Videokanál klubu

Áno, ja sa pripájam k tomu, čo ste, kolegovia, povedali, a to je skutočne, možno niekomu aj napadlo, že ak nám nesedí tá inštitúcia, tak čo tak ju zrušiť, možno premenovať, ale (povedané so smiechom) v podstate zmeniť, zmeniť jej, zmeniť jej vedenie a možno ju nejakým spôsobom pacifikovať. Áno, áno, myslím si, že to je legitímna úvaha, pretože tak, ako sa správa vláda k Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, tak to nasvedčuje, že keby bola taká príležitosť, môže sa také niečo stať.
Ja ťa, kolega František, trošku doplním. Je tam tá rada, tá rada je plná, je obsadená, hej, teraz tá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, personálne, ale je tam presluhujúci človek, tak by som to povedal. Tak to funguje. Ale v podstate máš pravdu, pretože ten človek, ktorý tam presluhuje, tak v podstate on nevie dňa ani hodiny, hej, a tiež ako byť na mieste predsedu, tak neviem, neviem, s kým počítať, hej? Pretože kto, kto bude ten môj nový kolega? Taký alebo hentaký, hej? Takže je to, samozrejme, nebezpečná situácia, keď sa to personálne takýmto spôsobom podceňuje, alebo účelovo naťahuje, aby sa, aby, aby tá rada konala, aby bola pacifikovaná týmto spôsobom.
Takže ja len zopakujem, v každom prípade, by sme sa mali vážne zamyslieť nad tým, ako Rade pre rozpočtovú zodpovednosť vrátiť jej váhu a obávam sa, že možno bude musieť prísť až na nejaký kolaps, hej, aby sme si potom uvedomili, že tá rozpočtová rada nás pred tým kolapsom vystríhala.

Pán kolega, keď som ťa počúval, tak som si uvedomil, že pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pán Kišš, vy máte jedno šťastie (povedané so smiechom), že ste ustanovený ústavným zákonom, lebo ináč by ste už boli dávno zrušený, ako bol zrušený Úrad na ochranu oznamovateľov. No proste robíte problémy, tak vás treba zrušiť, alebo možno v tom lepšom prípade by vás prevelili povedzme pod ombudsmana, tam by ste dostali nejaké oddelenie, že môžete kontrolovať nie ľudí, či sú zneužívané ich práva, ale ekonomické ukazovatele.
Pán kolega Hajko, ty si jasne povedal, že nevedia doplniť ďalšieho člena. Nechcú. A mňa napadlo, že to isté je pri tom Ústavnom súde. No to je najlepšia cesta nechať aj toto, aj ten Ústavný súd vymrieť. No proste kým oni všetci vymrú a potom síce to bude tak, ako za komunizmu, že síce v ústave bol Ústavný súd, ale nebol, neexistoval. To je slovenská cesta. V ´91., v 90. roku bol prijatý lustračný zákon. Slovenská republika po jej vzniku v ´93. ho prijala, ale nezriadila inštitúciu, ktorá by to robila. Čiže bol lustračný zákon, ale nebol výkon, nemal kto to vykonávať. Tak toto smerujeme k vedúcej úlohe vládnej koalície. Čiže čokoľvek, čo nás tu má rušiť, nejakým spôsobom síce môže byť na papieri, aby sme sa ukázali pred Európou, že sme demokratickí, ale nebude existovať. Nebude existovať. A keď ešte zatiaľ bude existovať, no tak ho budeme ignorovať, vlastne ako keby sme ho zrušili. Treba si pekne sledovať tieto kroky, lebo tu sa stráca akákoľvek ochota byť kontrolovaný. Vidíme to pri tých odvolávaniach, vidíme to pri všetkých inštitúciách, ktoré kontrolujú túto vládnu koalíciu.
Hovorí to o tom akože, alebo ona nechce, aby ich niekto kontroloval, alebo už je v takej zlej situácii, že iné jej neostáva, len... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

ešte stále to Grécko, ktoré bolo vtedy pred nami a ďaleko pred nami. Desať rokov, desať rokov ešte to tí Gréci cítia. Ja často chodím do Grécka, tak to vidím. Milión Grékov opustilo štát, milión Grékov, pretože zrazu bolo v tom štáte zle. Chceme toto? A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, hoci, hoci to robí, robí veľmi opatrným spôsobom, ale v podstate nás upozorňuje na to, že ak budete takto pokračovať, tak sa na tú grécku cestu dostaneme. Toto nám hrozí. To znamená, tu nerokujeme o nejakých fazuľkách, keď tu máme túto správu. My rokujeme o tom, čo bude s týmto štátom o niekoľko rokov. Ak budeme takto pokračovať ďalej, tak sa dostaneme na tú grécku cestu. A toto robí rozpočtová rada.
A teraz, čo s ňou robí vláda? Pozrime sa, čo s ňou robí vláda. Minister financií tu stál a predstavoval štátny rozpočet na budúci rok. Rozpočtovej rade venoval hádam tretinu svojho vystúpenia a štýl takéhoto: Čo to s nami robia? To je politická inštitúcia? To re... predsedu, ta toho si tam dali Oľanáci a neviem čo vykrikoval. Samozrejmé, že vždy sú politické nominácie, keď sa dopĺňa rozpočtová rada. Ale on dehonestoval túto inštitúciu v priamom prenose. On neútočil na predsedu, on útočil na inštitúciu. To je dôležité. A keď si rozoberiete rad-radom, ako sa tu útočí na inštitúcie, však sme, máme čerstvý príklad, úrad pre oznamovateľov, my sme ho zničili, my sme zničili inštitúciu, a ničíme tie inštitúcie jedny za druhým, jednu za druhou. A tým pádom vlastne ničíme štát. To je veľmi dôležitá vec.
A nie, aby sa nečkalo len ministrovi financií, ja som bol nedávno na diskusii, na verejnej diskusii v rozhlase s ministrom práce. Išiel vybuchnúť. Čo to tí v tej rozpočtovej rade robia? Oni si, oni vyčíslili, že aký bude dosah tretieho konsolidačného balíka na ľudí, na rodinu s dvoma deťmi, 850 eur. To nemajú vlastnú robotu? To musia toto vyčíslovať, takúto nadprácu robiť? A čo majú robiť? Prosím vás pekne, čo majú, však to je ich robota. Keď rozpočtová rada vypočíta, že len pre tretí konsolidačný balík bude hrubý domáci produkt, rast hrubého domáceho produktu skoro o pol percenta nižší, a tak ako to je, to je skutočne ako je to tak. Jednoducho oni to, oni musia na to upozorňovať. A my to hádžeme, nie my, ale vláda to hádže do koša. A ešte dehonestuje túto inštitúciu.
Takže my sa doslova zahrávame s ohňom a skončí to tým, že, opakujem, zákon, ústavný zákon prijalo celé politické spektrum. Celé politické spektrum. Tuším to bolo 2015, ak si to dobre pamätám. Celé politické spektrum. A teraz jedna časť politického spektra, lebo jej to vyhovuje, lebo sa cíti prichytená, tak jedna časť politického spektra bude túto inštitúciu dehonestovať a neviem, kam ju chce až dotlačiť. Však my si týmto spôsobom, vlastne my sa chceme klamať. My sa chceme klamať, pretože nie sme schopní sa pozrieť do zrkadla, čo sa deje.
Takže, prosím vás, keď rokujeme o tejto, o tejto správe, uvedomme si aj tieto veci. Ja by som bol veľmi rád napríklad, čo je legitímna požiadavka, aby v prípade schvaľovania rozpočtu, štátneho rozpočtu, bol povinne prítomný predseda rady. Povinne prítomný. Nieže ako to bolo tento rok, že mu tri dni pred tým, ako sa rokovalo o rozpočte, poslali nejaký, nejaký rozpočet, hej? Tak sa muselo cez víkend nejako, nejako chystať a bol som na tom zasadnutí výboru, nedostal ani poriadne slovo predseda rozpočtovej rady. To takto, takto chceme pokračovať ďalej? Prosím vás pekne, zamyslime sa nad tým.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda rozpočtovej rady, na úvod poviem toľko, že na tejto schôdzi, na tejto schôdzi sme vlastne mali doplniť Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, je tam presluhujúci člen a ťahá sa to niekoľko mesiacov. Takže nielen Ústavný súd, ale vidíme, že aj rozpočtová rada a ak by som tieto inštitúcie prirovnal, tak povieme, že Ústavný súd je garantom ústavnosti, čo sa týka triezveho prístupu, čo sa týka našich právnych predpisov. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť je garantom, garantom toho, že je tu niekto, kto stráži verejné financie. To nie je nejaký prázdny pojem alebo, alebo nejaký technický pojem, hoci tu dnes technicky väčšinou diskutujeme, keďže sa na finančnom výbore nedalo o tom týmto spôsobom diskutovať, teraz sa nám to presúva priamo do pléna. Rovnako som potešený ako, ako, ako kolega Kišš tým, že sa predsa táto rada, táto správa dostala na rokovanie tejto snemovne, i keď to je v hodine dvanástej, by som povedal, pretože nie dni, ale hodiny, hodiny snemovania sú spočítané, tohtoročné hodiny.
Takže máme pred sebou správu hodnotia plnenia pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a pravidiel rozpočtovej transparentnosti za rok 2024. Ja viem, ťažký pojem, ale vytvorila ho ústavná inštitúcia, vytvorila túto správu a ja pripomeniem, že táto ústavná inštitúcia vznikla z vôle celého politického spektra, ktoré tu bolo v časoch, keď vlastne tu, sa tu, sa tu rozbehla grécka kríza. To znamená, zrazu nastal obrovský strach, aby, aby, aby ten, aby, aby tento problém neprerástol hranice Grécka, aby nezasiahol celú eurozónu a tým pádom aj Slovensko, ktoré sa stalo členom eurozóny. Ústavná inštitúcia by mala byť aj ústavne vážená, to znamená, že by sme si ju mali vážiť. My sme tu pred chvíľou mali predsedu Ústavu pamäti národa, ktoré, ktorého si vážime a takisto by sme si mali vážiť aj predsedu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pretože, opakujem, je to strážca verejných financií a mal by mať dostatočnú váhu.
Keď sa pozrieme na tú správu, ona je už dosť stará, hej, lebo však už dávno sme ju nemali rokovať, ale keď vypichnem aspoň pár, pár tých záverov, tých odporúčaní z tej správy, tak vám poviem, že tie odporúčania sú stále aktuálne. Je to vysvedčenie vlastne, nepovedal by som, iba pre vládu Roberta Fica, ale by som povedal, že tá správa je vysvedčením predchádzajúcich vlád, o chvíľku sa o tom zmienim. Takže, ako som povedal, tá správa sa venuje pravidlám rozpočtovej zodpovednosti a pravidlám rozpočtovej transparentnosti, teda dvom okruhom.
V prvom okruhu tie odporúčania, ktoré sa týkajú pravidiel rozpočtovej zodpovednosti, spomeniem dve odporúčania. Prvé je sledovanie čistého namiesto hrubého dlhu a zmodernizovanie dlhovej brzdy. Tak, prosím pekne, ja tu teraz nejdem vysvetľovať, čo je hrubý a čistý dlh, len poviem toľko, že keď sa tvorila, tvoril zákon, aj táto rada, tak nikto nečakal, že príde taký šok, celosvetový šok ako bola kríza pandémie, ako bola, bol covid, ktorý zasiahol v podstate celý svet a mnohé veci obrátil naruby. Zistili sme, že ten zákon zrazu nepočítal s takýmto niečím a vidíme pokusy už za prechádzajúcich vlád Igora Matoviča, vidíme pokusy, aby sa modernizoval tento predpis, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť má dosť jasnú predstavu, akým spôsobom by sa modernizoval a jedno, jeden z tých hlavných bodov modernizácie, je, aby sa posudzoval nie hrubý dlh, ale čistý dlh. To znamená, že keď to poviem polopatisticky, nielen to, čo si štát napožičiaval, ale aj čo má napožičiavané a jednoducho bral do úvahy aj to, že akým spôsobom má naakumulované peniaze v štátnych aktívach.
Takže my sme zaspali nie teraz počas tejto vlády, musím to povedať, ale zaspalo sa počas vlády Igora Matoviča, Eduarda Hegera, keď vtedy vládna koalícia mala ústavnú väčšinu. Ak by bola vtedy vôľa, tak by sa tento zákon zmenil a nezmenil sa, pretože nebola dohoda vo vládnej koalícii, ako vieme, najväčším problémom bolo prijatie tohto, tohto, tejto modernizácie napriek tomu, že som tam videl súhlas zo strany Slobody a Solidarity, pretože podmienila zmodernizovanie dlhodobej brzdy aj, aj zakomponovaním ústavnej daňovej brzdy. Takže sa to nestalo a tam vlastne vidíme prvé problémy, prečo sa, prečo sa znížila váha tejto inštitúcie. Pretože zrazu táto inštitúcia začala pracovať v pomeroch, začala pracovať v pomeroch a na základe takého zákona, ktorý nebral do úvahy celú pandémiu a celý ten výkyv obrovský, ktorý sme tu mali, ktorý, s ktorým potom súvisela obrovská inflácia a, spomeňme si, aj energetická kríza, o ktorej hovoríme, o tej, o tých energiách hovoríme dodnes napríklad v súvislosti s tzv. energopomocou, ktorú prijala vláda práve nedávno a dnes ju po neúspechu prvého prijatia musela zase upravovať.
Druhý bod z tých odporúčaní je posilniť záväznosť limitov verejných výdavkov ich ústavným ukotvením a ich opätovné prepojenie na koeficient, koncept dosiahnutia ochrany dlhodobej udržateľnosti hospodárenia. Takže toto je, toto je dosť dôležitá vec, pretože to, čo spravila táto vláda, teraz už budem hovoriť o tejto vláde iba, v podstate vhodila, vhodila odporúčanie, alebo by som, nie, to sú nie odporúčania, to sú vlastne, by som povedal, zákonné veci, to, čo robila, navrhla rozpočtová rada, tie limity hodila do koša a zvonila, zvolila si svoju vlastnú metodiku. To znamená, ďalší úder, ďalší úder do tejto inštitúcie, ktorá je zo zákona vlastne tým strážcom verejných financií a ktorá by mala byť maximálne rešpektovaná.
Ďalším odporúčaním, to boli tie odporúčania, dve som vybral z pravidiel rozpočtovej zodpovednosti, teraz tie pravidlá rozpočtovej transparentnosti. Opäť, hoci sa tieto odporúčania tvorili možno pred rokom alebo pred niečo menej ako rokom, tak sú stále aktuálne. Poviem dve. Zvýšiť záväznosť trojročného rozpočtu verejnej správy a schvaľovať v parlamente celý trojročný rozpočet. Prosím vás pekne, to by sme vyzerali, keby také tie rozpočty, ktoré tu boli predkladané, mali byť záväzné ako trojročné. Ja poviem len príklad. Takí boli leniví na ministerstve financií, že keď si kreslili do kolóniek, do tabuliek, že ako niektoré výdavky, alebo ja neviem, to je jedno, aké parametre, že aké budú v roku, o rok, o dva, o tri, tak zabudli, zabudli na to, že aspoň niečo by tam mali napísať, aby to nevyzeralo podozrivé a dali tam rovnaké čísla. Úplne rovnaké čísla. To znamená, vôbec nebrali vážne trojročné rozpočtovanie. Táto vláda myslí na rok dopredu, nemá, nemá dlhší výhľad, nedokáže pozerať na rok dopredu, viac ako na rok dopredu a tým pádom ja tomu hovorím, to je hospodárenie od buka do buka, od roka do roka. Čo rok dá, ideme ďalej a nejako to ešte udržíme, niečo s tým ešte spravíme, nejako obalamutíme, hej. Napríklad balamutíme tým, že hovoríme o tom, že vláda bude 500 mil. eur šetriť budúci rok. No ja som veľmi zvedavý, ako bude šetriť, to je, to sú jednoducho pár čísel na papieri, vôbec nie som o tom presvedčený, že vláda bude šetriť, jediné reálne, čo je budúci rok a na čom chce nie vláda šetriť, ale získať, je, sú, je celý tretí konsolidačný balík, ktorý je dosť jasne vyčíslený, a to je ten balík, ktorý dopadne vlastne už na, na, na peňaženky, peňaženky ľudí, peňaženky živnostníkov, to je tretí konsolidačný balík.
Druhé z týchto, z tejto sady odporúčaní je zverejňovať ukazovatele hospodárenia všetkých štátnych podnikov. Prosím vás pekne, vrátane, vrátane vyplácania dividend. Ja poviem len jeden príklad, ja som to tu už viackrát povedal. Keď si zoberiete energetické firmy, kde má štát celú alebo čiastočnú, čiastočnú, čiastočný podiel, tak z týchto firiem ide ročne do štátneho rozpočtu 400-500 mil. eur vo forme dividend. Krásny príklad je Slovenská energetická privatizačná a prenosová sústava. Robí sa to každý rok, povie sa im, viete čo, budúci rok potrebujeme takúto dividendu. Dobre, dosiahneme takýto zisk, tak ona dos... to je, ona je v stopercentnom vlastnení štátu. To znamená, že dosiahne sa nejaký zisk a vyplatí sa dividenda do štátneho rozpočtu. Potom príde Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý spomína, či ten zisk je primeraný, či ozaj mohol byť a povie, okej, urobí fajku. Zneváženie ďalšej inštitúcie, Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Potom tu máme firmy energetické, ktoré sú napríklad Slovenské elektrárne alebo najmä Slovenský plynárenský priemysel, to je tá najväčšia dojná krava, kde sa tiež, kde sa tiež dosahuje zisk a štát príde a povie si, tak z tohto zisku tieto dividendy stiahnem do štátneho rozpočtu. Čo to spôsobuje? Keď hovorím o 400-500 mil. eur, asi vám to niečo pripomína. To je presne suma, ktorá pôjde budúci rok na energodotácie, energopomoc. My keby sme tieto dividendy oželeli, poviem to tak, štát keby oželel tie dividendy, tak nemusí robiť žiadnu energopomoc, ale tým cenám pomôže týmto spôsobom. A zase Úrad pre reguláciu sieťových odvetví hovorí, nuž, je to tak, čo má, čo má robiť, hej. Nezávislý, pripomínam, to má byť nezávislý úrad.
A posledný bod, čo poviem z tých odporúčaní, je pokračovať vo zvyšovaní porovnateľnosti rozpočtovaných a skutočných údajov. Tak to je úplný guľáš. Vy keď sa chcete dozvedieť, že vlastne ako štát hospodári, no veľmi ťažko sa dopátrate niečo a keď to sa, dokonca snažíte spárovať so schváleným rozpočtom, ďalší problém. Ja som tu včera spomínal, keď som, keď som vystupoval, už ani neviem, k čomu to bolo, ale snažil som sa získať údaje, aké je vlastne čerpanie prostriedkov z plánu obnovy a odolnosti. Desať minút som sa vŕtal v počítači, nenašiel som to. Pritom máme úrad podpredsedu vlády, ktorý padol už, úrad podpredsedu vlády, ktorý je zodpovedný za plán, plán obnovy. Nenájdete údaje. Nenájdete riadne údaje, že vlastne ako to vyzerá. Takže táto požiadavka rozpočtovej rady je stále aktuálna, žiaľ, problém je ten, že tieto odporúčania nás nachádzajú v novej situácii – hospodárenie štátu sa zhoršuje, deficity sú v podstate stále rovnaké, ale rastie nám strmo dlh. Čo to môže spôsobiť? Vráťme sa na začiatok, keď vznikal zákon a vznikala táto inštitúcia. To bol grécky, grécky problém. Mnohí z vás asi vedia, že ako Grécko dopadlo. Grécko dopadlo tak, že dôchodky sa znížili zrazu zo dňa na deň o tretinu. Nezamestnanosť vystúpila na vyše 20 %. Prepúšťali sa štátni úradníci, zmrazovali sa, znižovali mzdy. Viete, ktorý štát nás, teraz na nás v niektorých ukazovateľoch pozeral od chrbta? Grécko. My (rečníkovi priniesli pohár s vodou), ďakujem, my, ktorí, ktorí lámeme priečky, lámeme, lámeme priečky úplne tie spodné vo všetkých ukazovateľoch, čo sa týka buď životnej úrovne alebo hrubého domáceho produktu, tak za nami je ešte stále to Grécko, ktoré bolo vtedy pred nami a ďaleko pred nami. Desať rokov, desať rokov ešte to tí Gréci cítia. Ja často chodím do Grécka, tak to vidím. Milión Grékov opustilo štát, milión Grékov, pretože zrazu bolo v tom štáte zle. Chceme toto? A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hoci...

Ďakujem veľmi pekne pani kolegyňa, páni kolegovia za vaše faktické poznámky. Pani kolegyňa Marcinková, aj pán kolega Hajko hovorili ste o múzeu obetí komunizmu a o sídle Ústavu pamäti národa. Možno ak bude chvíľu času, ocenil by som tiež, keby nám pán Sivoš povedal ten aktuálny stav a výhľad, aký tu je a pani kolegyňa, aj my sme radi, že môžme na tieto témy spolupracovať v parlamente a zvlášť v ľudsko-právnom výbore. A z toho čo povedal aj pán kolega Mikloško, že v tom novembri 89 sme sa nevedeli nasýtiť tej slobody a demokracie a treba si to obdobie pripomínať, aby sme si vedeli vážiť slobodu. Možno by sme mohli rozmýšľať pre budúci rok o intenzívnejšej spolupráci parlamentu a Ústavu pamäti národa v tomto duchu. Ďakujem.

Ja sa len pridávam k tomu, že Ústav pamäti národa, ktorý kočuje po Bratislave už roky, ktorého vyhodili z budovy na námestí SNP a teraz opäť je v prenajatých priestoroch, tak si skutočne zaslúži svoje vlastné sídlo. A to tým skôr ako sme sa spomínali aj s kolegom Mikloškom, že v tých priestoroch by ozaj malo byť aj dôstojné miesto pre múzeum, múzeum obetí komunistického režimu. Skutočne si to musíme, musíme si to pripomínať. Je veľmi smutné, keď naše deti alebo ja poviem za seba, moji vnuci vyrastajú v prostredí, keď ani vôbec si nevedia predstaviť, čo to vlastne za režim bol. No a však to je už okrídlená vec, že okrídlená veta, že kto si nepamätá aká bola tá minulosť, tak sa nepoučí do budúcnosti. Je skutočne veľmi dôležité si to pripomínať a ešte zopakujem opäť, Ústav pamäti národa vyvíja aj medzinárodné aktivity, však to vidíme aj z tej správy a je ozaj dôležité, aby sme tu na východ od bývalej železnej opony, aby sme sprostredkovali dostatočne dôrazne informácie našim partnerom v západných demokraciách, ktoré si komunizmus nikdy nezažili. Ony skutočne musia vedieť, čo to ten komunizmus bol. Však stačí sa pozrieť, však František Mikloško má veľkú zásluhu na tom, že vyšla kniha o zločinoch komunizmu na Slovensku. Stačí si pozrieť, keď sa človek začíta do tej...ja som sa teda tomu venoval aj odborne, ale laik, keď sa do toho začíta tak zistí, že čo sa, aké strašné veci sa tu diali na Slovensku a my si to stále nepripomíname dôstojným spôsobom.

Pamätáme si všetci alebo aspoň niektorí, čo sme starší, čo pre nás v novembri 1989 znamenali slová sloboda a demokracia. Nevedeli sme sa ich nasýtiť. Dnes vidíme, že nielen na Slovensku, ale na celom svete tieto slová nejako vyšumeli, strácajú na sile u ľudí. Preto zažívame dnes nástup znovu násilia a totalitných režimov a populistických strán na čele s jedným človekom. Je to všeobecný jav na celom svete. A práve preto je inštitúcia ako ÚPN dôležitá, aby nám stále pripomínala, čo slová sloboda a demokracia znamenajú a čo to znamenalo vtedy, keď oni neboli. Človek až vtedy, keď je veľmi chorý a odrazu sa uzdraví, vie oceniť, čo je to zdravie. A preto treba, aby sme stále si pripomínali, čo to bolo to obdobie neslobody a čo to znamená pre nás naozaj sloboda a demokracia. Ďakujem.

Tiež už spomínaný Festival slobody, hlavnou témou tohtoročného Festivalu slobody bolo 35. výročie Nežnej revolúcie, ktoré tiež považujeme za veľmi dôležité, aby sme si ho pripomínali. Ďalším mimoriadne dôležitým rozmerom práce ÚPN je medzinárodná spolupráca. Ústav pamäti národa nie je len izolovanou inštitúciou, ale je súčasťou európskej siete pamäťových a výskumných inštitúcií, ktoré sa venujú totalitným režimom 20. storočia. Tu oceňujem spoluprácu s partnerskými inštitúciami v strenej a východnej Európe, vašu účasť na medzinárodných projektoch, aj výmenu archívnych a výskumných poznatkov. Týmto spôsobom ÚPN prispieva k spoločnej európskej pamäti, posilňuje dôveryhodnosť Slovenska a jasne ukazuje, že totalitnú minulosť nepopierame, ale spracuvávame. A to je znak zrelej demokracie. Dôležitou funkciou ÚPN je aj byť hranicou pred opakovaním chýb. Často sa hovorí, že minulosť máme už nechať minulosťou. Súhlasím, ale len vtedy, keď je pravdivo pomenovaná a spracovaná. Krajiny, ktoré zabúdajú sú odsúdené opakovať chyby a inštitúcie ako ÚPN sú jedným z mála systémových nástrojov, ktoré tomuto zabúdaniu bránia. Preto chcem dnes verejne aj na tejto, v tejto rozprave na pôde Národnej rady Slovenskej republiky poďakovať vedeniu Ústavu pamäti národa, vašim historikom, archívnym pracovníkom, pedagógom, aj všetkým zamestnancom ÚPN pretože vaša práca často nie je populárna, ani pohodlná, ale je nevyhnutná. A zároveň chcem vysloviť presvedčenie, že parlament má povinnosť vytvárať pre ÚPN podmienky na stabilnú a nezávislú prácu, to legislatívne, aj rozpočtovo. Preto som aj rád, že na tejto schôdzi po prerokovaní siedmich zo 156 bodov v programe bol zaradený aj tento bod, že ho môžme dnes prerokovať. Pamäť národa nie je luxus. Je to jeden zo základných pilierov slobody. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, výročná správa Ústavu pamäti národa pre nás nie je len informáciou o minulom roku. Má svoju pridanú hodnotu v tom, že je neustálou výzvou, aby sme sa ako spoločnosť neprestali učiť z vlastných dejín. V tom smere si ÚPN zaslúži našu podporu a uznanie. Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda správnej rady ÚPN Jerguš Sivoš, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Pred sebou máme dnes výročnú správu Ústavu pamäti národa. Je to dokument, ktorý na prvý pohľad môže pôsobiť aj technicky ako správa o archívoch, projektoch, konferenciách či publikáciách. Skutočne však pre nás v Kresťanskodemokratickom hnutí ide o správu o tom, ako sa Slovenská republika vyrovnáva so svojou minulosťou a tým aj o tom, aká bude jej budúcnosť. ÚPN nie je nejaká akademická inštitúcia. Je to inštitúcia, ktorá vznikla z poznania, že bez pomenovania zla sa demokracia stáva krehkou. Totalitné režimy a zvlášť komunistický režim, ktorý máme mnohí ešte v živej pamäti, nebol len obdobím iného názoru či politickej alternatívy. Bol to režim systematického porušovania ľudských práv, režim politických procesov, prenasledovania, sledovania, strachu a tiež rozvratu mnohých osobných aj rodinných životov. ÚPN je inštitúcia, ktorá má odvahu tieto veci pomenovať ich menami, dokumentovať ich faktami a uchovávať ich pamäť aj vtedy, keď je to nepohodlné. Chcem preto osobitne oceniť, že ÚPN vo svojej práci nepoľavuje aj v tej najzákladnejšej úlohe, systematickom spracúvaní obdobia neslobody cez sprístupňovanie archívov, dokumentovanie činnosti represívnych orgánov, výskum perzekúcií a tiež publikácie o konkrétnych osudoch ľudí. Toto všetko má zásadný význam aj dnes, keď sa čoraz častejšie stretávame s relativizáciou minulosti, s bagatelizovaním zločinov komunizmu, dokonca aj s nejakou nostalgiou po lacných istotách totalitného režimu. ÚPN tu svojou prácou jasne hovorí, že sloboda nie je samozrejmosť a nesloboda nebola lacná. Veľmi dôležitou súčasťou práce ÚPN sú aktivity zamerané na mladých ľudí. Mladá generácia nezažila komunistický režim na vlastnej koži a práve preto je ohrozená jednoduchými mýtami, skratkami a polopravdami, preto si mimoriadne vážim vaše vzdelávacie programy pre školy, workshopy, výstavy, dokumentárne projekty a tiež konkrétnu spoluprácu s učiteľmi a pedagógmi. ÚPN tu nerobí ideologickú výchovu, robí občiansku a historickú výchovu. Pre mňa neoceniteľný vklad do občianskej a historickej výchovy, lebo pomáha mladým pochopiť, čo znamená strata slobody, prečo je dôležitý právny štát a prečo je tiež nebezpečné, keď sa moc nekontroluje. Toto je investícia do budúcnosti, ktorá sa nedá merať okamžitým politickým ziskom, ale bude sa merať stabilitou demokracie o 20 či 30 rokov. Z popularizačných osvetových aktivít by som chcel oceniť vašu rôznorodosť aktivít pre rozličné skupiny spoločností. Vhodné a uchopiteľné formy výstupov, od prednášok, diskusií a výstav, cez vzdelávacie videá a aplikácie po spomienkové podujatia, prezentácie publikácií, filmové projekcie alebo zážitkové podujatia. Zvlášť ma zaujalo vo vašej správe, že ÚPN minulý rok pripravil tri tematické cesty s popisom v Bratislave, pre aplikáciu SmartGuide CMS ako audio sprievodcu pre verejnosť a zároveň pútavý publikačný kanál pre Ústav pamäti národa na témy Sviečková manifestácia očami účastníka, Po stopách študentov 16. novembra 1989 a Po stopách nežnej revolúcie. Tiež už spomínaný Festival slobody, hlavnou témou tohtoročného Festivalu slobody bolo 35. výročie nežnej revolúcie, ktoré tiež považujeme za veľmi dôležité, aby sme si ho pripomínali. Ďalším mimoriadne dôležitým rozmerom práce ÚPN je medzinárodná spolupráca.
=====

Ďakujem za vaše reakcie na moje vystúpenie. Ja sa pár slovami budem venovať tomu, čo povedal František Mikloško. On spomenul nutnosť, aby sme postavili múzeum obetí komunizmu. Ja som sa v tom osobne angažoval dosť veľa. Takisto aj s pánom Mikloškom a pán Sivoš tiež vie o tom. Ja skutočne si prajem, aby sme niečo takéto, takéto múzeum na Slovensku dokázali postaviť, aj keď je to už 36 rokov, ale nech sa to podarí, pretože je nám hanba, že niečo také majú Poliaci, niečo také majú Česi, niečo také majú Maďari a my Slováci ako my nedokážeme a tiež pobaltské štáty, však je to známe, ale my Slováci si nedokážeme vlastne sami povedať, že čo sa tu dialo za tie roky. Bagatelizujeme tú našu minulosť. A ja hovorím, keď bagatelizujeme našu minulosť, tak vlastne si ani nevšímame, ak sa nám plazivo dostáva vôbec do riadenia tohto štátu sa nám dostávajú nebezpečné trendy. Ja to skutočne nazývam nebezpečné trendy, keď hovoríme o režimoch, ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré sme tu mali pred rokom 1989 ako o režimoch, ktoré sú pre nás prijateľné. Je to výsmech vôbec pre tých, ktorí za toho režimu trpeli. A druhá vec čo poviem, my na Slovensku máme, alebo v týchto štátoch, ktoré si zažili komunizmus máme obrovskú aj povinnosť voči západným demokraciám, ktoré si neprežili na vlastnej koži komunizmus, aby sme im hovorili o tom, čo to je, pretože vidíme, že tam sa s tým komunizmom stále koketuje a veľmi otvorene, ako keby Che Guevara bol najväčší hrdina sveta. Skutočne komunizmus je nebezpečná vec a je práve na nás, aby sme to pripomínali a Ústav pamäti národa má šancu, aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)