Vážený pán predkladateľ, vážené kolegyne, kolegovia, škoda, že došlo k výmene predsedajúcich, lebo naozaj by som na úvod rád povedal niečo k spôsobu prerokúvania tohto návrhu zákona, aj k tomu, ako o ňom rokujeme teda dnes. Je naozaj nezvyčajné, že sa 25 minút alebo viac čaká na spravodajcu. Ja chápem, že mohli byť nejaké dôvody, ale nie je to obvyklé. Dosť pochybujem, že ak by bol na rade opozičný návrh zákona, tak by sa 25 minút čakalo na spravodajcu.
Tak potom by bolo dobré zachovávať jeden meter aj na koaličné, aj na opozičné návrhy zákona, lebo toto nie je vládny návrh zákona, že čakáme na ministra, ktorý uviazol v cestnej premávke. A rovnako aj tie faktické poznámky, faktickými poznámkami sa reaguje na vystúpenie rečníka v rozprave, a teda ja si myslím, že pán Ľupták reagoval na pána poslanca Pročka, lebo pán poslanec Pročko kritizoval SNS, tak pán poslanec Ľupták sa, sa vyjadroval k tomu, čo všetko SNS pre Slovenský národ urobila. Ale aj pani poslankyňa Kleinert reagovala na pána poslanca Pročka a nehovorila o SNS, čo nijako nesúvisí s témou tohto návrhu zákona okrem toho, že predkladateľ hlavný je zo Slovenskej národnej strany a pani poslankyňa Kleinert hovorila o obsahu návrhu zákona, teda o tom, o čom máme hovoriť. A teda reagovať neznamená iba, že si zoberem jednu vetu z vystúpenia rečníka, poviem súhlasím a nesúhlasím, alebo súhlasím preto a dodám dve vlastné vety. Veď tým, že poslanec reaguje vo faktickej poznámke, môže to nejako rozvinúť, môže sa odraziť od toho, čo povedal rečník v rozprave a je to stále, stále reakcia. A napriek tomu, že teda pani poslankyňa Kleinert hovorila o návrhu zákona a pán poslanec Ľupták hovoril o Slovenskej národnej strane, tak pani poslankyňa Kleinert bola zastavená, bolo jej odobrané slovo a pán poslanec Ľupták mohol, mohol dokončiť. Čiže opäť apelujem na to, aby sa dodržiaval jeden meter predsedajúcim. A v tomto prípade si myslím, že nebol dôvod ani v jednom, ani v druhom prípade odobrať, odobrať slovo.
Sme v akomsi opakovanom druhom čítaní alebo predĺženom druhom čítaní, alebo predĺženej rozprave k druhému čítaniu, takže ja sa už nebudem venovať detailom, detailom toho textu, detailom pozmeňujúceho návrhu a treba si povedať to, čo je podstatné. V prvom čítaní sme kritizovali spôsob, akým pán poslanec Michelko a skupina poslancov okolo neho predkladá tento návrh zákona, že ide o návrh, ktorý má dôležitým spôsobom zasiahnuť do dôležitej kultúrnej inštitúcie, ktorá je dôležitá z hľadiska fungovania kultúry, z hľadiska umenia na Slovensku, do Fondu na podporu umenia. A jednak to nie je vládny návrh zákona, ktorý by prešiel štandardným medzirezortným pripomienkovým konaním, ale je to poslanecký návrh zákona, hoci je zjavné, že sa tým mieni realizovať nejaký hlbší zámer vládnej koalície. A nie je to proste iniciatíva jedného poslanca, ktorý chce upraviť nejakú drobnosť vo Fonde na podporu umenia, ale chce zásadným spôsobom zmeniť na, zmeniť podmienky jeho fungovania. A okrem toho nemenej veľký problém a možno ešte väčší problém je, že to čo bolo predložené do prvého čítania, bol len akýsi nosič a bolo to zjavné už vtedy, keď to pán poslanec predkladal, že skutočný obsah toho zákona bude nejaký iný, bude rozsiahlejší a bude to aj vážnejší zásah ako to, čo bolo predložené do prvého čítania, čo sa týkalo zmeny v zložení dozornej komisie, čo už, myslím, v druhom čítaní ani nikto nespomenul, ak neurobil takúto rekapituláciu. Lebo teraz sa bavíme o tom, čo je obsiahnuté v pozmeňujúcom návrhu alebo v pozmeňujúcich návrhoch, ktoré vzišli zo spoločnej správy a teraz najnovšie aj v pozmeňujúcich návrhoch, ktoré v tom opakovanom alebo rozšírenom druhom čítaní predložil pán poslanec Michelko.
A to je politické ovládnutie rozhodovania Fondu na podporu umenia ministerstvom a teda Slovenskou národnou stranou prostredníctvom ovládnutia Rady, jednoznačného ovládnutia Rady politickými nominantmi a zároveň prenesenia tej rozhodujúcej právomoci pri rozhodovaní o poskytovaní dotácií z Fondu na podporu umenia z odborných komisií na Radu. Čiže politické ovládnutie fondu a zmena odborného rozhodovania fondu na politické rozhodovanie fondu.
To sú dosť závažné a zásadné, zásadné zmeny, ktoré menia charakter Fondu na podporu umenia z verejnej, verejnoprávnej a odbornej inštitúcie na politickú inštitúciu. Stáva sa to de facto štátnym mechanizmom, ktorý by sa ničím zásadne nelíšil od toho, keby to boli nejaké grantové schémy priamo na ministerstve, o ktorých by rozhodovala ministerka, vytvorila by si nejaký mechanizmus, že by, že by existovali nejaké komisie, ktoré by jej radili v tom, ktorý projekt má podporiť a ktorý projekt nemá podporiť. A ona by potom aj tak rozhodla, rozhodla sama.
Ja som drobnú chvíľu pri prerokúvaní tohto návrhu zákona mal takú malú nádej, že sa navzájom počúvame, že počúvame tie argumenty, že poslanci a poslankyne, ktoré sa tomu venovali, dokážu spolu diskutovať a dokážu uznať, že dobre, poďme niečo zmeniť, zmeniť v rámci, v rámci Fondu na podporu umenia, poďme nájsť nejaké korekčné mechanizmy, ktoré, ktoré zabezpečia, že ak dôjde k nejakým chybám, tak to bude možné napraviť. Ale toto nie je to, toto nie je nejaká forma možnosti revízie zlých rozhodnutí fondu, toto je úplne zásadná zmena koncepcie fungovania fondu a jeho plné ovládnutie politikmi.
A teda, ak bude pán poslanec Michelko reagovať a bude teda hovoriť, že však politickí nominanti nemusia byť nejakí nímandi, ktorí, ktorí nerozumejú kultúre, ja som ten argument počul z jeho úst mnohokrát, ale to predsa nie je podstatné. Podstatné je, že to budú politickí nominanti ministerky kultúry, na ktorých prejde plné rozhodovanie o podpore a dotáciách v rámci Fondu na podporu umenia.
A aký je ten dôvod? Alebo aj to si treba pripomenúť, prečo sa robí takáto zásadná zmena. Ten dôvod je, že pánovi poslancovi Michelkovi a niektorým ďalším sa nepáči, ako fond rozhoduje a to, že sa nepáči, nám ilustroval pán poslanec Michelko vo svojom vystúpení ešte v prvom čítaní, kde menoval niekoľko projektov, ktoré podľa jeho názoru mali byť podporené a neboli. Nepochybne vždy, všade, keď sa rozhoduje o nejakej podpore, kde nie sú podporení všetci, tak existujú ľudia, ktorým sa nepáči, ako sa rozhodlo, že boli podporené tie projekty a nie nejaké iné. Určite to tak bude aj pri zmene a pokiaľ by do fondu nebolo naliatych ďalších 50 miliónov eur, tak to tak bude pri akejkoľvek, akejkoľvek koncepcii. To nie je dôvod.
A potom ten zásadný dôvod je, že v kontraste s tými projektami, ktoré podľa pána poslanca Michelka mali byť podporené a neboli podporené, tak bolo podporené vydanie nejakej knihy, z ktorej nám tu pán poslanec Michelko tajomne citoval bez toho, aby uviedol autora, názov knihy a vydavateľa. Ja som vtedy tak rozmýšľal, že prečo to tak robí, že prečo je taký ohľaduplný. No a potom dodatočne sa zistilo, že bol taký ohľaduplný preto, lebo to bola kniha, ktorú vydalo jeho vydavateľstvo a ktorá získala z Fondu na podporu umenia na jeho projekt.
Posledná vec, ktorú chcem povedať, je, že zodpovednosť za tento zákon, a zásadné pokrivenie Fondu na podporu umenia a jeho ovládnutie politickou mocou a nahradenie odborného rozhodovania politickým rozhodovaním nebude mať iba pán poslanec Michelko, nebudú mať iba poslanci Slovenskej národnej strany, nebudú mať iba tí, ktorí prišli s tým pozmeňujúcim návrhom, ale budú mať všetci poslanci, ktorí za tento návrh zdvihnú ruku v treťom čítaní. Poslanci Hlasu ukázali, že majú iný pohľad, prinajmenšom niektorí z nich, ale to rozhodujúce nie je to, čo sa hovorilo v kuloároch, alebo to, čo zaznelo vo faktických poznámkach. To podstatné je, keď sa o návrhu zákona bude hlasovať v treťom čítaní, či poslanec alebo poslankyňa stlačí za alebo proti.
To bude to dôležité.
