Videokanál poslanca

Minister zdravotníctva. Vážené kolegyne, kolegovia, rokujeme o treťom alebo štvrtom bode, ktorý má uvádzať minister vnútra, ktorý sa zo zdravotných dôvodov ospravedlnil, takže uvádzajú jeho body. Kolegovia, viacerí z vás už na to upozornili a majú s tým problém. Ten piatok v parlamente je akýsi zakliaty, lebo tak sme zvyknutí na to, že v piatok sa rokuje o opozičných návrhoch zákonov. Teraz sa rokuje o vládnych návrhoch, tak a tiež to niektorí kolegovia z opozície kritizujú a teda pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš tu hovoril tiež pri uvádzaní návrhu zákona pána ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, že veď v piatok je normálny pracovný deň. No len v tom parlamente to tak nevyzerá. Nebudem tu rátať poslancov, ale prečo sa potom nehlasuje v piatok o 11:00, keď o 11:00 sa má hlasovať? No neviem, ale nenapadá mi iné vysvetlenie ako to, že nehlasuje sa preto, aby sa poslanci mohli prísť ráno podpísať do prezenčky a potom odísť preč a mať predĺžený víkend alebo robiť niečo iné, ale nesedieť v parlamente. Tak áno, ja súhlasím, piatok by mal byť normálny pracovný deň, tak ako je pre iných ľudí, ale normálny pracovný deň v parlamente by mal zahŕňať aj hlasovanie, keď už nie to o 17:00, tak prinajmenšom to o 11:00. Rovnako pondelok je normálny pracovný deň. A aj teraz si plénum schválilo, že budeme rokovať aj v pondelok, ale opäť bez hlasovania. Čiže zasa to nebude taký úplne normálny pracovný deň. A ja akceptujem, že ak má pán minister vnútra nejaké zdravotné dôvody, je po operácii, že by mu to bolo dlho sedieť pri takejto dlhej rozprave, ale parlament má zasadať ešte tri týždne, takže pokojne mohol termínovať svoje body na iný deň, inú hodinu. A plénum by mu to určite schválilo. A otázka je, že prečo si vláda dala výjazdové zasadnutie na druhý deň rokovania schôdze, hoci na začiatku schôdze tradične bývajú vládne návrhy, nie poslanecké návrhy, ale vláda sa rozhodla, že zrovna druhý deň rokovania parlamentu je ten deň, keď ona potrebuje mať nenormálne zasadnutie, z ktorého pre ministrov nie je problém odbiehať, ale výjazdové zasadnutie. A dokonca sa kvôli tomu už druhý deň rokovania schôdze nehlasovalo, lebo vedie sa výjazdové zasadnutie vlády a na to nechodia iba členovia vlády, ale aj koaliční poslanci, keďže je to dobrá príležitosť na robenie si kampane napríklad pred blížiacimi sa jesennými komunálnymi a regionálnymi voľbami. No, ale teraz už k samotnému obsahu návrhu zákona. Chcel by som upozorniť na dve veci a obe súvisia s ústavou, respektíve s ústavnosťou toho návrhu zákona. Na prvú vec upozornil odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky. Hovorili sme o tom na pôde ústavnoprávneho výboru a nedostali sme zo strany predkladateľa žiadne prijateľné vysvetlenie tých pochybností o súlade návrhu zákona s ústavou. A zacitujem zo stanoviska odboru legislatívy. V čl. 1, týka sa to tých menších obecných prác, ktoré sa zavádzajú ako nová sankcia v rámci priestupkového zákona. V čl. 1 v ôsmom bode § 15a sa do zákona o priestupkoch navrhuje zavedenie novej sankcie, a to výkonu menších obecných prác. Uloženie menších obecných prác ako druhu sankcie za priestupok sa môže javiť ako problematické a môže vyvolávať ústavnoprávne pochybnosti, a to najmä vo vzťahu k čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakazuje nútené práce a nútené služby. Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť nútený vykonávať nútené práce alebo nútené služby. V čl. 18 ods. 2 sú uvedené prípady, ktoré sa v zmysle predmetného čl. ústavy nepovažujú za nútené práce a nútené služby, je však otázne, či sa dá čl. 18 ods. 2 ústavy interpretovať tak, aby zahrňal aj navrhovaný trest – sankciu za priestupok, o ktorom by nerozhodoval súd, ale orgán verejnej moci, správny orgán. Zároveň návrh zákona nepočíta s podmienkou výslovného súhlasu páchateľa s výkonom týchto prác. Poukazujeme preto na skutočnosť, či môže byť trest uloženia obecných prác uložený bez súhlasu páchateľa a či je možné ho považovať za primeraný, keďže podľa návrhu zákona by mohol byť uložený za akýkoľvek priestupok. Toľko zo stanoviska odboru legislatívy a aproximácie práva. Odbor legislatívy pripravuje stanoviská k návrhom zákonov v druhom čítaní s výnimkou tých, ktoré sú prerokované v skrátenom legislatívnom konaní. A toto stanovisko sa prerokúva pri rokovaní o návrhu zákona v druhom čítaní vo výboroch. A obvykle predkladateľ na to stanovisko nejakým spôsobom zareaguje. A môže zareagovať v zásade dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je, že uzná, že odbor legislatívy má pravdu. Nie vždy sa tam posudzuje iba súlad s ústavou, ale aj súlad s európskym právom, legislatívno-technické veci a problémovosť ustanovenia z vecného hľadiska alebo z možnej kolízie s inými zákonmi, ale keď sa upozorní na možnú protiústavnosť zo strany parlamentnej legislatívy, tak predkladateľ buď teda uzná, že odbor legislatívy má pravdu, a v tom prípade pripraví nejaký pozmeňujúci návrh, v ktorom to zmení, v ktorom vypustí alebo upraví nejakým iným spôsobom tie ustanovenia, pri ktorých je pochybnosť o ich súlade s ústavou. Druhá možnosť, ako môže predkladateľ reagovať na pochybnosti alebo na upozornenie parlamentnej legislatívy, že návrh zákona nie je v súlade s ústavou alebo sú pochybnosti o jeho súlade s ústavou. Druhý spôsob je, že predkladateľ povie nejakú vlastnú presvedčivú argumentáciu, že odbor legislatívy sa mýli a že ten návrh v súlade s ústavou je. A nemusí sa vždy zhodnúť ministerstvo alebo poslanci s parlamentnou legislatívou. Ale je dôležité aspoň, aby bola nejaká argumentácia, ktorá by hovorila o tom, že je možný aj nejaký iný výklad. Na ústavnoprávnom výbore žiadna takáto argumentácia nezaznela. Rovnako nebol predložený žiadny pozmeňujúci návrh, ktorý by reagoval na pripomienku o možnej protiústavnosti zavedenia menších obecných prác. Čiže je to ten tretí spôsob. A ten tretí spôsob, ktorý predvádza vládna koalícia, je, že vôbec nereaguje na vyslovené pochybnosti o súlade navrhovaného ustanovenia, respektíve viacerých ustanovení, s Ústavou Slovenskej republiky. Čo je problém, pozdravujem do Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky a dúfam, že tam si to všimnú a teda Nereaguje na vyslovené pochybnosti o súlade navrhovaného ustanovenia, respektíve viacerých ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky. Čo je problém? Pozdravujem do Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky a dúfam, že tam si to všimnú a teda preskúmajú, či nemôže byť toto ustanovenie protiústavné. A ak teda pán prezident ten zákon podpíše alebo, ak ho nepodpíše a parlamentná väčšina prelomí veto pána prezidenta, tak bude toto určite veľmi vážny adept na ďalšie podanie na Ústavný súd. A prečo je tá pochybnosť o súlade menších obecných prác s ústavou aj podľa môjho názoru taká silná? V ústave sú zakotvené niektoré základné práva a slobody a potom sa v ďalších odsekoch príslušných článkov zvykne hovoriť o tom, že toto právo možno obmedziť iba v nejakých odôvodnených prípadoch. Sú tam uvedené tie dôvody, z ktorých ich možno obmedziť, a v nevyhnutnej miere a v primeranom rozsahu. Čo sú ale obvyklé také, povedal by som, že ustanovenia, ktoré vyžadujú nejaký výklad. Nie je tam napísané, že konkrétne v tomto, tomto a tomto prípade ich môžete obmedziť. Obvykle je to proste nejaký všeobecný návod a potom je na zákonodarcovi, aby to premietol do konkrétneho znenia zákona a keď sú pochybnosti, tak Ústavný súd rozhoduje. A nie vždy je to také jasné ako facka. Ale práve v tom čl. 18 tie výnimky zo zákazu nútených prác a nútených služieb sú úplne jednoznačne zadefinované. Úplne explicitne, žiadny hlboký výklad tam nie je potrebný. Čl. 18 ods. 1, ako som už spomínal, hovorí o tom, že nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby. A v ods. 2 sú tie výnimky. Ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje na, preberme si to. Po a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Tak keď niekto dostane sankciu za priestupok, tak to nie sú práce ukladané podľa zákona osobe vo výkone trestu odňatia slobody. To rozhodne nie je sankcia za priestupok práca ukladaná niekomu vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Priestupok a sankcia za priestupok nie sú trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. To sú rôzne inštitúty. Trestné právo a priestupkové právo, priestupkové postihovanie. Druhá výnimka. Po b) vojenskú službu, nevzťahuje sa na vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby, môžeme dať nabok. To nemá s priestupkovým zákonom nič spoločné. Po c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty. Opäť zjavne nemá nijaký súvis s priestupkovým zákonom. Po d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných, opäť žiadny súvis s priestupkovým zákonom. A po e) menšie obecné služby na základe zákona. Toto pôvodne bolo vraj zdôvodnenie, že by to boli menšie obecné služby. Ale samotný predkladateľ tvrdí, že nie, menšie obecné služby sú niečo iné a áno, menšie obecné služby sú niečo iné. Takže kde tá výnimka? Máte tam päť výnimiek v ods. 2 čl. 18 ústavy, ale ani jedna jediná sa nevzťahuje na tie menšie obecné práce, ktoré sú zavádzané ako sankcia za akýkoľvek priestupok. A áno, zaznela tam argumentácia, že vychádza sa z aplikačnej praxe, lebo častokrát sa, citujem z dôvodovej správy, častokrát sa vyskytujú prípady, kedy pokuty uložené v konaní o priestupku správnym orgánom nie je možné vymôcť. Z toho dôvodu sa v mnohých prípadoch stráca účel samotného priestupkového konania, zároveň sa vyskytujú prípady, v ktorých nie je peňažná pokuta dostatočným odstrašujúcim prostriedkom, najmä ak páchateľ priestupku je finančne schopný pokutu uhradiť, uloženie sankcie menších obecných prác predstavuje efektívny nástroj, ktorý bude mať nielen represívny charakter vo vzťahu k páchateľovi, ale zároveň bude pôsobiť výchovne a preventívne. To je veľmi pekné a áno, ja uznávam, že to má nejakú logiku, lebo je nejaká skupina páchateľov, ktorej darmo budete dávať vyššie a vyššie pokuty. Jednoducho majú na to, aby ich uhradili, tak toto by mohlo byť riešenie. Ale bohužiaľ, to riešenie je s najväčšou pravdepodobnosťou protiústavné. Boli ste na to upozornení odborom legislatívy a aproximácie práva. A nič. A nič ste s tým neurobili. Nijako ste na to nereagovali. A pritom naozaj, ešte raz, v čl. 18 ods. 2 ústavy je taxatívny výpočet výnimiek. Nie je to také, že vyložíme si to nejakým spôsobom a sú zadefinované iba podmienky. Tam je iba, že v ktorých prípadoch neplatí ten zákaz nútených prác a nútených služieb. A teoreticky, ešte raz, prichádzajú do úvahy písmeno a) a písmeno e), teda práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody a potom písmeno e) menšie obecné služby na základe zákona. Ale ani jedno z týchto písmen nezodpovedá tomu charakteru menších obecných prác ako sankcie za spáchanie priestupku, pretože vo vzťahu k tomu prvému, priestupok nie je trestný čin. Áno, je to nejaké protiprávne konanie. Áno, nejakým spôsobom štát sa snaží postihnúť to protiprávne konanie, ale priestupok nie je trestný čin. Sankcia za priestupok nie je trest v zmysle trestného zákona. Menšie obecné práce nenahrádzajú trest odňatia slobody. A správny orgán ani nemôže za spáchanie priestupku uložiť trest odňatia slobody, ktorý by bol následne nahradený niečím iným, napríklad menšími obecnými prácami. Takže nemôže to byť iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Ústava pozná, a to je to ďalšie písmeno, menšie obecné služby. Ale nie menšie obecné práce, ktoré sa tu zavádzajú ako sankcia za spáchanie priestupku. Má to proste inú históriu, ktorá vyplýva z nejakých iných európskych modelov. Ale menšia obecná práca, a to uznávajú aj samotní navrhovatelia, nie je, alebo menšie obecné práce nie sú menšie obecné služby. Tie sa vzťahujú na nejaké drobné verejnoprospešné povinnosti, povinnosti spojené so samosprávou a skôr ide o nejaký administratívny ako občiansky inštitút. A teda, ak možno tie menšie obecné práce uložiť za akýkoľvek priestupok a bez súhlasu páchateľa ako represívnu sankciu a rozhodnutím nie súdu, ale správneho orgánu, tak tento inštitút sa podobá skôr na trest povinnej práce než menšie obecné služby v zmysle písmena e) v čl. 18 ods. 2 ústavy. Dôležité je, že nerozhoduje súd, rozhoduje správny orgán. Čiže ten mechanizmus rozhodnutia je úplne iný a to možné, možný rozpor s čl. 18 ústavy je výrazne väčší. Ďakujem veľmi pekne. A rovnako je tam možný aj rozpor s dohovorom o ochrane ľudských práv. Čiže ja som tieto otázky kladol na zasadnutí ústavnoprávneho výboru. Nedostal som na ne žiadnu odpoveď. Nevidím s faktickou poznámkou prihláseného žiadneho koaličného poslanca ani poslankyňu, ani ministra, ani nikoho z predstaviteľov koalície, ktorí by boli prihlásení do rozpravy, aby vysvetlili ten možný rozpor s ústavou, na ktorý upozornil – a teraz nie, že iba, lebo to sa často stáva, že opozícia tvrdí, že tento návrh vlády je protiústavný a koalícia tvrdí, že nie, nie je. Ale na toto upozornil Odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady, čiže nie nejaké protiústavné teleso. A ja teda, upozorňoval som na ústavnoprávnom výbore a upozorňujem aj v pléne. A smerujete k schváleniu protiústavného zákona. A druhá vec, o ktorej chcem hovoriť, je, že zavádzate priestupkovú imunitu pre prezidenta. Jabloň 3, kde v § 9 ods. 3 sa slová prokurátor, generálny prokurátor a prezident Slovenskej republiky nahrádzajú slovami prokurátor a generálny prokurátor Slovenskej republiky. Ten § 9 ods. 3 priestupkového zákona znie: Podľa tohto zákona sa prejedná aj konanie fyzickej osoby, ktorá je priestupkom podľa tohto zákona a alebo podľa osobitného predpisu a konania sa dopustil prokurátor, generálny prokurátor Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky. V dôvodovej správe sa argumentuje tým, že sa vypúšťa priestupková zodpovednosť prezidenta Slovenskej republiky v súvislosti s čl. 107 ústavy, ktorá sa argumentuje ústavou, ako pri menších obecných prácach ústava nie je zaujímavá, a teda používa sa veľmi chabé zdôvodnenie. Keď sa to prirovnáva k tomu písmenu a), ktoré ale sa týka trestného konania a trestov podľa trestného zákona, nie priestupkov, úplne explicitne. A tu zrazu sa argumentuje ústavou, pretože podľa čl. 107 ústavy možno prezidenta stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. Z uvedeného vraj vyplýva, že prezidenta Slovenskej republiky nemožno trestne stíhať s výnimkou úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady a ani v rámci konania o priestupkoch alebo konania o správnom delikte. Tak áno, sú aj takéto právne názory. Ja nespochybňujem, že neexistujú, ale existujú aj opačné právne názory a od roku 2012 máme v priestupkovom zákone, že prezidenta možno za priestupky postihnúť. Možno jeho konanie prejednať. Platí to už 14 rokov. Nebolo to zrušené, nebolo to napadnuté na Ústavnom súde. Ústavný súd sa nikdy nezaoberal možnou protiústavnosťou tohto ustanovenia. Čiže doteraz právny systém predpokladal, že priestupkovo možno prezidenta postihnúť. A prečo? Prečo 14 rokov nikto nemal problém s tým, že priestupkový zákon umožňuje postihnúť prezidenta za spáchanie priestupku. To je milé, že aj koalícia a opozícia sa stará o moje kašľanie a... No. A teraz by som ale teda pripomenul, že ako sa to do toho priestupkového zákona dostalo. Dostalo sa to tam na základe iniciatívy – neuhádnete – poslancov SMER-u. V roku 2011 prišli vtedajší poslanci končiacej vládnej koalície Ivety Radičovej s návrhom na zrušenie priestupkovej imunity poslancov. Keďže zrušenie tej trestnoprávnej imunity nemali potrebnú ústavnú väčšinu, tá bola potom až po voľbách zrušená. A v druhom čítaní prišli poslanci SMER-u s pozmeňujúcim návrhom, aby sa priestupková imunita zrušila aj prezidentovi. Ich pozmeňujúci návrh bol schválený a platí až dodnes, až do toho hlasovania a nadobudnutia platnosti a účinnosti tejto novely priestupkového zákona. A áno, už aj vtedy sa vyskytli právne názory, že by to mohlo byť v rozpore s čl. 107 ústavy. Ale doteraz to platilo, nebolo to zrušené, nikto to nespochybnil, alebo teda nespochybnil to relevantným spôsobom, nenavrhol zrušenie tohto ustanovenia, ani to nenapadol na Ústavnom súde. Čo keby to bolo protiústavné, tak mala by nejaká časť politického spektra asi motiváciu to napadnúť, alebo samotný prezident to mohol napadnúť na Ústavnom súde. Neurobil to. Kto to? Nikto to nespochybnil, alebo teda nespochybnil to relevantným spôsobom, nenavrhoval zrušenie tohto ustanovenia, ani to nenapadol na Ústavnom súde. Čo keby to bolo protiústavné, tak mala by nejaká časť politického spektra asi motiváciu to napadnúť, alebo samotný prezident to mohol napadnúť na Ústavnom súde. Neurobil to žiadny z prezidentov, ktorí od roku 2012 boli hlavami štátu Slovenskej republiky. Ja sa prikláňam k tomu názoru, že to nie je protiústavné a že teraz sa zavádza priestupková imunita pre prezidenta týmto návrhom zákona. Pretože ústava v čl. 7 hovorí o tom, že prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. A v slovenskom právnom poriadku sa pojem stíhanie používa vo vzťahu k trestnému stíhaniu a výnimočne k tej ústavnej žalobe v zmysle čl. 107 za vlastizradu alebo úmyselné porušenie ústavy, čo je ale teda veľmi špecifický inštitút. A pri priestupkoch, správnych deliktoch sa používa úplne iná terminológia. Objasňovanie priestupku, prejednávanie priestupku, začatie konania, vedenie konania, uloženie sankcie, uloženie pokuty, nie stíhanie. Otázka je teda, že prečo? Prečo teraz prichádza po 14 rokoch v podstate z rovnakého politického tábora, z ktorého sa vlastne zrušila priestupková imunita prezidenta a explicitne sa dalo do priestupkového zákona, že možno prezidenta postihnúť alebo prejednať konanie, ktoré je priestupkom a ktorého sa dopustil prezident. 14 rokov to tam bolo, 14 rokov to nikomu nevadilo, nezmenilo sa to v roku 2014, 2020, 2023 a prichádza to až teraz. No a jediné vysvetlenie, ktoré mi napadá, je, že – a to súvisí s tým, že pán prezident Peter Pellegrini, ktorý je tiež koaličným politikom, bol minulý rok sankcionovaný za správny delikt, ktorý sa týka porušenia pravidiel financovania kampane. Pokutu mu udelilo Ministerstvo vnútra vedené jeho nástupcom na poste šéfa HLAS-u Matúšom Šutajom Eštokom. Dal mu pokutu alebo, myslím, dve pokuty. No ale ozval sa generálny prokurátor, ktorý má iný názor, ako je ten prevládajúci, a povedal, že nie, prezidenta chráni čl. 107 ústavy. A dal protest a ministerstvo tomu protestu vyhovelo a zrušilo to udelenie pokuty. Ja som aj vtedy upozornil na to, že čl. 107 nechráni prezidenta pred postihom za správne delikty, pretože však máme tu priestupkový zákon, ktorý explicitne hovorí, že prezidenta možno postihnúť za spáchanie priestupku a správny delikt svojou povahou má viacej spoločných čŕt práve s priestupkom ako s trestným konaním, nuž ale teda názor generálneho prokurátora bol silnejší a Ministerstvo vnútra, aby si stálo za svojím, tú pokutu zrušilo, respektíve zrušilo to rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt spočívajúci v porušení pravidiel volebnej kampane. No ale, keď už na to prišla reč, tak zrejme to bol ten impulz, prečo teraz zavádza prezidentovi aj priestupkovú imunitu. A dôsledky takéhoto výkladu sú úplne absurdné. Pretože, keď sa kandidát dopustí porušenia pravidiel volebnej kampane a stane sa prezidentom, tak u neho nebude možné sankcionovať porušenie pravidiel volebnej kampane. A dokonca, keď je prezidentom a znova sa uchádza o zvolenie, ani v tom momente, keď sa toho dopúšťa, ak by konali správne orgány dostatočne rýchlo a ešte predtým, ako sa stal prezidentom, by ho vedeli postihnúť, ho nemožno postihnúť, lebo veď on je prezident a on má imunitu aj priestupkovú, aj na správne delikty a teda môže porušovať pravidlá volebnej kampane. A potom ďalších päť rokov, ak bude zvolený, tak ďalších päť rokov nebude možné ho postihnúť, lebo je prezident a vzťahuje sa na neho ochrana nielen pred trestným stíhaním, čo je jasné, čo explicitne vyplýva z ústavy, ale na základe tohto výkladu aj ochrana pred postihovaním za správne delikty a za priestupky. Takže z môjho pohľadu aj toto ustanovenie je veľmi škodlivé a prinesie veľmi zlé dôsledky a nie je to zosúladenie priestupkového zákona s ústavou. Je to zavedenie priestupkovej imunity pre prezidenta Slovenskej republiky. Zhodou okolností tým istým politickým táborom, ktorý navrhol tú priestupkovú imunitu pre prezidenta pred 14 rokmi zrušiť. Ďakujem. Ďakujem pekne, pán poslanec.

Spomenuli ste prorastové opatrenie č. 38. Zrušiť povinnosť umiestňovať oznam o evidencii tržieb prišlo s tým Ministerstvo financií s tým, že povinný oznam o evidencii tržieb je formálnou povinnosťou bez reálneho prínosu, ktorá zvyšuje náklady podnikateľov. No s týmto prorastovým opatrením sa nedá než súhlasiť. A to, čo je na ňom zvláštne, je, že prečo vôbec niekto takúto povinnosť zaviedol a nezaviedli ju pred 20 rokmi. Nemáme ju tu odjakživa. Zaviedla ju vládna koalícia minulý rok. Platí od 1. januára. A my sme spolu s kolegami z poslaneckého klubu SaS začiatkom roka navrhli túto povinnosť zrušiť, lebo tiež sa domnievame, že spôsobuje podnikateľom zbytočnú administratívnu záťaž a nemá žiadny praktický význam to umiestňovanie tých A štvoriek. No a už sa o tom návrhu aj hlasovalo a teda je pre mňa prekvapujúce, že neprešiel, keď je to prorastové opatrenie, že, ak si dobre pamätám, tak opozícia politika ho podporila a koaliční poslanci za toto prorastové opatrenie nehlasovali a teraz o ňom uvažujú, že ho presadia. A ešte jedna vec je bizarná na tomto prorastovom opatrení, že tá povinnosť je dočasná. Tá povinnosť je vlastne iba do konca roka. Poslanci za toto prorastové opatrenie nehlasovali a teraz o ňom uvažujú, že ho presadia. A ešte jedna vec je bizarná na tomto prorastovom opatrení, že tá povinnosť je dočasná. Tá povinnosť je vlastne iba do konca roka. Aj tak už všetci podnikatelia majú tie A4 vytlačené. Tak a do konca roka si ich nechajú, aj keď to nebude zrušené, potom aj tak tá povinnosť zanikne, tak by ma vcelku zaujímalo, že aký je odhad, že koľko toto prispeje k ekonomickému rastu.

Spomenuli ste prorastové opatrenie č. 38. Zrušiť povinnosť umiestňovať oznam o evidencii tržieb prišlo s tým Ministerstvo financií s tým, že povinný oznam o evidencii tržieb je formálnou povinnosťou bez reálneho prínosu, ktorá zvyšuje náklady podnikateľov. No s týmto prorastovým opatrením sa nedá než súhlasiť. A to, čo je na ňom zvláštne, je, že prečo vôbec niekto takúto povinnosť zaviedol a nezaviedli ju pred 20 rokmi. Nemáme ju tu odjakživa. Zaviedla ju vládna koalícia minulý rok. Platí od 1. januára. A my sme spolu s kolegami z poslaneckého klubu SaS začiatkom roka navrhli túto povinnosť zrušiť, lebo tiež sa domnievame, že spôsobuje podnikateľom zbytočnú administratívnu záťaž a nemá žiadny praktický význam to umiestňovanie tých A štvoriek. No a už sa o tom návrhu aj hlasovalo a teda je pre mňa prekvapujúce, že neprešiel, keď je to prorastové opatrenie, že, ak si dobre pamätám, tak opozícia politika ho podporila a koaliční poslanci za toto prorastové opatrenie nehlasovali a teraz o ňom uvažujú, že ho presadia. A ešte jedna vec je bizarná na tomto prorastovom opatrení, že tá povinnosť je dočasná. Tá povinnosť je vlastne iba do konca roka. Poslanci za toto prorastové opatrenie nehlasovali a teraz o ňom uvažujú, že ho presadia. A ešte jedna vec je bizarná na tomto prorastovom opatrení, že tá povinnosť je dočasná. Tá povinnosť je vlastne iba do konca roka. Aj tak už všetci podnikatelia majú tie A4 vytlačené. Tak a do konca roka si ich nechajú, aj keď to nebude zrušené, potom aj tak tá povinnosť zanikne, tak by ma vcelku zaujímalo, že aký je odhad, že koľko toto prispeje k ekonomickému rastu.

Pán poslanec Grendel, ja súhlasím, že si nepomohli, tak ako si nepomohol pán predseda Danko v roku 2016, keď zaviedol to obmedzenie. A pre vystúpenie jednotlivých poslancov a už vtedy som teda poukazoval na to, že keď sa poslanci budú chcieť zapojiť rozsiahlo do rozpravy, tak na niekoľko dní a možno aj týždňov natiahnu rozpravu o jednom jedinom bode a tak sa to aj stalo v niektorých prípadoch. A rovnako si koalícia nepomohla ani touto zmenou, lebo keď poslanci chcú diskutovať, tak tú možnosť majú aj pri zmenených podmienkach. S čím by som celkom nesúhlasil, je, že či je toto zlý spôsob rokovania. Podľa mňa je to dobrý spôsob rokovania z toho hľadiska, že umožňuje reagovať nielen vo forme faktických poznámok, lebo niekedy má poslanec potrebu reagovať aj obsiahlejšie a samozrejme, že takýto spôsob, takáto rozsiahla rozprava nebude o každom bode a to, že takáto rozsiahla rozprava je, súvisí aj s tým, že teda pán poslanec Gašpar prerušil moje vystúpenie na to, aby vykázal pána poslanca Hlinu pod malichernou zámienkou z rokovacej sály. Nebyť toho, tak predpokladám, že už veľmi dávno by sme skončili a nediskutovali. Nediskutovali a ďalej neviem, či sa hlásiš s faktickou alebo si sa znova prihlásil do rozpravy. Ale tento spôsob sa uplatňuje napríklad aj v zastupiteľstvách, že sa poslanec môže opakovane prihlásiť do rozpravy. Myslím si, že z hľadiska rozpravy, keby bola ochota ju viesť, tak by to bolo pozitívum. Problém je, že tu nie je ochota viesť žiadny dialóg a žiadnu diskusiu. Nie to, ako sú nastavené pravidlá.

Pán poslanec Vančo, ja si myslím, že v rámci spomienkového optimizmu si trochu idealizujete pána podpredsedu Danka, podpredsedu Danka, ten tiež niekedy dosť selektívne a účelovo vykladá rokovací poriadok, aby sme teda neboli nespravodlivo voči pánovi podpredsedovi Gašparovi. Ale je pravda, že áno, ich spôsob vedenia schôdze sa často odlišuje od spôsobu vedenia schôdze zvyškom predsedajúcich, čo je problém. Je to problém aj z hľadiska zmeny vyrovnávacieho poriadku, z hľadiska toho, že sú sprísnené sankcie, že to vykázanie bude mať teraz prísnejšie dôsledky, teda nielen, že neospravedlnená účasť, ale aj. Ale aj teda v prípade porušovania disciplíny rokovacieho poriadku alebo teda, keď posúdi predsedajúci, že sa, že, že sa teda nespráva slušne poslanec, tak to môže byť hneď sankcia vo výške mesačného platu, tak o to dôležitejšie je, aby predsedajúci vystupovali dôveryhodne, aby vystupovali spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, že, že nevedú schôdze ako politici, ktorí presadzujú svoje nejaké stranícke záujmy a bojujú s opozíciou, ale ako dôveryhodní členovia vedenia parlamentu, ktorí každému merajú rovnakým metrom a nezneužívajú svoju funkciu na to, aby skákali do reči poslancov, aby diskutovali mimo poradia, hoci majú možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou, ale oni využijú tú možnosť, že udeľujú slovo. A tak áno, aj o takýchto veciach treba hovoriť a buď bohužiaľ, ale možno aj našťastie, že sa stalo to, čo sa stalo s pánom poslancom Hlinom, a teda mali možnosť, mali sme možnosť si o tom dnes povedať.

Tak, že by som mal byť stručnejší. A ale teda naozaj, kolegovia z Progresívneho Slovenska, ako povedal pán poslanec Muňko, mali by ste sa nad sebou zamyslieť, že nič nepochválite, stále iba kritizujete. No spomeňte si, ako Smer za minulého volebného obdobia chválil predchádzajúce vlády, alebo za vlády Ivety Radičovej alebo Mikuláša Dzurindu, ako konštruktívne k tomu pristupoval a oceňoval všetky tie pozitívne zmeny, ktoré sa vtedy udiali a vy len kritizujete a kritizujete. Veďte, no, skúste si trochu brať príklad zo Smeru. Ale vrátil by som sa k tým návrhom, o ktorých rokujeme, napriek tomu, že rokujeme od schválenia programu, sú to prvé tri body. Čiže? Už sú to možno 4 hodiny. Nie celé. Napriek tomu, že sa do rozpravy zapojil aj pán predkladateľ Tibor Gašpar, čo teda oceňujem, a faktickými poznámkami aj viacerí koaliční poslanci, tak veľmi sme sa nedozvedeli o tom, čo si myslia o tých výhradách, ktoré sme tu prezentovali. A teraz nehovorím o spôsobe vedenia schôdze. Nebyť toho, že bol pán poslanec Hlina vykázaný, tak táto rozprava skončila pred 3 a pol hodinou. Lebo v zásade bola technická, ale prezentovali sme aj s pani Slaným Plavákovou výhrady k tomu návrhu. V dvoch bodoch, v tých podrobnejších pravidlách, a síce o tom zlučovaní rozpravy, kde podľa návrhu sa má zapísať do pravidiel tá prax, že nemusia tu byť prítomní všetci navrhovatelia, ale stačí jeden, teda navrhovatelia všetkých návrhov. Že prečo sa to takto navrhuje? Lebo veď, keď má byť nejaká normálna konštruktívna debata, tak by mali byť prítomní navrhovatelia. A druhá pochybnosť sa týka, že na základe čoho boli určené tie minutáže pre interpelácie a odpovede na interpelácie, lebo nič také nie je v zákone o rokovacom poriadku napísané. Je to vyvodené z niečoho, ale nie je teda celkom jasné, či je to v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, ktorý hovorí o tom, ako dlho trvá rozprava, a teda na rozdiel od toho predchádzajúceho rokovacieho poriadku, ktorý presadil vtedajší predseda Národnej rady pán Danko, ktorý obmedzoval jednotlivých poslancov, tak teraz sú obmedzené minutážou poslanecké kluby. Tak zazneli tu pochybnosti o tom, že táto úprava je v súlade so zákonom o rokovacom poriadku. Zazneli tu výhrady k tomu, prečo sa do pravidiel dostáva, že nemusia byť prítomní navrhovatelia všetkých návrhov v zlúčenej rozprave, a nedostali sme žiadne relevantné vysvetlenie. Nedostali sme odpoveď na to, či sa predkladatelia a podporovatelia tohto návrhu stotožňujú s tými výhradami alebo nie. Tá odpoveď bola iba taká neurčitá, že ak sa ukáže, že je to problém, no tak to v budúcnosti môžeme upraviť alebo čokoľvek sa ukáže ako problém, tak to môžeme upraviť. A ja som tým začal moje prvé vystúpenie, že áno, veď toto sa nemuselo stať. Stačilo by, aby sa tento návrh nepripravoval v takom chvate, ale boli by sme sa stretli na nejakom neformálnom stretnutí, povedzme tej pracovnej skupiny, ktorá pripravovala novelu rokovacieho poriadku, a mohli sme si to vyjasniť. Možno, že by aj predkladatelia ustúpili od toho zámeru a nedali to do toho návrhu, alebo teraz by boli ochotní ho vypustiť. Mám aj tu ešte jedného z predkladateľov, tak mňa by naozaj zaujímalo, prečo si myslíte, pán poslanec Lučanský, že je v poriadku, ak je zlúčená rozprava o rôznych bodoch, že tam nemajú byť prítomní navrhovatelia každého bodu. Lebo aj vo vašom prípade, ako som spomínal, tá novela zákona o rodine, ktorú máte, ktorá sa týka, že by poslanci a prezident a členovia vlády boli sobášiaci, bude zlúčená rozprava s návrhom poslancov a poslankýň Hlasu, ktorý sa týka minimálneho výživného. Obe sú novely zákona o rodine, ale navzájom nijako spolu nesúvisia. A aký má zmysel alebo čím je obhájiteľné, že budeme tu diskutovať napríklad o návrhu poslancov Hlasu a budú tu iba navrhovatelia k tomu návrhu poslancov SNS. Ja tomu nerozumiem, úprimne by som rád tomu chcel porozumieť, ale nedostal som, žiaľ, žiadnu odpoveď. To je možno ale aj odpoveď na to, na čo sa pýtam, že pre vás je to viac-menej formalita. A že to, že sú tu navrhovatelia, má ten význam, že navrhovateľ počúva rozpravu a reaguje. Vyjadruje sa formou faktických poznámok, môže sa kedykoľvek zapojiť do rozpravy, prihlásiť sa aj mimo poradia alebo reaguje aspoň v záverečnom slove. Ak z tej debaty mu niečo konštruktívne vyplynie, tak je ochotný zapracovať to do zmeny svojho návrhu, ak tá kritika sa mu zdá neopodstatnená, tak na ňu zareaguje a vysvetlí, v čom sa vystupujúci mýli, ale toto, bohužiaľ, koaliční predkladatelia robia naozaj iba výnimočne. A nerobia to vlastne ani vo vzťahu k týmto trom návrhom, o ktorých rokujeme, lebo tie faktické poznámky boli k všetkému možnému, lebo aj rozprava bola k všetkému možnému, ale k samotnému obsahu toho návrhu a k tým výhradám, ktoré sme na úvod rozpravy, nie až teraz, na konci, na úvod rozpravy formulovali s pani Slaným Plavákovou, tam žiadna relevantná odpoveď nezaznela. Ďakujem. Plavákovú tam žiadna relevantná odpoveď nezaznela. Ja kúrim.

Tak, že by som mal byť stručnejší. A ale teda naozaj, kolegovia z Progresívneho Slovenska, ako povedal pán poslanec Muňko, mali by ste sa nad sebou zamyslieť, že nič nepochválite, stále iba kritizujete. No spomeňte si, ako Smer za minulého volebného obdobia chválil predchádzajúce vlády, alebo za vlády Ivety Radičovej alebo Mikuláša Dzurindu, ako konštruktívne k tomu pristupoval a oceňoval všetky tie pozitívne zmeny, ktoré sa vtedy udiali a vy len kritizujete a kritizujete. Veďte, no, skúste si trochu brať príklad zo Smeru. Ale vrátil by som sa k tým návrhom, o ktorých rokujeme, napriek tomu, že rokujeme od schválenia programu, sú to prvé tri body. Čiže? Už sú to možno 4 hodiny. Nie celé. Napriek tomu, že sa do rozpravy zapojil aj pán predkladateľ Tibor Gašpar, čo teda oceňujem, a faktickými poznámkami aj viacerí koaliční poslanci, tak veľmi sme sa nedozvedeli o tom, čo si myslia o tých výhradách, ktoré sme tu prezentovali. A teraz nehovorím o spôsobe vedenia schôdze. Nebyť toho, že bol pán poslanec Hlina vykázaný, tak táto rozprava skončila pred 3 a pol hodinou. Lebo v zásade bola technická, ale prezentovali sme aj s pani Slaným Plavákovou výhrady k tomu návrhu. V dvoch bodoch, v tých podrobnejších pravidlách, a síce o tom zlučovaní rozpravy, kde podľa návrhu sa má zapísať do pravidiel tá prax, že nemusia tu byť prítomní všetci navrhovatelia, ale stačí jeden, teda navrhovatelia všetkých návrhov. Že prečo sa to takto navrhuje? Lebo veď, keď má byť nejaká normálna konštruktívna debata, tak by mali byť prítomní navrhovatelia. A druhá pochybnosť sa týka, že na základe čoho boli určené tie minutáže pre interpelácie a odpovede na interpelácie, lebo nič také nie je v zákone o rokovacom poriadku napísané. Je to vyvodené z niečoho, ale nie je teda celkom jasné, či je to v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, ktorý hovorí o tom, ako dlho trvá rozprava, a teda na rozdiel od toho predchádzajúceho rokovacieho poriadku, ktorý presadil vtedajší predseda Národnej rady pán Danko, ktorý obmedzoval jednotlivých poslancov, tak teraz sú obmedzené minutážou poslanecké kluby. Tak zazneli tu pochybnosti o tom, že táto úprava je v súlade so zákonom o rokovacom poriadku. Zazneli tu výhrady k tomu, prečo sa do pravidiel dostáva, že nemusia byť prítomní navrhovatelia všetkých návrhov v zlúčenej rozprave, a nedostali sme žiadne relevantné vysvetlenie. Nedostali sme odpoveď na to, či sa predkladatelia a podporovatelia tohto návrhu stotožňujú s tými výhradami alebo nie. Tá odpoveď bola iba taká neurčitá, že ak sa ukáže, že je to problém, no tak to v budúcnosti môžeme upraviť alebo čokoľvek sa ukáže ako problém, tak to môžeme upraviť. A ja som tým začal moje prvé vystúpenie, že áno, veď toto sa nemuselo stať. Stačilo by, aby sa tento návrh nepripravoval v takom chvate, ale boli by sme sa stretli na nejakom neformálnom stretnutí, povedzme tej pracovnej skupiny, ktorá pripravovala novelu rokovacieho poriadku, a mohli sme si to vyjasniť. Možno, že by aj predkladatelia ustúpili od toho zámeru a nedali to do toho návrhu, alebo teraz by boli ochotní ho vypustiť. Mám aj tu ešte jedného z predkladateľov, tak mňa by naozaj zaujímalo, prečo si myslíte, pán poslanec Lučanský, že je v poriadku, ak je zlúčená rozprava o rôznych bodoch, že tam nemajú byť prítomní navrhovatelia každého bodu. Lebo aj vo vašom prípade, ako som spomínal, tá novela zákona o rodine, ktorú máte, ktorá sa týka, že by poslanci a prezident a členovia vlády boli sobášiaci, bude zlúčená rozprava s návrhom poslancov a poslankýň Hlasu, ktorý sa týka minimálneho výživného. Obe sú novely zákona o rodine, ale navzájom nijako spolu nesúvisia. A aký má zmysel alebo čím je obhájiteľné, že budeme tu diskutovať napríklad o návrhu poslancov Hlasu a budú tu iba navrhovatelia k tomu návrhu poslancov SNS. Ja tomu nerozumiem, úprimne by som rád tomu chcel porozumieť, ale nedostal som, žiaľ, žiadnu odpoveď. To je možno ale aj odpoveď na to, na čo sa pýtam, že pre vás je to viac-menej formalita. A že to, že sú tu navrhovatelia, má ten význam, že navrhovateľ počúva rozpravu a reaguje. Vyjadruje sa formou faktických poznámok, môže sa kedykoľvek zapojiť do rozpravy, prihlásiť sa aj mimo poradia alebo reaguje aspoň v záverečnom slove. Ak z tej debaty mu niečo konštruktívne vyplynie, tak je ochotný zapracovať to do zmeny svojho návrhu, ak tá kritika sa mu zdá neopodstatnená, tak na ňu zareaguje a vysvetlí, v čom sa vystupujúci mýli, ale toto, bohužiaľ, koaliční predkladatelia robia naozaj iba výnimočne. A nerobia to vlastne ani vo vzťahu k týmto trom návrhom, o ktorých rokujeme, lebo tie faktické poznámky boli k všetkému možnému, lebo aj rozprava bola k všetkému možnému, ale k samotnému obsahu toho návrhu a k tým výhradám, ktoré sme na úvod rozpravy, nie až teraz, na konci, na úvod rozpravy formulovali s pani Slaným Plavákovou, tam žiadna relevantná odpoveď nezaznela. Ďakujem. Plavákovú tam žiadna relevantná odpoveď nezaznela. Ja kúrim.

Pán podpredseda Kašpár. No, je ale rozdiel, keď vstúpi do vystúpenia rečníkovi predsedajúci, ktorý mu vypne zvuk a potom niečo povie a keď poslanci vykrikujú: „Áno, máte pravdu, že tam beží čas, tam nebeží čas, ale vy môžete zastaviť čas ako predsedajúci, vy môžete vrátiť čas, ak dochádzalo k narušeniu vystúpenia.“ Čiže nie je to tak, že by ten čas bol nenávratne stratený a vy ste nevstupovali iba preto, že niekto sa odchyľoval od témy, ako sme aj viackrát konštatovali. Vy ste napríklad vstúpili do vystúpenia pánovi poslancovi Salajovi, aby ste mu poradili, že sa môže obrátiť na mandátový a imunitný výbor. Však to ste pokojne mohli povedať vo faktickej poznámke. To je mimochodom jedna zo zmien, ktorá sa dostala do novely rokovacieho poriadku. A keď sa vám zdalo zmysluplné komentovať vystúpenie pána poslanca Šulaja, tak ste sa mohli prihlásiť ako predseda už faktickou poznámkou a povedať mu, že „pán poslanec Šulaj, máte možnosť sa obrátiť na mandátový a imunitný výbor. Nemusíte o tom hovoriť tu v rozprave. Máte takúto možnosť“ a on by vám určite poďakoval za túto cennú radu. Ale nie, vy ste ho prerušili. Vy ste mu vypli mikrofón. Prerušili ste tok jeho myšlienok a povedali ste, že však sa môže obrátiť na mandátový a imunitný výbor. To je problém. Problém je spôsob, akým niektorí predsedajúci, nie všetci, vedú tieto schôdze a že postupujú svojvoľne a ako tu aj zaznelo, to je veľmi vážny zásah do práv poslanca, keď je vykázaný zo schôdze Národnej rady a keď celý deň nemôže v dôsledku toho vystupovať, tak by to nemalo byť svojvoľné. Bohužiaľ, ako sme sa presvedčili aj tu, tak to svojvoľné je. Pán poslanec Mikloško.

Ja si myslím, že poslanec Šulaj hovoril k veci. Rokujeme o troch bodoch programu a jedným z tých troch bodov sú podrobnejšie pravidlá rokovania. V rámci rozpravy o nejakom návrhu, ktorý sa volá Podrobnejšie pravidlá rokovania Národnej rady, hovoril o tom, čo podľa jeho názoru súvisí s pravidlami rokovania a nie je upravené v tom návrhu. A teda položil otázku, že či by tam nemalo byť upravené aj niečo ďalšie. Možno, keby sme to neschvaľovali takým chvatom, ale bol by tam väčší priestor na prípravu toho materiálu, diskusiu o ňom, tak by prišiel s nejakým návrhom, ako to upraviť. Možno aj my by sme prišli s nejakým návrhom, ako napríklad obmedziť svojvôľu predsedajúcich pri vedení schôdze, čo si myslím, že by bolo žiaduce upraviť možno aj v rokovacom poriadku, ale, ak nie, tak v tých podrobnejších pravidlách, prinajmenšom do tej miery, že by sa napísalo do podrobnejších pravidiel, že, keď predsedajúci vykazuje poslanca alebo upozorňuje ho na to, že porušuje rokovací poriadok, tak by mal zdôvodniť tak, aby to rozhodnutie bolo preskúmateľné. Mal by zdôvodniť, na základe čoho tvrdí, že násilie je urážlivé alebo že nie je to v súlade s takým alebo onakým ustanovením zákona o rokovacom poriadku. A takže ja som teraz striehol veľmi, že či bude aj pán poslanec Šulaj vo svojom vystúpení prerušený a pán predsedajúci Gašpar nesklamal a prerušil aj jeho a teraz som zvedavý, čo sa stane pri vystúpení pána podpredsedu Dubéci. Nech sa páči, pán podpredseda, máte slovo.

Pani poslankyňa Števulová, no hovorila si aj o tom spôsobe vedenia schôdze, ako je alebo nie je v súlade s novým rokovacím poriadkom, a teda naozaj, však na to sme upozorňovali viacerí, že svojvôľa predsedajúcich pri vedení schôdze je problém a aj táto rozprava to potvrdzuje. Ja úplne žasnem, že pán predsedajúci Gašpar gašpartu napomína poslancov, že skáču vystupujúcim do reči, keď nebolo tu jediné vystúpenie, ktoré by nebolo prerušené tým, že skočil do reči pán poslanec a podpredseda Gašpar. On má tú výhodu, že on môže vypnúť mikrofón teda rečníkovi a povedať si to ticho z pozície za predsedníckym mikrofónom, ale prekáža mu, keď skáču do reči poslanci, keď vystupuje niekto iný, ale v podstate on robí to isté, akurát to robí z pozície sily, z pozície toho, kto disponuje možnosťou zapnúť a vypnúť rečníkov mikrofón. Takže keď hovoríme o podrobnejších pravidlách rokovania vyplývajúcich z rokovacieho poriadku, tak je úplne na mieste, aby sme hovorili aj o možnom zneužívaní pravidiel rokovania. A ja neviem, či je to náhoda, ale tak to tak vypálilo. Však tento bod sme mohli mať dávno za sebou. Ja by som sa posťažoval vo svojom vystúpení, že sme o tom nerokovali dlhšie a že sme to nedostali s predstihom. Boli by na mňa dve faktické a ten bod by skončil, ale pán predsedajúci mal nejakú nutkavú potrebu vykázať pána poslanca Hlinu, aj si zle prečítal to, čo má na nášivke na saku, a teraz tu o tom diskutujeme už dve a trištvrte alebo dve, dve hodiny. A teda je na mieste hovoriť aj o tých pravidlách a nikto tu nereaguje na tie naše výhrady, ktoré sme mali. Nie je to v písomnom odôvodnení a nikto to nevysvetlil.