Videokanál poslanca

Rady, kolegyne, kolegovia, a ešte jeden rozmer tej diskusie o možnej pravdepodobnej protiústavnosti navrhovanej sankcie menších obecných prác by som chcel vniesť do tejto rozpravy. A z pohľadu nás poslancov sa tá diskusia začala až v parlamente. Začala sa na pôde ústavnoprávneho výboru, výboru pre ľudské práva a teraz prebieha v pléne, bola odštartovaná upozornením odboru legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky na možnú protiústavnosť sankcie menších obecných prác s poukázaním na čl. 18 ústavy. Ale treba povedať, že to nie je začiatok tej debaty o možnej protiústavnosti menších obecných prác, že podobná diskusia a sa bude forma primeranej odohrala aj počas medzirezortného pripomienkového konania a dokonca ešte pred medzirezortným pripomienkovým konaním zrejme. Ministerstvo vnútra dalo do pripomienkového konania návrh novely priestupkového zákona vo forme, ktorý neoperoval s termínom menšie obecné práce, ale používal termín menšie obecné služby. Teda termín, ktorý je použitý aj v čl. 18 ods. 2 ústavy. A ako jedna z výnimiek zo zákazu nútených prác, ale práve v dôsledku predrezortného pripomienkového konania bol termín menšie obecné služby nahradený termínom menšie obecné práce. Práve preto, že mňa čaká pecná. Služby alebo práce ako sankcia v priestupkovom zákone nezodpovedá tomu, čo ústava považuje ako výnimku podľa ods. 2 písmena e), teda menšie obecné služby na základe zákona. A už tam v pripomienkovom konaní, najmä v pripomienkach Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Únie miest Slovenska, sa vyskytlo upozornenie na možný rozpor navrhovanej právnej úpravy ako s ústavou, tak s medzinárodnými záväzkami. Dovolím si teraz vychádzať z vyhodnotenia medzirezortného pripomienkového konania, ako je zverejnené aj na Vážne chráňte pri prerokovaní tohto návrhu zákona vo vláde, ale aj na portáli SLOV-LEX, kde jednou z požiadaviek Generálnej prokuratúry je návrh upraviť ustanovenie o uložení menších obecných služieb páchateľovi priestupku len na základe explicitného dobrovoľného súhlasu páchateľa, jeho vedomého výberu tohto druhu sankcie. A upozorňuje sa, že pri treste povinnej práce podľa § 54 Trestného zákona už od 6. augusta 2024 nie je súhlas páchateľa podmienkou na uloženie tohto druhu trestu, avšak tento druh trestu ukladá súd. O sankciách menších obecných služieb rozhoduje orgán štátnej správy. Používam termín menšie obecné služby, pretože v pripomienkovom konaní návrh počítal s menšími obecnými službami. A že následne sa to zmenilo na menšie obecné práce, a teda budem tu citovať z vyhodnotenia medzirezortného pripomienkového konania, ktoré ešte pracuje s týmto termínom menšie obecné služby, nie menšie obecné práce, ako je to dnes. A Generálna prokuratúra upozorňuje, že právny pojem menšie obecné služby nie je expressis verbis upravený v slovenskom právnom poriadku. Je tam odkaz na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého sa za nútenú prácu na účely príslušného článku nepovažuje, a je tá úprava analogická tej úprave v čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, a tam sú v dohovore tie výnimky definované ako: po a) práca bežne vykonávaná, vyžadovaná počas pozbavenia slobody podľa čl. 5 tohto dohovoru alebo v čase podmienečného prepustenia, po b) služba vojenského charakteru alebo v prípade osôb, ktoré odmietajú vojenskú službu z dôvodov svedomia v krajinách, kde sa takéto odmietnutie vojenskej služby uznáva, iná služba vyžadovaná namiesto povinnej vojenskej služby, po c) služba vyžadovaná v prípade núdze alebo pohromy ohrozujúcej život alebo blaho spoločnosti a po d) práca alebo služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností. A Generálna prokuratúra uvádza, že právny pojem menšia obecná služba je možné obsahovo definovať ako formu aktívnej činnosti vykonávanej pre obec za rôznymi účelmi v zmysle zákona o službách zamestnanosti alebo právny pojem menšej obecnej služby je možné obsahovo definovať aj ako služby organizované obcou v zmysle zákona o obecnom zriadení, ale Generálna prokuratúra, že menšie obecné služby. V zmysle zákona o službách zamestnanosti pojem menšej obecnej služby je možné obsahovo definovať aj ako služby organizované obcou v zmysle zákona o obecnom zriadení, ale Generálna prokuratúra, že menšie obecné služby nie sú nútenou službou podľa čl. 18 ods. 2 písmeno e) Ústavy Slovenskej republiky, ak sú vykonávané na základe zákona. Ide napríklad o právne predpisy ustanovujúce výkon štátnej sociálnej politiky alebo výkon územnej samosprávy. A Generálna prokuratúra tvrdí, že uloženie menších obecných služieb ako druhu sankcie za priestupok nie je samo o sebe v rozpore s čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak je v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. A uloženie menších obecných služieb ako druhu sankcie za priestupok bude podľa Generálnej prokuratúry v súlade s čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak – a teraz sú tam viaceré podmienky. Jednak, že tento druh sankcie je uložený na základe zákona a v spravodlivom konaní orgánom verejnej moci majúcim pôsobnosť vykonávať správne trestanie, v ktorom sa uplatňujú záruky spravodlivého procesu. Ale je tam podmienka, osoba má reálnu možnosť voľby druhu sankcie. Osoba súhlasí s výkonom menších obecných služieb. A takýto súhlas je daný vedome a dobrovoľne. A bolo sú tam ďalšie podmienky, že výkon týchto menších obecných služieb je primeraný, neponižujúci, ide o formu občianskej povinnosti a uloženie a vykonávanie tohto druhu sankcie podlieha súdnemu dohľadu. Ale je tam tá podmienka, ktorá nie je splnená. Osoba má reálnu možnosť voľby druhu sankcie a osoba súhlasí s výkonom menších obecných prác a obecných služieb a takýto súhlas je daný vedome a dobrovoľne. V niektorých veciach Ministerstvo vnútra vyšlo v ústrety tej argumentácii Generálnej prokuratúry a v tejto veci nie. A v zásade, keby vyšlo, tak je to v rozpore s tou filozofiou, že sa menšie obecné práce majú uplatniť ako sankcia práve v situáciách, keď sa zdá, že pokuta, finančný trest je nedostatočná a nevedie k náprave. A opakujem, že rozumiem tej logike, ale nemôžeme ísť v rozpore s našimi medzinárodnými záväzkami, v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nemôžeme ísť ani v rozpore s ústavou. A podľa môjho názoru ten rozpor s ústavou je tam taký explicitný, že ani tá podmienka možnosti výberu sankcie alebo teda dobrovoľnosti a súhlasu páchateľa s touto sankciou by ten rozpor s ústavou podľa môjho názoru neprekonala, aj keď možno by v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva prekonala ten možný rozpor s dohovorom podľa názoru Generálnej prokuratúry. No a nemenej zaujímavé sú pripomienky Únie miest Slovenska, ktorá sa na to pozrela z pohľadu združenia zastupujúceho mestá, teda obce, ktoré budú časť toho vykonávať a na ktoré môže negatívne dopadnúť, ak bude táto právna úprava protiústavná, alebo to by mohlo mať aj následky aj vo vzťahu k obciam. A teda, čo žiada Únia miest alebo čo žiadala Únia miest v pripomienkovom konaní? Tvrdila, že namietame ústavnoprávnu a ľudskoprávnu spornosť prípustnosti trestu povinnej práce formou menších obecných služieb a odmietame navrhovanú právnu úpravu. Žiadame tento a nadväzujúce novelizačné body vypustiť. A upozornila, že tento navrhovaný trest je trestom, o ktorého uplatnení a výške má rozhodovať správny orgán. A teda menšie obecné služby sú konštrukt, ktorý v Európskom dohovore ľudských práv, ktorý v oblasti ľudských práv tvorí obsah Ústavy SR, zavádza ako jednu z výnimiek zakázaného otroctva a nútenej práce a výnimkami podľa tohto zákazu sú práca bežne vyžadovaná počas pozbavenia slobody v rámci trestu odňatia slobody alebo v rámci podmienečného prepustenia alebo práca alebo služby, ktoré tvoria súčasť bežných občianskych povinností. Tú službu vojenského charakteru alebo náhradnú službu vyžadovanú v prípade núdze alebo pohromy dávam nabok, lebo teda o tom som hovoril už v predchádzajúcom vystúpení, že to nemá žiadny súvis. Áno. Únia miest tvrdí, že ten prvý bod, teda práca bežne vykonávaná počas pozbavenia slobody v rámci trestu odňatia slobody alebo v čase podmienečného prepustenia, ani jedno, ani druhé nie je priestupok. Má následne pramene v nasledujúcom článku, v ktorom sa garantuje právo na slobodu a bezpečnosť. Zásah do slobody je možný len na základe rozhodnutia zákonného súdu a pri dodržaní ďalších pravidiel, akými sú napríklad právo na obhajobu, poskytnutie verejného obhajcu a podobne. Uloženie povinnosti vykonávať prácu bez spravodlivej finančnej satisfakcie je prípustné len ako súčasť trestu odňatia slobody alebo ako alternatíva za trest odňatia slobody, čiže z dohovoru vyplýva to isté, čo z Ústavy Slovenskej republiky. A Únia miest pokračuje, že pojem menšie obecné služby v ústave zodpovedá poslednému bodu. A jeho obsahom sú občianske povinnosti, ktoré sú občania povinní vykonávať bez nároku na odmenu. Príkladom takejto bezodplatnej povinnosti môže byť povinnosť dostaviť sa na výzvu orgánu verejnej moci na určené miesto. V niektorých štátoch je tradícia losovaných zástupcov z ľudu pri súdoch a v rôznych komisiách, v ktorých členstvo je bezplatné a povinné. V zákonoch v rôznych spolkových štátoch je zakotvená napríklad povinnosť určených osôb, dospelých mužov, byť členom a vykonávať činnosť požiarnej hliadky, prípadne starostlivosť o schodnosť chodníka pred domom, povinnosť, ktorej pramene sú v rímskom práve a stále platí v mnohých štátoch a mestách. Argumentuje Únia miest a vyvodzuje z toho, že je úplne zrejmé, že obsah menších obecných služieb, respektíve bežných občianskych povinností je zásadne odlišný od zámeru, ktorý je predkladaný v zákone o priestupkoch. Napriek tomu viaceré štáty Európskej únie poznajú a aplikujú tresty povinnej práce aj za delikty, ktoré by sme mohli považovať za priestupky. Nemáme ale vedomosť ani o jednom, ktorý by ukladal tresty povinnej práce rozhodnutím úradníka a nie zákonného sudcu. Je tu teda zjavná námietka, po tej námietke Generálnej prokuratúry, že má tam byť možnosť výberu sankcie zo strany páchateľa, tak je tu námietka zo strany Únie miest, že áno, aj za priestupky je možné ukladať, ale na základe rozhodnutia zákonného sudcu. A tvrdia, že nepoznajú žiadnu inú krajinu Európskej únie, v ktorej by to bolo možné na základe rozhodnutia správneho orgánu. Žiadne vysporiadanie sa s týmto. A teraz pre mňa jedna z najzaujímavejších častí toho vyhodnotenia pripomienkového konania a teraz citujem z pripomienky Únie miest, ktorá bola vznesená v pripomienkovom konaní a z ktorej teda vyplýva, že už predtým sa uskutočnilo nejaké rokovanie na túto tému. Citujem: „Na rokovaní na pôde Ministerstva vnútra bol tento rozpor so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom, predmetom diskusie medzi Úniou miest a Ministerstvom spravodlivosti, kde bez jasnej argumentácie Ministerstvo spravodlivosti uviedlo, že ide o riešenie súladné s ústavou.“ Čiže ešte pred tým, ako začalo medzirezortné pripomienkové konanie, prišlo k nejakému rokovaniu, na ktorom Únia miest upozornila na možnú protiústavnosť a rozpor s dohovorom. Ministerstvo spravodlivosti na to reagovalo, že ide o riešenie súladné s ústavou, bez toho, aby to nejako vysvetlilo. Únia miest pokračuje: „Napriek tomu ani v dôvodovej správe, ani v iných podkladoch nie je súladnosť s Ústavou Slovenskej republiky nijako argumentačne podložená. V doložke zlučiteľnosti, ktorá tvorí povinné prílohy, napriek tomu, že zákaz povinných prác je obsahom čl. 5 Charty základných práv EÚ, nie je súlad s týmto základným právom EÚ ani len spomenutý.“ Čiže ja som považoval za nehorázne, že Ministerstvo vnútra sa na pôde ústavnoprávneho výboru nijako nevyjadrilo k tej pripomienke odboru legislatívy, ktorá namietala, že zákon je možno protiústavný, alebo teda upozornila na možný nesúlad návrhu zákona v bode o zavedení menších obecných prác s ústavou. Nijako sa nevyjadrilo k tomu, keď sme ako opoziční poslanci a poslankyne na to upozorňovali, citovali sme z ústavy a argumentovali sme, že žiadna z tých výnimiek v čl. 18 ods. 2 sa nevzťahuje na takto definované menšie obecné práce ako sankciu za priestupok. Ale teraz musím konštatovať, že to je iba taká špička ľadovca z tej nehoráznosti Ministerstva vnútra a v tomto prípade asi aj Ministerstva spravodlivosti, lebo oni toto isté riešili v medzirezortnom pripomienkovom konaní, dokonca ešte na nejakom rokovaní pred medzirezortným pripomienkovým konaním a nepovažovali za potrebné dať do dôvodovej správy argumentáciu, v ktorej by dali svoj pohľad na to, prečo si myslia, že ten návrh je v súlade s ústavou. Lebo teda nepredpokladajme, že štátny orgán ako ministerstvo alebo vláda vedome dajú do parlamentu návrh zákona, ktorý je protiústavný, že majú asi iný pohľad, ale ten pohľad pred nami zatajujú. Nedali ho do dôvodovej správy, nevyjadril sa k tomu pán minister alebo zastupujúci pán minister, keď ho uvádzal, nereagovala na to pani štátna tajomníčka Ministerstva vnútra na ústavnoprávnom výbore, ani žiadny z prítomných zamestnancov na ústavnoprávnom výbore. Nereaguje na to žiadny koaličný poslanec, ani žiadny člen vlády, ktorý tu práve sedí počas rozpravy o tomto návrhu zákona. Ani jeden jediný argument, že by to bolo v poriadku. A teda, aby som uzavrel, tak Únia miest konštatuje, že zásadné riziká vyhlásenia takéhoto ukladania trestu za protizákonné pre obce môžu plynúť pri sankciách uložených obcami, nakoľko po vyhlásení takéhoto postupu za protiústavný by mohli byť voči obciam uplatňované požiadavky na reštitúciu. V širšom kontexte však ukladanie takýchto trestov, ktoré by následne boli vyhlásené za protizákonné, mohlo a s veľkou pravdepodobnosťou aj viedlo k odškodňovaniu reálnych páchateľov priestupkov, čo by ešte viac erodovalo vieru v spravodlivosť a posilnilo by protisystémové tendencie v spoločnosti. Je preto namieste odmietnuť túto formu zavádzania trestu povinnej práce a trvať na tom, aby bolo uplatnené riešenie, ktoré je bežné aj v aplikačnej praxi iných štátov Európskej únie. Čiže Únia miest ako reprezentant relevantnej časti samospráv slovenských obcí, respektíve miest, vás tu upozorňuje, že idete schváliť protiústavnú sankciu, ktorá, ak to bude napadnuté na Ústavnom súde, a ja teda by som mal také tušenie, že by to aj mohlo byť napadnuté na Ústavnom súde a z toho, ako to vidím, som dosť hlboko presvedčený, že Ústavný súd povie, že je to protiústavné, tak to môže spôsobiť tým obciam, ktoré tie priestupky budú ukladať, lebo tak, ako ste tu chceli mať priestupkovú amnestiu za porušovanie covidových opatrení, tak toto by bola situácia, že Ústavný súd povie, že nejaká sankcia je protiústavná, tak tí, ktorým bola uložená tá sankcia, sa budú môcť domáhať nejakej nápravy, čo si myslím, že bude odrádzať obce od toho, aby boli ochotné uplatňovať tento trest, lebo sa tým vedome vystavia riziku, že keď Ústavný súd konštatuje, že táto sankcia bola protiústavná, tak tí páchatelia priestupkov, nie nevinné osoby, páchatelia priestupkov, ktorí boli uznaní z toho, že spáchali nejaký priestupok, budú mať právny základ na to, aby vymáhali náhradu za to, že boli podrobení trestu, ktorý je protiústavný. Čiže nielen, že to je nejaký teoretický problém, že idete schváliť sankciu, ktorá je protiústavná, ktorá je v rozpore s dohovorom, ktorá môže byť vyhlásená za protiústavnú Ústavným súdom. Ale môže to spôsobiť aj praktické problémy tým obciam, ktorých súčinnosť je potrebná pri uplatňovaní tejto sankcie, lebo oni sa vystavia tomu, že budú následne potom, čo bude konštatované Ústavným súdom, že je to protiústavné, čeliť hrozbe nejakých žalôb alebo snahe o reštitúciu toho konania, čiže môžu byť postihnuté. Čiže zavádzate aj sankciu, ktorá je spojená s tým, že tí, ktorí ju majú vlastne vykonávať, budú brzdení v tom, aby sa ju snažili vykonávať, lebo nad nimi bude visieť tá sekera. Reštitúciu toho konania, čiže môže byť postihnuté. Čiže zavádzate aj sankciu, ktorá je spojená s tým, že tí, ktorí ju majú vlastne vykonávať, budú brzdení v tom, aby sa ju snažili vykonávať, lebo nad nimi bude visieť tá sekera, že bude o tom rozhodovať Ústavný súd a ten Ústavný súd rozhodne možno a vyzerá to tak dosť presvedčivo, že by mohol rozhodnúť, že je to protiústavné a potom my, obce, ktoré to vykonávame, budeme s tým mať problém. Čiže ja sa len teraz čudujem tomu tichu, ktoré tu počujem zo strany ministra vnútra a zo strany ostatných predstaviteľov vládnej koalície pri takto vážnych pochybnostiach, ktoré môžu mať takto vážne aj praktické dôsledky. Ďakujem. Ďakujem.

Ďakujem za reakciu. Ja by som tiež teda očakával, že pán minister sa prihlási do rozpravy a vysvetlí nám, že na základe čoho sa domnieva, že menšie obecné práce sú v súlade s ústavou, keď tu bola vyslovená pochybnosť zo strany parlamentnej legislatívy, povedal by som, že konštatovanie zo strany parlamentnej opozície, že toto riešenie nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. A teda možno sa nedočkáme žiadneho vysvetlenia, lebo to už tak chodí, že vládni politici častokrát nemajú žiadnu potrebu reagovať na výhrady zo strany opozície, ale v tomto prípade sme v situácii, že nereagujú na výhrady zo strany parlamentnej legislatívy, čo teda obvykle aj predstavitelia tejto vlády robia, lebo parlamentná legislatíva nie je nástrojom koalície ani opozície, ale dbá o to, aby zákony boli prijímané korektne a v súlade s ústavou v tomto prípade. Čo sa práve nedeje. A teda ja len tak vyslovujem otázku, že či, ak teraz pán minister to nevysvetlí a nebude k tomu nejaké presvedčivé zdôvodnenie, lebo nie je ani v dôvodovej správe, nebolo v úvodnom slove, nezaznelo vo výboroch, vôbec nikde nezaznelo žiadne, nie že presvedčivé, ale žiadne relevantné zdôvodnenie, takže či si to nevšimnú v prezidentskej kancelárii a nebudeme sa tu tým zaoberať znova, lebo pán prezident začal vracať minimálne tie prílepky, ktoré sú zjavne v rozpore s rokovacím poriadkom, tak keď narazí na niečo, čo je zjavne v rozpore s ústavou, tak by mal postupovať minimálne rovnakým spôsobom, ako postupuje v prípade prílepkov, lebo z hľadiska kvality legislatívy je to rovnako veľké, ak nie ešte väčšie previnenie. Ďakujem.

Budem hovoriť o podobnej téme alebo o rovnakej téme ako pani poslankyňa Plaváková. Tiež využijem, že je tu pán minister a myslím si, že tú analýzu, ktorú spomínala, ktorú spomínala pani Stanka, tajomníčka Kurilovská, na zasadnutí ústavnoprávneho výboru nemôže mať ministerstvo, pretože žiadna taká analýza nemôže existovať, pretože to ustanovenie o menších obecných prácach je zjavne protiústavné. Ale že úplne zjavne, lebo sú prípady, keď je to také, že sú pochybnosti, sú možné rôzne výklady, ale v tomto prípade proste niečo je napísané v ústave a to, čo je napísané v návrhu zákona, je v rozpore s tým, čo je napísané v ústave. Tiež teda spomeniem, že nás na to upozornil odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady, ktorý konštatuje, že uloženie menších obecných prác ako druh sankcie za priestupok sa môže javiť ako problematické. Môže vyvolávať ústavnoprávne pochybnosti, a to najmä vo vzťahu k čl. 18 ústavy. A je otázne, či sa dá čl. 18 ods. 2 ústavy interpretovať tak, aby zahŕňal navrhovaný trest, sankciu za priestupok, o ktorom by nerozhodoval súd, ale orgán verejnej moci, správny orgán. Zároveň návrh zákona nepočíta s podmienkou výslovného súhlasu páchateľa s výkonom týchto prác. Poukazujeme preto na skutočnosť: čím môže byť trest uloženie obecných prác? Uložený bez súhlasu páchateľa a či je možné ho považovať za primeraný, keďže podľa návrhu zákona by mohol byť uložený za akýkoľvek priestupok. To, prečo hovorím, že tá situácia je jasná napriek tomu, že odbor legislatívy a aproximácie práva to napísal takým uhladeným spôsobom, tak v ústave sú zadefinované nejaké práva a slobody. A vo väčšine článkov, ktoré upravujú nejaké práva a slobody, je zadefinovaná aj možnosť a podmienky obmedzenia toho-ktorého práva. Ale tá možnosť a podmienky obmedzenia konkrétnych základných práv a slobôd bývajú väčšinou také rámcové, všeobecné a je ich potom potrebné nejakým spôsobom interpretovať. Interpretuje to zákonodarca tým, že schvaľuje konkrétne zákony, ktorými tie slobody obmedzuje, a potom Ústavný súd rozhoduje, či je to v intenciách toho vymedzenia, ktoré je zadefinované v ústave. Aby som nehovoril len všeobecne. V čl. 20 je definované vlastnícke právo a v ods. 4 čl. 20 je napísané, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Čiže nevyhnutná miera. Čo je to nevyhnutná miera? Verejný záujem. Rôznym spôsobom môže byť interpretovaný verejný záujem. Na základe zákona, to je jasné, a za primeranú náhradu, to by tiež mohlo byť viac-menej jasné, ale tiež tá primeranosť môže byť rôznym spôsobom definovaná. Ale je to všeobecné vymedzenie. Čl. 26 upravuje slobodu prejavu a právo šíriť a vyhľadávať informácie. Opäť v ods. 4 je zadefinované obmedzenie. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, to je jasné, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Čiže, ak dám nabok „zákonom“, to je jasné, tak opäť má ísť o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Tam opäť je to na interpretácii toho, čo je nevyhnutné. A potom sú tam tie účely: na ochranu práva, slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Keď si spomeniem, že podobným spôsobom je vymedzené skrátené legislatívne konanie. Je to na interpretácii toho, čo je nevyhnutné. A potom sú tam tie účely: na ochranu práva, slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Keď si spomeniem, že podobným spôsobom je vymedzené skrátené legislatívne konanie, respektíve dôvody skráteného legislatívneho konania a čo vy všetko ste schopní tvrdiť, že je nevyhnutné a v záujme akých cieľov, ako to viete našiť, tak opäť je to niečo, s čím sa dá hýbať. Ale ten čl. 18 ods. 2, kde sú, kde sú stanovené obmedzenia zo zákazu nútených prác alebo nútených služieb, nie je takto všeobecný. Je úplne konkrétny. A teda čl. 18 ods. 1 hovorí o tom, že nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby a ods. 2 hovorí, že ustanovenia ods. 1 sa nevzťahujú na a potom je tam päť písmen, ktoré obsahujú rôzne výnimky z toho zákazu. A tri z nich sú už na prvý pohľad nesúvisiace s tými menšími obecnými prácami ako sankciou za priestupok. Béčko je vojenská služba alebo iná služba ustanovená zákonom namiesto povinnej vojenskej služby. Žiadny súvis. C je služba vykonávaná na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty. Opäť žiadny súvis s priestupkovým zákonom a D je konanie uložené zákonom na ochranu života a zdravia alebo práv iných. Opäť zjavne to nemá žiadny súvis so zákonom o priestupkoch. No a potom sú tam dve písmená, ktoré teoreticky by mohli mať nejaký vzťah k priestupkovému zákonu. V písmene E je ako výnimka definovaná, že menšie obecné služby na základe zákona. A toto podľa tej rozpravy bolo vlastne myslené pôvodne tak, že tie menšie obecné práce sú menšie obecné služby. No len v zákone, v návrhu zákona v § 15a, ktorý upravuje menšie obecné práce, ods. 8 znie: „Výkon menších obecných prác podľa tohto zákona sa nepovažuje za výkon menších obecných služieb podľa osobitných predpisov.“ Čiže škrtáme písmeno E. Nemôže to byť ani výkon menších obecných služieb. A na začiatku je záchrana. Ostáva nám písmeno A, ktoré hovorí, že výnimkou sú práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. A počas rozpravy na ústavnoprávnom výbore došlo teda k tomu, že predkladatelia sa odvolávali, že áno, asi je to písmeno A, no ale to písmeno A to nemôže byť, lebo sme v režime priestupkového zákona, navrhujú sa menšie obecné práce ako sankcia za priestupok, za konanie, ktoré je priestupkom. A písmeno A hovorí, že sú to práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody, ale keď niekto spácha priestupok, tak nie je vo výkone trestu odňatia slobody. Alebo druhá možnosť, osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Ale priestupok a sankcia za priestupok nie je nahrádzanie trestu odňatia slobody. Trest odňatia slobody a tie tresty, ktoré ho nahrádzajú, sú upravené v Trestnom zákone. A objasňujú sa v rámci trestného konania. Sankciu neukladá správny orgán, ale ukladá a rozhoduje o nej súd. Čiže tam neexistuje, že by písmeno A, ktoré zjavne a úplne explicitne sa týka trestného konania a trestov ukladaných v rámci trestného konania, mohlo byť vykladané tak široko, že by zahŕňalo aj priestupkové konanie, ktoré nie je trestné konanie. Veď je ho správny orgán a nerozhoduje súd, ale správny orgán. Nie je tam trest odňatia slobody ako možná sankcia. Nie je možné, aby písmeno A zahŕňalo aj priestupkové konanie. Čiže ja len zrekapitulujem. Máme tu päť výnimiek zo zákazu nútených prác alebo nútených služieb. Tri sú zjavne mimo, nemajú nijaký súvis s priestupkovým zákonom. Jedna teoreticky, keby to chcel niekto tak vykladať, by možno aj mohla – tie menšie obecné služby –, ale samotný zákonodarca vylučuje menšie obecné služby, lebo tie majú iný charakter. To teraz nejdem rozoberať, ale priamo v zákone je explicitne napísané, že menšie obecné práce nie sú menšie obecné služby, čiže škrtáme aj písmeno E a ostáva nám písmeno A, ktoré, keď iba tak odvrknete na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, že z analýzy nám vyšlo, že by to mohlo byť písmeno A, tak, ak si neprečítate to písmeno A, tak sa s tým môžete uspokojiť, ale ak si to písmeno A prečítate, tak je zjavné, že písmeno A sa vzťahuje na Trestný zákon a trestné konanie, nie na priestupkový zákon a priestupkové konanie a je to úplne jasné. Čiže v čl. 18 ods. 1 máte zákaz nútených prác. V ods. 2 máte päť výnimiek z toho zákazu a ani jedna z tých piatich výnimiek nie je použiteľná na vami navrhované menšie obecné práce. Tak aj ja si dovolím apelovať na pána ministra, aby na pôde Národnej rady vysvetlil tie pochybnosti o nesúlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, pochybnosti, ktoré zazneli v stanovisku parlamentnej legislatívy, o ktorých sme hovorili na pôde ústavnoprávneho výboru, predpokladám, že aj na pôde ľudskoprávneho výboru a opakovane aj v piatok, aj dnes o nich hovoríme v pléne. A nie sú to pochybnosti také, že ja si myslím, ale sú to pochybnosti také, že som vám tu prečítal celé znenie ods. 2 v čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí o výnimkách a myslím, že som jednoznačne preukázal, že žiadna z tých výnimiek nie je použiteľná. Tak pokiaľ nechcete vedome prijať protiústavný zákon, tak by ste sa mali aspoň pokúsiť obhájiť ústavnosť vami navrhovaného riešenia, aj keď uznávam, že by ste to mali ťažké a že je to vlastne nemožné. Ďakujem.

Budem hovoriť o podobnej téme alebo o rovnakej téme ako pani poslankyňa Plaváková. Tiež využijem, že je tu pán minister a myslím si, že tú analýzu, ktorú spomínala, ktorú spomínala pani Stanka, tajomníčka Kurilovská, na zasadnutí ústavnoprávneho výboru nemôže mať ministerstvo, pretože žiadna taká analýza nemôže existovať, pretože to ustanovenie o menších obecných prácach je zjavne protiústavné. Ale že úplne zjavne, lebo sú prípady, keď je to také, že sú pochybnosti, sú možné rôzne výklady, ale v tomto prípade proste niečo je napísané v ústave a to, čo je napísané v návrhu zákona, je v rozpore s tým, čo je napísané v ústave. Tiež teda spomeniem, že nás na to upozornil odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady, ktorý konštatuje, že uloženie menších obecných prác ako druh sankcie za priestupok sa môže javiť ako problematické. Môže vyvolávať ústavnoprávne pochybnosti, a to najmä vo vzťahu k čl. 18 ústavy. A je otázne, či sa dá čl. 18 ods. 2 ústavy interpretovať tak, aby zahŕňal navrhovaný trest, sankciu za priestupok, o ktorom by nerozhodoval súd, ale orgán verejnej moci, správny orgán. Zároveň návrh zákona nepočíta s podmienkou výslovného súhlasu páchateľa s výkonom týchto prác. Poukazujeme preto na skutočnosť: čím môže byť trest uloženie obecných prác? Uložený bez súhlasu páchateľa a či je možné ho považovať za primeraný, keďže podľa návrhu zákona by mohol byť uložený za akýkoľvek priestupok. To, prečo hovorím, že tá situácia je jasná napriek tomu, že odbor legislatívy a aproximácie práva to napísal takým uhladeným spôsobom, tak v ústave sú zadefinované nejaké práva a slobody. A vo väčšine článkov, ktoré upravujú nejaké práva a slobody, je zadefinovaná aj možnosť a podmienky obmedzenia toho-ktorého práva. Ale tá možnosť a podmienky obmedzenia konkrétnych základných práv a slobôd bývajú väčšinou také rámcové, všeobecné a je ich potom potrebné nejakým spôsobom interpretovať. Interpretuje to zákonodarca tým, že schvaľuje konkrétne zákony, ktorými tie slobody obmedzuje, a potom Ústavný súd rozhoduje, či je to v intenciách toho vymedzenia, ktoré je zadefinované v ústave. Aby som nehovoril len všeobecne. V čl. 20 je definované vlastnícke právo a v ods. 4 čl. 20 je napísané, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Čiže nevyhnutná miera. Čo je to nevyhnutná miera? Verejný záujem. Rôznym spôsobom môže byť interpretovaný verejný záujem. Na základe zákona, to je jasné, a za primeranú náhradu, to by tiež mohlo byť viac-menej jasné, ale tiež tá primeranosť môže byť rôznym spôsobom definovaná. Ale je to všeobecné vymedzenie. Čl. 26 upravuje slobodu prejavu a právo šíriť a vyhľadávať informácie. Opäť v ods. 4 je zadefinované obmedzenie. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, to je jasné, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Čiže, ak dám nabok „zákonom“, to je jasné, tak opäť má ísť o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Tam opäť je to na interpretácii toho, čo je nevyhnutné. A potom sú tam tie účely: na ochranu práva, slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Keď si spomeniem, že podobným spôsobom je vymedzené skrátené legislatívne konanie. Je to na interpretácii toho, čo je nevyhnutné. A potom sú tam tie účely: na ochranu práva, slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Keď si spomeniem, že podobným spôsobom je vymedzené skrátené legislatívne konanie, respektíve dôvody skráteného legislatívneho konania a čo vy všetko ste schopní tvrdiť, že je nevyhnutné a v záujme akých cieľov, ako to viete našiť, tak opäť je to niečo, s čím sa dá hýbať. Ale ten čl. 18 ods. 2, kde sú, kde sú stanovené obmedzenia zo zákazu nútených prác alebo nútených služieb, nie je takto všeobecný. Je úplne konkrétny. A teda čl. 18 ods. 1 hovorí o tom, že nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby a ods. 2 hovorí, že ustanovenia ods. 1 sa nevzťahujú na a potom je tam päť písmen, ktoré obsahujú rôzne výnimky z toho zákazu. A tri z nich sú už na prvý pohľad nesúvisiace s tými menšími obecnými prácami ako sankciou za priestupok. Béčko je vojenská služba alebo iná služba ustanovená zákonom namiesto povinnej vojenskej služby. Žiadny súvis. C je služba vykonávaná na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty. Opäť žiadny súvis s priestupkovým zákonom a D je konanie uložené zákonom na ochranu života a zdravia alebo práv iných. Opäť zjavne to nemá žiadny súvis so zákonom o priestupkoch. No a potom sú tam dve písmená, ktoré teoreticky by mohli mať nejaký vzťah k priestupkovému zákonu. V písmene E je ako výnimka definovaná, že menšie obecné služby na základe zákona. A toto podľa tej rozpravy bolo vlastne myslené pôvodne tak, že tie menšie obecné práce sú menšie obecné služby. No len v zákone, v návrhu zákona v § 15a, ktorý upravuje menšie obecné práce, ods. 8 znie: „Výkon menších obecných prác podľa tohto zákona sa nepovažuje za výkon menších obecných služieb podľa osobitných predpisov.“ Čiže škrtáme písmeno E. Nemôže to byť ani výkon menších obecných služieb. A na začiatku je záchrana. Ostáva nám písmeno A, ktoré hovorí, že výnimkou sú práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. A počas rozpravy na ústavnoprávnom výbore došlo teda k tomu, že predkladatelia sa odvolávali, že áno, asi je to písmeno A, no ale to písmeno A to nemôže byť, lebo sme v režime priestupkového zákona, navrhujú sa menšie obecné práce ako sankcia za priestupok, za konanie, ktoré je priestupkom. A písmeno A hovorí, že sú to práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody, ale keď niekto spácha priestupok, tak nie je vo výkone trestu odňatia slobody. Alebo druhá možnosť, osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Ale priestupok a sankcia za priestupok nie je nahrádzanie trestu odňatia slobody. Trest odňatia slobody a tie tresty, ktoré ho nahrádzajú, sú upravené v Trestnom zákone. A objasňujú sa v rámci trestného konania. Sankciu neukladá správny orgán, ale ukladá a rozhoduje o nej súd. Čiže tam neexistuje, že by písmeno A, ktoré zjavne a úplne explicitne sa týka trestného konania a trestov ukladaných v rámci trestného konania, mohlo byť vykladané tak široko, že by zahŕňalo aj priestupkové konanie, ktoré nie je trestné konanie. Veď je ho správny orgán a nerozhoduje súd, ale správny orgán. Nie je tam trest odňatia slobody ako možná sankcia. Nie je možné, aby písmeno A zahŕňalo aj priestupkové konanie. Čiže ja len zrekapitulujem. Máme tu päť výnimiek zo zákazu nútených prác alebo nútených služieb. Tri sú zjavne mimo, nemajú nijaký súvis s priestupkovým zákonom. Jedna teoreticky, keby to chcel niekto tak vykladať, by možno aj mohla – tie menšie obecné služby –, ale samotný zákonodarca vylučuje menšie obecné služby, lebo tie majú iný charakter. To teraz nejdem rozoberať, ale priamo v zákone je explicitne napísané, že menšie obecné práce nie sú menšie obecné služby, čiže škrtáme aj písmeno E a ostáva nám písmeno A, ktoré, keď iba tak odvrknete na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, že z analýzy nám vyšlo, že by to mohlo byť písmeno A, tak, ak si neprečítate to písmeno A, tak sa s tým môžete uspokojiť, ale ak si to písmeno A prečítate, tak je zjavné, že písmeno A sa vzťahuje na Trestný zákon a trestné konanie, nie na priestupkový zákon a priestupkové konanie a je to úplne jasné. Čiže v čl. 18 ods. 1 máte zákaz nútených prác. V ods. 2 máte päť výnimiek z toho zákazu a ani jedna z tých piatich výnimiek nie je použiteľná na vami navrhované menšie obecné práce. Tak aj ja si dovolím apelovať na pána ministra, aby na pôde Národnej rady vysvetlil tie pochybnosti o nesúlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, pochybnosti, ktoré zazneli v stanovisku parlamentnej legislatívy, o ktorých sme hovorili na pôde ústavnoprávneho výboru, predpokladám, že aj na pôde ľudskoprávneho výboru a opakovane aj v piatok, aj dnes o nich hovoríme v pléne. A nie sú to pochybnosti také, že ja si myslím, ale sú to pochybnosti také, že som vám tu prečítal celé znenie ods. 2 v čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí o výnimkách a myslím, že som jednoznačne preukázal, že žiadna z tých výnimiek nie je použiteľná. Tak pokiaľ nechcete vedome prijať protiústavný zákon, tak by ste sa mali aspoň pokúsiť obhájiť ústavnosť vami navrhovaného riešenia, aj keď uznávam, že by ste to mali ťažké a že je to vlastne nemožné. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Dušenka, ja sa chcem vyjadriť len teda k tomu vypusteniu priestupku na úseku práva na prístup k informáciám. A tak je to logické, že sa to vypúšťa, keďže súčasný stav je nelogický. Je nelogické, aby priestupok za to isté konanie bol upravený aj v osobitnom predpise, teda v zákone o slobodnom prístupe k informáciám v § 21a, a zároveň aj v tom § 42a v zákone o priestupkoch, čiže ono samotné to vypustenie túto logiku a teda je na mieste, že to bude iba na jednom mieste. A tá úprava v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, čo sa týka skutkových podstát, je zhodná. Tie isté skutkové podstaty tvoria predmet alebo skutkovú podstatu jedného aj druhého priestupku. A takže, keď sa vypustí tá duplicita, tak je to správna vec. Nespochybňujem tým nijako tú vašu kritiku, ktorá spočíva v tom, že pre občanov sa sankcie za priestupky zvyšujú, kým pre úradníkov, ktorí porušujú právo na informácie, ostanú nezmenené. Dokonca by som to doplnil, že v priestupkovom zákone je tá sankcia do 1659 € a v zákone o slobodnom prístupe do 1650. Čiže o 9 € sa dokonca znižuje horná hranica sankcie za porušenie tohto priestupku. Pamätaj, že ja kap.

A pani poslankyňa Bihariová, asi ja nie som ten vhodný poslanec, ktorý by mal obhajovať logiku nejakých tých koaličných návrhov, najmä keď s nimi zväčša nesúhlasím, ale istá logika by tam aj bola, že teda, keď nejaké konanie, ktoré do určitého momentu je trestným činom, prestane byť trestným činom, ale stane sa priestupkom, tak treba to ošetriť aj na strane priestupkového zákona, aby to nebolo až také benevolentné, že vlastne nijako nebude protiprávne konanie postihnuté alebo bude postihnuté iba nejako symbolicky a Prestane byť trestným činom, ale stane sa priestupkom, tak treba to ošetriť aj na strane priestupkového zákona, aby to nebolo až také benevolentné, že vlastne nijako nebude protiprávne konanie postihnuté alebo bude postihnuté iba nejako symbolicky a irelevantným spôsobom. Ale samozrejme, že ak sa také niečo malo spraviť, tak sa to malo spraviť naraz. Malo to byť premyslené, zanalyzované, dôkladne rozdiskutované s odborníkmi a potom aj s poslancami. Nie že jedno s pravým skrátenom legislatívnom konaní, ktoré začne na jeseň 2023. A druhé tak postupne robím niekedy v roku 2026, lebo však veď až teraz prichádzam na niečo, čo malo byť známe a čo malo byť urobené už vtedy, keď sa robili tie zmeny v trestnom zákone. A druhá vec je teda k tej protiústavnosti a menším obecným prácam. No ja nerozumiem, ako by sa to mohlo zmestiť do toho ods. 2 na základe toho, že je to preskúmateľné následne súdom, lebo to písmeno a vyložene hovorí, že sa to nevzťahuje na práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody. To nie sú tie osoby, alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody, ale priestupok nie je iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody, takže ani to posúdenie, následné preskúmanie takého rozhodnutia súdom podľa môjho názoru neumožní vložiť to do toho písmena a. Pani poslankyňa Števulová.

A pani poslankyňa Bihariová, asi ja nie som ten vhodný poslanec, ktorý by mal obhajovať logiku nejakých tých koaličných návrhov, najmä keď s nimi zväčša nesúhlasím, ale istá logika by tam aj bola, že teda, keď nejaké konanie, ktoré do určitého momentu je trestným činom, prestane byť trestným činom, ale stane sa priestupkom, tak treba to ošetriť aj na strane priestupkového zákona, aby to nebolo až také benevolentné, že vlastne nijako nebude protiprávne konanie postihnuté alebo bude postihnuté iba nejako symbolicky a Prestane byť trestným činom, ale stane sa priestupkom, tak treba to ošetriť aj na strane priestupkového zákona, aby to nebolo až také benevolentné, že vlastne nijako nebude protiprávne konanie postihnuté alebo bude postihnuté iba nejako symbolicky a irelevantným spôsobom. Ale samozrejme, že ak sa také niečo malo spraviť, tak sa to malo spraviť naraz. Malo to byť premyslené, zanalyzované, dôkladne rozdiskutované s odborníkmi a potom aj s poslancami. Nie že jedno s pravým skrátenom legislatívnom konaní, ktoré začne na jeseň 2023. A druhé tak postupne robím niekedy v roku 2026, lebo však veď až teraz prichádzam na niečo, čo malo byť známe a čo malo byť urobené už vtedy, keď sa robili tie zmeny v trestnom zákone. A druhá vec je teda k tej protiústavnosti a menším obecným prácam. No ja nerozumiem, ako by sa to mohlo zmestiť do toho ods. 2 na základe toho, že je to preskúmateľné následne súdom, lebo to písmeno a vyložene hovorí, že sa to nevzťahuje na práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody. To nie sú tie osoby, alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody, ale priestupok nie je iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody, takže ani to posúdenie, následné preskúmanie takého rozhodnutia súdom podľa môjho názoru neumožní vložiť to do toho písmena a. Pani poslankyňa Števulová.

Ďakujem kolegom za faktické poznámky, tento týždeň je taký zvláštny z hľadiska toho piatočkovania, alebo teda ja tu nietam kľudne. Podľa poriadku by sa malo hlasovať o 11:00 alebo 13:00. Už sa stáva takou tradíciou, že v piatok o 11:00 sa nehlasuje a naozaj stačí sa prísť písať. Ja neúplne zdieľam takú tú potrebu, že počítať poslancov, koľko ich tu je, lebo však ani opozičných poslancov tu zase nie je až tak veľa. A teda to, že tu niekto iba sedí bez toho, aby nejako aspoň počúval alebo podľa možnosti sa aj aktívne zapájal, nie je to najdôležitejšia vec na svete, keď niekoho to nezaujíma, dobre? Nemusí to byť. To, čo je ale z môjho pohľadu väčší problém, je, že nedostávame odpovede. Že predkladateľ neodpovedá. A to nie je také, že ja by som chcel niečo doplniť do toho zákona, dám ako opozičný poslanec návrh a viem, že mi ho neschvália, lebo však raz, dvakrát za 2 roky prejde niečo v opozícii. Ale toto sú pochybnosti o súlade návrhu zákona s ústavou a vo veľmi podstatnej veci, ktorá tvorí veľmi dôležitú súčasť toho zákona, a nič. Na ústavnoprávnom výbore nič, v pléne nič, predkladateľ nič, koaliční poslanci nič. No a aby som sa vrátil ešte aj k tej téme piatočku. Tento týždeň sme vlastne iba dvakrát hlasovali, ak nepočítam otvorenie a schvaľovanie programu schôdze, lebo teda v utorok o 17:00 sme hlasovali, v stredu sa nehlasovalo, lebo výjazdové zasadnutie vlády, a aj v štvrtok o 17:00 bolo hlasovanie zrušené.

Minister zdravotníctva. Vážené kolegyne, kolegovia, rokujeme o treťom alebo štvrtom bode, ktorý má uvádzať minister vnútra, ktorý sa zo zdravotných dôvodov ospravedlnil, takže uvádzajú jeho body. Kolegovia, viacerí z vás už na to upozornili a majú s tým problém. Ten piatok v parlamente je akýsi zakliaty, lebo tak sme zvyknutí na to, že v piatok sa rokuje o opozičných návrhoch zákonov. Teraz sa rokuje o vládnych návrhoch, tak a tiež to niektorí kolegovia z opozície kritizujú a teda pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš tu hovoril tiež pri uvádzaní návrhu zákona pána ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, že veď v piatok je normálny pracovný deň. No len v tom parlamente to tak nevyzerá. Nebudem tu rátať poslancov, ale prečo sa potom nehlasuje v piatok o 11:00, keď o 11:00 sa má hlasovať? No neviem, ale nenapadá mi iné vysvetlenie ako to, že nehlasuje sa preto, aby sa poslanci mohli prísť ráno podpísať do prezenčky a potom odísť preč a mať predĺžený víkend alebo robiť niečo iné, ale nesedieť v parlamente. Tak áno, ja súhlasím, piatok by mal byť normálny pracovný deň, tak ako je pre iných ľudí, ale normálny pracovný deň v parlamente by mal zahŕňať aj hlasovanie, keď už nie to o 17:00, tak prinajmenšom to o 11:00. Rovnako pondelok je normálny pracovný deň. A aj teraz si plénum schválilo, že budeme rokovať aj v pondelok, ale opäť bez hlasovania. Čiže zasa to nebude taký úplne normálny pracovný deň. A ja akceptujem, že ak má pán minister vnútra nejaké zdravotné dôvody, je po operácii, že by mu to bolo dlho sedieť pri takejto dlhej rozprave, ale parlament má zasadať ešte tri týždne, takže pokojne mohol termínovať svoje body na iný deň, inú hodinu. A plénum by mu to určite schválilo. A otázka je, že prečo si vláda dala výjazdové zasadnutie na druhý deň rokovania schôdze, hoci na začiatku schôdze tradične bývajú vládne návrhy, nie poslanecké návrhy, ale vláda sa rozhodla, že zrovna druhý deň rokovania parlamentu je ten deň, keď ona potrebuje mať nenormálne zasadnutie, z ktorého pre ministrov nie je problém odbiehať, ale výjazdové zasadnutie. A dokonca sa kvôli tomu už druhý deň rokovania schôdze nehlasovalo, lebo vedie sa výjazdové zasadnutie vlády a na to nechodia iba členovia vlády, ale aj koaliční poslanci, keďže je to dobrá príležitosť na robenie si kampane napríklad pred blížiacimi sa jesennými komunálnymi a regionálnymi voľbami. No, ale teraz už k samotnému obsahu návrhu zákona. Chcel by som upozorniť na dve veci a obe súvisia s ústavou, respektíve s ústavnosťou toho návrhu zákona. Na prvú vec upozornil odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky. Hovorili sme o tom na pôde ústavnoprávneho výboru a nedostali sme zo strany predkladateľa žiadne prijateľné vysvetlenie tých pochybností o súlade návrhu zákona s ústavou. A zacitujem zo stanoviska odboru legislatívy. V čl. 1, týka sa to tých menších obecných prác, ktoré sa zavádzajú ako nová sankcia v rámci priestupkového zákona. V čl. 1 v ôsmom bode § 15a sa do zákona o priestupkoch navrhuje zavedenie novej sankcie, a to výkonu menších obecných prác. Uloženie menších obecných prác ako druhu sankcie za priestupok sa môže javiť ako problematické a môže vyvolávať ústavnoprávne pochybnosti, a to najmä vo vzťahu k čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakazuje nútené práce a nútené služby. Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť nútený vykonávať nútené práce alebo nútené služby. V čl. 18 ods. 2 sú uvedené prípady, ktoré sa v zmysle predmetného čl. ústavy nepovažujú za nútené práce a nútené služby, je však otázne, či sa dá čl. 18 ods. 2 ústavy interpretovať tak, aby zahrňal aj navrhovaný trest – sankciu za priestupok, o ktorom by nerozhodoval súd, ale orgán verejnej moci, správny orgán. Zároveň návrh zákona nepočíta s podmienkou výslovného súhlasu páchateľa s výkonom týchto prác. Poukazujeme preto na skutočnosť, či môže byť trest uloženia obecných prác uložený bez súhlasu páchateľa a či je možné ho považovať za primeraný, keďže podľa návrhu zákona by mohol byť uložený za akýkoľvek priestupok. Toľko zo stanoviska odboru legislatívy a aproximácie práva. Odbor legislatívy pripravuje stanoviská k návrhom zákonov v druhom čítaní s výnimkou tých, ktoré sú prerokované v skrátenom legislatívnom konaní. A toto stanovisko sa prerokúva pri rokovaní o návrhu zákona v druhom čítaní vo výboroch. A obvykle predkladateľ na to stanovisko nejakým spôsobom zareaguje. A môže zareagovať v zásade dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je, že uzná, že odbor legislatívy má pravdu. Nie vždy sa tam posudzuje iba súlad s ústavou, ale aj súlad s európskym právom, legislatívno-technické veci a problémovosť ustanovenia z vecného hľadiska alebo z možnej kolízie s inými zákonmi, ale keď sa upozorní na možnú protiústavnosť zo strany parlamentnej legislatívy, tak predkladateľ buď teda uzná, že odbor legislatívy má pravdu, a v tom prípade pripraví nejaký pozmeňujúci návrh, v ktorom to zmení, v ktorom vypustí alebo upraví nejakým iným spôsobom tie ustanovenia, pri ktorých je pochybnosť o ich súlade s ústavou. Druhá možnosť, ako môže predkladateľ reagovať na pochybnosti alebo na upozornenie parlamentnej legislatívy, že návrh zákona nie je v súlade s ústavou alebo sú pochybnosti o jeho súlade s ústavou. Druhý spôsob je, že predkladateľ povie nejakú vlastnú presvedčivú argumentáciu, že odbor legislatívy sa mýli a že ten návrh v súlade s ústavou je. A nemusí sa vždy zhodnúť ministerstvo alebo poslanci s parlamentnou legislatívou. Ale je dôležité aspoň, aby bola nejaká argumentácia, ktorá by hovorila o tom, že je možný aj nejaký iný výklad. Na ústavnoprávnom výbore žiadna takáto argumentácia nezaznela. Rovnako nebol predložený žiadny pozmeňujúci návrh, ktorý by reagoval na pripomienku o možnej protiústavnosti zavedenia menších obecných prác. Čiže je to ten tretí spôsob. A ten tretí spôsob, ktorý predvádza vládna koalícia, je, že vôbec nereaguje na vyslovené pochybnosti o súlade navrhovaného ustanovenia, respektíve viacerých ustanovení, s Ústavou Slovenskej republiky. Čo je problém, pozdravujem do Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky a dúfam, že tam si to všimnú a teda Nereaguje na vyslovené pochybnosti o súlade navrhovaného ustanovenia, respektíve viacerých ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky. Čo je problém? Pozdravujem do Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky a dúfam, že tam si to všimnú a teda preskúmajú, či nemôže byť toto ustanovenie protiústavné. A ak teda pán prezident ten zákon podpíše alebo, ak ho nepodpíše a parlamentná väčšina prelomí veto pána prezidenta, tak bude toto určite veľmi vážny adept na ďalšie podanie na Ústavný súd. A prečo je tá pochybnosť o súlade menších obecných prác s ústavou aj podľa môjho názoru taká silná? V ústave sú zakotvené niektoré základné práva a slobody a potom sa v ďalších odsekoch príslušných článkov zvykne hovoriť o tom, že toto právo možno obmedziť iba v nejakých odôvodnených prípadoch. Sú tam uvedené tie dôvody, z ktorých ich možno obmedziť, a v nevyhnutnej miere a v primeranom rozsahu. Čo sú ale obvyklé také, povedal by som, že ustanovenia, ktoré vyžadujú nejaký výklad. Nie je tam napísané, že konkrétne v tomto, tomto a tomto prípade ich môžete obmedziť. Obvykle je to proste nejaký všeobecný návod a potom je na zákonodarcovi, aby to premietol do konkrétneho znenia zákona a keď sú pochybnosti, tak Ústavný súd rozhoduje. A nie vždy je to také jasné ako facka. Ale práve v tom čl. 18 tie výnimky zo zákazu nútených prác a nútených služieb sú úplne jednoznačne zadefinované. Úplne explicitne, žiadny hlboký výklad tam nie je potrebný. Čl. 18 ods. 1, ako som už spomínal, hovorí o tom, že nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby. A v ods. 2 sú tie výnimky. Ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje na, preberme si to. Po a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Tak keď niekto dostane sankciu za priestupok, tak to nie sú práce ukladané podľa zákona osobe vo výkone trestu odňatia slobody. To rozhodne nie je sankcia za priestupok práca ukladaná niekomu vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Priestupok a sankcia za priestupok nie sú trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. To sú rôzne inštitúty. Trestné právo a priestupkové právo, priestupkové postihovanie. Druhá výnimka. Po b) vojenskú službu, nevzťahuje sa na vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby, môžeme dať nabok. To nemá s priestupkovým zákonom nič spoločné. Po c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty. Opäť zjavne nemá nijaký súvis s priestupkovým zákonom. Po d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných, opäť žiadny súvis s priestupkovým zákonom. A po e) menšie obecné služby na základe zákona. Toto pôvodne bolo vraj zdôvodnenie, že by to boli menšie obecné služby. Ale samotný predkladateľ tvrdí, že nie, menšie obecné služby sú niečo iné a áno, menšie obecné služby sú niečo iné. Takže kde tá výnimka? Máte tam päť výnimiek v ods. 2 čl. 18 ústavy, ale ani jedna jediná sa nevzťahuje na tie menšie obecné práce, ktoré sú zavádzané ako sankcia za akýkoľvek priestupok. A áno, zaznela tam argumentácia, že vychádza sa z aplikačnej praxe, lebo častokrát sa, citujem z dôvodovej správy, častokrát sa vyskytujú prípady, kedy pokuty uložené v konaní o priestupku správnym orgánom nie je možné vymôcť. Z toho dôvodu sa v mnohých prípadoch stráca účel samotného priestupkového konania, zároveň sa vyskytujú prípady, v ktorých nie je peňažná pokuta dostatočným odstrašujúcim prostriedkom, najmä ak páchateľ priestupku je finančne schopný pokutu uhradiť, uloženie sankcie menších obecných prác predstavuje efektívny nástroj, ktorý bude mať nielen represívny charakter vo vzťahu k páchateľovi, ale zároveň bude pôsobiť výchovne a preventívne. To je veľmi pekné a áno, ja uznávam, že to má nejakú logiku, lebo je nejaká skupina páchateľov, ktorej darmo budete dávať vyššie a vyššie pokuty. Jednoducho majú na to, aby ich uhradili, tak toto by mohlo byť riešenie. Ale bohužiaľ, to riešenie je s najväčšou pravdepodobnosťou protiústavné. Boli ste na to upozornení odborom legislatívy a aproximácie práva. A nič. A nič ste s tým neurobili. Nijako ste na to nereagovali. A pritom naozaj, ešte raz, v čl. 18 ods. 2 ústavy je taxatívny výpočet výnimiek. Nie je to také, že vyložíme si to nejakým spôsobom a sú zadefinované iba podmienky. Tam je iba, že v ktorých prípadoch neplatí ten zákaz nútených prác a nútených služieb. A teoreticky, ešte raz, prichádzajú do úvahy písmeno a) a písmeno e), teda práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody a potom písmeno e) menšie obecné služby na základe zákona. Ale ani jedno z týchto písmen nezodpovedá tomu charakteru menších obecných prác ako sankcie za spáchanie priestupku, pretože vo vzťahu k tomu prvému, priestupok nie je trestný čin. Áno, je to nejaké protiprávne konanie. Áno, nejakým spôsobom štát sa snaží postihnúť to protiprávne konanie, ale priestupok nie je trestný čin. Sankcia za priestupok nie je trest v zmysle trestného zákona. Menšie obecné práce nenahrádzajú trest odňatia slobody. A správny orgán ani nemôže za spáchanie priestupku uložiť trest odňatia slobody, ktorý by bol následne nahradený niečím iným, napríklad menšími obecnými prácami. Takže nemôže to byť iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Ústava pozná, a to je to ďalšie písmeno, menšie obecné služby. Ale nie menšie obecné práce, ktoré sa tu zavádzajú ako sankcia za spáchanie priestupku. Má to proste inú históriu, ktorá vyplýva z nejakých iných európskych modelov. Ale menšia obecná práca, a to uznávajú aj samotní navrhovatelia, nie je, alebo menšie obecné práce nie sú menšie obecné služby. Tie sa vzťahujú na nejaké drobné verejnoprospešné povinnosti, povinnosti spojené so samosprávou a skôr ide o nejaký administratívny ako občiansky inštitút. A teda, ak možno tie menšie obecné práce uložiť za akýkoľvek priestupok a bez súhlasu páchateľa ako represívnu sankciu a rozhodnutím nie súdu, ale správneho orgánu, tak tento inštitút sa podobá skôr na trest povinnej práce než menšie obecné služby v zmysle písmena e) v čl. 18 ods. 2 ústavy. Dôležité je, že nerozhoduje súd, rozhoduje správny orgán. Čiže ten mechanizmus rozhodnutia je úplne iný a to možné, možný rozpor s čl. 18 ústavy je výrazne väčší. Ďakujem veľmi pekne. A rovnako je tam možný aj rozpor s dohovorom o ochrane ľudských práv. Čiže ja som tieto otázky kladol na zasadnutí ústavnoprávneho výboru. Nedostal som na ne žiadnu odpoveď. Nevidím s faktickou poznámkou prihláseného žiadneho koaličného poslanca ani poslankyňu, ani ministra, ani nikoho z predstaviteľov koalície, ktorí by boli prihlásení do rozpravy, aby vysvetlili ten možný rozpor s ústavou, na ktorý upozornil – a teraz nie, že iba, lebo to sa často stáva, že opozícia tvrdí, že tento návrh vlády je protiústavný a koalícia tvrdí, že nie, nie je. Ale na toto upozornil Odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady, čiže nie nejaké protiústavné teleso. A ja teda, upozorňoval som na ústavnoprávnom výbore a upozorňujem aj v pléne. A smerujete k schváleniu protiústavného zákona. A druhá vec, o ktorej chcem hovoriť, je, že zavádzate priestupkovú imunitu pre prezidenta. Jabloň 3, kde v § 9 ods. 3 sa slová prokurátor, generálny prokurátor a prezident Slovenskej republiky nahrádzajú slovami prokurátor a generálny prokurátor Slovenskej republiky. Ten § 9 ods. 3 priestupkového zákona znie: Podľa tohto zákona sa prejedná aj konanie fyzickej osoby, ktorá je priestupkom podľa tohto zákona a alebo podľa osobitného predpisu a konania sa dopustil prokurátor, generálny prokurátor Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky. V dôvodovej správe sa argumentuje tým, že sa vypúšťa priestupková zodpovednosť prezidenta Slovenskej republiky v súvislosti s čl. 107 ústavy, ktorá sa argumentuje ústavou, ako pri menších obecných prácach ústava nie je zaujímavá, a teda používa sa veľmi chabé zdôvodnenie. Keď sa to prirovnáva k tomu písmenu a), ktoré ale sa týka trestného konania a trestov podľa trestného zákona, nie priestupkov, úplne explicitne. A tu zrazu sa argumentuje ústavou, pretože podľa čl. 107 ústavy možno prezidenta stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. Z uvedeného vraj vyplýva, že prezidenta Slovenskej republiky nemožno trestne stíhať s výnimkou úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady a ani v rámci konania o priestupkoch alebo konania o správnom delikte. Tak áno, sú aj takéto právne názory. Ja nespochybňujem, že neexistujú, ale existujú aj opačné právne názory a od roku 2012 máme v priestupkovom zákone, že prezidenta možno za priestupky postihnúť. Možno jeho konanie prejednať. Platí to už 14 rokov. Nebolo to zrušené, nebolo to napadnuté na Ústavnom súde. Ústavný súd sa nikdy nezaoberal možnou protiústavnosťou tohto ustanovenia. Čiže doteraz právny systém predpokladal, že priestupkovo možno prezidenta postihnúť. A prečo? Prečo 14 rokov nikto nemal problém s tým, že priestupkový zákon umožňuje postihnúť prezidenta za spáchanie priestupku. To je milé, že aj koalícia a opozícia sa stará o moje kašľanie a... No. A teraz by som ale teda pripomenul, že ako sa to do toho priestupkového zákona dostalo. Dostalo sa to tam na základe iniciatívy – neuhádnete – poslancov SMER-u. V roku 2011 prišli vtedajší poslanci končiacej vládnej koalície Ivety Radičovej s návrhom na zrušenie priestupkovej imunity poslancov. Keďže zrušenie tej trestnoprávnej imunity nemali potrebnú ústavnú väčšinu, tá bola potom až po voľbách zrušená. A v druhom čítaní prišli poslanci SMER-u s pozmeňujúcim návrhom, aby sa priestupková imunita zrušila aj prezidentovi. Ich pozmeňujúci návrh bol schválený a platí až dodnes, až do toho hlasovania a nadobudnutia platnosti a účinnosti tejto novely priestupkového zákona. A áno, už aj vtedy sa vyskytli právne názory, že by to mohlo byť v rozpore s čl. 107 ústavy. Ale doteraz to platilo, nebolo to zrušené, nikto to nespochybnil, alebo teda nespochybnil to relevantným spôsobom, nenavrhol zrušenie tohto ustanovenia, ani to nenapadol na Ústavnom súde. Čo keby to bolo protiústavné, tak mala by nejaká časť politického spektra asi motiváciu to napadnúť, alebo samotný prezident to mohol napadnúť na Ústavnom súde. Neurobil to. Kto to? Nikto to nespochybnil, alebo teda nespochybnil to relevantným spôsobom, nenavrhoval zrušenie tohto ustanovenia, ani to nenapadol na Ústavnom súde. Čo keby to bolo protiústavné, tak mala by nejaká časť politického spektra asi motiváciu to napadnúť, alebo samotný prezident to mohol napadnúť na Ústavnom súde. Neurobil to žiadny z prezidentov, ktorí od roku 2012 boli hlavami štátu Slovenskej republiky. Ja sa prikláňam k tomu názoru, že to nie je protiústavné a že teraz sa zavádza priestupková imunita pre prezidenta týmto návrhom zákona. Pretože ústava v čl. 7 hovorí o tom, že prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. A v slovenskom právnom poriadku sa pojem stíhanie používa vo vzťahu k trestnému stíhaniu a výnimočne k tej ústavnej žalobe v zmysle čl. 107 za vlastizradu alebo úmyselné porušenie ústavy, čo je ale teda veľmi špecifický inštitút. A pri priestupkoch, správnych deliktoch sa používa úplne iná terminológia. Objasňovanie priestupku, prejednávanie priestupku, začatie konania, vedenie konania, uloženie sankcie, uloženie pokuty, nie stíhanie. Otázka je teda, že prečo? Prečo teraz prichádza po 14 rokoch v podstate z rovnakého politického tábora, z ktorého sa vlastne zrušila priestupková imunita prezidenta a explicitne sa dalo do priestupkového zákona, že možno prezidenta postihnúť alebo prejednať konanie, ktoré je priestupkom a ktorého sa dopustil prezident. 14 rokov to tam bolo, 14 rokov to nikomu nevadilo, nezmenilo sa to v roku 2014, 2020, 2023 a prichádza to až teraz. No a jediné vysvetlenie, ktoré mi napadá, je, že – a to súvisí s tým, že pán prezident Peter Pellegrini, ktorý je tiež koaličným politikom, bol minulý rok sankcionovaný za správny delikt, ktorý sa týka porušenia pravidiel financovania kampane. Pokutu mu udelilo Ministerstvo vnútra vedené jeho nástupcom na poste šéfa HLAS-u Matúšom Šutajom Eštokom. Dal mu pokutu alebo, myslím, dve pokuty. No ale ozval sa generálny prokurátor, ktorý má iný názor, ako je ten prevládajúci, a povedal, že nie, prezidenta chráni čl. 107 ústavy. A dal protest a ministerstvo tomu protestu vyhovelo a zrušilo to udelenie pokuty. Ja som aj vtedy upozornil na to, že čl. 107 nechráni prezidenta pred postihom za správne delikty, pretože však máme tu priestupkový zákon, ktorý explicitne hovorí, že prezidenta možno postihnúť za spáchanie priestupku a správny delikt svojou povahou má viacej spoločných čŕt práve s priestupkom ako s trestným konaním, nuž ale teda názor generálneho prokurátora bol silnejší a Ministerstvo vnútra, aby si stálo za svojím, tú pokutu zrušilo, respektíve zrušilo to rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt spočívajúci v porušení pravidiel volebnej kampane. No ale, keď už na to prišla reč, tak zrejme to bol ten impulz, prečo teraz zavádza prezidentovi aj priestupkovú imunitu. A dôsledky takéhoto výkladu sú úplne absurdné. Pretože, keď sa kandidát dopustí porušenia pravidiel volebnej kampane a stane sa prezidentom, tak u neho nebude možné sankcionovať porušenie pravidiel volebnej kampane. A dokonca, keď je prezidentom a znova sa uchádza o zvolenie, ani v tom momente, keď sa toho dopúšťa, ak by konali správne orgány dostatočne rýchlo a ešte predtým, ako sa stal prezidentom, by ho vedeli postihnúť, ho nemožno postihnúť, lebo veď on je prezident a on má imunitu aj priestupkovú, aj na správne delikty a teda môže porušovať pravidlá volebnej kampane. A potom ďalších päť rokov, ak bude zvolený, tak ďalších päť rokov nebude možné ho postihnúť, lebo je prezident a vzťahuje sa na neho ochrana nielen pred trestným stíhaním, čo je jasné, čo explicitne vyplýva z ústavy, ale na základe tohto výkladu aj ochrana pred postihovaním za správne delikty a za priestupky. Takže z môjho pohľadu aj toto ustanovenie je veľmi škodlivé a prinesie veľmi zlé dôsledky a nie je to zosúladenie priestupkového zákona s ústavou. Je to zavedenie priestupkovej imunity pre prezidenta Slovenskej republiky. Zhodou okolností tým istým politickým táborom, ktorý navrhol tú priestupkovú imunitu pre prezidenta pred 14 rokmi zrušiť. Ďakujem. Ďakujem pekne, pán poslanec.

Minister zdravotníctva. Vážené kolegyne, kolegovia, rokujeme o treťom alebo štvrtom bode, ktorý má uvádzať minister vnútra, ktorý sa zo zdravotných dôvodov ospravedlnil, takže uvádzajú jeho body. Kolegovia, viacerí z vás už na to upozornili a majú s tým problém. Ten piatok v parlamente je akýsi zakliaty, lebo tak sme zvyknutí na to, že v piatok sa rokuje o opozičných návrhoch zákonov. Teraz sa rokuje o vládnych návrhoch, tak a tiež to niektorí kolegovia z opozície kritizujú a teda pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš tu hovoril tiež pri uvádzaní návrhu zákona pána ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, že veď v piatok je normálny pracovný deň. No len v tom parlamente to tak nevyzerá. Nebudem tu rátať poslancov, ale prečo sa potom nehlasuje v piatok o 11:00, keď o 11:00 sa má hlasovať? No neviem, ale nenapadá mi iné vysvetlenie ako to, že nehlasuje sa preto, aby sa poslanci mohli prísť ráno podpísať do prezenčky a potom odísť preč a mať predĺžený víkend alebo robiť niečo iné, ale nesedieť v parlamente. Tak áno, ja súhlasím, piatok by mal byť normálny pracovný deň, tak ako je pre iných ľudí, ale normálny pracovný deň v parlamente by mal zahŕňať aj hlasovanie, keď už nie to o 17:00, tak prinajmenšom to o 11:00. Rovnako pondelok je normálny pracovný deň. A aj teraz si plénum schválilo, že budeme rokovať aj v pondelok, ale opäť bez hlasovania. Čiže zasa to nebude taký úplne normálny pracovný deň. A ja akceptujem, že ak má pán minister vnútra nejaké zdravotné dôvody, je po operácii, že by mu to bolo dlho sedieť pri takejto dlhej rozprave, ale parlament má zasadať ešte tri týždne, takže pokojne mohol termínovať svoje body na iný deň, inú hodinu. A plénum by mu to určite schválilo. A otázka je, že prečo si vláda dala výjazdové zasadnutie na druhý deň rokovania schôdze, hoci na začiatku schôdze tradične bývajú vládne návrhy, nie poslanecké návrhy, ale vláda sa rozhodla, že zrovna druhý deň rokovania parlamentu je ten deň, keď ona potrebuje mať nenormálne zasadnutie, z ktorého pre ministrov nie je problém odbiehať, ale výjazdové zasadnutie. A dokonca sa kvôli tomu už druhý deň rokovania schôdze nehlasovalo, lebo vedie sa výjazdové zasadnutie vlády a na to nechodia iba členovia vlády, ale aj koaliční poslanci, keďže je to dobrá príležitosť na robenie si kampane napríklad pred blížiacimi sa jesennými komunálnymi a regionálnymi voľbami. No, ale teraz už k samotnému obsahu návrhu zákona. Chcel by som upozorniť na dve veci a obe súvisia s ústavou, respektíve s ústavnosťou toho návrhu zákona. Na prvú vec upozornil odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky. Hovorili sme o tom na pôde ústavnoprávneho výboru a nedostali sme zo strany predkladateľa žiadne prijateľné vysvetlenie tých pochybností o súlade návrhu zákona s ústavou. A zacitujem zo stanoviska odboru legislatívy. V čl. 1, týka sa to tých menších obecných prác, ktoré sa zavádzajú ako nová sankcia v rámci priestupkového zákona. V čl. 1 v ôsmom bode § 15a sa do zákona o priestupkoch navrhuje zavedenie novej sankcie, a to výkonu menších obecných prác. Uloženie menších obecných prác ako druhu sankcie za priestupok sa môže javiť ako problematické a môže vyvolávať ústavnoprávne pochybnosti, a to najmä vo vzťahu k čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakazuje nútené práce a nútené služby. Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť nútený vykonávať nútené práce alebo nútené služby. V čl. 18 ods. 2 sú uvedené prípady, ktoré sa v zmysle predmetného čl. ústavy nepovažujú za nútené práce a nútené služby, je však otázne, či sa dá čl. 18 ods. 2 ústavy interpretovať tak, aby zahrňal aj navrhovaný trest – sankciu za priestupok, o ktorom by nerozhodoval súd, ale orgán verejnej moci, správny orgán. Zároveň návrh zákona nepočíta s podmienkou výslovného súhlasu páchateľa s výkonom týchto prác. Poukazujeme preto na skutočnosť, či môže byť trest uloženia obecných prác uložený bez súhlasu páchateľa a či je možné ho považovať za primeraný, keďže podľa návrhu zákona by mohol byť uložený za akýkoľvek priestupok. Toľko zo stanoviska odboru legislatívy a aproximácie práva. Odbor legislatívy pripravuje stanoviská k návrhom zákonov v druhom čítaní s výnimkou tých, ktoré sú prerokované v skrátenom legislatívnom konaní. A toto stanovisko sa prerokúva pri rokovaní o návrhu zákona v druhom čítaní vo výboroch. A obvykle predkladateľ na to stanovisko nejakým spôsobom zareaguje. A môže zareagovať v zásade dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je, že uzná, že odbor legislatívy má pravdu. Nie vždy sa tam posudzuje iba súlad s ústavou, ale aj súlad s európskym právom, legislatívno-technické veci a problémovosť ustanovenia z vecného hľadiska alebo z možnej kolízie s inými zákonmi, ale keď sa upozorní na možnú protiústavnosť zo strany parlamentnej legislatívy, tak predkladateľ buď teda uzná, že odbor legislatívy má pravdu, a v tom prípade pripraví nejaký pozmeňujúci návrh, v ktorom to zmení, v ktorom vypustí alebo upraví nejakým iným spôsobom tie ustanovenia, pri ktorých je pochybnosť o ich súlade s ústavou. Druhá možnosť, ako môže predkladateľ reagovať na pochybnosti alebo na upozornenie parlamentnej legislatívy, že návrh zákona nie je v súlade s ústavou alebo sú pochybnosti o jeho súlade s ústavou. Druhý spôsob je, že predkladateľ povie nejakú vlastnú presvedčivú argumentáciu, že odbor legislatívy sa mýli a že ten návrh v súlade s ústavou je. A nemusí sa vždy zhodnúť ministerstvo alebo poslanci s parlamentnou legislatívou. Ale je dôležité aspoň, aby bola nejaká argumentácia, ktorá by hovorila o tom, že je možný aj nejaký iný výklad. Na ústavnoprávnom výbore žiadna takáto argumentácia nezaznela. Rovnako nebol predložený žiadny pozmeňujúci návrh, ktorý by reagoval na pripomienku o možnej protiústavnosti zavedenia menších obecných prác. Čiže je to ten tretí spôsob. A ten tretí spôsob, ktorý predvádza vládna koalícia, je, že vôbec nereaguje na vyslovené pochybnosti o súlade navrhovaného ustanovenia, respektíve viacerých ustanovení, s Ústavou Slovenskej republiky. Čo je problém, pozdravujem do Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky a dúfam, že tam si to všimnú a teda Nereaguje na vyslovené pochybnosti o súlade navrhovaného ustanovenia, respektíve viacerých ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky. Čo je problém? Pozdravujem do Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky a dúfam, že tam si to všimnú a teda preskúmajú, či nemôže byť toto ustanovenie protiústavné. A ak teda pán prezident ten zákon podpíše alebo, ak ho nepodpíše a parlamentná väčšina prelomí veto pána prezidenta, tak bude toto určite veľmi vážny adept na ďalšie podanie na Ústavný súd. A prečo je tá pochybnosť o súlade menších obecných prác s ústavou aj podľa môjho názoru taká silná? V ústave sú zakotvené niektoré základné práva a slobody a potom sa v ďalších odsekoch príslušných článkov zvykne hovoriť o tom, že toto právo možno obmedziť iba v nejakých odôvodnených prípadoch. Sú tam uvedené tie dôvody, z ktorých ich možno obmedziť, a v nevyhnutnej miere a v primeranom rozsahu. Čo sú ale obvyklé také, povedal by som, že ustanovenia, ktoré vyžadujú nejaký výklad. Nie je tam napísané, že konkrétne v tomto, tomto a tomto prípade ich môžete obmedziť. Obvykle je to proste nejaký všeobecný návod a potom je na zákonodarcovi, aby to premietol do konkrétneho znenia zákona a keď sú pochybnosti, tak Ústavný súd rozhoduje. A nie vždy je to také jasné ako facka. Ale práve v tom čl. 18 tie výnimky zo zákazu nútených prác a nútených služieb sú úplne jednoznačne zadefinované. Úplne explicitne, žiadny hlboký výklad tam nie je potrebný. Čl. 18 ods. 1, ako som už spomínal, hovorí o tom, že nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby. A v ods. 2 sú tie výnimky. Ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje na, preberme si to. Po a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Tak keď niekto dostane sankciu za priestupok, tak to nie sú práce ukladané podľa zákona osobe vo výkone trestu odňatia slobody. To rozhodne nie je sankcia za priestupok práca ukladaná niekomu vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Priestupok a sankcia za priestupok nie sú trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. To sú rôzne inštitúty. Trestné právo a priestupkové právo, priestupkové postihovanie. Druhá výnimka. Po b) vojenskú službu, nevzťahuje sa na vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby, môžeme dať nabok. To nemá s priestupkovým zákonom nič spoločné. Po c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty. Opäť zjavne nemá nijaký súvis s priestupkovým zákonom. Po d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných, opäť žiadny súvis s priestupkovým zákonom. A po e) menšie obecné služby na základe zákona. Toto pôvodne bolo vraj zdôvodnenie, že by to boli menšie obecné služby. Ale samotný predkladateľ tvrdí, že nie, menšie obecné služby sú niečo iné a áno, menšie obecné služby sú niečo iné. Takže kde tá výnimka? Máte tam päť výnimiek v ods. 2 čl. 18 ústavy, ale ani jedna jediná sa nevzťahuje na tie menšie obecné práce, ktoré sú zavádzané ako sankcia za akýkoľvek priestupok. A áno, zaznela tam argumentácia, že vychádza sa z aplikačnej praxe, lebo častokrát sa, citujem z dôvodovej správy, častokrát sa vyskytujú prípady, kedy pokuty uložené v konaní o priestupku správnym orgánom nie je možné vymôcť. Z toho dôvodu sa v mnohých prípadoch stráca účel samotného priestupkového konania, zároveň sa vyskytujú prípady, v ktorých nie je peňažná pokuta dostatočným odstrašujúcim prostriedkom, najmä ak páchateľ priestupku je finančne schopný pokutu uhradiť, uloženie sankcie menších obecných prác predstavuje efektívny nástroj, ktorý bude mať nielen represívny charakter vo vzťahu k páchateľovi, ale zároveň bude pôsobiť výchovne a preventívne. To je veľmi pekné a áno, ja uznávam, že to má nejakú logiku, lebo je nejaká skupina páchateľov, ktorej darmo budete dávať vyššie a vyššie pokuty. Jednoducho majú na to, aby ich uhradili, tak toto by mohlo byť riešenie. Ale bohužiaľ, to riešenie je s najväčšou pravdepodobnosťou protiústavné. Boli ste na to upozornení odborom legislatívy a aproximácie práva. A nič. A nič ste s tým neurobili. Nijako ste na to nereagovali. A pritom naozaj, ešte raz, v čl. 18 ods. 2 ústavy je taxatívny výpočet výnimiek. Nie je to také, že vyložíme si to nejakým spôsobom a sú zadefinované iba podmienky. Tam je iba, že v ktorých prípadoch neplatí ten zákaz nútených prác a nútených služieb. A teoreticky, ešte raz, prichádzajú do úvahy písmeno a) a písmeno e), teda práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody a potom písmeno e) menšie obecné služby na základe zákona. Ale ani jedno z týchto písmen nezodpovedá tomu charakteru menších obecných prác ako sankcie za spáchanie priestupku, pretože vo vzťahu k tomu prvému, priestupok nie je trestný čin. Áno, je to nejaké protiprávne konanie. Áno, nejakým spôsobom štát sa snaží postihnúť to protiprávne konanie, ale priestupok nie je trestný čin. Sankcia za priestupok nie je trest v zmysle trestného zákona. Menšie obecné práce nenahrádzajú trest odňatia slobody. A správny orgán ani nemôže za spáchanie priestupku uložiť trest odňatia slobody, ktorý by bol následne nahradený niečím iným, napríklad menšími obecnými prácami. Takže nemôže to byť iný trest nahrádzajúci trest odňatia slobody. Ústava pozná, a to je to ďalšie písmeno, menšie obecné služby. Ale nie menšie obecné práce, ktoré sa tu zavádzajú ako sankcia za spáchanie priestupku. Má to proste inú históriu, ktorá vyplýva z nejakých iných európskych modelov. Ale menšia obecná práca, a to uznávajú aj samotní navrhovatelia, nie je, alebo menšie obecné práce nie sú menšie obecné služby. Tie sa vzťahujú na nejaké drobné verejnoprospešné povinnosti, povinnosti spojené so samosprávou a skôr ide o nejaký administratívny ako občiansky inštitút. A teda, ak možno tie menšie obecné práce uložiť za akýkoľvek priestupok a bez súhlasu páchateľa ako represívnu sankciu a rozhodnutím nie súdu, ale správneho orgánu, tak tento inštitút sa podobá skôr na trest povinnej práce než menšie obecné služby v zmysle písmena e) v čl. 18 ods. 2 ústavy. Dôležité je, že nerozhoduje súd, rozhoduje správny orgán. Čiže ten mechanizmus rozhodnutia je úplne iný a to možné, možný rozpor s čl. 18 ústavy je výrazne väčší. Ďakujem veľmi pekne. A rovnako je tam možný aj rozpor s dohovorom o ochrane ľudských práv. Čiže ja som tieto otázky kladol na zasadnutí ústavnoprávneho výboru. Nedostal som na ne žiadnu odpoveď. Nevidím s faktickou poznámkou prihláseného žiadneho koaličného poslanca ani poslankyňu, ani ministra, ani nikoho z predstaviteľov koalície, ktorí by boli prihlásení do rozpravy, aby vysvetlili ten možný rozpor s ústavou, na ktorý upozornil – a teraz nie, že iba, lebo to sa často stáva, že opozícia tvrdí, že tento návrh vlády je protiústavný a koalícia tvrdí, že nie, nie je. Ale na toto upozornil Odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady, čiže nie nejaké protiústavné teleso. A ja teda, upozorňoval som na ústavnoprávnom výbore a upozorňujem aj v pléne. A smerujete k schváleniu protiústavného zákona. A druhá vec, o ktorej chcem hovoriť, je, že zavádzate priestupkovú imunitu pre prezidenta. Jabloň 3, kde v § 9 ods. 3 sa slová prokurátor, generálny prokurátor a prezident Slovenskej republiky nahrádzajú slovami prokurátor a generálny prokurátor Slovenskej republiky. Ten § 9 ods. 3 priestupkového zákona znie: Podľa tohto zákona sa prejedná aj konanie fyzickej osoby, ktorá je priestupkom podľa tohto zákona a alebo podľa osobitného predpisu a konania sa dopustil prokurátor, generálny prokurátor Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky. V dôvodovej správe sa argumentuje tým, že sa vypúšťa priestupková zodpovednosť prezidenta Slovenskej republiky v súvislosti s čl. 107 ústavy, ktorá sa argumentuje ústavou, ako pri menších obecných prácach ústava nie je zaujímavá, a teda používa sa veľmi chabé zdôvodnenie. Keď sa to prirovnáva k tomu písmenu a), ktoré ale sa týka trestného konania a trestov podľa trestného zákona, nie priestupkov, úplne explicitne. A tu zrazu sa argumentuje ústavou, pretože podľa čl. 107 ústavy možno prezidenta stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. Z uvedeného vraj vyplýva, že prezidenta Slovenskej republiky nemožno trestne stíhať s výnimkou úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady a ani v rámci konania o priestupkoch alebo konania o správnom delikte. Tak áno, sú aj takéto právne názory. Ja nespochybňujem, že neexistujú, ale existujú aj opačné právne názory a od roku 2012 máme v priestupkovom zákone, že prezidenta možno za priestupky postihnúť. Možno jeho konanie prejednať. Platí to už 14 rokov. Nebolo to zrušené, nebolo to napadnuté na Ústavnom súde. Ústavný súd sa nikdy nezaoberal možnou protiústavnosťou tohto ustanovenia. Čiže doteraz právny systém predpokladal, že priestupkovo možno prezidenta postihnúť. A prečo? Prečo 14 rokov nikto nemal problém s tým, že priestupkový zákon umožňuje postihnúť prezidenta za spáchanie priestupku. To je milé, že aj koalícia a opozícia sa stará o moje kašľanie a... No. A teraz by som ale teda pripomenul, že ako sa to do toho priestupkového zákona dostalo. Dostalo sa to tam na základe iniciatívy – neuhádnete – poslancov SMER-u. V roku 2011 prišli vtedajší poslanci končiacej vládnej koalície Ivety Radičovej s návrhom na zrušenie priestupkovej imunity poslancov. Keďže zrušenie tej trestnoprávnej imunity nemali potrebnú ústavnú väčšinu, tá bola potom až po voľbách zrušená. A v druhom čítaní prišli poslanci SMER-u s pozmeňujúcim návrhom, aby sa priestupková imunita zrušila aj prezidentovi. Ich pozmeňujúci návrh bol schválený a platí až dodnes, až do toho hlasovania a nadobudnutia platnosti a účinnosti tejto novely priestupkového zákona. A áno, už aj vtedy sa vyskytli právne názory, že by to mohlo byť v rozpore s čl. 107 ústavy. Ale doteraz to platilo, nebolo to zrušené, nikto to nespochybnil, alebo teda nespochybnil to relevantným spôsobom, nenavrhol zrušenie tohto ustanovenia, ani to nenapadol na Ústavnom súde. Čo keby to bolo protiústavné, tak mala by nejaká časť politického spektra asi motiváciu to napadnúť, alebo samotný prezident to mohol napadnúť na Ústavnom súde. Neurobil to. Kto to? Nikto to nespochybnil, alebo teda nespochybnil to relevantným spôsobom, nenavrhoval zrušenie tohto ustanovenia, ani to nenapadol na Ústavnom súde. Čo keby to bolo protiústavné, tak mala by nejaká časť politického spektra asi motiváciu to napadnúť, alebo samotný prezident to mohol napadnúť na Ústavnom súde. Neurobil to žiadny z prezidentov, ktorí od roku 2012 boli hlavami štátu Slovenskej republiky. Ja sa prikláňam k tomu názoru, že to nie je protiústavné a že teraz sa zavádza priestupková imunita pre prezidenta týmto návrhom zákona. Pretože ústava v čl. 7 hovorí o tom, že prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. A v slovenskom právnom poriadku sa pojem stíhanie používa vo vzťahu k trestnému stíhaniu a výnimočne k tej ústavnej žalobe v zmysle čl. 107 za vlastizradu alebo úmyselné porušenie ústavy, čo je ale teda veľmi špecifický inštitút. A pri priestupkoch, správnych deliktoch sa používa úplne iná terminológia. Objasňovanie priestupku, prejednávanie priestupku, začatie konania, vedenie konania, uloženie sankcie, uloženie pokuty, nie stíhanie. Otázka je teda, že prečo? Prečo teraz prichádza po 14 rokoch v podstate z rovnakého politického tábora, z ktorého sa vlastne zrušila priestupková imunita prezidenta a explicitne sa dalo do priestupkového zákona, že možno prezidenta postihnúť alebo prejednať konanie, ktoré je priestupkom a ktorého sa dopustil prezident. 14 rokov to tam bolo, 14 rokov to nikomu nevadilo, nezmenilo sa to v roku 2014, 2020, 2023 a prichádza to až teraz. No a jediné vysvetlenie, ktoré mi napadá, je, že – a to súvisí s tým, že pán prezident Peter Pellegrini, ktorý je tiež koaličným politikom, bol minulý rok sankcionovaný za správny delikt, ktorý sa týka porušenia pravidiel financovania kampane. Pokutu mu udelilo Ministerstvo vnútra vedené jeho nástupcom na poste šéfa HLAS-u Matúšom Šutajom Eštokom. Dal mu pokutu alebo, myslím, dve pokuty. No ale ozval sa generálny prokurátor, ktorý má iný názor, ako je ten prevládajúci, a povedal, že nie, prezidenta chráni čl. 107 ústavy. A dal protest a ministerstvo tomu protestu vyhovelo a zrušilo to udelenie pokuty. Ja som aj vtedy upozornil na to, že čl. 107 nechráni prezidenta pred postihom za správne delikty, pretože však máme tu priestupkový zákon, ktorý explicitne hovorí, že prezidenta možno postihnúť za spáchanie priestupku a správny delikt svojou povahou má viacej spoločných čŕt práve s priestupkom ako s trestným konaním, nuž ale teda názor generálneho prokurátora bol silnejší a Ministerstvo vnútra, aby si stálo za svojím, tú pokutu zrušilo, respektíve zrušilo to rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt spočívajúci v porušení pravidiel volebnej kampane. No ale, keď už na to prišla reč, tak zrejme to bol ten impulz, prečo teraz zavádza prezidentovi aj priestupkovú imunitu. A dôsledky takéhoto výkladu sú úplne absurdné. Pretože, keď sa kandidát dopustí porušenia pravidiel volebnej kampane a stane sa prezidentom, tak u neho nebude možné sankcionovať porušenie pravidiel volebnej kampane. A dokonca, keď je prezidentom a znova sa uchádza o zvolenie, ani v tom momente, keď sa toho dopúšťa, ak by konali správne orgány dostatočne rýchlo a ešte predtým, ako sa stal prezidentom, by ho vedeli postihnúť, ho nemožno postihnúť, lebo veď on je prezident a on má imunitu aj priestupkovú, aj na správne delikty a teda môže porušovať pravidlá volebnej kampane. A potom ďalších päť rokov, ak bude zvolený, tak ďalších päť rokov nebude možné ho postihnúť, lebo je prezident a vzťahuje sa na neho ochrana nielen pred trestným stíhaním, čo je jasné, čo explicitne vyplýva z ústavy, ale na základe tohto výkladu aj ochrana pred postihovaním za správne delikty a za priestupky. Takže z môjho pohľadu aj toto ustanovenie je veľmi škodlivé a prinesie veľmi zlé dôsledky a nie je to zosúladenie priestupkového zákona s ústavou. Je to zavedenie priestupkovej imunity pre prezidenta Slovenskej republiky. Zhodou okolností tým istým politickým táborom, ktorý navrhol tú priestupkovú imunitu pre prezidenta pred 14 rokmi zrušiť. Ďakujem. Ďakujem pekne, pán poslanec.