Vážený pán predsedajúci, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Hostí nevidím, asi to bude tým, že sme tak skoro a ako býva dobrým zvykom, buď neskôr alebo skôr, väčšinou tie školské zákony prichádzajú v takejto komornej atmosfére, čo vôbec ale neprekáža tomu, aby sme napriek tomu tu o tom diskutovali a hovorili o riešeniach, ktoré považujeme, keď ich predkladáme, za dôležité pre zmenu celého vzdelávacieho systému.
Priznávam úprimne, ako všetci, ktorí ste si prečítali pozorne dôvodovú správu, že vysvetlením tohto konkrétneho opatrenia, je tam uvedený motív, teda taký ako hlavný motív, že toto sprísnenie podmienok výberu riaditeľov škôl a školských zariadení, sa ním chce zamedziť k tomu, aby sa tá istá osoba nemohla zabetónovať na poste riaditeľa školy alebo školského zariadenia na neobmedzený počet funkčných období, počas ktorých by mohla sledovať skôr ciele vlastné ako ciele školy a najmä detí žiakov. K takýmto situáciám neraz dochádza aj v praxi.
Obmedzením počtu funkčných období, ktoré môže ako riaditeľ tá istá osoba vykonávať, dôjde k zamedzeniu vzniku takýchto situácií. Navyše sa navrhuje, aby uchádzač o post riaditeľa tej istej školy alebo školského zariadenia, ktorý kandiduje v poradí už tretí raz po sebe, musel byť schválený vyšším počtom hlasov výberovej komisie, konkrétne trojpätinovým. V tomto duchu išla von medzi ľudí, ľudí, ktorí sa venujú školstvu, ktorí ním žijú, ktorí na tomto fronte dlho bojujú, takto táto informácia. A priznávam, že som ostal ani nie zaskočený, ale prekvapený z mnohých reakcií, čo je spôsobené aj tým, že častokrát vnímame mnohé veci veľmi subjektívne. Subjektívne z tohto pohľadu, že ako keby sme žili dva svety. Mnohí riaditelia, ktorí sú naozaj zapálení pre vec a pracujú až do úplného vyčerpania pre tú svoju školu, to brali veľmi osobne. A aj mi pekne napísali. A ja som sa tejto diskusii nebránil, pretože myslím si, že je dôležité diskutovať, ako chcete konkrétne veci riešiť a vypočuť si aj tie kritické hlasy. A tú kritiku, na ňu treba reagovať, hovorí sa to tak bežne, konštruktívne, ale treba ju brať ako pohľad na určitý svet, určitú realitu, ktorú títo ľudia žijú a majú svoje skúsenosti.
Ale jednu chybu som urobil, pretože do tej dôvodovej správy priamo som mal napísať ešte iný, podstatne dôležitejší dôvod, s ktorým som pristupoval k vytvoreniu alebo sa snažil pracovať, samozrejme, za účasti a konzultácií s množstvom ľudí, ktorú túto tému dlhodobo sledujú, tú druhú stranu mince. A to je tá, že máme množstvo schopných ľudí, ktorí sa naučili žiť v tomto systéme, ktorý je nastavený tak, ako to je. A snažia sa vytvoriť určitý ostrov v tej svojej komunite, snažia sa to ťahať, tú svoju školu dopredu a získavajú pritom množstvo skúseností. My ich ešte stále máme, máme ľudí, ktorí sa osvedčili praxou. Mnohí sú už ale na hrane vyhorenia. To znamená, že neberú veľmi alebo neveria veľmi v nejaké zmeny, pozitívne zmeny, častokrát im chýba nejaká motivácia, ktorá by ich posunula dopredu. Čiže popri rutine, do ktorej upadne každý, ktorý sa dlhodobo venuje stále tým istým problémom a stále žije tými vecami, ktoré musí neustále každodenne riešiť, napríklad častá zmena legislatívy, množstvo opatrení, ktoré prichádzajú, na ktoré treba reagovať, ktoré sa robia častokrát na poslednú chvíľu, najlepšie ku koncu školského roka, kedy majú školy najviac práce, tak títo ľudia nám vyhárajú. Treba pripomenúť, že syndróm vyhorenia už bude regulárnou, uznanou diagnózou a je to také memento pre nás všetkých, kam sme nechali padnúť učiteľský a riaditeľský tiež stav.
A preto tá druhá strana mince je zároveň aj tá, že je dôležité pre týchto ľudí, aby prišla do ich života zmena, do ich profesionálneho života, aby mali ponuky pôsobiť i na iných školách alebo pôsobiť vo funkciách, či už štátnej alebo samosprávnej, pretože ich skúsenosti sú neoceniteľné. Darmo sa budú snažiť na tom svojom mieste a pripomienkovať, nakoniec mnohí dopadnú tak, že, to mi aj popísali v osobných rozhovoroch, že cítia, ako keby boli zomletí tým systémom. My ich potrebujeme dostať na iné miesta, kde budú môcť ovplyvňovať, kde budú môcť šíriť pozitívne veci, ktoré sa, ktoré im fungujú, že všetky tie neoceniteľné skúsenosti, ktoré nezískali na platených školeniach, ale získali vďaka svojej vlastnej iniciatíve. Nie preto, že niekde boli na nejakej prednáške, ale majú to odskúšané v praxi ako byť skutočnou hlavou tímu, ako ten tím presvedčiť a motivovať, aby robil maximum pre školu, aby robil maximum pre deti. Tieto neoceniteľné skúsenosti, ktoré oni majú, my ich potrebujeme dostať aj na ďalšie školy. My potrebujeme, aby sa stali mentormi, aby sa stali tými, ktorí budú pripravovať ďalších riaditeľov, ďalších vedúcich zamestnancov. My ich potrebujeme, aby im načúvali politici, ktorí majú dosah na zmenu legislatívy a na zmenu nastavenia systému.
My potrebujeme, aby oni sami preberali tú zodpovednosť, aby oni sami boli tým motorom, ktorý posunie školskú, školstvo dopredu. Takže navonok napriek tej tvrdosti, ako je tak napísaná v dôvodovej správe, ja verím v dobrého človeka, ktorý je ešte na riaditeľských stoličkách, ale nestačí nám pre zmenu školstva, aby bol iba na tej jednej. Potrebujeme týchto ľudí, aby sa posunuli, aby šírili pozitívne veci ďalej. A samozrejme, pokiaľ sa nebudeme starať o to, aby ten valec jednoducho týchto ľudí zvalcoval, každý jeden z nich išiel na ten svoj post s určitými ambíciami, s určitými ideálmi, ale tieto ideály sa časom strácajú. Tá rutina ľudí donúti sa prispôsobovať systému.
Kedysi som napísal blog Krajina krivých zrkadiel. My sme si už všetci zvykli, ako je to v tom Vonnegutovom románe Bitúnok č. 5, Detská krížová výprava, že tak to chodí. Ale to je podľa mňa zistenie, ktoré neberiem. Jednoducho nemôžeme sa na veci pozerať, že takto tento systém funguje. My ho musíme meniť, musíme meniť nastavenie toho systému tak, aby sa menilo správanie ľudí. Nemôžeme dopustiť, aby to všetko išlo po starom.
Zmena nieže je potrebná, zmena je nevyhnutná. Takže keď častokrát počúvam o použití aplikačnej praxe a uvidíme, že čo nám jednotlivé opatrenia urobia, a pritom hneď druhým dychom hovoríme: no, ale veď, viete, nebude dosť ľudí na to, spôsobí sa tým výpadok a čo bude ten človek robiť po tom, keď skončí po tých troch obdobiach. Na to sa nesmieme takto pozerať. Ak si dávame cieľ, buďme odvážni, aby sme tento cieľ vedeli napĺňať opatreniami, do ktorých pôjdeme.
Preto považujem za dôležité, aby toto opatrenie bolo zavedené, aby došlo opäť k prirodzenému kolobehu, kde starší, ktorí naučili tých mladších svojim skúsenostiam, odovzdali to tým, ktorých pripravovali, a zároveň išli ďalej v svojom profesionálnom raste a šírili tie veci, ktoré dokážu a dokázali meniť priamo v jednom mieste, na jednej škole, jednej organizácii, aby to išli robiť ďalej v iných. Alebo učili to, ako sa to má robiť. Toto nám môže odštartovať množstvo ďalších procesov. Nie, nebudem hovoriť možno, určite nám to odštartuje množstvo procesov, ktoré potrebujeme, lebo my momentálne iba sanujeme ten systém, ktorý vieme, že nefunguje tak, ako by mal. Stále len lepíme záplatu na záplatu, robíme nie systémové zmeny, ale len drobné zmeny v systéme. Možnože sa to niektorým nezdá a nevidí, že tu hovoríme o nejakých len kozmetických úpravách, ale ony sú naozaj iba kozmetickej povahy. Musíme byť viac, viac ambicióznejší, musíme byť viac odvážnejší a vedieť si, samozrejme, čo je moja osobná skúsenosť pri tom, keď som prvýkrát s týmto zákonom prišiel a začal o ňom komunikovať, znášať aj tú kritiku a vedieť na ňu reagovať, vedieť ísť medzi tých ľudí a vysvetľovať, v čom konkrétne dochádza k zmene, čo konkrétne tým chceme docieliť.
Samozrejme, za chvíľočku vystúpi aj pán kolega poslanec Oto Žarnay, ktorý tiež už sa pokúšal podobné opatrenia zaviesť v minulosti, a o týchto, o tomto konkrétnom opatrení v minulosti už tu bolo niekoľko pokusov a diskutovalo sa veľmi dlho. V praxi sme toto opatrenie mali donedávna aj na vysokých školách. Týkalo sa rektorov, prorektorov, dekanov a prodekanov a tak potichu a šikovne, ako sa to momentálne u nás deje, nám toto opatrenie zmizlo. A myslím si, že keď chceme prísť so zásadnými zmenami, nemôžeme to robiť takto.
Preto moja výzva k vám, aby ste podporili tento návrh zákona, je v tom, že je to úprimná snaha, ktorá je podporená množstvom hodín konzultácií so stovkami ľudí a ktorá je presne o tom, že chceme s tým systémom vzdelávania, chceme s tým školstvom čosi urobiť. A nielen čosi. My vieme presne, čo chceme urobiť, pretože riaditelia spolu s učiteľmi sú tí kľúčoví pri akejkoľvek zmene, ktorú školstvu budeme robiť. Bez nich neurobíme nič, nepomôžu nám ďalšie desiatky až stovky paragrafov, opatrení, to všetko bude bezzubé. Preto touto zmenou, verím tomu, že rozhýbeme aj tých ľudí, ktorí jednoducho ostali na svojich miestach a veria, že len tam na tom jednom jedinom poste dokážu systém meniť. Pretože chýbajú nám zapálení ľudia, chýbajú nám ľudia, ktorí majú skúsenosť, ktorí tou skúsenosťou už si prešli. A zároveň aj zabránime tomu, aby niektorí, ktorí do tohto išli, na tú vedúcu pozíciu s ambíciami, cieľmi, aby títo ľudia po rokoch rutiny a rôznych konfliktov a rôznych vplyvov upadli pri svojej profesii a robili postupne chyby za chybou, pretože tých prípadov nám, žiaľ, pribúda, nie ubúda.
A nehovorím len o tých medializovaných, hovorím o konkrétnych podnetoch, kedy áno, ten mobbing a bossing na pracovisku je tu a je aj prejavom toho, že sme nie len o ňom nedostatočne hovorili, ale sme aj nekonali. Čiže zároveň týmto rozprúdime ten život v kolektívoch, kde ustrnul a kde po niekoľkých funkčných obdobiach už nikto to ďalej neskúša, pretože je to tak zaužívané, pretože si to nikto nevie predstaviť. Viem, že môžu byť problémy s aplikáciou, pretože dnes sme už v stave, kedy je ťažko v niektorých oblastiach zohnať riaditeľa. Sú, skrátka, ako keby dve Slovenska. Jedno, to, ktoré ide dynamickejšie, a to druhé, ako keby ostalo v minulom storočí a mnohé zvyky minulých režimov tam ostali. To musíme zmeniť nielen týmto opatrením. Toto je len jeden z krokov. Toto nie je žiaden zázračný liek, ale spolu s týmto opatrením, zmenami v radách školy a nastavením kompetencií tých vzťahov, ktoré sú, sa môžeme reálne posunúť.
A preto dúfam, že budete to vnímať, pre tých, ktorí poznajú dobrých riaditeľov, sú hrdí na to, že ich poznáte a ich prácu, podporujete ich, že budete sa na to dívať presne z toho uhla pohľadu, ktorý som tu spomenul, a, žiaľ, som ho nedal do dôvodovej správy, čo ma mrzí, že potrebujeme tých ľudí rozhýbať, ak chceme zmeniť celý systém.
Ďakujem za pozornosť.
