Kolegovia, kolegyne, dobrý deň. Nebudem hovoriť dlho, lebo odznelo toho celkom dosť. A dovolíte, ak ja predtým, než prejdem k tým vecným argumentom, ja by som sa veľmi rád vyjadril k tej rozprave, ktorá tu zatiaľ prebieha. Budem to považovať za naozaj dôležité, ak dovolíte, že môžem povedať niečo, čo, čo považujem za dôležité a myslím si, že je to dôležité preto, ako tento parlament funguje a kde sme sa ako parlament, Slovensko v roku 2024 dostali.
A ja si pomôžem slovami pána podpredsedu Danka, ktorý vystúpil ráno, ja to myslím úplne vážne. Vystúpil ráno a povedal, že dúfa, že tu budeme mať vecnú a konštruktívnu diskusiu. Povedal, že dúfa, že sa nebudeme vyvyšovať jeden nad druhých, a to ja som mu povedal, a myslím, že to povedala aj kolegyňa Jaurová, mňa teda tie osobné útoky nebavia. Ja ako kolegovia, ktorí sú so mnou možno vo výboroch, alebo nejako so mnou interagujú, myslím si, že vedia, že ja sa s ľuďmi bavím konštruktívne a normálne. Myslím si, že všetci sme tu zvolení legitímni poslanci a poslankyne Národnej rady. Myslím si, že tu reprezentujeme tú spoločnosť takú, aká je, môže sa nám to páčiť, môže sa nám to nepáčiť, ale takáto Slovensko je ako krajina.
A viete, najprv, teda doobeda vystúpil pán Blaha a pán Taraba, okej, k tomu sme si niečo povedali, ja to beriem viac ako taký folklór, proste predvolebný marketing, čísla na sociálne siete, ale viete, pani poslankyňa Kramplová, a to vaše vystúpenie za SNS, to sa ma teda akože naozaj že extrémne dotklo.
Nie kvôli mne, ale kvôli 530-tisíc ľuďom, ktorí zvolili 32 poslancov a poslankýň Národnej rady za Progresívne Slovensko do Národnej rady.
A ja môžem nesúhlasiť s národnými myšlienkami, však viete, že akože nesúhlasím, môžem si myslieť čokoľvek o politickej minulosti SNS, a to je jedno, to je, proste to tak patrí. Ale napríklad o 12.30 h ja som nemal možnosť počúvať pani ministerku, je mi to ľúto, lebo ja som bol práve v diskusii s pánom Michelkom a na záver tej diskusie sme si normálne podali ruku. Súhlasíme-nesúhlasíme, okej, išli sme ďalej. Povedali sme si svoje.
Ale prepáčte, kolegovia, kolegyne, že povedať, že tu je že liberálna stoka? Ja to ani nepoviem na záznam, aby sa to nedalo vytrhnúť z kontextu, keby som to ja povedal naopak, toto slovo a poviem národné. Predstavte si, že som to povedal. Keby som povedal, že vo vašej DNA je robiť všetky tie zlé veci, ktoré ste povedali, pán poslanec Farkašovský, napríklad. Tu to povedala pani Kramplová. A keby som ja povedal, že vy máte nejakú DNA, ktorá je nejaká, ako by som si to ja dovolil povedať? A prepáčte, ale to, čo ste tu, pani poslankyňa Kramplová, ja vám to hovorím v dobrom, s kľudom, my sme nemali možnosť spolu ani nejako sa stretnúť, ale vnímam vás tu, rešpektujem, ale že toto sa naozaj nerobí. Toto je cesta že do pekla. Lebo ak vy si o nás myslíte, že sme devianti a neviem čo, okej, fajn, myslite si to, môžme si to tu vydiskutovať, ale vy si to myslíte aj o voličoch tejto strany? Že ako my tu chceme fungovať s prepáčením ako v jednej republike? Normálne vedľa seba.
Ja som bol včera na stretnutí, o ktorom nebudem hovoriť akože do detailov, kde, s predstaviteľmi Policajného zboru, kde sa hovorilo o tom, že aké sú bezprecedentné proste napätia a útoky na poslancov a poslankyne Národnej rady krížom, krížom politickým spektrom. Boli sme tam predsedovia za každý klub a sedel tam šéf Úradu na ochranu ústavných činiteľov a hovoril nám, že toto sme tu ešte nezažili, čo máme. A potom vystúpi v Národnej rade niekto a povie, že tu sú devianti? To čo sú tridsiate roky? Päťdesiate roky? Osemdesiate roky? Kde sme?!
Ako naozaj, kolegovia, prepáčte mi, ale že mňa to desí a ja viem, že proste sme tridsať rokov možno po tejto ceste sem došli, my sme po nej, teda ak dovolíte, nekráčali úplne, ja úplne chápem, že mnoho, mnoho sa tu stalo zlého na každej jednej strane, ale ja by som vás veľmi chcel poprosiť, že prosím, vráťme túto diskusiu na nejakú normálnu úroveň. Poďme sa baviť, prosím, vecne. Aj ten, a ja tomu rozumiem, že niekedy je to nepríjemné, niekedy je to ostré, sú tu aj osobné antipatie, a ja proti pani ministerke, ja s ňou nesúhlasím, nepáči sa mi jej štýl, ale rešpektujem to, že je ministerka kultúry, a to, čo sme sem priniesli, je desať vecných bodov, o ktorých sa môžme baviť. A rozhodne sa to a je to okej. A takto by to malo byť.
Ale ja nebudem hovoriť ani o pani Kramplovej, ani pánovi Farkašovskom, ani o pánovi Dankovi, že má nejakú skazenú DNA, je deviant a rozkladá túto republiku a všetky tie veci, ktoré sa tu povedali, lebo to je cesta do pekla.
Takže toľko, prepáčte, za mňa. Naozaj ako je štvrtý týždeň schôdze, je, hovoria sa tu už také veci, že sa nestíham čudovať a najviac ma na tom desí to, že už sme to začali považovať za normálne. Toto nie je normálne, kolegovia. Toto nie je normálne. Prestaňme s tým!
A teda poďme len k veci a ja už budem veľmi krátky. O čo by mala byť táto diskusia? Mala by byť o platoch, kultúre, ktoré sú zlé. Mala by byť o tej infraštruktúre, ktorá je hrozná a bola hrozná aj za tých liberálnych vlád, ktoré na to kašľali a bola zlá aj za tých národno-sociálnych vlád, ktoré na to kašľali, a mne je to ľúto, že opäť proste namiesto toho, aby sa s tým rezortom niečo robilo, tak je, opäť je predmetom nejakých politických hádok, šarvátok a že z toho tam ide veľmi málo.
Že všetkých tých desať dôvodov, ktoré sme priniesli, robí to, že na sektore, na ktorom podľa mňa možno najviac záleží ľuďom v parlamente ako kedy záležalo, že to je najviac poslancov, ktorí nie sú ani priamo z rezortu, ale naozaj, že sa tej téme venujú, čoho svedkom je to, že už máme tretí deň diskusiu o kultúre za túto schôdzu, tak by sme s tým niečo mohli robiť. A naopak, opäť sme padli do toho, do toho, ja nechcel som povedať, bahna alebo osočovania a tak ďalej.
Myslím si, že ak naozaj, že nejakým spôsobom táto schôdza dopadne, nejakým spôsobom dopadne to odvolávanie, však asi tušíme, že ako to je, ako to bude, tak prosím, keby sme sa od tohto mohli odraziť a podobne, ako sa nám to darilo napríklad pri tej diskusii o FPÚ, ktorá napriek všetkému už nech dopadne, ako dopadne, ukázala, že sa tu vieme baviť o niektorých veciach, tak keby sme to v mene tých ľudí, ktorí robia v tej kultúre, mnohých ich tu poznáme, a v mene tých rozpadajúcich sa hradov, zámkov, osvetových centier, galérií, všetkého, od národného po súčasné, keby sme sa im začali venovať namiesto toho, aby sme si tu urobili festival osočovania, lebo naozaj to sa už nedá počúvať.
Rešpektujeme, že ste vyhrali voľby, nikto k tomu, nikto k tomu nepovie ani mäkké F, môžte si určovať priority, môžte si určovať aj národné priority, to je absolútne úplne v poriadku, len, prosím, vedzte to, pamätajte na to, že tu aj za štyri roky budeme žiť v jednej republike, že tie inštitúcie všetky netreba vyhodiť do vzduchu, ale možno by sme ich mohli zveľaďovať, rozvíjať, posúvať niekam ďalej. Bavíme sa tu napríklad o inštitúcii, ktorú založil pán minister Maďarič, národný minister, konzervatívny minister a my sa, my, nám na nej záleží rovnako, akoby mohlo záležať aj kolegom na druhej strane. Poďme to tu rozvíjať, poďme tu spolu vedľa seba normálne žiť. Prosím vás, len nerobme, proste nerobme z tohto ako totálnu, totálnu stoku, lebo je mi to proste veľmi ľúto.
Prepáčte, že takto osobne, emocionálne, ale, ale myslím si, že máme na viac.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
