Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne a kolegovia, rokujeme o ďalšom z množstva, z neuveriteľného množstva návrhov na skrátené legislatívne konanie, tentokrát o vládnom návrhu zákona o Úrade o ochrane obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti. A je neuveriteľné, koľko návrhov na skrátené legislatívne konanie prichádza do tohto parlamentu a ešte príde aj na túto schôdzu a už to bolo avizované, že niektoré, ešte ani nevieme aké, ale budú, budú predložené. To, čo sa deje v tomto volebnom období, nemá precedens v minulosti a tento konkrétny návrh na skrátené legislatívne konanie je nehoráznosť aj na pomery už aj tak dosť nehoráznej súčasnej vládnej koalície.
Podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečností, alebo ak hrozí štátu značné hospodárske škody, Národná rady sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona. Z tých podmienok, ktoré stanovuje zákon o rokovacom poriadku, je naplnená iba jedna. Je to na návrh vlády. Žiadne mimoriadne okolnosti tu nie sú a nie je ohrozený žiadny z verejných záujmov, ktorý, ktoré pozná zákon o rokovacom poriadku, teda ľudské, ohrozenie základných práv a slobôd, bezpečnosti, alebo hroziace značné hospodárske škody pre štát. Ten návrh sa odvoláva síce na ohrozenie základných práv a slobôd, ale nijako nešpecifikuje, nijako nekonkretizuje, ktoré, akým spôsobom a prečo by mali byť ohrozené. O tom, že by sme tu mali mať nejakú mimoriadnu situáciu už ani nehovoriac. Budem sa teda pridŕžať toho, čo je obsiahnuté v návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie a toho, ako argumentuje pán minister vnútra Matúš Šutaj Eštok vo svojom veľmi stručnom úvodnom vystúpení, ale niečo podobné sme zažili od jeho štátnej tajomníčky pani Kurilovskej na ústavnoprávnom výbore, kde sme tiež o tomto návrhu na skrátené legislatívne konanie rokovali.
Podľa odôvodnenia cieľom návrhu zákona je reagovať na najvypuklejšie problémy spojené s doterajšou aplikáciou zákona, a to predovšetkým v kontexte nedostatočných práv zamestnávateľa, chráneného oznamovateľa a nejasným súvisom medzi oznamovateľom a zamestnávateľom pri poskytovaní ochrany. V praxi sa ukazuje, že práva zamestnávateľa nie sú dostatočne chránené, pretože v právnej úprave nie je zakotvený princíp možnosti preskúmania poskytnutia ochrany zo strany zamestnávateľa, čím dochádza k ohrozeniu základných práv zamestnávateľa. Zavádza sa tak mechanizmus zrovnoprávnenia postavenia zamestnanca a zamestnávateľa. Týmto krokom sa odstráni nerovnomerné a disproporčné postavenie zamestnanca a zamestnávateľa. Čo nám chce vláda týmto odôvodnením povedať?
Pán minister v úvode svojho vystúpenia nehovoril o žiadnych právach zamestnávateľa, čo tvorí podstatu argumentácie celého návrhu a k čomu aj smeruje ten návrh. Pán minister hovoril o tom, že ohrozené sú práva oznamovateľov a obetí. Oznamovateľov protispoločenskej činnosti a obetí trestnej činnosti. Ale čím? Čím sú ohrozené? To sa nedozvieme ani z návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie a nedozvedeli sme sa to ani z toho super stručného vystúpenia pána ministra. Ba dalo by sa povedať, že samotné odôvodnenie odporuje tomuto tvrdeniu, že sú ohrozené práva oznamovateľov protispoločenskej činnosti a práva obetí trestných činov. A keď si prečítame to, čo je obsiahnuté v návrhu zákona, tak je to presne naopak. To, čo môže byť ohrozené, ako môžu byť ohrozené práva oznamovateľov a obetí, nie je súčasná situácia. Nevytvára to žiadnu potrebu schválenia zmeny zákona v skrátenom legislatívnom konaní. Práve schválenie takéhoto zákona a jeho schválenie v skrátenom legislatívnom konaní môže ohroziť alebo aspoň obmedziť práva oznamovateľov a práva obetí trestných činov.
Ochrana oznamovateľov sa totiž týmto návrhom zákona zužuje, znižuje sa jej štandard. Majú byť tie práva užšie vymedzené. To oznámenie sa bude musieť týkať protispoločenskej činnosti zamestnávateľa toho zamestnanca. Nebude to môcť byť nejaká iná osoba, ktorá má nejaký vzťah k zamestnávateľovi. Bude to musieť byť iba, iba zamestnávateľ. Rovnako tá možnosť odvolania sa zamestnávateľa voči tomu, že jeho zamestnancovi je poskytnutá ochrana a pravidelného polročného prehodnocovania tej poskytnutej ochrany a obmedzí práva oznamovateľov, pretože budú mať menšiu záruku, že ak im aj tá ochrana bude raz poskytnutá, že nebude prehodnotená.
Čiže ešte raz sa pýtam, aké práva sú ohrozené? Koho práva sú ohrozené a ako? Argumentuje sa v návrhu údajným nerovnomerným a disproporčným postavením zamestnanca a zamestnávateľa. No veď ale o tom predsa ten zákon je, že zamestnávateľ má z povahy veci voči zamestnancovi silnejšie postavenie. Môže ho napríklad prepustiť, môže, môže zmeniť jeho funkčné zaradenie. Môže ho postaviť mimo služby, ako to urobil pán minister vnútra. A zákony veľmi často v takejto situácii, keď je nerovnomerné, nerovnaké disproporčné postavenie dvoch strán, tak chránia tú slabšiu stranu. O tom sú všetky zákony týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Veď aj tie nerovnomerne a disproporčne chránia práva spotrebiteľov pred predávajúcimi a poskytujúcimi služby. A nakoniec aj vo vzťahu zamestnancov a zamestnávateľov je na tom postavená celá logika Zákonníku práce, že sú v rámci nej chránení zamestnanci ako, ako slabšia strana. Mňa to teda prekvapuje, že vláda zložená z dvoch sociálnodemokratických strán, aspoň teda v názve majúcich sociálnu demokraciu, má nejaký problém s tým, že tu máme zákon, ktorý chráni slabšiu stranu vo vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec.
Na Ústavnoprávnom výbore, kde sme dnes o tomto návrhu na skrátené legislatívne konanie hovorili, sme boli zo strany zástupcov ministerstva vnútra informovaní, že problematiku ochrany obetí trestných činov ministerstvo vnútra dlhodobo rieši a identifikovalo tam viaceré problémy. Keď som položil otázku, že prečo teda skrátené legislatívne konanie, keď je to téma, ktorej sa ministerstvo vnútra dlhodobo venuje, dlhodobo ho rieši, prečo nie je k tomu verejná diskusia, prečo nie je k tomu riadne medzirezortné pripomienkové konanie a prečo ten návrh nejde do riadneho legislatívneho procesu, som žiadnu odpoveď nedostal.
No a čo sa ešte môžeme dozvedieť z toho návrhu? Problémom údajne môže byť existujúci model inštitucionálnej ochrany obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorý je v súčasnosti rozdelený medzi viaceré štátne orgány, čo vedie k jeho zníženej efektivite a k praktickému oslabeniu garancie práv obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Obete majú možnosť obrátiť sa na ministerstvo spravodlivosti a ochranu oznamovateľov zabezpečuje samotný úrad na ochranu oznamovateľov. Podľa vlády a ministerstva vnútra táto údajná rozdrobenosť spôsobuje, že osoby čelia sekundárnej viktimizácii a odvetným opatreniam, nemajú dostatočne jednotnú a účinnú ochranu v praxi, čo môže viesť k ďalším zásahom do ich základných práv. Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné bezodkladne pristúpiť k legislatívnej zmene, ktorá odstráni daný stav ohrozenia práv a slobôd týchto osôb.
Vlády SMER-u vládnu na Slovensku už štrnásť rokov. Behom ich vlády bola, bol zmenený systém poskytovania ochrany oznamovateľom protispoločenskej činnosti. A teraz zrazu si uvedomili, že ak je to inštitucionálne rozdelené, tak je to problém. Pritom oznamovatelia protispoločenskej činnosti a obete trestných činov sú predsa dve úplne rozdielne kategórie. A v podstate len výnimočne sa tie kategórie nejakým spôsobom prekrývajú. Obete trestných činov sú obete všetkých trestných činov, ktoré nemajú absolútny vzťah s nejakým protispoločenským konaním, ale sa dotýkajú záujmov konkrétnych jednotlivcov. Keď je, keď niekomu vykradnú byt, tak nepôjde robiť oznamovateľa protispoločenskej činnosti. Podá, podá trestné oznámenie, lebo to nemá nejaký súvis s jeho zamestnávateľom a s jeho postavením v zamestnaní voči tomu zamestnávateľovi. A naopak, mnohí ľudia, ktorí naberú v sebe odvahu a oznámia trestnú činnosť, ktorá sa nejakým spôsobom týka ich zamestnávateľa alebo nejakej osoby, s ktorým je ten zamestnávateľ nejakým spôsobom prepojený alebo iné protiprávne konanie takejto osoby, nie sú priamo v pozícii poškodeného, v pozícii obete trestného činu, pretože keď niekto oznámi napríklad korupciu alebo podozrenie z korupčného správania, tak predsa on nie je poškodený, on nie je obeť toho trestného činu obvykle. Obvykle sú poškodené záujmy štátu, záujmy spoločnosti, záujmy nejakej, nejakej inštitúcie.
Čiže akú má logiku, že to bude prepojené? Áno, je to možný model. Je možný model, že, že ochrana obetí aj ochrana oznamovateľov bude v rámci jednej inštitúcie, ale nie je to žiadna nevyhnutnosť, a ani nie je žiadna záruka, že ak to bude prepojené, tak to bude fungovať lepšie a ani to nie je žiadny dôvod na skrátené konanie, ktorý by tvrdil, že ak to je inštitucionálne rozdelené, tak je to nejaký problém a že sa to môže zlepšiť, výrazne zlepšiť a treba to hneď zlepšiť tým, že sa to spojí do jedného.
Na výbore sme rozoberali aj to, lebo tam padol aj ďalší argument, že veď ochrana obetí je dnes strašne roztrieštená, lebo niečo robí ministerstvo spravodlivosti, niečo ministerstvo vnútra, niečo robí polícia, niečo robí prokuratúra, niečo robia mimovládky, akreditované subjekty, intervenčné centrá a podobne. A že treba to zjednotiť, aby ľudia vedeli, na koho sa majú obrátiť. A veď to je nezmysel. To sa tým návrhom zákona nijako nerieši. Tým návrhom zákona sa rieši iba to, že sa z ministerstva spravodlivosti časť jeho kompetencií vo vzťahu k ochrane obetí trestných činov prenesie na novozriadený úrad na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Ale ani to nie všetko. Niečo naďalej ostane na ministerstve spravodlivosti a tých kompetencií alebo úloh, ktoré má ministerstvo vnútra, polícia, prokuratúra, mimovládne organizácie, intervenčné centrá, akreditované subjekty, tých sa ten návrh zákona nijako nedotýka. Čiže tá roztrieštenosť aj v otázke ochrany, ochrany trestných, ochrany obetí trestných činov alebo pomoci obetiam trestných činov, tam, tam sa nič na tom nezmení, pričom podľa mňa to nie je problém, lebo každý z tých subjektov má nejakú inú úlohu, ktorá je odlišná, a nie je problém, že viacero subjektov poskytuje pomoc a ochranu obetiam trestných činov.
A otázka je, akým spôsobom tento návrh zákona, ak je odôvodňované skrátené legislatívne konanie tým, že sú ohrozené práva oznamovateľov a obetí, zlepší postavenie oznamovateľov a obetí? Lebo ten zákon je iba o inštitucionálnom rámci, o tom, že sa zruší existujúci úrad na ochranu oznamovateľov a hlavne sa odstráni jeho predsedníčka, a o tom, že sa časť agendy ministerstva spravodlivosti prenesie na novozriadený úrad, ktorý má nahradiť ten existujúci úrad. Ale v otázke ochrany obetí trestných činov sa v tej vecnej úprave nemení ani čiarka. V ničom sa nezlepší postavenie obetí trestných činov. Rovnako ako sa v ničom nezlepší postavenie oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Naopak sa môže zhoršiť, pretože tie zmeny, ktoré sú obsiahnuté v návrhu zákona, okrem zrušenia úradu a jeho nahradenia iným veľmi podobným úradom, tie zmeny oslabujú ochranu oznamovateľov a zužujú okruh subjektov, ktorých sa to oznámenie môže týkať, viažu to iba na oznámenie vo vzťahu, vo vzťahu k zamestnávateľovi a umožňujú to prehodnocovať. Čiže postavenie a práva oznamovateľov sa týmto zákonom, ak bude schválený, zhoršia, nie zlepšia. A rovnako postavenie obetí sa môže snáď nie trvalo, ale prinajmenšom na to prechodné obdobie zhoršiť, lebo návrh sa schvaľuje v skrátenom legislatívnom konaní. A teraz hovoríme o návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie. A dnes tu máme nejaký systém, ktorý je zabehnutý, a ten sa naruší. A niektoré kompetencie prejdú z ministerstva spravodlivosti na, na novozriadený úrad. Ale ten novozriadený úrad bude pokračovať v agende ochrany oznamovateľov. Tam v zásade v tých zúžených kompetenciách a v zhoršenom prostredí bude pokračovať, lebo tam ostanú tí zamestnanci okrem predsedníčky a podpredsedu, ale kto bude zabezpečovať tú agendu ochrany obetí trestnej činnosti, ktorú dnes zabezpečuje ministerstvo spravodlivosti? A teraz sa vytvára systém nanovo a nie je jasné, že ako rýchlo nabehne ten nový systém, aké budú transakčné náklady, koľko to bude celé stáť, koľko ľudí prejde z ministerstva spravodlivosti na ten nový úrad, či vôbec nejakí prejdú, alebo sa budú hľadať, hľadať noví, koľko bude tých nových, ako budú zaškoľovaní, ako dlho to bude trvať. My sme sa na toto všetko pýtali pani štátnej tajomníčky Kurilovskej na ústavnoprávnom výbore. Povedala, že to sú otázky na ministerstvo spravodlivosti, že, že ona nevie.
Takže. Prejdeme ďalej k argumentácii návrhu na skrátené legislatívne konanie. Vyberám: Zriadením jednotného úradu sa vytvorí predpoklad na okamžité a koordinované zabezpečenie ochrany ohrozených osôb. Iba urýchleným nadobudnutím účinnosti tohto zákona je možné odvrátiť pokračovanie zásahu do ľudskej dôstojnosti obetí trestných činov a oznamovateľov a zabrániť ďalším nepriaznivým následkom. To sú všeobecné frázy, ktoré nie sú podložené žiadnym konkrétnym argumentom. Aké zásahy do ľudskej dôstojnosti obetí trestných činov a oznamovateľov? V čom konkrétne ten súčasný systém toto umožňuje a ten nový systém tomu bude brániť? V ničom. Je to čisto účelová argumentácia. A toto je mimochodom obsiahnuté aj v tom poslaneckom návrhu, ktorý akoby do riadneho legislatívneho konania predložila skupina poslancov HLAS-u a na ktorý upozornil Úrad na ochranu oznamovateľov, že je to problém, že sa tam zužuje rozsah ochrany, ktorý je poskytovaný oznamovateľom, že sa oslabuje ochrana oznamovateľov, že smernica Európskej únie požaduje ochranu oznámení, ktoré obsahujú informácie o podozreniach, ktoré ohrozujú verejný záujem a ktoré boli zistené v rámci výkonu práce, a to nielen voči zamestnávateľovi, ako sa tu navrhuje, ale aj voči spolupracovníkom, dodávateľom či iným inštitúciám. Úrad upozornil a upozornil na to vo vzťahu k tomu poslaneckému návrhu, ale plne to platí aj vo vzťahu k tomu vládnemu návrhu, že tie zmeny môžu ohroziť integritu vyšetrovania, a to aj vo vzťahu k právu na podanie odvolania alebo k neustálemu prehodnocovaniu poskytnutej ochrany. Je tam retroaktívna úprava, ktorá zasahuje do už priznaných práv oznamovateľov, a je tam riziko porušenia záväzkov Slovenskej republiky voči Európskej únii.
Čiže vieme, aké sú dôvody na skrátené legislatívne konanie, ktoré predpokladá zákon o rokovacom poriadku. Vieme, že tie dôvody, ktoré deklaruje vláda, o ktorých hovorí písomne vyhotovený návrh a o ktorom hovoria zástupcovia ministerstva vnútra či už vo výbore, alebo v pléne, nijako nesedia s dôvodmi, ktoré predpokladá zákon o rokovacom poriadku, tak si ešte povedzme aspoň, že aké sú tie skutočné dôvody.
Skutočný dôvod je vlastne iba jeden. Ficova vláda a minister vnútra Matúš Šutaj Eštok chcú zlikvidovať Úrad na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti a zbaviť sa jeho predsedníčky Zuzany Dlugošovej. Dôvody sú veľmi podobné, ako boli tie, ktoré viedli vládu a vládnu koalíciu k likvidácii Úradu špeciálnej prokuratúry, k znefunkčneniu Národnej kriminálnej agentúry, a ten spôsob, akým to robia, zase veľmi pripomína ten spôsob, akým vládna koalícia zlikvidovala RTVS a zbavila sa jej šéfa Ľuboša Machaja. Dôvod je prostý. Úrad chráni oznamovateľov korupcie, oznamovateľov protispoločenskej činnosti a ochrana bola poskytnutá aj niektorým vyšetrovateľom korupčných káuz spojených s pôsobením vlád SMER-u, a teda nový minister Matúš Šutaj Eštok sa hneď po nástupe do funkcie rozhodol, že sa zbaví týchto vyšetrovateľov a postaví ich mimo služby. A aj sa ich zbavil za cenu porušenia zákona tým, že si nevyžiadal vyjadrenie úradu k tomuto pracovno-právnemu úkonu. A ministerstvo vnútra za to dostalo od úradu pokutu a súdy dávajú za pravdu úradu, nie ministerstvu.
Rád by som pripomenul ešte pár vecí z minulosti. Pôvodne chcela Ficova vláda vykostiť zákon na ochranu oznamovateľov paralelne s novelou Trestného zákona, s tou hanebnou mafiánskou novelou Trestného zákona, ktorou bola zrušená špeciálna prokuratúra a znížené tresty pre korupčníkov, zlodejov a podvodníkov. A chcela to urobiť v skrátenom legislatívnom konaní, lebo vraj boli ohrozené základné práva a slobody. Ale nejako sa to tak vyvinulo, že sa natiahla rozprava k novele Trestného zákona, boli zrejme nejaké výhrady alebo otázky aj zo strany Európskej komisie, tak to potom nechali tak. A pán minister Šutaj Eštok sa uspokojil s tým, že sa zbavil vyšetrovateľov aj bez súhlasu, aj bez súhlasu úradu za cenu porušenia zákona. Zrazu to, čo bolo tak naliehavé, že si vyžadovalo zmenu zákona v skrátenom legislatívnom konaní, už nebolo potrebné meniť v skrátenom legislatívnom konaní, nebolo to dokonca potrebné meniť ani v normálnom konaní, vláda ten návrh stiahla. A doteraz s ním nič neurobila, až na ten pokus skupiny, skupiny poslancov, ktorí sa pokúšal vykostiť pozíciu úradu a znížiť úroveň ochrany oznamovateľov.
A, ako som už spomenul, pani predsedníčka úradu Zuzana Dlugošová poukázala na slabé miesta toho návrhu a na jeho možný nesúlad s európskou smernicou a začali sa diať ďalšie veci, ktoré zrejme viedli k tomu, že teraz sa tu niekoľko dní budeme venovať návrhu na likvidáciu Úradu na ochranu oznamovateľov. Správny súd v Bratislave vyhovel správnej žalobe vyšetrovateľa NAKA Pavla Ďurku a zrušil personálny rozkaz ministra Šutaja Eštoka, ktorým Ďurku postavil mimo službu. Súdny dvor Európskej únie odmietol návrh senátu Správneho súdu v Bratislave a zastavil prejudiciálne konanie, vďaka čomu bude môcť správny súd rozhodnúť o žalobách ďalších vyšetrovateľov NAKA, ktoré sú podľa slov ich právneho zástupcu Petra Kubinu skutkovo aj právne zhodné s tým už rozhodnutým prípadom vyšetrovateľa Ďurku. O ochranu žiadajú žilinskí prokurátori, ktorí sa dostali do sporu s generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom, pretože sa snažia zhovievavejšie ako on posudzovať kauzy spojené s ľuďmi blízkymi Robertovi Ficovi. A tak si na ministerstve vnútra a vo vláde HLAS a SMER v dojemnej jednote povedali, že už stačilo, že treba Úrad na ochranu oznamovateľov zlikvidovať a zbaviť sa jeho predsedníčky Zuzany Dlugošovej, že to vykostenie, s ktorým prichádzala skupina poslancov HLAS-u, už nestačí.
Opäť krátky exkurz do minulosti, úrad bol pritom vytvorený na základe zákona schváleného počas vlády Petra Pellegriniho. Počas vlády Petra Pellegriniho bola vytvorená komisia, ktorá uskutočnila výberové konanie, z ktorého vzišli dve kandidátky, ktoré boli posunuté vláde, vláda ich odsúhlasila, posunula ich parlamentu a parlament v tom období vlády Petra Pellegriniho nezvolil ani jednu z nich. Jednou z nich bola Zuzana Dlugošová, potom sa uskutočnilo nové výberové konanie ešte stále za vlády Petra Pellegriniho. Opäť z toho vzišli dvaja kandidáti, ktorých komisia odporučila. Jedným, jednou z nich bola pani Zuzana Dlugošová. Opäť parlament, vláda posunula parlamentu tieto dve mená, parlament s tým už nič neurobil po voľbách, teda do volieb 2020, a po volieb, po voľbách 2020 nový parlament si z týchto dvoch kandidátov, ktorí boli na základe zákona schváleného za Pellegriniho vlády vybraní komisiou ustanovenou za Pellegriniho vlády, zvolil za predsedníčku úradu Zuzanu Dlugošovú.
Čiže vytvorili ste nejaký systém, ten systém funguje, tá personálna nominácia prešla procesom, ktorý má začiatok v čase vašej vlády. Teraz idete zrušiť celú inštitúciu, idete oslabiť systém ochrany, ochrany oznamovateľov a idete sa zbaviť predsedníčky, ktorá bola pôvodne vybraná komisiou ešte v časoch vašej vlády. Prečo? Pretože si plní svoje povinnosti a vedie úrad nezávislo a nenechá sa ovplyvňovať politickými vplyvmi. A tak ako ste sa zbavili Ľuboša Machaja tým, že ste zrušili RTVS a vytvorili na jej troskách STVR, tak teraz sa zbavíte Zuzany Dlugošovej tým, že zrušíte Úrad na ochranu oznamovateľov a vytvoríte takmer totožný úrad na ochranu obetí a oznamovateľov. Čisto účelovo, bez reálnych argumentov zase raz v skrátenom legislatívnom konaní so skracovaním rozpravy, v skrátenom legislatívnom konaní, pre ktoré neexistujú zákonom predpokladané dôvody. A o tom je dnešná rozprava.
Slušný demokratický štát by mal chrániť oznamovateľov korupcie. Štvrtá Ficova vláda sa však správa presne naopak. Oznamovateľov a vyšetrovateľov korupcie šikanuje a ochranu, ktorá im je poskytnutá, oslabuje. A tých, ktorí ich chránia, sa ide zbaviť, aby Ficova vláda mohla ešte účinnejšie ako doteraz chrániť nie oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ale tých, ktorí ju páchajú - zlodejov, korupčníkov a podvodníkov, svojich ľudí.
A končím reakciou na to, čo povedal už tu neprítomný predseda finančného výboru pán poslanec Blcháč, ktorý vyzýva opozíciu v reakciách na to, čo hovorila pani poslankyňa Števulová, aby sa opozícia v rozprave odosobnila. No tak ja mu to chcem vrátiť. My sa ťažko môžeme odosobniť, keď veľká časť legislatívy, ktorá prichádza do parlamentu, a tých návrhov na rušenie inštitúcií, s ktorými účelovo prichádzate, sú vedené osobnými záujmami členov vládnej koalície a ich blízkych ľudí, ktoré sú dôsledkom ich nečinnosti, neschopnosti a nekompetentnosti.
Ja teda tiež, podobne ako pán poslanec Blcháč vyzval nás, aby sme sa odosobnili, chcem vyzvať vládu a vládnu koalíciu, aby sa odosobnila a prestala nosiť do parlamentu návrhy, ktoré sú motivované osobnými záujmami predstaviteľov vládnej koalície, koaličných poslancov, koaličných predstaviteľov z vlády a ich blízkych osôb.
Prestaňte z osobných a účelových dôvodov meniť zákony. Prestaňte z osobných a účelových dôvodov likvidovať funkčné inštitúcie. Prestaňte účelovo meniť pravidlá a potom ani my nebudeme musieť byť v rozprave osobní. (Potlesk.)
