Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vyjadriť sa v stručnosti k filozofii predkladaného návrhu novely školského zákona a vysloviť niekoľko konkrétnych poznámok.
Rozumiem snahe predkladateľov urobiť poriadok vo veľmi ťažkopádnom, neprehľadnom a neraz aj svojvôľou nielen rezortných úradníkov, ale niekedy aj rôznych lobistických skupín zdeformovanom systéme experimentálneho overovania inovácie vo...
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vyjadriť sa v stručnosti k filozofii predkladaného návrhu novely školského zákona a vysloviť niekoľko konkrétnych poznámok.
Rozumiem snahe predkladateľov urobiť poriadok vo veľmi ťažkopádnom, neprehľadnom a neraz aj svojvôľou nielen rezortných úradníkov, ale niekedy aj rôznych lobistických skupín zdeformovanom systéme experimentálneho overovania inovácie vo vzdelávaní. To všetko si o experimentálnom overovaní myslím aj vďaka osobnej skúsenosti a predpokladám, že podobné úvahy viedli aj predkladateľov k sformulovaniu navrhovaných zmien.
Oceňujem, že sa opoziční kolegovia zo SaS snažia tieto problémy riešiť, uvedomujúc si fakt, že rezort školstva sa roky riešeniu týchto problémov bráni. Napriek tomu musím povedať, že spôsob, aký predkladatelia zvolili na akési vylepšenie systému experimentálneho overovania, nepovažujem za šťastný. Tiež musím úprimne priznať, že nezdieľam ani pohľad predkladateľov návrhu na zmysel experimentálneho overovania inovácií a ani ich predstavu o tom, ako by mal vo vzdelávacom systéme vyzerať dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov. Som presvedčená, že experimentálne overovanie inovácií v skutočnosti zavádzaniu inovácií do vzdelávania bráni a ako také predstavuje v školskom systéme chorý prvok, ktorý len ťažko možno vylepšiť. Preto by sme sa nemali sústrediť na hľadanie možností, ako ho v systéme posilniť, o čo sa snaží predložený návrh z dielne SaS. Domnievam sa, že naším spoločným cieľom by mal byť pravý opak. Teda konečné odstránenie tohto nefunkčného pozostatku z minulosti v našom školstve. Je mi ľúto, že keď už chceli kolegovia liberáli experimentálne overovanie riešiť, nepustili sa v úvahách radšej týmto smerom.
Skôr než vysvetlím, prečo by sa patrilo experimentálne overovanie v systéme skôr zrušiť ako posilniť a najmä za akých podmienok by to bolo možné urobiť, dovolím, si v krátkosti ozrejmiť, prečo som nič také doteraz ja sama na pôde Národnej rady nenavrhla a za vlády Roberta Fica ani nenavrhnem.
Po prvé, preto, lebo experimentálne overovanie považujem za jednu z tých súčastí školského systému, ktoré nemožno riešiť samé osebe, ale vždy iba v súvislosti s ďalšími oblasťami. Kým nezačneme na Slovensku uvažovať o zmenách vo vzdelávaní komplexne a kým nenájdeme aspoň väčšinovú zhodu naprieč politických spektrom na tom, ako by mal vzdelávací systém v budúcnosti vyzerať, nemali by sme sa púšťať do čiastkových zmien, ktoré ak by náhodou prešli, nesú v sebe potenciál nie napomôcť potrebnej modernizácii vzdelávacieho systému k lepšiemu, ale naopak, majú potenciál túto modernizáciu zbytočne sťažiť.
Po druhé, takáto zhoda na reforme vzdelávania je za vlády Roberta Fica v nedohľadne. Koaliční partneri sa vo vláde iba žerú medzi sebou a nikto z kompetentných debatu o budúcnosti vzdelávania nemoderuje.
Po tretie, chaos v školstve, ktorý nás opozičných poslancov občas popchne k tomu podať poslanecký návrh na aspoň čiastočné zmiernenie problémov v školách je dieťaťom doterajších vlád Roberta Fica. A kým budú ministri školstva sedieť vo Ficových vládach, som toho názoru, že nie je jednoducho možné reálne naštartovať komplexnú obnovu vzdelávacieho systému. Nech sedí v kresle ministra ktokoľvek, stále sú to ministri Roberta Fica, bábky na jeho krátkej šnúrke. Je naivné očakávať, že práve pod jeho premiérskou taktovkou dôjde k zásadným zmenám v systéme, ktorého základy boli zle položená práve za jeho prvej vlády v roku 2008 za výdatného prispenia Slovenskej národnej strany a jej vtedajšieho ministra Jána Mikolaja. To si naozaj úprimne myslím ako racionálny skeptik, ako to predvčerom trefne zarámcoval v rozprave kolega Miro Sopko. Skeptik, ktorý nie je naivným optimistom, ale ktorý práve vďaka zdravej skepse už vyše desaťročie kontinuálne a konzistentne usiluje o potrebnú modernizáciu nášho školstva, napriek časom, ktoré potrebným systémovým zmenám neprajú. Som skeptik, ktorý napriek všetkému verí v dobrý konečný výsledok, keď po Robertovi Ficovi konečne nastanú časy prajnejšie.
Po štvrté, ako som už naznačila, za tie roky som nazbierala aj osobné skúsenosti s prípravou viacerých reformných konceptov. A tieto moje skúsenosti ma nabádajú k väčšej opatrnosti a k rozvážnejšiemu posudzovaniu zmysluplnosti každej čiastkovej zmeny, ktorá sa má do nášho ťažkopádneho, zle fungujúceho vzdelávacieho systému zaviesť. Pri navrhovaných čiastkových zmien vo vzdelávacom systéme treba totiž niekedy až s chirurgickou presnosťou vedieť oddeliť zdravé prvky od chorých a pritom sa zbytočne nedotýkať jeho nosnej konštrukcie, ktorá mu dáva potrebné základy a na ktorej by bolo raz možné systém nanovo prebudovať. Inak totiž hrozí, že nás naša netrpezlivosť jedného dňa dobehne a že nám to celé spadne na hlavu. Čo nám, deťom a ich učiteľom. Voči nim máme zodpovednosť.
Zdá sa mi, že kolegovia zo SaS vstupujú príliš ťažkou nohou do tohto krehkého prostredia. Pokúsim sa vysvetliť. Prax experimentálneho overovania na Slovensku skutočne zaspala dobu a pre všetkých zúčastnených učiteľov, hodnotiteľov overovaných projektov, rodičov, ale aj úradníkov na ministerstve je skôr nočnou morou ako motorom inovácií. Napriek tomu som presvedčená, že túto prax nie je možné vylepšiť čiastkovou novelou. Experimentálne overovanie totiž patrí principiálne do tém o ktorých má zmysel uvažovať a debatovať zásadne iba v širšom kontexte, ktorý si teda dovolím predkladateľom naozaj v dobrom pripomenúť.
Diskusiu o predloženom návrhu záujemcom zarámcujem krátkym exkurzom do nedávnej histórie. Umožní mi to oprieť sa o argumenty, ktoré tak budú, aspoň dúfam, zrozumiteľnejšie. Spomeniem dve konkrétne udalosti v priebehu nielen môjho niekoľkoročného úsilia o modernizáciu nášho školského systému.
Ak sa hovorí o reforme vzdelávania, vznikne sa hneď v prvých vetách spomenúť bývalý minister Slovenskej národnej strany Ján Mikolaj, ktorý dnes za Slovenskú národnú stranu kandiduje vo voľbách do VÚC. Aj ja som tak v úvode urobila. Školský zákon, ktorý dnes tak často v parlamente novelizujeme a ku ktorému sa vzťahuje aj predmetný návrh, o ktorom tu diskutujeme, je totiž z jeho dielne. Chcem však pripomenúť, že ešte pred takzvaným Mikolajovým zákonom tento parlament dvakrát diskutoval a hlasoval o inom návrhu nového školského zákona z dielne KDH, OKS a Konzervatívneho inštitútu. Na jeho tvorbe som vtedy v roku 2005 významnou mierou participovala aj ja ako analytička inštitútu. Nie v Mikolajovom zákone, ale už v tomto našom spoločnom návrhu sa dva roky pred Mikolajom po prvýkrát spomína dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov, ktorý mal tvoriť, a dnes aj skutočne tvorí chrbtovú kosť prebudovaného vzdelávacieho systému. V našom návrhu však bol tento dvojúrovňový model navrhnutý oveľa flexibilnejšie, liberálnejšie, ak chcete. V podobe, ako si ho napokon osvojil minister Mikolaj, je značne zdeformovaný. O našom návrhu nového školského zákona sa vtedy v parlamente hlasovalo dvakrát. Po prvýkrát ho predložil vo februári 2006 ako poslanecký návrh Martin Fronc, vtedy už bývalý minister školstva. Druhýkrát ho v auguste 2007 predložili už za Ficovej vlády vtedy opoziční poslanci Fronc, Szigeti a Devínsky ako spoločný návrh troch strán KDH, SMK a SDKÚ. Tento náš návrh zákona nebol v pléne parlamentu schválený. Dôležité však bolo, že ním bola na Slovensku po prvýkrát predstavená zásadná novinka, tzv. dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov, ktorý znamenal najpodstatnejší prvok plánovanej reformy vzdelávania, ktorý mal tento zákon naštartovať. Samozrejme, mala vyzerať úplne inak, než ako sa napokon rozhodol minister Mikolaj.
V našom návrhu nového školského zákona sa mali štátne vzdelávacie programy opierať o cyklický inovovaný Národný program vzdelávania, ktorý mal v pravidelných intervaloch udávať víziu vzdelávania do budúcna. Štátne vzdelávacie programy mali predstavovať na centrálnej úrovni vytvorené základné záväzné rámce pre školy. Nemalo v nich byť predpísané povinné učivo po ročníkoch, dokonca v nich nemali byť ani zadefinované predmety, ale len oblasti vzdelávania, aby si školy mohli vytvárať vlastné rozvrhy podľa špecifických predstáv. Školy mali mať oveľa viac voľnosti v tom, ako si nadizajnujú svoje školské vzdelávacie programy, pretože až tieto školské vzdelávacie programy a iba tieto mali byť pre učiteľov receptom, podľa ktorého by takpovediac varili výučbu v tej-ktorej triede.
Náš návrh zákona taktiež predpokladal, že významná časť zodpovednosti bude z rúk ministerstva prenesená na nezávislú kurikulárnu radu, a predpokladal tiež to, že učiteľom bude v teréne pomáhať vyrovnať sa s reformou sieť licencovaných vzdelávacích expertov, metodikov.
V takto pre nastavenom školskom systéme zrazu nemalo experimentálne overovanie vôbec opodstatnenie. V paragrafoch tohto nášho návrhu zákona, ktorý spomínam a ktorý je stále verejne dostupný, žiadne experimentálne overovanie nenájdete. My sme ho zrušili nadobro. Vychádzali sme totiž z predpokladu, a na tomto mojom presvedčení sa za tie roky nič nezmenilo, že ak budú dobré, to znamená, naozaj minimalisticky a dostatočne flexibilne stanovené rámce štátnych vzdelávacích programov, získajú školy, ktoré chcú učiť inovatívne či alternatívne, ak chcete, automaticky dosť priestoru a voľnosti na to, aby tak mohli robiť bez povinnosti prosiť o nejaké špeciálne povolenie. Jedinou podmienkou pre ne malo byť udržať sa v minimalistickom flexibilnom rámci požiadaviek štátu.
Ako som už spomínala, náš návrh nového školského zákona na pôde parlamentu schválený nebol a v roku 2008 prišiel na scénu minister Mikolaj so svojou reformou. Odštartoval ju tzv. Mikolajov školský zákon, ktorý bol iba nepodarenou kópiou návrhov, o ktorých sa medzičasom už dva roky v odborných kruhoch diskutovalo. Reforma bývalého ministra za Slovenskú národnú stranu si po čase oprávnene vyslúžila názov Mikolajova deforma.
Prečo to všetko spomínam? Pretože chcem na tomto historickom exkurze poukázať na to, nakoľko je súčasný stav školského systému, v ktorom sa snažia predkladatelia aktuálneho návrhu aspoň trocha poupratovať, naozaj zdeformovaný. A zároveň sa obávam, že prílišná snaha vylepšiť aspoň sem-tam nejaký detail tohto zdeformovaného systému môže byť niekedy viac na škodu ako na úžitok. Problém totiž nie je v dvojúrovňovom modeli ako takom, teda v chrbtovej kosti nášho vzdelávacieho systému, ale v tom, že je táto chrbtica preťažená zbytočne napuchnutými štátnymi vzdelávacími programami a prebujnelou byrokraciou a že to najcennejšie, čo mal tento model do vzdelávania vniesť, teda možnosť pre školy vytvárať pestrú ponuku školských vzdelávacích programov, časom úplne atrofovala, lebo sa v systéme veľmi málo využíva.
Prečo sa to stalo?
Za ministra Mikolaja boli štátne vzdelávacie programy zadefinované príliš zväzujúco a zbytočne detailne, de facto sa v nich vtedy objavili preklopené podrobne predpísané povinné osnovy, z ktorých školy učili desiatky rokov. Napriek viacerým pokusom o ich inováciu v priebehu ostatných rokov sa na ich zbytočne napuchnutej podobe veľa nezmenilo. Na národný program, teda víziu vzdelávania do budúcna, márne čakáme už takmer dve desaťročia. Kurikulárna rada sa za Mikolaja nikdy nevyjadrovala k zásadným veciam, lebo nikdy takúto kompetenciu nezískala. Fungovala len pro forma bez náležitých kompetencií, až postupne prestala fungovať úplne a dnes už, zdá sa, nechýba nikomu. Terénna sieť metodikov v školskom systéme nikdy nevznikla, hoci dnes už vieme, že práve nedostatok podpory a pomoci priamo v školskom teréne učiteľov permanentne trápi, čo vybuble vždy na povrch pri každej zavádzanej novinke. A že tých noviniek nie je málo. Každý nový minister si spravidla nejakú vymyslí, uvidíme, s čím príde teraz najnovšia ministerka. A na miesto zrušenia experimentálneho overovania minister Mikolaj preklopil vtedajšiu rigidnú vyhlášku o experimentálnom overovaní priamo do zákona, čím tento chorý prvok v systéme iba pevnejšie zaklincoval. Pravdu povediac, z dôvodov extrémneho napuchnutia štátnych vzdelávacích programov a slabej životaschopnosti neduživých školských vzdelávacích programov experimentálne overovanie zrušiť ani nemohol, ak chcel vo vzdelávaní zachovať aspoň zdanie o inováciách.
Ak sa teda dnes predkladatelia návrhu novely školského zákona snažia do systému vniesť transparentnejšie pravidlá experimentálneho overovania, považujem za svoju povinnosť v tejto sále upozorniť na to, že nejdú systém vylepšiť, ale že idú na ten Mikolajov klinec ešte aj naliať betón. Nedá mi neupozorniť na to, že návrhom povýšiť experimentálne overené kladne vyhodnotené inovácie vo vzdelávaní na úroveň štátnych vzdelávacích programov idú v skutočnosti demontovať základnú chrbtovú kosť v systéme, ktorou spomínaný dvojúrovňový model, napriek zlému začiatku a napriek všetkým chybám, je, a že hrozí, že tým de facto demontujú, hoci len v podobe nezamýšľaných negatívnych dôsledkov, aj tie posledné zvyšky nádeje na zväčšenie manévrovacieho priestoru pre školy pri kreovaní jedinečných školských vzdelávacích programov a na posilnenie slobody pre učiteľov jedného dňa. Raz, keď sa konečne zhodneme na tom, ako má vyzerať vzdelávanie v budúcnosti, v tých lepších časoch bez Roberta Fica.
Základy nášho vzdelávacieho systému sú totiž položené tak, a to bez ohľadu na to, kto ich položil a ako ich položil, aby nie štát ponúkal na centrálnej úrovni široký výber rôznorodých štátnych vzdelávacích programov, ale naopak, aby táto ponuka vznikala na nižšej úrovni, teda priamo v školách. Inými slovami, štát má poskytovať školám iba veľmi úsporné záväzné rámce na tvorbu nepreberného množstva rôznorodých školských vzdelávacích programov. Taká je základná filozofia nášho vzdelávacieho systému bez ohľadu na jeho zdeformovanú výslednú podobu. Je chybou, že sa ju v praxi nedarí napĺňať. Je chybou, že sú štátne vzdelávacie programy príliš napuchnuté, a je chybou, že sú tie školské vzdelávacie programy také neduživé, ale len vďaka tejto základnej filozofii tieto chyby dnes vidíme.
Logicky z toho vyplýva, že ak chceme v školách podporiť čo najintenzívnejšie tzv. inovatívne kvasenie, mal by byť ich manévrovací priestor pri tvorbe školských vzdelávacích programov čo najväčší, čo sa dá zabezpečiť len tak, že záväzným rámcom na centrálnej úrovni naordinujeme prísnu redukčnú diétu. Zároveň platí, že štátnych vzdelávacích programov by malo byť čo najmenej, najlepšie pre každý vzdelávací stupeň iba jeden, aby tých školských mohlo byť čo najviac, najlepšie, v každej škole aspoň v čomsi boli odlišné.
Predkladatelia návrhu však akoby sledovali úplne opačnú logiku. Ich zámerom je posilniť centrálnu úroveň dvojúrovňového modelu, povýšiť experimentálne overené inovácie na úroveň štátnych vzdelávacích programov a rozšíriť záväznú ponuku na úrovni štátu o iks alternatívnych vzdelávacích programov. Potiaľ možno pre niekoho na prvý pohľad stále dobre, hlavne, že sa aspoň kdesi zvýši pestrosť. No, ja si to nemyslím. Obávam sa, že prirodzeným dôsledkom tohto kroku môže byť, že v konečnej fáze ustrnie inovatívny pohyb vo vnútri škôl a že ustrnie nadobro, a že sa tým ochudobníme o stovky jedinečných vzdelávacích programov, ktoré nikdy nevzniknú. Totiž, čo bude pre učiteľov pohodlnejšie: vybrať si z centrálnej ponuky už hotový, overený, schválený alternatívny vzdelávací program a učiť podľa neho, alebo sedieť spoločne v zborovni hodiny a hodiny a dumať nad tým, ako čo najlepšie prispôsobiť vlastný školský vzdelávací program potrebám konkrétnych detí, konkrétnych žiakov danej školy. Obávam sa, že hrozí, že vďaka tomuto návrhu budeme mať vo vzdelávaní možno päť, možno desať a nech aj dvadsať alternatívnych vzdelávacích programov tam hore na centrálnej úrovni, namiesto stoviek rôznorodých pedagogických inovácií a prístupov dole v školách.
Pripúšťam, že to na prvý pohľad môže pre niekoho vyzerať ako zlepšenie stavu, ktorý máme dnes, keď štátne vzdelávacie programy nemajú ideálnu podobu a keď zdeformovaný systém alternatívam vo vzdelávaní nepraje, ale im podráža nohy.
Na záver, môžem dve vety ešte? Chcela som sa dotknúť aj Štátneho pedagogického ústavu, pretože si nemyslím, že by mal byť do zákona tento Štátny pedagogický ústav, a ani ďalšia štátna inštitúcia, NÚCEM, implementovaný bez toho, aby bol urobený audit štátnej správy, aby boli sme v audite ministerstva školstva informovaní o ich efektivite. Prekvapuje ma, že práve poslanci za SaS bez tohoto auditu narábajú s týmito štátnymi inštitúciami takto ľahkovážne.
A preto musím povedať, že napriek týmto spomínaným výhradám si, síce veľmi oceňujem snahu SaS o to, aby čiastkovými návrhmi aspoň trochu vylepšila vzdelávací systém, ale, bohužiaľ, tento konkrétny nebudem vedieť podporiť.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
