Vážený pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo. Ctené kolegyne, ctení kolegovia, skôr ako zmenu v Trestnom poriadku by som privítal iniciatívu, poslaneckú iniciatívu k novému komplexnému mediálnemu zákonu na Slovensku. Alebo prinajmenšom k univerzálnemu etickému kódexu novinárskej tvorby, a to tak pre úsek tlače, ako aj pre úsek elektronických médií a hlavne internetových médií. Toto na Slovensku chýba a toto je základný kameň úrazu a príčina, od ktorej sa odvíjajú mnohé ďalšie veci.
Ohováranie je totiž v našej spoločnosti, žiaľ, mimoriadne rozšírený jav a moderné technológie sociálnych sietí umožňujú značný rozkvet tejto negatívnej črty spoločenskej, pretože vytvárajú pocit anonymity, a tým pádom aj pocit beztrestnosti a pocit minimálnej zodpovednosti za to, čo poviem, čo odvysielam, prípadne čo napíšem na sociálnu sieť.
A dôvodom je práve táto nízka miera anonymity a nízka miera zodpovednosti aj u novinárov za to, čo napíšu, čo povedia alebo čo odvysielajú. Problémy totiž pramenia práve v tom, že neexistujú dostatočné etické regulatívy. A zabúda sa aj na pravidelné vzdelávanie novinárov ako takých a zvlášť na enormnú potrebu vzdelávania novinárov, ktorí sa venujú investigatívnej žurnalistike.
Investigatívu a investigatívnu žurnalistiku v súčasnosti príliš akosi glorifikujeme. Je to pochopiteľné v nadväznosti na určité udalosti aj tragické, ktoré sa udiali, ale treba na druhej strane poznamenať, nikto nepochybuje o spoločenskom význame investigatívnej žurnalistiky, a to bez ohľadu na to, či ide o Slovensko, alebo ide o ktorúkoľvek vyspelú demokratickú členskú krajinu Európskej únie. Ale investigatíva nie je o tom, že každý môže napísať to, čo chce, to, čo si zmyslí, alebo to, čo si vyfabuluje. Má to mať svoje zákonité pravidlá. Každý aj investigatívny novinár nesie plnú zodpovednosť za to, čo zverejní.
Hovorím o investigatívnej žurnalistike a hovorím to ako bývalý novinár, ktorý ju aj robil svojho času, a trošku sa do tejto problematiky vyzná, hovorím o tom zámerne, pretože mnohí ľudia, ktorí sa v žurnalistike nikdy nepohybovali, si myslia, že všetko je investigatívna žurnalistika. Je to obrovský omyl. V dnešnom svete existuje pojem, ktorý sa volá dátová žurnalistika, a myslím si, že v mnohých prípadoch sa práve dátová žurnalistika v laickej verejnosti zamieňa za slovo investigatívna žurnalistika. Dátová žurnalistika je presne to, ak medzi desiatimi údajmi namaľujem nejaké grafy, nejaké šípky, ktoré poukazujú na určité súvislosti medzi danými faktami, ale toto nie je, prosím, investigatívna žurnalistika. Nalejme si čistého vína. Investigatívna žurnalistika je žurnalistika, ktorej naozaj predchádza hlboké skúmanie vecí. Na to musí byť človek naozaj zrelý osobnostne, profesionálne, ľudsky aj novinársky. A ako zrelý novinár musí predložiť dôkazy. A tieto dôkazy musí predložiť orgánom trestných v činnom..., činných v trestnom konaní. Čiže má to nadväznosť aj ľudskú, aj profesionálnu na seba a nemožno každého človeka, ktorý namaľuje štyri grafy, označiť za investigatívneho žurnalistu.
Ohováranie nie je o tom, že sa niekto o niekom nepekne vyjadrí. Ohováranie, aj to si nalejme čistého vína, je o poškodzovaní dobrého mena, poškodzovaní povesti, poškodzovaní profesionálnej cti, kariéry, medziľudských vzťahov, rodiny, občianskej vážnosti a takto by som mohol pokračovať ďalej. Chcem len upozorniť, že dnes sa v médiách veľmi často nedodržiava ani tá elementárna zásada slušnosti a elementárna zásada objektivity, právo na vyjadrenie druhej strane. Poviem to konkrétne. Ako môže novinár RTVS na otázku šéfredaktora, prečo nedal možnosť vyjadriť sa druhej strane, odpovedať, preto som nedal možnosť vyjadriť sa druhej strane, lebo ja viem, kde je pravda. A ja som to povedal za druhú stranu. Tak na tomto mieste sa sluší vari podotknúť to, že Dalajláma 70 rokov hľadá pravdu a ešte stále nenašiel odvahu povedať, že ju našiel, zato 22-ročný novinár v RTVS ju už pozná.
Takže aj zásada objektivity patrí k tomu, čo vnímame ako investigatívnu žurnalistiku, pretože aj robíme investigatívnu žurnalistiku, novinár nemá právo niekoho obviňovať. Má právo kritizovať, má právo poukazovať na nedostatky, legitímne právo. Je predĺženou kontrolnou rukou verejnosti. To je v poriadku. Ale status novinára neznamená, že človek v tejto profesii môže naozaj všetko. Môže komukoľvek ublížiť. Možno nie chcene, ale iba z toho dôvodu, že si neuvedomuje dostatočnú vážnosť a potrebu osobnej zodpovednosti za to, čo povie.
Boli spomenuté európske krajiny a odporúčania Rady Európy. Myslím si, že nielen na tieto odporúčania sa treba pozrieť, ale treba sa pozrieť aj na to, ako to majú v krajinách Európskej únie, teda v ostatných krajinách nastavené z pohľadu pravidiel etického správania sa novinárov, či naozaj je to také benevolentné alebo či náhodou tam nevenujú väčšiu pozornosť práve vzdelávaniu novinárov. Novinár nie je človek, ktorý sa novinárom stane v 20 alebo v 22 rokoch. Novinár je človek smelo porovnateľný aj s medikom. Ani medikovi po skončení školy, rok po škole by ste sa asi nikto nedali operovať. Ani novinár rok alebo dva roky po skončení žurnalistiky nemôže predsa robiť investigatívnu žurnalistiku. Je to každému jasné.
A ďalšia podobná otázka, ktorá sa týka ohovárania, teda z toho iného uhľa pohľadu, z pohľadu trestného zákona alebo súdov. Pokiaľ nie sú jasne stanovené etické pravidlá pre žurnalistiku v rôznych jej formách, ktoré existujú, je tu legitímna otázka na činnosť súdov. Myslím si, že pri tvorbe trebárs toho komplexného mediálneho zákona, po ktorom ja už volám dva roky, aby vznikla široká celospoločenská diskusia a aby sme zastrešili túto problematiku práve preto, aby sme na jednej strane pomohli novinárom sa etablovať v rámci určitého eticky stanoveného prostredia a rovnako aby sme pomohli aj občanom, politikom, združeniam, firmám, komukoľvek, ktorí sú terčom novinárskej pozornosti alebo kritiky, aby sme im vytvorili rovnaký priestor, nech sa môžu brániť, práve preto je dôležité zaangažovať do tejto diskusie aj súdnictvo. Súdnictvo vo všeobecnosti je na Slovensku veľmi pomalé a veľmi rozvláčne. Aj tie rozhodnutia súdov, pokiaľ ide o nejaké obvinenia novinárov, sú veľmi pomalé a konania sa ťahajú dlhé, dlhé roky. Aj vo svojom okolí som mal ľudí, kolegov z televízie, ktorí sa stali terčom rôznych zosmiešňovaní zo strany novinárov, zneužívaní a ktorí to dali, samozrejme, aj na súd. Ten súd sa aj rozbehol. Ten sudca si aj vypočul všetkých svedkov, ale rozhodnutie mu trvalo roky. Kolegyňa z Markízy sa dočkala po 7 rokoch rozhodnutia súdu a rozhodnutia, v ktorom súd uložil finančnú pokutu pre istý nemenovaný slovenský denník bulvárny. A to, možno si pamätáte z dennej tlače, keď Slovensko zaplavili fotografie istej političky, nebudem ju menovať, ktorá sa nahá opaľovala vo svojej záhrade, a nejaký paparazzi ju teda odfotil vo vlastnej záhrade a fotografia tohto typu kolovala v rôznych denníkoch a jednoducho nedočkala sa dodnes nejakej, nejakého uznania alebo satisfakcie.
Ďakujem pekne.