Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a vážení kolegovia, dnes už, myslím, siedmy rokovací deň riešime jeden jediný problém tejto koalície, čo urobiť s ministrom, ktorý nezvládol svoju funkciu, prehral spory, porušil zákon a namiesto priznania zlyhania teraz žiada parlament, aby mu pomohol zamiesť vlastné chyby pod koberec a koalícia mu v tom ochotne drží kabát.
Úrad na ochranu oznamovateľov má byť zrušený nie preto, že by nefungoval, má byť zrušený preto, že fungoval práve tam, kde si to minister najmenej želal, lebo si dovolil povedať ministrovi vnútra, pán minister, porušili ste zákon. Lebo si dovolil uložiť pokuty, lebo súdy potvrdili, že mal pravdu úrad a nie minister. A reakcia ministra? Nie poučenie, nie náprava, ale útok. Likvidácia inštitúcie, ktorá mu pripomenula, že aj minister má konať v súlade so zákonom.
Dámy a páni z koalície, dnes tu sedíme len preto, aby ste uhasili politický požiar jedného člena vlády, ktorý si nevie priznať, že zlyhal. A horíte pritom vy všetci aj dôvera vo váš vlastný program, vo vaše nasadenie, vo vaše vládnutie. Minister, ktorý prehral všetky súdne spory, ktorý čelil trom pokutám, ktorý nezvláda riadiť rezort bez škandálov a chaosu, tento minister dnes diktuje, že sa má zrušiť nezávislý úrad a vláda mu pritakáva. Prečo? Aby sa zachránilo jeho ego? Aby ste zakryli jeho babráctvo? Pritom všetci viete, že toto rozhodnutie nie je o zlepšení systému, je o pomste. Napriek tomu, že to pán minister dnes ráno popieral, nevidíme tam iný reálny dôvod. Veď sám minister dlhodobo hovorí, že úrad chce zrušiť nie preto, čo robí pre spoločnosť, ale preto, čo robí a čo urobil jemu.
V tomto druhom čítaní sa už nemôžeme tváriť, že diskutujeme len o ideovej, filozofickej alebo politickej línii návrhu. V tejto fáze je našou povinnosťou hodnotiť aj to, či je návrh zákona vykonateľný, prakticky realizovateľný, organizačne zvládnuteľný a či nezanechá štát, občanov a oznamovateľov v právnom vákuu. Preto sa chcem dnes okrem organizačných a technických problémov dotknúť aj toho, čo sa deje mimo tejto sály - v médiách, v Európe, v občianskej spoločnosti a na uliciach.
Návrh zákona nevyvolal obavy len u právnikov či mimovládnych organizácií na Slovensku. Dostali sme vážne varovanie z najvyšších európskych autorít, ktoré sa denne zaoberajú korupciou. Hlavná európska prokurátorka Laura Codru?a Kövesi jasne odkázala Európskej komisii, že zmeny v slovenskom zákone o ochrane oznamovateľov dramaticky oslabujú ochranu whistleblowerov, že sú v rozpore s európskymi štandardami a dokonca môžu negatívne zasiahnuť aj živé prípady, ktoré vyšetruje EPPO - European Public Prosecutor´s Office. Upozornila, že zákon obmedzuje ochranu len na úzky okruh osôb, čo sťaží odhaľovanie korupcie a že retroaktívne účinky môžu poškodiť aj tých, ktorým už bola ochrana priznaná. EPPO zároveň varuje pred možným konfliktom a pravidlami o právnom štáte, ktoré sú základom rozpočtovej podmienenosti v rámci Európskej únie. Keď vám toto hovorí najvyšší orgán Európskej únie pre boj s korupciou, nie je to politický názor, je to červená kontrolka, ktorá by mala zastaviť každý zodpovedný parlament.
Kritiku vyjadrila aj spravodajkyňa Parlamentného zhromaždenia Rady Európy pre ochranu oznamovateľov. Označila návrh za nezlučiteľný s európskymi štandardami právneho štátu a pripomenula, že Slovensko sa týmto smerom môže vydať na cestu, kde omnoho menej prípadov korupcie bude odhalených, pretože odvážni ľudia nebudú vedieť, na koho sa môžu obrátiť a či im štát naozaj poskytne ochranu.
Ďakujem veľmi pekne, pán kolega. (Rečník sa poďakoval poslancovi, ktorý mu na rečnícky pult položil pohár s vodou.)
Keď Európska prokuratúra a Rada Európy hovoria to isté, nemôžeme to ignorovať. Mimovládne organizácie ako Zastavme korupciu, Transparency International Slovensko, VIA IURIS a ďalšie spoločne vyzvali parlament, aby návrh v tejto podobe odmietol. Odborne vysvetlili, že zrušením jedného úradu bez zabezpečenej kontinuity a s pochybnými ustanoveniami v zákone klesne ochrana oznamovateľov, zvýši sa riziko odvetných opatrení, oslabí sa boj proti korupcii a zároveň hrozí, že nové orgány nebudú fungovať vôbec alebo budú len formálnou fasádou, ktorá bude mať menej právomocí a menej nezávislosti. Ich apel nebol politický, ich apel bol odborný. Varovali, že ak tento zákon prejde, Slovensko sa stane krajinou, v ktorej bude menej bezpečné upozorniť na korupciu.
Predvčerom sa stovky občanov zhromaždili na Námestí slobody a pochodovali pred parlament s jasným odkazom - nezrušujte Úrad na ochranu oznamovateľov, chráňte oznamovateľov, nie korupciu. Na proteste vystupovali právnici, predstavitelia občianskej spoločnosti aj bývalí verejní činitelia, ktorí pripomenuli, že bez funkčného, nezávislého a odborného úradu sa Slovensko vracia o krok späť do čias, keď bolo odhaľovanie korupcie životným rizikom. Tento protest nebol proti vláde, bol za spravodlivosť, za právny štát, za ochranu ľudí, ktorí riskujú všetko, aby štát fungoval lepšie. To, že občania musia chodiť do ulíc, aby bránili základnú ochranu proti korupcii, je samo o sebe hanbou, ako je aj hanbou pre koalíciu neumožniť vystúpiť predsedníčke Úradu na ochranu oznamovateľov, čo sa stalo na ústavnoprávnom výbore. Kolegovia, čoho sa bojíte? Ak ste svoju pravdu o potrebe zrušiť tento úrad, a nahradiť ho novým na zelenej lúke, vytesali do skaly, tak sa predsa nemôžete báť jej vystúpenia. Alebo sa bojíte pravdy, že je to len čistý blud, čo chcete urobiť?
O tejto téme už informujú aj svetové médiá ako Reuters alebo Financial Times a ďalšie. A ich titulky sú jednoznačné - Slovensko oslabuje protikorupčné mechanizmy a rozbíja inštitúciu, ktorá bola hodnotená ako jedna z najfunkčnejších v regióne. Niečo úplne iné, ako pán minister vnútra dnes ráno hovoril. Toto si všímajú a reportujú o tom svetové médiá. To, čo robí vláda, sa prezentuje ako súčasť širšieho trendu. Trendu, ktorý odstraňuje nezávislé inštitúcie, koncentruje moc a oslabuje kontrolu nad vládnymi rozhodnutiami.
Teraz sa vrátim k tomu, čo som naznačil už na začiatku. K organizačným, technickým a právnym otázkam, ktoré táto vláda nedokáže zodpovedať. Dávame pánu ministrovi otázky už šiesty alebo siedmy deň, veľmi konkrétne a praktické otázky, na ktoré nedostávame odpoveď. Tak ja ich tu tiež vymenujem, niektoré z nich. Pýtame sa, kde bude úrad sídliť? Kto bude vyplácať zamestnancov? Kto prevezme spisy? Ako budú fungovať bezpečnostné režimy, informačné systémy, databázy? Kto prevezme stovky prebiehajúcich konaní? A najmä, kto ponesie zodpovednosť, ak oznamovatelia prídu o ochranu? Preto sa chcem sústrediť teraz na jednu základnú líniu otázok. Ako si vláda predstavuje prakticky chod nového úradu, ktorý má nahradiť ten existujúci a či si vôbec uvedomuje, čo všetko to obnáša po formálnej, technickej, logistickej a personálnej stránke. Nechcem sa sústrediť len na technické detaily, ale na podstatu celej veci. Ako si vláda vôbec predstavuje prakticky chod nového úradu, ktorý má nahradiť ten existujúci a či si uvedomuje, čo všetko to obnáša. Lebo ak má nový úrad len prevziať budovy, zamestnancov, systémy, spisy a technológiu a agendu pôvodného úradu, potom je potrebné si položiť aj jednoduchú a nepríjemnú otázku, aký to celé má zmysel? Prečo máme ničiť niečo, čo nechcú nahradiť niečím novým, niečo, čo fungovalo, treba toto naozaj ničiť a prelakovať? Ak je cieľom len prevzatie, tak nehovoríme o reforme, ale o bezbrehom zneužití moci, o politickom čistení, o odstránení nepohodlného orgánu, ktorý si dovolil postaviť zákon nad ministra. V takom prípade vláda vysiela svetu najnebezpečnejší odkaz, že moc nepotrebuje argumenty, že moc nepotrebuje fakty, že moc nepotrebuje ústavnosť, stačí, že má silu. Takýto prístup popiera samotný princíp demokratického systému, lebo ničí dôveru v štát ako neutrálnu autoritu, zavádza prvky autoritarizmu, kde sa s protivníkom nenarába v diskusii, ale tak, že sa likviduje. Je to logika, ktorá hovorí, keď mi niekto ide proti srsti, zničím ho, keď niekto odhalí moje pochybenie, odstránim ho, keď zákon zvíťazí nad ministrom, zruším ten zákon. A to je presne to, čo odlišuje právny štát od režimu osobnej moci.
Obhajoba, ktorú predkladatelia požívajú, je postavená na úplných nezmysloch, teda predkladatelia zákona používajú obhajobu tohto zákona, je postavená na nezmysloch, na skresľovaní reality a na veľmi zvláštnom videní sveta. Sú posadnutí obdobím Matovičovej vlády, akoby dejiny začínali v roku 2020 a skončili odchodom ich politických oponentov. Všetko, čo robia, nie je motivované potrebami štátu, ale potrebou sa pomstiť za minulosť - za vyšetrovania, za odhalenia, za stratu moci. Asi zabudli, že dostali mandát vládnuť a nie sa mstiť. Zabudli, že nesú zodpovednosť za tento štát, za jeho fungovanie, za jeho budúcnosť, nielen za dnešné titulky a vlastnú sebastrednú spokojnosť. Úplne stratili kontakt s realitou, s tým, čo trápi ľudí a s tým, čo ohrozuje budúcnosť Slovenska. Nevidia infláciu, zdravotníctvo, školstvo, brutálne zhoršenie životnej úrovne obyvateľstva. Nevidia bezpečnosť, ceny energií. Vidia len seba a svoj hnev. A v tejto polohe nerobia nič iné ako to, že leštia vlastné ego, zatiaľ čo krajina potrebuje kompetentnosť, stabilitu a rešpekt k pravidlám.
Začnem tým najjednoduchším, čo by vedel pomenovať každý starosta, každý riaditeľ školy, každý zamestnávateľ. Kde bude nový úrad sídliť, kde bude fyzicky sídliť? Podľa predkladateľa má úrad vzniknúť okamihom vyhlásenia zákona v Zbierke zákonov. To môže byť aj o niekoľko dní, nie o mesiac, nie o pol roka, ale o niekoľko dní. Má niekto v tejto vláde odpoveď na to, kde bude úrad v prvý deň existencie umiestnený? Sú na to vyčlenené priestory? Sú technicky pripravené? Existujú kancelárie, klientské priestory, miestnosti na prijímanie oznámení? Má niekto zabezpečené archívne zázemie, bezpečnostné režimy, kontrolu vstupov, ochranu citlivých informácií? Nie je to detail. Úrad, ktorý pracuje s oznamovateľmi, musí garantovať dôvernosť, bezpečnosť, diskrétnosť a ochranu údajov. Kde teda bude nový úrad zajtra otvárať dvere?
Ďalej zamestnanci. Kto ich bude vyplácať? Ak úrad vznikne okamihom účinnosti zákona, kto podpíše pracovné zmluvy? Prechádzajú zamestnanci automaticky? Budú musieť znovu podstúpiť výberové konania? Ak áno, kto bude medzičasom vykonávať ich agendu? Ako sa zabezpečí kontinuita výplat, dovoleniek, nemocenských, sociálnych odvodov? Toto nie sú len teoretické otázky, ale veľmi, veľmi praktické. Každý deň bez ochrany môže byť pritom pre oznamovateľov dôvod na prepustenie. Existujú oznamovatelia v prebiehajúcich konaniach, sú pod tlakom zamestnávateľov, čelia výhražným rozkazom, disciplinárnym krokom. Kto preberie ich spisy? Kto ich preskúma? Kto zabezpečí, že nebudú založené, v úvodzovkách odložené, alebo že sa nestratia v administratívnom chaose?
Tretia zásadná oblasť - rozpracované konania. Existujú stovky živých prípadov, v ktorých štát už poskytol ochranu, vydal rozhodnutie, začal právne procesy. Čo sa s nimi stane? Budú prerušené, budú musieť začať odznovu? Bude nový úrad oprávnený a schopný nadviazať na predchádzajúce konania bez časovej medzery? Uvedomuje si vláda, že aj jednodňové legislatívne vákuum môže znamenať, že oznamovateľ stratí ochranu a jeho zamestnávateľ môže okamžite zasiahnuť a už to nepôjde vrátiť späť? Toto sú reálne dôsledky, môžu to byť naozaj veľmi reálne dôsledky, nie hypotetické scenáre.
Štvrtá oblasť - technológie a informačné systémy. Úrad na ochranu oznamovateľov používa bezpečnostné systémy, interné registre, šifrované databázy, komunikačné kanály, evidenčné platformy. Tieto systémy držia citlivé dáta o ľuďoch, ktorí riskovali svoju kariéru a životné istoty, aby odhalili nezákonnosti. Nový úrad bude potrebovať prevod dát, zabezpečenie integrity, licencie, kyberbezpečnostné audity, prístupové protokoly, GDPR súlad, ochranu pred únikom informácií. Kto toto zabezpečí v priebehu niekoľkých dní? A ak nie, kto ponesie potom následky úniku, manipulácie alebo zničenia údajov?
Piaty rozmer - verejné obstarávanie. Každý počítač, každá stolička, každý server, každý trezor, každý záznamový systém musí byť obstaraný podľa zákona. Verejné obstarávanie trvá mesiace a ak sa obchádza, je to nezákonné. Kde sú obstarávacie plány? Kde sú vysúťažené dodávky? Kedy budú? Ako môže vláda tvrdiť, že úrad vznikne okamžite, keď nemá ani elementárne materiálne vybavenie? Alebo sa vybavenie prisľúbi od iných rezortov? Za aké peniaze, za aké ceny a s akou zodpovednosťou?
A teraz prichádzame k porovnaniu, ktoré odhaľuje absurdnosť tejto situácie. Keď sa vytváralo nové ministerstvo cestovného ruchu a športu, trvalo mesiace, kým sa vybudovala základná infraštruktúra, rozpočty, prevody kompetencií, databáz, personálnych systémov a interných procesov. Ešte dnes sú tam pravdepodobne organizačné a systémové nedostatky. Teraz tu máme vládu, ktorá tvrdí, že vytvorí nový úrad v priebehu dní, navyše v období pred Vianocami, však? Buď teda vláda netuší, čo robí, a potom ohrozuje štát, oznamovateľov aj právnu istotu, alebo veľmi dobre vie, čo robí a cieľom nie je vytvorenie úradu, ale skôr narušenie jeho funkčnosti, teda nie výstavba, ale vyprázdnenie.
A dostávame sa k jadru problému. Existujú stovky oznamovateľov, ktorí majú prebiehajúcu ochranu, právoplatné rozhodnutia, aktívne konania, sú v sporoch, sú pod tlakom zamestnávateľov, sú v exponovaných pozíciách. Zrušením úradu bez plnej garantovanej a neprerušenej kontinuity môžu zo dňa na deň prísť o ochranu, ktorú im štát garantoval. Ak sa toto stane, kto preberie právnu zodpovednosť? Minister? Vláda? Parlament? Niekto konkrétny? Alebo sa to jednoducho stratí v anonymite systému? Práve preto musím vysloviť záver, ktorý je logický, nevyhnutný a tiež nemilosrdný. Ak vláda nedokáže odpovedať na tieto základné praktické otázky, potom nemá žiadne právo tvrdiť, že jej ide o funkčný systém ochrany oznamovateľov, lebo ten, kto nevie zabezpečiť kanceláriu, počítač, pracovnú zmluvu a bezpečnostný trezor, nemôže zabezpečiť právny štát, ochranu pravdy, ani odvahu občanov postaviť sa k moci. Toto nie sú technické pripomienky, toto je varovanie, lebo právny štát sa neoslabuje len ideologickými útokmi, oslabuje sa aj chaosom, nepripravenosťou, neorganizovanosťou a niekedy práve v tom môže spočívať skutočný zámer.
Tento návrh zákona nie je reformou, nie je transformáciou, nie je modernizáciou a nie je zlepšením systému. Nepočuli sme o tom žiadny dôkaz od pána ministra alebo od koaličných kolegov, ktorí pravdepodobne ste sa vôbec nezamýšľali nad týmito otázkami, ktoré tu dávam na stôl. Vnímame to ako politickú likvidáciu nezávislého úradu, ktorý si dovolil postaviť zákon nad ministra. Je to oslabenie ochrany ľudí, ktorí chcú chrániť korupciu. Je to aj medzinárodná hanba a domáca katastrofa.
Čo je najväčšia tragédia? Že vás ani nezaujíma, aké to bude mať dôsledky na ľudí, na oznamovateľov, na policajtov, úradníkov, zdravotníkov, ktorí sa spoľahli na tento štát, že vám je jedno, že znižujete úroveň ochrany, že porušujete európsku smernicu, že riskujete konanie voči Slovensku. Koalícia sa v tomto úplne odstriháva od reality, od ľudí a od ich potrieb, od toho, čo by malo byť v centre našej práce ako zvolených zástupcov ľudí v slovenskom parlamente. Vy dnes neriešite ceny potravín, zdravotníctvo, dôchodcov alebo bezpečnosť obcí. Nevytvárate na to dostatočný priestor. Poukázali sme na to aj včera. Áno, sú tu sociálne zákony, ktoré meškajú. Mali byť pripravené skôr, nemali prísť na poslednú decembrovú schôdzu pred Vianocami v skrátenom legislatívnom konaní, ale o týchto zákonoch má zmysel diskutovať. Prečo nestiahnete tento zákon, ktorý nedáva zmysel a my musíme takto na to reagovať, pretože tu nebol žiadny normálny proces pripomienkovania, ale ho robíte natvrdo a na hulváta? Vy dnes tretinu celej schôdze venujete lešteniu ega jedného nešťastného ministra, ktorý si nevie priznať chybu. A toto je tragédia - tragédia pre nás, pre právny štát, ale najmä pre vašu dôveryhodnosť, ale zároveň je to tragédia aj pre Slovensko. Zatiaľ čo ľudia zápasia s reálnymi problémami, koalícia rieši len to, ako si zachrániť reputáciu jedného politika, ktorý by v normálnej vláde už asi nebol ministrom. A viete to aj vy, vidíte to, vidíte, čo sa deje, vidíte tie reakcie, nielen naše z opozície, ale reakcie v celej spoločnosti a vidíte a budete vidieť aj ako sa vám bude prepadávať podpora. Vidíte, že už ani vaši vlastní podporovatelia neveria, že je to dobré rozhodnutie.
A tak, kolegyne a kolegovia z koalície, keď už chcete byť takíto tvrdohlaví, a keď ste sa rozhodli ísť proti zdravému rozumu, proti odborníkom, proti ľuďom, proti Európe, proti právnemu štátu, tak to schváľte čím skôr. Schváľte to čím skôr, keď máte pocit, že musíte niesť politické následky za jedného ministra, ktorý nedokáže pochopiť, že prehral, že zlyhal a že toto celé je výsledkom jeho babráctva. Tak to urobte rýchlo, lebo čím dlhšie o tom rokujeme, tým viac ohlasov prichádza aj od vašich voličov a toto môže byť posledná kvapka. Poviem, aby bolo veľmi jasné, za poslanecký klub KDH, samozrejme, zahlasujeme proti tomuto zákonu. Nie kvôli opozícii, nie kvôli politike, ale kvôli tomu, že tento štát ešte potrebuje inštitúcie, ktoré sa nepoklonia moci a kvôli ľuďom, ktorí sa spoliehajú na to, že im ich vlastná vláda nebude škodiť.
A možno predsa skúsim ešte jeden apel, lebo ide naozaj o dôležitú vec. Vážení kolegovia, kolegyne z vládnej koalície, ak nechcete byť súčasťou valca demokracie, ak vám aspoň niečo hovorí to, čo som hovoril, prosím, prejavte svoju občiansku a politickú odvahu a v druhom čítaní aspoň niektorí nepodporte návrh zákona v predloženej podobe. Nie preto, že má politickú farbu, ale preto, že nemá plán, nemá proces, nemá zodpovednosť, nemá právnu istotu a nemá technickú realizovateľnosť, ale najmä kvôli Slovensku, ktoré si zaslúži fungujúci právny štát a nie štát, ktorý funguje takto, ktorý nebuduje dôveru, ale ničí ju.
A poviem ešte jednu poslednú vec. V programe schôdze pod bodom 158 a číslo tlače 764 máme zaradenú Správu o činnosti Úradu na ochranu oznamovateľov za rok 2024, tak vás chceme poprosiť aspoň, aby ste si schválili procedúru, že si vypočujme najprv v zákonodarnom zbore túto správu úradu, ktorý chcete zrušiť. Je to absolútna neúcta aj voči tým ľuďom, ktorí tú správu písali, ale aj voči nám poslancom, voči procesu, voči normálnemu procesu rokovania, najprv by sme si mali povedať o tom, ako to funguje a potom sa vrátiť k vášmu nezmyselnému návrhu.
Ďakujem za pozornosť.
