Videokanál poslanca

Pani Luščíková, ďakujem za tú druhú časť, k tej prvej časti vám poviem toľko, že vlastne pán Ódor povedal to, čo som aj v minulosti povedal, pán Tóth, pardon. Ódorova vláda mala zostaviť aj nejaké východiská rozpočtu pre svoju nástupkyňu, ja som o tom stále presvedčený.
Čo sa týka tých európskych pravidiel, viete čo, pred dvoma hodinami tu rečnil predseda vlády a hovoril, odpovedal na otázku pána Dostála o tom, o tých, o tej ceste do Číny a hovorí, že ako však my sme suverénny štát, ako na všetky štyri svetové strany tam sú príležitosti, odkiaľ môžu prísť prostriedky, ja som tu hovoril niečo o tých zahraničných investíciách, jednoducho uplácame si tie firmy a neviem, čo všetko sem ešte s tým nosíme, hej?
Však uvidíme, však možno si donesieme aj čínsku políciu, ak pôjdeme, pôjdeme po vzore Maďarska.
Takže, prosím vás pekne, aký sme to potom suverénny štát, keď sa musíme odvolávať na nejaké európske výdavkové limity, únijné. Však, vďakabohu, Maroš, že hovoríš, že áno, že, vďakabohu, že aspoň že máme tie európske výdavkové limity, európske pravidlá, tak by som povedal, európske pravidlá, fajn, ale tak buďme suverénni. Prečo my si tu, máme tu inštitúciu, ktorá tu na to je, ktorá to stráži, ktorá kvalifikovane vystupuje k týmto veciam, prečo si ju nevážime, máme ju potvrdenú ústavným zákonom a namiesto toho sa budeme dovolávať nejakých pravidiel z Bruselu. Opakujem, nič proti tomu, ale však keď máme možnosť, tak si to ušime, ušime na nás samých. Takže ja to vidím ako iba pragmatický útek, útek od nejakých tvrdších pravidiel utiekať sa k týmto európskym pravidlám.

Pán predsedajúci, vážený pán Tóth, kolegyne, kolegovia, mrzí ma, skutočne ma mrzí, že nás tu je koľko, aha, pán Pročko, vidím, je nás tu zopár a my hovoríme o tom, čo sa bude diať v tomto štáte v nasledujúcich rokoch. Nielen čo sa dialo, ale čo sa bude diať, ako budeme žiť. Či Slovensko nepôjde na grécku cestu bankrotu. Ja si uvedomujem, že pán Tóth nemohol použiť tento výraz, ani mu to neprislúcha z jeho funkcie, ale spomeňme si vlani na konci roka, keď sa prijímal štátny rozpočet, tak sám minister financií hovoril, že takéto niečo hrozí. A, žiaľ, po roku si musíme povedať, že veľmi sme sa od toho nevzdialili. Síce tu máme predložené nejaké konsolidačné opatrenia, ale však sme si to vypočuli aj z úst človeka najpovolanejšieho, že tie opatrenia sú nedostatočné. Na tom vystúpení si vážim, že každá vláda to dostala podľa rovnakého metra. Už to tu spomínal predo mnou predrečník, skutočne vlády Roberta Fica sa pričinili veľkým dielom o to, že Slovensko sa dostalo už na začiatku roku 2020 na cestu radikálneho zhoršovania verejných financií. Napokon to tu potvrdil aj pán šéf rozpočtovej rady.
Spomeňme si na ten rok, na tieto roky 2016 – 2020, ja to veľmi rád používam tento, tento argument. Bolo to v časoch, keď Slovensko bolo na tom relatívne dobre, bolo to v tých úrodných rokoch, a vtedy prišla vláda napríklad s tým populisticky, že bude znižovať daň z pridanej hodnoty na základné potraviny, vtedy, keď to vôbec nebolo potrebné. A nielen to, že zbytočne týmto spôsobom míňala peniaze, ale aj to, že keď prišiel ozaj krízový rok, v ktorom sme dnes, tak nebolo už z čoho veľmi znižovať. Jednoducho už tá možnosť bola premrhaná. Pán predseda rozpočtovej rady tu ďalej hovoril o tom, že už v roku 2023 vznikli predpoklady na to, aby sa mohli začať ozdravovať verejné financie. Opäť vtedajšia vláda to nevyužila. Spomeňme si, čo bolo na jar roku 2023. Spomeňme si na tú legislatívnu smršť, jednoducho poslanci v tejto snemovni sa predháňali, kto podá populistickejší návrh. Pamätám si, ako sa ježili vlasy mnohým ľuďom, ktorí trošku si to vedeli spočítať, čo všetko sa môže stať, keď sa tieto návrhy zákonov poprijímajú. Jednoducho sa blížili voľby a bolo jasné, že treba niečo ponúknuť voličom za každú cenu.
Pán predseda rozpočtovej rady neobišiel ani vládu Ľudovíta Ódora. A ja som to tu už tiež spomenul viackrát, jednoducho vláda Ľudovíta Ódora si umyla ruky ako Pilát. Namiesto toho, aby, samozrejme, splnila si tú formálnu povinnosť, ktorú jej určite zákon o rozpočtovej zodpovednosti, a predložila vyrovnaný rozpočet. Na druhej strane svojej nástupkyni nič nepripravila. Tie lego kocky, ako to nazvali, nemožno považovať za nejakú prípravu pre nastupujúcu vládu, a nech by to bol ktokoľvek, aj keby to bola vláda, kde bude KDH, jednoducho za pár týždňov do konca roka sa nedá zostaviť realistický rozpočet tak, aby bol aj zodpovedný. A vláda Ľudovíta Ódora ho mohla prichystať, aj keď, samozrejme, mohla to urobiť v alternatívach. To znamená, keď jej zákon o dlhovej brzde stanovoval zostaviť vyrovnaný rozpočet, nech sa páči, naplniť si formálne svoju povinnosť, ale paralelne pripraviť aj rozpočet, za aký by sa postavila, keby eventuálne táto vláda pokračovala aj po voľbách. To bola jej zodpovednosť.
No a napokon tu vidíme hodnotenie rozpočtovej rady, aj čo sa týka súčasnej vlády. Opäť meter je rovnaký, na všetkých je rovnaký meter. Vidíme, že tá niť sa ťahá v podstate ešte od minulého desaťročia až sem. Všetky vlády sa na tom podieľali. Táto vláda predložila, predložila druhý balík konsolidácie a, tak ako hovorí rozpočtová rada, tento, tento balík nevedie k tomu cieľu, ktorým je dostať sa aspoň k deficitu 3 % hrubého domáceho produktu.
A poviem to presne, ako to pán Tóth povedal, čaká nás, čaká nás náročné a dlhé ozdravovanie verejných financií. Je to presne tak. Už čokoľvek spravíme, čaká nás dlhé, dlhé obdobie. Nepovedal, samozrejme, viac, ale ja to poviem, že ak budeme v tomto nezodpovední, tak nás čaká opäť príklon k tej gréckej ceste bankrotu.
Tá kritika sa vzniesla aj na to, ako sa dodržiava zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Toto je podľa mňa asi to, asi to najdôležitejšie, keď hovoríme o číslach a rizikách, ale to je to najdôležitejšie. Jednoducho tento zákon pomaly nikto na Slovensku neberie vážne. Je to tvrdé konštatovanie. Máme tu ústavný zákon, ten ústavný zákon nám stvoril inštitúciu, ktorá stráži verejné financie, a my tú inštitúciu jednoducho vôbec nepočúvame. A musím povedať, že miera, miera ako ignorovania tejto inštitúcie stále stúpa. Ja si myslím, že to nie je len, alebo pripomeniem najskôr, keď sa prijímal zákon o rozpočtovej zodpovednosti pred tuctom rokov, tak hlasovalo vyše 140 poslancov za tento zákon. To znamená, títo poslanci, mnohí z nich tu aj sedia, ktorí hlasovali za tento zákon, tak si povedali, sa dohodli, vytvoríme nejaký mechanizmus, nejakú brzdu, ktorá nás bude okliešťovať pri snahách žiť si nad pomery. A vytvorili sme inštitúciu, ktorá nič iné nerobí, len sleduje, či tento zákon dodržiavame a či túto brzdu používame. Sme v najvyššom pásme a jednoducho vlády to nerešpektujú.
Zoberme si rok, opäť sa vrátim, že ten meter je rovnaký na všetkých, zoberme si rok 2023. Vtedajšia vláda úplne ignorovala zákon a nepredložila správu o tom, ako sa majú ozdravovať verejné financie. Zoberme si rok 2024, vláda prijíma správu, a tak ako to tu bolo povedané, prijíma správu za roky 2023 a 2024, čo neumožňuje ani zákon. A navyše tá správa, ktorá bola predložená, tak nič z nej nevyplýva pomaly, je nezáväzná a to tu máme ústavný zákon a máme tu ústavnú inštitúciu. Prosím vás pekne, ako môžme fungovať v tomto štáte, keď si nectíme ústavnú inštitúciu? Ja tomu nerozumiem. Ako môžeme? Ale vidíme, že to nie je ojedinelé. Vidíme, že sa to plazí cez mnohé ďalšie odvetvia, ale opakujem, verejné financie sú záležitosťou všetkých občanov. Len si spomeňme, čo sa stalo v Grécku po bankrote Grécka. Stalo sa to, že sa prepúšťalo, hromadne sa prepúšťalo z verejných inštitúcií. Dôchodky, tí, čo tu hovoria o tých 13. dôchodkoch, dôchodky išli dole o jednu tretinu, vláda bola nútená privatizovať. Viete, komu dnes patrí prístav Pireus? Patrí Číne. Vtedy sa dostal Pireus do rúk Číny. A potom išli, samozrejme, tie kroky tej čínskej cesty cez Balkán a pomaličky sa dostávajú až k nám.
Takže uvedomme si, že ak tento štát zbankrotuje, tak zbankrotujú jeho obyvatelia. A ak to dopadne na niekoho najviac, tak na tých najbiednejších. Keď zoberiete dôchodcovi tretinu dôchodku, on si nemá ako pomôcť. On nemôže si ísť niekam zarobiť, alebo siahnuť na úspory, ktoré asi nemá, jednoducho musí vyžiť z toho, čo mu ostane. Ja nechcem strašiť, ale o gréckej ceste tu hovoril vlani takto pred rokom minister financií a obávam sa, že sme sa tohto strašiaka nezbavili ani dodnes.
Ale pôjdem ďalej, čo odporúča rozpočtová rada a čo by sa malo diať ďalej. By som to rozdelil na dve oblasti. Prvá oblasť je sám zákon. Ako sa ukázalo aj počas pandémie, energetickej krízy, ukázalo sa, že tento zákon nedostatočne zohľadňuje tie jednorazové výkyvy. A sledovali sme snahy aj za minulých vlád, keď tak poviem, boli vlády Matoviča a Hegera, sledovali sme, že tu bola snaha modernizovať tento zákon, to, po čom volá pán Tóth dnes, modernizovať ho, aby bol jednoducho stvorený na pomery aj do toho zvláštneho počasia, keď za sto rokov padne na svet pandémia. Nič také sa nestalo, nejdem sa teraz v tom vŕtať, že prečo sa to nestalo, ale nič také sa nestalo a jednoducho pokračujeme, aj toto nenovelizovanie tohto zákona prispelo k tomu, že ho berieme oveľa menej vážne aj dnes. To je veľmi dôležité. My sme vlastne ho relativizovali aj týmto spôsobom, že sme ho neumožnili zlepšiť.
Druhá vec je, samozrejme, že v tomto zákone sa, v tomto zákone neboli výdavkové limity.
To znamená, čakalo sa na to, že ďalším zákonom sa stanovia výdavkové limity. Ale stanovili sa a čo bolo ďalej? Nikto ich nebral vážne.
Tretia vec, samozrejme, je tam technický parameter, to znamená posudzovanie, posudzovanie dlhu nie podľa, podľa hrubého dlhu, teda nie hrubý dlh brať do úvahy, ale čistý dlh. To je tiež dosť dôležité, lebo to je vlastne, to dáva realistickejší pohľad vlastne na hospodárenie štátu.
Nič z toho sa nestalo, zákon ostal v takej forme, ako bol, máme ho dnes a dospelo to až do toho štádia, že vlastne ten zákon vôbec, ale vôbec neberieme vážne. V roku 2024 sme sa dostali až do takého stavu, že zrazu sme sa začali cez ministerstvo financií odvolávať na európske výdavkové limity. Ako to tu pán Tóth povedal, európske výdavkové limity sú vlastne pre všetkých. To znamená, oni musia rešpektovať, alebo musia stanovovať pravidlá pre všetky štáty, či sú v takom, alebo hentakom stave, a tým pádom, tým pádom na niektoré štáty sú mäkšie, na niektoré sú tvrdšie, podľa toho, v akom stave sú tie štáty. A tieto európske výdavkové limity nás jednoducho nezachránia, skutočne my potrebujeme národné limity. To znamená, to je ďalší dôvod, prečo novelizovať tento zákon o rozpočtovej zodpovednosti. My v KDH sme za to, aby sa novelizoval ten zákon poriadne týmto spôsobom, lenže na to bude treba, samozrejme, ústavnú väčšinu, takže ústavná väčšina zase prichádza, prichádza na pretras. My hovoríme o tom, že takúto zmenu by sme podporili, ak sa nájde ústavná väčšina, tak sa k tomu prikloníme, možno to budeme dokonca aj nejakým spôsobom iniciovať, pretože sme ozaj vo veľmi vážnom stave.
Teraz k tomu, pán Tóth tu hodnotil aj vôbec to, čo máme dnes na stole. Tento parlament prijal konsolidačný balík s tým, že je nafúknutý o jednu miliardu eur, stále nevieme, kam tá miliarda eur pôjde, asi to pôjde na výdavky, tým pádom, tým pádom tie verejné financie sa dobre vyvíjať nebudú. Nebudú sa vyvíjať s cieľom dosiahnuť aspoň trojpercentný deficit, bude to oveľa horšie.
Ďalej tu máme na stole zákon o rozpočte verejnej správy na budúci rok, tiež v tomto zákone vidíme nejaké ambície, vidíme, vidíme nejaké, nejaké ciele, nuž a to, čo sme tu počuli, čo tam chýba v týchto opatreniach, v týchto dvoch, o ktorých hovorím, dvoch, dvoch vážnych, vážnych materiáloch, to znamená konsolidácia a štátny rozpočet, chýbajú tam napríklad, ako sme počuli, opatrenia na ekonomický rast. Úplne sa s tým stotožňujeme, chýbajú. Jednoducho chýbajú, nie je tam žiadna ambícia, aby sme podporili ekonomický rast. Ja k tomu dodávam, že, naopak, my ho utlmujeme. 59-2
Krásny príklad je daň z finančných operácií, skutočne daň z finančných operácií, ja to často spomínam, podnikatelia mi hovoria, nejako to zvládneme, no, nejako, nejako zvládneme tie vyššie výdavky, ale to tak otrávi to prostredie, tak otrávi. Ale keď si zoberiete tú vražednú kombináciu takéhoto nového opatrenia, keď z bánk robíme nový daňový úrad v podstate, keď zaťažíme podnikateľov touto transakčnou daňou a zvýšime im daň z príjmov o 3 percentuálne body, koho sem dotiahneme? Povedzte mi, aké firmy sem dotiahneme? Slovensko má percentá, percentá z priamych zahraničných investícií, keď to porovnávame s okolitými štátmi. Na Slovensku nemáme kapitál na to, aby sme my si sami pomohli vlastnými silami. Ľudia u nás majú v bankových účtoch 50 mld. eur. To je menej, ako je hodnota dlhu, ktorý je 77 mld. eur. To znamená, keby sme dnes chceli, že zobereme, že zobereme peniaze, ktoré sú v bankách, a chceme uhradiť dlh, tak nemáme na to. Bohaté štáty majú niekoľkonásobok, niekoľkonásobok tie štáty západnej Európy, že si môžu dovoliť, preto keď počujem reči o tom, však my máme nízky dlh HDP, ja viem, že ho máme nízky v porovnaní s Talianskom, ale choďte sa pozrieť do Talianska, koľko majú uložených peňazí Taliani na účtoch. Jednoducho keby ten štát v tomto momente zbankrotoval a bolo by treba uhradiť tie dlhy, tak sú tie peniaze. U nás nie sú. Preto my sme odkázaní, nemáme peniaze na zahraničné investície, teda na vlastné investície, preto ich potrebujeme, sme odkázaní. Čo robíme? Namiesto toho, aby sme tie firmy sem lákali na kvalitné prostredie, aby sme ich lákali na to, že budú mať nízke dane, tak ich zaťažíme transakčnou daňou, otravujeme im prostredie, zväzujeme im ruky poplatkami a tak ďalej. Takže nejaké rozvojové ekonomické opatrenia v tom rozpočte nevidíme.
Výber daní. My to máme, my sme to mali v tých piatich opatreniach, čo sme predložili aj predsedovi vlády. Zlepšenie výberu DPH. Hovoril to aj kolega Viskupič, klesá nám to, ideme opačným, presne opačným smerom.
V rozpočte nevidíme absolútne nič, žiadne opatrenia, žiadnu ambíciu, že by sa zlepšoval výber daní.
Adresnosť výdavkov sme počuli. Adresnosť výdavkov je na, adresnosť výdavkov, ja neviem, stále napríklad čakáme na to, akým spôsobom sa bude a ak sa bude poskytovať energetická pomoc. Stále nevieme. My sme interpelovali, teda budeme sa snažiť dotiahnuť ministerku hospodárstva budúci týždeň do výboru, hospodárskeho výboru, aby nám to povedala. Takže žiadna adresnosť výdavkov.
Využívanie fondov z Európskej únie, to bola ďalšia požiadavka. V polovici roka sme mali čerpanie z nového programového obdobia 1 %. Akým spôsobom potom chceme tie investície, tie verejné investície, ktoré sú financované z 90 % z európskych fondov, ako to chceme dosiahnuť? A keď ich nemáme, keď nevieme použiť tie eurofondy, čím to nahradíme?
Ja by som ešte, už mi čas beží, ale ešte pár slov povedal k samosprávam, lebo táto správa sa venuje aj samosprávam a hovorí mi z duše, pretože samosprávy, hovorí sa o tom, že tie samosprávy sú, nie je vyriešené ich financovanie a v tejto správe sa žiada o to, aby sa urobil aj audit, že podľa čoho pracujú samosprávy a či majú dostatok prostriedkov. Takže za to sa tiež plne staviame, to, čo hovorí rozpočtová rada. Jednoducho treba to doriešiť, nemáme to dotiahnuté.
Čo sa týka tých samospráv, tak tu ešte, ešte máme tie konkrétne úlohy, ešte mám dve minúty, ktoré, alebo konkrétne návrhy, ktoré predpokladá rozpočtová rada, a to stanoviť podmienky na poskytovanie návratných prostriedkov zo štátnych finančných aktív pre samosprávy, súhlas. Uskutočniť audit kompetencií obcí a VÚC, súhlas. Každoročne zverejňovať podrobné údaje o overenej výške dlhu samospráv a uložených sankciách, súhlas. A ja len poviem prečo, však samosprávy nás zaujímajú, my by sme mali hovoriť o ďalšej decentralizácii, čo s tými samosprávami robiť, takže musí mať zmapované východisko.
Ale poviem na záver jednu vec, že tie samosprávy ony zo zákona nesmú hospodáriť s dlhom, nesmú hospodáriť s nevyrovnaným rozpočtom. Musia mať vyrovnaný rozpočet. Tak si predstavte, že nasledujúce roky budú samosprávy mať vyrovnaný rozpočet, hoci budúci rok dostanú oveľa menšie peniaze ako tento rok, a zároveň štát, ministerstvo financií, štátny rozpočet bude hospodáriť s deficitom okolo 6 mld. eur, každý jeden rok. Vôbec sa to nezmení. A ten dlh štátu, ktorý urobia, tak pôjde z vlaňajších 77 mld. eur na 92 mld. eur v cieľovom roku. To znamená, vláda sa bude veselo ďalej zadlžovať, bude neadresne rozdávať výdavky, bude slabo vyberať svoje zdroje a nám bude dlh rásť. Zapamätajme si to, toto funkčné obdobie dlh štátu bude stále rásť.
Takže na záver poviem toľko, že s tým, čo predkladá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, v KDH súhlasíme, a zároveň apelujeme na všetkých poslancov, keby bola plná snemovňa, aby si uvedomili, že rada je tu na to, aby sledovala zdravie verejných financií a jej odporúčania je ozaj vhodné brať do úvahy.

Pán predsedajúci, vážený pán Tóth, kolegyne, kolegovia, mrzí ma, skutočne ma mrzí, že nás tu je koľko, aha, pán Pročko, vidím, je nás tu zopár a my hovoríme o tom, čo sa bude diať v tomto štáte v nasledujúcich rokoch. Nielen čo sa dialo, ale čo sa bude diať, ako budeme žiť. Či Slovensko nepôjde na grécku cestu bankrotu. Ja si uvedomujem, že pán Tóth nemohol použiť tento výraz, ani mu to neprislúcha z jeho funkcie, ale spomeňme si vlani na konci roka, keď sa prijímal štátny rozpočet, tak sám minister financií hovoril, že takéto niečo hrozí. A, žiaľ, po roku si musíme povedať, že veľmi sme sa od toho nevzdialili. Síce tu máme predložené nejaké konsolidačné opatrenia, ale však sme si to vypočuli aj z úst človeka najpovolanejšieho, že tie opatrenia sú nedostatočné. Na tom vystúpení si vážim, že každá vláda to dostala podľa rovnakého metra. Už to tu spomínal predo mnou predrečník, skutočne vlády Roberta Fica sa pričinili veľkým dielom o to, že Slovensko sa dostalo už na začiatku roku 2020 na cestu radikálneho zhoršovania verejných financií. Napokon to tu potvrdil aj pán šéf rozpočtovej rady.
Spomeňme si na ten rok, na tieto roky 2016 – 2020, ja to veľmi rád používam tento, tento argument. Bolo to v časoch, keď Slovensko bolo na tom relatívne dobre, bolo to v tých úrodných rokoch, a vtedy prišla vláda napríklad s tým populisticky, že bude znižovať daň z pridanej hodnoty na základné potraviny, vtedy, keď to vôbec nebolo potrebné. A nielen to, že zbytočne týmto spôsobom míňala peniaze, ale aj to, že keď prišiel ozaj krízový rok, v ktorom sme dnes, tak nebolo už z čoho veľmi znižovať. Jednoducho už tá možnosť bola premrhaná. Pán predseda rozpočtovej rady tu ďalej hovoril o tom, že už v roku 2023 vznikli predpoklady na to, aby sa mohli začať ozdravovať verejné financie. Opäť vtedajšia vláda to nevyužila. Spomeňme si, čo bolo na jar roku 2023. Spomeňme si na tú legislatívnu smršť, jednoducho poslanci v tejto snemovni sa predháňali, kto podá populistickejší návrh. Pamätám si, ako sa ježili vlasy mnohým ľuďom, ktorí trošku si to vedeli spočítať, čo všetko sa môže stať, keď sa tieto návrhy zákonov poprijímajú. Jednoducho sa blížili voľby a bolo jasné, že treba niečo ponúknuť voličom za každú cenu.
Pán predseda rozpočtovej rady neobišiel ani vládu Ľudovíta Ódora. A ja som to tu už tiež spomenul viackrát, jednoducho vláda Ľudovíta Ódora si umyla ruky ako Pilát. Namiesto toho, aby, samozrejme, splnila si tú formálnu povinnosť, ktorú jej určite zákon o rozpočtovej zodpovednosti, a predložila vyrovnaný rozpočet. Na druhej strane svojej nástupkyni nič nepripravila. Tie lego kocky, ako to nazvali, nemožno považovať za nejakú prípravu pre nastupujúcu vládu, a nech by to bol ktokoľvek, aj keby to bola vláda, kde bude KDH, jednoducho za pár týždňov do konca roka sa nedá zostaviť realistický rozpočet tak, aby bol aj zodpovedný. A vláda Ľudovíta Ódora ho mohla prichystať, aj keď, samozrejme, mohla to urobiť v alternatívach. To znamená, keď jej zákon o dlhovej brzde stanovoval zostaviť vyrovnaný rozpočet, nech sa páči, naplniť si formálne svoju povinnosť, ale paralelne pripraviť aj rozpočet, za aký by sa postavila, keby eventuálne táto vláda pokračovala aj po voľbách. To bola jej zodpovednosť.
No a napokon tu vidíme hodnotenie rozpočtovej rady, aj čo sa týka súčasnej vlády. Opäť meter je rovnaký, na všetkých je rovnaký meter. Vidíme, že tá niť sa ťahá v podstate ešte od minulého desaťročia až sem. Všetky vlády sa na tom podieľali. Táto vláda predložila, predložila druhý balík konsolidácie a, tak ako hovorí rozpočtová rada, tento, tento balík nevedie k tomu cieľu, ktorým je dostať sa aspoň k deficitu 3 % hrubého domáceho produktu.
A poviem to presne, ako to pán Tóth povedal, čaká nás, čaká nás náročné a dlhé ozdravovanie verejných financií. Je to presne tak. Už čokoľvek spravíme, čaká nás dlhé, dlhé obdobie. Nepovedal, samozrejme, viac, ale ja to poviem, že ak budeme v tomto nezodpovední, tak nás čaká opäť príklon k tej gréckej ceste bankrotu.
Tá kritika sa vzniesla aj na to, ako sa dodržiava zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Toto je podľa mňa asi to, asi to najdôležitejšie, keď hovoríme o číslach a rizikách, ale to je to najdôležitejšie. Jednoducho tento zákon pomaly nikto na Slovensku neberie vážne. Je to tvrdé konštatovanie. Máme tu ústavný zákon, ten ústavný zákon nám stvoril inštitúciu, ktorá stráži verejné financie, a my tú inštitúciu jednoducho vôbec nepočúvame. A musím povedať, že miera, miera ako ignorovania tejto inštitúcie stále stúpa. Ja si myslím, že to nie je len, alebo pripomeniem najskôr, keď sa prijímal zákon o rozpočtovej zodpovednosti pred tuctom rokov, tak hlasovalo vyše 140 poslancov za tento zákon. To znamená, títo poslanci, mnohí z nich tu aj sedia, ktorí hlasovali za tento zákon, tak si povedali, sa dohodli, vytvoríme nejaký mechanizmus, nejakú brzdu, ktorá nás bude okliešťovať pri snahách žiť si nad pomery. A vytvorili sme inštitúciu, ktorá nič iné nerobí, len sleduje, či tento zákon dodržiavame a či túto brzdu používame. Sme v najvyššom pásme a jednoducho vlády to nerešpektujú.
Zoberme si rok, opäť sa vrátim, že ten meter je rovnaký na všetkých, zoberme si rok 2023. Vtedajšia vláda úplne ignorovala zákon a nepredložila správu o tom, ako sa majú ozdravovať verejné financie. Zoberme si rok 2024, vláda prijíma správu, a tak ako to tu bolo povedané, prijíma správu za roky 2023 a 2024, čo neumožňuje ani zákon. A navyše tá správa, ktorá bola predložená, tak nič z nej nevyplýva pomaly, je nezáväzná a to tu máme ústavný zákon a máme tu ústavnú inštitúciu. Prosím vás pekne, ako môžme fungovať v tomto štáte, keď si nectíme ústavnú inštitúciu? Ja tomu nerozumiem. Ako môžeme? Ale vidíme, že to nie je ojedinelé. Vidíme, že sa to plazí cez mnohé ďalšie odvetvia, ale opakujem, verejné financie sú záležitosťou všetkých občanov. Len si spomeňme, čo sa stalo v Grécku po bankrote Grécka. Stalo sa to, že sa prepúšťalo, hromadne sa prepúšťalo z verejných inštitúcií. Dôchodky, tí, čo tu hovoria o tých 13. dôchodkoch, dôchodky išli dole o jednu tretinu, vláda bola nútená privatizovať. Viete, komu dnes patrí prístav Pireus? Patrí Číne. Vtedy sa dostal Pireus do rúk Číny. A potom išli, samozrejme, tie kroky tej čínskej cesty cez Balkán a pomaličky sa dostávajú až k nám.
Takže uvedomme si, že ak tento štát zbankrotuje, tak zbankrotujú jeho obyvatelia. A ak to dopadne na niekoho najviac, tak na tých najbiednejších. Keď zoberiete dôchodcovi tretinu dôchodku, on si nemá ako pomôcť. On nemôže si ísť niekam zarobiť, alebo siahnuť na úspory, ktoré asi nemá, jednoducho musí vyžiť z toho, čo mu ostane. Ja nechcem strašiť, ale o gréckej ceste tu hovoril vlani takto pred rokom minister financií a obávam sa, že sme sa tohto strašiaka nezbavili ani dodnes.
Ale pôjdem ďalej, čo odporúča rozpočtová rada a čo by sa malo diať ďalej. By som to rozdelil na dve oblasti. Prvá oblasť je sám zákon. Ako sa ukázalo aj počas pandémie, energetickej krízy, ukázalo sa, že tento zákon nedostatočne zohľadňuje tie jednorazové výkyvy. A sledovali sme snahy aj za minulých vlád, keď tak poviem, boli vlády Matoviča a Hegera, sledovali sme, že tu bola snaha modernizovať tento zákon, to, po čom volá pán Tóth dnes, modernizovať ho, aby bol jednoducho stvorený na pomery aj do toho zvláštneho počasia, keď za sto rokov padne na svet pandémia. Nič také sa nestalo, nejdem sa teraz v tom vŕtať, že prečo sa to nestalo, ale nič také sa nestalo a jednoducho pokračujeme, aj toto nenovelizovanie tohto zákona prispelo k tomu, že ho berieme oveľa menej vážne aj dnes. To je veľmi dôležité. My sme vlastne ho relativizovali aj týmto spôsobom, že sme ho neumožnili zlepšiť.
Druhá vec je, samozrejme, že v tomto zákone sa, v tomto zákone neboli výdavkové limity.
To znamená, čakalo sa na to, že ďalším zákonom sa stanovia výdavkové limity. Ale stanovili sa a čo bolo ďalej? Nikto ich nebral vážne.
Tretia vec, samozrejme, je tam technický parameter, to znamená posudzovanie, posudzovanie dlhu nie podľa, podľa hrubého dlhu, teda nie hrubý dlh brať do úvahy, ale čistý dlh. To je tiež dosť dôležité, lebo to je vlastne, to dáva realistickejší pohľad vlastne na hospodárenie štátu.
Nič z toho sa nestalo, zákon ostal v takej forme, ako bol, máme ho dnes a dospelo to až do toho štádia, že vlastne ten zákon vôbec, ale vôbec neberieme vážne. V roku 2024 sme sa dostali až do takého stavu, že zrazu sme sa začali cez ministerstvo financií odvolávať na európske výdavkové limity. Ako to tu pán Tóth povedal, európske výdavkové limity sú vlastne pre všetkých. To znamená, oni musia rešpektovať, alebo musia stanovovať pravidlá pre všetky štáty, či sú v takom, alebo hentakom stave, a tým pádom, tým pádom na niektoré štáty sú mäkšie, na niektoré sú tvrdšie, podľa toho, v akom stave sú tie štáty. A tieto európske výdavkové limity nás jednoducho nezachránia, skutočne my potrebujeme národné limity. To znamená, to je ďalší dôvod, prečo novelizovať tento zákon o rozpočtovej zodpovednosti. My v KDH sme za to, aby sa novelizoval ten zákon poriadne týmto spôsobom, lenže na to bude treba, samozrejme, ústavnú väčšinu, takže ústavná väčšina zase prichádza, prichádza na pretras. My hovoríme o tom, že takúto zmenu by sme podporili, ak sa nájde ústavná väčšina, tak sa k tomu prikloníme, možno to budeme dokonca aj nejakým spôsobom iniciovať, pretože sme ozaj vo veľmi vážnom stave.
Teraz k tomu, pán Tóth tu hodnotil aj vôbec to, čo máme dnes na stole. Tento parlament prijal konsolidačný balík s tým, že je nafúknutý o jednu miliardu eur, stále nevieme, kam tá miliarda eur pôjde, asi to pôjde na výdavky, tým pádom, tým pádom tie verejné financie sa dobre vyvíjať nebudú. Nebudú sa vyvíjať s cieľom dosiahnuť aspoň trojpercentný deficit, bude to oveľa horšie.
Ďalej tu máme na stole zákon o rozpočte verejnej správy na budúci rok, tiež v tomto zákone vidíme nejaké ambície, vidíme, vidíme nejaké, nejaké ciele, nuž a to, čo sme tu počuli, čo tam chýba v týchto opatreniach, v týchto dvoch, o ktorých hovorím, dvoch, dvoch vážnych, vážnych materiáloch, to znamená konsolidácia a štátny rozpočet, chýbajú tam napríklad, ako sme počuli, opatrenia na ekonomický rast. Úplne sa s tým stotožňujeme, chýbajú. Jednoducho chýbajú, nie je tam žiadna ambícia, aby sme podporili ekonomický rast. Ja k tomu dodávam, že, naopak, my ho utlmujeme. 59-2
Krásny príklad je daň z finančných operácií, skutočne daň z finančných operácií, ja to často spomínam, podnikatelia mi hovoria, nejako to zvládneme, no, nejako, nejako zvládneme tie vyššie výdavky, ale to tak otrávi to prostredie, tak otrávi. Ale keď si zoberiete tú vražednú kombináciu takéhoto nového opatrenia, keď z bánk robíme nový daňový úrad v podstate, keď zaťažíme podnikateľov touto transakčnou daňou a zvýšime im daň z príjmov o 3 percentuálne body, koho sem dotiahneme? Povedzte mi, aké firmy sem dotiahneme? Slovensko má percentá, percentá z priamych zahraničných investícií, keď to porovnávame s okolitými štátmi. Na Slovensku nemáme kapitál na to, aby sme my si sami pomohli vlastnými silami. Ľudia u nás majú v bankových účtoch 50 mld. eur. To je menej, ako je hodnota dlhu, ktorý je 77 mld. eur. To znamená, keby sme dnes chceli, že zobereme, že zobereme peniaze, ktoré sú v bankách, a chceme uhradiť dlh, tak nemáme na to. Bohaté štáty majú niekoľkonásobok, niekoľkonásobok tie štáty západnej Európy, že si môžu dovoliť, preto keď počujem reči o tom, však my máme nízky dlh HDP, ja viem, že ho máme nízky v porovnaní s Talianskom, ale choďte sa pozrieť do Talianska, koľko majú uložených peňazí Taliani na účtoch. Jednoducho keby ten štát v tomto momente zbankrotoval a bolo by treba uhradiť tie dlhy, tak sú tie peniaze. U nás nie sú. Preto my sme odkázaní, nemáme peniaze na zahraničné investície, teda na vlastné investície, preto ich potrebujeme, sme odkázaní. Čo robíme? Namiesto toho, aby sme tie firmy sem lákali na kvalitné prostredie, aby sme ich lákali na to, že budú mať nízke dane, tak ich zaťažíme transakčnou daňou, otravujeme im prostredie, zväzujeme im ruky poplatkami a tak ďalej. Takže nejaké rozvojové ekonomické opatrenia v tom rozpočte nevidíme.
Výber daní. My to máme, my sme to mali v tých piatich opatreniach, čo sme predložili aj predsedovi vlády. Zlepšenie výberu DPH. Hovoril to aj kolega Viskupič, klesá nám to, ideme opačným, presne opačným smerom.
V rozpočte nevidíme absolútne nič, žiadne opatrenia, žiadnu ambíciu, že by sa zlepšoval výber daní.
Adresnosť výdavkov sme počuli. Adresnosť výdavkov je na, adresnosť výdavkov, ja neviem, stále napríklad čakáme na to, akým spôsobom sa bude a ak sa bude poskytovať energetická pomoc. Stále nevieme. My sme interpelovali, teda budeme sa snažiť dotiahnuť ministerku hospodárstva budúci týždeň do výboru, hospodárskeho výboru, aby nám to povedala. Takže žiadna adresnosť výdavkov.
Využívanie fondov z Európskej únie, to bola ďalšia požiadavka. V polovici roka sme mali čerpanie z nového programového obdobia 1 %. Akým spôsobom potom chceme tie investície, tie verejné investície, ktoré sú financované z 90 % z európskych fondov, ako to chceme dosiahnuť? A keď ich nemáme, keď nevieme použiť tie eurofondy, čím to nahradíme?
Ja by som ešte, už mi čas beží, ale ešte pár slov povedal k samosprávam, lebo táto správa sa venuje aj samosprávam a hovorí mi z duše, pretože samosprávy, hovorí sa o tom, že tie samosprávy sú, nie je vyriešené ich financovanie a v tejto správe sa žiada o to, aby sa urobil aj audit, že podľa čoho pracujú samosprávy a či majú dostatok prostriedkov. Takže za to sa tiež plne staviame, to, čo hovorí rozpočtová rada. Jednoducho treba to doriešiť, nemáme to dotiahnuté.
Čo sa týka tých samospráv, tak tu ešte, ešte máme tie konkrétne úlohy, ešte mám dve minúty, ktoré, alebo konkrétne návrhy, ktoré predpokladá rozpočtová rada, a to stanoviť podmienky na poskytovanie návratných prostriedkov zo štátnych finančných aktív pre samosprávy, súhlas. Uskutočniť audit kompetencií obcí a VÚC, súhlas. Každoročne zverejňovať podrobné údaje o overenej výške dlhu samospráv a uložených sankciách, súhlas. A ja len poviem prečo, však samosprávy nás zaujímajú, my by sme mali hovoriť o ďalšej decentralizácii, čo s tými samosprávami robiť, takže musí mať zmapované východisko.
Ale poviem na záver jednu vec, že tie samosprávy ony zo zákona nesmú hospodáriť s dlhom, nesmú hospodáriť s nevyrovnaným rozpočtom. Musia mať vyrovnaný rozpočet. Tak si predstavte, že nasledujúce roky budú samosprávy mať vyrovnaný rozpočet, hoci budúci rok dostanú oveľa menšie peniaze ako tento rok, a zároveň štát, ministerstvo financií, štátny rozpočet bude hospodáriť s deficitom okolo 6 mld. eur, každý jeden rok. Vôbec sa to nezmení. A ten dlh štátu, ktorý urobia, tak pôjde z vlaňajších 77 mld. eur na 92 mld. eur v cieľovom roku. To znamená, vláda sa bude veselo ďalej zadlžovať, bude neadresne rozdávať výdavky, bude slabo vyberať svoje zdroje a nám bude dlh rásť. Zapamätajme si to, toto funkčné obdobie dlh štátu bude stále rásť.
Takže na záver poviem toľko, že s tým, čo predkladá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, v KDH súhlasíme, a zároveň apelujeme na všetkých poslancov, keby bola plná snemovňa, aby si uvedomili, že rada je tu na to, aby sledovala zdravie verejných financií a jej odporúčania je ozaj vhodné brať do úvahy.

Ďakujem kolegom za pripomienky. Pani Vaľová má vlastne upozornila ešte na jednu vec, ktorú som tu nespomenul, áno, príplatky sa odvíjajú od minimálnej mzdy. A ak budete platiť, ak budete mať vysoko minimálnu mzdu a budete mať vysoké príplatky, tak to je ďalšia pasca. Jednoducho ľudia si povedia, oželiem svoje zdravie na určitý čas, oželiem pohodu vo svojej rodine a pôjdem pracovať do trojzmennej prevádzky, pretože sa to oplatí. Pretože mi zvýšili tie príplatky. Viete, to je strašná pasca, to sa dá vydržať určitý čas takto pracovať, ale poviem vám jeden príklad, že sú štáty, ktoré si to veľmi dobre chránia, napríklad my tu máme veľa kórejských investorov, aj ten posledný z Novák a neviem, či viete, v Južnej Kórei je zakázaná nočná práca, normálne ju majú zakázanú. A viete prečo? Lebo vedia, čo to robí s ľuďmi trojzmenná práca. A my si tu budujeme veselo ďalej trojzmenné prevádzky. Pamätám sa, keď Robert Fico bol, tuším, to bolo tiež niekde v Topoľčanoch, bol na nejakej nočnej zmene a hovoril, že ako súcití s týmito ľuďmi, ktorí pracujú v noci, ako im treba pomáhať. Na druhý deň, na druhý deň vláda schválila tri obrovské investičné stimuly, vo všetkých troch prípadoch trojzmenná práca. To znamená, to je to pokrytectvo, čo vlastne presne chceme. Chceme, aby ľudia zarobili, alebo chceme, aby sa tu uplatnili nejaké podmienky, ktoré tejto vláde vyhovujú? Skutočne nad tým sa treba hlboko zamyslieť, ale toto sa nedá urobiť bez toho, aby ste mali jasnú koncepciu a nejakú dlhodobú hospodársku politiku.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, takisto sa vyjadrím k predloženému návrhu zákona o minimálnej mzde a vysvetlím, že aký je môj prístup k tomuto inštitútu a aká je rola štátu vôbec pri dbaní o svojich obyvateľov, aby zarábali primerané, primerané peniaze.
Na úvod poviem toľko, že pochopiteľne doprajeme ľuďom, aby u nás dobre zarábali, skutočne, keď sa pozrieme na štatistiky, tak nevyzerá to vôbec dobre. Tie relevantné štatistiky, ktoré sa týkajú, ktoré prichádzajú z Bruselu a ktoré prevádzkuje Eurostat, hovoria o tom, že Slovensko už niekoľko rokov stagnuje, čo sa týka dobiehania priemeru štátov Európskej únie. Predbehli nás pomaly všetci a skutočne nie je to vôbec priaznivé konštatovanie. Na druhej strane Slovensko zápasí s obrovskými problémami, ktoré sa týkajú zdravia verejných financií, a musí tieto verejné financie konsolidovať a prijímať aj konsolidačné opatrenia. Samozrejme, že názor na konsolidačné opatrenia zo strany KDH je úplne iný, ako má súčasná vláda, ja to len zopakujem. Namiesto toho, aby vláda šetrila a zbierala peniaze na firmách a občanoch, stále máme utkvelú predstavu o tom, že je priestor na to, aby to otočila a oveľa viac šetrila na sebe. Napokon čoskoro prídeme aj s ďalšími našimi analýzami, ktoré len dokazujú, že štát na sebe budúci rok nijako mimoriadne šetriť nebude.
Práve spomenutý konsolidačný balík spôsobuje, že bude sa to týkať čistých príjmov obyvateľov. Ja teraz sa vyjadrím k tým číslam, čo tu padali. Áno, tie prognózy na budúci rok hovoria o tom, že reálna mzda, priemerná reálna mzda sa len nepatrne zvýši a v podstate bude stagnovať. Priemerná reálna mzda znamená čo ten človek zarobí, porovná sa to s infláciou a nárast jeho nominálnej mzdy, keď sa dá dohromady s tou infláciou, tak nás to vyjde to číslo, že koľko vlastne tí ľudia zarobia. A my hovoríme o tom, podľa, je to aj podľa ministerstva financií, vyjadrila sa k tomu aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, že reálne mzdy po zohľadnení tej vysokej inflácie, ktorá nás čaká budúci rok, tak nepatrne vzrastú. Hrubé, hrubé mzdy, nie čisté. A tu je ten rozdiel, aby som to dal na pravú mieru. Čisté mzdy ľudí budúci rok v porovnaní s tými cenami, ktoré tu budú, tak klesnú. A hneď poviem prečo.
Asi ten najvážnejší dôsledok je, že výrazne obmedzujeme daňový bonus. To znamená, z tej zaplatenej dane, ktorú musí zaplatiť každý zamestnanec, z tej zaplatenej dane mu zostane menej, ako mu zostane tento rok. Iný spôsobom povedané to znamená, že to, čo ostane vo vrecku po zaplatení všetkých daní a započítaním daňového bonusu, bude budúci rok menej, ako je to tento rok. Je to veľmi jednoduché, pretože daňový bonus nám klesá a bude sa uplatňovať iba na deti do 18 rokov.
Ďalšiu vec, čo spomeniem, je v podstate zlikvidovanie rodičovského bonusu, ináč to nemôžem nazvať, pretože preklopenie jednorodičovského bonusu do asignácie dane je v podstate neporovnateľné z hľadiska príjmov, ako to je v súčasnosti, to znamená, že tie peniaze, ktoré potenciálne budú dostávať dôchodcovia, budú oveľa menšie budúci rok z tohto rodičovského bonusu alebo z tej asignácie, ako to je v súčasnosti z rodičovského bonusu. Horšie je, ako som už spomínal, že tá tendencia z hľadiska porovnania s ostatnými štátmi Európskej únie je hrozivá. Spomeňme si, že ešte pred desiatimi rokmi Poliaci na nás hľadeli ako na ľudí, ktorí zarábajú pomerne slušné peniaze. Dnes nás Poliaci predbiehajú 10-20 % v priemerných mzdách, nehovorím už o Česku, v podstate Slovensko, Slovensko stagnuje. No a to je ten vlastne kameň úrazu, že akým spôsobom docieliť, a to dožičíme ľuďom, aby mali vyššie čisté mzdy. Názor vlády je taký, že budeme tlačiť od stola na to, aby sa zdvíhala minimálna mzdy. To znamená, tí najmenej zarábajúci, aby dostali od zamestnávateľov väčšie peniaze, garantované peniaze a tým pádom budú mať vyššie príjmy.
K inštitútu minimálnej mzdy poviem toľko. Minimálne mzda je nástroj, ktorý sme mali používať vo vzájomných rokovaniach zamestnávatelia a zamestnanci. Oni sa mali dohodnúť na tom, aká tá mzda má byť. Samozrejme, že sa to vždy nedarí a keď sa to nedarí, tak vstupuje do toho vláda a podľa zákona vláda môže nadiktovať v podstate, aká tá minimálna mzda bude. Kým doteraz to je 57 % z priemernej mzdy spred dvoch rokov, tak po novom to má byť 60 %. Toto je vlastne prístup vlády. Tak ako to vidíme v mnohých ďalších oblastiach, vláda sa, vláda sa utieka k nástrojom, ktoré riešia problémy, sociálne problémy a ekonomické problémy od stola. A úplne, ako sa len dá, tak vytláča vlastne z tohto prostredia prirodzené trhové sily, ktoré majú, samozrejme, svoj význam a keď sa pozrieme do vyspelých štátov, tak tie trhové sily zohrávajú svoju úlohu.
Čo z tohto ináč bude mať vláda, to sa tu ešte dnes nepovedalo. Keď sa pozriete na doložku, tak tam uvidíte pozitívne a negatívne vplyvy na rozpočet verejnej správy. Spomeniem najskôr pozitívne. Ak sa nemýlim, nemám to tu presne, nestihol som sa pripraviť v tej krátkosti času, ale je tam zhruba 60 mil. eur, ktoré má získať vláda budúci rok, alebo verejné financie. Prečo? Keď zvýšite mzdy, zvýšite odvody, je to veľmi jednoduché. To znamená, že bude mať vláda vyššie odvody, vyšší príjem z odvodov. Ale sú tam aj výdavky. A prečo? No pretože máme tu aj zamestnancov štátnych, to znamená, že aj im musíme zdvíhať minimálne mzdy. Ako sa to robí dnes? Včera som položil túto otázku na hospodárskom výbore štátnemu tajomníkovi ministerstva práce, aký toto bude mať dosah vôbec na mzdy zamestnancov vo verejnom sektore. Máme na to, aby sme zaplatili minimálne mzdy? Odpoveď bola takáto: Nuž, nemáme ani dnes a riešime to osobnými príplatkami. K tým tabuľkovým mzdám, ktoré nestíhajú dobiehať minimálnu mzdu, tak dávame osobné príplatky a tým vlastne, tým to látame. Pretože minimálna mzda, ako vieme, tak musí platiť pre všetkých, pochopiteľne. Pre všetkých zamestnávateľov na Slovensku. Takže bude to, samozrejme, znamenať aj výdavok štátu, ak si dobre pamätám, tak zhruba tretina z tých príjmov, ktoré získa štát na vyšších odvodoch, tak ho to bude štát, že nejakým spôsobom bude musieť doplatiť svojim zamestnancom. To hovorím v situácii, keď som apeloval a KDH apelovalo na to, aby štát šetril na sebe. Nebude šetriť na sebe. Vidíte, že bude musieť viac peňazí vynakladať na zaplatenie svojich pracovníkov, aby mali zaplatenú minimálnu mzdu.
Tak som sa pýtal predstaviteľov ministerstva práce včera na výbore, či to nejakým spôsobom vyvolá tlak na tabuľkové mzdy. Priamu odpoveď som nedostal, ale štátny tajomník priznal, že môže to mať nejaký vplyv, samozrejme, na tabuľkové mzdy. To znamená, že možnože vláda bude dotlačená k tomu, aby sa zamyslela nad tými ľuďmi, ktorí vo verejnej správe dosahujú nižšie mzdy ako minimálne, aby ich nejakým spôsobom upravovala. A keď vy dvíhate minimálnu mzdu, tak pochopiteľne je to o to bolestivejšie. To bola vláda a štát.
Firmy. Firmy budúci rok budú veľmi výrazným spôsobom zaťažené konsolidačným balíkom, zhruba 35 % celého toho konsolidačného balíka dopadne na firmy. A tých opatrení tam je, tam je veľmi veľa. Nebudem ich teraz vymenovávať, však ich všetci dobre poznáte. To znamená, že firmy budúci rok budú veľmi ťažko skúšané. Samozrejme, že nedá sa hľadieť na hospodárenie firiem alebo na pôsobenie firiem len cez ich daňové povinnosti, cez odvodové povinnosti, cez poplatkové povinnosti. Oveľa horšie je a krásny príklad je transakčná daň z finančných operácií, že firmy vlastne sa dostávajú do veľmi neistého stavu. Tie firmy jednoducho nevedia, čo ich čaká. Ja som aj svojím spôsobom opísal na svojom facebooku, akým spôsobom vznikla 24-percentná daň z príjmu právnických osôb. Jednoducho tak, že vláda to pri predkladaní konsolidačného balíka zbabrala pri odvode energetických firiem. A tak to jednoducho si vynahradila tým, že zdvihla všetkým firmám s daňovým základom nad 5 mil. eur na 24 %, to znamená 3 percentuálne body. A tá transakčná daň, ktorá, ako mi povedal jeden z podnikateľov, no nejako to tie firmy zvládnu, ale ich to strašne otrávi. Strašne ich to otrávi. To znamená, že to je, to je možno ešte dôležitejšia, ako tá priama záťaž, tá neistota, tá nevypočítateľnosť, čo sa tu bude diať, s čím možno počítať, ako si môžem zostavovať finančné plány, to je podľa mňa ešte nebezpečnejšie, ako zaťažiť firmy priamymi výdavkami. Spomeniem len príklad z Českej republiky, tam keď hovorili o konsolidačnom balíku, povedali to pol roka pre začiatkom kalendárneho roka, aby bolo jasné, s čím firmy môžu počítať. Aby bolo jasné, s čím môžu počítať. My sme sa to dozvedeli v septembri.
Živnostníci. To sa tu vôbec nespomínalo. Ako viete, odvody, minimálne odvody živnostníkov sú viazané na minimálnu mzdu. Budú viazané na minimálnu mzdu? (Reakcia navrhovateľa.) Áno? A neviem, ako sa to dostalo von odtiaľ, pán minister. V každom prípade musíme myslieť aj na živnostníkov. Opakujem znovu, keď som sa včera predstaviteľov ministerstva práce pýtal, že ak to zasiahne živnostníkov, že či s nimi komunikovali a aké to bude mať dosahy na celé prostredie. Dostal som veľmi zaujímavú odpoveď. Však si to prenesú, tie náklady, do cien. To znamená, či firmách alebo živnostníkov, tu máme jasnú koreláciu, ak zdvihneme náklady zamestnávateľov, zdvihnime ceny firiem a tým pádom k tej zhruba 5,5-percentnej inflácii, ktorá nás čaká budúci rok, môžeme pripočítať nejaké, nejaké ďalšie číslo. To znamená, že inflácia bude budúci rok ešte vyššia.
Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Je to veľmi, veľmi nebezpečný nástroj. Ja nie som proti tomu, aby na Slovensku pôsobili odbory. Dokonca si myslím, že ten tlak na mzdy by mal prichádzať zdola, od zamestnancov. Ale ak donútime zamestnávateľov, aby pristúpili k nejakým zmluvám, o ktorých ani nechyrovali, a aby prijímali podmienky z týchto kolektívnych zmlúv pre seba, tak to je nielen záťaž, ale to je ďalší zdroj neistoty. Ono my sme to tu už dakedy mali. Jednoducho keď sa podujalo ministerstvo práce, že rozšíri kolektívnu zmluvu na nejakú firmu, tak to zverejnil v obchodnom vestníku a tá firma musela tie podmienky splniť. Bez ohľadu na to, či ten zamestnávateľ na to má, alebo nemá. Je to veľmi nebezpečný nástroj. Preto sa vôbec nedivím zamestnávateľom, keď pri prerokovaní, pri pripomienkovom konaní k tomuto zákonu nesúhlasili s rozširovaním kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Odbory sú u nás málo reprezentatívne. Opakujem, opakujem, ako keby sme chceli suplovať to, že odbory u nás nie sú nejaké rozvinuté, skôr tá krivka je klesajúca. To znamená, tá odborová angažovanosť je nízka. Opakujem, nič proti odborom, ale neriešme situáciu, že nám odbory nedokážu sa dostať do rovnocenného stavu pri rokovaní so zamestnávateľmi, neriešme to od stola tým, že jednoducho tam napríklad, kde nie sú odbory, tak to prikážeme tej firme rozšírením kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a povieme, takéto podmienky budú, takéto mzdové a tak ďalej. Bez toho, aby sme brali ohľad na to, čo to s tou firmou spôsobí. A či tá firma napokon nebude prepúšťať, pretože si to jednoducho nebude môcť dovoliť. Aj také prípady boli. Takže zamýšľame sa nad tým, že keď rozširujeme kolektívne zmluvy, aký dosah to bude mať na nezamestnanosť? Zatiaľ nemáme problémy s nezamestnanosťou, ale tie problémy môžu veľmi rýchle prísť. Preto som to spomínal, tie podmienky na podnikanie pre firmy, pre zamestnávateľov budú budúci rok a ten ďalší rok veľmi ťažké.
Keď k tomuto pridáme problémy, problémy bankového sektora, ako viete, bankový sektor je zaťažený osobitným odvodom, ktorý síce postupne klesá, ale je to vysoký odvod, banky budú mať tiež problémy s tou transakčnou daňou. Jednoducho banky, ktoré tiež táto vláda považuje za svojich nepriateľov skôr, mám to priamo od ministra financií, ktorý sa s nimi nechcel ani baviť, hej, mám to aj od bánk, že sa ozaj s nimi nechcel minister financií rozprávať. Keď považujem banky za nepriateľov, popri tých zamestnávateľov za nepriateľov, tak vlastne odkiaľ chceme, aby sa tomuto štátu darilo, aby ľudia u nás dobre zarábali, aby mali vysoké mzdy. Však tí zamestnávatelia, tie firmy, ony ich zamestnávajú. Spoľahneme sa na to, že bude 440-tisíc pracovníkov robiť stále vo verejnom sektore a že ich budeme platiť týmto spôsobom? Ale však ten verejný sektor platí len z toho, čo vytvoria firmy. To je, my si podpiľujeme konár pod sebou, keď útočíme na firmy. A teraz ja tu nie som zástanca nejakých firiem, ktorí chcú zdierať ľudí, alebo čo. To je úplne obyčajná logika. Jednoducho firmy sú dôležité a my sa nemôžeme s nimi hádať, ale my jednoducho s nimi musíme vychádzať. A to nevidím.
Vždy keď predkladám nejakú kritiku nejakého opatrenia, tak sa snažím pochopiteľne prísť aj s nejakým riešením. Pretože najjednoduchšie je kritizovať. Nezávidím v tomto prípade často členom vlády, pretože riešia niekoľko problémov naraz. V poriadku, ale mám teda svoju predstavu alebo v KDH máme svoju predstavu, čo s tým robiť. Nuž je to dosť jednoduché. Ak chceme, aby naši ľudia zarábali viac, potrebujeme inú výrobu. Jednoducho potrebujeme iný typ výroby. A nemusíme chodiť po príklady ďaleko. Stačí, keď sa pozrieme k susedom. Poviem jeden krásny príklad. Slovensko minulý týždeň získalo ďalšiu investíciu automobilky do Novák. Výborne. Chceme pokračovať v trojzmennej prevádzke, aby ľudia pracovali v noci? U nás každý jedenásty človek pracuje v noci. Vyspelé štáty sú pod piatimi percentami. Toto chceme? Chceme, aby sme tu mali montážnu výrobu? Nič proti automobilkám, sú dôležité. Ale tá jednostranná upnutosť na automobily a najmä na elektromobily nám môže skutočne, skutočne ako podraziť nohy. Preto by Slovensko malo investovať, tie investičné stimuly ponúkať viac firmám, ktoré prichádzajú so sofistikovanou výrobou.
A teraz ten príklad. Kým my tvrdošijne trváme na podpore automobilového priemyslu, Česi dávajú investičné stimuly na polovodiče. To znamená sofistikovanejšiu výrobu, ktorá prináša vyššie mzdy. A niet inej cesty, ako viac zdvihnúť mzdy na Slovensku, ako priniesť sem výrobu, ktorá bude tie vyššie mzdy ponúkať. Je to veľmi jednoduché. Hovorí sa tomu, však ekonómovia to vedia, o čom hovorím, je to pasca stredného príjmu, jednoducho my sme v tej pasci. Že máme tú montážnu výrobu a stále sa do nej zahrabávame hlbšie a hlbšie a tým pádom odsudzujeme našich obyvateľov, aby zarábali pomerne nízke peniaze. Ak si myslíme, že to budeme dokázať riešiť od stola, že budeme diktovať firmám, aké mzdy majú platiť a pritom tie firmy budú produkovať pomerne jednoduchú výrobu, tak neurobíme nič iné, ibaže ich otrávime alebo jednoducho znechutíme až tak, že budú prepúšťať, alebo zaniknú. Je to veľmi jednoduché. Preto vytýkam tejto vláde, že nepredostrela žiaden plán nejakej hospodárskej, alebo nejakú hospodársku politiku, ktorá by jasne povedala, že áno, ideme sa zamerať na takéto oblasti, alebo takýmto spôsobom sem chceme prilákať takých investorov, ktorí nám sem prinesú prácu, výrobu s vyššou pridanou hodnotou a tým pádom aj lepšie ocenenú prácu. Namiesto toho sa zamotávame niekde inde.
Takže na záver poviem toľko, že záleží, záleží mne a záleží aj nám v KDH na mzdách, aké majú ľudia, ale myslíme si, že sú účinnejšie oveľa iné nástroje, ako diktovanie minimálnej mzdy od stola a nútenie zamestnávateľov, aby platili cez kolektívne zmluvy určité mzdy zamestnancovi.