baviť, že toto áno alebo toto nie. Takisto sa môžme spolu porozprávať o tom, že či maturita z matematiky aspoň na nejakej základnej úrovni, kde chceme, aby maturant mal základnú matematickú, ekonomickú gramotnosť, či áno alebo nie, a potom vyšší level tí, ktorí sa matematike budú venovať. Zase odborná téma a zase sa chvíľku cítim, že sa rozprávam v parlamente s kolegyňou, ktorá dačomu rozumie a že to nemusí byť o polnoci, tak za to ti ďakujem.

Ďakujem pekne, kolegyne a kolega, za vaše pripomienky. Stručne.
Martin, máš pravdu, bolo to pre mňa naozaj takým sklamaním, nepríjemným prekvapením, keď sme predpokladali všetci na školskom výbore, sme o tom hovorili, že budeme rokovať o školských zákonoch nasledujúci týždeň a, samozrejme, sledujeme rokovanie, poznáme program. Keby sme si nezavolali aj na, pani tajomníčke, tak jednoducho potichu sa tu o polnoci, do polnoci prerokujú zákony a nemôžeme k tomu vystúpiť ani predložiť pozmeňováky.
Pani kolegyňa Tina, my sa v podstate nerozporujeme, pretože keď hovorím o tom, že, a nehovorím to ja, hovoria to štúdie, hovoria to skúsenosti, že cesta ku dieťaťu v útlom veku vedie cez rodiča, tak cieľ je rovnaký. Ten rodič, my potrebujeme jeho súčinnosť, jeho súhlas, jeho spoluprácu, aby tie deti vykročili von z tej pasce generačnej chudoby, a to aj cestou ranej starostlivosti, ktorá musí byť dávkovaná tak, ako to oni dokážu si zmanažovať aj zvládnuť. Toto je zásadná vec. Nikdy to nefunguje proti vôli rodiča, ledaže by ste si to dieťa chceli osvojiť a z tej rodiny jednoducho vyňať. Inak to nefunguje. Nemôže v takomto prípade rodič a trojročné dieťa a inštitúcia stáť na opačných póloch. Aby to bolo úplne pochopiteľné, tak podobá sa to na dobrý úmysel. Dieťa sa potrebuje zdravo vyživovať, potrebuje jesť povedzme aj ovocie. No skúste do trojročného decka, ktoré odmieta nejaký druh stravy, nasilu túto stravu dostať. To si ľahko viete predstaviť, máme tie skúsenosti, že by to len zle skončilo. A toto je ešte zložitejšie.
Ďakujem.