prišli ako policajti do svojej služby alebo aj do týchto agentúr za bývalej vlády. Nie je tomu tak. Naozaj treba, treba absolútne odmietnuť ten naratív, že tu pôsobili nejakí vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia, ktorých si tu dosadila bývalá vláda, lebo keby tomu tak bolo, tak potom tu máme Ficových vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov. Veď tu Robert Fico tu vládol nejakých pätnásť rokov za posledných dvadsať rokov. Takže tomuto tak určite nie je. Asi problém bol niekde inde. A ak chceme úprimne, aby sme postihovali korupciu a organizovaný zločin osobitne s daňovými podvodmi, potrebujeme tu takéto útvary.
Takže potrebujeme to takisto ako na prokuratúre, tak ako, tak aj na polícii, a nie, nevieme sa uspokojiť s akurát s tým aktuálnym nastavením Generálnej prokuratúry, je to také operatívne riešenie určitej špecializácie na krajských prokuratúrach, aby tam teda bola takáto nejaká špecializácia, lebo ten jeden Úrad špeciálnej prokuratúry mal to obrovské pozitívum, že neumožnil regionálne väzby a to bolo veľmi dôležité, že to si nikto nemohol vytvoriť z Nitry väzby na nitriansku krajskú prokuratúru, v Prešove na krajskú prokuratúru, proste bol to Úrad špeciálnej prokuratúry v Pezinku a toto bolo veľmi dôležité. Je to dôležité pre postihovanie takejto, práve takejto trestnej činnosti. To bol naozaj neodškriepiteľný, obrovský bonus toho, že bol Úrad špeciálnej prokuratúry a preto to rozptýlenie na tie jednotlivé krajské prokuratúry to nemôže nijakým spôsobom nahradiť, lebo potom, samozrejme, to, že tí prokurátori sú na jednom mieste, tak oni sami môžu vytvárať nejakú špecializáciu v rámci takejto zločinnosti. A keď sú takto rozptýlení po tých krajských prokuratúrach, tak sa to, samozrejme, nedá.
Takže to sú také pomerne jednoduché opatrenia. Popritom považujeme za dôležité v rámci trestného procesu sa vrátiť k právnej úprave ohľadom spolupracujúcich obvinených, ktorá tu bola pred poslednou novelou Trestného poriadku, lebo, a môžeme sa legitímne o nej baviť, že môže vyzerať inak. A ja k nej aj poviem, že ja mám naozaj, považujem za absolútne legitímne sa rozprávať o tom, že dá sa inštitút spolupracujúcich obvinených aj s ohľadom na celý proces, ktorý súvisí s týmto inštitútom a s jeho uplatnením, dá sa k nemu zaviesť mnoho pravidiel, aby nebola obava, že by bol nejakým spôsobom zneužívaný, ale musí to byť naozaj po dôslednej debate s tými, ktorých sa to týka, nech sú tam kľudne aj advokáti, ale mali by tam byť vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia. Dá sa baviť kľudne o lehotách, dokedy je potrebné, aby táto osoba povedala dôležité skutočnosti, ktoré sa majú zobrať do úvahy. To kľudne všetko toto môže byť, ale nemôže sa to robiť spôsobom, že tu sa niečo zrazu objaví v parlamente, my to tu rýchlo schvaľujeme a nie je k tomu žiadna debata a popiera sa hlavný zmysel vlastne tohto inštitútu.
A na úvod si dovolím povedať a hneď odmietnuť ako úvahu skutočne o tom, že spolupracujúci obvinení sú čestní ľudia a preto ak raz zaklamú, tak nemôžu byť nikdy vlastne využití ako spolupracujúci obvinení, lebo potom asi by sme nemali mafie a organizované zločinecké skupiny, lebo určite pre ne nepracujú čestní ľudia. Čestný človek by predsa nikdy pre takéto zločinecké skupiny nepracoval. Takže a ja musím opätovne spomenúť aj prípad vraždy Jána Kuciaka, kde práve spolupracujúci obvinený pán Andruskó bol dôležitou osobou v rámci trestného konania, ktorá prispela k tomu, že sme sa dozvedeli o jednej časti, by som povedala, z jeho výpovede, ako mala prebehnúť vlastne celá táto zločinnosť voči, voči Jánovi Kuciakovi a jeho snúbenici Martiny Kušnírovej a vôbec vlastne nám objasnil aj to, ako on vnímal objednávateľov, sprostredkovateľov a ak vyhodíme jeho výpoveď z tohto konania, tak to môže byť vážny problém. Tak to môže byť vážny problém. A to je rovnako osoba, ktorá pôsobí aj v iných trestných konaniach, kde nemusí úplne pravdivo popisovať všetky skutočnosti napríklad ohľadom svojej daňovej trestnej činnosti, z ktorej môže byť podozrivá. To znamená, že naozaj ja upozorňujem aj osobitne vládnych poslancov, ktorých tu vidím, že nezahrávajme si s týmto inštitútom. Naozaj môže sa potom stať, že budeme počuť vládnych poslancov, že budú rozprávať, že to sme nevedeli, že sme toto schválili. Nezahrávajme sa s tým, naozaj robme zmeny v trestnom procese aj v Trestnom zákone tak, že to bude prebiehať po riadnej diskusii, že to sem príde a budeme všetci vedieť, že sa všetci mali možnosť k tomu vyjadriť, môžeme si pozrieť pripomienky z legislatívneho procesu, o tom tu diskutovať, vyvažovať, legitímne tí, čo sú pri moci, si vyberú to riešenie, ktoré chcú, ale nech aspoň vládni poslanci vedia, že sú tu skutočne nejaké riziká a kto sa k nim hlási.
Takže aj pre vládnych poslancov, ktorí by tu mali čokoľvek v budúcnosti schvaľovať v rámci trestnej politiky, tak dovolím si im to dať ako moju naozaj dobrú radu a odporúčanie, že robiť tu rozhodnutia ako poslanci bez toho, aby počuli slovenských vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, nakoniec aj toho generálneho prokurátora, aby povedal, ako to vidí v dostatočnom čase vopred a potom k tomu počuť nejakú argumentáciu zo strany ministra spravodlivosti a sami vyhodnotili, že či je to uveriteľné, alebo nie, tak to považujem naozaj za veľké riziko, že môžu schváliť niečo, ak toto nebudú mať, z čoho môžu byť potom v budúcnosti naozaj veľmi smutní.
Lebo ja sa domnievam, že proste niektoré veci, ktoré sa tu schválili, keby vládni poslanci vedeli, čo skutočne obnášajú, tak by ich proste nikdy neschválili. To si, to si naozaj úprimne myslím, že v niektorých hodnotách sa nemusíme až tak od seba vzďaľovať, ale že môžu byť, že môžu byť naozaj vládni poslanci, naozaj môžu byť úprimne zavedení. To si naozaj myslím, pretože keď počúvam, čo rozpráva podpredseda parlamentu Tibor Gašpar a minister spravodlivosti nechodieva do tých debát, ale on je priamo zainteresovaný a nakoniec aj David Lindtner je priamo zainteresovaný ako trestne stíhaná osoba, tak naozaj nemožno čakať, že by tí ľudia akokoľvek popisovali objektívne skutočnosti, lebo sa ich priamo týkajú. Je to tak. Proste je to normálny ľudský príbeh, že keď človek je v niečom zainteresovaný, povie to, čo sa mu javí, že je v jeho prospech a nepovie to ostatné. A môže to byť na úkor nás všetkých, celej spoločnosti.
Takže naozaj vráťme sa k spolupracujúcemu obvinenému, tak ako bol navrhnutý, a ktorý tu niekoľko desiatok rokov pôsobil, a teda prinajmenšom naozaj dlhé, niekoľkoročné obdobie a ak ho chceme zmeniť, tak sa o tom rozprávajme, je o tom legitímna debata, ja to pripúšťam, je o tom absolútne legitímna debata, ale nerobme to tak, že to sem niekto donesie pod pazuchou a neschvaľujme to takto. Je to, je to nebezpečné, je to naozaj veľmi-veľmi riskantné a ja si myslím, že vlastne ten, ten, ten odkaz v tomto momente asi je vidno aj v rozhodnutí Ústavného súdu, že poslednú zmenu ohľadom spolupracujúceho obvineného zastavil a rovnako to, že súd, špecializovaný trestný súd sa vo viacerých kauzách obrátil na Ústavný súd a pozastavil svoje konania, že je to kľúčový problém tá nová právna úprava.
Takže len, len si dovolím aj takýto odkaz k vládnym poslancom, aby boli veľmi obozretní, keď sem niekto ešte z vládnej koalície príde a bez akejkoľvek diskusie sem čokoľvek donesie v rámci trestnej politiky. Drobné krádeže, všetci videli, správa generálneho prokurátora je naozaj veľkou, ja si myslím, že veľkým odkazom, že tento experiment už nerobme, naozaj sa nevydaril.
To, čo navrhujeme bez toho, aby som teraz komentovala prepustenie Dušana Kováčika na slobodu rozhodnutím ministra spravodlivosti, tak domnievam sa, že je namieste takéto oprávnenie dať súdu, tak ako je to v Českej republike. A nemusíme tu potom sa o tom baviť, nemusíme zvolávať protesty, jednoducho ak je človek právoplatne odsúdený, aby sme ho prepúšťali na slobodu rozhodnutím ministra bez toho, aby o tom rozhodol súd, ak sa nejedná o zlé spočítanie trestov, ale o skutočné spochybňovanie podstaty viny, tak toto naozaj by nemalo byť v rukách výkonnej moci a mal by o tom rozhodnúť súd. Tak je to aj v Českej republike. Ja si myslím, že takto, týmto smerom treba ísť, a uvidíme, ako dopadne Dušan Kováčik, zatiaľ jeho, kľúčovo jeho vina spochybnená nebola a môžeme sa baviť možno o spochybnení procesu, ale je to osoba, ktorá nakoniec bola niekoľkokrát odsúdená aj za iný skutok, už bola aj za iný skutok, takže ja si myslím, že táto vec jednoducho má byť iba v rukách súdu a, hovorím, ako príklad nám môže tu slúžiť Česká republika.
Potom máme právnu úpravu, ktorá súvisí s postavením generálneho prokurátora. Ja poviem síce k tomu možno konkrétne trošku viac v mojom slove, na ktoré budete môcť reagovať, ale predtým si dovolím tak širšie. Áno, ja si myslím, že model Generálnej prokuratúry a vôbec prokuratúry ako je nastavený, je zastaralý, je to sovietsky model, treba z neho upustiť, treba ísť smerom štátneho zastupiteľstva ako v Českej republike, treba dať jasné aj vyvodenie zodpovednosti voči šéfovi takéhoto zastupiteľstva smerom k vláde, patrí to pod výkonnú moc, tam to podľa mňa patrí, ale to, čo by sme mali spraviť, je v zákone chrániť každého prokurátora, ktorý rozhoduje, aby bol nezávislý, nestranný, a v tejto súvislosti obmedziť dnes postavenie generálneho prokurátora a § 363 domnievam sa, že tak ako je využívaný, nebol pôvodne plánovaný, a myslím si, že sú rozhodnutia generálneho prokurátora, ktoré nie sú, ako by som to povedala, nie sú dostatočne transparentné, predvídateľné, že jednoducho od stola generálneho prokurátora je zložité posúdiť celý spis, ktorý má prokurátor na stole, ktorý rozhodne o nejakej postupnosti v rámci objasňovania trestného činu a už stíhania páchateľa a nie je namieste podľa mňa, aby tu generálny prokurátor veci vracal s tým, že niečo treba ešte došetriť, niekoho treba ešte dopočuť, za to nech si ponesie zodpovednosť každý prokurátor, ktorý má vec na stole. A v tomto smere podľa mňa treba obmedziť generálneho prokurátora.
Potom máme tu aj trošku jednu širšiu právnu úpravu. Tá, by som povedala, že kľúčovo súvisí s takými princípmi, princípmi, by som povedala, že skúsenia pokusu o elimináciu korupcie ako odkazu, že skorumpovaných ľudí nechceme mať v politike. Ak je niekto odsúdený za korupciu, nemal by mať možnosť na druhý deň vstúpiť do politiky. Myslím si, že naozaj nie je v poriadku, ak niekto je odsúdený za korupciu, zaplatí peňažný trest, trest je zahladený a na ďalší deň oblepí Slovensko bilbordami s jeho návrhmi ohľadom toho, čo je dobré pre Slovenskú republiku. Si myslím, že takýto človek by si mal dať nejaké časové obdobie, aby vyhodnotil svoje hodnoty a čo chce prípadne ponúknuť spoločnosti, ale že by mal mať zamedzený prístup k verejným funkciám. Osobitne k tomu, aby bol volený, a určite by nemal byť členom vlády ani, ani vlastne s najvyšším, s najvyššou osobou ako štátnym tajomníkom, ktorá pôsobí pri jednotlivých ministroch. Toto si myslím, že je minimum, ktoré by sme mali mať v právnom poriadku, nie je to nič ojedinelé, malo by to byť súčasť nášho právneho poriadku ako odkaz, že pre skorumpovaných ľudí tu nie je priestor, aby sa uchádzali o pôsobenie v politike.
Toľko si dovolím ako taký úvod ako predkladateľ a hlásim sa o slovo ako do rozpravy ako asi prvý rečník a poviem úplne konkrétne k jednotlivým častiam.
Ďakujem.
