Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, kolegyne, predloženú mimoriadnu správu pani ombudsmanky Jany Dubovcovej som si pozorne prečítala, ako napokon všetky doterajšie správy, obzvlášť ak sa týkajú porušovania detí.
Už z predchádzajúcich správ verejnej obhajkyne práv je známe, že ak v rámci svojej činnosti opakovane zisťuje, že práva detí na Slovensku sú porušované vo viacerých oblastiach, či už v oblasti vzdelávania, alebo v oblasti sociálnej. Tieto práva detí sú porušované vtedy, ak niektorý z orgánov štátnej moci koná tak, že neberie na zreteľ najlepší záujem dieťaťa alebo bráni naplneniu práv dieťaťa svojím nekonaním. Niektoré porušenia práv detí sú na Slovensku spôsobené individuálnou chybou, organizáciou práce či preťažením pracoviska s nedostatočným počtom zamestnancov. Mnohé však nesú znaky systémovej chyby. A tá vyžaduje zásadnejšie opatrenia na zmenu v systéme.
Mimoriadne správy ombudsmanky obsahujú vždy závažné zistenia, ktoré nás ako zákonodarcov, zaväzujú konať. Preto som aj v súvislosti s tou predchádzajúcou správou, o ktorej sme rokovali v novembri, podala na tejto schôdzi spolu s kolegami Ondrejom Dostálom, Vierou Dubačovou a Petrom Osuským návrh na zmenu zákona o Policajnom zbore, ktorým sme sa snažili políciu zaviazať k tomu, aby svojím konaním neporušovala práva osôb v zaistení. Žiaľ, neúspešne. Návrh zákona bol koaličnými poslancami odmietnutý. Dovoľte mi pozastaviť sa práve pri tejto skutočnosti.
Prieskumy verejnej ochrankyne práv slúžia na to, aby sa zistil skutočný stav vecí v rámci rôznych podnetov, ktoré do kancelárie ombudsmanky prichádzajú. Ombudsmanka na tieto podnety reaguje tak, že sa snaží ísť do hĺbky problémov, zistiť príčiny, posúdiť ich širšie dôsledky a navrhnúť odporúčania. V tomto zmysle sú mimoriadne správy pani ombudsmanky Jany Dubovcovej veľmi cenné a ja len dúfam, že novozvolená ombudsmanka pani Mária Patakyová bude túto vysoko nastavenú latku naďalej rešpektovať a bude postupovať rovnako. Z osobnej skúsenosti viem, že keď už pani ombudsmanka Jana Dubovcová zhrnie svoje závery do mimoriadnej správy, môžeme si byť istí že ich predkladá po zrelej úvahe a po preverení všetkých dostupných skutočností. V prípade Jany Dubovcovej si môžeme byť istí, že keď zistenia predložené v mimoriadnej správe považuje za závažné, problémy na ktoré upozorňuje, si naliehavo vyžadujú riešenie. Zdôrazňujem to preto, že lebo mám aj takú osobnú skúsenosť, že nie všetci poslanci vnímajú jej prácu podobne a nie všetci ju považujú za dôležitú a potrebnú. Aj tu v pléne, aj na výbore pre ľudské práva a menšiny sa stretávam zo strany niektorých, najmä koaličných poslancov s ignoranciou, nepochopením, zľahčovaním a s odmietaním obsahu mimoriadnych správ ombudsmanky. A netýka sa to iba tejto správy, ktorú predkladá dnes. Týka sa to aj ostatných mimoriadnych správ. Snaha zatvárať oči pred porušovaním ľudských práv zo strany štátnej moci je u nich silnejšia ako povinnosť postaviť sa na stranu ľudí, ktorým sa v našom štáte deje krivda a ktorí sa nevedia domôcť ochrany. Niektorí koaliční poslanci odmietajú o zisteniach pani ombudsmanky vecne diskutovať a neraz namietajú, že v správach opísané skutočnosti sa vôbec nestali a nedejú, a ak, tak iba v dôsledku výnimočného ľudského zlyhania a nie v dôsledku zlyhávania systému.
Upozorňujem na to, že takýto postoj je spreneverením sa sľubu, ktorý sme ako poslanci dali. Je našou povinnosťou zaujímať sa o to, čo v našom štáte nie je v poriadku, kde to škrípe, v akých oblastiach je výkon štátnej moci namierený nie v prospech ľudí, ale niekedy dokonca proti nim, a prečo je systém v mnohých oblastiach nastavený tak, že neochraňuje ľudí, ale sám seba. V tomto zmysle je predložená mimoriadna správa verejnej ochrankyne práv plná znepokojujúcich zistení.
Vyzývam preto koaličných kolegov poslancov, aby ich nebrali na ľahkú váhu, ale aby tlačili spolu s nami v opozícii na vládu, aby chyby v systéme sociálnej kurately a sociálnoprávnej ochrany detí napravila. Zároveň chcem požiadať všetkých poslancov, ktorí si ešte správu nestihli prečítať, aby tak urobili. Ja napísaná zrozumiteľne, vecne a jasne. Preto odporúčam aj verejnosti začítať sa do nej. Naozaj je napísaná tak, aby čitateľ získal komplexný obraz o kauzách, ktoré dlho traumatizujú Slovensko. Konkrétne o skutočnostiach v prípade kauzy Čistý deň a kauzy detského domova dcéry komisárky pre deti pani Tomanovej PETO. Je na nás, pani poslankyne a páni poslanci, aby sme pochybenia zo strany štátu, na ktoré nás ombudsmanka upozorňuje, začali riešiť.
Ďakujem.

Doplňujúcu otázku položiť, pán minister. Ste sám popísali, ako je to veľmi zložité, nejakým spôsobom zistiť tie skutočné kompetencie budúceho zamestnanca. Chcem sa spýtať, v akej fáze prípravy je teraz slovenský kvalifikačný rámec, vďaka ktorému by sme mohli porovnávať jednotlivé kompetencie priradené k jednotlivým typom povolania a zamestnaní s európskym kvalifikačným rámcom, a či máte pocit, že by toto zjednodušilo celú procedúru.

Ďakujem pekne. Chcela by som sa poďakovať pani ministerke za jej vystúpenie, naozaj si to veľmi vážim a veľmi som s potešením počúvala presne tie slová, ktoré teraz spomenula aj pani kolegyňa Erika Jurinová, že úrad verejnej ochrankyne práv získal v pani Jane Dubovcovej naozaj človeka, ktorého treba si veľmi vážiť a oceniť a pečať, ktorá bude vlastne tým ťažiskom na váhach pri pomeriavaní krokov každého ďalšieho ombudsmana. To znamená, že pani ministerka si veľmi oceňuje prácu ombudsmanky Jany Dubovcovej, čo je pre mňa veľmi potešujúce zistenie, pretože nedá mi pri tejto príležitosti povedať, že ja ako členka výboru pre ľudské práva som bola svedkom niekoľkých zasadnutí tohto výboru práve k mimoriadnym správam ombudsmanky a musím povedať, že kolegovia z koalície sa k týmto správam, mimoriadnym, súčasnej ombudsmanky, postavili veľmi, ako to povedať, neobjektívne alebo zaujato. Častokrát som bola svedkom toho, ako túto správu doslova zhadzovali alebo odchádzali z rokovania a neboli ani ochotní si ju vypočuť, tak ako sa to stalo aj teraz v pondelok. Domnievam sa, že slová pani ministerky nedokážu prekryť tento postoj vlády k súčasnému postu ombudsmana a je mi to veľmi ľúto.

Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny predkladám stanovisko výboru k splneniu podmienok navrhovaných kandidátov na verejného ochrancu práv, tlač 418a. V súlade s príslušným rozhodnutím predsedu Národnej rady výbor prerokoval návrh na voľbu verejného ochrancu práv na svojej 19. schôdzi 6. februára 2017. Na schôdzu boli pozvaní všetci traja navrhnutí kandidáti. Po ich vypočutí výbor prijal stanovisko uvedené v tlači 418a. V zmysle tohto stanoviska navrhnutí kandidáti Anton Čulen, Mária Patakyová a Janka Šípošová spĺňajú formálne podmienky na voľbu verejného ochrancu práv podľa § 4 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv. Gestorský výbor navrhuje Národnej rade overiť, že navrhovaní kandidáti spĺňajú podmienky na voľbu a vykonať voľbu verejného ochrancu práv.
Vážený pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, vážené pani poslankyne, páni poslanci, zákon o pobyte cudzincov je základný nástroj štátu na výkon migračnej politiky. Určuje pravidlá, kto môže na Slovensko prísť a kto nie, aký typ pobytu mu môže byť udelený a aké práva a povinnosti cudzinci majú. O migrácii sa na Slovensku veľa hovorí, často nie úplne presne a nie vecne a v porovnaní s reálnym počtom migrantov a utečencov možno až priveľa. O čom sa však na Slovensku hovorí veľmi málo, je situácia detí cudzincov.
Zákon o pobyte cudzincov upravuje aj pobyt detí cudzincov v zaistení. Táto úprava však nie je v súlade s medzinárodnými právnymi normami. Napriek tomu navrhovaná novela túto oblasť nijako nerieši, čo považujem za problém, na ktorý by som rada upriamila vašu pozornosť. Skôr, ako vám priblížim situáciu detí cudzincov, ktoré sú na Slovensku zaistené spoločne so svojimi rodičmi, dovoľte mi na úvod povedať pár slov o tom, čo je to zaistenie. Pri zaistení ide o pozbavenie osobnej slobody človeka za spáchanie priestupku. Priestupkom je v tomto prípade neoprávnené prekročenie hranice alebo neoprávnený pobyt na Slovensku. Nelegálne migrácia je teda priestupkom, za ktorý môže byť človek zbavený osobnej slobody. Zaistenie je legálne opatrenie, umožňuje ho aj právo Európskej únie.
Zároveň však existuje pravidlo, že sa má postupovať od najmenej prísneho opatrenia k najprísnejšiemu. To znamená, že zaistiť človeka môžeme len vtedy, ak je zaistenie skutočne nevyhnutné. Predtým by mal štát vyskúšať všetky ostatné možnosti, a až keď sa tie ukážu ako neúčinné, až potom sa môže uplatniť zaistenie ako najprísnejšie opatrenie. Zákon o pobyte cudzincov ponúka dve alternatívne opatrenia, hlásenie pobytu a zloženie finančnej záruky. Tieto sa však takmer nevyužívajú a už vôbec nie, pokiaľ ide rodiny s deťmi. Polícia to obvykle vysvetľuje tak, že rodinám s deťmi je lepšie v zariadení, kde dostanú jedlo a posteľ, a že by aj tak nemali dosť peňazí na zloženie finančnej záruky pre všetkých členov alebo by sa nechodili hlásiť a utiekli by. V krajinách, kde sa k rodinám migrantov s deťmi pristupuje inak, a nie automaticky čo najprísnejšie, však majú s alternatívnymi opatreniami dobré skúsenosti.
Rodina, ktorá má zodpovednosť za deti, sa totiž obvykle správa ako väčšina bežných rodín, to znamená naozaj zodpovedne. Navyše, rodinám s deťmi v iných krajinách ponúkajú vo veľa širšom rozsahu aj potrebné služby poradenstva a podpory zo strany rôznych odborníkov, ktorí rodičov dokážu v rôznych krízových situáciách motivovať k racionálnym a správnym riešeniam. Z tejto pomoci tak logicky profitujú najmä deti. Na Slovensku je to inak. Slovensko má dlhodobo veľmi dobrú prax, ktorá zakazuje zaistenie a vyhostenie detí, ktoré sú u nás bez sprievodu. Takéto deti idú hneď do špecializovaného detského domova. Ale deti, ktoré prídu s rodinami, nie sú dostatočne chránené. Podľa oficiálnych štatistík ministerstva vnútra bolo v roku 2015 na Slovensku v zaistení s rodinami 278 detí a v roku 2016 - 173 detí. Na Slovensku máme dva útvary policajného zaistenia, Medveďov a Sečovce. V oboch vládne prísny policajný režim, obe majú charakter väzenia. Deti s rodinami sa umiestňujú do Sečoviec. Ide o zariadenie, ktoré sa snaží pobytu detí prispôsobovať, je tam herňa aj ihrisko, avšak aj napriek tomu ide stále o zariadenie, kde je plot, mreže na oknách a kde deti môžu vidieť svojich rodičov v putách, čo na ne pôsobí traumatizujúco. Nie je tam prístup k sociálnym službám pre rodiny v kríze ani k psychologickému poradenstvu. Zariadenia nezamestnávajú tlmočníkov, volajú ich len ad hoc, čo spôsobuje zbytočné komunikačné problémy.
Školská dochádza detí v zaistení je tiež obmedzená, pretože na Slovensku školy nie sú dostatočne pripravené na vzdelávanie týchto detí. Je preukázané, že nepriaznivé dopady pobytu v zaistení sa u detí v porovnaní s dospelými znásobujú a môžu zásadne negatívne ovplyvniť aj ich vývoj a duševné zdravie. Dlhší pobyt v zaistení má významný dopad aj na jednotu a súdržnosť rodiny. Rodič, ktorý je v zaistení často bezmocný pri riešení potrieb svojho dieťaťa, prestáva byť preňho potrebnou autoritou, oporou a emocionálnym útočiskom. V tejto súvislosti by som rada pripomenula, že v zaistení môžu byť umiestnení cudzinci, ktorí nemajú vízum ani povolenie na pobyt v dĺžke až 18 mesiacov. To sa týka aj ich detí. Vo výpočte problémov detí v zaistení na Slovensku by sa dalo pokračovať, chcem však podčiarknuť, že mi v tejto chvíli nejde o to, aby sa ich situácia v zaistení zlepšila, prioritou je zabezpečiť, aby sa rodiny s deťmi do zaistenia vôbec nedostávali.
Žiadne deti do zaistenia nepatria, a preto som toho názoru, že novela právnej úpravy by mala sledovať aj tento cieľ. Vo svete momentálne prebieha globálna kampaň za ukončenia zaistenia detí. Na poslednom samite OSN v New Yorku v septembri 2016 sa štáty zaviazali, že budú pracovať tak, aby zaručili, že sa od zaisťovania detí úplne upustí. Podľa čl. 37 Dohovoru o právach dieťaťa nesmú byť deti diskriminované alebo postihované na základe postavenia, aktivít, presvedčenia alebo názorov svojich rodičov či ostatných členov rodiny. To znamená, že aj pri prijímaní opatrení týkajúcich sa detí cudzincov by mal byť v prvom rade vždy zohľadnený najlepší záujem dieťaťa a až podľa neho by sa malo rozhodovať o ďalšom osude celej rodiny. Zaistenie nie je nikdy v najlepšom záujme dieťaťa.
Európsky súd pre ľudské práva už v jednom spore uznal, že zaistenie môže deťom spôsobovať útrapy, ktoré sa rovnajú mučeniu. Výbor OSN pre práva dieťaťa, ako aj výbor OSN pre ľudské práva na to minulý rok upozornili aj Slovensko. Z ich stanovísk je zrejmé, že deti nemajú byť postihované za konanie svojich rodičov, pretože zaň nemôžu a spôsob cesty si nevybrali. V starostlivosti o deti bez sprievodu môže byť Slovensko naozaj vzorom pre iné krajiny. Niet dôvodu, prečo by sme sa na Slovensku nemohli humánne správať aj k ostatným deťom. V prípade predkladanej novely nejde iba o transpozíciu práva Európskej únie, sú v nej zakomponované aj ďalšie návrhy na zmeny. Preto nevidím dôvod, prečo by v nej nemohli byť zahrnuté aj opatrenia v súlade s odporúčaniami výboru OSN pre práva dieťaťa pre Slovenskú republiku, ktoré boli zverejnené 9. júna 2016. To znamená, opatrenia, ktorými by sa úplne zrušila prax, podľa ktorej sa detí zaisťujú na základe imigračného statusu ich rodičov, a ktorými by sa do bežnej praxe zaviedli alternatívy k zaisteniu umožňujúce ponechať detí v sprievode členov rodiny alebo zákonných zástupcov bez pozbavenia osobnej slobody, a naplniť tak ich právo na ľudské životné podmienky, prístup ku vzdelaniu a k adekvátnej zdravotnej službe.
Ak tieto zmeny nebudú súčasťou návrhu novely v druhom čítaní, podám v tomto zmysle pozmeňujúci návrh a budem usilovať o jeho širokú podporu.
Ďakujem pekne.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená pani ombudsmanka.
V prvom rade ďakujem vám, pani ombudsmanka, za mimoriadnu správu o ďalšom porušovaní ľudských práv na Slovensku a využijem túto príležitosť aj na to, aby som vám poďakovala aj za všetky predchádzajúce mimoriadne správy, ktoré ste predniesli v parlamente. Všetky som si pozorne prečítala a všetky vrátane tejto aktuálnej mnou otriasli. Je pre mňa preto nepochopiteľné, ako obratne sa dokáže vláda Slovenskej republiky dlhodobo vyhýbať náprave neprávostí, na ktoré upozorňujete. Vašu prácu si, pani ombudsmanka, nesmierne vážim. Osoby bezbranné, šikanované, týrané či diskriminované majú vo vás skutočnú ochrankyňu práv.
Preto ma zarazilo, keď sme na výbore pre ľudské práva a menšiny za vašej prítomnosti prerokúvali vašu mimoriadnu správu a viacerí poslanci z koaličných radov vyslovili pochybnosti o objektívnosti vašich upozornení a niektorí poslanci výboru sa dokonca brutálnych praktík polície zastali.
Nechcem v tejto chvíli detailne argumentovať o miere závažnosti vašich zistení. Mňa osobne ste presvedčili o naliehavosti tohto problému. Zaráža ma však ľahkosť, s akou vaše zistenia zmietol vo svojom stanovisku minister vnútra Robert Kaliňák. V stanovisku, ktoré nám poslal do výboru pre ľudské práva a menšiny, zľahčuje závažnosť pochybení polície, vyhovára sa na akceptáciu nevhodných priestorov na zadržanie európskym výborom na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a na nedostatok financií, ktoré by boli potrebné na zlepšenie týchto podmienok zadržania.
Prečítala som si dokument tohto európskeho výboru, v ktorom sú uvedené základné, teda minimálne štandardy, ktoré nesmie žiadna krajina, ktorá sa hlási k dodržiavaniu ľudských práv, podliezť. Je úplne jasné, že tieto normy na Slovensku v prípadoch, na ktoré vy, pani ombudsmanka, poukazujete, dodržané nie sú. V spomínanom dokumente európskeho výboru sa tiež nachádza veta, ktorá potvrdzuje, že vyhováranie sa ministra Kaliňáka na nedostatok financií neobstojí. Citujem: "Nezákonný postup orgánu verejnej správy nemožno v demokratickom a právnom štáte ospravedlniť prevádzkovými, organizačnými, technickými, finančnými a ani žiadnymi inými inštitucionálnymi potrebami."
Ďakujem vám, pani ombudsmanka, že práve na toto vo všetkých svojich mimoriadnych správach upozorňujete, a dúfam, že bude prijatý návrh na doplnenie uznesenia k tejto vašej aktuálnej správe, ktorý sme spolu s kolegami Ondrejom Dostálom a Vierou Dubačovou Národnej rade Slovenskej republiky predložili na schválenie.
Ďakujem vám ešte raz. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani ministerka, dovoľte mi povedať pár slov k návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998. Bez dlhého úvodu prejdem rovno k veci.
Právo má okrem formálnej stránky v podobe písaných zákonov aj svoju nepísanú podstatu. Tou je udržiavanie spravodlivého usporiadania vzťahov v spoločnosti. V prípade akéhokoľvek pochybenia, ktoré spravodlivosť narúša alebo spravodlivosti bráni, máme povinnosť zasadiť sa o opätovný návrat k samotnej podstate práva o znovu nastolenie spravodlivosti. Ak niektorý konkrétny právny predpis bráni spravodlivému usporiadaniu vzťahov, je v skutočnosti aktom bezprávia. Povinnosťou zákonodarcov je toto bezprávie ukončiť a navrátiť spravodlivosť. Účelom amnestie alebo milosti je obvykle zmiernenie prísnosti práva v niektorých špecifických prípadoch. Vladimír Mečiar však amnestiami nariadil niečo celkom iné, a to, aby sa vôbec nezačínalo trestné stíhanie za trestné činy a ak sa začalo, aby sa zastavilo. To je očividné bránenie výkonu spravodlivosti.
Mečiarove amnestie však nie sú iba pokrivením výkonu spravodlivosti. Sú zároveň prejavom hrubej arogancie moci, aktom, ktorý ukazuje, kam až táto arogancia môže zájsť. K presvedčeniu, že vládna moc stojí nad ľuďmi aj nad právom, že je beztrestná a že môže sama sebe udeliť milosť prakticky za čokoľvek. Toto je podstata nebezpečného odkazu Mečiarových amnestií, ktorý dlhodobo deformuje právne vedomie našej spoločnosti.
Napriek tomu, že súčasné právne predpisy dnes udeleniu podobne zvrátených amnestií bránia, Mečiarove amnestie sú stále živým podhubím, ktoré opakovane generuje oprávnené pochybnosti o podstate nášho právneho štátu. Mečiarove amnestie sú živnou pôdou pre na Slovensku okrídlené tvrdenia, že moc je viac ako spravodlivosť, že mať moc znamená môcť viac ako bežný človek, či dokonca môcť všetko. Kým Mečiarove amnestie nezrušíme, takýto odkaz odovzdávame našim deťom.
Spravodlivosť a schopnosť naprávať chyby v jej mene sú dôležité piliere, na ktorých stojí demokracia a právny štát. Svedomie spoločnosti spoluutvára hodnotové rámce nastupujúcich generácií. Je preto krátkozraké, ak nás viac trápia slabé vzdelávacie výsledky mladých ľudí napríklad v testovaní z matematiky, ako ich morálna nezrelosť, hodnotová neukotvenosť, neschopnosť odolávať nástrahám populizmu a extrémizmu a mnohé ďalšie skutočnosti, pred ktorými najmä politici dlhodobo zatvárajú oči.
Na akých príkladoch sa však majú naše deti učiť, čo je skutočne dôležité? Ako od nich môžeme chcieť, aby sa vo svojich malých osobných príbehoch učili z vlastných chýb a formovali tak svoj charakter, keď im zároveň ukazujeme, že nie sme ochotní naprávať chyby napáchané vo veľkých príbehoch, ktoré utvárajú charakter našej krajiny? Mečiarove amnestie teda nestačí iba morálne odsúdiť. Mečiarove amnestie je potrebné zrušiť. To je jediný spôsob, ako sa vyrovnať so spoločenskou traumou, ktorú spôsobili a uvoľniť ruky spravodlivosti.
Preto podávam doplňujúci návrh k návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998 spolu s kolegami pánom poslancom Ondrejom Dostálom a pani poslankyňou Vierou Dubačovou.
Navrhujeme v návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998 doplniť za navrhovaný text vetu v tomto znení: "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov schválením ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii."
V odôvodnení uvádzame: navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky nielen deklaratívne odsúdila únos Michala Kováča ml. a amnestovanie tohto činu vtedajším zastupujúcim prezidentom Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, ale aby vyjadrila jasnú politickú vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov aj právnym spôsobom, teda schválením ústavného zákona o zrušení amnestií. Samotné deklaratívne odsúdenie týchto hanebných činov je podľa nášho názoru nedostatočné.
Dovoľujem si vás požiadať o podporu tohto návrhu. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán minister, za odpoveď. Ja by som predsa len položila aj doplňujúcu otázku. Chcela by som sa opýtať, kedy vlastne budú prebiehať tieto medzirezortné rokovania, ktoré ste spomenuli aj v odpovedi na predchádzajúcu otázku, pretože toto sú problémy, ktoré nesúvisia s tézami národného programu ani s Národným programom rozvoja výchovy a vzdelávania, ale to sú aktuálne súčasné problémy? A je ich oveľa viac na to rokovanie s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Takže plánujete sa stretnúť v nejakom konkrétnom termíne?