Videokanál poslanca

Pán poslanec Hajko, súhlasím. Je to zjavne novela, ktorá nevedie k rozširovaniu alebo k lepšej úprave práv na informácie. Je to novela, ktorá povedie k obmedzeniu práva na informácie, pretože tak ako medzi žiadateľmi sa nachádzajú kverulanti, ktorí nežiadajú informácie od povinných osôb preto, že ich potrebujú na nejaký účel, ale chcú len znepríjemniť život povinnej osobe. Áno, sú aj takí žiadatelia, je ich absolútna menšina, neexistujú žiadne štatistické údaje, ktoré by potvrdzovali, v akom rozsahu sa to deje, tak rovnako existujú povinné osoby, ktoré hľadajú dôvod, aby požadované informácie nemuseli sprístupniť. A nemyslím tým požadované informácie od kverulantov, ale požadované informácie od normálnych žiadateľov, ktorí ich žiadajú, pretože ich potrebujú, pretože chcú kontrolovať napríklad, pretože chcú kontrolovať, akým spôsobom povinná osoba postupuje.
A už dnes majú možnosti odmietnuť tých žiadateľov, pretože existujú zákonom stanovené dôvody, pre ktoré povinná osoba môže, alebo dokonca musí odmietnuť prístup k informáciám. Využívajú tieto spôsoby veľmi extenzívne, tak teraz touto novelou dostanú takéto neochotné povinné osoby, ktoré sa chcú vyhýbať sprístupňovaniu informácií, do rúk ďalší nástroj, pomocou ktorého budú odmietať legitímne žiadosti občanov a verejnosti o informácie. Preto jediný spôsob, akým naložiť s týmto návrhom, je odmietnuť ho a neschváliť túto novelu, ktorá neprešla normálnym legitímnym legislatívnym procesom.

Vážený pán predkladateľ a vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som pokračoval vo vystúpení k návrhu
novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám a zhrnul by som to, o čom som hovoril v stredu.
Po prvé, táto novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám obmedzí prístup verejnosti k informáciám. Nech sa tu už hovorí čokoľvek o motívoch predkladateľov, o tom, že dôvodom je snaha chrániť povinné osoby pred zahlcovaním rozsiahlymi infožiadosťami, skutočným dôvodom je vytvoriť ďalší priestor, aby tie povinné osoby, ktoré nechcú poskytovať informácie žiadateľom, tak nemuseli robiť. A je to narušenie jedného zo základných, základných práv, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky.
Po druhé, aj toto obmedzenie práva na prístup k informáciám sa deje obchádzaním riadneho legislatívneho procesu. Poslanci, samozrejme, majú právo predkladať návrhy zákonov a dobrou praxou vo vzťahu k zákonu o slobodnom prístupe k informáciám však bolo, že ak dochádzalo k zmenám, tak až po predchádzajúcej diskusii ako so žiadateľmi alebo teda s organizáciami, ktoré reprezentujú žiadateľov, tak s povinnými osobami. Tu sa tak deje poslaneckým návrhom, návrhom zákona bez riadneho medzirezortného pripomienkového konania. Áno, aj v minulom volebnom období bol novelizovaný infozákon na základe poslaneckej iniciatívy, tam to však reagovalo na problémy aplikačnej praxe a v podstate skôr rozširovalo, ako zužovalo priestor pre, pre žiadateľov. Tuto dochádza k obmedzovaniu ústavného práva bez riadneho legislatívneho procesu, bez dostatočnej, dostatočnej diskusie.
Po tretie, bude predložený pozmeňujúci návrh, ktorý reaguje na čas výhrad, ktoré boli prednesené vo vzťahu k návrhu zákona, a síce, síce v tom slova zmysle, že sa zavádza opravný prostriedok proti vymedzeniu úhrady, ktorú žiadateľ považuje za neprimerane vysokú, tak sa môže odvolať, respektíve podať námietku. Tento opravný prostriedok je však nedostatočný, pretože nie je bližšie upravený, nie sú tam, nie sú tam stanovené lehoty, a teda naďalej ostáva právna úprava vágna, nedostatočná a zneužiteľná tými povinnými osobami, ktoré chcú odmietnuť prístup k informáciám pre žiadateľov.
Po štvrté, okrem zlepšenia, drobného zlepšenia toho návrhu, ktorý predstavuje pozmeňujúci návrh, ktorý je obsiahnutý v spoločnej správe, prichádza aj zhoršenie v druhom čítaní, a síce prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu, ktorý tu o chvíľu predloží pán poslanec Lučanský a ktorý predĺži lehotu na vybavovanie žiadostí o prístup k informáciám o polovicu. Predĺži ju z osem pracovných dní na dvanásť pracovných dní a ešte sa to tvári ako niečo ústretové, čo bude minimalizovať situácie, keď si povinná osoba bude vyžadovať poplatok alebo úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, akoby to nejako súviselo. Ono to reálne nijako nesúvisí. Keď povinná osoba bude mať dojem, že informácia, o ktorú sa žiada, predstavuje mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie, tak bude môcť požiadať a žiadateľ sa síce bude môcť brániť námietkou, ale tá, ako som už hovoril v prvej časti vystúpenia, nebude nijako bližšie upravená na rozdiel od Českej republiky, na ktorú sa, na ktorú sa navrhovatelia tohto návrhu odvolávajú.
Vyslovujem pochybnosť, či tá úprava nemôže byť v rozpore s ústavou, pretože podmieňuje poskytnutie informácie zaplatením úhrady vopred a právo na informácie je ústavou garantované, garantované právo a aj z predchádzajúcej judikatúry súdov vyplýva, že by povinné osoby nemali podmieňovať poskytnutie informácií zaplatením poplatku, ktorý je možný už dnes v niektorých situáciách, samozrejme. Namietam, že tá úprava je, je vágna, že aj mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie nie je nejako bližšie, bližšie definované a je potenciálne zneužiteľné. Namietam, že to stanovenie úhrady bude opäť subjektívne a na rozdiel od Českej republiky, kde je, kde sú, kde je to upravené nariadením vlády, u nás sa nepredpokladá úprava v nejakom, v nejakom vykonávacom predpise, ktorá by stanovovala, akým spôsobom možno, možno stanoviť tú hodnotu úhrady. Navyše tie pravidlá sú nastavené v porovnaní s Českou republikou v neprospech žiadateľa, žiadateľ bude mať kratší čas na to, aby, aby dal námietku sedem dní v porovnaní s tridsiatimi dňami v Českej republike, respektíve šesťdesiatimi dňami v Českej republike. Nebude mať upravené, nebude mať upravené, dokedy sa bude rozhodovať o jeho, o jeho návrhu, a preto vzhľadom na to, čo som povedal a vzhľadom na to, že považujem ten návrh za zlý v zmysle zákona o rokovacom poriadku, navrhujem, aby bol návrh zákona vrátený predkladateľovi na dopracovanie a poprosím pána spravodajcu, ktorý je teraz zaneprázdnený niečím iným, aby tento môj návrh zaznamenal. Ďakujem.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, môžem len zopakovať, že zmyslom predloženej novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám je obmedziť prístup k informáciám. Je obľúbenou a dookola opakovanou floskulou, že povinné osoby sú preťažené nadmerným množstvom informácií, o ktoré si žiadajú žiadatelia, a preto je potrebné nejakým spôsobom obmedziť, obmedziť ten prístup k informáciám. Jeden z tých spôsobov je, samozrejme, že spoplatnenie, ktoré keď bude nastavené takto vágne, tak bude znamenať, že povinné osoby de facto budú môcť odmietať, odmietať žiadosť o prístup k informáciám na základe toho, že navrhnú tam nejaké, nejaké poplatky, ktoré budú, budú nadmerné, odvolací orgán to potvrdí a bude to, bude to v poriadku. V tom pôvodnom návrhu nebol, nebola ani žiadna možnosť odvolať sa voči tomu rozhodnutiu povinnej osoby dať, teda stanoviť úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie, vyhľadávanie informácií. Teraz v tom pozmeňujúcom návrhu, ktorý už prešiel cez výbory a je premietnutý v spoločnej správe, sa už počíta s inštitútom námietky.
Ja budem reagovať teda najprv na tú diskusiu, ktorá tu už bola, že v Českej republike ten opravný prostriedok je upravený, je jasný ten postup podľa neho. Vo vašom návrhu, pán poslanec Lučanský, ktorý je teda súčasťou spoločnej správy, sa hovorí iba o námietke. Námietke, o ktorej rozhodne odvolací orgán. Akým spôsobom, za aký čas, koľko to bude trvať, to tam nie je upravené. No a na námietku pani poslankyne Plavákovej ste povedali, že veď predsa to, čo nie je upravené v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, subsidiárne sa na to vzťahuje správny poriadok, čiže ten všeobecný predpis o správnom konaní. No tak si pozrime, čo o námietkach hovorí správny poriadok.
Správny poriadok spomína námietku na ôsmich miestach.
V § 21 ods. 2 hovorí o tom, že osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada. To nám asi nedá nejaké vodítko.
Potom § 22 ods. 3, ktorý sa týka zápisnice, hovorí, že odobretie, odopretie podpisu, dôvody tohto odopretia a námietky proti obsahu zápisnice sa v nej zaznamenajú. No to nám asi tiež nebude veľmi užitočné, aby sme vedeli povedať, že akým spôsobom sa má rozhodnúť, rozhodnúť o námietke, novonavrhovanej námietke podľa infozákona.
Potom sa spomína námietka v § 47 ods. 3, kde v jednom z náležitostí rozhodnutia je, aby sa v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol okrem iného aj o tom, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania. To opäť, opäť nám nedáva, napríklad na rozdiel od odvolania nám to nedáva žiadny, žiadny návod.
No a potom tu ešte máme námietku v § 76, ktorá je súčasťou spoločných ustanovení k výkonu rozhodnutia. Výkon rozhodnutia zase tiež nie je niečo, čo by, čo by sa týkalo situácie, ktorú popisujete. Tam sa to spomína na štyroch miestach.
A potom naposledy sa spomína námietka v § 80 ods. 2. Paragraf 80 ods. 2 sa týka vymáhania nepeňažných plnení.
Čiže ani na jednom mieste, kde sa v správnom poriadku spomína námietka, tak to nie je použiteľné na tú námietku, ktorú navrhujete vy, a, samozrejme, vy môžte zaviesť nový inštitút, inštitút námietky do zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale ak má byť funkčný a efektívny, tak by mal byť aj nejakým spôsobom upravený. Lebo to, čo nie je upravené napríklad vo vzťahu k odvolaniu v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, áno, odvolanie je inštitút, ktorý pozná správny poriadok a pomerne podrobne ho upravuje.
Aj po schválení tej zmeny a po predložení toho pozmeňujúceho návrhu ostáva problematický už samotný ten fakt, že poskytnutie informácií bude podmienené zaplatením úhrady a dokonca zaplatením úhrady vopred. Jednak už tu pani poslankyňa Plaváková citovala z ústavy, ktorá hovorí o tom, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Čiže nie je tam ten dôvod, ktorý uvádzate vy, a ide o obmedzenie prístupu, prístupu k informáciám z dôvodu nezaplatenia, nezaplatenia úhrady. Je to problematické a na to upozorňuje aj VIA IURIS, o ktorej, o ktorej vyjadrenia, ktoré boli adresované aj poslancom, sa tiež vo svojom vystúpení budem opierať. Napríklad z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, spisová značka 19 S 216/02 zo 14. novembra 2022, kde sa upozorňuje, že nie je možné obmedziť prístup k informáciám z dôvodu nezaplatenia úhrady. Tým, že, tým, že zavádzate, zavádzate toto ako nový dôvod, tak áno, môže to byť, môže to byť v rozpore, v rozpore s jej ústavou.
Zavádzate rovnako nový pojem „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií", ktorý môže byť vágny, ktorý môže byť svojvoľne uplatnený a teda používaný povinnými osobami, ktoré sa chcú vyhnúť poskytnutiu informácie, lebo tak ako sú medzi žiadateľmi kverulanti, ktorí žiadajú o informácie, aby zaťažili povinnú osobu, sú takí, tak medzi povinnými osobami sú také povinné osoby, ktoré sa vyhýbajú poskytovaniu informácií, aj keď ide o legitímny záujem žiadateľa, ale hľadajú si zámienku, aby tú informáciu neposkytli. A ak to bude zadefinované takto vágne, tak dopadom toho, dôsledkom toho bude, že tie povinné osoby, ktoré sa chcú vyhýbať poskytovaniu informácií, budú mať ďalší spôsob, ako sa tomu vyhnúť.
Odvolávate sa na skúsenosť Českej republiky, ale aj v Českej republike táto úprava spôsobovala problém a trvalo istý čas, kým prostredníctvom judikatúru súdu sa dospelo k nejakému, k nejakému výkladu, lebo, samozrejme, že to bolo nadužívané povinnými osobami. A takáto úprava by mala byť vykladaná reštriktívne. Teda nie tak, aby reálne obmedzovala, obmedzovala prístup k informáciám, čo pri vami navrhovanej úprave hrozí, a navyše tam, ako to tu zaznelo a ako je zrejmé, tá slovenská, slovenská úprava aj je menej konkrétna a menej vykonateľná a menej naklonená alebo menej v rovno, dávajúca do rovnováhy práva žiadateľa a nejaké legitímne záujmy, záujmy povinnej osoby a je úplne vychýlená v prospech povinných, povinných osôb.
Vy hovoríte o tom, že povinné osoby sú zaťažené nejakými nadmernými žiadosťami, ktoré sú, ktoré sú príliš rozsiahle, ale z čoho to vyplýva? Máte vy nejakú analýzu, ktorá by to potvrdzovala? A to mimochodom veľmi podobné je to aj s tým pozmeňujúcim návrhom, ktorý pán poslanec Lučanský predloží a ktorý hovorí o tom, že lehota na vybavenie infožiadosti nebude osem pracovných dní, ale dvanásť pracovných dní, čiže o polovicu. Pozmeňujúcim návrhom predloženým v rozprave v pléne idete predĺžiť lehotu na vybavenie žiadosti o prístup k informáciám a opäť to zdôvodňujete tým, že tento návrh zohľadňuje objektívne zmeny vo fungovaní povinných osôb vyplývajúce z rastúceho objemu a rozsahu žiadostí o informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. S ohľadom na zvyšujúci sa počet a zložitosť sprístupňovaných informácií sa povinným osobám vytvára priestor na dôslednejšie, právne korektné a materiálne náročné spracovanie žiadostí, čím sa zamedzí formálnemu či povrchnému vybavovaniu žiadostí a zároveň sa predíde administratívnej preťaženosti povinných osôb, z čoho vyplýva, že rastie objem a rozsah žiadostí o informácie. Ak niečo takéto tvrdíte, tak predpokladám, že máte nejaké analýzy, nejaké štatistiky, ktoré by to potvrdzovali, že to nie je len nejaký váš subjektívny dojem. To som nemyslel vážne, samozrejme, že si myslím, že je to len váš subjektívny dojem a že žiadne takéto štatistiky, ktoré by tieto tvrdenia potvrdzovali, neexistujú. Že neexistujú ani vo vzťahu k návrhu zákona a neexistujú ani vo vzťahu k pozmeňujúcemu návrhu, ktorý, ktorý predložíte.
A už dnes, teda ostanem ešte chvíľu pri tom pozmeňujúcom návrhu, ktorý zaznie v rozprave, už dnes predsa existuje možnosť o ďalších osem pracovných dní predĺžiť, predĺžiť tú lehotu na vybavenie infožiadosti, lebo v situácii, keď je to náročné vyhľadať alebo, alebo poskytnutú informáciu, tak povinná osoba si môže predĺžiť lehotu na dvojnásobok. Čiže dnes je to osem nie kalendárnych, ale pracovných dní a ďalších osem pracovných po novom, ak bude schválený ten pozmeňujúci návrh, to bude dvanásť, dvanásť pracovných dní a osem pracovných dní, to je dvadsať pracovných, to je, de facto celý kalendárny mesiac bude mať povinná osoba na poskytnutie informácií, keď si, keď si to, keď si to predĺži. Opäť to považujem za neprimerané obmedzenie prístupu k informáciám, lebo niektoré povinné osoby postupujú tak, že ak je stanovená nejaká lehota, tak vybavujú tú žiadosť alebo iné podanie v posledný deň lehoty, nie hneď ako môžu, ale v posledný deň. A vy im, vy im ten priestor, vy im ten priestor rozširujete.
A ešte, to je, to je zase mimoriadne vtipné, to prezentujete, akoby to bolo vlastne v záujme žiadateľov, že čím sa zamedzí formálnemu či povrchnému vybavovaniu žiadostí a zároveň sa predíde administratívnej preťaženosti povinných osôb. Čiže áno, v zásade sa tvárite, že je to v záujme žiadateľov, že nedostanú informáciu najneskôr za osem, ale najneskôr za dvanásť, za dvanásť pracovných dní. To opäť asi nemyslíte úplne vážne. A dokonca sa tam tvrdí, že navrhované predĺženie lehoty by prispelo k efektívnejšiemu využívaniu dostupných administratívnych kapacít povinných osôb a umožnilo by, aby úhrada nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií zostala aplikovaná len ako posledný prostriedok určený pre prípady, keď by vybavenie žiadosti výrazne presahoval štandardnú administratívnu záťaž.
Čiže problém podľa tohto tvrdenia ani nie je v tom, že zaberie to veľa času, aleže je krátka lehota. Čiže v zásade predĺži sa lehota na trojnásobok a netreba zavádzať, zavádzať úhradu. No ale tak to sa bije s tou argumentáciou, ktorá sa týka, týka samotného návrhu zákona, že je problém, že to zaťaží administratívne kapacity, lebo veď keď je niečo mimoriadne náročné, tak je to mimoriadne náročné aj keď je tá lehota, lehota dlhšia. Nerozumiem v čom, v čom by to, by to bolo menej náročné, ak by bola lehota dlhšia.
No a zaklincuvávate to, že navrhovaná úprava tak zároveň zohľadňuje legitímne záujmy povinných osôb aj žiadateľov a zabezpečuje rovnováhu medzi právom verejnosti na prístup k informáciám a potrebou ochrany efektívnosti výkonu verejnej správy. Žiadna rovnováha. Tá rovnováha je dnes a vy ju svojím návrhom zákona a aj tým pozmeňujúcim návrhom, ktorý predložíte, narúšate. Tá rovnováha sa vychyľuje, vychyľuje týmto návrhom výrazne v prospech povinných osôb a výrazne v prospech ich možností vyhnúť sa poskytnutiu, poskytnutiu informácií.
Tak ako, ako nie je jasné, čo ten, čo ten pojem mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií znamená, tak nie je jasné ani, akým spôsobom sa má postupovať podľa tej námietky, ktorá sa do návrhu dostane v prípade, že bude schválený pozmeňujúci návrh zo spoločnej, zo spoločnej správy. Akým spôsobom jednak bude definované to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií a akým spôsobom bude stanovený ten poplatok, ktorý sa má za to zaplatiť. A ja viem, že všetko nie je možné napísať do zákona, to všetko nie je možné napísať do nejakého právneho predpisu, ale vy argumentujete Českou republikou a v Českej republike to nie je ponechané iba na zákon. V Českej republike to plnenie definuje alebo je obsiahnuté v nariadení vlády č. 173/2006 Z. z. o zásadách stanovenia úhrad a licenčných odmien za poskytnutie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Čiže ani tam to nie je dokonalé, samozrejme, ja nie som, nie som ani s tým úplne stotožnený, ale aspoň máte tam nejaký právny predpis, ktorý stanovuje úhrady a licenčné odmeny za poskytnutie informácií podľa, podľa zákona. V tej vami navrhovanej právnej úprave sa nepočíta so žiadnou vyhláškou ministerstva spravodlivosti alebo ministerstva financií alebo, alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý by upravil spôsob určenia úhrady za poskytnutie informácií, ktoré je spojené s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním týchto, týchto informácií.
No a je potrebné teda poukázať na to, že keď argumentujete českou skúsenosťou, tak ten český, česká, česká úprava je odlišná jednak tým, že je konkrétna a stanovuje postup a u nás ten postup nebude obsiahnutý ani v zákone o slobodnom prístupe k informáciám a ani v právnom poriadku, lebo, ako som už upozornil, ani v správnom poriadku nie je námietka nejakým spôsobom vymedzená. A v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám je vymedzené, akým spôsobom sa postupuje pri podaní, podaní sťažnosti proti postupu pri vybavovaní žiadosti o informácie, tam je viacej tých, tých spôsobov, akým, alebo teda viacej situácií, ktoré možno namietať prostredníctvom sťažnosti. Sťažnosť napríklad podáva u povinného subjektu do 30 dní, vy tam máte lehotu 7 dní, hej? Čiže žiadateľ má v českom systéme, na ktorý sa odvolávate, 30 dní na to, aby sa, aby sa odvolal a potom, potom sa o jeho postupe rozhodne. V našom má 7 dní, čo ani nie je že bežná lehota na odvolanie, je 7 dní na to, aby dal nejaké kvalifikované námietky alebo aby zaplatil to, čo si od neho povinná osoba vyžiada. Potom je v českom zákone opísaný postup, ktorý hovorí o tom, že tá povinná osoba do 7 dní buď sa teda stotožní s tým, s tou námietkou a zníži úhradu a vydá rozhodnutie alebo vydá rozhodnutie, teda zníži úhradu, alebo to predloží nadriadenému orgánu, a ten má potom 15 dní na to, aby rozhodol. Tiež je to naťahovanie času, ale dobre, je to, je tam nejaký postup. V tej, v tej našej úprave, alebo vašej úprave žiadna takáto lehota stanovená nie je. Navyše vy vyžadujete zaplatenie do 7 dní, v českej úprave sa hovorí, že to má byť zaplatené, myslím, že do 60 dní.
Čiže tam žiadateľ jednak má procesne upravený postup, alebo respektíve tie odvolacie orgány majú procesne upravený postup na rozdiel od vami navrhovanej úpravy, ale zároveň, zároveň tie lehoty sú nastavené vyváženejšie. V tom vašom návrhu má na úhradu alebo na podanie námietky 7 dní, v Českej republike 30 dní. U nás nebude, ak to bude, ak bude ten váš návrh schválený, nijako upravený postup odvolacieho orgánu, teda okrem toho, že ako rozhodne, ale nejaký procesný postup, napríklad lehoty, ktoré sú v tomto prípade veľmi dôležité, vôbec nebudú, nebudú upravené. A v Českej republike má žiadateľ 60 dní na to, aby zaplatil, asi nemá dôvod to naťahovať, ale dáva sa mu takáto možnosť, vami navrhnutom, navrhnutom procese má 7, aj keď tých 7 dní je vlastne na to prvé buď zaplatenie, alebo podanie námietky, ale teda predpokladám, že keď sa o námietke rozhodne negatívne, je odmietnutá nadriadeným orgánom, tak zasa má, zasa má 7 dní. Je to úplne nevyvážené a je to nastavené v prospech povinných osôb.
Keďže je devätnásť hodín a ja predpokladám, že ešte by som rád využil tých sedem a pol minúty, tak... (Rečník sa obrátil na predsedajúceho.)

Pani poslankyňa Plaváková, plne súhlasím s tým, že účelom tohto návrhu zákona je obmedziť prístup verejnosti k informáciám. Tá floskula o tom, že povinné osoby sú zaťažené nadmernými žiadosťami o informácie, ktoré sú príliš rozsiahle, je obľúbený argument, ktorý už roky používajú tí, ktorí sa snažia obmedziť prístup k informáciám. A som presvedčený o tom, že je to len zámienka. Nechcem spochybňovať, že existujú kverulanti, ktorí si žiadajú nezmyselné informácie, ktoré im nie sú nanič okrem toho, že obťažujú povinnú osobu, ale rovnako existujú povinné osoby, ktoré si neplnia svoje povinnosti a len si hľadajú zámienky, aby informácie neposkytli. Po schválení tohto návrhu zákona to budú mať ešte jednoduchšie.
Ten prvý pozmeňujúci návrh, ktorý je súčasťou spoločnej správy, ktorý pán poslanec Lučanský predložil na výbore, čiastočne vylepšuje ten návrh, lebo dáva do hry nejaký opravný prostriedok proti rozhodnutiu o spoplatnení prístupu k informáciám, ale nerieši to ten zásadný problém a myslím si, že je to veľmi nedokonalý nástroj, tak ako je navrhnutý, napriek tomu, že sa predkladatelia odvolávajú na právnu úpravu v Českej republike, nie je to porovnateľné, nie je to to isté, neposkytuje to žiadateľovi podobné záruky.
Ten druhý pozmeňujúci návrh, ktorý je na webe Národnej rady zverejnený pod menom pána poslanca Gašparoviča, zrejme ho prednesie pán poslanec Lučanský, ten pôvodný návrh nijako nevylepšuje, naopak, ešte ho zhoršuje a teda naťahuje, naťahuje lehoty o polovicu. O polovicu dlhšie budú mať, bude trvať sprístupňovanie informácií, ak to prejde.

Pán poslanec Škripek, no je zaujímavé, že teda našli ste jeden prípad ženy, ktorú vychovávali dve ženy, ktorá je s tým nespokojná, že ju vychovávali dve ženy a chcela, aby to bolo inak. Takýchto jednotlivých prípadov, keď sú napríklad deti nespokojné s tým, kto ich vychovával, myslím si, že nájdete aj v pároch rôzneho pohlavia plno. Napríklad deti, ktoré vychovávajú, ktoré žijú v rodine, kde je páchané násilie, kde napríklad ten muž bije a psychicky týra ich mamu, tak tie tiež nie sú spokojné s tým, kto ich vychovával a že vyrastali v takej rodine a má to na nich následky, vážne následky to môže mať na nich. Čiže hovoriť o nejakých jednotlivých prípadoch a z toho odvodzovať, že teda nie je vhodné, ak niekto vychováva, teda ak deti vyrastajú v rodine, ktorú tvorí pár rovnakého pohlavia a deti, to nie je žiadny dôkaz, hej. Lebo nájdete iks iných prípadov a, ako som hovoril, dôležité je to, ako sa tí rodičia chovajú k svojim deťom, aký vzor im poskytujú, ako sa chovajú k sebe navzájom. To je dôležité. A ja som nehovoril, že vyjadrenie nejakého názoru automaticky znamená šírenie nenávisti. Ale to, čo zažívame aj tu v parlamente, tie vulgárne výroky pána Huliaka, tá starosť o nálepky a zrovna o dúhové nálepky pána Danka, áno, to je prejav nejakých homofóbnych predsudkov a prispieva to k atmosfére v spoločnosti. Prispieva to k tomu, že potom ľudia vulgárne sa vyjadrujú, urážajú, nadávajú, posielajú nenávistné odkazy ľuďom, o ktorých to vedia, a niekedy sú tým zasiahnuté aj tie deti.

Pani poslankyňa Plaváková, myslím, že si teda veľmi dobre zhrnula tie výhrady, ktoré možno mať voči možno nie správe, ale činnosti komisára pre deti pána Mikloška, a upozornila si na veci, ktoré sú závažné. Podobne ako pán poslanec Škripek si myslím, že pre deti je dobrý, normálny, zdravý vzor, ale ani s ním, ani s pánom komisárom Mikloškom sa asi nezhodneme v tom, že čo je to normálny, zdravý vzor pre deti. Lebo ja ten normálny, zdravý vzor pre deti vidím presne v tých istých vlastnostiach, hodnotách a správaní, o ktorých si hovorila ty. Pre deti, aby vyrastali v zdravom prostredí, nie je podstatné, či je to otec a mama, alebo otec a otec, alebo mama a mama, alebo je to jednorodičovská domácnosť, ktorá tiež má aj nejakú širšiu rodinu, ale je dôležité, ako sa rodičia správajú k deťom, ako rodičia sa správajú k sebe navzájom, aký vzor im svojím správaním dávajú. A deti majú mať vo svojich rodinách pocit bezpečia, prijatia a lásky, ako si povedala, to je dôležité, nie to, aké je pohlavie, aká je sexuálna orientácia ich rodičov. Dôležitá je tá láska, bezpečie a prijatie. A samozrejme, že stigmatizácia detí nespočíva v tom, že by deti počúvali vystúpenie pána komisára vo výbore alebo v pléne Národnej rady, ale to jeho vystupovanie prispieva k atmosfére v spoločnosti, ktorá je nenávistná, ktorá sa prejavuje nechutnými útokmi aj tu v parlamente, ale ktorá sa prejavuje útokmi aj v spoločnosti. (Potlesk.)

Podobne ako pani poslankyňa Plaváková, aj ja sa chcem pripojiť k tomu poďakovaniu pánovi ombudsmanovi za záujem o tému práv osôb na miestach, kde je obmedzená ich osobná sloboda, a aj teda v kontexte tej spolupráce s komisárkou pre osoby so zdravotným postihnutím a komisárom pre deti. To je asi téma na nejakú, na nejakú ďalšiu diskusiu, že či teda ten systém, keď v podstate tri inštitúcie spolupracujú na Národnom preventívnom mechanizme a na správach, je optimálny, či by, či by nebol lepší ten systém nastaviť, nebolo lepšie nastaviť ten systém inak, aby tú zodpovednosť niesla, niesla povedzme že jedna, jedna inštitúcia, alebo naopak, či potom nevtiahnuť reprezentantov tých zvyšných dvoch inštitúcií vo väčšej miere aj do prezentácie tých záverov. Asi, asi by nebolo optimálne, aby tu vystupovali všetci traja, ale možno, možno na výbore, kde sa otázky kladú a kde teda tá diskusia, predpokladám, že bola živšia ako teraz tu v pléne, kde vystúpila iba pani predsedníčka ľudskoprávneho výboru, tak možno tam by na to mohol byť priestor, aj keď teda nepochybujem, že pán ombudsman by vedel sa vyjadriť aj k tým veciam, ktoré majú pôvod v, teda v činnosti a v zisteniach iných komisárov.
No a opäť vyjadrujem isté poľutovanie, že koaliční poslanci napriek deklarovaniu záujmu o práva týchto osôb tu k tomu nejako nevy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja pokiaľ si pamätám, teda boli aj pani poslankyňa Kosová a pani poslankyňa Petrík prihlásené do rozpravy. No ale toto je aj dôsledok toho, akú dôležitosť prikladá Národná rada téme ľudských práv a inštitútu verejného ochrancu práv, keď opakovane odsúva prerokovanie správy, potom ju preruší, lebo sú na programe dôležité veci a potom to ani nedokážeme dokončiť na tej istej schôdzi. Takže aj ja som si potreboval vlastne oživiť, že v akom sme štádiu, kto je ešte prihlásený, lebo tá informácia, tá informácia absentovala a teda dúfam, že sa raz dožijeme toho, že budeme brať ľudské práva v tejto snemovni tak vážne, že nebudeme musieť po niekoľkých mesiacoch riešiť, že kto bol kedy prihlásený a koľko času mu zostáva.
A je to o dôležitosti ľudských práv. Je to o dôležitosti inštitúcií aj správa o činnosti verejného ochrancu práv, s ktorou pán Dobrovodský vystúpil, v júni? Teda pred niekoľkými, niekoľkými mesiacmi. Je to aj o tom, že je dobré, a to povedal tiež vo svojom vystúpení, že inštitút ombudsmana je v slovenskom právnom systéme ukotvený v rámci, v rámci ústavy. Vrátim sa teda ešte k začiatku jeho pôsobenia. Pán Dobrovodský nastúpil do funkcie po tom, čo niekoľko mesiacov, deväť mesiacov, myslím, bola pozícia ombudsmana neobsadená. Za ten čas sa nakopili prípady, ktoré neboli riešené, pretože tak je nastavený, žiaľ, systém a je to zodpovednosť, a to teda hovorím aj na adresu seba a predchádzajúcej vládnej garnitúry, že tak dlho sme sa nedokázali zhodnúť alebo teda parlament nedokázal zvoliť nového verejného ochrancu, ochrancu práv.
Úrad ombudsmana nie je bežný štátny úrad. Nie je to štátna, štátna správa ako iná. Je jeho činnosť ovplyvnená, výrazne ovplyvnená osobou, ktorá stojí na čele tohto úradu a zastáva post ombudsmana či ombudsmanky. Na druhej strane nemal by to byť politický úrad, kde zmena na poste ombudsmana znamená úplnú diskontinuitu a niekedy až úplné protichodné smerovanie v jeho činnosti. Z tohto hľadiska som rád, že pán Dobrovodský zachováva kontinuitu so svojimi predchodkyňami, najmä pokiaľ ide o jeho záujem a aktívny záujem o ochranu ľudských práv, ochranu slabších, aj aktívny prístup voči parlamentu a voči politickej moci, keď sa pripravujú a realizujú zmeny či už legislatívy, alebo iných politík v gescii vládnej moci. Ale môžeme tam registrovať aj nové momenty, jeho nasadenie v praxi a v teréne a istú akčnosť. Napokon je asi príznačné, že po tom úvodnom vstupe pán Dobrovodský začal svoje vystúpenie tým, že spomenul návštevy v zariadeniach, kde je obmedzená osobná sloboda, a teda v celách predbežného zadržania. Čo teda keď sa začne hovoriť o ľudských právach, tak asi ľudia, ktorí sú zadržaní v cépezetkách, nie sú tí prví, ktorí, ktorí napadnú ľuďom, ktorí počúvajú, že sa hovorí o ľudských právach. Napriek tomu je to, je to dôležitá téma, lebo ide o obmedzenie jednej zo základných slobôd. A teda aj vládna koalícia tváriac sa, že jej na tom záleží, tak zamestnala na niekoľko mesiacov parlament zmenami trestných kódexov tvrdiac, že teda chce chrániť aj práva osôb, ktoré, ktoré sú predmetom vyšetrovania, práva, práva obvinených. Práva osôb, ktoré sú zadržané alebo ktorým je obmedzená sloboda, ktoré sú premietnuté aj v správe a boli aj vo vystúpení pána verejného ochrancu práv. Evidentne až taký záujem u predstaviteľov koalície nebudia.
Okrem tej akčnosti v teréne a návštev a neohlásených návštev vo aj väzniciach, aj v cépezetkách, aj zariadeniach, kde sú obmedzení ľudia v psychiatrických zariadeniach, tak cítiť z vystupovania aktivít pána verejného ochrancu jeho záujem o ľudí, to, že má ľudí rád a teda, že to, čo robí, nie je preňho len prácou, ale aj poslaním. Oceňujem ten apel na ľudskú dôstojnosť, ktorý vlastne tvorí nejaké hodnotové vymedzenie práce ombudsmana a je teda osviežujúce počuť na pôde slovenského parlamentu hovoriť o svätom Augustínovi alebo Gustavovi Radbruchovi. A správa odzrkadľuje široké spektrum aktivít verejného ochrancu práv, ktoré sa týkajú osobných slobôd, politických slobôd, občianskych slobôd, sociálnych práv, práv súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, práva na priaznivé životné prostredie. Situácie jednotlivých skupín, ktoré sú v postavení slabšieho, či už ide o Rómov v marginalizovaných osadách, detí alebo detí v reedukačných zariadeniach alebo, alebo teda v zariadeniach, a práva osôb LGBTI+ a odídencov z Ukrajiny, utečencov a tak a tak ďalej.
Chcem teda oceniť to, že pán verejný ochranca práv robí to, čo má robiť v zmysle ústavy a v zmysle zákona, ktoré mu určujú náplň jeho činnosti, a teda chráni základné práva a slobody a upozorňuje na to, keď sú porušované, a ale zároveň, zároveň chcem oceniť aj to, že pán verejný ochranca nerobí svoju prácu len ako akúsi povinnú jazdu, ale aktívne sa ozýva, keď napríklad sa schyľuje k tomu, že by parlament schválil právny predpis, ktorý zasiahne do základných práv a slobôd, keď sa mení legislatíva, ktorá sa týka napĺňania niektorého zo základných práv. Aktuálne máme na stole napríklad zákon o slobodnom prístupe k informáciám, teda jeho novelu alebo novelu zákona, viacerých zákonov, ktorou sa opravuje postavenie mimovládnych neziskových organizácií a ktorou sa zasahuje do združovacieho práva, aj v týchto veciach bolo počuť hlas pána verejného ochrancu práv.
Rovnako oceňujem záujem pána verejného ochrancu práv o tému pamäti, historickej pamäti pripomínania si zločiny období našich, našich dejín, napríklad obdobia holokaustu a zločinov, ktoré boli páchané, pretože ide o najmasívnejšie porušovanie základných práv v našej histórii a je veľmi dôležité si to pripomínať. A pán verejný ochranca práv, zažil som ho na viacerých takýchto podujatiach a teda dáva tým najavo pán verejný ochranca práv svoj záujem o túto tému a svoju zaujatosť v tejto, v tejto téme, ktorá vytvára aj ten hodnotový základ, na základe ktorého pôsobí.
A ako poslednú vec by som spomenul jeho návrh kandidátky na ústavnú sudkyňu k návrhu pani doktorku Pitoňákovú a to, čo si asi mnohí nevšimli, ale bolo to zdôvodnenie toho návrhu, ktoré teda prekračovalo to, akým spôsobom iné oprávnené inštitúcie a osoby navrhujú kandidátov či už na ústavných sudcov alebo, alebo na iné verejné, verejné pozície. Bolo to podrobné, presvedčivé, vychádzalo to zo znalosti navrhovanej, navrhovanej kandidátky a z presvedčenia a z argumentovaného presvedčenia pána verejného ochrancu práv, že ním navrhnutá kandidátka by bola dobrou ústavnou sudkyňou.
Ako som teda povedal, aj toto ma presvedčuje, že pán Dobrovodský nevníma, neberie svoju prácu iba ako akúsi povinnú jazdu, ale berie ju vážne. Ani to nie je zárukou, že budúci týždeň, keď bude Národná rada hlasovať o tom, či zoberie alebo nezoberie správu pána verejného ochrancu práv na vedomie, tak to hlasovanie dopadne kladne. Hlasovali sme o správe pani Stavrovskej, komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorá naprieč volebnými obdobiami má pre svoju prácu podporu. Je oceňovaná, chválená za to, čo robí, a tiež na nej vidno, vidno to zanietenie. Napriek tomu Národná rada väčšinou hlasov tvorenou koaličnými poslancami nezobrala na vedomie jej správu, bez toho, aby čo i len jedinú výhradu k správe, k činnosti osoby komisárky prezentovali koaliční poslanci na zasadnutí Národnej rady alebo aj mimo. Mám také zlé tušenie, že nejako podobne to môže dopadnúť aj teraz, ale chcem pána Dobrovodského požiadať, aby sa, ak to tak dopadne, nedal takýmto výsledkom odradiť. Vaša práca je dôležitá. Samozrejme, bolo by lepšie, ak by sa poslanci správali inak a tiež to brali vážne, počúvali, čo hovoríte, reagovali na to a snažili sa riešiť tie problémy, o ktorých hovoríte, a meniť, meniť zákony, ale aj keď to tak väčšina poslancov nebude robiť a aj keď dokonca sa rozhodne, že ani vašu správu nezoberie na vedomie, tak vás chcem požiadať, aby ste sa tým nedali odradiť a pokračovali vo svojej práci bez ohľadu na to. Má to zmysel. (Potlesk.)

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, zákon o teste proporcionality pri regulácii povolaní považujem za dôležitý z hľadiska toho, akým spôsobom sa upravuje prístup k výkonu niektorých, niektorých povolaní. A na jednej strane je tu legitímny verejný záujem na tom, aby niektoré povolania boli regulované viac ako, ako iné, na druhej strane je legitímny verejný záujem aj na tom, aby tá regulácia nebola nadmerná a zbytočne obmedzujúca, aby naozaj bola iba v nevyhnutnej miere, aby nepôsobila diskriminačne najmä vo vzťahu k spoločnému trhu a teda spoločnému priestoru, ktorý vytvára Európska únia, a aby tie nástroje regulácie slúžili definovaniu, teda tomu deklarovanému cieľu a boli, boli efektívne z hľadiska toho, čo sa tou reguláciou sleduje.
Z tohto hľadiska je správne, že sa, že sa posudzujú návrhy ako zákonov, tak iných právnych predpisov z hľadiska toho, či zodpovedajú testu proporcionality, čiže či tá regulácia je proporcionálna, zodpovedá deklarovaným cieľom a tomu, o čom som hovoril a čo je deklarované aj v zákone. Rozumiem aj tomu, že tam Európska únia vníma nedostatky v súčasnej právnej úprave a tie vnímam aj ja, a len mám otázku, či ten navrhovaný zákon alebo návrh na novelu zákona dokáže dostatočne postihnúť práve tie iné formy, ktoré nejdú štandardnou formou. Lebo ak sme v režime štandardného pripomienkového konania, ide o vládne návrhy zákonov, tak tam je to, je to možné ustrážiť aj z hľadiska lehôt, aj z hľadiska, aj z hľadiska obsahu a prípadného zapracovania tých, tých pripomienok, stanovísk a upozornení na prípadné porušenie princípu proporcionality alebo toho, že tá regulácia je napríklad nadmerná alebo môže pôsobiť, pôsobiť diskriminačne. Problém je práve u tých iných typov legislatívnych aktivít, ktoré nejdú štandardným procesom, napríklad teda predovšetkým pripomienkovým konaním, kde je na to, na to najväčší, najväčší priestor. Vo vzťahu k poslaneckým návrhom zákonov sa nevykonáva pripomienkové konanie, zároveň, zároveň teda niektoré vládne návrhy idú v skrátenom legislatívnom konaní, čo sa tam v podstate dopĺňa, že návrhy, v ktorých sa pripomienkové konanie neuskutočnilo, tak tie majú prejsť testom proporcionality až podaním návrhu zákona v Národnej rade. Moja otázka je, že ako to, ako to bude prakticky... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Gašpar, Tibor, podpredseda NR SR
Chcel by som poslancov najmä SMER-u poprosiť, aby sa utíšili a nerušili vystúpenie. Nech sa páči.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
... ako to bude prakticky uskutočniteľné, keď tie návrhy idú zo dňa na deň, našťastie väčšinou sa netýkajú regulácie povolaní. Rovnako čo sa týka poslaneckých návrhov zákonov, aká je tam, aká je tam skúsenosť aj z hľadiska toho času, ale aj z hľadiska zapracovania tých, tých pripomienok, pretože v prípade ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, ktorý dáva návrh zákona do pripomienkového konania, tak má to ministerstvo vo svojej dispozícii a môže ho zmeniť ešte predtým, ako ide ten návrh zákona na vládu. V prípade či už ide o poslanca, alebo o výbor, alebo návrh zákona vládny, ktorý neprešiel pripomienkovým konaním, tam to už nie je iba v dispozícii navrhovateľa, tam už tým zákonom v podstate disponuje a môže ho meniť iba Národná rada.
No a ešte, ešte zložitejšie je to potom v prípade pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, ktoré sa tu tiež zapracúvajú, a tiež je to jedna, jedna z foriem, akým sa môže dostať neprimeraná regulácia povolaní do právnych predpisov a do zákonov, ktoré sú úplne mimo pripomienkového konania aj toho povedzme že štandardného legislatívneho procesu troch čítaní, troch čítaní v rámci, v rámci zákona. A obvykle, teda pokiaľ nejde o pozmeňujúce návrhy, ktoré sú súčasťou spoločnej správy výborov a ktoré sú predložené vo výbore a teda minimálne niekoľko dní, tá štrnásťdňová lehota málokedy, ale niekoľko dní uplynie medzi ich prerokovaním vo výbore a následne rokovaním v pléne Národnej rady a hlasovaním, tak ak ide napríklad o pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré sa predkladajú v pléne, tak tam tá lehota býva niekoľko hodín, maximálne dní, ale to je situácia, že v piatok sa prerokuje nejaký návrh zákona a v utorok sa, v utorok sa o ňom hlasuje. A nie som si istý, že ten návrh zákona toto rieši dostatočne, upravuje sa ním síce aj zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, len moja otázka znie, že či by, či by tá úprava nemala byť predsa len trochu podrobnejšia, pokiaľ ide o vykonanie testu proporcionality k týmto návrhom zákonov na pôde, na pôde parlamentu a teda aj v rámci zákona, zákona o rokovacom poriadku, aby to nebolo len formálne, že máme, odfajkneme si, že áno, bude sa robiť test proporcionality aj vo vzťahu, ja neviem, k poslaneckým pozmeňujúcim návrhom, čo tam už je, ale aj k pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom, alebo k tým návrhom zákonov, ktoré neprešli pripomienkovým konaním, ale realita bude taká, že ten test proporcionality bude, bude buď čisto formálny alebo, alebo vykonaný v tak krátkom čase, že ho nebude možné považovať za napĺňajúci účel toho, prečo ho test proporcionality upravuje.
Verím, že teda ak teraz nedostanem odpoveď, tak priestor na to bude aj v druhom čítaní, aj vo výboroch a potom aj v pléne.
Ďakujem.

Ďakujem kolegyniam aj kolegom za faktické poznámky k môjmu vystúpeniu. Skúsim zareagovať teda najmä na kolegu z koalície pána poslanca Petra.
Ja som sa zarazil alebo, alebo zarazilo ma to, že vy a vaši kolegovia, nie vy osobne, ale vaši kolegovia, predstavitelia vlády, predstavitelia vládnej koalície v parlamente opakovane hovoríte, že opozícia nerešpektuje výsledky volieb, a hovoríte to na margo toho, že opozícia kritizuje vládu a vládnu koalíciu, pričom to je základné poslanie a zmysel existencie opozície, že kontroluje vládnu moc, a žiadna normálna vládna koalícia a vláda sa nad tým nepozastavujú. Oponujú, nesúhlasia, môžu zosmiešňovať, môžu reagovať ironicky, môžu naspäť kritizovať, ale tvrdiť, že kritika opozície na adresu vlády je nerešpektovaním výsledkov volieb, je absurdné.
A aj dnes to tu zaznelo, neviem, myslím, že od pána ministra Tarabu a ešte niekde aj vo faktických poznámkach, že predložili sme návrh na odvolanie pani ministerky Šimkovičovej, lebo sme sa doteraz nezmierili s výsledkami volieb. O tom som ja hovoril, to je nezmysel, to je absurdné.
No a čo sú čistky a čo nie sú čistky. Samozrejme, že minister si môže priviesť na ministerstvo svojich ľudí, môže vymeniť riaditeľov inštitúcií, ale keď napríklad vymení prednostov okresných úradov, to je z môjho pohľadu v poriadku. To sú funkcie, ktoré sa obsadzujú, obsadzujú politicky. Ale riaditeľa Slovenského národného divadla, Slovenskej národnej galérie a Slovenského národného múzea, to nie sú politické funkcie, tie nemajú byť obsadzované politicky. To sú politické čistky. Také politické čist... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)