Videokanál klubu

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ďakujem, Janka, aj za tvoj diskusný príspevok. Áno, ideme tú neefektivitu platiť a skutočne, ja možno zopakujem a zdôrazním to, čo povedal kolega Dvořák, ten proces toho, ako sme mali normatív, dobre, keď už má byť v zákone, lebo to odborári chcú, ako sme mali s tým normatívom naložiť, bolo najprv urobiť analýzu, urobiť audit personálneho vybavenia, potom k tomu pristúpiť s raciom, pozrieť sa, akým spôsobom sa s tým prax vyrovnáva, akým spôsobom dokážu organizačne zabezpečiť nemocnice plynulý a bezpečný chod oddelení bez ohľadu na normatív a potom k tomu prispôsobiť normatív a potom ho tesať do mramoru do zákona, keď už nemôže byť v podzákonnej norme.
Tým, že sme porušili túto postupnosť, tak nám nieže hrozí, tak sa stane to, že zlý normatív sa stane súčasťou zákonov a na základe zlého normatívu v zákone budeme teraz kyjakom po hlave biť tých, ktorí sú efektívni a ktorí zabezpečujú dostupnosť regionálnej zdravotnej starostlivosti. Toto nepostihne štátne nemocnice, tie koncové, toto postihne menších poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a obyvateľov regiónov, nie krajských miest, nie hlavného mesta, toto doľahne na Oravu, na Kysuce, na Zemplín, skrátka na regióny, kde tieto nemocnice dokážu dnes efektívne poskytovať zdravotnú starostlivosť a zachraňujú slovenské zdravotníctvo.

Tak, kolegovia, teraz ste mali možnosť vidieť človeka, ktorý mňa učil, alebo teda mi vysvetľoval, ako to funguje v zdravotníctve v podstate od mojich politických začiatkov. Tomáš, pozerala som na teba zasa s obdivom a naozaj keď som prichádzala do zdravotníckeho výboru, predtým som sa zdravotníctvu nevenovala, ako mnohí viete, a s Tomášom som sa stretávala týždeň čo týždeň, prechádzali sme spolu zákony, dôvody, aké to bude mať dopady, aká je dôvodová správa, aká je ale skutočnosť, čo to urobí v praxi. Boli to naozaj pre mňa veľmi, veľmi podnetné stretnutia s rovnakým nasadením a s rovnakou hĺbkou informácií, ako ste videli teraz. A je enormný rozdiel, a mnohí ma poznáte, môžete to vidieť, poznáte ma celé tie roky, enormný rozdiel medzi tým, čo som vedela vtedy a čo viem dnes. Tak mám pre vás, kolegovia, jedno odporúčanie, počúvajte Tomáša Szalaya, fakt o tom zdravotníctve vie veľa.
Tomáš, ďakujem ti za to a doplním ešte k tomu plytvaniu v tých nemocniciach, aj keď ja teda, ja som hovorila tiež o hranici medzi štátnym, súkromným a zistila som, že rozdiel je medzi tými ekonomicky zodpovednými a nezodpovednými, lebo aj v akciovkách si strážia náklady, v štátnych. No ale podstata, že ja vždy hovorím taký ten príbeh, čo som bola šokovaná, bola som na praxi ako sestra na oddelení v štátnej nemocnici, vychádzala som, išla som do skladu pre niečo, vychádzala som, zhasla som, zavrela som dvere. Sestra idúca po chodbe otvorila dvere, že čo tu robíte? Otvorila dvere, zažla a zavrela tie dvere, nechala zažnuté v sklade. Hovorím, že prečo? A ona, že lebo sem stále niekto chodí a my tu mávame zažnuté. Tak som schválne pozerala celý deň a mohlo byť aj mimo, lebo však chodíme po pacientoch po izbách, ale ja som tam videla vojsť v ten deň štyrikrát človeka. A celý čas sa tam svietilo. Obrovská nemocnica, koľko je tam takých skladov? To isté s tou vodou. Toto sú len živé príklady toho, že dá sa byť efektívnejší a my teraz hovoríme, že tú neefektivitu ideme platiť, hm.

No dobre. Dobrý deň, dámy a páni, pán minister, tak sme v prvom čítaní k týmto zákonom. Pani poslankyňa Vaľová, pozrite si môj životopis pokojne. Nájdete tam skúsenosti z manažmentu slovenského zdravotníctva a aj nejaké trestné oznámenia. Otvoril som si jeden dokument, ktorý som si našiel na úložisku, ktorý som písal pred dvanástimi rokmi k personálnym normatívom, keďže tie normatívy naozaj platia od roku 2008, ako môj predrečník povedal, a so všetkým, čo povedal v zásade v tej rozprave, takmer so všetkým súhlasím, tak tie normatívy sa od 2008 v zásade pre nemocnice nemenili. Pre ambulancie sa tam kde-tu čosi ako dopĺňalo, pre nemocnice sa nemenili, čo je moja práca, môj audit, personálny audit, ktorý som robil v niekoľkých nemocniciach na Slovensku z roku 2013, platí do dnešnej doby.
Budem hovoriť o tom, o tých personálnych normatívoch preto, lebo personálne normatívy sa v tomto návrhu zákona dostávajú do zákona. Oni pôvodne boli v podzákonnej norme ako výnos ministerstva zdravotníctva o materiálno-technickom zabezpečení a o personálnom zabezpečení jednotlivých typov zdravotníckych zariadení a náhle sa časť tejto hlboko podzákonnej normy vyťahuje hore do zákona, aby sa tam zapečatila, zabetónovala a garantujem vám, že to nebudeme vedieť flexibilne meniť v prípade, že to bude potrebné meniť. Ani dopravné predpisy nie sú súčasťou zákona, ale sú to vyhláška o dopravných predpisoch, to, že máte dať stoj, daj prednosť v jazde, toto je hlavná cesta, dávajte prednosť sprava. Ani keď staviame byty, tak to, aká má byť svetelnosť, kde majú byť orientované, koľko majú mať metrov kubických, štvorcových a podobne, nemáme v zákone, ale máme v podzákonných normách, v technických normách. Ani to, ako máme dávkovať digoxín pacientom nedávame do zákona, ale dávame to do podzákonných noriem, pretože to musí byť živý organizmus. V okamihu, keď to dáme do zákona, bude veľmi ťažké to meniť. Okej, skráteným legislatívnym konaním si tu vieme niečo schváliť aj za dva dni, ale ak to chceme robiť poctivo, tak musí byť medzirezortné pripomienkové konanie, hej, vláda, prvé, druhé, tretie čítanie. Garantujem vám, že len čo otvoríme takýto háklivý predpis, tak sa nájde bambilión, dvadsať, tridsať, päťdesiat pozmeňujúcich návrhov, lebo každý si tam bude chcieť niečo došolíchať, bude mať ministerstvo obrovský problém ustrážiť tú legislatívu a ja nevidím aktualizačný moment, prečo majú byť normatívy, prečo má byť technická norma súčasťou zákona.
A zopakujem to, čo hovoril Oskar, keďže pani poslankyňa nedôveruje jeho histórii, tak hádam budete dôverovať mojej histórii, že som to naozaj analyzoval a venoval som sa tomu požehnane veľa rokov. Tie normatívy v roku 2008 boli vycucané z prsta. To, čo dnes platí v tom výnose, bolo to, čo vtedy ministerstvo napísalo do toho výnosu a nevychádzalo to zo žiadnej analýzy, zo žiadneho personálneho auditu, bola to dojmologická, pocitová, impresionistická právna norma, kde tam jednoducho niekoho napadlo, že napíšeme tam 17 pacientov na jedného lekára v prípade internistických odborov, 13 pacientov v prípade chirurgických odborov, toľko a toľko pacientov na jedného lekára v nočnej zmene, toľko a toľko sestier, toľko a toľko sanitárov, toľko na JIS-ke, toľko na iných pracoviskách. To, či to bola realita, ťažko povedať. Zodpovednosť za plnenie normatívov má v prvom rade, samozrejme, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorá má na to dohliadať, je orgán príslušný na vydanie povolenia, teda buď samosprávny kraj alebo ministerstvo zdravotníctva. Viem azda o jednom prípade, keď ten normatív chcel skúmať lekár Nitrianskeho samosprávneho kraja, ešte keď bol pán doktor Ševčík lekárom samosprávneho kraja, ale v zásade ministerstvo zdravotníctva to nikdy nezaujímalo, či je dodržaný normatív a samosprávne kraje radšej do toho nerýpali, pretože skutočnosť bola taká, a teraz už idem citovať z toho svojho nálezu spred dvanástich rokov, že mnohé nemocnice, ak nie všetky ten normatív nespĺňajú. A otázkou je, a teraz už citujem: „Či ide o problém z hľadiska zabezpečenia poskytovania kvalitnej zdravotnej starostlivosti, alebo „len" o problém dodržiavania rigidného predpisu, ktorý zväzuje ruky pri inovatívnych spôsoboch vnútornej organizácie nemocníc pri dosahovaní rovnakého cieľa, aký mal na mysli zákonodarca. Inými slovami, či je normatív naozaj garanciou kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti."
Naozaj je normatív garanciou poskytovania zdravotnej starostlivosti? Ja si myslím, že nie. Sú nemocnice, ktoré našli kreatívne spôsoby, ako zorganizovať tú prácu aj s nižším množstvom zdravotníkov, áno, dajú im za to vyššiu mzdu, neviem čo, neviem čo, zorganizujú to spôsobom, že vo výsledku tá nemocnica funguje. Týka sa to najmä menších nemocníc, ktoré zabezpečujú regionálnu dostupnosť zdravotnej starostlivosti v tejto krajine. Myslím si, že optimalizácie siete nemocníc, stratifikácia, akokoľvek to nazveme, stratila svoje smerovanie a bolo by ju potrebné zásadne prehodnotiť, lebo správnym riešením nie je zatvárať menšie nemocnice, ale to, čo ideme teraz prijať, a to, čo bude ďalší krok lekárskych odborárov, bude viesť k zatváraniu menších nemocníc. Bude viesť k tomu, že sa zhorší dostupnosť zdravotnej starostlivosti na Kysuciach, na Orave, kde len poviete, kde sú tie menšie nemocnice a do najbližšej veľkej, teda štátnej nemocnice, je to ďaleko.
Ako pomôže to, že budú tie personálne normatívy napísané v zákone? A ako ich máme čítať? Ja teda keď som robil tú veľkú analýzu pred dvanástimi rokmi, nič sa nezmenilo, teraz som si to pozrel, že čo sa ide prepísať do zákona, to sa len kopíruje z toho výnosu. Je tam napísané, že na jedného lekára má pripadať 17 pacientov na lôžku, ale ďalší lekár tam musí byť, až keď bude tých pacientov 21. A teda keď tam bude 18 pacientov na lôžku, koľko lekárov tam má byť? Devätnásť pacientov na lôžku, koľko lekárov tam má byť? Keď na jedného lekára má pripadať 17. Ale druhý lekár tam má byť až keď ich bude 21. Máme tam akože úplne nie úplne jednoznačné vyjadrenia, je to taká sivá zóna, kde tancujeme a balansujeme. Je to zákonné, je to protizákonné, keď je ich tam 18, 19 alebo 20? A to sa kopíruje a budeme to mať v zákone opäť nejakú nie úplne jasnú, nie úplne jasný guideline. Ja si myslím, že toto nie je dobré, že betónujeme normatívy v zákone, toto sa obráti proti nám všetkým, to teraz nie je, opakujem, opozičné alebo koaličné, to je naše spoločné, to zdravotníctvo nebude dostatočne flexibilné.
Ďalší, ďalší bod. Prečo má byť Lekárske odborové združenie v DRG skupinách? Ako akým spôsobom odborári majú, prečo majú odborári rozhodovať o tom, ako sa počítajú matematické vzorce v DRG, v centre pre klasifikačný systém? Čo s tým majú odborári spoločné? Len preto, že štrajkujú? Že prečo potom tam nie sú že pacienti alebo, ja neviem, niekto ďalší, kto by mal možnosť vedieť, daňoví poplatníci prečo tam nie sú? Prečo odborári majú do takýchto vecí zasahovať? Akým spôsobom slovenskému zdravotníctvu pomôže 37,5-hodinový pracovný týždeň lekárov? Nemajú už dostatočné mzdy za svoju normálnu, normálnu mzdu, teda normálny pracovaný čas? Ako v akej chvíli došlo k tomu, že sme zistili, že slovenské zdravotníctvo potrebuje skrátiť pracovný čas lekárov? Lekárov máme málo, zhodujeme sa na tom, že je problém s dodržiavaním tých normatívov a ideme im skrátiť pracovný čas, aby ich bolo ešte menej? Ako ja to nevidím toto ako riešenie, ja to vidím ako vytváranie nového problému.
Absolútne súhlasím s tým, že slovenské zdravotníctvo potrebuje transparentnosť, povedal to aj môj predrečník a budem veľmi rád, keď sa budú zverejňovať dáta o produktivite práce, o produktivite práce v jednotlivých nemocniciach, na jednotlivých oddeleniach a keď sa spolu s tým budú zverejňovať aj počty úväzkov a rozsahy a objemy úväzkov, aby sme vedeli, aká je prepočítaná produktivita práce jednotlivých zdravotníckych zariadení, jednotlivých lekárov. Domnievam sa a domnievam sa na základe dát z centra pre klasifikačný systém, že produktivita práce v slovenských nemocniciach je diametrálne odlišná medzi jednotlivými nemocnicami, medzi jednotlivými klinikami a oddeleniami. A je pravdou, že najmä v štátnych nemocniciach tá produktivita práce zaostáva za tým, čo sa robí v nemocniciach neštátnych, či už samosprávnych, mestských, krajských alebo súkromných. Lebo tie súkromné, mestské a tak ďalej, tie neštátne nikto, priatelia, nikto nikdy neoddlží. Niekedy ich oddlží, tuná vidím pána župana, niekedy ich župa oddlží, ale potom jej chýbajú peniaze, tej župe, na opravu mostov, odhadzovanie snehu alebo niečo podobné, aj tak to veľmi nepomáha. Nikto ich neoddlží, takže ako hovorí stará česká povesť, nouze naučila Dalibora housti. Takže v núdzi museli hľadať kreatívne riešenia, ako zabezpečiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre svoj región. Áno, nie vždy dodržiavajú rigidný normatív, ktorý je možno odtrhnutý od reality, ale tá zdravotná starostlivosť tam funguje a sú v pozitívnych číslach mnohé z tých pracovísk. Toto niekomu vadí? Toto niekomu vadí? Prečo? Pretože je to zrkadlo neschopnosti štátnych nemocníc produkovať zdravotnú starostlivosť v takých objemoch ako tie menšie nemocnice a udržiavať vyrovnané, minimálne vyrovnané hospodárenie.
A nie je to sci-fi, to vyrovnané hospodárenie sa dá dosiahnuť v štátnych nemocniciach, a teraz budem chváliť neprítomného kolegu z vládnej koalície Jožka Valockého, on bol riaditeľom nitrianskej nemocnice, vy viete, že bol riaditeľom nitrianskej nemocnice a bol riaditeľ nitrianskej nemocnice, ktorá bola v zisku. Ako jedna z mála štátnych nemocníc pod jeho vedením bola tá nemocnica v zisku. Rozprávajte sa s ním, čo musel, aké boje musel zvádzať so zamestnancami, s odborármi na to, aby tá nemocnica bola v zisku. Kde musel škrtiť kohútiky, kde odtekali zbytočne peniaze z nemocnice. Zábavné príbehy má o tom, ako prešiel celou nemocnicou a zistil, že tečú záchody, zo splachovačov tiekli záchody, tak povedal, prosím pekne, každá zdravotná sestra, vrchná sestra na každom oddelení má zodpovednosť za každý záchod na svojom poschodí a keď uvidí, že tečie ten záchod, má to nahlásiť údržbárovi každý deň. A na konci mesiaca, keď prišiel ďalší mesiac, o dve tretiny sa znížili náklady nemocnice na spotrebu vody. Dovtedy to nikomu nevadilo? Z cudzieho krv netečie, oni to neplatili, tí zamestnanci, no náhle keď bola za to osobná zodpovednosť niekoho, ó, náhle sa to dalo. Koľko takých tečúcich záchodov máme v slovenských nemocniciach, v štátnych nemocniciach, kde je to každému jedno?
Programová vyhláška. Tu sa nestotožňujem so svojim predrečníkom Oskarom Dvořákom, ja si myslím, že programová vyhláška, tak ako je napísaná, už dnes je absolútne škodlivá pre slovenské zdravotníctvo a tak ako bude napísaná, podľa toho, o čom tu máme ísť schvaľovať, to znamená do posledného centu bude ministerstvo predpisovať jednotlivým poisťovniam, koľko majú zaplatiť nielen na aký typ zdravotnej starostlivosti, ale aj pre aký typ nemocníc. To je že taký, taká miera mikromanažmentu, na ktorú doplatíme všetci, pretože ministerstvo nie je spôsobilé odhadnúť, koľko to má byť peňazí podľa jednotlivých typov nemocníc, pretože nemá dostatočné dáta a najmä nemá skin in the game, že ministerstvo nič neriskuje, to nie sú ich peniaze, to sú peniaze tých zdravotných poisťovní, takže čokoľvek napíšu na papier bude odtrhnuté od reality, bude to úradnícke, centrálne plánovanie ako za socializmu, ktoré zlyhalo práve preto, že bolo odtrhnuté od reality. Namiesto toho, aby sme regulovali, čo od toho zdravotníctva chceme, programová vyhláška má povedať, čo je cieľom zdravotníctva a nie koľko peňazí má ísť na ktorý subtyp zdravotnej starostlivosti, lebo peniaze nerovná sa kvalita. To, že niekam predpíšeme, aby išlo viac peňazí, neznamená, že to tam bude kvalitnejšie, výsledkom len bude, že tam bude väčšie plytvanie. Do slovenských nemocníc za posledné dva roky narástli platby o vyše 50 %, do štátnych nemocníc ešte viac. Na zdravie, pán minister. Peniaze do štátnych nemocníc narástli o viac ako 50 % za posledné dva roky. O čo sa zlepšila produktivita práce v tých nemocniciach? O čo kratšie čakacie lehoty majú pacienti? O čo ústretovejší sú tu zdravotníci pri komunikácii s pacientom? To mi povedzte. Zažili ste to niekto? (Reakcia navrhovateľa.) Ja som nič nedohodol, pán minister, to viete, hej, ja to tu budem opakovať, že to bola bezpodmienečná kapitulácia Hegerovej vlády (reakcia z pléna), SaS-ka vtedy protestovala a teraz si myslím, že bola bezpodmienečná kapitulácia aj vašej štvrtej Ficovej vlády pred požiadavkami odborárov, ale programová vyhláška nijakým spôsobom nezlepšuje život slovenského pacienta, nijakým spôsobom mu nedáva žiadnu pridanú hodnotu, je to mikromanažment, ktorý škodí. Namiesto toho, aby sme formulovali ciele, formulujeme nástroje. A teraz krátka prednáška o zdravotnej politike, lebo vidím, že niekedy je to potrebné.
Existujú ciele a nástroje v zdravotnej politike. A čo je cieľom zdravotnej politiky? Lepší zdravotný stav, spokojnosť a finančná ochrana pred katastrofickými nákladmi. A ako to dosiahneme? Sú tam tzv. semifinálne ciele, a to je kvalita, efektivita a dostupnosť. Toto máme chcieť od zdravotníctva. A namiesto toho sa ministerstvo tuná ide cez programovú vyhlášku sústrediť na nástroje, ako tieto ciele dosiahnuť, teda reguluje financovanie. Nechajte, prosím vás pekne, to financovanie na tých, ktorí sú za financovanie zodpovední, teda na zdravotné poisťovne a sformulujte im štátnu objednávku, čo od tých poisťovní chcete – kvalitu, efektivitu, dostupnosť, lepší zdravotný stav, spokojnosť pacientov a finančnú ochranu pred katastrofickými nákladmi. A nehrajte sa na mikromanažment, lebo ten mikromanažment, vám nejde ani len manažment vašich vlastných štátnych nemocníc, ani to nevieme urobiť, aby štátne nemocnice mali nejaké normálne holdingové riadenie, to, čo ten Agel a Penta dávno zvládli a dokážu hromadným spôsobom obstarávať materiál tak, že dostávajú množstevné zľavy, lebo prevádzkujú viac nemocníc. My prevádzkujeme v štáte viac nemocníc, ale každá nemocnica platí množstevnú prirážku za to, že niečo nakupuje, lebo to neplatí načas, lebo, lebo, lebo. (Reakcia z pléna.) Áno, to už sme štartovali niekoľkokrát, bolo to tam, zrušilo sa to, bolo to tam, zrušilo sa to, bolo to tam, zrušilo sa to, každopádne takýmto spôsobom to v tom zdravotníctve fungovať nemôže, tá programová vyhláška zdravotníctvu škodí.
A ešte jednu vec vám poviem k programovej vyhláške. Keby náhodou sme našli spôsob, že prídu osvietení lekári, ja neviem, povedzme, že skupina diabetológov sa tu objaví, ambulantných diabetológov a povie, že my budem teraz ako diabetológovia dodržiavať takýto nový guideline, ktorý sme si sami medzi sebou dohodli a budeme sa intenzívnejšie, viac, podrobnejšie starať o našich dispenzorovaných diabetologických pacientov a budeme ich väčšmi motivovať k tomu, aby dodržiavali liečebný režim, aby zmenili svoju životosprávu a tak ďalej a dosiahnu, dosiahneme to, že tí pacienti sa budú zlepšovať vo svojich klinických parametroch, teda budú dosahovať ciele zdravotnej politiky, lepší zdravotný stav, budú spokojnejší a bude tam kvalita, efektivita a dostupnosť a zabránime tomu, aby sa títo pacienti zhoršili, bekompenzovali a skončili na centrálnom príjme alebo hospitalizáciou alebo odrezaním nohy, amputáciou nohy kvôli diabetickej nohe, alebo aby neprišli o oči v rámci diabetickej retinopatie, takže ak prídu takýto diabetológovia za vami, pán minister, a povedia, my máme takýto skvelý program, ako poskytneme lepšiu starostlivosť, ktorá predĺži život ľuďom, chceme za to, aby ste nám, samozrejme, zaplatili za to nejakú vyššiu sadzbu, vyššiu úhradu, tak vaša odpoveď bude, no moment, ale programová vyhláška hovorí, toľkoto peňazí má ísť do nemocníc, my vám nemôžme dať v ambulanciách viac peňazí a vo výsledku tie nemocnice budú platené za to, že tam tí pacienti neskončia? Prečo majú byť odmeňované nemocnice za starostlivosť, ktorú neposkytujú? V takejto situácii sa neoplatí ani lekárom v ambulanciách hľadať spôsob, ako sa dá vyhnúť hospitalizácii, lebo hospitalizácia býva zvyčajne tá najdrahšia zdravotná starostlivosť, ani zdravotným poisťovniam sa neoplatí rozmýšľať nad inovatívnymi platobnými mechanizmami, ktoré by zabránili hospitalizáciám, zbytočným hospitalizáciám. A povedzme si, že hromada z toho jedného milióna hospitalizácií ročne je možno zbytočná, ktoré sa dali vyriešiť v ambulanciách, keby tie ambulancie boli motivované k tomu, že postarajte sa o pacienta, aby neskončil, neskončil v nemocnici. A prečo? Pretože nemáme odvahu v tých nemocniciach upratať. Nemáme odvahu upratať v nemocniciach, lebo budú primátori telefonovať, budú starostovia telefonovať, sú to štátne nemocnice, budú primári a prednostovia telefonovať, lebo sú to čím viac postelí, tým som viac profesor. V Bratislave máme duplicitné, triplicitné aj kvadruplicitné kliniky namiesto toho, aby sme mali jednu kliniku, lebo síce máme málo Indiánov, ale veľa náčelníkov. Každopádne programová vyhláška nie je dobrá a táto, tento návrh zákona tú programovú vyhlášku ide ešte zhoršiť.
Ja si myslím, že tento návrh zákona slovenskému zdravotníctvu nepomôže, lebo neriešime nič, čo by pomáhalo slovenskému pacientovi, neriešime tie ciele, zamotávame sa v nástrojoch zdravotnej politiky a to je dôvod, pre ktorý strana Sloboda a Solidarita nebude môcť tento návrh zákona podporiť.
Ďakujem.

Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, rokujeme o návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie k vládnemu návrhu tzv. zberného zákona, ktorý novelizuje 75 zákonov v súvislosti s návrhom Stavebného zákona, o ktorom tiež bude Národná rada rokovať na tejto schôdzi a ktorý prešiel riadnym legislatívnym procesom, štandardným medzirezortným pripomienkovým konaním, zapracovaním mnohých pripomienok, ktoré boli vznesené, a teda v parlamente teda nedošlo k skráteniu legislatívneho konania. Je naozaj fakt, že sme v neštandardnej situácii, keďže máme tu starý Stavebný zákon, máme tu nový Stavebný zákon, ktorý je už nejakú dobu platný, ale nie je účinný a mal by nadobudnúť účinnosť 1. apríla a dovtedy je potrebné teda buď schváliť ten nový, alebo nejako ešte odložiť účinnosť a teda tým by sa vytvoril priestor pre schválenie aj tejto legislatívy, o ktorej máme rokovať v skrátenom legislatívnom konaní normálnym legislatívnym procesom.
Hovorili sme o tom aj na ústavnoprávnom výbore, kde bol prítomný aj pán minister a ja teda uznávam, že tá situácia je komplikovaná, že teda tých zmien zákonov, ktoré je potrebné schváliť v súvislosti so zmenou stavebnej legislatívy, je veľké množstvo. V takom trošku lepšie fungujúcom štáte by pravdepodobne tieto dva návrhy zákonov išli paralelne. Aj návrh nového Stavebného zákona, aj tie vyvolané zmeny iných zákonov. Nie sme v ideálnom svete, takže tá legislatíva súvisiaca sa pripravila až dodatočne aj s ohľadom na vývoj legislatívneho procesu. To sme si v zásade vyjasnili aj na výbore. Ale sme v situácii, keď všetky tie zmeny majú byť platné a účinné od 1. apríla a my sme dnes na začiatku februára. Dnes je 4. februára, čiže keby sa dnes schválil ten návrh zákona do skráteného konania a zajtra povedzme v prvom čítaní, nič by nebránilo tomu, aby sa o ňom v druhom a treťom čítaní rokovalo o tých 30 dní, ktoré pre štandardný legislatívny proces predpokladá zákon o rokovacom poriadku Národnej rady.
Čiže ja rozumiem tomu, že treba sa ponáhľať, nie sme, nie sme v situácii, keď nie je potrebné, potrebné sa pomáhať, ponáhľať, ale v zásade aj bez skráteného legislatívneho konania, úplne bez skráteného legislatívneho konania bolo možné tento návrh prerokovať a schváliť tak, aby nadobudol účinnosť 1. apríla zároveň s novým Stavebným zákonom. Ale to by, samozrejme, predpokladalo, že povedzme by sa mala zísť nejaká mimoriadna schôdza v marci, keď už teda nebude, nebude normálna schôdza vo februári, lebo koalícia nemá dostatok poslancov, aby si trúfla na riadnu schôdzu, tak tu máme mimoriadnu schôdzu. A nie je schopná urobiť to, aby poslanci sa museli trepať do práce ešte raz povedzme o mesiac a rokovali by v štandardnom procese, aj keby, aj keby ten začiatok bol, bol skrátený o návrh zákona, ktorým sa novelizuje 75 iných zákonov. Čiže dobre, pripusťme, že je dôvod na to, aby skrátené legislatívne konanie bolo, čo sa týka zaradenia toho návrhu zákona, aby sa nečakalo 15 dní, ako to predpokladá zákon o rokovacom poriadku, ale keď bude zákon zaradený a bude prerokovaný v skrátenom legislatívnom konaní v prvom čítaní, aké sú tie dôvody, prečo druhé a tretie čítanie nemôže byť až po tých štandardných tridsiatich dňoch. Podľa mňa žiadne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Ďakujem, Fero, za tvoj príspevok. Na niekoľko bodov by som reagoval. A začnem hneď prvým, lebo pán minister sa ohradil voči niektorým tvojim slovám, že táto dohoda slovenskému zdravotníctvu nepomôže. No tak ja poviem, že toto povedal aj dokonca pán doktor Baláž, ktorý ide po mne v diskusných príspevkoch, že: „odborári, dotlačili ste sektor do situácie, ktorá nás bude všetkých mrzieť." Citujem jeho slová zo zdravotníckeho výboru. A ja si to myslím tiež.
Mrzí ma, že opozícia by nemala predkladať pozmeňováky, že ste im sľúbili, že ten zákon prejde tak, ako bol dohodnutý bez pozmeňovacích návrhov. A mrzí ma, že teda vyzývate aj koaliční poslanci, aby sme to podporili, lebo máme byť vraj štátotvorní, zodpovední voči slovenskému zdravotníctvu. No my sme zodpovední voči slovenskému zdravotníctvu, preto to nepodporíme. Ale prečo ste na toto nemysleli vtedy, keď opozícia predkladala zmysluplné a rozumné návrhy na zlepšenie slovenského zdravotníctva a nemohli prejsť a priori kvôli tomu, že sú opozičné tie návrhy. My nechceme slovenskému zdravotníctvu uškodiť, my mu chceme pomôcť. Ale nato, aby prechádzali dobré nápady, my ich musíme potajomky akože predkladať cez koaličných poslancov, lebo inak by neprešli. Ak chceme zlepšovať slovenské zdravotníctvo, prosím, komunikujte s nami a nevyužívajte a neobracajte sa na nás len vtedy, keď vám tečie do topánok a nemáte 76 poslancov na to, aby ste si schválili to, čo potrebujete.
No a ten výnos o personálom normatíve je starý, je z roku 2008 a nie je evidence-based. Nevychádza zo žiadnych skutočných potrieb slovenského zdravotníctva, bol len vrazený do zákona. Kým sa neurobí audit a nezistíme, že čo sú správne čísla, tak naozaj nám hrozí to, čo hovorí kolega Majerský, zatváranie slovenských nemocníc, pretože nebudú mať dostatočne naplnený normatív. A bude sa to týkať tých menších nemocníc, ktoré zabezpečujú regionálnu dostupnosť zdravotnej starostlivosti, lebo v tých štátnych nemocniciach na mnohých miestach vládne prezamestnanosť.
Ďakujem.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vystúpil k návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti so zabezpečením ochrany pacienta a s nastolením sociálneho zmieru v zdravotníctve. Chcel by som sa venovať nie vecnej stránke návrhu zákona, na to bude priestor v prvom a druhom čítaní, ale chcel by som sa venovať tým dôvodom pre skrátené legislatívne konanie. A teda poviem, že budem menej zhovievavý k tým dôvodom v porovnaní s tým, ako ich hodnotili moji predrečníci, ktorí teda uznali, že nejaké dôvody tam existujú, aj keď si to vlastne vláda spôsobila sama, a potom apelovali na to, že však sme mohli mať bez skráteného legislatívneho konania alebo aspoň nejaké skrátené legislatívne konanie aj vo fáze medzirezortného pripomienkového konania. To všetko je pravda. Nemuselo sa to robiť v takom zhone, mohli sme pokojne rokovať o tom na dvoch schôdzach Národnej rady, alebo mohlo byť k tomu skrátené medzirezortné pripomienkové konanie a určite by to prispelo k skvalitneniu legislatívneho procesu.
Ale to, čo ja chcem povedať, je, že my tu nie sme len v situácii, že vláda si sama spôsobila, že teraz sa ide rokovať v skrátenom legislatívnom konaní, lebo tak to je pomerne často, že vláda niečo zanedbá a potom povie, že tú zmenu zákona je potrebné zrealizovať v skrátenom legislatívnom konaní, lebo budú ohrozené ľudské práva alebo hrozia značné hospodárske škody. Ale toto je ešte o stupeň absurdnejšia situácia. Tu nielenže vláda spôsobila tú situáciu tým, že nekonala, ale spôsobila ju aj tým, že konala, tým, že presadila v parlamente v decembri v skrátenom legislatívnom konaní legislatívu, ktorú teraz v skrátenom legislatívnom konaní navrhuje parlamentu, aby zrušil. A ten návrh zákona, o ktorom rokujeme, je z veľkej časti, nie úplne, ale z veľkej časti je vlastne nápravou toho stavu, ktorý je spôsobený zmenou tých zdravotníckych zákonov, ktoré v skrátenom legislatívnom konaní na návrh vlády schválila Národná rada v decembri. Bola to tlač 636 a v zbierke to vyšlo ako zákon č. 363/2024. Tristošesťdesiattrojka, to sa dobre pamätá. A bol to vtedy návrh na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s niektorými opatreniami na zabezpečenie dostupnosti ústavnej zdravotnej starostlivosti. Čiže v decembri bolo potrebné novelizovať niekoľko zákonov, lebo inak bola ohrozená dostupná zdravotná starostlivosť, by bola ohrozená, a teraz je potrebné v skrátenom legislatívnom konaní, opäť v skrátenom legislatívnom konaní zrušiť tie veci, ktoré sa do zákonov dostali v decembri.
Je to naozaj niečo unikátne, až povedal by som že absurdné, že s rovnakým zdôvodnením sa nejaké opatrenia v decembri v skrátenom legislatívnom konaní zavedú, aby sa začiatkom februára v skrátenom legislatívnom konaní, argumentujúc presne tým istým tie isté opatrenia parlamentom rušili. Rozdiel medzi tými dvoma návrhmi, ktoré keby nebola potreba dávať tomu vznešené názvy, tak jeden aj druhý mohli byť nazvané štandardne novela Trestného zákona s tým, že v ďalších článkoch sú upravené aj ďalšie zákony, ale aj v jednom, aj v druhom prípade je čl. 1 novela Trestného zákona. Ten jeden zákon minuloročný sa volá vládny návrh zákona, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s niektorými opatreniami na zabezpečenie dostupnosti ústavnej zdravotnej starostlivosti. Bolo to treba odlíšiť, tak teraz sa ten návrh zákona volá návrh zákona, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti so zabezpečením ochrany pacienta a s nastolením sociálneho zmieru v zdravotníctve. Ale inak je tá argumentácia veľmi podobná.
Minulý rok vláda v návrhu na skrátené legislatívne konanie argumentovala, že cieľom predkladaného návrhu zákona je zabezpečiť obyvateľom Slovenskej republiky poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti v takom rozsahu, čase a kvalite, aby v čo najnižšej miere bolo ohrozené ich ústavné právo na ochranu zdravia v dôsledku avizovaného hromadného odchodu lekárov z ústavných zdravotných zariadení. Vzhľadom na riziko nadobudnutia účinnosti hromadných výpovedí zdravotníckych pracovníkov v ústavných zdravotníckych zariadeniach môže od 1. januára 2025 dôjsť ku kolapsu nemocníc a teda zo strany štátu nebude možné garantovať výkon ústavného práva na ochranu zdravia čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd.
Dnes v návrhu na skrátené legislatívne konanie, o ktorom práve rokujeme, vláda argumentuje, že schválenie návrhu zákona v čo najkratšom čase je nevyhnutným predpokladom pre zachovanie kontinuity poskytovania zdravotnej starostlivosti a obnovenie stability systému poskytovania zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné pristúpiť k schváleniu vládneho návrhu zákona, ktorého cieľom je zvrátiť hroziace nebezpečenstvo nedostupnosti poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti a zabezpečiť stabilizáciu systému poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti, nakoľko podľa článku 13.3 zmluvy má Lekárske odborové združenie právo na ukončenie sociálneho zmieru v prípade, že vláda nedodržiava túto zmluvu a ani v dodatočnom upozornení zo strany Lekárskeho odborového združenia na nápravu si vláda neplní svoje záväzky. Vzhľadom na vyššie uvedené v súčasnosti stále pretrváva riziko, že od 1. marca 2025 môže dôjsť ku kolapsu nemocníc, a teda zo strany štátu nebude možné garantovať výkon ústavného práva na ochranu zdravia zakotveného v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 31 Listiny základných práv a slobôd.
Aj v jednom, aj v druhom prípade, aj v jednom, aj v druhom návrhu na skrátené legislatívne konanie sa argumentuje tým, že môže dôjsť nielen k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd, ale aj k potenciálnym značným hospodárskym škodám štátu vyplývajúcim z ohrozenia dostupnosti ústavnej zdravotnej starostlivosti, to je v tom prvom návrhu. A v tom druhom návrhu sa píše: Môže dôjsť nielen k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd, ale aj k potenciálnym značným hospodárskym škodám štátu vyplývajúcim z ohrozenia dostupnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti. Akoby tie návrhy na skrátené legislatívne konanie jedna mater mala.
Čo je na tom paradoxné až absurdné, je, že obsah ich návrhov je opačný. Napríklad v čl. 1 návrhu zákona, o ktorom budeme rokovať, keď Národná rada schváli návrh na skrátené legislatívne konanie, sa navrhuje vypustiť § 290c a § 290d Trestného zákona, t. j. trestný čin porušovania povinnosti za mimoriadnej situácie a trestný čin vyhýbania sa výkonu povinnosti za mimoriadnej situácie. Čiže v decembri bolo nevyhnutné zaviesť tieto nové trestné činy, inak hrozil kolaps poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti, vo februári je nevyhnutné zrušiť tieto novozavedené trestné činy v skrátenom legislatívnom konaní, inak nastane kolaps poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Ďalším článkom sa novelizuje zákon o civilnej ochrane obyvateľstva a vypúšťajú sa všetky štyri body, ktoré boli predmetom čl. 2 už spomínaného zákona č. 363/2024, ktorý Národná rada schválila v decembri, t. j. možnosť vyhlásiť mimoriadnu situáciu pre kritickú nedostupnosť ústavnej zdravotnej starostlivosti a povinnosť určiť lekára, ktorý bude rozhodovať o péenkách lekárov, na ktorých sa daná mimoriadna situácia vzťahuje. Čiže opäť, v decembri bolo nevyhnutné v skrátenom legislatívnom konaní zaviesť v zákone o civilnej ochrane obyvateľstva možnosť vyhlásiť mimoriadnu situáciu pre kritickú nedostupnosť ústavnej zdravotnej starostlivosti a povinnosť určiť lekára, ktorý bude rozhodovať o péenkách lekárov, na ktorých sa daná mimoriadna situácia vzťahuje, a o dva mesiace vo februári je nevyhnutné v skrátenom legislatívnom konaní zrušiť tieto zmeny v zákone o civilnej ochrane, inak v jednom prípade hrozil kolaps ústavnej zdravotnej starostlivosti, teraz opäť bude hroziť kolaps ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Ďalším článkom sa novelizuje zákon o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, kde sa opäť vypúšťajú oba body, ktoré boli predmetom čl. 3 toho v decembri schváleného zákona.
Ďalším bodom, ktorý sa týka novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej, alebo ďalším článkom, ktorý sa týka novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve, sa opäť vypúšťajú skoro všetky body, ktoré boli predmetom čl. 4 už zmieneného zákona, ktoré sa týkajú povinnosti určiť lekára, ktorý bude rozhodovať o péenkách, a na ktorý sa bude vzťahovať mimoriadna situácia alebo núdzový stav pre kritickú nedostupnosť ústavnej zdravotnej starostlivosti a tak ďalej a tak podobne.
Čiže máme tu po dvoch mesiacoch, a potom, samozrejme, aj novela zákona o hospodárskej mobilizácii, ktorá je predmetom čl. 6 a opäť napráva to, čo bolo schválené v decembri. Ja nevylučujem, že v jednom alebo v druhom prípade to naozaj môže byť potrebné v skrátenom konaní schváliť tú zmenu. Ale to, čo viem, že nemôže to byť pravdivé v oboch prípadoch. Nie je možné, aby koncom novembra alebo začiatkom decembra bolo nevyhnutné v skrátenom legislatívnom konaní zaviesť potenciálnu kriminalizáciu lekárov, ktorí dali výpovede a vláda si s nimi chcela poradiť cez mimoriadnu situáciu, tak im zakázala odísť a potenciálne ich vystavila kriminalizácii a tvrdila, že ak v skrátenom legislatívnom konaní nebudú schválené tie zmeny a súvisiace opatrenia, tak nastane kolaps ústavnej zdravotnej starostlivosti a bude ohrozené základné právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, hrozia, hrozili značné hospodárske škody a o dva mesiace neskôr, začiatkom februára, z tých istých dôvodov, z dôvodov hroziaceho kolapsu ústavnej zdravotnej starostlivosti, z dôvodu ohrozenia základného práva na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a hroziacich značných hospodárskych škôd je nevyhnutné v skrátenom legislatívnom konaní zrušiť všetky alebo skoro všetky tie opatrenia, ktoré boli v decembri v skrátenom legislatívnom konaní skrátené. To jednoducho nie je možné. Je možné, že ani v tom decembrovom prípade, ani v tomto prípade neexistovali dôvody na skrátené legislatívne konanie. To je možné, to je dokonca pravdepodobné, lebo tá situácia sa dala, samozrejme, riešiť inak, ale teda ak pripustíme, že v jednom prípade, či už v tom decembrovom alebo v tom februárovom, tie dôvody sedia a teda naozaj sú v zmysle zákona dôvody na skrátené legislatívne konanie, tak je vylúčené, aby platili aj v decembri, keď sa v skrátenom legislatívnom konaní tie opatrenia zavádzali, aj vo februári, keď opäť v skrátenom legislatívnom konaní sa tie opatrenia rušia.
Takže ja sa chcem pána ministra spýtať teda, že či platí jedno, alebo druhé. Či tie dôvody boli v decembri, alebo existujú dnes? Lebo je vylúčené, aby zároveň boli tie dôvody korektné, pravdivé a zodpovedajúce realite v decembri, keď sa schvaľoval ten zákon, ktorý teraz ideme rušiť, a zároveň aby boli korektné, pravdivé a zodpovedajúce skutočnosti dnes, keď Národná rada opäť v skrátenom legislatívnom konaní ich ide zrušiť.
Ďakujem.

.

Pán predsedajúci, navrhujem, aby ste dali, požiadali ústavnoprávny výbor o stanovisko, či ste mohli dať hlasovať o svojom treťom procedurálnom návrhu, pretože podľa zákona o rokovacom poriadku, § 38 ods. 5, ak prijatý procedurálny návrh vylučuje ďalšie procedurálne návrhy, už sa o nich nehlasuje. My sme schválili, alebo teda Národná rada schválila váš prvý procedurálny návrh, že sa dnes rokuje do 20. hodiny, a to vylučuje, aby sa rokovalo aj po 20. hodine. Čiže podľa môjho názoru ste nemali dať hlasovať o svojom treťom procedurálnom návrhu, lebo sa vylučuje s tým už schváleným prvým procedurálnym návrhom. (Ruch v sále.)

Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyne, páni poslanci, za vaše príspevky. Áno, je to tak, že sedí tu pán minister a tí ostatní členovia vlády, osobitne premiér, ktorý je za to prvý na rade, ktorý je za toto zodpovedný, tak je v Brazílii a to je, to je proste taký výsmech (povedané s pobavením), naozaj taká ignorácia vlastne tej situácie v tejto krajine naordinovať nateraz mimoriadnu schôdzu k transparentu na protestoch namiesto toho, aby sme sa venovali situácii v krajine, aby sme tu mali aj mimoriadnu schôdzu nakoniec ohľadom situácii v rezorte vnútra k policajnej brutalite, tak toto všetko sa odkladá. O tomto všetkom sa nediskutuje. Narýchlo tu máme vybaviť opatrenia pre zdravotníctvo, lebo vláda nie je ochotná sa proste s lekármi dohodnúť, porušila memorandum, ktoré tu s nimi bolo. Ignorantsky, jednostranne. To sa jednoducho nedá nijako pochopiť. A súčasne proste sebe, samozrejme, si dopriala vo všetkom. Toto sa nedá pochopiť. A to jednoducho hrubosť, arogancia moci, ktorú ste tu priniesli, a toto ja verím, že vám voliči spočítajú.