Videokanál klubu

Ďakujem pekne pán kolega Hajko. Hovoril si o niekoľkých veciach, ktoré ma zaujali. Dal si fokus na oceňovanie ľudí, ktorí nasadzovali seba v boji proti totalitným režimom a za to chcem aj ja poďakovať ÚPN, že jednak že má vlastné ceny. Dáva vlastné ceny za odpor proti nedemokratickým režimom a boj za obnovu slobody a demokracie a tiež cenu za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenia myšlienok slobody a demokracie. Tiež vyjadrujete sa k štátnym vyznamenaniam. Toto považujem, podobne ako kolega Hajko, za dôležité, aby sme tých ľudí, ktorí hrali dôležitú úlohu, ktorí boli odvážni, vedeli ísť proti prúdu, aby sme ich vedeli predstaviť viac na verejnosti, tak som sa zamyslel nad tým, či by sme nemali mať aj počas roka väčší dialóg s vami o tom, aj ako poslanci zákonodarného zboru. Tiež si spomenul míľniky v našej spoločnosti, roky 1948, 68, 88 a 89, aby sme si ich viac pripomínali. Áno, toto sú dôležité roky a možno špeciálne ten 1989, ktorý prvýkrát sme ho neslávili ako deň pracovného pokoja, ako štátny sviatok. Verím, že sa toto podarí tiež do budúcnosti zmeniť, ale o to dôležitejšie sú vaše aktivity, vtedy najmä spomínaný Festival slobody. Tiež oceňujem vaše aktivity, spomeniem to aj vo svojom príspevku v rozprave, ale napríklad aj to fungovanie bádateľne, ktoré normálne je skôr pre odbornú verejnosť, tak počas Festivalu slobody je otvorená pre širokú verejnosť a opäť tento rok som mal možnosť aj so svojou manželkou sa zúčastniť veľmi zaujímavej prezentácie o sledovaní občanov komunistickou štátnou bezpečnosťou, takže toto odporúčam aj kolegom na budúci rok takéto aktivity. Je to veľmi veľmi zaujímavé.

Ústav pamäti národa je kľúčovou inštitúciou pri budovaní kolektívnej pamäte Slovenska. To sú už stovky kníh a oral history filmov. To sú filmy, to sú konferencie, prednášky, časopis, ocenenia, každoročné stretnutia. Ústav pamäti národa je súčasťou celej siete týchto pamätných inštitúcií v rámci celej bývalej komunistickej Európy. Takto sme súčasťou tej európskej pamäti, by som povedal Európy. Ústav pamäti národa tvorí skutočne historickú rolu pri budovaní nových generácií. Známy britský rabín, už zomrel Sacks, si v jednej knihe položil otázku, čo zachránilo židovský národ, že 2000 rokov prežili v diaspóre a podržali si svoju identitu. On povedal, že boli to tri veci. Rodina, vzdelanie a pamäť. Čiže v tomto smere je úžasné, že máme takúto inštitúciu a verím, že sa podarí zrekonštruovať celú tú budovu, ktorú jej minulá vláda dala aj s peniazmi na aspoň projektovú vybavenosť a že sa dožijem ešte aj toho, že bude štátom podporované múzeum obetí komunizmu, aby toto tu ostalo ako jasná pečať toho štyridsaťročného obdobia, ktoré sme všetci zažívali. Takže ja ďakujem Ústavu pamäti národa a vyzdvihujem jeho činnosť. Ďakujem.

posudok má váhu, to je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko, máme tu úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň, sme ho zrušili, táto snemovňa ho zrušila. Takže my sme v čase úpadku inštitúcií, by som dokonca povedal aj ich úmyselného nahlodávania a rozkladu a štát musí stáť na inštitúciách. Keď inštitúcie nefungujú, nefunguje celý štát a to sa netýka len, to sa netýka len spoločnosti, týka sa to aj biznisu, napríklad teraz pred chvíľou sme tu hovorili ja neviem o obchodnom registri. Skutočne o súdoch. Ak tieto inštitúcie nefungujú, tak sa nedarí pochopiteľne ani biznisu. A keď a nedarí biznisu, tak sa už nedarí potom nikomu, pretože štát, vláda môže mať plné ústa sociálnej spravodlivosti a plné ústa dotácií pre ľudí atď., keď tie dotácie tú spravodlivosť niet z čoho napĺňať, tak jednoducho sú to len prázdne slová. Takže ja želám Ústavu pamäti národa a pánovi predsedovi, aby a ústavu ďalej darilo. Skutočne, čo sa mňa týka osobne a myslím si aj celého klubu KDH má našu podporu tento ústav. My mu prajeme, aby fungoval ďalej a myslíme si, že tento ústav by mal fungovať ďalej, pretože sú aj štáty, ja neviem napríklad Nemecko, kde už išli cestou, že tento úrad zrušili, ale myslím si, že na Slovensku potrebujeme úrad aj po 36 rokoch, ako sme ten minulý režim nechali padnúť a zakončím výrokom človeka, mysliteľa, ktorého si veľmi vážim, volá sa Dahrendorf a ten povedal, že ak chcete zmenu systému, aby sa skutočne tá zmena systému udiala a zasiala do spoločnosti naplno, potrebujete tri generácie. Tri generácie, to znamená 60 rokov, keď dobre počítam. Zatiaľ máme za sebou 39, to znamená dve tretiny, 36, ani nie dve tretiny. Takže my potrebujeme ďalšie roky, ďalšie desaťročia a myslím si, že v tomto budovaní vôbec celej historickej pamäte na Slovensku má ÚPN nezastupiteľné miesto. Ďakujem za pozornosť.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Rovnako by som sa rád vyjadril k výročnej správe ústave, výročnej správe Ústavu pamäti národa. Musím povedať vlastne tak ako moji predrečníci, že si vysoko vážim prácu tejto inštitúcie, pretože popri tom, čo robí, popri skúmaní, archivovaní, publikovaní, organizovaní podujatí, osvete, prednáškach, výstavách a tak ďalej, tak robí ďalšie aktivity, ktoré sú veľmi významné pre našu spoločnosť. Ja len spomeniem aspoň dve také dôležité veci. Jedna vec je, že Ústav pamäti národa udeľuje ceny, udeľuje ceny konkrétnym postavám, konkrétnym ľuďom. Ja si myslím, že to je v našej spoločnosti, kde je vyslovene problém, aby sme si dokázali vážiť autority, teda, aby sme si dokázali vážiť ľudí za ich nezištnú činnosť a obetavú, tak to je mimoriadne dôležité, aby sme vyzdvihovali práve takýchto ľudí, ktorí boli ochotní nasadiť samého seba do zápasu s totalitnými režimami. Je to mimoriadne dôležité a myslím si, že je to aj dôležité z hľadiska, z hľadiska výchovy, čo tu bolo tiež spomínané. Druhá vec, ktorú spomeniem je, že Ústav pamäti národa je ten, ktorý vlastne stále stráži tie míľniky, míľniky, ktoré nás sprevádzali v 20. storočí. Vyslovene sú to hlavne roky 1948, 1968 a 1989. To sú míľniky našej spoločnosti a treba si tieto míľniky pripomínať. Skutočne napríklad aj v dnešnom období, áno, bola tu polemika, či žijeme vlastne v netotalitnom režime? Nežijeme., samozrejme, že nie, ale keď si spomenieme napríklad na rok 1948, tak vlastne parlamentnou ústavnou cestou sa dostala k moci jedna jediná strana, ktorá potom vlastne dokonala to dielo, až dá sa povedať o dva, o dva mesiace, o tri mesiace, ak si dobre pamätám, voľbami, ktoré už boli úplne zmanipulované a kde táto strana získala, získala monopol a potom však vieme, čo nasledovalo ďalších 40 rokov. Ďalšia vec, ktorú spomeniem, je, že je to práve Ústav pamäti národa, ktorý organizuje festivaly Slobody od nežnej revolúcie v roku 1989. Je tam už 15 ročníkov, ak si dobre pamätám. Opäť je to mimoriadne dôležité, aby sme si aj tento rok vlastne ten program zahŕňa dva týždne podujatí. Je veľmi dôležité, aby sme si pripomínali, pripomínali rok 1989, tým skôr, že tento rok sme 17. november neoslavovali ako sviatok, teda deň pracovného pokoja. Sviatok to síce bol, ale iba na papieri, pretože bol, to bol to pracovný deň. Takže je veľmi dôležité, aby tu bola inštitúcia, ktorá, ktorá stráži, bedlivo stráži, aby sme si to ďalej, ďalej pripomínali. Nevidím v tomto štáte, nevidím v tejto republike žiadnu inú inštitúciu, ktorá by venovala práve tomuto takú veľkú pozornosť, ako je Ústav pamäti národa a má to vlastne aj v názve, že je to ústav pamäti, pretože budovať historickú pamäť je mimoriadne náročná vec, najmä keď nám ju deformujú rozličné postoje a týka sa to aj nás politikov, ktorí sme tu. Deformujeme svojimi vyjadreniami, deformujeme svojimi postojmi k iným autoritárskym, dokonca totalitným režimom, ktoré sú na svete. Takže deformujeme to a práve preto som rád, že je zo zákona zriadená inštitúcia, ktorá si osvojila túto myšlienku a venuje sa, každoročne sa venuje, úpenlivo sa venuje tomu, aby sme si ten, tú spomienku na rok 1989 nenechali vyblednúť. Ja ešte spomeniem, že si veľmi vážim tú činnosť, ktorý, ktorú robí Ústav pamäti národa, čo sa týka prevádzkovania, prevádzkovania bádateľne, lebo áno, musíme, musíme mať otvorené dvere pre tých, ktorí chcú získať viac informácií, tiež oceňujem sprístupňovanie dokumentov po bývalých bezpečnostných zložkách štátu za roky 1939 až 1989. Áno, musíme si pamätať. Boli to konkrétni ľudia, konkrétni ľudia, ktorí tomu režimu slúžili. Nebolo to nejaké, nejaké fluidum. Nebola, neboli to, neboli to nejaké inštitúcie, by som povedal, ale boli to konkrétni ľudia, ktorí boli v tých inštitúcií a ktoré, ktorí nám, ktorí vlastne tie, ten režim držali pri moci. Zabudol som ešte na jednu vec, Ústav pamäti národa udeľuje ceny, ale aj sa vyjadruje k cenám. Toto považujem za veľmi dôležité, pretože cenu, cenu, vládnu cenu tento rok dostal človek, ktorý bol vo zväzkoch, hej? Dostal cenu od vlády, od vlády dostal cenu človek, však ja poviem meno, je to Jozef Banáš. Dostal cenu, ktorú napriek tomu, že sa podieľal na, na, na fungovaní toho režimu pred rokom 1989. To, aby niekto v tomto štáte povedal, že pozor, pozor, táto cena tam nemala byť udelená je vecou veľkej odvahy. To vôbec nie je jednoduché a nielen odvahy, ale je to aj vecou, vecou autority. Jednoducho táto inštitúcia má autoritu a to je zásluhou toho, že ako koľké roky pracuje, má autoritu a tým pádom jej slovo, ktoré vyriekne, jej posudok, jej posudok má váhu. To je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko a máme tu Úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň? Sme ho zrušili. Táto snemovňa ho zrušila. Takže my sme v čase úpadku inštitúcií...

Ďakujem za slovo.
Ďakujem ti, pán kolega Gábor Grendel, za tvoje vystúpenie i za to, že si spomenul tú nehoráznu vec, že opozícia je obviňovaná per huba, prepáčte, z podnecovania práve týchto drobných kriminálnych činov tým, že poukazujeme na zle urobenú sedemkrát opravovanú novelu Trestného zákona. Nuž pravý opak je pravdou. Keď bola pred dvomi rokmi práve táto účelová novela realizovaná tu, keď sa o nej rokovalo v skrátenom legislatívnom konaní, ako najdôležitejšej veci, kedy koalícia chránila záujmy stíhaných ľudí, doslova, tak sme varovali pred neblahými dôsledkami takto narýchlo a účelovo šitej novely. Hovorili sme o tom, že tisíce prípadov trestného stíhania trestných činov budú musieť byť preklasifikované, uzavreté, postúpené ako priestupky, pretože sa zmenila ich klasifikácia a tak sa, ako sme sa potom dopočuli, znížila kriminalita. Ale realita bola presne opačná. A to, pred čím sme vás varovali, pred čím sme vystríhali aj v záujme Slovenskej republiky občanov a všetkých, tak to sa teraz deje. Nikto normálny a súdny z toho nemá radosť.
Preto rozumieme, že prichádzate s touto siedmou opravou zle napísaného zákona, Trestného zákona a trestných kódexov. Tak dúfam, že no, ale to je veľmi naivné, možno sa tu podpisuje moja tridsaťpäťročná pedagogická dráha, stále dúfam a nádejám sa, že sa z toho dokážete poučiť a prestanete zneužívať moc.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja by som sa vyjadril ku kolegyni poslankyni, čo čítala teda môj výrok, neviem, z koľkého januára to bolo. Ja poviem len toľko, že dnešné úpravy Trestného zákona sú len dôsledkom zle nastavenej trestnej politiky vlády, ktorej hlavným cieľom nebolo riešiť kriminalitu, ale zahojiť svojich ľudí, je to tak. Novelu Trestného zákona, ktorú pán minister predložil, označujem skôr za neskorú prvú pomoc, ktorej potrebu vyvolala spackaná predchádzajúca úprava, verejné dostupné dáta podľa, podľa mňa jednoznačne ukazujú na rast kriminality, no vláda varovania z obcí, miest, obchodov aj samých občanov dlho ignorovala. Takže opakovanie recidívy pri drobných krádežiach Trestného zákona síce nie sú systematickým riešením, upozorňujem nie sú, samozrejme, no v situácii, v súčasnej situácii ide o jediné okamžité realizovateľné opatrenie. To je ten rozdiel od januára, to je ten rozdiel od januára od minulého roka, keď sa, ako vieme, úplne preorávali celé tieto kódexy a musím jedným dychom dodať aj to, že my sme už aj vtedy hovorili, že ak sa aj v tejto oblasti mení Trestný zákon, sme sa tým netajili, že tam treba zmeniť trestný zákon, tak treba riešiť, samozrejme, aj predpisy, ktoré súvisia s priestupkami, to je, to je veľmi dôležité. Takže to je na margo toho, čo ste si dovolili spomenúť moje meno a môj výrok, vlastne ste replikovali, replikovali výrok pána ministra.

...úrad, ktorý sa absolútne netýkal tých bežných ľudí. Tak ja som šiel včera sem z Popradu, tak som rozprával s jedným pánom na pumpe a on mi hovorí, že to čo v tej Bratislave preboha riešite? Toto nás absolútne netrápi. Nás trápi to, že sa tu dejú tie veci jednoducho, my nemáme jednoducho, máme zhoršený životný štýl, jednoducho máme problémy s cenami, máme problém s potravinami, máme problém s prácou. Ale tento parlament to nerieši. My tu máme zákony, ktoré sme chceli predkladať, ale my nemáme šancu. My nemáme šancu predložiť ani návrh zákona lebo zase budú predložené na ďalšiu schôdzu. Lebo my tu riešime vás. Riešime tu vás a vaše problémy, ale nie problémy ľudí, ktorí vás volili. Si myslím, že ľudia sú už z toho sklamaní, sú unavení. A jak presne Martin povedal, to vrie, to vrie tak v spoločnosti, že tá spoločnosť vybuchne.

Ďakujem veľmi pekne pán predseda. Zuzka Števulová, taký by som povedal, že smutný pohľad do toho celého procesu si dnes povedala. Presne si vymenovala veci, ktoré tu mali byť spravené, ktoré nie sú urobené a ja si myslím, že aj z tvojej strany, veď viackrát opakovane tu bolo, že aj ponúkaš aj pomocnú ruku, že by sa niektoré veci opravili, lebo to nie je o tom, že teraz jak niekto tu tvrdí, že my tu niekomu škodíme a máme tu škodiť. Nie, všetci v tejto krajine žijeme, žijú tu naše rodiny a chceme aby sa tu žilo bezpečne, veď to je podľa mňa priorita, ale takáto pomocná ruka od nikoho tu nie je, veď pán minister sa o tom nechce baviť. Veď keby pán minister chcel zvolať okrúhly stôl, tak ho dávno zvolá a nemuseli sme tu riešiť tieto veci SLK. Čo sa SLK vyrieši? Príde zase ešte nejaký rýchly pozmeňovák a zase sa niečo rýchlo upraví a bude to z noci na noc. Veď tak sa zákony jednoducho prijímať nemajú. A to je presne o tom, čo sa tu bavíme, že na čom nám tu vlastne záleží, čomu záleží tomuto parlamentu, že tu je desiaty deň. Keď tu dneska som počúval ráno, desiaty deň sme riešili Úrad na ochranu oznamovateľov. Úrad, ktorý sa absolútne netýkal tých bežných ľudí. A keď som šiel včera sem z Popradu, tak som sa rozprával s jedným pánom na pumpe a on mi hovorí, že to čo v tej Bratislave preboha riešite, toto nás absolútne netrápi. Nás trápi to, že sa tu dejú tie veci, my nemáme jednoducho, máme zhoršený životný štýl, jednoducho máme problémy s cenami
=====

Ďakujem za slovo. Dve veci pani kolegyňa. Začala si s tým, že neviem čo mám povedať, ale povedala si dosť vážne veci. Tak najprv si vravela o tom, že či tým, ktorí prichádzajú s návrhmi zákona dokonca v skrátenom legislatívnom konaní, že či im vôbec záleží na tom, aby to prešlo, ale skúsenosť z tejto schôdze je taká, že príde jedna z vládnych strán alebo nejaký minister s nejakým návrhom zákona a ešte v priebehu rozpravy príde z inej vládnej strany niekto, ktorý dá iný pozmeňovací návrh a potom sa to napríklad pánovi Gašparovi z inej vládnej strany nepáči a sa spolu naťahujú. Jeden niečo stiahne, potom druhý stiahne, potom navrhne niekto iný niečo a tak, čiže oni nieže len či im na tom záleží, oni ani netušia, lebo oni prídu v skrátenom konaní nepripravení, potom sa dozvedia, že Európska únia s tým nebude súhlasiť, lebo budú menej chránené európske peniaze a to už nám viackrát vytkli. Takže musia to prerobiť, niekto v dobrej viere, dokonca kolega Bartek, ktorý sa tým témam až tak nevenuje, ale aj on prišiel s pozmeňovákom, potom ho zhulákal Gašpar atď., čiže ja si myslím, že majú sami v tom chaos a že už to medzi nimi vrie, že SMER a HLAS si teraz za plentou už niečo vysporadúvajú, nejaké účty a za chvíľku sa to ukáže. A potom tá druhá vec, ktorú si spomínala, to sú tie skúsenosti s tými drobnými krádežami bežných ľudí, aj kolega Pročko na teba reagoval, ale čo je problém, že ono to ako v tlakovom hrnci vrie ďalej a ďalej a tá spoločnosť to neudrží, ono to niekde vybuchne. Ale vybuchne to na nich, vybuchne to na vás pán Susko. Ľudia už sú hotoví. To, že vám v štatistikách klesajú počty trestných činov, no keď vás niekto okradne do 700 eur, nie je to trestný čin, ale to je len krivenie pravdy. Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Pán Dušenka, veľmi zaujímavé vystúpenie, aj by som si tu urobil taký malý, taký malý exkurz do minulosti, čiže ako sa schvaľovala novela trestného zákona, tak dopredu zlá opozícia, čiže jeden, dva, tri, štyri, koľko nás tu je? Zlí poslanci opozície povedali, že tu stúpnu drobné krádeže. Všetci povedali, že to nebude pravda, pán minister povedal, že to, že zavádzame, že klameme. Potom s tým prišli obchodníci, ktorí povedali, že sa kradne a že sa zvýšila kriminalita v obchodoch, tak boli zlí obchodníci, že si vymýšľajú, že to nie je pravda, ale potom prišlo ZMOS, prišli mestá, obce, že sa zvýšila kriminalita v mestách a obciach a že už nestíhajú ani so svojimi mestskými hliadkami zabezpečovať bezpečnosť v mestách. Na to všetko potom pán minister povedal, že ideme zmeniť novelu trestného zákona, aby sme ju opravili, lebo sme ju pokazili. Vy ste ju pokazili, my sme vás na to upozorňovali, lebo vašim cieľom bolo znížiť tie trestné sadzby pri veľkých krádežiach a veľkých podvodoch a nemohli ste to spraviť tak, že necháte horálkové krádeže len tak. Teraz sa vám to vrátilo. Vrátilo sa vám to aj s úrokmi a najhoršie na tom je to, že na to doplácajú ľudia v regiónoch. Teraz si vezmite, že máte v opustenej dedine, kde žije 200, 300 ľudí obchod, kde pracuje predavačka, kde jej každý deň príde nejaký človek, nebudem menovať teraz kto, ukradnúť nejaké potraviny, ukradnúť nejakú, nejaký vec z obchodu a robí to pravidelne a ona s tým nevie nič robiť, lebo to nikto nevie zabezpečiť, lebo štát v tejto veci zlyhal. Zlyhali sme, čo sa týka ochrany a bezpečnosti v regiónoch. Zlyhali ste a je to vaša vina. Upozorňovali sme vás na to všetci.