Videokanál klubu

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, predpokladám, že pán poslanec Dostál ešte stihne svoj príspevok po mne.
Ja by som rada zhrnula v podstate veľa vecí, ktoré tu už boli povedané, ale myslím si, že je potrebné ich zopakovať. Stojíme pred naozaj veľmi významným momentom aj z ústavnoprávneho hľadiska, voľbou na uprázdnené miesto na Ústavnom súde. Na Ústavnom súde Slovenskej republiky chýba už od septembra 2023 jedna sudkyňa, keďže pani bývalá ústavná sudkyňa Jana Laššáková sa vzdala funkcie. Už to tu odznelo opakovane, že v tomto prípade nastáva povinnosť predsedu parlamentu bezodkladne konať. Konkrétne vyplýva z § 116a zákona o rokovacom poriadku, ktorý znie: „Voľbu kandidáta na sudcu Ústavného súdu vyhlasuje predseda Národnej rady šesť mesiacov pred uplynutím funkčného obdobia sudcu Ústavného súdu alebo pred zánikom funkcie sudcu Ústavného súdu podľa čl. 138 ods. 3 ústavy a bezodkladne po zániku funkcie sudcu Ústavného súdu v ostatných prípadoch." Bezodkladne. Je základným ústavnoprávnym predpokladom, že ústavné orgány by mali byť funkčné a s tým súvisí aj potreba ich plnej obsadenosti. Ak chýba čo i len jeden človek na Ústavnom súde, jeden ústavný sudca alebo sudkyňa, môže to mať významné dopady na výsledky, na fungovanie Ústavného súdu, aj na rozhodovanie nielen čo sa týka rozhodovania v konkrétnych prípadoch, keďže, samozrejme, vieme si spočítať, že jeden hlas môže v konkrétnych prípadoch naozaj chýbať alebo byť rozhodujúcim, ale aj vo vzťahu k efektivite vykonávania práce Ústavného súdu a schopnosti vôbec zvládať ten nápor, ktorý Ústavný súd, ktorému musí čeliť. A je teda skutočne zaujímavým paradoxom, že tá istá koalícia tu vyslovene odďaľuje voľbu na uprázdnené miesto na Ústavnom súde a zároveň tvrdí, že Ústavný súd je zavalený prácou a nestíha, a že teda sa treba zamyslieť aj nad počtom ústavných sudcov a sudkýň.
Bezodkladne. Už o tom hovorili predrečníci, 70 dní. Teda to naozaj nikto nemôže považovať za bezodkladné bez ohľadu na to, z ktorej politickej strany sme. Kolega Gábor Grendel tu pekne popísal príklady toho, akým spôsobom, keby sme bezodkladne vykladali naozaj takýmto spôsobom 70 dní, aké by to malo následky v konkrétnych prípadoch aj týkajúce sa individuálnych osôb. Odďaľovanie kvôli tomu, aby o novom ústavnom sudcovi alebo sudkyni rozhodoval už nástupca pani prezidentky Zuzany Čaputovej. To vyzerá byť ako jediný cieľ toho, čoho sme tu boli svedkami v posledných mesiacoch. A či tomu bolo tak vlastne aj uvidíme hneď pri zverejnení výsledkov tejto voľby. Ak nikto nebude úspešný, tento predpoklad sa potvrdí a bude to v podstate aj dôkaz istej formy zneužívania právomoci Petra Pellegriniho počas jeho pôsobenia vo funkcii predsedu parlamentu, pretože to bolo v jeho rukách. On mal bezodkladne zabezpečiť, aby došlo k naplneniu Ústavného súdu po uprázdnenom, uprázdnení jedného miesta.
Pár slov ešte k tomu, prečo je Ústavný súd taký dôležitý. Zabezpečuje nám ochranu základných ústavnoprávnych princípov vrátane základných práv a slobôd. Rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, čo nás tu mimoriadne, predpokladám, všetkých zaujíma, aby zákony v tomto pléne boli prijímané tak, aby boli súladné s ústavou. Rozhoduje aj o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv s ústavou, či o súlade predmetu referenda s ústavou, ale aj o kompetenčných sporoch medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, či o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému zásahu. A v neposlednom rade rozhoduje o individuálnych sťažnostiach. Ľudia sa na Ústavný súd naozaj obracajú v situácii, kedy iné orgány verejnej moci pri ochrane ich práv zlyhali. A to je mimoriadne závažné. A v tomto ohľade naozaj Ústavný súd plní najzásadnejšiu úlohu, akú v rámci demokracie môžeme mať.
O to dôležitejšie je, aby Ústavný súd vykonával svoju právomoc kompetentne a efektívne, či už ide o práva menšín, právo na kvalitné životné prostredie, práva detí alebo sociálne práva. Aj preto nám na vypočutí kandidátov a kandidátiek na Ústavný súd tak mimoriadne záležalo, zdá sa, že na rozdiel od koalície. Koalícia sa tu pritom, koaliční poslanci, aj tuto kolega pán Gašpar sa tu dlhé týždne až mesiace odvolávali na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania základných práv a slobôd. Očakávala by som teda, že tým istým ľuďom bude zároveň záležať na tom, aby Ústavný súd bol plne obsadený a mohol plne vykonávať túto svoju právomoc a rozhodovať o individuálnych sťažnostiach v prípadoch, keď dochádza k porušovaniu základných práv a slobôd. Nejaví sa to ale tak.
Budem rada, ak ma koaliční poslanci a poslankyne presvedčia o opaku, a že v tejto voľbe zahlasujú tak, aby pomohli naplniť, zabezpečiť obsadenie uprázdneného miesta na Ústavnom súde. Lebo my v Progresívnom Slovensku voľbu určite vykonáme tak, aby sme prispeli k plnej funkčnosti Ústavného súdu, pretože nám na tom záleží.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán poslanec Gašpar, samozrejme, že treba 90 hlasov v tejto prvej voľbe. Každopádne závisí od toho, akým spôsobom poslanci k tomu pristúpia. Nehovorím, že má dôjsť k dohode, mali by sme voliť najlepšieho alebo najlepšiu kandidátku alebo kandidátov. To je všetko, čo som chcel povedať a nepristupovať k tomu, že vlastne to odsabotujete alebo odsabotujeme, jednoducho sú tu kandidáti, prihlásili sa, sú tam vhodní kandidáti, spĺňajú formálne podmienky, niektorí spĺňajú aj tie, aj tie ostatné, takže tá výzva smerovala k tomu, aby ste to nesabotovali, aby ste si tam nechystali pre ďalšiu opakovanú voľbu, kde vám stačí iba 76 hlasov a viete si tam dosadiť, koho chcete. Ale o tom to nemá byť, aby ste si tam dosadzovali, koho chcete, alebo potrebujete. To je všetko, čo som chcel povedať.
A k tej prvej veci, a čo sa týka novely Trestného zákona, vytvorili ste obrovský chaos na súdoch, to treba v prvom rade povedať. Každý súd a sudca si to vysvetľuje po svojom. Vytvorili ste brutálnu právnu neistotu tým, že ste to schvaľovali nasilu v zrýchlenom skrátenom, ešte aj to skrátené ste skracovali, legislatívne konanie, a teraz máme obrovský chaos na súdoch. Ja som zvedavý, že či za to budete brať potom zodpovednosť, lebo to, čo sa tam deje, a ja to počúvam dennodenne, tak je niečo nehorázne a tá zodpovednosť patrí vám za toto, pretože mohli ste robiť úplne iným spôsobom, keby ste chceli dosiahnuť to, aby bolo, ja neviem, restoratívna justícia aby fungovala napríklad, tak by ste to pripravili. Pripravili ste... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, z toho procesu prípravy a voľby ústavných sudcov je zjavné, že táto koalícia berie Ústavný súd ako ďalšiu trafiku, ktorú je potrebné obsadiť svojím človekom a nie najlepším kandidátom. Videli sme to jednak na konaní bývalého predsedu parlamentu Petra Pellegriniho, ktorý neprimerane dlho odkladal vyhlásenie tejto voľby, aby nemohla vybrať finálneho kandidáta alebo kandidátku súčasná pani prezidentka. Videli sme to aj počas vypočúvania kandidátov a kandidátok na ústavného sudcu alebo sudkyňu, kedy koaliční poslanci väčšinou sa nepýtali žiadne otázky, nemali záujem vedieť o tom kandidátovi alebo kandidátke, čo si myslí, aká je odbornosť, aké sú hodnoty, morálka a tak ďalej.
Na druhej strane, opoziční poslanci a poslankyne si dôsledne urobili svoju prácu aj za koaličných poslancov a poslankyne. Pýtali sme sa veľmi dôkladné otázky, veľmi dôsledne sme grilovali všetkých päť kandidátov a kandidátok. A umožnili sme tak, aby sa vôbec táto voľba konala a aby bola, aby bola dôstojná, aby sme si mohli všetci vybrať. Ja teda dúfam, verím, alebo chcem veriť, že všetci poslanci a poslankyne si pozreli tieto vypočutia, aby dnes mohli zodpovedne hlasovať za dvoch kandidátov alebo kandidátky, ktoré, ktoré budú potom predložené pani prezidentke.
Je zjavné, že panuje veľká nedôvera voči tomuto parlamentu a tejto koalícii, pretože do tejto voľby sa prihlásilo iba päť kandidátov a kandidátok. Je to žalostne, je to žalostne málo a, samozrejme, vyplýva to aj z toho, akým spôsobom Peter Pellegrini naťahoval vyhlásenie tejto voľby. A, samozrejme, to vyplýva aj z toho, ako sa táto koalícia chová voči justícii. Od začiatku volebného obdobia môžeme sledovať neustále, konštantné útoky voči justícii, voči právnemu štátu. Videli sme, ako nasilu v skrátenom legislatívnom konaní a pravdepodobne v rozpore s ústavou presadili novelu Trestného zákona. Ako zrušili Úrad špeciálnej prokuratúry z vymyslených dôvodov, falošnými argumentami. Jednoducho nasilu bez ohľadu na legislatívu, bez ohľadu na to, aj to, čo si želajú voliči a voličky. Sú známe, sú známe prieskumy, niekoľko prieskumov, že ľudia s tým nesúhlasili, ale im to bolo jedno.
Následne pokračovali ničím nepodložené útoky na, priamo na sudcov Najvyššieho súdu. Sami to uznali, že tie obvinenia nie sú, nie sú podložené a aby to nejakým spôsobom sa snažili napraviť, tak vykonali prostredníctvom ministerstva spravodlivosti nezákonnú kontrolu na Najvyššom súde, ktorá spĺňala všetky, všetky okolnosti, ktoré napovedajú tomu, že nešlo o zákonnú kontrolu, ktorá má jasne vymedzený cieľ, ale naopak o phishing, kedy ten kontrolujúci orgán chce vidieť všetko a všade, pretože nevie, čo hľadá. Hľadá niečo, ale nevie vôbec čo. A to je, samozrejme, v rozpore, v rozpore so zákonom. Táto kontrola ministerstva spravodlivosti nemá obdobu.
A dnes, dnes sa dozvieme, akým spôsobom, akým spôsobom táto koalícia bude pristupovať k Ústavnému súdu, pretože z tých piatich kandidátov a kandidátok určite sa dajú vybrať dvaja alebo dve, ktoré môžu byť ponúknuté pani prezidentke na finálny výber. Ak nebude dnes nikto zvolený, je jasné, že táto koalícia si tam chystá svojho človeka, zároveň chce mať istotu, aby toho finálneho kandidáta alebo kandidátku nevyberala súčasná prezidentka, ale budúci, alebo zvolený prezident Peter Pellegrini.
Podľa mňa je úplne zjavné, že to, ako sa chová, ako pristúpila táto koalícia k voľbe kandidátov na Ústavný súd, je absolútne neseriózne. Okrem toho, že, samozrejme, Peter Pellegrini porušil zákon, pretože nevyhlásil túto voľbu, voľbu bezodkladne, a ďakujem kolegovi Gáborovi Grendelovi za tú dôkladnú analýzu, z ktorej naozaj každému muselo byť jasné, čo znamená slovo „bezodkladne" v zákone, v akom čase je nevyhnutné splniť tú povinnosť, ktorú, ktorú ukladá zákon, ak hovorí, že niečo treba vykonať bezodkladne. A naozaj ak dnes nebude, nebudú, alebo zajtra, pardon, vo štvrtok nebudú zvolení títo kandidáti, bude to ďalší dôkaz o tom, že táto koalícia považuje Ústavný súd za trafiku, tak ako Súdnu radu, kde už majú rozdelené, že komu bude patriť aké miesto, povedal to pán poslanec Huliak priamo v televíznej diskusii, že SNS patrí jedno miesto v Súdnej rade. A to je neuveriteľné. To je neuveriteľné. Tie miesta v Súdnej rade nepatria nikomu a určite nie politickým stranám. Takisto nepatrí nikomu miesto na Ústavnom súde, žiadnej politickej strane. Tam musí byť zvolený alebo zvolená najlepšia kandidátka alebo kandidát, ktorá spĺňa nielen formálne podmienky, ale aj tie ostatné. Veľmi prísne kritériá.
Preto vyzývam poslancov a poslankyne koalície, aby sa podľa toho riadili. Ani Súdna rada, ani Ústavný súd nepatrí žiadnej politickej strane. Ten Ústavný súd patrí občanom Slovenskej republiky. Je to najdôležitejší ústavný orgán, ktorý má zabezpečovať ochranu ľudských práv všetkých občanov, bez rozdielu. A tak sa, prosím, podľa toho aj dnes správajte.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, minulý týždeň v tomto pléne opakovane zaznelo, že niektoré moje kolegyne sú produktom mimovládnych organizácií. Tak ak prijmem tento fakt, ja som potom produktom tohto štátu, pretože počas celého svojho profesného života som pracovala buď v štátnej správe, alebo verejnej správe. Od roku 2014 v súdnictve a tak ako plynuli roky, tak postupne som stále pracovala pre tento štát. A prevažnú väčšinu z tohto času za vlád Roberta Fica. Za vašich vlád. A musím povedať, že pri vypočutí kandidátov a kandidátok na sudcov a sudkyne Ústavného súdu sa mi vrátil ten pocit, ktorý som zažívala ešte v čase, keď som bola v štátnej službe. Taký zvláštny pocit kalkulu ľudí, ktorí nechceli priamo odpovedať na otázky, ak sa týkali nejakej témy, ktorá sa mohla dotknúť ľudí, ktorí v tom čase vládli. Špekulovali s odpoveďou, či pred kým vyjadria svoj názor, alebo ho nevyjadria, či tam nie je niekto, kto je bližšie k ľuďom, ktorí by mohli ovplyvniť ďalšie ich pôsobenie v štátnej správe. A to isté sa dialo na vypočutí kandidátov a kandidátok na sudcov a sudkyne Ústavného súdu.
Na priame otázky, ktoré súviseli priamo s odborným názorom na to, či je niečo v rozpore alebo v súlade s ústavou, prevažná väčšina kandidátov a kandidátok odmietala odpovedať vyslovene s tým, že si nechcú poškodiť svoju pozíciu pred hlasovaním. A to je vizitka vás, milá koalícia, a vašich doterajších vlád, vášho verejného vystupovania voči členom, voči sudcom a sudkyniam, voči predsedovi Ústavného súdu, voči ďalším predstaviteľom, ktorí sa neboja prezentovať svoj odborný názor. Je to vizitka toho, ako vediete verejnú diskusiu. Šírite strach. Robert Fico šíri strach a moja skúsenosť doterajšieho môjho odborného života je taká, že to nie je novinka, on to robil vždy. Niekedy to bolo viditeľné na verejnosť viac, niekedy menej, ale robil to vždy. A robíte to znova. A robíte to vo veci, ktorá je pre zachovanie demokracie a pre ochranu ľudských práv a právneho štátu kľúčová, pretože už kandidáti a kandidátky na sudcov Ústavného súdu zvažujú, či prejavia svoj osobný názor, či prejavia svoj odborný názor, aby im ich názor nepoškodil pri voľbe. Je to vizitka vás, pretože evidentne sa ľudia boja prejaviť svoj názor pred vami a radšej povedia to, čo chcete počuť, aby povedali svoj skutočný názor, pretože vám neveria. A ja spýtam, kam týmto dospejeme a dokedy to chcete robiť. Toto sú prejavy totalitnej vlády, nie demokratickej vlády. Pokiaľ odborní kandidáti na vysoko odbornú funkciu, vysoko vážnu funkciu, možno najvážnejšiu pre ochranu práv, ľudských práv a ústavnosti kalkulujú, ako odpovedia na jednoduché odborné otázky, aby si neuškodili, zamyslite sa nad sebou, či takto chcete byť prezentovaní v očiach verejnosti, v očiach odbornej verejnosti, že ľudia vám budú hovoriť to, čo si myslia, že chcete počuť, nie skutočnú pravdu.
Nebudem hodnotiť vypočúvanie jednotlivých kandidátov a kandidátok, pretože si myslím, že v skutočnosti aj z ich postoja, aj z toho, aké padali otázky zo strany vládnej koalícii, je to momentálne bezpredmetné. Nemyslím si, že medzi nimi sa nachádza kandidát alebo kandidátka, ktorú by ste naozaj chceli podporiť. (Rečníčka sa obrátila smerom k predsedajúcemu.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Ospravedlňujem sa, len pripravujeme priebeh. Nech sa páči, pokračujte v rozprave.

Mesterová, Zuzana, poslankyňa NR SR
Som rada, že už v sále vidím aj pána Michelka, ktorý bol tiež súčasťou vypočúvania a ktorý kládol otázky, ktoré boli priamo v rozpore so súčasným znením ústavy. Aj takto vyzeralo vypočutie kandidátov a kandidátok na sudcov Ústavného súdu.
Pozerám sa do poloprázdnych lavíc tej časti, kde sedí vládna koalícia, a rozmýšľam, že, rozmýšľam, aký vy máte vzťah k tomuto štátu. Aký vy máte vzťah k tejto krajine, že vám stačí spoľahnúť sa na to, čo vám povedia vládni predstavitelia, ako hlasovať. Akú mieru zodpovednosti vy osobne ste schopní uniesť za túto krajinu a za jej budúcnosť? Úroveň, akou sa reprezentuje navonok táto Národná rada, je žalostná. A svedčí o tom aj práve vypočutie kandidátov a kandidátok na sudcov Ústavného súdu, lebo je neprípustné, aby v zdravom demokratickom systéme sa odborníci a odborníčky báli prejaviť svoj odborný názor.
Ja som prevažnej väčšine kandidátov kládla jednoduchú otázku, ktorá je aktuálna a ktorá nie je zložitá na právny rozbor. Pýtala som sa ich, či si myslia, že je v rozpore s ústavou, ak vládni predstavitelia selektívne neodpovedajú dlhodobo tým istým vybraným médiám na položené otázky.
A na túto otázku som nedostávala odpoveď. A to znamená len dve veci, že vám tí kandidáti a kandidátky neveria, že neveria tomu, že ste schopní vyhodnotiť ich odborný názor bez subjektívneho vyhodnocovania, či je to vo vašom záujme alebo nie. A zároveň, že pravdepodobne je to v rozpore s ústavou. Lebo ak by nebolo, nemali by problém povedať odborný názor a zároveň ten, ktorý by vám vyhovoval, keďže tu tento rozpor spôsobuje táto vláda.
Zamyslite sa nad sebou. Zamyslite sa nad sebou, kde smeruje táto krajina za vášho pôsobenia. Povedala by som aj pár slov aj predstaviteľom strany HLAS, ale vidím tu vlastne len pána Náhlika, keď dobre pozerám. (Reakcia z pléna.) Ja tam až nevidím tak ďaleko, hlavne ich nepoznám, keďže tu často nesedia, ale jeden predstaviteľ HLAS-u tu je. Dokedy sa chcete na tomto podieľať? Už raz ste od SMER-u odišli. A teraz túto krajinu ženiete do rúk absolútnej moci jednej strany, možno jedného muža. Likvidujete kultúru, likvidujete právny štát, likvidujete demokraciu. Prestaňte s tým! Začnime sa k tejto krajine správať zodpovedne.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, no ja tiež vychádzam z toho, že tento návrh zákona, jeho hlavným cieľom je vytvoriť rodičom možnosť, aby nieže dávali súhlas s tým, že je sexuálna výchova na škole, ale aby mali možnosť vyňať svoje deti z takej sexuálnej výchovy, s ktorou, s ktorej obsahom nesúhlasia. Toto je pointa toho zákona, takto to ja chápem, aby boli informovaní, a keď nesúhlasia, aby tam tie ich deti nemuseli ísť, takže o toto ide a o tom, o tom sa rozprávame a o tom moji predrečníci hovoria a to namietali a to budem namietať aj ja, ale začnem jednou krátkou poznámkou.
Vy ste tu použili ten príklad s tým, že nerodičia by, by nemali hovoriť do toho, čo tak, tak nejak som to teda vnímal, vy ste hovorili o tom, že... (Reakcia navrhovateľa.) No, hej. (Reakcia navrhovateľa.) Áno. (Povedané so smiechom.) A teda sa vám zdalo zvláštne, že rozpráva o tom, čo rodičia môžu, majú a nemajú.
Tak ja si myslím, že máme veľa príkladov takých, kde napríklad ľudia, ktorí nie sú manželia, a zaviazali sa k tomu, že nikdy nevstúpia do manželstva, že budú žiť v celibáte, vedú ľudí, k tomu, ako majú žiť v manželstve, a to mi pripadá tiež zvláštne. Ale budem sa teda venovať svojmu príspevku.
Návrh upravuje právo rodičov zabezpečovať výchovu a vzdelávanie ich detí v súlade s ich náboženským a filozofickým presvedčením, a pritom sa odvoláva na Chartu základných práv a slobôd Európskej únie a ďalšie medzinárodné a národné úpravy. Ten článok charty tu už opakovane zaznel, ja len zdôrazním to, čo už aj kolegyňa Kalmárová povedala, že tento článok charty hovorí o tom, že jej vlastne prenecháva tie konkrétne úpravy vnútroštátnym zákonom. Charta teda úpravu podrobných podmienok výkonu tohto práva prenecháva na zákonné úpravy na úrovni členských štátov. Predložením svojho návrhu predkladatelia vyjadrujú názor, že súčasná úprava výkonu tohto práva v právnom poriadku Slovenskej republiky podľa nich nie je dostatočná, a preto ju chcú zmeniť. Vo svojom vystúpení budem argumentovať v prospech zachovania aktuálneho právneho stavu, a teda proti navrhovanej zmene, a poukážem na riziká, ktoré by prípadné schválenie návrhu prinieslo pre našu spoločnosť. Predkladatelia vo svojom návrhu z celého širokého spektra obsahov, ktoré sú súčasťou vzdelávania a výchovy, navrhujú upraviť jednu konkrétnu oblasť, a to oblasť sexuálneho správania, ako to oni definujú. Zvyčajne hovoríme o sexuálnej a vzťahovej výchove. Z toho predpokladám, že v ich... že v iných oblastiach pokladajú právo rodičov na výchovu a vzdelávanie ich detí v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením v podmienkach Slovenskej republiky za dostatočne zaručené, keď sa teda hovorí len o tejto jednej oblasti, ostatné nie.
Predkladaným návrhom teda sexuálne správanie predkladatelia vyčleňujú a oddeľujú od ostatných súčastí vzdelávania a pripisujú mu špecifický význam pri uplatňovaní práva rodičov na výchovu detí v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením. Dalo by sa teda povedať, že navrhujú, aby rodičia mohli uplatniť čosi ako výhradu vo svedomí v tejto jednej konkrétnej oblasti vo výchove a vzdelávaní.
Tu chcem ale položiť jednu otázku. Totiž či je v súlade s náboženským presvedčením niektorých rodičov napríklad súčasné vzdelávanie v oblasti prírodovedy, kde sa deti na vyučovaní stretávajú s takými teóriami vzniku vesmíru, ktoré nie sú v súlade s náboženským presvedčením určitých skupín kresťanov trvajúcich na tzv. kreacionizme, teda odmietajú súčasné vedecké poznanie o veku vesmíru a v súlade so svojím presvedčením tvrdia, že vek vesmíru je asi 6-tisíc rokov, čo je súčet chronologických údajov z Biblie.
Tu si dovolím pripomenúť, že áno, kým väčšina kresťanských teológov dnes interpretuje správu o stvorení, tú biblickú správu o stvorení sveta ako metaforu a aktuálne teórie o vzniku sveta nevnímajú ako rozpor so svojou náboženskou vierou, vo svete a, žiaľ, aj na Slovensku je stále veľká skupina teológov, ktorí veriacich zaväzujú k doslovnému chápaniu biblických textov, a teda akékoľvek iné vysvetlenia vzniku a vývoja vesmíru nie sú v súlade s ich náboženským presvedčením.
Túto oblasť však navrhovatelia neriešia, a tak je na mieste otázka, či akceptujú väčšinový teologický názor, alebo iba vytvárajú precedens, a v budúcnosti môžeme očakávať, že niekto bude chcieť týmto spôsobom upravovať napríklad aj to, aby rodičia mohli vyňať svoje deti z vyučovania prírodovedy, lebo teória o vzniku sveta nebude v súlade s ich náboženským presvedčením. Vyčlenenie a oddelenie jednej konkrétnej oblasti výchovy a vzdelávania, v tomto prípade sexuálneho správania a požiadavka, aby sa táto oblasť stala predmetom možného uplatnenia výhrad rodičov z náboženských dôvodov, je nebezpečným narušením celého komplexného systému vzdelávacích obsahov a tém. Ten je totiž stále viac určovaný interdisciplinárnym prístupom, kde sa poznatky jedného vedného odboru stávajú predmetom štúdia v ostatných odboroch. Ľudská sexualita je už takmer jedno storočie predmetom vedeckého výskumu. Výsledky tohto výskumu a poznania na ňom založené formujú našu spoločnosť v mnohých oblastiach. Je to integrálnou súčasťou nielen medicínskeho poznania a praxe, rovnako sa toto poznanie premieta do spoločensko-vedných oblastí. A áno, mení aj náboženský svet a jeho prístup k ľudskej sexualite. A hovoríme naozaj o sexualite, o sexuálnom správaní, nie o biológii, ako ste to vy zdôrazňovali, že na čom sa teda asi vieme zhodnúť, že aké sú pohlavné orgány. Tu hovoríme o tom, že sexuálne správanie je predmetom vedeckého výskumu a do veľkej miery je dnes zhoda na tom, čo je štandardom poznania. Áno, prebieha zápas o to, či ako spoločnosť zostaneme v ére určovanej tabuizáciou sexuality, ktorej podobu prenecháme arbitrárnym rozhodnutiam jednotlivých náboženských skupín, alebo sa posunieme k výchove a vzdelávaniu v oblasti sexuálneho správania, ktoré je založené na vedeckom poznaní a na širokej spoločenskej zhode.
Čím do tohto zápasu prispievajú predkladatelia navrhovanej novely školského zákona? Navrhovanou zmenou chcú dosiahnuť, aby rodičia boli vopred informovaní o obsahu vyučovania, ktorý sa týka sexuálneho správania a s ktorým mnohí rodičia môžu mať problém. Okrem toho chcú dosiahnuť aj to, aby v prípade, ak rodičia usúdia, že ponúkaný obsah nie je v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením, musí škola zabezpečiť, aby ich deti neprišli do kontaktu s takýmto obsahom, a to tak, že im pripraví náhradný program. Riešením má byť udelenie, resp. neudelenie informovaného súhlasu s takýmto obsahom vyučovania.
Nazdávam sa, že takéto riešenie je nepochopením toho, čo Charta základných práv a slobôd Európskej únie upravuje v spomínanom článku, keď hovorí o práve rodičov na výchovu ich detí v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením. Nazdávam sa totiž, že uplatňovanie tohto práva sa nemôže zúžiť na akúsi individuálnu výhradu vo svedomí, pri ktorej jednotliví rodičia dostanú možnosť izolovať svoje deti od daného obsahu vyučovania. Tu rovnako ako kolegyňa Kalmárová sa odvolávam na spomínaný rozsudok týkajúci sa prípadu z Dánska, ktorý vlastne hovorí o tom, že tá povinná sexuálna výchova v škole nie je nejako v rozpore s právom rodičov na výchovu detí. Právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením vykonávajú rodičia v podmienkach Slovenskej republiky predovšetkým voľbou školy.
Slovenská republika garantuje právo zriaďovať školy a školské zariadenia rôznym subjektom. Toto právo majú aj cirkvi a náboženské spoločnosti, ako aj občianske združenia, či dokonca fyzické osoby. Pri rešpektovaní štátneho vzdelávacieho programu majú zriaďovatelia možnosť určovať špecifický charakter ich zariadenia zohľadňujúci ich náboženské alebo filozofické presvedčenie. Takýto špecifický charakter pri rešpektovaní štátneho vzdelávacieho programu je pritom výsledkom diskusie a zhody pedagógov, zástupcov zriaďovateľa a rodičov. Tým sa garantuje potrebná kvalita takéhoto špecifického odborného alebo hodnotového zamerania školy. Okrem toho Slovenská republika garantuje rodičom aj právo zapísať ich dieťa na náboženskú výchovu podľa ich náboženského vyznania alebo na etickú výchovu, kde tiež môžu deti získať taký rozmer sexuálnej a vzťahovej výchovy, aký je v súlade s ich náboženským presvedčením. Nazdávam sa, že tieto dve možnosti dostatočným spôsobom garantujú rodičom zabezpečovať výchovu a vzdelávanie svojich detí v súlade s vlastným náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením.
Nie je preto potrebné také riešenie, ktoré by dávalo jednotlivým rodičom silnú právomoc zasahovať do obsahu vzdelávania bez toho, aby rodičia museli zohľadňovať zhodu odborníkov na výchove v oblasti sexuálneho správania. Navrhované riešenie doslova vnáša anarchiu do oblasti sexuálnej výchovy. Obsah a forma sexuálnej výchovy je dnes výsledkom zhody odborníkov z rôznych oblastí. Existujú, samozrejme, aj vyprofilované smery, ktoré sa môžu odlišovať vo svojich filozofických východiskách. Vždy však ide o odbornú oblasť. Arbitrárne zasahovanie rodičov do takéhoto obsahu je nebezpečné. Ohrozuje výchovu a vzdelávanie samotných detí, nehovoriac o obrovských administratívnych a logistických komplikáciách, ktoré také riešenie prinesie samotným školám.
Trendom v odbornej verejnosti pri formovaní prístupov k sexuálnej a vzťahovej výchove je dialóg jednotlivých prístupov k sexuálnej výchove. Ide o to, aby obsah sexuálnej výchovy na jednej strane rešpektoval rôzne prístupy, bol akceptovateľný pre ľudí s rôznym náboženským a filozofickým presvedčením a zároveň spĺňal aktuálne odborné poznatky a predovšetkým spĺňal základné ciele sexuálnej výchovy a to je príprava mladých ľudí na zdravý, plnohodnotný, bezpečný sexuálny život v rešpektujúcich vzťahoch. Takýto prístup sleduje aj Svetová zdravotnícka organizácia. Jej regionálna kancelária pre Európu už v roku 2011 vydala štandardy pre sexuálnu výchovu v Európe. Štandardy vychádzajú zo všeobecnej zhody na poznaní, že mladí ľudia začínajú sexuálne žiť oveľa skôr, než sú mnohí rodičia ochotní pripustiť, že rodičia nie sú schopní alebo ochotní so svojimi deťmi včas a otvorene hovoriť o sexualite a že tradične chápaná príprava na manželstvo už nezodpovedá stavu spoločnosti v 21. storočí. Konštatuje, že kým zavádzanie sexuálnej výchovy ako povinného predmetu prebehlo rýchle, bez väčších problémov v 70. a 80. rokoch minulého storočia v krajinách západnej Európy, v krajinách strednej a východnej Európy – a toto je veľmi zaujímavé zistenie tej správy – po roku 1989 zavádzanie sexuálnej výchovy do škôl výrazne spomalilo nástup politicky, kultúrne a nábožensky motivovaného fundamentalizmu. A to je, žiaľ, to, čo ja čítam aj za týmto návrhom.
Pri prekonávaní tohto problému navrhuje táto správa vytváranie partnerstiev a vedenie dialógu jednotlivých skupín spoločnosti a medzi nimi explicitne menuje aj náboženské organizácie. Odporúčam, aby ste si tú správu preštudovali. Takýto prístup dialógu jednotlivých filozofických východísk k sexuálnej výchove volí aj v dôvodovej správe navrhovateľmi ako negatívny príklad spomínaná publikácia Bendíková, Mikšík, Mačorová: Vzťahová sexuálna výchova. Učebnica je výsledkom dlhšie trvajúceho projektu, ktorý skúmal rôzne prístupy k sexuálnej a vzťahovej výchove. Do projektu boli zapojení aj zástupcovia rôznych náboženských tradícií. Jedným z výstupov tohto projektu je aj publikácia Ja v tvojom veku, ktorá sa zameriava na pomoc rodičom pri vedení rozhovorov s ich deťmi o sexualite a reflektuje aj rôzne náboženské prístupy. Toto je podľa mňa moderná cesta ku sexuálnej a vzťahovej výchove.
Na záver dovoľte citát z publikácie, ktorá sa špeciálne venuje úlohe náboženstva v sexuálnej výchove mladých. Je z roku 2010 a zostavila je Medzinárodná federácia pre plánované rodičovstvo pod názvom Hlasy nádeje, sprievodca pre inšpiráciu dialógu o náboženstve, viere, sexualite a mladých ľuďoch. Citujem: „Náboženstvo má, samozrejme, veľa výhod pre život mladých ľudí. Viera im môže poskytnúť duchovnú podporu, vedenie a jasný súbor hodnôt pri premýšľaní o vzťahoch. Náboženskí vodcovia môžu byť dôveryhodnými členmi komunity a veľmi často je v náboženskom prostredí pre mladých ľudí dostupná širšia sieť podpory napríklad prostredníctvom organizovaných mládežníckych skupín. Z výskumov uskutočnených v rôznych častiach sveta však vieme aj to, že pre dospelých je naozaj ťažké rozprávať sa o sexe a sexualite s dospievajúcimi, najmä s nezadanými mladými ľuďmi a že náboženstvo to môže ešte viac sťažiť.“ Prečo? Pokračujem v citáte: „Väčšina náboženstiev za jedinú možnosť pre začatie sexuálneho života považuje manželstvo medzi mužom a ženou ako nástroj plodenia a netoleruje mladých ľudí, ktorí majú sex pred manželstvom. Ten považuje za hriech. Vieme však, že mnoho mladých ľudí má sexuálne vzťahy pred manželstvom z rôznych dôvodov. Hoci mladí ľudia môžu pravidelne navštevovať bohoslužby a pochádzajú zo silne nábožensky založených rodín, výskumy ukazujú, že to neznamená, že s väčšou pravdepodobnosťou čakajú so sexom do manželstva. Je to oveľa komplikovanejšie. Svoju úlohu zohrávajú rôzne faktory, ako napríklad prostredie, v ktorom žijete, či ste schopný otvorene sa rozprávať s rodičmi o sexualite, či ste chlapec, alebo dievča a podobne.“
Toto je realita, v ktorej žijú naše dnešné deti a mladí ľudia. Ak touto novelou dáte rodičom do rúk nástroj na to, aby sa pred sebou a svojimi deťmi tvárili, že žijú podľa ideálov svojho náboženstva, nikomu tým nepomôžete. Nepomôžete rodičom, lebo im ďalej umožníte, aby pred svojimi deťmi mlčali o dôležitých veciach ľudskej sexuality a aby sa s vlastnými deťmi nerozprávali a svoje náboženské presvedčenie nekonfrontovali napríklad aj s tým, čo sa ich deti dozvedia na sexuálnej a vzťahovej výchove v škole. Podľa mňa by bolo oveľa lepšie, keby rodičia, ktorí nesúhlasia s obsahom sexuálnej a vzťahovej výchove v škole, ich odtiaľ nebrali, ale sa s vlastnými deťmi rozprávali a argumentovali im, prečo ten obsah nie je v poriadku. Nepomôžeme deťom, lebo ich v tejto jedinej špecifickej oblasti sexuálneho správania prenechávame vo výlučnej sfére pôsobenia rodičov, ktorí ich chcú izolovať od spoločenskej reality. Napokon nepomôžeme ani spoločnosti, ktorá aj pre nízku gramotnosť v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy stále zápasí s neschopnosťou vysporiadať sa so sexuálnym násilím vo vzťahoch a sexuálnym násilím na deťoch a mladistvých, ako aj s obrovskou mierou predsudkov voči ľuďom s menšinovou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou, preto tento návrh nepodporím.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja musím teda povedať, že vystúpenie v rozprave, Vierka, tvoje, bolo naozaj až pohladením po duši po tom, čo som si tu vypočula predtým od predkladateľa.
A mňa najviac teda vyrušuje to, akým spôsobom vy sa naozaj zameriavate len na práva rodičov. Normálne tie deti nevidíte. Práva detí, najlepší záujem detí, to je ten hlavný princíp, ktorý by tu mal byť nad všetkým. A tento váš návrh je s ich právami a s najlepším záujmom detí v príkrom rozpore. Ja budem o tom viac hovoriť v mojom príspevku v rozprave, obzvlášť vo vzťahu k sexuálnemu zneužívaniu detí, a akým spôsobom vy im ubližujete týmto návrhom zákonom. A mňa to mimoriadne mrzí, naozaj. Práva detí a najlepší záujem detí, to by malo byť kľúčové. Vy robíte pravý opak.
Ďakujem.

Ďakujem, Vierka, za tento tvoj vysokoodborný príspevok, a ja musím teda podotknúť, že podľa mňa sexuálna a vzťahová výchova má byť niečo, čo už malo byť dávno v 21. storočí naozaj súčasťou našej výučby na školách, veď práve cez sexuálnu a vzťahovú výchovu sa môžu deti naučiť, ako sa k sebe správať, čo je správne, čo nie, kde sú hranice ich osobnej integrity, naučia sa spoznať svoje telo a naučia sa mnoho dôležitých vecí, o ktorých podľa mňa nie vždy sa dokážu rozprávať s rodičom. A to teda napríklad ja mám tú istú skúsenosť, mám syna, ktorý má 15 rokov, a ja teda ho vediem k tomu, aby sme sa veľa rozprávali, ale verím tomu, že nie vždy všetko mi povie, a veľmi by som bola rada, keby na tej škole mal oveľa viac teda sexuálnej a vzťahovej výchovy.
A to, čo ja považujem za, za doslova nebezpečné, že, pán Vašečka, vy podsúvate naozaj rodičom niečo, čo nie je pravda, a nie každý rodič, proste neni to realita, nebola by to realita a každý rodič si nie vždy všetko naštuduje a, a má taký prehľad do tej problematiky, a naozaj vy vytvárate potom pocit, že rodičia z toho majú strach, a pritom naozaj že nemajú mať z čoho, a v konečnom, ale áno, je to tak, lebo v konečnom dôsledku si neuvedomujú, že práve im aj ich deťom by to pomohlo, keby tú vzťahovú a sexuálnu výchovu ich dieťa má. A vy im to v podstate, by ste im v tom bránili, lebo oni počúvajú možno vás, lebo vás nejakým spôsobom teda vnímajú, ako niekoho, kto, kto aj tu v pléne predkladá taký návrh, ale nerozhodnú sa na základe naozaj toho, čo aj tu teraz Vierka povedala, to, čo, čo je podložené na základe dát a skutočného nejakého výskumu. Hej? Čiže toto je ten problém.
A ja si myslím, že, naozaj že démonizujete túto tému... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, najprv sa chcem všetkým ospravedlniť, že nie som rodič a budem predsa hovoriť o právach rodičov. Nebudem komentovať to, čo povedal pán Vašečka, veď nakoniec v tej debate sa to ešte mnohokrát, mnohokrát bude dať urobiť povedzme pomocou faktických pripomienok. Pôjdem hneď k veci.
Je pravdou, že návrh tejto novely školského zákona bol v mierne modifikovanej podobe prerokúvaný už pred predčasnými voľbami, a keď hovorím modifikovanej, tak teraz je trošku, trošku ochudobnenejší o jedno ustanovenie, ktoré umožňovalo vtedy zasahovať aj do iných oblastí, nielen do oblasti sexuálnej výchovy. To si pamätám.
Dnes je ten návrh zákona na stole opäť a zdá sa, že pokiaľ predkladatelia nebudú úspešní, tak sa s ním budeme stretávať v nejakom semestrálnom rytme, to sa asi dá predpokladať, hoci na druhej strane proti bývalej ústavnej väčšine bude ťažké bojovať. Ale naozaj som sem neprišla viesť nejakú kultúrnu vojnu, to nie je môj prípad naozaj.
A teraz. Bolo jasne povedané, že novelou školského zákona by podľa predkladateľov malo byť rodičom de facto priznané právo veta pre ich účasť detí na vzdelávaní v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy v prostredí školy. Asi takto to je. A ja nebudem vychádzať z článkov na internete, na sociálnych sieťach, ako, ako možno niekto predpokladá. A vôbec nie je ani podstatné, že mám na vec iný názor ako predkladatelia. Nie je podstatné ani to, že tu sa vzbudzuje dojem, nejaká, nejaká nerealistická nádej, že právo rodičov rozhodnúť o tom, čo má a nemá byť obsahom vzdelávania v tej konkrétnej oblasti, o ktorej je reč, urobí tento svet lepším. To určite nebude.
Podstatné v tejto veci je to, aká je vecná sila argumentov, ktoré uvádzajú predkladatelia, a aká je sila argumentov tých ľudí na druhej strane, v tomto prípade teda konkrétne mňa. A je potom na snemovni, ako vyhodnotia silu jednotlivých argumentov.
A teraz k argumentom, ktoré pomôžu pochopiť, či je nielen správne, ale aj možné paralyzovať výchovu v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy požiadavkou na poskytovanie informovaného súhlasu, a to aj v prípade, že v súčasnej dobe by išlo o výchovu, ktorá je v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania a s kurikulom, ktoré, prirodzene, z týchto princípov vychádza. Pokúsim sa to vysvetliť systémom otázok a odpovedí na niekoľko, teda odpovedí na tie kľúčové otázky. Prvá skupina otázok je nasledovná:
– Je vôbec potrebné začleniť vzťahovú a sexuálnu výchovu do vzdelávacích programov škôl?
– Predstavuje súčasný stav vnímania a správania sa detí v tejto oblasti niečo, čo je pre spoločnosť problém?
A teraz odpoviem na to niekoľkými nespochybniteľnými faktami, ktoré vychádzajú z poslednej štúdie HBSC z roku 2022, išlo o výskum správania sa detí a dospievajúcich a tá vzorka bola, pokiaľ sa dobre pamätám, zhruba 10-tisíc detí, čo to už je naozaj, naozaj veľmi kvalitný výskum. A teraz tí spracovatelia štúdie veľmi pekne nazývajú tieto začínajúce vzťahy, volajú ich kategóriou romantické, romantické vzťahy, nazývajú tú kategóriu romantickými vzťahmi. A z toho vyplýva, že viac ako 70 %, a to je populácia od 11 do 15 rokov, viac ako 70 % bolo zaľúbených do osoby opačného pohlavia, ale 7 % chlapcov a 13 % dievčat bolo zaľúbených do osoby rovnakého pohlavia. A viete si predstaviť, aký zmätok v dušiach môžu spôsobiť všetky vzťahy, osobitne tie typicky menšinové? A je jasné, ako ukážu tie ďalšie informácie, že rodičia nie sú tými osobami, s ktorými by deti mohli tieto pocity zdieľať.
Ďalšie zistenie. Skúsenosť s pohlavným stykom dievčat a chlapcov vo veku 15 rokov bola takáto – zo skupiny respondentov z kategórie chlapcov túto skúsenosť malo 16 % a u dievčat 9 %.
Teraz z iného výskumu, ktorý uskutočnila rešpektovaná odborníčka na oblasť výchovy k manželstvu a rodičovstvu a na etiku intímnych vzťahov, ide o docentku Evu Poliakovú z Univerzity Komenského v jednej z bratislavských základných škôl, vyplýva, že z desiatich deviatačiek všetkých desať už malo sexuálnu skúsenosť. V priemere mali prvý sex vo veku 12,5 roka, teda v šiestej triede. Okrem iného v rozhovore uviedli, že ich jediným záujmom je, aby bola sobota a mali sex. Dievčatá tieto aktivity zdôvodňovali pocitmi nedocenenia, absenciou nejakých hlbších vzťahov so svojím okolím, so svojimi známymi, so svojimi príbuznými. Nejde o reprezentatívny výskum, ale aj ďalšie výskumy na území Slovenska prinášajú podobné výsledky.
Z iných výskumov vyplýva, že prvé informácie o sexualite získavajú deti medzi 10. a 11. rokom prevažne prostredníctvom internetu. V tomto kontexte je nesmierne dôležitá ďalšia časť výskumu HBSC na tému vzťahy detí s rodičmi, že s tými, ktorí by podľa predkladateľov mali rozhodovať o tom, či deti sa tej výchovy vzťahovej a sexuálnej zúčastnia, alebo nie. Len polovica dievčat vo veku 15 rokov môže hovoriť s rodinou o svojich problémoch. Približne štvrtina chlapcov a tretina dievčat vo veku 11 rokov sa s rodičmi rozpráva málo alebo vôbec. Azda netreba osobitne vysvetľovať, aké dôsledky za týchto okolností môžu vyplynúť z priznaného monopolu rodičov na sexuálnu a vzťahovú výchovu a možnosti vylúčenia školy v tejto oblasti.
Naozaj sa nechcem nikoho dotknúť, ale mám pocit, ako keby tí, čo tento návrh predkladajú, chápali vzťahovú a sexuálnu výchovu v nejakej redukovanej podobe, ako keby išlo len o nejakú technickú stránku veci. Ale to predsa tak nie je.
Sexuálna a vzťahová výchova mala viesť k ovládaniu vlastnej sexuality a cieľom je chrániť zdravie mladých ľudí. Áno, aj v tom zmysle, ako tu bolo povedané, aby sa predchádzalo predčasným a neželaným tehotenstvám a následným potratom a možno aj vynúteným sobášom. Aj o toto tu ide. Samozrejme, že cieľom je aj zníženie rizika prenosu sexuálnych chorôb. Je prevenciou proti zneužívaniu, ku ktorému, mimochodom, dochádza často v rodinách alebo prostredníctvom ľudí, ktorí, ktorí požívajú dôveru rodiny. V tejto súvislosti iba poznamenávam, nebudem sa tomu detailne venovať, že zneužívanie detí patrí k tzv. skrytej kriminalite, takže viac ako 70 % chlapcov a 80 % dievčat sa s tým nikomu nezverí.
A teda ak by som mala odpovedať na obe položené otázky v úvode, či to potrebujeme, takýto typ výchovy, a či má byť súčasťou obligatórneho vzdelávania, tak odpoveď na základe týchto faktov znie – jednoducho áno.
A ďalšia otázka je pri pre prijatie, resp. odmietnutie tohto návrhu absolútne kľúčová. A otázka stojí tak, či právne zdôvodnenie opodstatnenosti návrhu, aby sa teda sexuálna výchova v škole uskutočňovala iba za podmienky udelenia informovaného súhlasu, je jednoznačne, či je to teda jednoznačne správne a či o tom netreba pochybovať a či je vôbec možné takýto návrh alebo takúto úpravu zahrnúť do slovenského právneho systému.
Na prvý pohľad sa zdá, že navrhovatelia majú pravdu, keď svoj návrh opierajú na nadnárodnú legislatívu, a teda aj domácu následne. Ale ako je to v skutočnosti? Pomerne jednoducho sa dajú odmietnuť odkazy na čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a ktoré, ktorý teda hovorí o tom, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť a práva rodičov možno obmedziť iba zákonom. To isté sa týka aj odvolávky na čl. 4 zákona o rodine, podľa ktorého rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Hovorím to preto, lebo inštitucionálna výchova v školách žiadnym spôsobom neohrozuje a nelimituje právo rodičov na to, ako oni majú vychovávať svoje vlastné deti.
Ale oveľa dôležitejšie, je venovať sa čl. 14 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. Ide o právo rodičov zabezpečiť vzdelanie, výchovu v zhode s ich náboženským filozofickým a pedagogickým presvedčením. Chcem podotknúť, že je potrebné nezabudnúť, keďže predkladatelia to zabudli urobiť, odcitovať aj ods. 1 čl. 14, ktorý znie: „Každý má právo na vzdelanie a prístup k odbornému a ďalšiemu vzdelávaniu.“ Toto sa v ďalšom komentári ukáže ako dosť podstatné.
Absolútne kľúčovým sa zdá byť ustanovenie v čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten znie: „Nikomu nemožno odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov a zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode ich vlastným a náboženským a filozofickým presvedčením.“
Tak sa zdá, keď toto citujem, že návrh predkladateľov v podstate iba napl, je iba naplnením dodatkového protokolu. A predsa je to inak.
Jasno do problému vnáša rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Kjeldensenovci a iní proti Dánsku z decembra 1976. V kauze rodičia školopovinných detí z Dánska protestovali proti jednotnej, a teda povinnej sexuálnej výchove zavedených v dánskych školách v roku 1970. Usudzovali, že sexuálna výchova vyvoláva etické otázky, a tak uprednostňovali cestu vlastného poučenia detí v tejto oblasti. To je to, čo predpokladá aj tento návrh. Sťažnosť bola zamietnutá veľmi tesným hlasovaním Európskej komisie, a preto bola postúpená európskemu súdu, a ten šiestimi hlasmi proti jednému sťažnosť rovnako zamietol. A teraz zaujímavé je to odôvodnenie. Podľa odôvodnení súdu európska charta nedáva rodičom právo zasahovať do školskej výuky, pokiaľ je vyučovaná objektívne a nesnaží sa indoktrinovať žiakov v etických alebo náboženských otázkach. Súd uviedol, že informácie o sexuálnom živote získavajú dnes deti z rôznych pochybných prameňov, z tlače pochybnej úrovne a od kamarátov. Účelom sexuálnej výchovy je poskytnúť im tieto informácie správne a objektívne vrátane informácie o kontracepcii, aby nedochádzalo k nežiaducim otehotneniam. Ak táto výchova – a toto je podstatné, lebo toto je aj slovenský prípad –, ak je táto výchova integrovaná do niekoľkých predmetov, bolo by neuskutočniteľné, aby na prianie rodičov sa z nich niektorí žiaci mohli vzďaľovať na kratšiu alebo na dlhšiu dobu. Okrem toho Dánsko zachováva dôležité výhody pre rodičov, ktorí si v mene svojej viery želajú, oddeliť svoje deti od jednotnej sexuálnej výchovy, pretože v Dánsku je to tak, že v súkromných školách, súkromné školy nemusia úplne... ako keby preberať štátny vzdelávací program, ale majú tam rozsiahle právo úprav.
U nás je situácia podobná v tom, že rodičia, ktoré, ktorí chcú vzdelávať deti v oblasti vzťahovej aj sexuálnej výchovy inak, majú právo to robiť prostredníctvom cirkevných škôl. A dokonca, pokiaľ si spomínam, podľa zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou, cirkevné školy nemusia uskutočňovať tie výchovné a vzdelávacie programy, ktoré sú v rozpore s katolíckou vieroukou. Čiže ten priestor tu je. A okrem toho, naozaj tu je, že ešte existuje aj priestor na výchovu prostredníctvom individuálneho domáceho vzdelávania. A pretože európska charta je súčasťou i nášho práva, tak ten nález európskeho súdu v tejto veci je pre Slovenskú republiku pomerne dôležitým dokumentom. Ale neskorší medzinárodný vývoj však išiel ešte ďalej a uložil štátom povinnosť túto výchovu uskutočňovať.
Medzinárodný dohovor o právach dieťaťa, podobne ako dohovor o ľudských právach, je záväznou súčasťou slovenského právneho poriadku. A teraz, podľa čl. 3 dohovoru o právach detí záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami a tak ďalej.
Podľa čl. 13 má dieťa právo na informácie všetkého druhu.
Podľa čl. 24 potom právo na vzdelanie. A konkrétne potom čl. 24 ukladá z hľadiska zdravia štátom povinnosť, aby okrem iného zaistili výchovu k plánovanému rodičovstvu, pretože túto výchovu možno ťažko zaistiť inak ako v rámci školstva, má štát na ústavnoprávnej úrovni jasne deklarovanú povinnosť, zaviesť a uskutočňovať v školách sexuálnu výchovu. Táto povinnosť je jednoznačne zakotvená medzinárodnou zmluvou, s tým sa nedá nič robiť. A tieto argumenty sú jasným dôkazom toho, že návrh opieraný o citácie medzinárodných dohovorov a na ne nadväzujúcich domácich noriem je výsledkom buď ich nesprávnej interpretácie, alebo ich neúplným uvádzaním, neviem, čo je z toho pravda.
Problém sexuálnej a vzťahovej výchovy, teda nie je v tom, či je potrebná, alebo nie je. Jasné, že je. Problém ani nespočíva v tom, či má byť povinnou súčasťou edukačného procesu, no jasné, že má, teraz som to povedala. Dokonca nemáme ani na výber. A otázka ani nestojí tak, či v tomto prípade má exkluzivitu rodič alebo škola. Jasné, že obidvaja.
Zásadný problém je niekde absolútne inde, a to v tom, ako sú učitelia pripravení uskutočňovať kvalitné vzdelávanie v tejto oblasti a či vždy v prípade potreby máme dostatok kvalifikovaných psychológov, sexuológov, kurátorov, gynekológov na to, aby teda školám poskytovali v tejto oblasti kvalitné služby, tým by sme sa mali prioritne zaoberať, nie týmto návrhom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Tak ja teda idem napraviť tú technickú chybu, ak smiem.
Takže navrhujeme, aby sa Národná rada uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. b) tak, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.
A teda ak máte túto vec vybavenú a je to v poriadku (rečníčka sa obrátila k predsedajúcemu), ďakujem (povedané so smiechom), tak využijem svojich, svojich 9,5 minúty na to, čo som mala pripravené.
Ja som na, myslím, že to bola úplne moja prvá, prvá rozprava počas programového vyhlásenia vlády, resp. v tej dobe, kedy sa o ňom na tomto mieste diskutovalo, upozornila na to, že je nakreslené v mnohých častiach na pôdoryse leviatanovského štátu. A toto je jeden z tých príkladov, kedy tento zákon alebo návrh zákona zavádza niečo nevídané, lebo bežne sme doteraz vždy boli zvyknutí na to, že vláda, resp. občianska spoločnosť kontroluje vládu. My sa dostávame do opačného garde, kedy chce vláda kontrolovať občiansku spoločnosť. Je to teda trochu iná, iná paradigma, ako sme boli možno za ostatné, ostatné roky zvyknutí, ale, ale čo ma možno viacej, viacej mrzí, je to, že schovávame sa tu celý čas za nejakú požiadavku transparentnosti. Ale v tomto bode uvediem, že mimovládne organizácie sa ešte s predošlou vládou, a tým nemyslím bezprostredne predošlou, ale s tou, kde teda bol SMER súčasťou vládnej koalície, podieľali na tom, aby bol vytvorený register, a samy participatívne pomáhali na tom, aby bola zvýšená transparentnosť. Tento problém tu nikdy nebol.
Čiže dovoľte mi, aby sme sa začali baviť bez týchto všetkých mimikry a povedali sme si možno o tom, čo tento zákon naozaj cieli a čo má byť jeho, jeho konečným výsledkom. Koniec koncov myslím, že to tu aj párkrát už v tejto rozprave zaznelo. Povedal to pán premiér hneď po teda voľbách, čo je jeho cieľom, a to je odstaviť politické mimovládky. Politické mimovládky, teda dodnes som sa nedopátrala toho, kto konkrétne by to mal byť, ani aké by toho mali byť parametre, lebo toto celé delenie politických a nepolitických mimovládok tak trochu zaváňa 30. rokmi, kedy si tu politici, političky bezostyšne mysleli , že sú viac ako zákonné procesy a že bez toho, aby sme tu mali na to naozaj nejaký korektný, metodologicky korektný postup, môže niekoho označovať spôsobom ako vred na teda spoločnosti, vred na tele národa, alebo sú to príživníci, že sú to povaľači, a toto snáď sa, dúfam, že zhodneme, nechce ísť touto cestou teda predkladajúca zostava.
Lebo potom si teda povedzme, že čo je to kritérium, kam to má cieliť a čo po tých mimovládkach, ktoré majú byť zacielené týmto zákonom, vlastne chceme, pretože ak, ja to teda chápem tak, že ak je ten cieľ politické mimovládky, tak tomu rozumiem tak, že by tam mali byť tie, ktoré ingenerujú do politickej súťaže, neférovo ju ovplyvňujú, vystupujú na prospech niektorých strán či kandidátov. A v tých, v podstate ktoré tu boli párkrát menované, ja som sa teda konkrétne pána ministra vnútra pýtala, že nech mi povie aspoň tri konkrétne mimovládky, ktoré by spadali do tej definície, alebo toho, ako on uvažuje o politických mimovládok, pýtala na konkrétne tri. Povedal mi, myslím, že VIA IURIS, povedal mi Transparency International, povedal mi Zastavme korupciu. Ale ja si nepamätám, že by niektorá z nich kedykoľvek za celú dobu svojej existencie vstúpila do politického procesu štýlom, že by sa postavila na stranu niektorej strany alebo niektorého kandidáta, za to dám ruku do ohňa. A to teda akože, že, hej, nie som, nie som ja tá, ktorá by sem-tam a dosť nešetrila kritikou aj teda do vlastných radov, keďže som sama bola 10-12 rokov súčasťou mimovládneho sektora.
Naproti tomu sme tu mali v poslednej teda volebnej súťaži, prezidentskej súťaži subjekty, ktoré sa priamo zapojili do volebného zápasu. Hovorím konkrétne teda o Jednote dôchodcov, o Klube 500, o mimovládke pána Draxlera, bývalého ministra, ktoré úplne bezostyšne teda deklarovali svoju politickú preferenciu v prospech pána Pellegriniho. Boli vystavené v straníckych novinách, distribuované po celom Slovensku a tie teda nie sú spomínané ako tie (povedané so smiechom), ktoré majú byť predmetom tejto úpravy a tie, ktoré teda sú nejakým spôsobom škodlivé, nebezpečné a ingenerejú do politickej súťaže napriek tomu, že to, že to preukázateľne robia. Aby sme sa chápali správne, ja si nemyslím, že tak majú byť označované. Ja si myslím, že tak nemá byť nikto označovaný, akýmikoľvek stigmatizujúcimi nálepkami.
Ale tak teda si to rozmyslime, hej, že ak je kritérium politické miešanie sa do súťaže a snaha ovplyvňovať nejaké teda procesy v kampani, tak potom to nemôžu byť menované mimovládky, ktorým to nevieme ani, ani zbla, hej, ich do tohoto, do tohoto zatiahnuť a tváriť sa, že subjekty, ktoré pomáhajú predkladajúcej zostave teda by neboli tie politické mimovládky. Tak akože nejde to dokopy, to si treba vybrať tú argumentáciu.
Po druhé, že teda by mohlo byť, a tiež sa to spomína, tým deliacim kritériom, že či poberajú nejaký vklad zo zahraničia. No, tu si znovu povedzme, že, že nie som úplne istá, že v tejto problematika teda vládna zostava celkom dobre rozumie, pretože ono sa bežne môže stať, že tie, ktoré sa vydávajú za tie šľachetné, a tie, ktoré teda nepadajú do toho košiara toxických mimovládnych organizácii, sa poľahky, hej, teda stanú označené tým, tým stigmatizujúcim názvom.
Poviem konkrétny príklad z praxe, sú dnes mladí ľudia, mladé rodiny pracujúce v zahraničí, a ak chcú, aby nejaká mimovládka, ktorá poskytuje sociálne služby, opatrovateľov a tak ďalej, pomáhala im rodičom tuto v Sabinove, no tak jej pošlú peniaze. V tom momente je takáto mimovládka zahraničný agent, alebo teda už akokoľvek si to zaslovníme. Čiže teprva sa to dotkne tých, o ktorých teda tu častokrát zaznieva, že ony sú tie dobré, na nich to nie je mierené. Nedá sa to takto, ani cez toto kritérium oddeliť.
A ešte dôležité teda, čo chcem zmieniť v súvislosti s tými, s tými príjmami zo zahraničia. Častokrát sa hovorí, že veď čo sa tuto hnevajú, veď, veď tu je zákon v Amerike dávno platný, tzv. FARA, hej, ktorý má, hej, veľmi podobnú legislatívu a tuto, veď kolíska demokracie a nesťažujete sa.
Prosím vás pekne, už prestaňme s tými blbosťami, hej. FARA vznikla v 38., bolo reakciou na kontrolu nacistických špionážnych skupín. Dodnes to má vlastne úplne iný, úplne iný zámer, pretože sú tam v Amerike, viete veľmi dobre, lobistické skupiny, ktoré konajú v prospech iného štátu, a zákon chcel aby boli demaskované. My tu dnes zásluhou tejto vlády máme v Rade vlády pre neziskový sektor mimovládku, ktorá by učebnicovo spadala do toho, čo pokrýva FARA, pretože sme si tam zobrali mimovládku, ktorá má priame financovanie z nemeckého štátneho rozpočtu, čo nemá nikto z tých toxických, ktoré tu boli doteraz menované.
Tak si, prosím vás pekne, rozmyslime, čo idete robiť, hej, lebo ja mám pocit, že ste absolútne nepochopili ani len to, ako sa definujú kritériá, a ani len to, ako zacieliť teda tie toxické škodlivé mimovládky, ktoré ste si dali ako terč teda svojej najbližšej, hej, svojho najlepšieho politického obdobia. Áno, sú to mimovládky, ktoré môžu byť nepríjemné ako blcha v kožuchu, pozerajú sa politikom na prsty, kľudne sa môžme baviť o tom, či je to kóšer, aby to najprv, hej, obletelo všetky internety a nebolo to najprv na polícii. Je tu kopec roboty, kde sa môžme korektne baviť o tom, že poďme niektoré praktiky urobiť tak, aby naozaj nevytvárali takú obrovskú tenziu medzi politikmi, ale toto nie je obsahom tohto zákona.
A... a ešte možno posledná poznámka (povedané so smiechom), iba taký bonmot na záver. Ja som robila desať rokov v mimovládnom sektore, Ľudia proti rasizmu a bola som aj za občiansku obec zvolená do VRAX-u, čo bol teda taký výbor v gescii ministerstva vnútra, ktorý sa venoval extrémizmu. Jeho šéfom bol minister vnútra, ktorý na tieto zasadnutia nechodil. Vždycky som mu hovorila, že pán Kaliňák, pre boha živého, prečo tam nechodíte, veď ja nemôžem zaväzovať rezort a schvaľovať nejaké politiky v boji proti extrémizmu. Mi povedal, že kým ste tam vy, ja vám dôverujem. Hej? A som stále tá istá, bola som z tej mimo... politickej... z tej mimovládky, ktorá by dnes bola označená za agenta, ktorá by bola teda v tom košiari politickom, pretože extrémizmus a extrémistické politiky majú, samozrejme, že dosah na, na nejaký typ, hej, že politického riadenia, a napriek tomu, ja si teda, a uvádzam to ako príklad, viem predstaviť ten model, kedy sa dá aj s tými mimovládkami, ktoré považujete za blchu v kožuchu, dohodnúť nejaký systém pravidiel, ktorý ich nestigmatizuje, nehádže ich proste do vreca s nejakými agentmi, ale áno, vieme si nastoliť pravidlá, že budú možno viac udržiavať nejaké princípy verejnoprávnosti, alebo že ak nejaké majú odhalenia, ktoré môžu kriminalizovať daných politikov, tak to nebude najprv vykričané na internete, ale bude to podané na polícii.
Tých možností tu je ix. Ja si myslím, že ten mimovládny sektor sa im nebráni. Ale ak začneme odtiaľ, že ich najprv budeme nálepkovať, označovať a podhadzovať zase akože internetovým tribunálom, tak takto nebude ani ten vytúžený pokoj, ktorý nám tu sľubuje pán, teda, hej, prezident... a nebude tu ani kohézia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)