Ďakujem pekne za slovo.
No, kolegovia a kolegyne, ja začnem tým, že ma tak trochu mrzí, že my tu máme raz ročne ľudskoprávne orgány a ešte aj v tom momente tu je akoby pokus o nejaké obmedzenie toho, že ako dlho môžu hovoriť. Minulý rok (potlesk), ďakujem, minulý rok sme sa, sme si prehadzovali tieto správy z mesiaca na mesiac ako také vrece zemiakov a pritom to sú všetko prípady porušenia práv ľudí, tie konkrétne situácie ľudí na...
Ďakujem pekne za slovo.
No, kolegovia a kolegyne, ja začnem tým, že ma tak trochu mrzí, že my tu máme raz ročne ľudskoprávne orgány a ešte aj v tom momente tu je akoby pokus o nejaké obmedzenie toho, že ako dlho môžu hovoriť. Minulý rok (potlesk), ďakujem, minulý rok sme sa, sme si prehadzovali tieto správy z mesiaca na mesiac ako také vrece zemiakov a pritom to sú všetko prípady porušenia práv ľudí, tie konkrétne situácie ľudí na Slovensku, a už minulý rok sme teda, respektíve táto koalícia, lebo však my sme za to vtedy nehlasovali, za tie procedurálne návrhy, ale už vtedy proste sme ukázali, ako sa staviame k ľudským právam a teraz opäť, že či teda pán verejný ochranca práv môže skrátiť svoju diskusiu. No, viete, on ten svoj príspevok, ja by som ho počúvala ešte dlhšie, hoci som tú správu čítala, ona má 212 strán, ak sa nemýlim, do 220 teda, a ja by som sa tak možno aj spýtala kontrolne, že teda kto si ju celú prečítal. Pán Hazucha, vás chválila pani predsedníčka výboru, že vy zvyknete čítať dokumenty, takže to je fajn, ale kto iný? A práve preto je tá jeho prezentácia taká dôležitá, no, na nás sa nedívam, že práve preto je tá prezentácia taká dôležitá, aby to tu zaznelo jednoducho v skratke, že čo tam je a potom už každý si môže tú danú časť, ktorej sa venuje, alebo tú oblasť, ktorá ho zaujíma, tak si to tam potom pozrie, ale akékoľvek obmedzovanie toho času, mne to príde ako veľmi nešťastné a nedôstojné, hlavne teda čo sa týka ľudskoprávnych tém.
Ja by som sa chcela aj poďakovať pánovi verejnému ochrancovi práv nielen teda za tú správu, ale aj za to, že akým spôsobom ste sa chopili toho úradu, ako si vykonávate svoju prácu, pretože skutočne je vidno, že to robíte, nielen teda, že pracujete, lebo to považujete za svoju prácu, aleže vám na tom skutočne záleží, a to si myslím, že je veľmi dôležité a robíte to nezávisle od akejkoľvek politickej farby a tiež bez akejkoľvek ideológie, čisto na základe právnych argumentov a myslím si, že hlavne teda v súčasnej situácii demokracie a právneho štátu na Slovensku je toto veľmi dôležité. Nadviazali ste tým teda aj na prácu či už teda pani Dubovcovej alebo pani Patakyovej, ktoré si rovnako vynikajúco vykonávali tú svoju funkciu a, žiaľ, aj v tomto pléne sa im dostalo ešte v tých minulých volebných obdobiach nie zadosťučinenia, ktoré by si zaslúžili, tak to nazvem.
Tá vaša správa, ako som už spomínala, má cez 200 strán a niekto ju tu vraj nazval beletriou. No, ja by som ju nazvala skôr manuálom, pretože ona obsahuje skutočne toľko oblastí, pokrýva toľko životných situácií, že tu každý, ja verím, že skutočne každý a každá z nás si tam vie nájsť niečo, čomu sa venuje alebo čo ho zaujíma, vypichnúť si to a napríklad sem prísť aj s nejakým návrhom zákona alebo iným spôsobom sa snažiť vyriešiť tú situáciu, pretože to je skutočne založené na konkrétnych porušeniach práv ľudí. To nie je žiadna, žiadny teoretický manuál pre právnikov prvého ročníka alebo niečo také, to sú skutočné prípady, ktoré sa u nás dejú. Ak sa už týmto nemáme zaoberať, tak ja potom neviem, že čím. Máte tam policajné, policajnú brutalitu alebo vôbec policajné postupy, právo na informácie, volebné právo, vlastnícke práva, stavebné, práva dôchodcov, práva detí, ZŤP, zdravotnícke rôzne porušenia a skutočne si myslím, že či už teda z opozície, alebo aj z koalície sa v tom každý nájde. A ja tu vidím kolegyne zo SMER-u, pani Čavojovú a Matejičkovú, a budete prekvapené možno, ale ja vyzdvihnem to, že vy ste sa stretli s pánom verejným ochrancom práv, že vás zaujímala jedna konkrétna vec, išli ste za ním a riešite to a presne preto hovorím, že aj toto je manuál a je jedno, že či pre koalíciu alebo opozíciu, ale takto sa to má robiť. Proste vidíte, že sa niekde porušujú práva, vidíte, že ľuďom sa zle žije, lebo sa im stalo toto, toto, no tak poďme to riešiť a nie dve pohlavia do ústavy a podobne.
Mňa len mrzí, že teda potom príde k hlasovaniu, a ja verím tomu, že rovnako ako minulý rok, tak aj tento rok dúfam, že toto plénum vezme na vedomie správu pána verejného ochranu práv, ale podľa mňa je to málo iba zobrať na vedomie. Alebo keď teda to chceme nazvať, že berie na vedomie, nakoľko sa jedná o správu o činnosti, tak to vezmime na vedomie tak, že sa skutočne tými prípadmi, ktoré sú tam opísané, budeme zaujímať, budeme zaoberať. Lebo to je že zobrať na vedomie a nielen, že neprečítali sme si to, pán verejný ochranca práv nám to tu odprezentoval aj to teda v relatívne krátkom čase a tým to skončí.
Ja by som ale chcela vyzdvihnúť jednu konkrétnu vec z tej správy, a síce historicky druhé podanie, písomné podanie na Európsky súd pre ľudské práva, ktoré ste vy urobili v marci 2024 a ktoré podľa mňa aj dopomohlo, samozrejme, k rozhodnutiu, ktoré Európsky súd pre ľudské práva vydal vo februári ´25. A toto sa týkalo prípadu, ktorý, ja som už dúfala, že, aj keď vieme, aká je tá situácia, aleže teda Slovensko sa nedostane do obdobnej situácie, no, no, žiaľ, a týkalo sa teda prípadu toho, ako zaobchádzame s rómskymi deťmi vo vzdelávacom systéme, ale dostanem sa k tomu.
Najskôr taká možno osobná odbočka. Ja som teda predtým študovala práva menšín na univerzite v Štrasburgu a jednou z takých mojich tém v piatom ročníku bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 2004 D. H. proti Českej republike. A pamätám si, že vtedy keď som to prezentovala mojim spolužiakom a spolužiačkam, tak oni tak nechápavo pozerali, že to čo v tej Českej republike robíte, lebo však pre nich, no, Česká republika, Slovenská republika, to, čo robíte s tými deťmi, že to ako môžete, ako sa toto môže diať? A bolo ťažké im to vysvetliť a ono je to svojím spôsobom aj nevysvetliteľné, povedzme si. A teraz sme v roku 2025 a na Slovensku máme v podstate obdobný problém ešte stále. Čiže my sme neboli za dvadsať rokov schopní, pretože sme sa mali z toho rozhodnutia týkajúceho sa Českej republiky inšpirovať a taktiež prestať umiestňovať rómske deti takýmto spôsobom do špeciálnych škôl. Ale o tých segregovaných školách, však tomu sa venuje moja kolegyňa Ingrid Kosová, tak to už ani nehovorím. Ale za dvadsať rokov sme teda neboli schopní nejakým spôsobom tú ich situáciu zmeniť.
A ja som sa týmto, týmito prípadmi venovala teda aj keď som potom neskôr učila a taktiež to bolo veľmi ťažké vysvetliť študentom a študentkám, že prečo vlastne niečo takéto robíme, prečo v tom pretrvávame. A oni sami sa vždy tak nechápavo pozerali, že veď ale vy sami si tým ubližujete, že tie deti nie sú zakomponované alebo teda zapojené do tej spoločnosti. Nuž, keď to chápali vtedy študenti, tak ja nechápem, že prečo to, prečo to nechápu tu zákonodarci alebo aj rôzni ministri, ktorí sa vystriedali na stoličke ministra školstva.
Konkrétne tento príklad bol teda prípad pána Salay, ktorý v roku 2022 podal sťažnosť na európsky súd ľudských práv, pretože bol zaradený najskôr do takzvanej prípravnej triedy namiesto prvého ročníka a potom preložený do špeciálnej triedy určenej pre deti so zdravotným znevýhodnením na základe diagnostiky ľahkého mentálneho postihnutia. A tento príklad práve poukázal na veľmi dôležité veci, a síce na nadmerné zastúpenie práve rómskych žiakov a žiačok v týchto špeciálnych zariadeniach. Tiež na to, aké vlastne kultúrne a jazykovo zaujaté hodnotenia a diagnostika sa robí týmto deťom a to je niečo, čo v iných členských krajinách už dávno upravili, pretože chápu, že tie deti majú špecifické potreby a že keď ich chceme diagnostikovať a určiť, že či teda potrebujú nejaký špeciálny prístup alebo že či napríklad len doteraz nehovorili dostatočne po slovensky, alebo že či kultúrne, čo je, samozrejme, špeciálne teda pre deti vo vylúčených komunitách veľmi dôležité, že či vlastne vôbec vedia na tie otázky odpovedať, ale nie preto, že by mali akýkoľvek mentálny deficit alebo že jednoducho tie deti potrebujú ten špeciálny prístup, ony možno len potrebujú, aby im na začiatku niekto pomohol. A toto, žiaľ, doteraz nebolo nastavené.
Zároveň to poukazuje aj na ďalší problém, a to je nedostatok alebo teda porušovanie informovaného súhlasu rodičov, pretože často tí rodičia, keď podpisujú súhlas s tým, že tie deti pôjdu do špeciálnej školy, tak oni nevedia, že čo podpisujú. Nevedia, im je to niekedy aj predané akože však to je dobrá vec pre vaše dieťa, lebo, a pritom nie, pretože to dieťa vlastne uzatvoria do jednej kategórie, ktorá mu už nedáva právo teda na rovnakú budúcnosť. A jedná sa skutočne, a to konštatoval aj Európsky súd pre ľudské práva, o mimoriadne závažné porušenie práv týchto detí, hovorím, vo veľkej miere rómskych detí, ich práva na vzdelanie a tiež práva na nediskrimináciu. A odhaľuje to aj tú systémovú diskrimináciu rómskej menšiny, ktorú u nás teda na Slovensku zažíva. Európsky súd ľudských práv to aj niekoľkokrát zdôraznil, že, viete, tá diskriminácia to nie je o tom, že do zákona niekto napíše, že a rómske deti budú toto, toto. Tá diskriminácia je nepriama. Ten zákon sa tvári neutrálne, ale pritom do veľkej miery sa dotkne alebo niekedy aj je špeciálne vytvorený práve pre tú menšinu, hoci to tam nie je napísané. A toto je presne to, o čom sme hovorili napríklad aj v prípade toho zákona, ktorý teda pán prezident momentálne podpísal, a síce práca namiesto dávok. To je tiež niečo, čo sa tvári neutrálne, ale čo sa dotkne špeciálne rómskej menšiny.
A taktiež je to aj v prípade týchto zákonov, ktoré dovoľujú takéto umiestňovanie, pretože, áno, ony sa tvária neutrálne, že na základe takých a takých predpokladov dávame deti buď do klasického vzdelávacieho systému, alebo naopak do toho špeciálneho. No ale to, že nám tam padne väčšina tých rómskych detí, tak to je len výsledkom toho, že ten systém je skutočne zle nastavený a že teda sa jedná o tú systémovú diskrimináciu, ktorú často nie je vidieť.
Toto, že teda deti umiestňujeme buď do špeciálneho systému, alebo do segregovaných škôl, tak má skutočne negatívne dôsledky na ich budúcnosť, pretože, a to je aj zdôraznené či už teda vo vašej správe, alebo aj v tom rozhodnutí európskeho súdu ľudských práv, že keď idú do toho systému špeciálneho vzdelávacieho školstva alebo teda, neviem, kolegyne ma upravia, že ako to presne nazývame odborne, tak získajú iba primárne vzdelanie a ony tým pádom nemôžu ísť ďalej na školy, ktoré vlastne v tej, na tie stredné školy, ktoré sú ukončené maturitou, čiže buď odborné školy alebo gymnáziá. Pretože keď raz ste z tej špeciálnej školy, tak môžete ísť iba na praktickú školu alebo odborné učilište. Čiže my už od začiatku proste tým deťom povieme, že raz ste boli otestovaní, diagnostikovaní, často tam tá diagnostika ani nie je povolená počas toho štúdia, že by sa zopakovala napríklad, a jednoducho poviete im, toto je váš smer a bodka. Uzavriete ich v tom kruhu viacgeneračnej chudoby.
To rozhodnutie európskeho súdu ľudských práv teda konštatovalo, že Slovenská republika porušila právo na vzdelanie a zároveň teda aj právo na nediskrimináciu a pán Salay sa tak dočkal v podstate spravodlivosti, aj keď ono je to veľmi smutné, lebo na tej jeho situácii to nič nezmenilo, aj tá peňažná kompenzácia bola podľa môjho názoru úplne smiešna, pretože keď vám systém takýmto spôsobom zničí život, tak na to sa vlastne ani nedá žiadna finančná nálepka nalepiť, ale tak je to aspoň o tom zadosťučinení alebo teda o tom uznaní, že, áno, skutočne boli porušené jeho práva. On, žiaľ, musel čakať na toto rozhodnutie, na to uznanie, že boli jeho práva porušené, viac ako desať rokov. A nemohol sa domôcť spravodlivosti pred našimi súdmi. Musel to docieliť až pred európskym súdom ľudských práv. A toto je veľmi smutné a, žiaľ, to nie je ani prvý prípad, pretože rovnako sa to deje v prípade násilne sterilizovaných rómskych žien, rovnako sa to deje napríklad v prípade použitia násilia alebo policajnej brutality na rómskych deťoch. Taktiež sa nevedia domôcť spravodlivosti pred našimi súdmi a konštatuje to, žiaľ, neskoro až európsky súd ľudských práv.
No otázka je, ako na to potom reflektujeme, pretože tu vidíme, že teda pán verejný ochranca práv na to poukázal aj vo svojej správe, no však je to čierne na bielom, ale čo s tým? Čo s tým budeme robiť? Aké možnosti ideme dať tým rómskym deťom na to, aby sme ich nielenže teda začlenili, ale aby sme im dali skutočne to právo na budúcnosť, ktoré im prináleží rovnako ako všetkým ostatným deťom? Rieši sa tu dochádzka, rieši sa napríklad, že prečo tie deti nechodia, a to je zase, chápem, že iný problém, ale keď tak globálne sa pozrieme na tú situáciu rómskych detí vo vzdelávaní, rieši sa, prečo tie deti nechodia do tej školy? Rieši sa to, že prečo teda sú zaraďované do týchto špeciálnych škôl? Desegregujeme skutočne? My tu máme z Komisie infringement procedure, čo je vlastne procedúra o porušení práva EÚ, konkrétne o smernici o rasovej nediskriminácii, ktorú porušujeme práve preto, že u nás stále existujú tie segregované školy. A o tom by vedela kolegyňa Kosová rozprávať, že čo je naša odpoveď ako Slovenska na to? To, že ich premenujeme na národnostné školy a vyhneme sa tak pokute zo strany Európskej komisie, a pritom tie deti naďalej budú v tom systéme segregovanom, ktorý im nedáva rovnakú štartovaciu čiaru, ako majú naše deti. A upozorňujú na to už dlhodobo či už teda medzinárodné orgány, Rada Európy, OSN, verejní ochrancovia práv, ako sa striedajú vo funkcii, každý na to apeluje a čo sa s tým robí? No ja mám pocit, že keď sa pozrieme na tú reálnu situáciu, tak asi nie veľa, žiaľ.
A viete, jedna vec je uznanie porušenia práv, a to sa teda udialo aj v prípade pána Salaya, ja vravím, samozrejme, že vítam to rozhodnutie, ale ešte raz, čo s tým? Tie rómske deti si absolútne rovnako ako naše, a sedíme tu rodičia, starí rodičia, zaslúžia, ani nieže zaslúžia, lebo ja nemám rada ten pojem zásluhovosť, ale majú právo na rovnako kvalitné, aj keď môžeme sa baviť o tom, že ako kvalitné je teda naše školstvo, ale na rovnaké vzdelanie ako naše deti. A len toto im skutočne zabezpečí budúcnosť a len toto ich vie vytrhnúť z toho bludného kruhu viacgeneračnej chudoby. A my sa tu potom môžeme zaoberať tým, že kto má aké vzdelanie, či potom môže pracovať tam alebo hentam, či chce či nechce pracovať, ak nezačneme pracovať práve s týmito deťmi, ak im nedáme rovnaké možnosti, no tak potom sa nemôžme čudovať, že tu máme situáciu, akú máme. A všetko toto, to sa nedá vyriešiť jedným zákonom takto, ale si to vyžaduje politickú vôľu a, samozrejme, štrukturálne a systémové zmeny. Treba skutočne pracovať s tým, že v akej situácii tie deti žijú a čo s tým. Hľadať tie dôvody, prečo sú v situácii, v akej sú, a potom nastaviť tie potrebné riešenia. A skutočne im zabezpečiť, opakujem, rovnaké možnosti vzdelávať sa, ako majú deti z majority.
A viete, na záver, ja mám taký pocit, a často sa mi to tu stáva, že my vieme čo, ale nevieme ako. A keď aj vieme ako, tak vtedy chýba politická vôľa, lebo tá daná téma môže byť pre niekoho vraj kontroverzná, pre niekoho nedodáva dostatočné politické body, naopak môže uberať, lebo komu sa tu zase venujete, tej alebo tej menšine. Takto by sme vôbec nemali rozmýšľať a my skutočne vieme, že čo máme robiť, pretože, hovorím, aj v iných členských štátoch mali obdobné problémy, riešili to, môžeme sa inšpirovať, však keď sa jedná o odpísanie nejakej diplomovky, tak na to tu máme celkom profesionálov, tak môžeme odpísať podľa mňa aj tie dobré riešenia z iných krajín, ale hlavne, a ja skutočne neznášam jednu vec, ten naratív, že toto všetko je vlastne dobré pre celú spoločnosť. No áno, je to tak, aj s tým súhlasím, ale poďme už konečne hovoriť, že my kvôli empatii, vďaka tomu, že máme sociálne cítenie, vďaka tomu, že sme ľudia a tým pádom máme všetci za to, že práva iných ľudí by nemali byť porušované, že by sme nemali nechávať ľudí v katastrofálnych životných situáciách, tak poďme im kvôli tomu pomôcť. Nie kvôli tomu, že to je dobré pre majoritu, že to je dobré pre elitu, že to prináša politické body. Proste myslime už konečne aj na ľudí z menšín len preto, že sme ľudia a že im máme pomôcť. Ja si myslím, že toto nás skutočne veľa nestojí, a práve naopak.
Takže ja ešte raz vám ďakujem, pán verejný ochranca práv, že sa zaoberáte všetkými týmito konkrétnymi a skutočnými problémami ľudí a mrzí ma, že vám nevieme zatiaľ z parlamentu poskytnúť dostatočnú oporu na to, aby sme ich efektívne vyriešili. A ja dúfam, že sa to zmení.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
