Videokanál poslanca

Ďakujem obom kolegom za faktické poznámky.
Pán kolega Dostál, presne toto stanovisko tých jazykovedcov, ktoré, ktoré je pripojené aj k nášmu návrhu zákona, ma inšpirovalo k tomu, aby som sa hlbšie pozrela na to, že akým spôsobom komunikuje obec jazykovedcov o tejto téme, a je naozaj pravdou, že síce nie je jednotná, ale ten diskurz prebieha naozaj v intenciách toho, čo moderný jazyk a flexibilný jazyk, akým slovenčina naozaj je, umožňuje a neumožňuje. A väčšina z nich sa zhoduje na tom, že to, čo už je v praxi používané a nespôsobuje komunikačné problémy a nejde proti jazykovému systému ako takému, tak naozaj by sa malo potom začať používať a dať do právneho poriadku. To ma potešilo.
Pán kolega Budaj, ďakujem pekne aj za vaše vystúpenie a druhú faktickú poznámku. Ja som veľmi rada, že v tomto pléne je nás viacero, ale nie je nás veľa, je nás málo, ale je nás viacero, ktorí si uvedomujeme silu jazyka, silu slova vypovedaného, silu pojmov, ktoré v povetrí lietajú, a som rada, že tí ľudia, ktorí si to uvedomujú, veľmi úzkostlivo potom vážia slová a vedia, že slová môžu byť naozaj aj stavebným kameňom našej reality a budúcnosti. A je mi ľúto, že tu nesedí nikto, kto by s nami polemizoval, povedzme z koaličných strán taká Slovenská národná strana. Si myslím, že toto je téma, na ktorej by sa dokázali oni teraz prejaviť, a rada by som poznala ich názor, nuž ale, bohužiaľ, sme tu opäť sami.
Takže ďakujem vám pekne za kultivované faktické poznámky a za podporu.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem aj svojim predrečníkom Ondrejovi Dostálovi, ktorý túto tému uchopil najmä z toho právneho a ľudskoprávneho hľadiska, ale aj kolegovi pánovi poslancovi Budajovi, ktorý bol akýmsi predskokanom toho, čo ja by som chcela teraz v rozprave predniesť.
Budem sa opierať v mojej, v mojom príhovore k tomuto návrhu zákona, resp. k vám, aby ste ho podporili, budem sa opierať o argumenty, ktoré som si vytiahla z viacerých jazykovedných štúdií, ktoré boli k téme prechyľovania ženských priezvisk zverejnené na pôde Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. A tam, kde to považujem za potrebné, si dovolím aj citovať jednotlivé odborné stanoviská.
Na úvod si dovolím zasadiť tému do stručného historického kontextu ako v rovine jazyka, tak aj v rovine spoločenskej. Obe roviny totiž v tejto téme spolu úzko súvisia a v tomto súzvučím s pánom kolegom Budajom.
Priezvisko sa síce vo všeobecnosti definuje ako dedičné meno rodiny, avšak v súčasnosti ide o zadefinovanie mena rodiny, ktoré sa už môže, ale nemusí následne dediť u potomkov, a teda už nevyjadruje automaticky takú dlhú dedičnú líniu ako kedysi. Toto moderné chápanie priezviska podporuje súčasné znenie zákona, ktorý párom umožňuje vybrať si pri uzavretí manželstva meno, pod akým bude rodina formálne vystupovať. A to troma spôsobmi: Buď sa budú obaja volať po manželovi, buď po manželke, alebo si každý z nich ponechá vlastné meno, pričom majú právo zvoliť si aj priezvisko budúcich potomkov. Avšak ak si manželia zvolia spoločné priezvisko po manželovi, musí byť toto meno v ženskom tvare doplnené o koncovku -ová.
Napriek spomínanej modernizácii je pri povinnom prechyľovaní ženského priezviska stále otázne, do akej miery je toto pravidlo výsledkom vývoja v oblasti jazyka a ustálenia tejto podoby v jazykovom systéme a do akej miery je zároveň aj akousi stereotypnou ozvenou dnes už prekonaných spoločenských konvencií, v rámci ktorých sa kedysi žena počas sobášneho aktu vydala nielen de iure, ale v zásade aj de facto do rúk manžela.
Živý odborný diskurz ohľadom prechyľovania ženských priezvisk dokazuje, že aj medzi jazykovedcami panujú rozpory v hľadaní odpovedí na otázku, či jazyk dostatočne odráža moderné chápanie postavenia ženy v manželstve a právo jednotlivca na slobodné vyjadrenie svojej vlastnej identity. Viacerí jazykovedci zastávajú názor, že prechyľovanie ženských priezvisk je v našom jazykovom systéme dôležitým nástrojom nielen na prenos informácií o osobe, ktorá je nositeľkou priezviska, vďaka tej prípone vieme, že ide automaticky o ženu, ale aj na identifikáciu ďalších významov, ktoré sú pre porozumenie v komunikácii dôležité. Z týchto dôvodov sa prikláňajú k tomu, aby bolo zachované status quo.
Naproti tomu ďalšia skupina jazykovedcov hovorí, že na zaryté lipnutie na povinnom prechyľovaní nie je žiaden dôvod, a preto by mala byť jazykovo aj právne uznaná možnosť používať aj iné tvary ženského priezviska bez koncovky -ová. Argumentujú, že jazyková prax ukazuje, že sa už aj tak deje, aj bez formálneho uznania, pretože jazyk sa vyvíja spontánne a ľudia sa dostávajú v bežnom živote do situácií, kedy je pre nich neprechyľovaná podoba ženského priezviska výhodnejšia, napríklad ak sa rozhodnú pracovať alebo žiť v zahraničí. Zároveň argumentujú, že v praxi vidno, že ženské priezviská v mužskom tvare nespôsobujú ľuďom v komunikácii problémy, ktoré by znemožňovali vzájomné porozumenie. Považujú preto za prirodzené, ak sa jazykové pravidlá a právne normy upravia tak, že budú túto novú realitu kopírovať.
Ďalším argumentom, ku ktorému sa veľká časť z tejto skupiny jazykovedcov prikláňa, sú zdôvodnenia z oblasti antropológie a sociológie. Tie nás upozorňujú na to, že hoci koncovka -ová, s dlhým á, nie je z jazykového hľadiska vyjadrením vlastníckeho vzťahu, vo významovej rovine môže ľuďom podprahovo podsúvať obsah, ktorý kedysi reálne bol s touto podobou mena úzko previazaný, a to, že vydajom a prijatím manželovho mena sa žena stáva akoby jeho majetkom. Koniec koncov ešte aj dnes nevestu obvykle vedie k oltáru otec, muž, ktorý ju budúcemu manželovi do rúk fyzicky odovzdá. Tento pre nás už len dojímavý akt mal kedysi hlboký praktický význam, ktorý vonkoncom nebol iba symbolický. Vydaj kedysi skutočne znamenal úplne odovzdanie sa mužovi, vzdanie sa dovtedajšieho života slobodnej ženy a úplnú oddanosť novým povinnostiam a koncovka -ova a neskôr -ová, s dlhým á, tento fakt administratívne potvrdzovala.
Preto ak by sme chceli dotiahnuť túto úvahu do absurdných dôsledkov, mohli by sme pokojne argumentovať, že lipnutie na prechyľovanie ženských priezvisk môže byť u niektorých ľudí ešte aj dnes vedené presvedčením, že manželka manželovi jednoducho patrí a početné prípady domáceho násilia na území Slovenska nám napovedajú, že minimálne v týchto prípadoch by sme neboli ďaleko od pravdy.
Samozrejme, zástancovia takéhoto názoru sa mýlia ako v rovine jazyka, tak v rovine právnej i sociálno-etickej, avšak pod kožou zažité tradície racionálnu úvahu neraz prebijú. Preto možno pokojne vysloviť hypotézu, že pomýlené predstavy o asymetrickom postavení ženy v manželstve v našej spoločnosti prežívajú možno aj vďaka povinnému prechyľovaniu ženských priezvisk. Tieto pomýlené predstavy sú v našej spoločnosti živené rodovými stereotypmi, ktoré sú v slovenskej kultúre silno zakorenené a koncovka -ová s nimi akosi inštinktívne súzvučí bez ohľadu na to, že z hľadiska súčasného jazyka ju v žiadnom prípade nemožno považovať za vyjadrenie vlastníckeho vzťahu muža voči žene.
Odhliadnuc od faktu, že v slobodnej demokratickej spoločnosti nie je možné vlastniť žiadnu osobu, pretože všetci sú slobodné bytosti rovné v právach a povinnostiach, z jazykového hľadiska vyjadruje vlastnícky vzťah len prípona -ova, s krátkym a, mužova, vojakova, predsedova. Pravdou však je, že súčasná koncovka -ová, s dlhým á, vznikla postupne práve z pomenovaní, v ktorom istý druh vlastníckeho vzťahu predsa len zrejmý bol.
Prechyľovanie ženských priezvisk sa na slovenskom území vyvíjalo od 13. storočia, kedy sa v rozvíjajúcej feudálnej spoločnosti začala vyžadovať predovšetkým pri administratívno-právnych úkonoch presnejšia identifikácia osoby. Tzv. prímená a prídomky, z ktorých sa neskôr vyvinuli dnešné priezviská, sa spočiatku nededili, ale postupne sa stávali dedičnými a tak vytvárali kontinuitu rodín a rodov. Dvojmenný pomenovací systém s prechyľovaním priezvisk vydatých žien bol bežný už pred uzákonením dedičných priezvisk počas jozefínskych reforiem. Prechyľovanie ženských priezvisk má teda na Slovensku dlhú tradíciu a hoci bol, boli motorom vývoja jazyka v tejto oblasti najmä administratívne požiadavky, vecnou podstatou bola snaha identifikovať osobu, teda ženu ako tú, ktorá žije pod strechou konkrétneho muža, či už otca, alebo manžela.
Niektorí lingvisti na obranu prechyľovania v tejto súvislosti uvádzajú, že predsa ani v minulosti nešlo o vyjadrenie majetníckeho vzťahu muža voči žene, ale len o vyjadrenie rodovej línie dôležitej v súvislosti s predkami a potomkami. Keď sa však obzrieme späť do histórie a bez príkras skúmame dôsledky prísneho rozdelenia mužských a ženských rolí patriarchálnej spoločnosti čias minulých, jasne vidíme, že jazyk verne odrážal nielen administratívne požiadavky doby, ale aj spoločenské predstavy o postavení muža a ženy v rodine.
Ako som povedala, dnes je spoločenská situácia úplne iná. Ženy a muži sú formálne rovnoprávni. No napriek tomu sa ešte aj dnes v našej spoločnosti nájdu muži, ktorí považujú ženy za svoj majetok, čo treba brať do úvahy ako jeden z legitímnych dôvodov, pre ktorý niektoré ženy odmietajú používať priezvisko s príponou -ová. Viacerí jazykovedci sa voči takémuto argumentu ohradzujú a bagatelizujú vôľu žien používať priezvisko v nezmenenej forme mužského rodu napríklad tým, že ju považujú iba za módny výstrelok. To je však hrubé zjednodušenie problému, ktoré by mohli dotknuté ženy považovať dokonca až za znevažujúce, keďže sa opiera o stereotypnú predstavu ženy ako iracionálnej, nestálej, módnym trendom podliehajúcej bytosti.
Ďalší lingvisti argumentujú, že zdôrazňovanie sociálno-etického významu pri riešení problematiky vlastných mien je tzv. extra lingválnou motiváciou, ktorej síce neupierajú isté racionálne jadro, ale považujú ju skôr za okrajovú, pretože je podľa nich limitovaná neodborným prístupom. Dokonca si kladú otázku, ako napríklad Iveta Valentová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, citujem, "či na základe názorov a pocitov niekoľkých žien zo sociolingvistických ankiet, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nemajú znalosti o vývine pomenúvania osôb a zväčša nemajú skúsenosti s fungovaním neprechýlených foriem priezvisk žien v bežnej komunikácii, treba meniť právne normy a pravidlá spisovného jazyka", koniec citátu.
Nuž, ja osobne sa prikláňam k názoru, že jazyk je živý nástroj komunikácie, ktorý nie je vytesaný do kameňa, ale flexibilne reaguje na vývoj spoločnosti a zároveň ju významne ovplyvňuje. Jazyk má obrovskú moc nielen odrážať realitu, ale ju aj utvárať. Preto s vyššie uvedeným vyjadrením pani Valentovej nemôžem súhlasiť ani ako vyštudovaná lingvistka, ani ako učiteľka slovenčinárka, ani ako poslankyňa.
Ako lingvistka som presvedčená, že jazyk principiálne umožňuje aj také používanie ženských priezvisk, ktoré nie je v súlade s tradíciou, a ako poslankyňa som presvedčená, že je našou povinnosťou prijímať také zákony, ktoré život ľuďom uľahčujú a nie komplikujú. Taktiež sa domnievam, že je úplne jedno, koľko žien volá po možnosti neprechyľovať priezvisko, ale používať s manželom spoločné meno v rovnakom tvare. Podstatné je, že po tejto zmene volajú a majú na to racionálne a praktické dôvody, ktorým máme my zákonodarci načúvať.
Preto ma veľmi teší, že na Slovensku sú aj takí jazykovedci, ktorí považujú voľbu ženy ohľadom formy priezviska za legitímnu a nevidia žiadny problém v tom, aby popri sebe existovali obe formy ženských priezvisk: prechyľované aj neprechyľované. Práve o tento odborný názor sa pri predkladaní návrhu zákona opieram. Napríklad Jaroslava Kmiťová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra na podporu používania neprechyľovaného priezviska uvádza, citujem, že sa tým "nijako nenarúša systém jazyka a ani úspešnosť komunikácie", koniec citátu. Argumenty, že v komunikácií pri neprechyľovaných priezviskách nastane chaos, lebo nebudeme vedieť, či ide o ženu alebo o muža, nepovažuje za relevantné. Naopak, pripomína, že výskumy potvrdili, citujem, že používateľky a používatelia neprechýlených mien aktivujú tú časť mentálnych schopností, ktoré umožňujú používať priezvisko bez prípony rovnako dobre ako priezvisko s príponou. Dodáva zároveň, že pri úsilí uzákoniť používanie oboch tvarov nejde o snahu potlačiť alebo zrušiť prechyľovanie v slovenskom jazyku, ale o rozvíjanie nových vyjadrovacích možností, teda o využitie komunikačného potenciálu slovenského jazyka.
Vážené kolegyne, kolegovia, citované stanovisko považujem za jeden z dôležitých argumentov, o ktoré sa pri predkladaní tohto návrhu opierame, a chcem veriť, že toto moje odborné vysvetlenie dokáže rozptýliť prípadne pochybnosti niektorých kolegýň a kolegov a potvrdiť zmysluplnosť tohto návrhu zákona.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem ti, pani kolegyňa Natália Blahová, za tvoj príspevok k tejto debate, pretože už som začínala mať pocit, ako keby naozaj išlo o záchranu detí v zmysle tohoto návrhu zákona a zabránenie ich nepráviu na území Slovenskej republiky.
Ja sa domnievam a chcela som to spomenúť, ale predo mnou to spomenul aj pán poslanec Poliačik, všetky tieto dôvody, ktoré sú uvedené, treba brať do úvahy, tak ako ich predkladateľka návrhu uvádza, ale tam treba brať aj do úvahy tú druhú stranu mince, na ktorú upozorňuje Natália Blahová. To zďaleka nerieši situáciu niektorých iných detí, ktoré práve návrhom tohto, týmto návrhom zákona sa môžu dostať do úplne prekérnej situácie, kde naozaj ako tá vláda práva bude zmetená zo stola. A tam ide o tie deti, pretože ich vek, naozaj, tam niekedy tie prieťahy môžu trvať roky a ich vek je, v podstate ohraničuje zmysel tohoto návrhu zákona, alebo teda zákona, ktorý upravuje ich pobyt. Tam treba konať veľmi rýchlo. Čiže čokoľvek, čo umožňuje ďalšie prieťahy, tam treba byť veľmi opatrný. Ja sa domnievam, že tento návrh nie je dobre postavený.
A súhlasím s tým alebo oceňujem, že pani poslankyňa nebola konkrétna v tej druhej časti v rozprave, kde spomínala, že tento návrh zákona môže byť robený aj na objednávku únoscov, pretože my sme sa týmto prípadom zaoberali, ja viem, aký je to prípad. Zaoberali sme sa na výbore ľudskoprávnom týmto prípadom a rozhodne nepatrí konkretizácia osôb, ktorých sa tento prípad týka, na pôdu pléna a do verejnej rozpravy. Čiže ja dúfam, že ani pani poslankyňa nebude konkrétna a že výzvu pána poslanca Jarjabka bude ignorovať.
Ďakujem.

Ďakujem. Navrhujem to isté, čo som už čítala. Navrhujem presunúť na ďalšiu schôdzu bod programu č. 27, vládny návrh zákona o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch v tom rovnakom zdôvodnení, ako som ho čítala. Ide o petíciu na Úrade vlády. Úrad vlády sa ešte nemal ani čas touto petíciou zaoberať. Domnievam sa, že potrebuje čas na tento proces.

Ďakujem, pán predsedajúci. Navrhujem presunúť na ďalšiu schôdzu bod programu č. 27, vládny návrh zákona o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1262). Odôvodnenie: Zástupcovia desiatich odborných organizácií nesúhlasia s návrhom zákona a zozbierali pod petíciu za jeho stiahnutie vyše desaťtisíc podpisov a riadne ju doručili na Úrad vlády Slovenskej republiky. Proces vybavenia petície sa ešte ani nezačal, presunutie tohto bodu na ďalšiu schôdzu poskytne Úradu vlády čas sa s petíciou riadne zaoberať v súlade so zákonom o petičnom práve.

Ďakujem. Budem reagovať od konca. Najprv na pána Bernaťáka. Nuž neviem, ja mám žlčník v poriadku, pán Bernaťák. Ak sa vám zdalo, že teda moje vystúpenie nebolo adekvátne, neviem, voči čomu.
Ja som všetko podložila argumentami a áno, bola som aj trochu osobná, pretože na tejto pôde máme na to právo. A nemyslím si, že práve v oblasti vzdelávania, ktorá sa veľmi dotýka budúcnosti našich detí, sa treba hrať na to, že budeme hovoriť iba technokraticky, odborne len o istých údajoch a počkáme si, ako to dopadne, aká bude analýza právna. No nije! Celé pôsobenie pani ministerky naozaj takýmto štýlom veľmi osobne vnímajú učitelia. Dovolím si povedať, že to, čo som, som spomenula v rozprave aj o jej vystupovaní, aj o tom, akým spôsobom dokáže sklamať ľudí, tak toto iba tlmočím názor učiteľov, ktorí sa na mňa obracajú v tých rozhovoroch. A to je vážna vec, ona naozaj sklamala státisíce učiteľov. To si povedzme rovno.
Ďakujem pekne aj za vystúpenia ostatných a prikláňam sa k tomu, čo povedal pán poslanec Dostál, že ja dúfam, že sa tu bude ešte viacej hovoriť aj o tom, akým spôsobom sa pani ministerka postavila k tomu, že teda predseda strany SNS pán Andrej Danko naozaj odpísal svoju rigorózku, že je to plagiát. Naozaj to je plagiát a ona nijakým spôsobom nevysvetlila svoj postoj k tomuto a dáva vzor vlastne v rezorte školstva taký, že však veď je to jedno. Tak to by sme mali naozaj zahrnúť do tejto rozpravy.

Ďakujem, pán predsedajúci za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, voláte tu po dialógu, hovoríte, že nebol na školskom výbore, preto sa, si dovolím obracať sa priamo na vás, budem sa aspoň takto snažiť sa s vami nadviazať nejaký dialóg.
Pôvodne som mala pripravený do rozpravy príspevok, v ktorom som chcela detailne zoradiť všetky vaše prešľapy, ktoré ste stihli za ten krátky čas vo funkcii ministerky školstva urobiť, ale bolo toho toľko, že by som to určite nestihla v tom časovom limite, a preto sa pristavím iba pri niektorých kauzách, ktoré sa spájajú s vaším pôsobením na ministerstve školstva.
Dnes počúvame najmä o škandalóznom nakladaní vášho rezortu s verejnými zdrojmi, či už ide o eurofondy, alebo finančné stimuly. V skutočnosti však celé vaše pôsobenie na ministerstve školstva možno označiť za jeden obrovský škandál strany SNS, ktorá vás do ministerského kresla nominovala. Od samého začiatku je totiž viacerým z nás jasné, že vy doň jednoducho nepatríte, lebo na túto funkciu nemáte výbavu ani odbornú, ani morálnu, ani ľudskú. Po vašom nástupe do funkcie som bola s vami, pani ministerka, dvakrát v ostrej diskusii v RTVS, raz v rozhlasovej relácii a raz v televíznej. Obidva razy ma šokovala vaša nepripravenosť nielen na tému, ale celkovo na ministerskú rolu, ktorá sa prejavila jednak až zarážajúcou neznalosťou školského systému a zároveň bohorovnosťou, s akou túto svoju neznalosť dokážete prehliadať. Vy ste vo svojom príspevku spomenuli, že priemerná životnosť ministra školstva je 14 mesiacov a že vy už ste v tomto kresle 18 mesiacov, takže v postate nadsluhujete, ale že stále to nie je dostatok času na to, aby ste získali ten prehľad, potrebný prehľad o školskom systéme. Nuž z vášho správania je ale zjavné, že vy sa o to ani nesnažíte.
Domnievam sa, že najmä pre tú arogantnú bohorovnosť dnes čelíte odvolávaniu, pretože vám bráni viesť rezort s potrebnou dávkou zodpovednosti a pokory. Dôsledkom toho je fakt, že tu dnes musíte počúvať naše výhrady k vášmu pôsobeniu vo funkcii ministerky školstva, ktoré odkrývajú, že ste za ten čas nielenže nijako neposunuli vzdelávanie na Slovensku dopredu, ale že ste na ministerstve dokázali zdevastovať ešte aj to málo, čo tam ako-tak fungovalo. Tým by som mohla svoj príspevok skončiť a mnohí by rozumeli aj bez toho, aby som detailne pospomínala vaše jednotlivé zlyhania, ale keďže sme na parlamentnej pôde, tak sa patrí vysvetliť dôvody, pre ktoré sa pripájam k tým poslankyniam a poslancom, ktorí vám dnes chcú vysloviť nedôveru.
Začnem tým najčerstvejším škandálom. Mnoho už bolo povedané, ale nezaškodí si niektoré detaily znova zopakovať. Hneď v úvode tohto roka Nadácia Zastavme korupciu vo svojom blogu upozornila na to, že medzi zmluvami s úspešnými uchádzačmi o finančné stimuly zo štátneho rozpočtu získali najviac peňazí firmy Martina Babjara, ktorý má blízko k predsedovi parlamentu Andrejovi Dankovi. Rezort školstva firmám odobril príspevky v rozmedzí od 430-tisíc do 1,4 mil. eur. Firmy ako EXA Group, Biomedical engineering či Solmea pritom neboli zapísané v Registri partnerov verejného sektora. Viaceré z firiem, ktoré získali peniaze, nemajú funkčnú ani len webovú stránku a mnohé vykazujú v predchádzajúcich obdobiach nulové tržby. Slovníkom biznisu sa tomu hovorí neúspešné alebo pochybné firmy. Rezort školstva si v reakcii na tieto zistenia dovolil tvrdiť, že je všetko v poriadku, lebo formy si splnili všetky kritéria podľa zákona a zákon nezahŕňa podmienku o zápise v Registri partnerov verejného sektora. To považujem buď za hrubé nepochopenie pravidiel transparentnosti, o ktorú sa na Slovensku dlhodobo, a ako vidno, stále márne usilujeme, alebo rovno za výsmech tohto úsilia. Týždeň po zverejnení prvého blogu nadácie sme sa dozvedeli, že pri posudzovaní žiadostí o stimuly za vyše 33 mil. eur nemali posledné slovo odborní hodnotitelia, ale špeciálna ministerská komisia, ktorá mohla pokojne zmiesť zo stola aj projekty s vysokým hodnotením. Ministerstvo sa zároveň rozhodlo mená členov tejto komisie nezverejniť, vyhovárajúc sa na GDPR. Ďalšia podpásovka transparentnosti.
Ďalšie pochybnosti o postupe rezortu školstva sa objavovali týždeň čo týždeň. Môj kolega Branislav Gröhling už poukázal na zhodné formulácie v posudkoch hodnotiteľov, ktorí mali i o pridelení stimulov rozhodovať. Pri projekte za 1,3 mil. eur boli dva nezávislé posudky od dvoch rôznych ľudí od slova doslova odkopírované a iba preložené z češtiny do slovenčiny. Aj toto sa vám zdalo, pani ministerka, v poriadku. Najskôr ste tvrdili, že opisovanie posudkov nie je možné, pretože hodnotitelia pracujú v elektronickom systéme pod vlastnými prihlasovacími údajmi, a potom ste sa nám snažili nahovoriť, že určitá zhoda vo formulácii v posudkoch je bežná a žiaduca. To je ako pri tej strašnej hanbe s rigorózkou Andreja Danka, predsedu Slovenskej národnej strany, ktorá vás dosadila do funkcie ministerky. Tak ako on, ani vy nechcete pripustiť, že opisovať sa jednoducho nesmie. A keď sa také niečo prevalí, treba urobiť nápravu a niesť dôsledky.
Lenže vás ani ďalšie informácie neprimäli k tomu, aby ste si priznali chybu, a to pritom vôbec nešlo o maličkosti. Firma NEUROPOWER, ktorá získala zo stimulov 1,2 mil. eur, vznikla v roku 2016, nemá žiaden majetok ani zamestnancov a v priestoroch, kde sídli, o nej nik nepočul. Firma NaviDate, ktorá od ministerstva získala 770-tisíc eur spoločne s ďalšími podporenými firmami sídli v rodinnom dome.
A čo ste ponúkli namiesto vysvetlenia? Len odkaz, že máme prestať preverovať pochybné peňazovody, lebo škandalizovanie odborných aktivít odrádza hodnotiteľov od práce a firmy od uchádzania sa o podporu na svoju činnosť.
Zarážajúci bol aj bližší pohľad na hodnotiteľské posudky. Vyšlo totiž najavo, že tak ako Robert Fico a jeho najbližšie okolie nevie narátať do 15, problémy so sčítaním mali aj niektorí autori posudkov. Už spomenutá firma NaviDate totiž v priebežnom hodnotení získala 84 bodov zo 100. V sumári na prednej strane hodnotenia sa však uvádzalo o 10 bodov viac. Išlo o účelovú manipuláciu s počtom bodov, vďaka ktorej sa firma nedostala pod čiaru, pod ktorou už nárok na peniaze neprichádzal do úvahy. A to sa bavíme stále iba o prvom mesiaci tohto roka. Toto všetko sa udialo v januári 2019. A je toho toľko, že by to pokojne vydalo aj na viacročný škandál.
A vy ste nám, pani ministerka, namiesto vysvetlení a nápravy iba odkázali v médiách, že už toho máte plné zuby a že ste neprišli na ministerstvo tratiť svoje dobré meno. Nuž vedci, učitelia, rodičia žiakov, tí všetci vám odkazujú, že už toho majú plné zuby tiež. Ja len dodávam, že o stratu dobrého meno sa báť vôbec nemusíte, lebo to ste stratili už dávno. Prišli ste im oň, prišli ste oň ešte pred vypuknutím škandálu zo stimulmi. Stačí si pripomenúť vaše spory s vedcami v priebehu minulého roka alebo váš nešťastný nástup do funkcie ministerky spojený so zatiahnutím ručnej brzdy v procese už takmer pripravenej reformy vzdelávania.
Čo sa počas vášho ministrovania stalo s najväčšou reformou školstva za posledných 25 rokov, ktorú nám sľuboval váš predchodca Peter Plavčan, tiež nominant SNS? Krátko po zverejnení finálnej verzie dokumentu Učiace sa Slovensko, na príprave ktorého som pred nástupom do parlamentu spolupracovala aj ja, ste označili túto reformu, cestovnú mapu za nepoužiteľnú. Problém je, že ste učiteľom nič iné, lepšie neponúkli. Naopak, iba ste ich znechutili, lebo ste jedným šmahom znegovali ich vyše ročné úsilie, ktorým sa spolupodieľali na príprave potrebných zmien v školstve. Učiteľská verejnosť zaslala k dokumentu Učiace sa Slovensko takmer 4-tisíc pripomienok, takže nemôžete povedať, že učitelia nemali o reformu záujem alebo že boli voči nej skeptickí. Naopak, autorom Učiaceho sa Slovenska sa podarilo na rôznych diskusiách a okrúhlych stoloch učiteľov presvedčiť, aby vložili svoju energiu do prípravy tých najlepších možných riešení, a oni to naozaj urobili. Na Slovensku sa stal po rokoch planých sľubov zo strany ministerstva malý zázrak. Učitelia skutočne uverili, že tentoraz by to mohlo vyjsť, a vy namiesto toho, aby ste na to nadviazali, ste im prakticky ihneď po nástupe do funkcie odkázali, že z toho zase nič nebude. Pripomeňme si vaše kroky v tomto čase. Najprv ste chceli učiteľom zalepiť oči zbrusu novým Národným programom rozvoja výchovy a vzdelávania, ktorý ste im sľubovali predstaviť do konca roka 2017. Vzapätí ste avizovali, že to bude až v marci 2018. Na májovom rokovaní školského výboru parlamentu ste ďalší odklad zdôvodňovali výjazdovým rokovaním vlády a nový termín ste radšej ani nesľúbili. Medzitým ste do médií povedali, že ste v rezorte nacenili reformu na 1,2 mld. eur v priebehu desiatich rokov. Vraj na to máte analýzu. Keď som túto analýzu žiadala od rezortu cez infozákon, rezort mi odpovedal, že žiadna takáto analýza neexistuje. Uprostred mája ste naraz oznámili, že Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania už pripomienkujú ministerstvá, no dialo sa tak mimo štandardného pripomienkového konania, teda utajene. Finálny národný program ste napokon zaradili do programu júnového rokovania vlády, ale až na poslednú chvíľu, aby nemohol byť vopred zverejnený a odbornou verejnosťou komentovaný. Ja sa ani nečudujem, v konečnom dôsledku sa ukázalo, že váš reformný návrh nebol nič svetoborné, v podstate šlo iba o nesúrodé výňatky z Učiaceho sa Slovenska, ku ktorým sa dosť diletantsky prilepili state o fínskom vzdelávacom zázraku a menoslov fínskych expertov, z ktorých niektorí dokument vôbec nevideli.
Ja osobne vám vyslovujem, pani ministerka, nedôveru už len za to, ako nezodpovedne ste naložili s dôverou učiteľov, ktorú do reformy vzdelávania pri vašom nástupe do funkcie vkladali. Každý ďalší minister školstva, ktorý príde po vás, sa bude musieť uchádzať o túto ich dôveru opäť nanovo, takpovediac od nuly. A ja sa obávam, že reálne hrozí, že bezúspešne, pretože vďaka vám sa pomerne veľká časť učiteľov nadobro zatvrdila a stratila chuť na akékoľvek zmeny, hoci bez nich sa naše školstvo iba potápať.
Na záver sa dotknem ešte jedného vášho majstrovského diela, pani ministerka, a tým je nový systém riadenia na úrovni ministerstva školstva. Kuriózne, nezmyselné personálne zmeny na ministerstve ste odštartovali už v roku 2017, keď ste predniesli na rokovaní vlády návrh, aby sa novým generálnym tajomníkom vášho služobného úradu stál mediálny poradca Andreja Danka Lukáš Machala. Osoba, ktorá sa zviditeľnila tým, že na sociálne sieti šírila konšpiračné články o sprisahaní iluminátov a o prípravách na začatie tretej svetovej vojny. Pán Machala na ministerstve nepôsobí len kvôli mediálnemu tlaku, vy ste jeho nástup do poslednej chvíle obhajovali. Začiatkom roka 2018 začal na ministerstve platiť nový organizačný poriadok, ktorý priniesol aj viaceré kompetenčné zmeny, okrem iného čudné šachovanie s Inštitútom vzdelávacej politiky, ktorého cieľom zrejme nebolo nič iné, len vyšachovať jeho riaditeľa z funkcie. Vo svojich funkciách skončili postupne aj ďalší pre vás nepohodlní ľudia, keď poukazovali na nezmyselnosť niektorých vašich opatrení. Po ukončení reorganizačných zmien sme zistili, že sa na ministerstve zrušilo 237 miest a následne sa vytvorilo 231 nových miest v odboroch, ktoré sa iba spojili alebo premenovali. To nie je skutočná reorganizácia, to je jej predstieranie, pani ministerka. Toto je v kocke váš prínos v rezorte školstva, Potemkinova dedina namiesto reformy vzdelávania, predstieranie racionalizácie a eliminácie nepohodlných ľudí v rezorte namiesto skutočnej reorganizácie a prelievanie peňazí daňových poplatníkov do súkromných vreciek pochybných ľudí a ich firiem.
To je smutná vizitka akademičky, ktorá po nástupe do funkcie vzbudzovala v mnohých veľké nádeje, že konečne niekto pohne so školstvom. Z akademičky sa napokon vykľula obvyklá politická nominantka, ktorá strane, ktorá ju do funkcie nominovala, drží chrbát bez ohľadu na škandály, ktoré sa cez ňu valia. To nemá s hrdosťou, odbornosťou a slušnosťou nič spoločné. To je iba, ak chcete, korektne nekompetentné.
Pani ministerka, po tomto všetkom, by ste, myslím, mala podať demisiu sama.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem ti, kolega Brani Gröhling, za tvoj príspevok a som veľmi rada, že okrem toho, čo je evidentne zjavné a veľmi dôležité, v podstate, je to priorita, pre ktorú tu dnes sedíme, a to je to pochybné rozdeľovanie eurofondov a stimulov rôznym pochybným firmám, si spomenul aj nedostatok záujmu pani ministerky a možno aj jej nedostatok schopností a odbornosti pri skvalitňovaní vzdelávacieho procesu pri..., v školách na Slovensku. Toto bol jeden z veľkých dôvodov a očakávaní, pre ktoré naozaj vzbudila pri nástupe na ministerský post veľké očakávania v prostredí škôl. Veď povedzme si úprimne, že tí učitelia naozaj čakali a dôverovali tomu, že sa spustí skvalitnenie vzdelávania na školách v podobe, či už nejakej rozsiahlej skutočne prepracovanej, premyslenej reformy, alebo aspoň v podobe nejakých strategických krokov. Nič z toho sa nestalo. Som rada, že si na to upozornil a ja určite v rozprave ešte budem pokračovať.
A čo sa týka tých učebníc a asistentov učiteľa, to sú presne, to sú presne tie jasné dôvody alebo, alebo viditeľné znaky toho nezvládnutia tohto postu, pretože darmo my budeme hovoriť, že na 80 % sú pokryté učebnice alebo na neviem koľko percent, jednoducho tých učebníc nie je dosť a aj tam, kde sú, mnohé školy z nich učiť nechcú, pretože sú nekvalitné. A tých asistentov skutočne tie decká potrebujú, tu sa darmo budeme rozprávať o tom a už také reči, ako som tu teraz pred chvíľou počula, že oni tam zavadzajú v tom, v tej triede na tom procese, no tak to snáď hádam nie. Hádam sa tu nebudeme rozprávať o tom, ale mali by sme hľadať všetky cesty pre to, ako tým deťom pomôcť.

Ďakujem za slovo. Zareagujem na teba, Miro. Súhlasím absolútne so všetkým a ty veľmi dobre vieš, že v tejto téme my nemáme rozpory, treba týmto deckám naozaj pomáhať. A keď sa niekde rozchádzame, tak možno len v tých detailoch, v tej pomoci.
Ja len chcem aj z tohto miesta ešte raz zopakovať, že veď predsa každý z nás v tej opozícii, komu ležia na srdci tieto deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, konkrétne tie rómske deti, dáva iks návrhov v tomto pléne, takisto sme dávali aj my, aj ja som dávala, aj čo sa týka napríklad tých komunitných centier, na minulej schôdzi bol návrh, aby mali k dispozícii napr. učebné pomôcky tieto deti, keď tam prídu aspoň z tej školy si robiť domáce úlohy, aby sme toto robili. No všetko sa to splachuje, táto koalícia to všetko spláchla zatiaľ.
Ja čo som mala tú kritickú poznámku, chcela som len povedať svoju pochybnosť a ja tú pochybnosť naozaj mám veľmi silnú. Akákoľvek povinnosť zavedenia nejakého, nejakej povinnej dochádzky do inštitúcie, ktorá dnes funguje tak, ako funguje, bez tých potrebných zmien, ktoré tam naozaj je potrebné urobiť, tak samotná táto dochádzka, povinnosť dochádzať do inštitúcie, nám nevyrieši problém. Ja upozorňujem všade na to, že naozaj pokiaľ sa to prostredie nezmení a nezmenia sa tam ľudia, ktorí im budú vedieť pomôcť, a budú tam tie programy naozaj pre ne vytvorené také, že ich potiahnu, tak tá samotná dochádzka nám toto nevyrieši. Preto som v tejto chvíli, v tejto situácii naozaj neviem podporiť takúto povinnosť, ktorá sa ukladá rodičom, keď vieme napríklad to, že priemerná vzdialenosť materskej školy od miesta bydliska je dnes šesť kilometrov, tak ja si chcem predstaviť tie matky, ktoré naozaj idú aj s mladšími deťmi pod pazuchou po tej ceste, kde chodia tie autá, aby tých šesť kilometrov prešli pešo, lebo nemajú na autobus. Viete, to sú všetko tieto súvislosti, ktoré si k tomu treba primyslieť. Ja len na to toľko.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte mi, aby som veľmi krátko, veľmi krátko sa vyjadrila k predkladanému návrhu zákona.
Ja hneď na úvod chcem povedať, že ja som presvedčená o tom, že predkladatelia tohto návrhu zákona sú naozaj že vedení tými najlepšími úmyslami. Je naozaj nepochybné, že deti potrebujú odbornú starostlivosť a vzdelávanie od útleho vedstva, to; od útleho detstva. To je mimoriadne dôležité pre ich optimálny rozvoj po stránke rozumovej, fyzickej, sociálnej, emocionálnej, o tom niet pochýb. A takisto som presvedčená, že tieto najlepšie úmysly viedli k tomu, akým spôsobom sa snaží OĽANO riešiť túto problematiku.
Avšak nedá mi nepovedať predsa len pár poznámok k tomu, že kde sú tie možné problémy v prípade, ak by sa tento návrh zákona naozaj schválil v takej podobe, v akej ho predkladáte. Pokúsim sa to vysvetliť.
Hneď na úvod chcem povedať pár slov k tej motivácii predkladateľov, ktorá je aj v dôvodovej správe napísaná nasledovne, ako hlavná motivácia je uvedené toto: "V rámci vzdelávacieho programu je dôležité motivovať k zvýšenej účasti detí zo sociálne znevýhodneného prostredia na predškolskej príprave už od skoršieho veku, pretože včasnou predškolskou prípravou sa dosiahne potrebná pripravenosť na vstup detí na plnenie povinnej školskej dochádzky, čím sa eliminujú riziká školskej neúspešnosti."
Ono to znie veľmi dobre. Na prvý pohľad. Avšak ja sa domnievam, že by sme už naozaj nemali vnímať predškolské vzdelávanie iba ako prípravu na školu. Mali by sme ho vnímať oveľa komplexnejšie, pretože je to príležitosť na optimálny rozvoj potenciálu dieťaťa. Toto je to hlavné, to je ten hlavný dôvod tohto vzdelávania. Čiže deti ho potrebujú nie preto, aby v šiestom roku veku zvládli základnú školu, ale preto, že základy dôležitých zručností a kognitívnych funkcií sa u nich formujú práve v predškolskom veku.
Isteže platí, že ak sa potenciál dieťaťa primerane rozvíja od útleho veku, prechod do školy je preňho jednoduchší. Ale prestaňme vnímať materskú školu ako tréningové centrum, kde jediným cieľom je natrénovať dieťa na vstup do základnej školy. Skutočnosť, že naše základné školy nevedia pracovať s deťmi, ktoré nemajú vstup do školy dostatočne natrénovaný, ja považujem tiež za problém. Takže toto mi tu chýba. Aj v tej rozprave mi tu chýba takýto komplexnejší pohľad na túto problematiku.
Ja som totiž presvedčená, že by sme sa mali zamerať na dve veci súčasne: Po prvé, skvalitňovať vzdelávanie a starostlivosť v ranom detstve do troch rokov a, samozrejme, aj predškolské vzdelávanie od troch rokov a garantovať jeho dostupnosť. Ale toto ja myslím teraz pre všetky deti.
Po druhé, mali by sme transformovať základné školy na inštitúcie, ktoré vedia prijať akékoľvek dieťa a vedia mu pri učení pomáhať. Ak poviem "a" na úrovni materských škôl, ale nepoviem už toto "b" na úrovni základných škôl, tak mi to tam niekde škrípe, ja to za komplexnosť nepovažujem. Nielen materské školy, ale aj základné školy by totiž mali vedieť odstraňovať bariéry pri učení sa pri deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo pri deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, teda so zdravotným znevýhodnením napríklad. Mali by dokázať obe, aj materská, aj základná škola, vyrovnávať nerovné šance spôsobené napríklad nerovnakým sociálnym statusom. Mali by dokázať vytvárať motivujúce prostredie, ak ho doma deti nemajú, a všetci vieme, že deti zo sociálne znevýhodneného prostredia ho doma nemajú. A mali by pomáhať slabším žiakom, aj tým, ktorým sa v škole nedarí.
To znamená, že my nemôžeme teraz materskú školu brať ako recept na to, aby deti v základnej škole boli úspešné. My potrebujeme vytvoriť tlak aj na tie základné školy, aby týmto deťom pomáhali ďalej. Čiže tu mi tá komplexnosť naozaj chýba.
Ja osobne mám problém aj so zavedením povinnej škôlky od troch rokov iba pre vybranú skupinu detí, ale zároveň poviem, že mám problém aj s tým zavedením tej povinnosti do súčasného systému, tak ako je dnes nastavený, a to v podstate tento návrh zákona robí. Ja sa pokúsim to vysvetliť.
Je o mne známe, že ja som dlhodobo zástancom aj presadzovateľom tzv. garantovanej škôlky od troch rokov pre všetky deti. To sme tu dávali na tomto mieste ako návrhy zákona viackrát aj spolu s kolegyňou Simonou Petrík, návrh na to, aby každé dieťa na Slovensku malo od troch rokov garantované miesto v materskej škole bez ohľadu na to, z akého pochádza prostredia. Proste to miesto by malo preňho tam byť.
Garancia miesta v škôlke pre všetky deti je v moderných európskych spoločnostiach už dávno normou. Skutočne je. Keď si pozriete rôzne štúdie na úrovni Európskej komisie, tak uvidíte, že tá garancia miesta v škôlke je úplne bežná, len my ju stále nemáme. Môžeme sa sporiť o to, kto má byť tým garantom, či štát, alebo obec, alebo to má byť kombinovaná zodpovednosť, ale faktom je, že vo väčšine európskych krajín majú rodičia zabezpečenú lepšiu dostupnosť predškolského vzdelávania ako u nás. Vo všeobecnosti. V každom prípade hlavným problémom na Slovensku je nedostatok miesta v škôlkach v niektorých lokalitách. S tým jednoducho zatiaľ nevieme pohnúť. Napriek rôznym eurofondom, napriek rôznemu búšeniu sa do pŕs tejto vlády, aká je sociálna, ako to zabezpečí, po dvoch rokoch snáh vieme, že tých odmietnutých žiadostí je stále, sú stále tisíce.
Ja osobne som za rozšírenie programov starostlivosti a vzdelávania v ranom detstve, jednak v oblasti veku, to znamená, rada by som videla viacero takýchto programov podpory aj pre mladšie deti ako pre trojročné, pretože práve neurovedci upozorňujú na to, že do troch rokov sa práve rozvíjajú tie kognitívne funkcie najviac, do troch rokov potrebujú tie deti tej podpory najviac. Takže opäť tá komplexnosť mi tu trošku, trošku chýba. A zároveň by som rada videla aj umožnenie poskytovať tieto programy výchovy a vzdelávania a sociálnej starostlivosti aj u iných poskytovateľov, rozšíriť ten diapazón poskytovateľov a nedávať to všetko len na tie materské školy, pretože sa ukazuje aj vo svete, že to nie je jediný kľúč a jediný model, ktorý môže byť úspešný, ale skôr kombinácia viacerých možností prichádza, nás privádza k úspechu.
V tejto súvislosti chcem podotknúť, viackrát som navrhovala zaviesť pri škôlkach v rezorte školstva aj registráciu tzv. detských skupín, ktoré by boli, plnili by podobnú úlohu v rozvoji predškolákov, boli by ale menšie, mohli by byť flexibilnejšie, ústretovejšie voči potrebám celých rodín. Veď dnes už v systéme také niečo máme. Sú to napríklad firemné škôlky, sú to napríklad tzv. lesné škôlky, veď to treba len do tých lokalít, kde je naozaj málo tých miest pre tých malých škôlkarov, kde je problém s počtom miest, alebo kde máme takéto komunity, ktoré treba dotiahnuť k tomu vzdelávaniu, veď to treba len otvoriť túto možnosť a zaviesť.
Zároveň som viackrát upozorňovala na to, že popri škôlkach, ktoré musia dnes spĺňať prísne normy, je potrebné začať práve v lokalitách s nedostatkom škôlok alebo so zvýšeným počtom detí zo sociálne znevýhodneného prostredia ponúkať vzdelávanie aj v nízkoprahových komunitných centrách. Veď o čo je to vzdelávanie menej kvalitné, ak by sme ho ponúkali cez komunitné centrum, ako keď teraz budeme nútiť tie deti chodiť do materskej školy? Veď to je, to je úplný nezmysel. Tam, kde nám fungujú tie komunitné centrá, tak to umožnime, vtiahnime ich do toho procesu.
Ďalšie argumenty, ktoré sa domnievam, že sa neberú veľmi pri tomto návrhu do úvahy, sú napríklad, že nám chýba príprava učiteľov na vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Veď, prosím vás, nám to chýba aj na úrovni základných škôl, kde je to tak vypuklý problém, že každoročne nám pri testovaní piatakov toto vyskakuje ako jedna z najvážnejších vecí, že my máme tak veľké rozdiely regionálne, pretože im učitelia nedokážu, týmto deťom, pomôcť. No ale do absolútne nepripraveného prostredia materských škôlok bez potrebných učiteľov, ktorí budú na toto pripravení, my ideme zaviesť povinnosť?
Chýbajú asistenti učiteľov. V materských škôlkach zúfalo. Nehovoriac už o základných školách, veď oni chýbajú aj v špeciálnych školách, čo si budeme hovoriť. Takže vy keď nemáte v systéme materských škôl žiadnych asistentov a začnete tam tieto deti z povinnosti umiestňovať, no ako to môže asi dopadnúť?
Chýba odborný personál, špeciálni pedagógovia, psychológovia, terénni pracovníci, logopédi, jazykovo zdatný personál. Kvalifikačné predpoklady na asistentov sme znížili, sme zvýšili tak, že tam nemôžu ísť rómski asistenti napríklad. Čiže ako chcete to dieťa naučiť, aby rozumelo, aby komunikovalo bez týchto asistentov?
Takže mne sa zdá, že uvaliť na rodičov povinnosť 300-eurovej pokuty, teda hrozbu 300-eurovej pokuty bez toho, aby sme toto všetko, čo je na úrovni štátu neriešené systémovo, aby sme my uvalili na rodičov zodpovednosť za toto všetko a pod hrozbou 300-eurovej pokuty od nich chceli, aby tam tie deti dávali, sa mi to zdá trošku nezodpovedné. Pretože v podstate nepomáhame tým deťom nijako, len do tohto systému zavádzame novú povinnosť bez rozmyslu a bez podporných mechanizmov.
Ďakujem za pozornosť.