Vážené kolegyne, vážení kolegovia, rád by som sa vyjadril k opätovnému prerokovaniu novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, o ktorom rokujeme, pretože pán prezident Peter Pellegrini využil svoju právomoc a vrátil Národnej rade schválenú novelu zákona na opätovné prerokovanie. Podobne ako v predchádzajúcich prípadoch, keď pán prezident využil svoje právo vetovať schválený zákon a chcem privítať jeho rozhodnutie a chcem vyjadriť...
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, rád by som sa vyjadril k opätovnému prerokovaniu novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, o ktorom rokujeme, pretože pán prezident Peter Pellegrini využil svoju právomoc a vrátil Národnej rade schválenú novelu zákona na opätovné prerokovanie. Podobne ako v predchádzajúcich prípadoch, keď pán prezident využil svoje právo vetovať schválený zákon a chcem privítať jeho rozhodnutie a chcem vyjadriť súhlas s jeho argumentáciou. To, čo je na tomto vete nové oproti tým pár predchádzajúcim vetám, ktoré pán prezident Pellegrini využil voči Národnej rade, je skutočnosť, že v tomto prípade nenamieta iba ustanovenia, ktoré boli do návrhu zákona doplnené v rámci druhého čítania, ale namieta samotnú podstatu schváleného zákona, tak ako bol navrhnutý. Aj v tomto prípade ide síce o ustanovenia, ktoré boli pozmenené v rámci druhého čítania, ale nie doplnené. Teda nie ustanovenia, ktoré by riešili nejakú inú problematiku ako pôvodný návrh zákona, ale ustanovenia, ktoré trochu iným, a povedzme, že menej zlým spôsobom, riešia tú problematiku, ktorá bola dôvodom predloženia návrhu zákona. Tým dôvodom predloženia návrhu zákona bola snaha zaviesť do zákona o slobodnom prístupe k informáciám možnosť spoplatňovať niektoré informácie a okrem spoplatňovania materiálnych nákladov, čo je inštitút, ktorý pozná zákon o slobodnom prístupe k informáciám už dnes, skupina poslancov navrhla do zákona o slobodnom prístupe k informáciám doplniť aj možnosť spoplatňovať mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Keďže išlo o poslanecký návrh zákona, nekonalo sa k nemu medzirezortné pripomienkové konanie, ale stal sa predmetom pomerne intenzívnej kritiky zo strany opozície, zo strany občianskej spoločnosti, mimovládnych organizácií, ktorá upozorňovala na to, že návrh je gumový, vytvára priestor pre svojvôľu, neposkytuje možnosť opravných prostriedkov, a teda, a teda teoreticky vytvára priestor pre to, aby povinné osoby odmietali žiadosti o informácie pod zámienkou, že vyhľadanie informácií alebo teda poskytnutie informácií si vyžaduje mimoriadne rozsiahle vyhľadanie informácií a žiadateľ prakticky nemal možnosť sa brániť tomu návrhu. Mimochodom, je teda zaujímavé, že pán poslanec Lučanský, ktorý predložil alebo predkladal ten návrh zákona a predkladal aj ten pozmeňujúci návrh, o ktorom teraz vlastne rokujeme vo vzťahu k vetu pána prezidenta, tu teraz nie je a neobhajuje návrh, ktorý priniesol do Národnej rady a ktorý presadil v Národnej rade.
Na základe tej kritiky došlo k istej korekcii pôvodného návrhu. Korekcia spočívala v tom, že sa zaviedol do zákona alebo teda do toho návrhu pozmeňujúcim návrhom inštitút námietky, ktorú môže podať žiadateľ v prípade, že nesúhlasí s výškou úhrady a na základe tej námietky môže povinná osoba tú požadovanú výšku úhrady prehodnotiť, zmeniť, znížiť. Ale aj tu sme upozorňovali, že aj toto ustanovenie je gumené a že tak isto vytvára priestor pre svojvôľu povinnej osoby, teda úradu, pri rozhodovaní o tej námietke. Rovnako sme upozornili, že kým v Českej republike, na ktorú sa, na ktorú sa predkladatelia odvolávajú, je inštitút námietky proti požadovanej úhrade za mimoriadne náročné vyhľadávanie informácií bližšie upravený, teda sú upravené práva žiadateľa, je upravený postup, tak tuto je to ponechané, ponechané iba na to, že sa povie, že je námietka, že o nej, o nej povinná osoba rozhodne. Aj na to sme upozorňovali, viacerí sme k tomu vystúpili v druhom čítaní a aj to si všimli v koalícii, a dokonca pripravili ďalší pozmeňujúci návrh, ktorý by to iným spôsobom, predpokladám, že podrobnejšie a ešte menej zle, riešil. Asi nie dobre, ale povedzme, že menej zle, ak by ten postup bol aspoň jednoznačne upravený a právna úprava by sa priblížila tomu, čo je v Českej republike. Len vyšlo to tak, že rokovanie v pléne bolo v čase, keď sa nehlasovalo a nebolo tu 15 koaličných poslancov, ani pán poslanec Lučanský, ani pán poslanec Glück nestihli vyzberať tých, tých 15 podpisov. Takže schválili ten zákon s tým pôvodným pozmeňujúcim návrhom, s ktorým ani oni neboli spokojní v čase, keď o ňom hlasovali, lebo mali pripravený iný pozmeňujúci návrh.
Ale schválili ho, lebo tak treba, treba klepnúť po prstoch žiadateľom o informácie, aktívnym občanom, mimovládnym organizáciám pod zámienkou, že existujú kverulanti, existujú, ale existujú aj spôsoby, ako sa s kverulantmi vysporiadať. Aj o tom sme hovorili pri prerokúvaní toho návrhu zákona, ale, ale nebolo to, nebolo to počúvané, a teda vládna koalícia chcela demonštrovať, že obmedzí prístup k informáciám tým, že postihne tých, tých zlých žiadateľov neuvedomujúc si alebo zrejme uvedomujúc si, že tým postihne aj tých, ktorí legitímne žiadajú o nejaké informácie a vytvorí tým priestor pre svojvôľu úradov pri rozhodovaní o žiadostiach. A ešte tam koalícia v druhom čítaní poslaneckým pozmeňujúcim návrhom v pléne doplnila predĺženie lehôt, základnej lehoty na vybavenie žiadosti o informácie z ôsmich pracovných dní na dvanásť pracovných dní, čiže o polovicu, opäť bez akéhokoľvek zdôvodnenia, bez toho, aby zargumentovala na základe akých analýz dospeli k tomu, že tých osem pracovných dní, ktoré tu už máme roky, nestačia, je potrebné predlžovať to na dvanásť pracovných dní. A ešte aj s absurdnou argumentáciou, že vlastne keď sa to predĺži, no tak nebude potrebné tak často spoplatňovať. Čo teda nie je tam žiadny súvis, lebo keď sa to predĺži, tak sa akurát natiahne lehota, počas ktorej je povinná osoba povinná vybaviť tú žiadosť a poskytnúť informáciu alebo rozhodnúť o odmietnutí. A teda niektoré povinné osoby majú tendenciu rozhodovať na poslednú chvíľu, aj v prípade jednoduchých informácií využívajú tu lehotu skoro až, skoro až do konca. Nie je dôvod sa domnievať, že takéto povinné osoby budú teraz to, čo by boli schopné vybaviť možno za jeden deň, ale zákon im prikazoval vybaviť to za osem pracovných dní, to budú teraz, im to bude trvať dvanásť pracovných dní.
No ale teda pán prezident si našťastie všimol, že ten zákon, ako bol schválený, zasahuje do práva na informácie a je gumený. Nepovedal to týmito slovami, ale, ale teda právne kvalifikovaným spôsobom zdôvodnil, v čom vidí problém a v čom vidí nesúlad aj s požiadavkami na právne predpisy vyplývajúcimi z ústavy aj zo zákona o tvorbe právnych, právnych predpisov. A je teda zaujímavé, že navrhol zo schváleného zákona vypustiť body 1, 2 a 4, a tým pádom by tam ostali body 3, 5 a 6. Bod 3 je už tu spomínaná, spomínané predĺženie lehoty na vybavenie infožiadostí z ôsmich pracovných dní na 12 pracovných dní, čiže niečo, čo sa stalo v druhom čítaní, a dokonca nie vo výbore, ale až v pléne, čo vôbec nebolo predmetom pôvodného návrhu zákona. Potom je tam prechodné ustanovenie, ktoré sa v tomto prípade, by sa vzťahovalo vlastne iba na to predĺženie lehoty, čiže je to iba niečo, čo súvisí s tým, čo sa tam dostalo v druhom čítaní. A potom je tam nahradenie slov obvodný úrad slovami okresný úrad, čo je terminologická zmena, ktorú bolo možné schváliť v minulosti a bude možné schváliť kedykoľvek v budúcnosti.
Čiže by tam neostalo nič z toho, čo vecne chcel zmeniť ten pôvodný návrh skupiny poslancov za Slovenskú národnú stranu. Myslím si, že by to bolo dobré aj keď, samozrejme, že optimálne riešenie je vôbec neprelomiť veto pána prezidenta a ten zákon vôbec neschváliť, lebo aj to predĺženie lehoty na vybavenie žiadostí o informácie o polovicu nie je potrebné, je nesprávne a nie je nijako odôvodnené.
A pán prezident argumentuje tým, že argumentácia doslovného prevzatia právnej úpravy Českej republiky podľa českého infozákona je irelevantná a nedôsledná. Irelevantná z dôvodu nemožnosti doslovného prevzatia konkrétneho ustanovenia zákona bez brania do úvahy kontextu celého zákona, ako aj právneho poriadku ako takého, ktorý sa za roky samostatnosti už natoľko vzdialil právnemu poriadku, že takéto automatické preberanie nie je vhodné a ani právne udržateľné. Nedôsledná práve z dôvodu nebrania do úvahy ostatných ustanovení zákona, kde česká právna úprava napríklad explicitne a relatívne podrobne upravuje opravný prostriedok proti úhrade za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií vrátane postupu a práv a povinností zúčastnených strán, čo v schválenom zákone chýba.
Čiže hneď na prvej strane rozhodnutia prezidenta sa nachádza to, čo sme hovorili aj my pri rokovaní o návrhu zákona, teda už v tomto prípade v druhom čítaní, lebo v prvom čítaní ten opravný prostriedok nebol vôbec.
V druhom čítaní bol nejako upravený práve s odvolaním sa na právnu úpravu v Českej republike a aj pán prezident je toho názoru, že takýmto spôsobom nie je možné preberať právnu úpravu Českej republiky. Čo neznamená, že nie je možné sa právnou úpravou z Českej republiky alebo z inej krajiny inšpirovať, a teda prevziať ju, ale adekvátnym spôsobom do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nie tým, že tam preberieme iba niečo, čo sa hodí, alebo len niečo, aby sa nepovedalo, ako sa to deje v prípade tohto schváleného zákona.
Ďalej, tá gumenosť tých ustanovení, pán prezident upozorňuje, že zákon o slobode informácií mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií až do prijatia tohto schváleného zákona nepoznal. Ale ani tento zákon nezadefinoval, ani minimálne, či aspoň rámcové, alebo orientačné parametre, kedy možno vyhľadávanie informácií pokladať nielen za rozsiahle, ale dokonca za tak rozsiahle, že ho možno kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle. Čiže ani tú rozsiahlosť, ani tú mimoriadnosť rozsiahlosti zákon nedefinuje. Dokonca ani takým spôsobom, aký dnes už zákon pozná, možnosť predĺžiť základnú lehotu na vybavenie infožiadosti. Čiže je to gumené a gumenosť ustanovení zákona vytvára priestor na svojvôľu. Aj pán prezident opakuje, alebo teda používa tú argumentáciu, že konštatujem, že pri zavádzaní tohto nového pojmu, ktorý nebol naplnený žiadnym obsahom, bol zákonodarca nedôsledný, pričom umožnil v ďalšom postupe orgánov aplikácie práva najmä arbitrárnosť a dvojaký meter pri vybavovaní žiadostí a realizácii práva na informácie. Čiže inak povedané, zákon, ako ho koaličná väčšina schválila, umožňuje svojvôľu, umožňuje arbitrárnosť, umožňuje dvojaký meter. Čo, ako upozorňuje pán prezident, nie je v súlade so zásadami tvorby právnych predpisov, ani v súlade s požiadavkami ústavy. Právny predpis musí byť terminologicky správny, presný a všeobecne zrozumiteľný a táto požiadavka nie je samoúčelná, je dôležitá z hľadiska rešpektovania princípov právneho štátu a zodpovedá zákazu svojvôle. Nemôže sa odvolávať zákonodarca ani na aplikačnú prax, lebo doterajšia aplikačná prax nepozná tento pojem. Čiže nevieme, akým spôsobom by mali povinné osoby postupovať, čím im môžeme spôsobiť, naopak, problémy. Problémy, ako budú stanovovať tú rozsiahlosť informácií a jej mimoriadny rozsah pri vyhľadávaní informácií, ani spôsob, akým budú postupovať pri stanovovaní tej výšky, ani postup pri vybavovaní tej námietky, ktorú, ako som už spomenul, nie je nijako upravený.
A pán prezident upozorňuje na to, že mnohé z toho, čo namietajú, alebo čo bolo deklarovaným dôvodom pre schválenie tejto zmeny, je už v súčasnosti riešené judikatúrou. Judikatúrou je riešené napríklad to, že keď ide o šikanózny výkon práva, tak povinná osoba má možnosť takéto žiadosti odmietnuť. Rovnako je judikatúrou riešené aj to, že povinná osoba nie je povinná, a to nie je iba judikatúrou, ale aj znením zákona upravené, že povinná osoba nie je povinná vytvárať nové informácie. Povinná osoba poskytuje informácie, ktoré má k dispozícii. Nie je povinná vytvárať výkladové stanoviská, rozbory, analýzy, referáty, odborné stanoviská, politické stanoviská, prognózy a výklady právnych predpisov a vytvárať názory. Aj z judikatúry vyplýva, že teda ak ide o informáciu, ktorú povinná osoba nemá k dispozícii a musela by ju vytvoriť, tak to je informácia, ktorú nemožno žiadať, resp. je to dôvod na odmietnutie. Samozrejme, že ak nejako pracuje s informáciami, ktoré povinná osoba má k dispozícii, len ich musí nejakým spôsobom zosumarizovať, to nie je vytváranie novej informácie, ale je na povinnej osobe, aby to posúdila a potom na súde, aby to preskúmal a máme už k tomu judikatúru. Teda máme tu nejakú judikatúru, ktorá hovorí o šikanóznom výkone práva, o vytváraní nových informácií, o tom, čo je, alebo nie je povinná osoba potrebná vytvoriť. A teraz, a na to tiež upozorňuje pán prezident, hrozí chaos, keď sa do toho zavedie nový pojem, keď novým spôsobom sa budú odmietať žiadosti, resp. budú sa žiadosti odmietať spôsobom, že sa bude vyžadovať úhrada za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, na čo neexistuje aplikačná prax, na čo neexistuje judikatúra a bude sa to navzájom krížiť a biť s tým, čo je dnes možné vyriešiť pomocou aplikačnej praxe a pomocou judikatúry.
A pán prezident netvrdí, že nie je možné poskytnúť alebo podmieniť poskytnutie niektorých informácií zaplatením finančnej úhrady. Napokon už dnes to tak je vo vzťahu k niektorým materiálnym nákladom. Problém je, že je tam priestor pre svojvôľu. Nie je tam nejaká vyhláška, ktorá by stanovovala spôsob, akým sa určuje výška úhrady a akým sa ktoré úkony majú spoplatňovať, čiže opäť nejasnosť, opäť priestor pre svojvôľu.
A zároveň argumentuje pán prezident, čo je argument, ktorý, myslím, že nezaznel v tejto podobe v rozprave, aspoň čo si pamätám, je, že zákon neobsahuje žiadnu úpravu odstránenia tvrdosti zákona pre žiadateľov, ktorí by vzhľadom na ich osobné pomery nemohli objektívne takúto úhradu zaplatiť, a tým by došlo k zmareniu ich práva na informácie. Ten argument sa objavil v podobe, že je zvláštne, že vládna koalícia tvorená tromi stranami, z ktorých dve sa deklarujú ako sociálnodemokratické, tu idú vytvárať obmedzenie prístupu k informáciám pre chudobnejších ľudí, ktorí si nebudú môcť tie informácie môcť dovoliť zaplatiť. Tak to je také, že v tomto prípade sa pán prezident, na rozdiel od poslancov koalície, ktorí za to hlasovali, zachoval trošku sociálnodemokraticky, keď to mám takto povedať.
Ďalej pán prezident upozorňuje na nejasnosť tých inštitútov, ktoré sú tam zavedené, teda oznámenie požiadavky zaplatenia úhrady za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, ako aj spôsob odloženia žiadosti, ktorý sa bije s tým, že na inom mieste je možné odloženie žiadosti vtedy, ak žiadateľ nedoplní žiadosť tak, aby mohla byť vybavená. Upozorňuje pán prezident, že Správny poriadok nepozná možnosť odloženia veci bez vydania rozhodnutia, v tomto prípade sa to tak deje. Čiže nie je možné uplatniť ani úpravu, ktorá je v infozákone, ani úpravu, ktorá je v Správnom poriadku. Rovnako tá námietka žiadateľa nie je dostatočne upravená postupom, tak ako by to bolo v Českej republike. A to som u pána prezidenta nenašiel alebo možno áno, ale nepozná to ani Správny poriadok, to je tiež niečo, čo som tu ja demonštroval v druhom čítaní, keď som prešiel všetky ustanovenia, keď námietku, keď slovo námietka je spomenuté v Správnom poriadku a ani jedno, ani jedno nie je použiteľné na túto situáciu. Čiže tá námietka, ako bola vnesená do zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nie je nijako upravená v Správnom poriadku a nemožno sa odvolávať na to, že možno postupovať podľa Správneho poriadku, lebo nemožno.
Zákon, ktorý schválila koalícia je zlý, neodôvodnene zasahuje do práva na slobodný prístup k informáciám a optimálnym riešením bude, ak pri opätovnom prerokovaní pri hlasovaní zajtra o jedenástej predpokladám, nebude ten zákon vôbec schválený. Ak by mal byť schválený, tak dúfam, že si vládna koalícia zoberie k srdcu tie pripomienky pána prezidenta, lebo v prípade, že by aspoň tým pripomienkam Národná rada vyhovela, tak by ten zákon bol zlý iba v tom, že by zbytočne a neodôvodnene predlžoval lehotu na vybavenie žiadosti o prístup k informácii z 8 pracovných dní na 12 pracovných dní. To by síce bolo zlé, ale aspoň je to jednoznačné ustanovenie. Tie zvyšné ustanovenia, ktoré namieta vo svojom vete aj pán prezident, sú gumené a vytvárajú priestor pre svojvôľu.
Tak budem veľmi pozorne sledovať, ako sa vládna koalícia postaví k pripomienkam pána prezidenta, doteraz pripomienkam pána prezidenta zvykla vyhovieť. Zobrala do úvahy argumentáciu, ktorá častokrát sa veľmi podobala tej argumentácii, s ktorou pri schvaľovaní zákona vystupovala opozícia, vystupovala občianska verejnosť, ale ako hovorím, teraz sme v novej situácii. Teraz nerokujeme o vete, ktoré by sa vzťahovalo na niečo, čo bolo doplnené do návrhu zákona až v rámci druhého čítania. Teraz sa to veto týka podstaty zákona, o to dôležitejšie je, ako sa parlamentná väčšina v tomto prípade zachová. Ďakujem.
Skryt prepis
