Videokanál poslanca

Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, som myslela, že dneska nevystúpim, ale som rada, že sme sa toho dožili. (Povedané so smiechom.) Nič v zlom, samozrejme, pán minister, to len taká nadsázka.
Tento návrh o dávkach namiesto práce, teda o práci namiesto dávok (povedané so smiechom) z dielne ministerstva práce považujem za čistú katastrofu a začnem teraz naozaj vážne už.
Vážený pán minister, podľa mňa je to absolútny učebnicový príklad populizmu. Tento zákon sa tvári, ako by to bol boj proti dlhodobej nezamestnanosti, ale v skutočnosti je len zúfalým pokusom o získanie lacných politických bodov. Minister Erik Tomáš už na prvej tlačovej konferencii pri predstavení programu Práca namiesto dávok sa ukázal naozaj ako pravý populista, ktorý bez akýchkoľvek zábran šíril stereotypy. Neštítil sa dehonestovať poberateľov sociálnych dávok a vykresliť ich ako lenivcov, ktorí odmietajú pracovať a zneužívajú systém. A aby toho nebolo málo, sám priznal, že tieto opatrenia sa týkajú najmä dlhodobo nezamestnaných z marginalizovaných rómskych komunít. A čo tým dosiahol? No, len posilnil už dávno vyvrátené predsudky o tom, že Rómovia systematicky zneužívajú sociálne dávky. Aké prekvapivé, ak ste sociálny demokrat len na papieri a reálne sa živíte rozoštvávaním spoločnosti.
Tento naratív, pán minister, je naozaj veľmi nebezpečný, a preto som taká ostrá. V čase, keď je spoločnosť už aj tak extrémne polarizovaná, keď rastie nevraživosť a agresivita, tak minister Tomáš prilieva oheň, olej do ohňa. A presne o to mu ide. Potrebuje si získať potlesk od frustrovanej časti obyvateľstva, ktorá už teraz prechováva nenávisť voči Rómom. Tento druh politiky, ktorý hrá na tie najnižšie pudy spoločnosti, nie je ničím iným ako cynickým kalkulom.
A teraz fakty o údajnom zneužívaní sociálnych dávok, na ktoré minister a, samozrejme, aj jeho kolegovia z koalície zabúdajú.
Po prvé, neexistujú žiadne dávky výlučne pre Rómov. Neexistuje jeden jediný cent, ktorý by bol navyše prístupný výlučne Rómom a na ktorý by v rovnakej situácii nemal nárok akýkoľvek príslušník majority. Každý občan v Slovenskej republike keď splní zákonom stanovené podmienky, má rovnaký nárok na sociálnu pomoc. Avšak mnohí Rómovia vo vylúčených komunitách na tieto dávky ani nemajú nárok, pretože nemajú trvalý pobyt. Žijú totiž v nevysporiadaných chatrčiach a, alebo nie sú v evidencii nezamestnaných, takže nemajú ani prístup k aktivačným príspevkom. Nie všetci Rómovia z osád poberajú dávku v hmotnej núdzi, svedčia o tom dáta. Na Slovensku máme podľa Atlasu rómskych komunít približne 440-tisíc ľudí, ktorí žijú vo vylúčených komunitách, ale počet ľudí, ktorí poberajú dávku v hmotnej núdzi, je len 67-tisíc, čo predstavuje 1,25 populácie na Slovensku. A ak by sme k nim prirátali aj členov rodiny, tak stále je to len okolo dvoch percent z celkového počtu ľudí. Samotná dávka v hmotnej núdzi tak tvorí len okolo 0,6 % sociálnych dávok a 0,2 % celkových výdavkov verejnej správy. Takže prosím vás, o akom zneužívaní sociálneho systému sa tu vlastne rozprávame?
To, čo tu predvádzate týmto zákonom, je len šírenie stereotypu o zneužívaní dávok, ktoré sú tak mizerné, že nestačia ani na stravovanie na týždeň, kým, samozrejme, niektorí vyvolení dostanú 5-tisícovú rentu a milión do konca života, a mimochodom z daní obyvateľov tejto krajiny, ale je zaujímavé, že to voličom SMER-u neprekáža. Alebo áno?
Ak by sme chceli použiť rétoriku zneužívania, čo je teda podľa mňa viac ako nevhodné, potom by sme museli o tom hovoriť, že najviac systém v hmotnej núdzi zneužívajú jednotlivci s maloletými deťmi alebo cudzinci, alebo ženy po päťdesiatke či zdravotne znevýhodnení. Asi uznáme, že to nie je úplne dobrá rétorika. Ale práve toto sú skupiny občanov, ktorým hrozí riziko odoberania dávok v hmotnej núdzi a ktorí z objektívnych dôvodov na základe svojich znevýhodnení majú reálny problém nájsť si prácu. A tá, mimochodom, v regiónoch, kde je aj najväčší počet ľudí, ktorí poberajú hmotné dávky, jednoducho nie je. Pán minister by oveľa lepšie urobil, keby namiesto populizmu sa sústredil na fakt, že vďaka dlhodobej nečinnosti v oblasti sociálnych politík, stagnujúcej ekonomiky a neustále klesajúcej životnej úrovne ľudí na Slovensku čelilo chudobe a sociálnemu vylúčeniu za rok 2024 viac ako 980-tisíc osôb, čo je približne každý šiesty obyvateľ tejto krajiny. A pod hranicou príjmovej chudoby máme 14,5 % osôb, čo je približne 778-tisíc obyvateľov Slovenskej republiky. Takže v tejto skupine sú tým pádom zastúpení aj pracujúci ľudia, ak sa nemýlim.
Najväčším problémom tohto návrhu je ale jeho základná filozofia, a to z môjho pohľadu absolútne nepochopenie sociálneho systému. Dávka v hmotnej núdzi nie je žiadna odmena. Je to existenčné minimum, ktoré má zabezpečiť biologické prežitie, to znamená, jedno jedno... jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Je garantované ústavou, kde je jasne napísané, že každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Tak prečo ju chceme, preboha, podmieňovať prácou? Najmä ak ide o tak mizernú dávku. Podľa mňa je absolútne neľudská a nenapĺňa literu ústavy. Veď keď niekto žije z 84 eur mesačne, to znamená, že má denne na jedlo a základné potreby necelých tri eurá denne. A keď je to rodina so štyrmi deťmi, tak tam dokonca tá dávka klesá na jedno euro na osobu denne.
Kto z vás, vážení poslanci, ktorí idete podporiť tento návrh, by ste to zvládli s takýmto príjmom?
Dávka v hmotnej núdzi nie je odmena za prácu a už vôbec nie je riešením nezamestnanosti. Na to tu predsa máme úplne iné nástroje. Problém je, že my tie nástroje dlhodobo nevieme implementovať. Dávka v hmotnej núdzi má v prvom rade zabezpečiť záchrannú sociálnu sieť. Keby sme chceli použiť ľudskoprávny kontext, tak dávka v hmotnej núdzi je vyjadrením tzv. pozitívneho záväzku štátu chrániť človeka. To znamená umožniť mu prežiť.
To, čo je však najdôležitejšie, ľudské právo nie je možné viazať na žiadne zásluhy. V tomto kontexte napriek tomu, že sa oháňate rozhodnutím Ústavného súdu, ktoré sa však viazalo, viazalo na aktivačné práce, naďalej tvrdím, že odobratie dávky v hmotnej núdzi za odmietnutie pracovnej ponuky je protiústavné. Ak dávka v hmotnej núdzi, ak ju podmienime povinnosťou pracovať, ideme priamo proti medzinárodným dohovorom o zákaze nútenej práce. Summa summarum, ak ide o legalizáciu nútených prác, tak vlastne štát vydiera núdznych k práci pod hrozbou ohrozenia ich života, pričom aj v tomto prípade to robí etnicky selektívne. A áno, ja viem, že tvrdíte, že toto opatrenie je celkovo etnicky neutrálne, ale kto už, prosím vás, uverí takejto rozprávke?

-----------------------------------------

Každý vie, že skutočným cieľom je vysporiadanie sa s Rómami z vylúčených komunít. A toto je presne to, ako sa etnicizuje chudoba a ako sa udržiava obraz neprispôsobivých (rečníčka naznačila prstami úvodzovky). Takto presne sa len prehlbujú predsudky a nenávisť voči Rómom.
A nie je to prvýkrát, však si spomeňme na rok 2004, tzv. Kaníkovu reformu, ktorý prišiel s rovnakou argumentáciou a vtedajšia vláda osekala tú pomoc a nebolo žiadnym prekvapením teda, že výsledkom boli aj protesty, ale čo máte čakať, keď človeka necháte hladovať? Druhý rok, 2014, ten zas priniesol rómsku reformu a práve vtedy napríklad bola zavedená povinnosť odpracovať si základnú dávku v hmotnej núdzi, a to prostredníctvom verejnoprospešných prác. Ak takáto osoba odmietla túto prácu, tak mohol stratiť dávku v hmotnej núdzi, teda aktivačný príspevok. To bol ďalší príklad populizmu, pracovnej motivácii, ktorým sa, samozrejme, zakrývala represia a bič na Rómov, ktorí nechcú pracovať.
V roku 2001 sa Robert Fico vyjadril na adresu Rómov: „Robia deti, lebo chcú peniaze." V roku 2016 sa vyhrážal, že bude s Rómami robiť poriadok a o rok neskôr dokonca použil slovo "Cigáni", keď hovoril o zneužívaní sociálnych dávok. V rôznych diskusiách sa zamýšľame nad tým, prečo namiesto efektívnej pomoci a podpore sa všetky doterajšie vlády snažia udržiavať týchto ľudí izolovaných, nevzdelaných a na okraji spoločnosti. Možno je to práve vtedy, že tento stav politikom majority aj celkom vyhovuje, však ak by Rómovia boli integrovaní a vzdelaní, nuž hlásili by sa k svojim občianskym právam, a teda aj politickému zastúpeniu, stali by sa konkurenciou a možno by tu zaznieval takýto protestný hlas ako teraz v mojom prípade.
Pán minister, môžem vás ubezpečiť, že napriek tomu, že nás nie je veľa, Rómovia majú svoje zastúpenie a my budeme hlasom tých, ktorí sa nevedia brániť. Vo vašom návrhu nie je ani kúsok spravodlivosti. Podpora ľudí, ktorí ledva prežívajú na dávkach v hmotnej núdzi, nevedie cez delenie tých, čo chcú a nechcú pracovať a už vôbec nie na etnickom princípe. Ak by ste to mysleli s riešením zamestnanosti vážne, pozreli by ste sa na to, koľko pracovných miest je dostupných v oblastiach, kde je, nezamestnanosť presahuje 30 percent. Skúsili by ste sa zamyslieť nad tým, prečo firmy obchádzajú tieto lokality a prečo tam nevytvárajú pracovné miesta. Možno by vás napadlo, že vysoké daňové, daňovo-odvodové zaťaženie je dôvodom nedostatkom miest pre slabo kvalifikovaných ľudí s nízkou produktivitou práce, alebo že v regiónoch ľudia čelia vysokému odlivu pracovnej sily kvôli zlým pracovným podmienkam. Predpokladám, že to viete. Keby ste sa zamysleli, urobili by ste si konečne aj nejaký, nejakú domácu úlohu a začali by ste riešiť výstavbu infraštruktúry, dostupnosť dopravy, služieb, vzdelania, rekvalifikácie, ktoré absolútne nereflektujú na potreby pracovného trhu. Keby ste čo i len trochu poznali životy ľudí, ktorí prežívajú na sociálnych dávkach, vedeli by ste, že z dvoch eur na osobu denne sa vyžiť jednoducho nedá a že tí, ktorí musia uživiť svoje rodiny, často využívajú každú príležitosť, aby doniesli domov euro navyše. A, samozrejme, načierno a často na hrane zákona. Zamestnanie Rómov z marginalizovaných komunít je však sezónne, krátkodobé a to sú práve aj známky znevýhodnenia na trhu práce. V preklade to znamená, že majú šancu uplatniť sa na tých najnevýhodnejších miestach, ktoré by nik iný nechcel. Preto platí, že patria medzi prvých, ktorých sa negatívne dotkne každý výkyv na trhu práce.
Vedeli by ste napríklad aj to, že verejnoprospešné práce, na ktorých ľudia z vylúčených komunít prežívajú už roky, negenerujú žiadne pracovné miesta a že tento zákon generuje skôr pracovné miesta pre príbuzných a známych starostov, teda ľudí z majority, ktorí tiež v hladových dolinách nevedia sa zamestnať. Vedeli by ste napríklad, že na zvýšenie zamestnanosti ľudí z osád musíte najprv odstrániť bariéry a nie ich za ne trestať. Problém je cestovanie, pretože segregované lokality sú často veľmi slabo pokryté verejnou dopravou, zdravie, pretože zdravotný stav ľudí žijúcich v osadách je výrazne horší ako ľudí mimo nich, dokonca zomierajú o šesť až desať rokov skôr ako ľudia z majority. Vedeli by ste napríklad aj to, že ľudia, Rómovia na trhu práce zažívajú diskrimináciu. A toto nie je nejaký výmysel slniečkarov alebo mimovládkarov, alebo obhajcov Rómov, toto je jednoducho fakt. Hovorí napríklad o tom štátny Inštitút finančnej politiky a ďalší nezávislí výskumníci. Ak máte rómske priezvisko, tak máte o polovicu nižšiu šancu, že budete pozvaný na nejaké výberové konanie napriek tomu, že spĺňate kvalifikačné kritériá. Inak povedané, vzdelanie vám je na nič, ak máte rómske priezvisko.
Keby vám naozaj záležalo na podpore týchto ľudí, tak by ste podporili pracovnú mobilitu, vytvorili by ste pracovné miesta v regiónoch, kde niet práce, investovali by ste do kvalitného vzdelávania a rekvalifikácie, vytvorili by ste účinné včasné poradenstvo, ktoré prinesie človeku pracovnú zručnosť, čo znamená, že by ste nastavili služby zamestnanosti ad-res-ne. Profilovali by ste klienta už pri registrácii, je potrebné mu predikovať aj jeho dĺžku zotrvania v evidencii a, samozrejme, tieto intervencie realizovať hneď po registrácii a nečakať dvanásť mesiacov, kým sa človek stane dlhodobo nezamestnaný. Alebo by ste posilnili inšpekciu práce proti vykorisťovaniu ľudí načierno a riešili by ste úžeru, zlepšili by ste infraštruktúru a dopravu v odľahlých oblastiach, alebo by ste napríklad zvýšili príspevok na bývanie, aby si tí ľudia mohli zvýšiť štandard. Vybudovali by ste im kanalizáciu, zabezpečili by ste im prístup k vode a k elektrine, lebo títo ľudia v 21. storočí žijú ako niekde v stredoveku. Alebo by ste podporili malé a stredné podniky či sociálne podniky, ktoré môžu vytvárať nové pracovné miesta. A samozrejme, riešili by ste problém diskriminácie na trhu práce, ktorá mnohým Rómom bráni zamestnať sa.
Ja vás prosím, pán minister, namiesto prázdnych hesiel a represívnych opatrení si preštudujte reálne dáta a skúste s tým niečo reálne urobiť, ste minister práce. Možno by ste boli prekvapený, koľko Rómov dnes už pracuje napriek všetkým týmto bariéram. Možno by ste pochopili, že zamestnanosť Rómov rastie vždy, keď rastie aj ekonomika a vznikajú pracovné miesta. Alebo že veľká časť Rómov už dnes pracuje v zahraničí, kde ich diskrimináciou nikto nebrzdí. V Írsku, Anglicku, Belgicku sú veľké komunity pracujúcich Rómov zo Slovenska. Mnoho Rómov dokonca cestuje aj niekoľko desiatok kilometrov za prácou z hladových dolín, kde niet práce, do väčších miest a nechávajú svoje rodiny doma, ako napríklad cestou od Jelšavy do U. S. Steel. A viete prečo? Lebo tam vytvárajú cielene pracovné pozície pre Rómov.
Rómovia z marginalizovaných komunít sú vďační, ak majú akúkoľvek prácu. A to nie je moja veta, je to veta zo správy výskumu zamestnanosti Rómov Slovenskej akadémie vied. Tento výskum a rad ďalších zdôrazňuje, že miera zamestnanosti Rómov žijúcich medzi majoritou sa postupne približuje k zamestnanosti ostatných obyvateľov. No ale to by ste najprv museli chcieť vidieť realitu a nielen zbierať lacné politické body na nenávisti. Obúvate sa do tých najchudobnejších, ktorí sa nemôžu brániť, lebo je to jednoduché, lebo voliči koalície vám za to zatlieskajú, lebo v populizme ste, samozrejme, majstri.
To sú dôvody, prečo tento návrh odmietame. Nie preto, že by sme nechceli, aby ľudia pracovali, ale preto, že ak chceme riešiť chudobu, musíme začať pri jej príčinách a nie pri jej obetiach. Vysvetľovať nezamestnanosť ľudí ich lenivosťou, zneužívaním systému dávok v hmotnej núdzi môže len niekto, kto tomu nerozumie alebo kto zámerne zavádza. Zneužívať chudobných na politické hry v boji o rasistických voličov zároveň môžu len tí politici, ktorí sami v jadre svojej osobnosti nemajú ďaleko od takýchto voličov.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Škoda, že nemôžem reagovať na pána Glücka a na jeho faktickú, ale poviem len jedno (reakcia z pléna), každá žena, každá žena, ktorá čelí nejakému psychickému, fyzickému alebo akémukoľvek násiliu, si zaslúži podporu od žien. Ale myslím si, že Beáta sa k tomu lepšie vyjadrí.
A ja by som chcela povedať ale niečo iné. My na Slovensku nejako tak dlhodobo si odmietame priznať, že násilie páchané na ženách, ktoré už evidujeme, že teda asi je, tak ale odmietame priznať, že je dôsledkom nerovnomerne prerozdelenej moci medzi mužmi a ženami. A povedzme si pravdu, sú to najmä muži, ktorí sa bránia tejto diskusii, pretože by to znamenalo priznať si, že sú za to spoluzodpovední. A hlavne že by sa museli vzdať svojich privilegovaných postavení. No a pre ďalších je to možno pohodlné, lebo čo nevidím a nerobím, tak to vlastne ani neexistuje, a nemusím sa tým pádom konfrontovať s realitou.
No ale ja sa potom pýtam, ako je možné, že každá druhá žena čelí psychickému násiliu, ako je možné, že každá piata žena čelí fyzickému násiliu od svojho partnera? Neznamená to náhodou, že potom každý druhý a každý piaty muž vystavuje svoju partnerku psychickému a fyzickému násiliu? Mali by sme si zložiť ružové okuliare, páni, a priznať si, že asi niečo robíme zle, a nemôžeme sa tváriť, že sa nás to všetkých netýka, pretože sú to naše sestry, kolegyne, matky, sestry a kamarátky. A ak si pred tým zatvárame oči a tvárime sa, že to vlastne neexistuje, tak sme za to spoluzodpovední a my sme vytvorili túto spoločnosť, ktorá toleruje násilie páchané na ženách.
A ja chcem povedať ešte jedno veľmi dôležité. Treba si uvedomiť, že to toto nie je boj žien proti mužom, toto je boj celej spoločnosti proti násiliu.
A ak to myslíte s touto spravodlivosťou vážne, tak potom minimálnu vec, ktorú môžete urobiť je, že toto uznesenie podporíte napriek tomu, že nehlasujete s opozíciou, vážení muži.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán minister, za vašu odpoveď. Len doplňujúcu otázku by som chcela opýtať vo vzťahu k tým nesieťovým zariadeniam a hlavne k hygienickým požiadavkám, ktoré sme diskutovali už pred pár rokmi a zhodli sme sa na tom, že nielen tieto nesieťové zariadenia, ako napríklad zelené škôlky, ktoré nespĺňajú určité hygienické požiadavky, a teda im v podstate nie je znemožnené zaradiť sa do siete škôl, tak sú tu aj iné obmedzujúce hygienické štandardy aj pre bežné materské školy súkromné, ktoré mnoho odborníkov teda považuje oproti ostatným štátom za príliš prísne. Keď sme o tom debatovali v odborných kruhoch, všetci sme sa zhodli na tom, že by bolo potrebné ich nejakým spôsobom okresať, trošku uvoľniť, a preto som aj kládla túto otázku, či ministerstvo školstva uvažuje nad tým, že by sa v budúcnosti pristúpilo aj k tejto revízii týchto hygienických požiadaviek, alebo to už je len hudba minulosti a, samozrejme, aj k tomu prístupu k tým možno alternatívnejším formám vzdelávania. Pretože mám za to, že keď bude povinná školská dochádzka od štyroch a potom od troch rokov, tak je možné, že tie kapacity nebudú ešte v roku 2026 také veľké, aby sme pokryli úplne právo všetkých detí na predškolské vzdelávanie. A možno práve aj tieto škôlky by boli dobrých prostriedkom, ako tieto deti zaškoliť.
Ďakujem za odpoveď.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Toto je veľmi vážna téma, naozaj veľmi vážna. Fakt, že máme z roka na rok neustále stúpajúci počet mladých ľudí, ktorí páchajú samovraždy, je alarmujúci pre túto krajinu. Nehovorím o tom, že odchádzajú a ešte aj tí, ktorí tu zostávajú, tak ich duševné zdravie je tak nalomené, že je otázne, aký budú príspevok pre túto spoločnosť.
Z posledných údajov dostupných, ktoré máme na Slovensku z centra vedecko-technických informácií, z roku 2022-´23 je zrejmé, že na každej základnej škole sa vyskytuje šikana. Sú tam síce údaje, že každá štvrtá má výskyt šikany, ale ja som presvedčená o tom, že tie údaje sú dneska ešte horšie a že mnohé z tých škôl šikanu neriešia tak, ako by mali. Mnohé ich zametajú pod koberec a povedzme si pravdu, mnohí učitelia nemajú dostatočnú kompetenciu na to, aby dokázali v školskom prostredí identifikovať šikanu už v počiatočnej fáze. A v tom, v čom zlyhávame najviac, je prevencia aj v dôsledku nedostatku psychológov a odbornej pomoci. Však keď si uvážite, že na 800 žiakov máme jedného psychológa na základných a stredných školách, tak to je tak enormné číslo, že sa to jednoducho nedá zvládnuť, nie je to v ľudských silách.
Musíme si uvedomiť, že tieto deti to, ako sa vyjadrujú, ako ponižujú, aké vulgarizmy používajú, ako sa šikanujú navzájom, sú len odrazom nás dospelých a tejto spoločnosti, ničoho iného. A ja keď sledujem aj akým spôsobom sa teraz ľudia navzájom k sebe správajú, ale aj to, ako politici a političky reprezentujú túto krajinu, aký slovník majú, vulgárny a zlý, tak sa nečudujme, že tie deti majú takýto slovník. Ak si to dovolia dospelí, ktorí sú normou pre tie deti, tak prečo by sa nemali deti takýmto spôsobom správať v školách?
A nehnevajte sa, keď si premiér krajiny dovolí povedať na oslave MDŽ rasistickú poznámku, mizogýnnu poznámku na ženy a nikto sa pri tom dôsledne v rámci koalície nevyhradí, alebo dneska pán... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

(Prosím, vymazať rámček.)

Ďakujem za slovo a ďakujem aj vám, pán kolega Dostál, že ste spomenul bod 32 spoločnej správy, ktorý je len opäť jasným dôkazom toho, ako netransparentne, nedemokraticky funguje táto krajina pod vedením súčasnej koalície, ale naozaj ešte aj to, ako neodborne to robí, ako sa tu zákony šijú horúcou ihlou napriek tomu, že opozícia ich neustále upozorňuje na pochybenia. My už v decembri pri predkladaní tohto návrhu zákona aj spoločnej správy sme upozorňovali, ja osobne som bola za pánom Kamenickým a hovorila som mu, že je tam chyba, že z toho vypadli školy a školské zariadenia, ktoré už sú financované z daní a tým, že ich nevyjmete z transakčnej dane, tak budú daň platiť dvakrát. Pán Kamenický mi sám povedal, že to tak nie je a že školy určite nebudú platiť túto transakčnú daň. Dala som si tú námahu, že som to napísala na finančné riaditeľstvo a hádajte, čo mi odpísali? Odpísali mi, že keďže v § 3 ods. 2 nie sú spomenuté školy a školské zariadenia, pretože tie sú, čuduj sa svete, zriaďované podľa paragrafu iného úplne a z iného zákona, 596-ky a nie 213-ky, ako ste tam napísali, tak proste jednoducho tam nebudú. A viete, čo sa stalo, keď som na to upozornila pána Kamenického opäť a takisto aj pána Druckera, čo sa stalo? Nič. Nič, absolútne nič. Nemáte ani len tú zodpovednosť priznať sa k svojim chybám. A teraz to dáte fakt zase ako na hulváta k úplne inému nesúvisiacemu zákonu.
Tak aj vy ste členom vlády, pán Ráž, nehnevajte sa. Tak sa dívam na vás, lebo sa nám stretli pohľady, tak sa nerozčuľujte. Takže len toto je typický príklad toho, ako sa vládnuť nemá, páni.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ak dovolíte, tak ja doplním svoju kolegyňu Gažovičovú, pretože pri tých komisiách sme okrem iného hovorili ešte aj o tom, že sa posilňuje uzavretosť v tej komisii a že sa dostávajú do závislosti od dekana. A konkrétne prečo tomu tak je, súčasná, ešte platný vysokoškolský zákon hovorí, že dvaja členovia z piatich sú zvonku vysokej školy. Podľa novej úpravy to bude koľko zvonku? Nula. Takže tým pádom to sa rovná uzavretosť. Zvyšuje sa uzavretosť vysokých škôl.
Čo sa týka závislosti od dekana, predtým dvoch členov vymenovával rektor, pričom jeden bol na návrh zamestnancov, jedného vedecká rada, jedného dekan a jedného vedúci príslušného pracoviska. To znamená, že tam nikto nemal prevahu, resp. ešte nemá. Teraz to bude ako po novom? Dvoch členov vymenováva rektor a troch dekan. Takže kto má prevahu? Dekan. Jednoduchá matematika a je to úplne jasné, čiže stojíme si za svojím, uzavretosť sa zvyšuje a dostávajú sa do područia od dekana.
Čo sa týka tých financií, ja rozumiem tomu, že potrebujeme zvýšiť zrejme cudzie zdroje do vysokých škôl, a tým pádom sa asi zvýši celkový podiel, ale pre mňa to stále z toho ekonomického hľadiska nedáva zmysel, pretože čím vyšší podiel zadlženosti, tým vyššie riziko financovania a menšia likvidita a pod., to znamená, že pre mňa ako ekonómku by bolo optimálnejšie najprv znížiť percento zadlženia na to, aby som potom si mohla zobrať iný úver na financovanie čohokoľvek, ja neviem, opravy internátov, hej, príklad. Takže cestou je znižovať zadlženosť najprv a potom sa dostať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, a ďakujem aj vám, pán Dostál, že ste otvoril túto tému. Ja som sa toho chcela dotknúť, ale, bohužiaľ, pre nedostatok času som už nestihla, pretože si myslím, že tento pozmeňovák je naozaj len ďalším dôkazom tej snahy niektorých poslancov vládnej koalície o pomalé uzatváranie univerzít ešte viac, ako to bolo predtým, a opätovne nerozumiem tomu, z akej aplikačnej praxe, v úvodzovkách, vychádza vlastne tento návrh opatrenia. A, samozrejme, keď si to zoberiete hneď na prvú zvonka, tak vám je jasné, že je to snaha o upevňovanie si moci týchto ľudí, ktorí chcú zotrvať na svojich miestach a chcú ešte ďalej ovplyvňovať chod univerzít. A nemyslím si, že to pomáha skvalitňovaniu vysokých škôl.
Ale v tomto kontexte ja by som bola veľmi rada, keby sa aj pán minister vyjadril k postoju vlastne k tomuto pozmeňovaciemu návrhu, lebo to neprešlo ani výbormi, nediskutovali sme o tom, nepoznáme stanovisko ministerstva školstva k tomuto pozmeňovaciemu návrhu, a chcela by som teda počuť jeho postoj.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, milé kolegyne, kolegovia, priznám sa, že som neplánovala prihlásiť sa do rozpravy, pretože som mala za to, že sme aj s kolegyňou Tinou Gažovičovou boli dostatočne zrozumiteľné vo vzťahu k novele vysokoškolského zámeru, ale po týchto faktických poznámkach, ktoré teraz prišli, tak mám teda pocit, že asi zase nie. A zároveň sme pripravili aj nejaké pozmeňovacie zákony, ktoré vám pani kolegyňa jednoznačne teda vysvetlila zrozumiteľne, ale chápem, že sme opozičnou stranou a že teda koalícia nebude hlasovať za naše opozičné návrhy, a preto pociťujem potrebu naozaj sa ešte dodatočne k tomu vyjadriť a ozrejmiť, prečo je podľa nás táto vysokoškolská novela naozaj obrovským krokom späť, a dúfam, že možno čiastočne vám aj odpoviem na to, čo ste hovorili a čo pani Gažovičová nestihla.
To, čo nám prekáža na novele vysokoškolského zákona, je to, máme za to, že tým skutočným zámerom tejto novely nie je naozaj skvalitňovanie vysokého školstva, ale že je to viac-menej len deklaratívne, pretože to vyzerá tak, že tie rozhodovacie procesy zostanú v rukách spriaznených ľudí s vedením univerzít. A máme za to, že možno minister v nejakej dobrej vôle vyjsť v ústrety akademickému prostrediu týmto tlakom a snahám podľahol, lebo sa mi nechce veriť, že by toto považoval za dobré riešenie.
Táto novela opätovne uzatvára akademické prostredie. Znižuje sa vplyv ľudí z externého prostredia. Ak znížime vplyv ľudí z externého prostredia a zvýšime vplyv ľudí akademického prostredia, tak to automaticky uzavrieme, pretože prečo sme otvárali tie vysoké školy? Aby tam prišli nejaké nové inovatívne nápady dovnútra. Ale pokiaľ znížime zase počet ľudí z externého prostredia tak, že budeme potrebovať len nadpolovičnú väčšinu, tak pri niektorých dôležitých rozhodnutiach, ako napríklad pri rozpočte, tento hlas bude absolútne ponížený z externého prostredia, oni vôbec nebudú musieť ani hlasovať, však načo, keď... (Reakcia navrhovateľa.) Áno, o správnej ra... (Reakcia navrhovateľa.) Tak boli na polovicu, nie? Ako zase mi vstupujete, pán minister, môžeme sa potom o tom podebatiť, lebo aj minule ste mi vstúpil a potom som nevedela, kde som, tak to už radšej nebudem riskovať.
Druhá vec, ktorá nám prekáža, je, že správna rada sa opätovne podľa nás tým pádom dostáva do područia senátu a bude tým pádom sledovať len svoj vlastný záujem a nie potreby spoločnosti. A tu by som rada narazila aj na ten plán obnovy a vere... obnovy a odolnosti, o čom ste hovorili, že v podstate to nie je v súlade. No práve naopak, my keď znížime ten počet ľudí z externého prostredia, tak to nebude v súlade s plánom obnovy a odolnosti, pretože tam sa hovorí o tom, že my musíme sledovať verejný záujem a potreby spoločnosti. A kto reprezentuje verejný záujem? Ľudia z externého prostredia, kvalifikovaní odborníci.
Takže vy sa na to pozeráte úplne z opačnej strany ako my. To je ako dva rozdielne svety, dve bubliny, ktoré sa jednoducho ako keby nevedeli zhodnúť v tom názore na to, čo je transparentnosť. Podľa nás nie je transparentnosť to, že tam bude viacej ľudí z akademického prostredia, ktorí si budú vlastne rozhodovať o svojich vnútorných procesoch a nepustia do rozhodovania ľudí, ktorí tam prinášajú nejaké iné, ja neviem, názory, príklad dobrej praxe z externého prostredia. My sa na to pozeráme takto.
Okrem toho sme hovorili o tom, že aj členovia komisie budú mať menšiu kvalifikáciu a výber kandidátov sa dostane pod kontrolu dekana. A zase je to len uzatvorenie univerzít. A potom sme hovorili o tom, že orgány, ktorých názor musel byť predtým braný v úvahu v niektorých dôležitých strategických rozhodovaniach, že sa museli vyjadriť a museli aj schváliť niektoré strategické dokumenty, tak teraz sa už nebudú musieť k tomu vyjadrovať napriek tomu, že ich budú musieť implementovať. O tom sme hovorili. Čiže to nie je nejakým spôsobom obmedzovanie právomocí? Takže toto je ten náš problém, že v oblasti transparentnosti rozhodovacích procesov, posilňovania vnútornej integrácie vysokých škôl a efektivity riadenia máme zásadné pripomienky, lebo sa na to pozeráme úplne zrejme z opačnej strany ako vy.
Ja by som sa však rada ešte vyjadrila aj k niektorým pozmeňovacím návrhom, ktoré sme mali na výbore a kde som sa, bohužiaľ, nemohla zúčastniť, pretože je tam niekoľko vecí v tej spoločnej správe, na ktoré by som rada dostala odpoveď a budem veľmi vďačná, ak mi pán minister na ne odpovie. Je tam napríklad opatrenie, že po novom budú môcť vysoké školy prijať úver, ak celková suma dlhu neprekročí 80 %, kým predtým bola táto hranica nastavená na šesťdesiatich percentách. Mne to na prvú znie, ako keby sme zvyšovali riziko zadlžovania vysokých škôl, čo môže, samozrejme, veľmi negatívne ovplyvniť finančnú stabilitu vysokých škôl, keď zvýšite percento zadlženia, hej? Takže mám tu vlastne dve otázky. Tá prvá je, že na akom základe vznikla vlastne táto myšlienka zvýšiť toto percento, z čoho to vychádza. Máme k tomu nejaké dáta, prečo to potrebujeme? A ja by som len poprosila, keby sme nehovorili o tom, že to vychádza z aplikačnej praxe, lebo toto už je akože zdôvodnenie par excellence, potrebujeme teda konkrétne veci a nielen takéto vágne komentáre.
A druhá moja otázka znie, že v prípade, že sa teda univerzity dostanú do nejakej platobnej neschopnosti a nebudú môcť spĺňať, platiť teda svoje záväzky, tak kto to zaplatí. Štát? Za tie univerzity, keď to nebudú zvládať?
Druhá vec. Z tých pozmeňovacích návrhov som sa dozvedela, že vymenovanie profesorov nielenže bude prechádzať cez sito ministerstva, ktoré má tieto návrhy posudzovať, ale že dokonca prezident Slovenskej republiky môže z dôvodu pochybností profesora nevymenovať. A prepáčte, ale ja tomuto akože fakt vôbec nerozumiem a znova sa pýtam, že z akej praxe vlastne vychádza toto, pretože ja si naozaj úprimne nepamätám, že by sme doteraz mali nejaký prípad, že by prezident Slovenskej republiky nevymenoval profesora. A okrem toho, ja neviem, myslíme si, že je toto akože ten správny krok, správny smer, ktorým by sme sa mali ako vyvíjať vo vzťahu k nejakej transparentnosti a... Mne to príde skôr, viete, ako keby sme znevažovali rozhodnutie vedeckej rady, ktorá vlastne rozhoduje o vymenovaní profesorov, však tam sú tí odborníci, ktorí dávajú tú klasifikáciu profesorovi, ja neviem, v oblasti medicíny, fyziky a, ja neviem, iných prírodných vied. A neviem teda o tom, že by na ministerstve boli takíto kvalifikovaní ľudia alebo v kancelárii, v úrade prezidenta že by tam boli takí kvalifikovaní ľudia, ktorí by vedeli zhodnotiť, či ten človek si zaslúži tú profesúru, alebo nie, pretože my predsa nehodnotíme osobnosť tých profesorov, ale to, čo vypracovali ako prácu (povedané s pobavením) a jeho odbornosť v tej téme. Takže nechápem vôbec toto opatrenie a za akým účelom sa to tam vlastne nachádza.
No a napokon, ak dovolíte, odhliadnem od toho faktu, že spoločná správa obsahuje aj prílepky, ktorá sa týka zákona o správe majetku a je tam aj zákon o Fonde na podporu vzdelávania, ktoré vôbec neprešli medzirezortným pripomienkovacím konaním, čo je, samozrejme, v rozpore s legislatívnymi pravidlami, ale nad tým sa už asi ani nemusíme pozastavovať, pretože to pre túto koalíciu v podstate nie je ničím výnimočným. Problémom však je to, čo obsahuje táto úprava zákona najmä o Fonde na podporu vzdelávania, pretože týmto pozmeňovacím návrhom sa opätovne mení počet členov rady fondu a to tak, že sa mení z pôvodných sedem na deväť, pričom ministerstvo školstva bude mať o dvoch nominantov v tejto rade viac. Čiže ak to vezmeme summa summarum, tam bude päť ľudí z ministerstva školstva, jeden z ministerstva financií, no a tí zvyšní traja teda budú zo študentskej rady, čo, samozrejme, sa tým pádom mi derie do úst otázka, že či tu nemáme nejaké obavy o politické ovládnutie fondu. A je to zaujímavé najmä v tom kontexte, že keď sme sa rozprávali o tých počtoch členov v správnych radách, tak tam sme znižovali počty ľudí z externého prostredia, ktoré nominuje ministerstvo školstva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)