Videokanál poslanca

Pekne, pani poslanci a dámy poslankyne, zaznačte vyjadrenia. Ja si dovolím vziať na ten krátky čas. Zareagovať teraz na pána ministra, lebo si myslím, že je dôležité si povedať, že k čomu má tá právna úprava pomôcť, a to v súvislosti teda s tými dvomi zmenami, ktoré osobitne kritizujem. A to je jednak rozsudok pre zmeškanie, ktorý je tu na podnet ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, ktorý proste naozaj veľmi nezodpovedne ako právnik, minister vnútra zodpovedný za elektronizáciu, sa rozhodol, že nebude preberať a otvárať zásielky, ktoré mu chodia do elektronickej schránky, a teraz kvôli tomu majú trpieť všetci na Slovensku. A nejako neobstojí argument, že je dobré, aby sme rozsudky pre zmeškanie teraz doručovali im fyzicky. Veď potom si môžeme hovoriť, ktoré všetky dôležité dokumenty máme doručovať ľuďom fyzicky, ktorí si určili, že chcú mať elektronickú schránku. Veď je množstvo ďalších vlastne rozhodnutí, ktoré sú dôležité pre ľudí a ktoré môžu byť konečné pre nich. A že ich máme teda doručovať takýmto spôsobom. Tak ako naozaj tu ideme robiť výnimku z pravidla, že človek, ktorý sa sám rozhodne, že chce mať väčší doručovací do elektronickej schránky, tak ich tam doručované mať nebude. A ešte raz. Nemenia sa dôvody, pre ktoré by sme posudzovali, či bolo alebo nebolo možné vydať rozsudok pre zmeškanie, to je stále to isté. To je stále to isté. To znamená, my robíme právnu úpravu len kvôli tomu, že jeden minister vnútra sa rozhodol ignorovať elektronickú schránku, ktorú si dobrovoľne zriadil. Dobrovoľne zriadil, to proste absolútne nesedí. A teraz k tým lehotám. Keby sa to urobilo tak, ako to chcela komora, je to absolútne v poriadku. Repliky, dupliky, nech sa páči, ale nie pre všetky úkony, lebo všetky nemajú stanovené lehoty v zákone. Takže tam, kde nie sú

Pán minister, ja si dovolím nadviazať na moje vystúpenie zo včera večer. A začnem asi tým, kde som skončila, kde som uvádzala, že vysvetlila som, prečo nedáva zmysel zmena ustanovení, ktoré sa týkajú takzvaného rozsudku pre zmeškanie, a vysvetlila som, že aj keby tá právna úprava, ktorú si pýta ministerstvo vnútra do pravidiel v konaní pred súdom, aj keby tá právna úprava tam bola, tak vlastne aj tak v prípade Matúša Šuta Eštoka ten rozsudok vydaný byť mohol, pretože v zásade sa mení to, že tam, kde dnes súd mal povedané, ak sú splnené tieto podmienky, ten rozsudok pre zmeškanie má byť vydaný, tak to, čo sa mení, je, že môže byť vydaný. Ja poviem neskôr aj k tomu novému pravidlu, že ak má účastník elektronickú schránku a nie je zastúpený, tak rozsudok pre zmeškanie mu vlastne nemôže byť doručený do tejto elektronickej schránky. Čo si myslím, že predpokladá každý, kto si zriadi elektronickú schránku, že tam sú mu doručované všetky dokumenty od orgánov verejnej moci a správy, veď preto si to zriadil. Tak to je zaujímavé nové pravidlo v rámci elektronizácie, že nie, rozsudok pre zmeškanie mu teda bude doručovaný do fyzickej schránky. Stratí sa lístok, nestratí sa. Bol by rád, keby to mal v tej elektronickej. No nebude. Toto nám prináša Matúš Šutaj Eštok. Ja som včera vysvetlila aj to, prečo Matúš Šutaj Eštok ako právnik musel predpokladať, že to rozhodnutie v danej veci bude pre neho s oveľa väčšou pravdepodobnosťou negatívne pre neho a že mohol predpokladať, ja sa to domnievam, to si dovolím vysvetliť ako advokátka aj ako bývalá ministerka spravodlivosti, s ohľadom na všetko, čo máme v Občianskom zákonníku, aká je judikatúra k ochrane osobnosti a jedná sa o šesť vyšetrovateľov. Každý z nich si žiadal 15 000 €, boli označení za mafiánov, zločincov s pripodobnením k Černákovi. Nie sú odsúdení k dnešku. Musel vedieť Matúš Šutaj Eštok podľa mojej mienky, áno, je to môj úsudok, že to nemôže dopadnúť dobre a dokonca, že tá nemajetková ujma 15 000 € pre každého nie je ani neprimerane vysoká a s veľkou pravdepodobnosťou sa môže naozaj stať, že to bude musieť zaplatiť, takisto ako sa to stalo nakoniec podobne aj Borisovi Kollárovi. Takže v tej súvislosti ako právnik to mohol predpokladať a že takéto niečo sa môže udiať a jediná vlastne obrana pre neho mohla byť, že si proste nebude žiadne dokumenty, ktoré sú mu doručované do elektronickej schránky, preberať riadne a že to bude možno spôsob, ako nikdy žiadne rozhodnutie nepadne. A možno mu ušli niektoré ustanovenia. Mohla byť, že si proste nebude žiadne dokumenty, ktoré sú mu doručované do elektronickej schránky, preberať riadne a že to bude možno spôsob, ako nikdy žiadne rozhodnutie nepadne. A možno mu ušli niektoré ustanovenia z konania pred súdom. A musím povedať, že sú to ustanovenia, ktoré sú vlajkovou loďou momentálne aj šéfa rekodifikačnej komisie, ministra spravodlivosti pána profesora Števčeka, čo aj vtedy uvádzal tých nových pravidiel pred súdom, ktoré on tu presadzoval a presadil za vtedajšie vlády, kedy rozsudok pre zmeškanie bol vlajkovou loďou tých všetkých pravidiel, ktorá má byť prekážkou pre tých, ktorí chcú robiť prieťahy v konaní, aby jednoducho k tomu rozhodnutiu v riadnom čase došlo. A to, že sa niekto vyhýba súdnemu konaniu, aby mu nebolo na prospech. Teraz Marek Števček je šéfom inej rekodifikačnej komisie, naďalej spolupracujúci s Ministerstvom spravodlivosti. Veď to je všetko v poriadku. Ale je to taký zaujímavý, taký paradox, že v tomto období prichádza práve minister spravodlivosti a mení vlastne túto vlajkovú loď, pretože Matúš Šutaj Eštok si nevyzdvihol, si neprebral poštu v elektronickej schránke. Takže ja som včera vysvetlila a chcem sa k tomu vrátiť, aby bolo zrejmé, že ak si myslíte, že tými zmenami, ktoré tu presadzuje minister spravodlivosti, ak niekto voči vám uplatňuje žalobu na ochranu osobnosti v nejakej výške, že vám nemôže byť takýto rozsudok vydaný, nie je to pravda. Táto zmena právnej úpravy nie je žiadnou prekážkou pre sudcov, aby vydali rozsudky pre zmeškanie aj pri žalobách na ochranu osobnosti. Rovnako nie je pravda, že by sa tým vytvorila prekážka pre sudcu, aby pri nejakých výškach vôbec rozsudky pre zmeškanie vám nedal. Či je to 100 000, či je to milión, nie je tam takáto prekážka. To by sa podľa mňa dalo legitímne očakávať, že tu bola veľká debata, či vôbec je na mieste, keď sú takéto žaloby na ochranu osobnosti, aby bol vydaný rozsudok pre zmeškanie, ale nie, toto neprináša táto právna úprava. Táto právna úprava iba hovorí: „Nechajme to na sudcovi a nech ten rozhodne, ako zváži.“ No ale to znamená, sudca kľudne môže zvážiť, lebo nemá žiadnu úpravu vlastne tých pravidiel takú, že by pre ochranu osobnosti to možno nebolo vhodné. Nič také tam nie je. Ani, že by s ohľadom na nejakú výšku to nemuselo byť vhodné. Nič také tam nie je. Je to absolútne prenechané na voľnú úvahu súdu. Takže v tejto súvislosti naozaj by bolo neprimerané očakávať, že by súdy rozhodovali, ako sa im zachce. A jedny by hovorili, že je to vhodné, iné nevhodné. Nemala by tá voľná úvaha byť až takáto bezbrehá. Takže áno, necháva sa to na úvahe súdu, ale kľudne môže súd rozhodnúť pri vlastne v rovnakej žalobe, ako bola voči Matúšovi Šutajovi Eštokovi, že takýto rozsudok vydá. Jediná zmena, ktorá sa nám tu prináša vlastne tým pádom, je, že ak si niekto myslí, že keď si vytvorí elektronickú schránku, tak mu bude všetko doručované, tak sa týmto mení, pretože rozsudok pre zmeškanie mu doručený do tejto schránky nebude, bude mu doručený fyzicky, poštou, kde vlastne v rámci elektronizácie by sa predpokladalo, že človek, ktorý chce mať vlastne kontrolu nad takýmito dokumentami od úradov, tak si práve preto zriadi tú elektronickú schránku, urobí si notifikáciu na mobil, do počítača, jednoducho všetkými možnými nástrojmi. Naozaj ich je mnoho, všade mu to pípa, bzučí a tak má vlastne kontrolu teda nad svojím životom v tomto elektronickom svete. Tak vlastne na toto spoľahnutie tu už nemáme. A to podľa mňa nie je v poriadku. To nie je v poriadku, že vlastne naozaj v čase elektronizácie, modernizácie celej verejnej správy zrazu vnášame takúto výnimku, ktorá nemá žiadnu oporu. A bude to spôsobiť aj problém pre súdy. Pretože aj tam je samozrejme nastavenie, že akonáhle má účastník elektronickú schránku, všetko sa mu má doručovať. Všetko sa mu má doručovať potom do tejto schránky. Aj tu budú musieť nastaviť na súdoch nejakú výnimku vlastne v tých procesoch, čo môže byť pomerne náročné, že jednoducho tu to neplatí. To znamená, neplatí vlastne v tom algoritme práce na súdoch, že kto má elektronickú schránku, všetko mu doručujeme do schránky, lebo tu mu to musí byť doručované inak. Takže naozaj to nie je dobrý nápad. A naposledy, ja si myslím, že treba si tiež povedať, že čo nám vlastne prináša táto výnimka, že ona, tá výnimka, vlastne nie je o tom, že by ten účastník dostal niečo naviac, že by bol nejak lepšie poučený, hej? Že takéto nič tu nie je. Naozaj jediné, čo je, že vlastne, ak ste si mysleli, že budete mať kontrolu nad všetkými dokumentmi z úradov, tak v tomto prípade toto hneď tak nebude. A áno, môže sa stať, že sa ten lístok stratí, nedoručí a vy sa o tom nedozviete a budete riešiť rovnakú situáciu, ako tvrdí, že sa stala Matúšovi Šutaj Eštokovi. No lenže keby sa mu tak naozaj objektívne stala, tak máme samozrejme ustanovenia v rozsudku pre zmeškanie, že ak vám nebol vlastne riadne doručený, nastal nejaký problém, tak vy môžete dať návrh na zrušenie takého rozsudku a môžete presne toto namietať, že objektívne nemohli ste, niečo sa stalo, nemohli ste vlastne sa s tým oboznámiť. Ja neviem, mohli ste byť v nemocnici, v kóme, môžu nastať rôzne skutočnosti, áno, pri tom doručovaní. Tak zjavne nič také sa zatiaľ z toho, čo vieme aj verejne, asi v tomto prípade neudialo, ale ja len chcem povedať, že tu sa nič takéto nemení ani v tých pravidlách, že by tu nastali nejaké nové okolnosti, ktoré by mal súd posudzovať a že by to bolo v tomto prísnejšie. Vôbec nie. To znamená, že aj v odvolaní, kedy súd sa bude zaoberať tým, v odvolaní voči takémuto rozsudku, že či ho má alebo nemá zrušiť, tak jednak máte možnosť samozrejme dať návrh na zrušenie takého rozsudku, keď boli splnené podmienky. Tie podmienky sú stále rovnaké, nič sa v nich nemení. Nič sa v nich nemení. A rovnako v odvolaní nie sú žiadne podmienky vlastne na to, aby ste boli úspešní v odvolaní. Takže ja len, že je pre mňa nepochopiteľná táto zmena, musím sa priznať. Naozaj nepochopiteľná. Že prečo ľuďom, ktorí chcú komunikovať elektronicky, berieme možnosť tejto kontroly v rámci elektronického sveta. Nepochopiteľné to je. A nepochopiteľné to je tiež, prečo nechceme byť jasní a povedať, keď sú splnené podmienky, súd má vydať rozsudok pre zmeškanie a nechávame mu voľnú úvahu bez toho, aby sme povedali, že teda sú nejaké prípady, kde to problém je a jasne sme ich pomenovali. Takže to je pre mňa, to je z mojej strany naozaj výtka, že mi to príde ako zmena pravidiel v konaní pred súdom, ktorá teda nevidím ani, že bude efektívnejšia, ani, že neprináša väčšiu právnu istotu a vôbec vlastne to, čo je komunikované v tom verejnom priestore, že by to mali byť nejaké situácie, kedy nie je vhodné vydať rozsudok pre zmeškanie, tak tu nič také vlastne v tých pravidlách nie je. Takže uvoľňuje to ten priestor. Ale ten priestor je absolútne nejasný. Absolútne nejasný. A súčasne ide proti ľuďom, ktorí sú zodpovední a chcú mať spoľahlivú komunikáciu v elektronickom svete so zverenými inštitúciami. Takže to je námietka. A k tomu je pozmeňovací návrh, ktorý sme riadne doručili, bol zverejnený a je v poradí dva. Takže ja ich potom, som porozumela, že musíme si dať pozor podľa nových pravidiel rokovacieho poriadku, že máme pozmeňujúce návrhy uvádzať v tom poradí, v ktorých chceme, aby teda, som porozumela, sa o nich aj hlasovalo a aj sme ich dali zverejniť, takže ja teraz hovorím o pozmeňujúcom návrhu, ktorý by mal byť teda v poradí druhom. A skúsim to nejak napraviť, keďže som začala hovoriť najprv o tejto situácii, že potom na záver to zhrniem, ktorý je pozmeňujúci návrh v poradí jeden a v poradí dva, aby som dala zadosť novým pravidlám rokovacieho poriadku. Lebo tak hovorí rokovací poriadok, treba ich preniesť v poradí, teda ako vlastne sa dali aj na zverejnenie, len tým, že sa oni neprednášajú a už sa nemusia, tak vlastne otázka, ako ich mám ja prednášať v poradí 1 – 2, tak to je iba taká hárka. Sa tu snažíme s tým nejak popasovať a ja sa vlastne popasujem v závere a poviem, ako ich teda prednášam, aby bolo zrejmé, že toto je to poradie a je to isté, ktoré sme teda dali naozaj na zverejnenie. A teraz si dovolím hovoriť o druhom probléme, ktorý som si všimla v týchto nových pravidlách pre konanie pred súdom. Ja som to už hovorila v prvom čítaní, hovorila som to na výbore. A som rada, že tam bol aj pán Šťastný, tajomník, ak som dobre porozumela aj z jeho reakcie. Asi to bol práve on, ktorý prišiel s týmto výborným nápadom, aby to vyzeralo takto. A ten nápad je, aby sme stanovili nové pravidlo pre vlastne súdy vo všetkých veciach ako všeobecné nové pravidlo pre lehotu, že keď súd s vami vlastne komunikuje pre akýkoľvek jeho úkon, tak mal by vám vždy dať 15 dní. A ja budem rada, keď k tomu aj pán minister vystúpi a k tomu mi niečo povie. Lebo je tu vlastne zavedená nová 15-dňová lehota určená súdom vlastne pre akékoľvek úkony z jeho strany, čo tu doteraz takto nebolo. S vysvetlením, že súd vlastne dáva účastníkom samozrejme rôzne, doručuje im rôzne dokumenty a je dôležité, aby účastník mal dostatočný čas sa s nimi oboznámiť. No lenže ten život naozaj a to konanie pred súdom má rôzne situácie a to všeobecné pravidlo môže fakticky zneefektívniť celé súdne konanie a môže spôsobovať prieťahy. A ja aj vysvetlím prečo. Na to som aj poukazovala už viackrát a s tým súvisí samozrejme pozmeňujúci návrh, kde navrhujeme to vypustiť, toto nové pravidlo, pretože toto nové pravidlo, asi je problém, že nebolo v normálnom legislatívnom procese. Súdy sa s tým nemohli oboznámiť, lebo vlastne prišlo až ako jedna z pripomienok na zmenu do textu, takže nebolo to v medzirezortnom pripomienkovom konaní, kde by sa s tým mohli súdy oboznámiť, dať k tomu komentár. A na mňa sa práve obrátili súdy, že toto teda naozaj nie je dobrý nápad. Lebo ja som to už hovorila, poviem to opakovane. Situácia: účastník, advokát sa ospravedlní 2 dni pred pojednávaním. Dovtedy tam chodil vždy koncipient, riadne oboznámený s celou vecou, zrazu chce prísť advokát a tvrdí, že nemôže, ide na zahraničnú cestu. Tak bolo by asi na mieste sa opýtať, že či naozaj je to vážny dôvod a dať predložiť k tomu nejakú dokumentáciu, že hádam by to nemal byť nákup svorov na poľských trhoch. Je to pohľadávka na 150 000. Bolo by na mieste, aby tí účastníci, keď boli riadne poučení, predvolaní, tak nebudem predsa rušiť pojednávanie dva dni predtým, že mi povie advokát, že on ide na zahraničnú cestu. Asi by bolo na mieste sa opýtať, na akú. Či skutočne obstojí vlastne ten dôvod pre odročenie pojednávania. Ide nám o to predsa, aby to konanie bolo riadne a včas a s tým súvisí, že to pojednávanie sa musí uskutočniť. Tak v takejto situácii sudca alebo jeho pracovník zdvihne telefón, zavolá do advokátskej kancelárie a požiada advokáta, aby riadne odôvodnil to ospravedlnenie a s ohľadom na to súd zváži, či ho ospravedlní alebo nie a dá mu to samozrejme vedieť rovnako promptne. Telefonicky môže prebehnúť táto komunikácia, mailom, ale tam nie je priestor na 15 dní. Priestor na 15 dní znamená, že pojednávanie musí odročiť. A nabudúce mu povie, že je chorý. Dva dni pred pojednávaním napríklad. Tak na mieste je obratom zavolať a povedať: dobre, prosím si potvrdenie od lekára, že nie ste spôsobilý prísť na pojednávanie, že naozaj je to takáto indispozícia. Je to na mieste urobiť zo strany sudcu, ktorý chce, aby riadne a včas sa rozhodlo vo veci, pretože keď takýmto spôsobom by pristupoval, že každé akékoľvek vlastne dožiadanie o odročenie pojednávania bez toho, aby to mal zdokumentované ten sudca, tak samozrejme ten účastník, ktorý nechce výsledok konania, tak sa naozaj k tomu výsledku konania nikdy nedopracujeme. Že stanoviť 15-dňovú lehotu pre akékoľvek úkony zo strany súdu, budem veľmi vecná a budem sa snažiť použiť mierny výraz, je veľmi zlý nápad. Veľmi zlý nápad. Ale počula som aj expresívnejšie výrazy zo strany súdov, ale nebudem ich tu hovoriť. Môžeme si to povedať inde, v inom priestore. Tu sa to nehodí. Je to veľmi zlý nápad. Naozaj veľmi zlý nápad. Z krátkej cesty poďme a veľmi rýchlo poďme krátkou cestou z toho preč. A ja som navrhla to, čo by sa tu dalo riešiť a ja k tomu len poviem, že ja rozumiem, že môžu byť situácie, že môže sa zdať niektorým účastníkom, že mali by dostať väčší priestor, ja neviem, na vyjadrenie k žalobe. A potom, keď dostanete, keď napíšete žalobu, samozrejme druhá strana sa môže vyjadriť. Potom znovu to dostane žalobca, ten sa k tomu vyjadrí, k tomu vyjadrovaniu k žalobe a potom sa to takto otočí ešte raz. No a v rámci tých vyjadrení vy tam môžete mať napríklad, ja neviem: trvám na žalobe a nedám vám k tomu žiadne ďalšie dôvody. To znamená, keď to vraciate vlastne tomu druhému účastníkovi, má to takúto jednu vetu, že vlastne len trváte na tom, čo už bolo povedané. Naozaj nemá zmysel dávať druhému účastníkovi znovu 15 dní, lebo tam nič nové nie je. To sú proste, to je jedna veta, s ktorou sa tá druhá strana vie okamžite oboznámiť. Stačí kľudne dať týždeň. Nič nové tu nie je. Poďme na to a poďme čo najskôr určiť termín pojednávania. Každých vlastne tých 15 dní, treba si k tomu pripočítať 18 dní, kým sa to riadne doručí, úložná lehota, tak ako zásielok a podobne. Či už je to v elektronickom svete alebo je to v riadnom doručovaní. Jednoducho vždy tam máte lehotu na doručovanie, kým si to tá strana prevezme a tak ďalej. Takže vlastne plus 15 dní znamená, ak ste na tej strane, že chcete čo najskôr to rozhodnutie vo veci, príležitosť, ako robiť prieťahy v konaní pre toho účastníka, kto to rozhodnutie vôbec naozaj nechce riadne. A upozorňovala som na to v prvom čítaní, na výbore. Znovu upozorňujem, máme k tomu pozmeňujúci návrh, treba to vypustiť. Takže ja si myslím, že som povedala všetko podstatné. V rámci toho všetkého podstatného zopakujem teraz návrhy v poradí, aby som dala zadosť, ako sme to dali na zverejnenie. Takže prvý v Na výbore. Znovu upozorňujem, máme k tomu pozmeňujúci návrh, treba to vypustiť. Takže ja si myslím, že som mala všetko podstatné. V rámci toho všetkého podstatného zopakujem teraz návrhy v poradí, aby som dala zadosť, ako sme to dali na zverejnenie. Takže prvý v poradí je pozmeňujúci návrh k čl. 1, že sa má vypustiť bod 1. Je to pozmeňujúci návrh spolu s poslancom Dostálom, teda môj návrh spolu s ním. A súvisí vlastne s vypustením lehoty pre vlastne pre všetky úkony súdu na tých 15 dní. Navrhujeme to vypustiť. Takto to stanoviť. Hovorím, toto je rovno nové pravidlo pre prieťahy v konaní. V druhom poradí pozmeňujúci návrh je návrh, ktorý sa týka rozsudku pre zmeškanie. Navrhujeme vypustiť tie nové pravidlá, ktoré si tu presadzuje Ministerstvo vnútra. Zjavne v prospech nového argumentária ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, že to nie on je problém, ale problém je právna úprava. Takže síce jemu to priamo už nepomôže, ale samozrejme v tej obrane vo verejnom priestore mu môže pomôcť akákoľvek zmena teraz, s ktorou prichádza minister spravodlivosti. A ako hovorím, ide to na neprospech, je to v neprospech vecí a v neprospech vás všetkých, ktorí raz budete chcieť, aby rozhodnutie ste dostali čo najskôr, a nerieši to všetky tie výhrady voči tomu resku, ktoré v tom priestore sú. Takže toto len skomplikuje situáciu, nepomôže ani vám, keď raz budete chcieť, aby to rozhodnutie prišlo čo najskôr, a ani na druhej strane, keď si myslíte, že majú byť nejaké veci, v ktorých súd nemá vydávať takéto rozhodnutia. Nič z toho to nerieši. Takže rovnako hovorím, poďme z tejto cesty preč. Je to pozmeňujúci návrh v poradí 2., ktorý podávam rovnako s pánom poslancom Dostálom. A vypúšťa sa, znamená to, že v čl. 1 sa vypúšťa bod 2. V čl. 1 sa vypúšťa bod 3. A v čl. 1 sa vypúšťa bod 4. To je pozmeňujúci návrh druhý v poradí. Myslím, že sa mi podarilo dať zadosť aj novému rokovaciemu poriadku. A verím, že sa s tým pán minister spravodlivosti v poriadku oboznámi aj tu v rámci môjho vystúpenia v pléne. Možno ho prijme a nebude zložité tieto zmeny spoločne prijať a naozaj je to na prospech toho, aby sme mali rýchle súdne konania. Ďakujem pekne. Na vaše

Pán minister, ja si dovolím nadviazať na moje vystúpenie zo včera večer. A začnem asi tým, kde som skončila, kde som uvádzala, že vysvetlila som, prečo nedáva zmysel zmena ustanovení, ktoré sa týkajú takzvaného rozsudku pre zmeškanie, a vysvetlila som, že aj keby tá právna úprava, ktorú si pýta ministerstvo vnútra do pravidiel v konaní pred súdom, aj keby tá právna úprava tam bola, tak vlastne aj tak v prípade Matúša Šuta Eštoka ten rozsudok vydaný byť mohol, pretože v zásade sa mení to, že tam, kde dnes súd mal povedané, ak sú splnené tieto podmienky, ten rozsudok pre zmeškanie má byť vydaný, tak to, čo sa mení, je, že môže byť vydaný. Ja poviem neskôr aj k tomu novému pravidlu, že ak má účastník elektronickú schránku a nie je zastúpený, tak rozsudok pre zmeškanie mu vlastne nemôže byť doručený do tejto elektronickej schránky. Čo si myslím, že predpokladá každý, kto si zriadi elektronickú schránku, že tam sú mu doručované všetky dokumenty od orgánov verejnej moci a správy, veď preto si to zriadil. Tak to je zaujímavé nové pravidlo v rámci elektronizácie, že nie, rozsudok pre zmeškanie mu teda bude doručovaný do fyzickej schránky. Stratí sa lístok, nestratí sa. Bol by rád, keby to mal v tej elektronickej. No nebude. Toto nám prináša Matúš Šutaj Eštok. Ja som včera vysvetlila aj to, prečo Matúš Šutaj Eštok ako právnik musel predpokladať, že to rozhodnutie v danej veci bude pre neho s oveľa väčšou pravdepodobnosťou negatívne pre neho a že mohol predpokladať, ja sa to domnievam, to si dovolím vysvetliť ako advokátka aj ako bývalá ministerka spravodlivosti, s ohľadom na všetko, čo máme v Občianskom zákonníku, aká je judikatúra k ochrane osobnosti a jedná sa o šesť vyšetrovateľov. Každý z nich si žiadal 15 000 €, boli označení za mafiánov, zločincov s pripodobnením k Černákovi. Nie sú odsúdení k dnešku. Musel vedieť Matúš Šutaj Eštok podľa mojej mienky, áno, je to môj úsudok, že to nemôže dopadnúť dobre a dokonca, že tá nemajetková ujma 15 000 € pre každého nie je ani neprimerane vysoká a s veľkou pravdepodobnosťou sa môže naozaj stať, že to bude musieť zaplatiť, takisto ako sa to stalo nakoniec podobne aj Borisovi Kollárovi. Takže v tej súvislosti ako právnik to mohol predpokladať a že takéto niečo sa môže udiať a jediná vlastne obrana pre neho mohla byť, že si proste nebude žiadne dokumenty, ktoré sú mu doručované do elektronickej schránky, preberať riadne a že to bude možno spôsob, ako nikdy žiadne rozhodnutie nepadne. A možno mu ušli niektoré ustanovenia. Mohla byť, že si proste nebude žiadne dokumenty, ktoré sú mu doručované do elektronickej schránky, preberať riadne a že to bude možno spôsob, ako nikdy žiadne rozhodnutie nepadne. A možno mu ušli niektoré ustanovenia z konania pred súdom. A musím povedať, že sú to ustanovenia, ktoré sú vlajkovou loďou momentálne aj šéfa rekodifikačnej komisie, ministra spravodlivosti pána profesora Števčeka, čo aj vtedy uvádzal tých nových pravidiel pred súdom, ktoré on tu presadzoval a presadil za vtedajšie vlády, kedy rozsudok pre zmeškanie bol vlajkovou loďou tých všetkých pravidiel, ktorá má byť prekážkou pre tých, ktorí chcú robiť prieťahy v konaní, aby jednoducho k tomu rozhodnutiu v riadnom čase došlo. A to, že sa niekto vyhýba súdnemu konaniu, aby mu nebolo na prospech. Teraz Marek Števček je šéfom inej rekodifikačnej komisie, naďalej spolupracujúci s Ministerstvom spravodlivosti. Veď to je všetko v poriadku. Ale je to taký zaujímavý, taký paradox, že v tomto období prichádza práve minister spravodlivosti a mení vlastne túto vlajkovú loď, pretože Matúš Šutaj Eštok si nevyzdvihol, si neprebral poštu v elektronickej schránke. Takže ja som včera vysvetlila a chcem sa k tomu vrátiť, aby bolo zrejmé, že ak si myslíte, že tými zmenami, ktoré tu presadzuje minister spravodlivosti, ak niekto voči vám uplatňuje žalobu na ochranu osobnosti v nejakej výške, že vám nemôže byť takýto rozsudok vydaný, nie je to pravda. Táto zmena právnej úpravy nie je žiadnou prekážkou pre sudcov, aby vydali rozsudky pre zmeškanie aj pri žalobách na ochranu osobnosti. Rovnako nie je pravda, že by sa tým vytvorila prekážka pre sudcu, aby pri nejakých výškach vôbec rozsudky pre zmeškanie vám nedal. Či je to 100 000, či je to milión, nie je tam takáto prekážka. To by sa podľa mňa dalo legitímne očakávať, že tu bola veľká debata, či vôbec je na mieste, keď sú takéto žaloby na ochranu osobnosti, aby bol vydaný rozsudok pre zmeškanie, ale nie, toto neprináša táto právna úprava. Táto právna úprava iba hovorí: „Nechajme to na sudcovi a nech ten rozhodne, ako zváži.“ No ale to znamená, sudca kľudne môže zvážiť, lebo nemá žiadnu úpravu vlastne tých pravidiel takú, že by pre ochranu osobnosti to možno nebolo vhodné. Nič také tam nie je. Ani, že by s ohľadom na nejakú výšku to nemuselo byť vhodné. Nič také tam nie je. Je to absolútne prenechané na voľnú úvahu súdu. Takže v tejto súvislosti naozaj by bolo neprimerané očakávať, že by súdy rozhodovali, ako sa im zachce. A jedny by hovorili, že je to vhodné, iné nevhodné. Nemala by tá voľná úvaha byť až takáto bezbrehá. Takže áno, necháva sa to na úvahe súdu, ale kľudne môže súd rozhodnúť pri vlastne v rovnakej žalobe, ako bola voči Matúšovi Šutajovi Eštokovi, že takýto rozsudok vydá. Jediná zmena, ktorá sa nám tu prináša vlastne tým pádom, je, že ak si niekto myslí, že keď si vytvorí elektronickú schránku, tak mu bude všetko doručované, tak sa týmto mení, pretože rozsudok pre zmeškanie mu doručený do tejto schránky nebude, bude mu doručený fyzicky, poštou, kde vlastne v rámci elektronizácie by sa predpokladalo, že človek, ktorý chce mať vlastne kontrolu nad takýmito dokumentami od úradov, tak si práve preto zriadi tú elektronickú schránku, urobí si notifikáciu na mobil, do počítača, jednoducho všetkými možnými nástrojmi. Naozaj ich je mnoho, všade mu to pípa, bzučí a tak má vlastne kontrolu teda nad svojím životom v tomto elektronickom svete. Tak vlastne na toto spoľahnutie tu už nemáme. A to podľa mňa nie je v poriadku. To nie je v poriadku, že vlastne naozaj v čase elektronizácie, modernizácie celej verejnej správy zrazu vnášame takúto výnimku, ktorá nemá žiadnu oporu. A bude to spôsobiť aj problém pre súdy. Pretože aj tam je samozrejme nastavenie, že akonáhle má účastník elektronickú schránku, všetko sa mu má doručovať. Všetko sa mu má doručovať potom do tejto schránky. Aj tu budú musieť nastaviť na súdoch nejakú výnimku vlastne v tých procesoch, čo môže byť pomerne náročné, že jednoducho tu to neplatí. To znamená, neplatí vlastne v tom algoritme práce na súdoch, že kto má elektronickú schránku, všetko mu doručujeme do schránky, lebo tu mu to musí byť doručované inak. Takže naozaj to nie je dobrý nápad. A naposledy, ja si myslím, že treba si tiež povedať, že čo nám vlastne prináša táto výnimka, že ona, tá výnimka, vlastne nie je o tom, že by ten účastník dostal niečo naviac, že by bol nejak lepšie poučený, hej? Že takéto nič tu nie je. Naozaj jediné, čo je, že vlastne, ak ste si mysleli, že budete mať kontrolu nad všetkými dokumentmi z úradov, tak v tomto prípade toto hneď tak nebude. A áno, môže sa stať, že sa ten lístok stratí, nedoručí a vy sa o tom nedozviete a budete riešiť rovnakú situáciu, ako tvrdí, že sa stala Matúšovi Šutaj Eštokovi. No lenže keby sa mu tak naozaj objektívne stala, tak máme samozrejme ustanovenia v rozsudku pre zmeškanie, že ak vám nebol vlastne riadne doručený, nastal nejaký problém, tak vy môžete dať návrh na zrušenie takého rozsudku a môžete presne toto namietať, že objektívne nemohli ste, niečo sa stalo, nemohli ste vlastne sa s tým oboznámiť. Ja neviem, mohli ste byť v nemocnici, v kóme, môžu nastať rôzne skutočnosti, áno, pri tom doručovaní. Tak zjavne nič také sa zatiaľ z toho, čo vieme aj verejne, asi v tomto prípade neudialo, ale ja len chcem povedať, že tu sa nič takéto nemení ani v tých pravidlách, že by tu nastali nejaké nové okolnosti, ktoré by mal súd posudzovať a že by to bolo v tomto prísnejšie. Vôbec nie. To znamená, že aj v odvolaní, kedy súd sa bude zaoberať tým, v odvolaní voči takémuto rozsudku, že či ho má alebo nemá zrušiť, tak jednak máte možnosť samozrejme dať návrh na zrušenie takého rozsudku, keď boli splnené podmienky. Tie podmienky sú stále rovnaké, nič sa v nich nemení. Nič sa v nich nemení. A rovnako v odvolaní nie sú žiadne podmienky vlastne na to, aby ste boli úspešní v odvolaní. Takže ja len, že je pre mňa nepochopiteľná táto zmena, musím sa priznať. Naozaj nepochopiteľná. Že prečo ľuďom, ktorí chcú komunikovať elektronicky, berieme možnosť tejto kontroly v rámci elektronického sveta. Nepochopiteľné to je. A nepochopiteľné to je tiež, prečo nechceme byť jasní a povedať, keď sú splnené podmienky, súd má vydať rozsudok pre zmeškanie a nechávame mu voľnú úvahu bez toho, aby sme povedali, že teda sú nejaké prípady, kde to problém je a jasne sme ich pomenovali. Takže to je pre mňa, to je z mojej strany naozaj výtka, že mi to príde ako zmena pravidiel v konaní pred súdom, ktorá teda nevidím ani, že bude efektívnejšia, ani, že neprináša väčšiu právnu istotu a vôbec vlastne to, čo je komunikované v tom verejnom priestore, že by to mali byť nejaké situácie, kedy nie je vhodné vydať rozsudok pre zmeškanie, tak tu nič také vlastne v tých pravidlách nie je. Takže uvoľňuje to ten priestor. Ale ten priestor je absolútne nejasný. Absolútne nejasný. A súčasne ide proti ľuďom, ktorí sú zodpovední a chcú mať spoľahlivú komunikáciu v elektronickom svete so zverenými inštitúciami. Takže to je námietka. A k tomu je pozmeňovací návrh, ktorý sme riadne doručili, bol zverejnený a je v poradí dva. Takže ja ich potom, som porozumela, že musíme si dať pozor podľa nových pravidiel rokovacieho poriadku, že máme pozmeňujúce návrhy uvádzať v tom poradí, v ktorých chceme, aby teda, som porozumela, sa o nich aj hlasovalo a aj sme ich dali zverejniť, takže ja teraz hovorím o pozmeňujúcom návrhu, ktorý by mal byť teda v poradí druhom. A skúsim to nejak napraviť, keďže som začala hovoriť najprv o tejto situácii, že potom na záver to zhrniem, ktorý je pozmeňujúci návrh v poradí jeden a v poradí dva, aby som dala zadosť novým pravidlám rokovacieho poriadku. Lebo tak hovorí rokovací poriadok, treba ich preniesť v poradí, teda ako vlastne sa dali aj na zverejnenie, len tým, že sa oni neprednášajú a už sa nemusia, tak vlastne otázka, ako ich mám ja prednášať v poradí 1 – 2, tak to je iba taká hárka. Sa tu snažíme s tým nejak popasovať a ja sa vlastne popasujem v závere a poviem, ako ich teda prednášam, aby bolo zrejmé, že toto je to poradie a je to isté, ktoré sme teda dali naozaj na zverejnenie. A teraz si dovolím hovoriť o druhom probléme, ktorý som si všimla v týchto nových pravidlách pre konanie pred súdom. Ja som to už hovorila v prvom čítaní, hovorila som to na výbore. A som rada, že tam bol aj pán Šťastný, tajomník, ak som dobre porozumela aj z jeho reakcie. Asi to bol práve on, ktorý prišiel s týmto výborným nápadom, aby to vyzeralo takto. A ten nápad je, aby sme stanovili nové pravidlo pre vlastne súdy vo všetkých veciach ako všeobecné nové pravidlo pre lehotu, že keď súd s vami vlastne komunikuje pre akýkoľvek jeho úkon, tak mal by vám vždy dať 15 dní. A ja budem rada, keď k tomu aj pán minister vystúpi a k tomu mi niečo povie. Lebo je tu vlastne zavedená nová 15-dňová lehota určená súdom vlastne pre akékoľvek úkony z jeho strany, čo tu doteraz takto nebolo. S vysvetlením, že súd vlastne dáva účastníkom samozrejme rôzne, doručuje im rôzne dokumenty a je dôležité, aby účastník mal dostatočný čas sa s nimi oboznámiť. No lenže ten život naozaj a to konanie pred súdom má rôzne situácie a to všeobecné pravidlo môže fakticky zneefektívniť celé súdne konanie a môže spôsobovať prieťahy. A ja aj vysvetlím prečo. Na to som aj poukazovala už viackrát a s tým súvisí samozrejme pozmeňujúci návrh, kde navrhujeme to vypustiť, toto nové pravidlo, pretože toto nové pravidlo, asi je problém, že nebolo v normálnom legislatívnom procese. Súdy sa s tým nemohli oboznámiť, lebo vlastne prišlo až ako jedna z pripomienok na zmenu do textu, takže nebolo to v medzirezortnom pripomienkovom konaní, kde by sa s tým mohli súdy oboznámiť, dať k tomu komentár. A na mňa sa práve obrátili súdy, že toto teda naozaj nie je dobrý nápad. Lebo ja som to už hovorila, poviem to opakovane. Situácia: účastník, advokát sa ospravedlní 2 dni pred pojednávaním. Dovtedy tam chodil vždy koncipient, riadne oboznámený s celou vecou, zrazu chce prísť advokát a tvrdí, že nemôže, ide na zahraničnú cestu. Tak bolo by asi na mieste sa opýtať, že či naozaj je to vážny dôvod a dať predložiť k tomu nejakú dokumentáciu, že hádam by to nemal byť nákup svorov na poľských trhoch. Je to pohľadávka na 150 000. Bolo by na mieste, aby tí účastníci, keď boli riadne poučení, predvolaní, tak nebudem predsa rušiť pojednávanie dva dni predtým, že mi povie advokát, že on ide na zahraničnú cestu. Asi by bolo na mieste sa opýtať, na akú. Či skutočne obstojí vlastne ten dôvod pre odročenie pojednávania. Ide nám o to predsa, aby to konanie bolo riadne a včas a s tým súvisí, že to pojednávanie sa musí uskutočniť. Tak v takejto situácii sudca alebo jeho pracovník zdvihne telefón, zavolá do advokátskej kancelárie a požiada advokáta, aby riadne odôvodnil to ospravedlnenie a s ohľadom na to súd zváži, či ho ospravedlní alebo nie a dá mu to samozrejme vedieť rovnako promptne. Telefonicky môže prebehnúť táto komunikácia, mailom, ale tam nie je priestor na 15 dní. Priestor na 15 dní znamená, že pojednávanie musí odročiť. A nabudúce mu povie, že je chorý. Dva dni pred pojednávaním napríklad. Tak na mieste je obratom zavolať a povedať: dobre, prosím si potvrdenie od lekára, že nie ste spôsobilý prísť na pojednávanie, že naozaj je to takáto indispozícia. Je to na mieste urobiť zo strany sudcu, ktorý chce, aby riadne a včas sa rozhodlo vo veci, pretože keď takýmto spôsobom by pristupoval, že každé akékoľvek vlastne dožiadanie o odročenie pojednávania bez toho, aby to mal zdokumentované ten sudca, tak samozrejme ten účastník, ktorý nechce výsledok konania, tak sa naozaj k tomu výsledku konania nikdy nedopracujeme. Že stanoviť 15-dňovú lehotu pre akékoľvek úkony zo strany súdu, budem veľmi vecná a budem sa snažiť použiť mierny výraz, je veľmi zlý nápad. Veľmi zlý nápad. Ale počula som aj expresívnejšie výrazy zo strany súdov, ale nebudem ich tu hovoriť. Môžeme si to povedať inde, v inom priestore. Tu sa to nehodí. Je to veľmi zlý nápad. Naozaj veľmi zlý nápad. Z krátkej cesty poďme a veľmi rýchlo poďme krátkou cestou z toho preč. A ja som navrhla to, čo by sa tu dalo riešiť a ja k tomu len poviem, že ja rozumiem, že môžu byť situácie, že môže sa zdať niektorým účastníkom, že mali by dostať väčší priestor, ja neviem, na vyjadrenie k žalobe. A potom, keď dostanete, keď napíšete žalobu, samozrejme druhá strana sa môže vyjadriť. Potom znovu to dostane žalobca, ten sa k tomu vyjadrí, k tomu vyjadrovaniu k žalobe a potom sa to takto otočí ešte raz. No a v rámci tých vyjadrení vy tam môžete mať napríklad, ja neviem: trvám na žalobe a nedám vám k tomu žiadne ďalšie dôvody. To znamená, keď to vraciate vlastne tomu druhému účastníkovi, má to takúto jednu vetu, že vlastne len trváte na tom, čo už bolo povedané. Naozaj nemá zmysel dávať druhému účastníkovi znovu 15 dní, lebo tam nič nové nie je. To sú proste, to je jedna veta, s ktorou sa tá druhá strana vie okamžite oboznámiť. Stačí kľudne dať týždeň. Nič nové tu nie je. Poďme na to a poďme čo najskôr určiť termín pojednávania. Každých vlastne tých 15 dní, treba si k tomu pripočítať 18 dní, kým sa to riadne doručí, úložná lehota, tak ako zásielok a podobne. Či už je to v elektronickom svete alebo je to v riadnom doručovaní. Jednoducho vždy tam máte lehotu na doručovanie, kým si to tá strana prevezme a tak ďalej. Takže vlastne plus 15 dní znamená, ak ste na tej strane, že chcete čo najskôr to rozhodnutie vo veci, príležitosť, ako robiť prieťahy v konaní pre toho účastníka, kto to rozhodnutie vôbec naozaj nechce riadne. A upozorňovala som na to v prvom čítaní, na výbore. Znovu upozorňujem, máme k tomu pozmeňujúci návrh, treba to vypustiť. Takže ja si myslím, že som povedala všetko podstatné. V rámci toho všetkého podstatného zopakujem teraz návrhy v poradí, aby som dala zadosť, ako sme to dali na zverejnenie. Takže prvý v Na výbore. Znovu upozorňujem, máme k tomu pozmeňujúci návrh, treba to vypustiť. Takže ja si myslím, že som mala všetko podstatné. V rámci toho všetkého podstatného zopakujem teraz návrhy v poradí, aby som dala zadosť, ako sme to dali na zverejnenie. Takže prvý v poradí je pozmeňujúci návrh k čl. 1, že sa má vypustiť bod 1. Je to pozmeňujúci návrh spolu s poslancom Dostálom, teda môj návrh spolu s ním. A súvisí vlastne s vypustením lehoty pre vlastne pre všetky úkony súdu na tých 15 dní. Navrhujeme to vypustiť. Takto to stanoviť. Hovorím, toto je rovno nové pravidlo pre prieťahy v konaní. V druhom poradí pozmeňujúci návrh je návrh, ktorý sa týka rozsudku pre zmeškanie. Navrhujeme vypustiť tie nové pravidlá, ktoré si tu presadzuje Ministerstvo vnútra. Zjavne v prospech nového argumentária ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, že to nie on je problém, ale problém je právna úprava. Takže síce jemu to priamo už nepomôže, ale samozrejme v tej obrane vo verejnom priestore mu môže pomôcť akákoľvek zmena teraz, s ktorou prichádza minister spravodlivosti. A ako hovorím, ide to na neprospech, je to v neprospech vecí a v neprospech vás všetkých, ktorí raz budete chcieť, aby rozhodnutie ste dostali čo najskôr, a nerieši to všetky tie výhrady voči tomu resku, ktoré v tom priestore sú. Takže toto len skomplikuje situáciu, nepomôže ani vám, keď raz budete chcieť, aby to rozhodnutie prišlo čo najskôr, a ani na druhej strane, keď si myslíte, že majú byť nejaké veci, v ktorých súd nemá vydávať takéto rozhodnutia. Nič z toho to nerieši. Takže rovnako hovorím, poďme z tejto cesty preč. Je to pozmeňujúci návrh v poradí 2., ktorý podávam rovnako s pánom poslancom Dostálom. A vypúšťa sa, znamená to, že v čl. 1 sa vypúšťa bod 2. V čl. 1 sa vypúšťa bod 3. A v čl. 1 sa vypúšťa bod 4. To je pozmeňujúci návrh druhý v poradí. Myslím, že sa mi podarilo dať zadosť aj novému rokovaciemu poriadku. A verím, že sa s tým pán minister spravodlivosti v poriadku oboznámi aj tu v rámci môjho vystúpenia v pléne. Možno ho prijme a nebude zložité tieto zmeny spoločne prijať a naozaj je to na prospech toho, aby sme mali rýchle súdne konania. Ďakujem pekne. Na vaše

Pán minister, ja si dovolím nadviazať na moje vystúpenie zo včera večer. A začnem asi tým, kde som skončila, kde som uvádzala, že vysvetlila som, prečo nedáva zmysel zmena ustanovení, ktoré sa týkajú takzvaného rozsudku pre zmeškanie, a vysvetlila som, že aj keby tá právna úprava, ktorú si pýta ministerstvo vnútra do pravidiel v konaní pred súdom, aj keby tá právna úprava tam bola, tak vlastne aj tak v prípade Matúša Šuta Eštoka ten rozsudok vydaný byť mohol, pretože v zásade sa mení to, že tam, kde dnes súd mal povedané, ak sú splnené tieto podmienky, ten rozsudok pre zmeškanie má byť vydaný, tak to, čo sa mení, je, že môže byť vydaný. Ja poviem neskôr aj k tomu novému pravidlu, že ak má účastník elektronickú schránku a nie je zastúpený, tak rozsudok pre zmeškanie mu vlastne nemôže byť doručený do tejto elektronickej schránky. Čo si myslím, že predpokladá každý, kto si zriadi elektronickú schránku, že tam sú mu doručované všetky dokumenty od orgánov verejnej moci a správy, veď preto si to zriadil. Tak to je zaujímavé nové pravidlo v rámci elektronizácie, že nie, rozsudok pre zmeškanie mu teda bude doručovaný do fyzickej schránky. Stratí sa lístok, nestratí sa. Bol by rád, keby to mal v tej elektronickej. No nebude. Toto nám prináša Matúš Šutaj Eštok. Ja som včera vysvetlila aj to, prečo Matúš Šutaj Eštok ako právnik musel predpokladať, že to rozhodnutie v danej veci bude pre neho s oveľa väčšou pravdepodobnosťou negatívne pre neho a že mohol predpokladať, ja sa to domnievam, to si dovolím vysvetliť ako advokátka aj ako bývalá ministerka spravodlivosti, s ohľadom na všetko, čo máme v Občianskom zákonníku, aká je judikatúra k ochrane osobnosti a jedná sa o šesť vyšetrovateľov. Každý z nich si žiadal 15 000 €, boli označení za mafiánov, zločincov s pripodobnením k Černákovi. Nie sú odsúdení k dnešku. Musel vedieť Matúš Šutaj Eštok podľa mojej mienky, áno, je to môj úsudok, že to nemôže dopadnúť dobre a dokonca, že tá nemajetková ujma 15 000 € pre každého nie je ani neprimerane vysoká a s veľkou pravdepodobnosťou sa môže naozaj stať, že to bude musieť zaplatiť, takisto ako sa to stalo nakoniec podobne aj Borisovi Kollárovi. Takže v tej súvislosti ako právnik to mohol predpokladať a že takéto niečo sa môže udiať a jediná vlastne obrana pre neho mohla byť, že si proste nebude žiadne dokumenty, ktoré sú mu doručované do elektronickej schránky, preberať riadne a že to bude možno spôsob, ako nikdy žiadne rozhodnutie nepadne. A možno mu ušli niektoré ustanovenia. Mohla byť, že si proste nebude žiadne dokumenty, ktoré sú mu doručované do elektronickej schránky, preberať riadne a že to bude možno spôsob, ako nikdy žiadne rozhodnutie nepadne. A možno mu ušli niektoré ustanovenia z konania pred súdom. A musím povedať, že sú to ustanovenia, ktoré sú vlajkovou loďou momentálne aj šéfa rekodifikačnej komisie, ministra spravodlivosti pána profesora Števčeka, čo aj vtedy uvádzal tých nových pravidiel pred súdom, ktoré on tu presadzoval a presadil za vtedajšie vlády, kedy rozsudok pre zmeškanie bol vlajkovou loďou tých všetkých pravidiel, ktorá má byť prekážkou pre tých, ktorí chcú robiť prieťahy v konaní, aby jednoducho k tomu rozhodnutiu v riadnom čase došlo. A to, že sa niekto vyhýba súdnemu konaniu, aby mu nebolo na prospech. Teraz Marek Števček je šéfom inej rekodifikačnej komisie, naďalej spolupracujúci s Ministerstvom spravodlivosti. Veď to je všetko v poriadku. Ale je to taký zaujímavý, taký paradox, že v tomto období prichádza práve minister spravodlivosti a mení vlastne túto vlajkovú loď, pretože Matúš Šutaj Eštok si nevyzdvihol, si neprebral poštu v elektronickej schránke. Takže ja som včera vysvetlila a chcem sa k tomu vrátiť, aby bolo zrejmé, že ak si myslíte, že tými zmenami, ktoré tu presadzuje minister spravodlivosti, ak niekto voči vám uplatňuje žalobu na ochranu osobnosti v nejakej výške, že vám nemôže byť takýto rozsudok vydaný, nie je to pravda. Táto zmena právnej úpravy nie je žiadnou prekážkou pre sudcov, aby vydali rozsudky pre zmeškanie aj pri žalobách na ochranu osobnosti. Rovnako nie je pravda, že by sa tým vytvorila prekážka pre sudcu, aby pri nejakých výškach vôbec rozsudky pre zmeškanie vám nedal. Či je to 100 000, či je to milión, nie je tam takáto prekážka. To by sa podľa mňa dalo legitímne očakávať, že tu bola veľká debata, či vôbec je na mieste, keď sú takéto žaloby na ochranu osobnosti, aby bol vydaný rozsudok pre zmeškanie, ale nie, toto neprináša táto právna úprava. Táto právna úprava iba hovorí: „Nechajme to na sudcovi a nech ten rozhodne, ako zváži.“ No ale to znamená, sudca kľudne môže zvážiť, lebo nemá žiadnu úpravu vlastne tých pravidiel takú, že by pre ochranu osobnosti to možno nebolo vhodné. Nič také tam nie je. Ani, že by s ohľadom na nejakú výšku to nemuselo byť vhodné. Nič také tam nie je. Je to absolútne prenechané na voľnú úvahu súdu. Takže v tejto súvislosti naozaj by bolo neprimerané očakávať, že by súdy rozhodovali, ako sa im zachce. A jedny by hovorili, že je to vhodné, iné nevhodné. Nemala by tá voľná úvaha byť až takáto bezbrehá. Takže áno, necháva sa to na úvahe súdu, ale kľudne môže súd rozhodnúť pri vlastne v rovnakej žalobe, ako bola voči Matúšovi Šutajovi Eštokovi, že takýto rozsudok vydá. Jediná zmena, ktorá sa nám tu prináša vlastne tým pádom, je, že ak si niekto myslí, že keď si vytvorí elektronickú schránku, tak mu bude všetko doručované, tak sa týmto mení, pretože rozsudok pre zmeškanie mu doručený do tejto schránky nebude, bude mu doručený fyzicky, poštou, kde vlastne v rámci elektronizácie by sa predpokladalo, že človek, ktorý chce mať vlastne kontrolu nad takýmito dokumentami od úradov, tak si práve preto zriadi tú elektronickú schránku, urobí si notifikáciu na mobil, do počítača, jednoducho všetkými možnými nástrojmi. Naozaj ich je mnoho, všade mu to pípa, bzučí a tak má vlastne kontrolu teda nad svojím životom v tomto elektronickom svete. Tak vlastne na toto spoľahnutie tu už nemáme. A to podľa mňa nie je v poriadku. To nie je v poriadku, že vlastne naozaj v čase elektronizácie, modernizácie celej verejnej správy zrazu vnášame takúto výnimku, ktorá nemá žiadnu oporu. A bude to spôsobiť aj problém pre súdy. Pretože aj tam je samozrejme nastavenie, že akonáhle má účastník elektronickú schránku, všetko sa mu má doručovať. Všetko sa mu má doručovať potom do tejto schránky. Aj tu budú musieť nastaviť na súdoch nejakú výnimku vlastne v tých procesoch, čo môže byť pomerne náročné, že jednoducho tu to neplatí. To znamená, neplatí vlastne v tom algoritme práce na súdoch, že kto má elektronickú schránku, všetko mu doručujeme do schránky, lebo tu mu to musí byť doručované inak. Takže naozaj to nie je dobrý nápad. A naposledy, ja si myslím, že treba si tiež povedať, že čo nám vlastne prináša táto výnimka, že ona, tá výnimka, vlastne nie je o tom, že by ten účastník dostal niečo naviac, že by bol nejak lepšie poučený, hej? Že takéto nič tu nie je. Naozaj jediné, čo je, že vlastne, ak ste si mysleli, že budete mať kontrolu nad všetkými dokumentmi z úradov, tak v tomto prípade toto hneď tak nebude. A áno, môže sa stať, že sa ten lístok stratí, nedoručí a vy sa o tom nedozviete a budete riešiť rovnakú situáciu, ako tvrdí, že sa stala Matúšovi Šutaj Eštokovi. No lenže keby sa mu tak naozaj objektívne stala, tak máme samozrejme ustanovenia v rozsudku pre zmeškanie, že ak vám nebol vlastne riadne doručený, nastal nejaký problém, tak vy môžete dať návrh na zrušenie takého rozsudku a môžete presne toto namietať, že objektívne nemohli ste, niečo sa stalo, nemohli ste vlastne sa s tým oboznámiť. Ja neviem, mohli ste byť v nemocnici, v kóme, môžu nastať rôzne skutočnosti, áno, pri tom doručovaní. Tak zjavne nič také sa zatiaľ z toho, čo vieme aj verejne, asi v tomto prípade neudialo, ale ja len chcem povedať, že tu sa nič takéto nemení ani v tých pravidlách, že by tu nastali nejaké nové okolnosti, ktoré by mal súd posudzovať a že by to bolo v tomto prísnejšie. Vôbec nie. To znamená, že aj v odvolaní, kedy súd sa bude zaoberať tým, v odvolaní voči takémuto rozsudku, že či ho má alebo nemá zrušiť, tak jednak máte možnosť samozrejme dať návrh na zrušenie takého rozsudku, keď boli splnené podmienky. Tie podmienky sú stále rovnaké, nič sa v nich nemení. Nič sa v nich nemení. A rovnako v odvolaní nie sú žiadne podmienky vlastne na to, aby ste boli úspešní v odvolaní. Takže ja len, že je pre mňa nepochopiteľná táto zmena, musím sa priznať. Naozaj nepochopiteľná. Že prečo ľuďom, ktorí chcú komunikovať elektronicky, berieme možnosť tejto kontroly v rámci elektronického sveta. Nepochopiteľné to je. A nepochopiteľné to je tiež, prečo nechceme byť jasní a povedať, keď sú splnené podmienky, súd má vydať rozsudok pre zmeškanie a nechávame mu voľnú úvahu bez toho, aby sme povedali, že teda sú nejaké prípady, kde to problém je a jasne sme ich pomenovali. Takže to je pre mňa, to je z mojej strany naozaj výtka, že mi to príde ako zmena pravidiel v konaní pred súdom, ktorá teda nevidím ani, že bude efektívnejšia, ani, že neprináša väčšiu právnu istotu a vôbec vlastne to, čo je komunikované v tom verejnom priestore, že by to mali byť nejaké situácie, kedy nie je vhodné vydať rozsudok pre zmeškanie, tak tu nič také vlastne v tých pravidlách nie je. Takže uvoľňuje to ten priestor. Ale ten priestor je absolútne nejasný. Absolútne nejasný. A súčasne ide proti ľuďom, ktorí sú zodpovední a chcú mať spoľahlivú komunikáciu v elektronickom svete so zverenými inštitúciami. Takže to je námietka. A k tomu je pozmeňovací návrh, ktorý sme riadne doručili, bol zverejnený a je v poradí dva. Takže ja ich potom, som porozumela, že musíme si dať pozor podľa nových pravidiel rokovacieho poriadku, že máme pozmeňujúce návrhy uvádzať v tom poradí, v ktorých chceme, aby teda, som porozumela, sa o nich aj hlasovalo a aj sme ich dali zverejniť, takže ja teraz hovorím o pozmeňujúcom návrhu, ktorý by mal byť teda v poradí druhom. A skúsim to nejak napraviť, keďže som začala hovoriť najprv o tejto situácii, že potom na záver to zhrniem, ktorý je pozmeňujúci návrh v poradí jeden a v poradí dva, aby som dala zadosť novým pravidlám rokovacieho poriadku. Lebo tak hovorí rokovací poriadok, treba ich preniesť v poradí, teda ako vlastne sa dali aj na zverejnenie, len tým, že sa oni neprednášajú a už sa nemusia, tak vlastne otázka, ako ich mám ja prednášať v poradí 1 – 2, tak to je iba taká hárka. Sa tu snažíme s tým nejak popasovať a ja sa vlastne popasujem v závere a poviem, ako ich teda prednášam, aby bolo zrejmé, že toto je to poradie a je to isté, ktoré sme teda dali naozaj na zverejnenie. A teraz si dovolím hovoriť o druhom probléme, ktorý som si všimla v týchto nových pravidlách pre konanie pred súdom. Ja som to už hovorila v prvom čítaní, hovorila som to na výbore. A som rada, že tam bol aj pán Šťastný, tajomník, ak som dobre porozumela aj z jeho reakcie. Asi to bol práve on, ktorý prišiel s týmto výborným nápadom, aby to vyzeralo takto. A ten nápad je, aby sme stanovili nové pravidlo pre vlastne súdy vo všetkých veciach ako všeobecné nové pravidlo pre lehotu, že keď súd s vami vlastne komunikuje pre akýkoľvek jeho úkon, tak mal by vám vždy dať 15 dní. A ja budem rada, keď k tomu aj pán minister vystúpi a k tomu mi niečo povie. Lebo je tu vlastne zavedená nová 15-dňová lehota určená súdom vlastne pre akékoľvek úkony z jeho strany, čo tu doteraz takto nebolo. S vysvetlením, že súd vlastne dáva účastníkom samozrejme rôzne, doručuje im rôzne dokumenty a je dôležité, aby účastník mal dostatočný čas sa s nimi oboznámiť. No lenže ten život naozaj a to konanie pred súdom má rôzne situácie a to všeobecné pravidlo môže fakticky zneefektívniť celé súdne konanie a môže spôsobovať prieťahy. A ja aj vysvetlím prečo. Na to som aj poukazovala už viackrát a s tým súvisí samozrejme pozmeňujúci návrh, kde navrhujeme to vypustiť, toto nové pravidlo, pretože toto nové pravidlo, asi je problém, že nebolo v normálnom legislatívnom procese. Súdy sa s tým nemohli oboznámiť, lebo vlastne prišlo až ako jedna z pripomienok na zmenu do textu, takže nebolo to v medzirezortnom pripomienkovom konaní, kde by sa s tým mohli súdy oboznámiť, dať k tomu komentár. A na mňa sa práve obrátili súdy, že toto teda naozaj nie je dobrý nápad. Lebo ja som to už hovorila, poviem to opakovane. Situácia: účastník, advokát sa ospravedlní 2 dni pred pojednávaním. Dovtedy tam chodil vždy koncipient, riadne oboznámený s celou vecou, zrazu chce prísť advokát a tvrdí, že nemôže, ide na zahraničnú cestu. Tak bolo by asi na mieste sa opýtať, že či naozaj je to vážny dôvod a dať predložiť k tomu nejakú dokumentáciu, že hádam by to nemal byť nákup svorov na poľských trhoch. Je to pohľadávka na 150 000. Bolo by na mieste, aby tí účastníci, keď boli riadne poučení, predvolaní, tak nebudem predsa rušiť pojednávanie dva dni predtým, že mi povie advokát, že on ide na zahraničnú cestu. Asi by bolo na mieste sa opýtať, na akú. Či skutočne obstojí vlastne ten dôvod pre odročenie pojednávania. Ide nám o to predsa, aby to konanie bolo riadne a včas a s tým súvisí, že to pojednávanie sa musí uskutočniť. Tak v takejto situácii sudca alebo jeho pracovník zdvihne telefón, zavolá do advokátskej kancelárie a požiada advokáta, aby riadne odôvodnil to ospravedlnenie a s ohľadom na to súd zváži, či ho ospravedlní alebo nie a dá mu to samozrejme vedieť rovnako promptne. Telefonicky môže prebehnúť táto komunikácia, mailom, ale tam nie je priestor na 15 dní. Priestor na 15 dní znamená, že pojednávanie musí odročiť. A nabudúce mu povie, že je chorý. Dva dni pred pojednávaním napríklad. Tak na mieste je obratom zavolať a povedať: dobre, prosím si potvrdenie od lekára, že nie ste spôsobilý prísť na pojednávanie, že naozaj je to takáto indispozícia. Je to na mieste urobiť zo strany sudcu, ktorý chce, aby riadne a včas sa rozhodlo vo veci, pretože keď takýmto spôsobom by pristupoval, že každé akékoľvek vlastne dožiadanie o odročenie pojednávania bez toho, aby to mal zdokumentované ten sudca, tak samozrejme ten účastník, ktorý nechce výsledok konania, tak sa naozaj k tomu výsledku konania nikdy nedopracujeme. Že stanoviť 15-dňovú lehotu pre akékoľvek úkony zo strany súdu, budem veľmi vecná a budem sa snažiť použiť mierny výraz, je veľmi zlý nápad. Veľmi zlý nápad. Ale počula som aj expresívnejšie výrazy zo strany súdov, ale nebudem ich tu hovoriť. Môžeme si to povedať inde, v inom priestore. Tu sa to nehodí. Je to veľmi zlý nápad. Naozaj veľmi zlý nápad. Z krátkej cesty poďme a veľmi rýchlo poďme krátkou cestou z toho preč. A ja som navrhla to, čo by sa tu dalo riešiť a ja k tomu len poviem, že ja rozumiem, že môžu byť situácie, že môže sa zdať niektorým účastníkom, že mali by dostať väčší priestor, ja neviem, na vyjadrenie k žalobe. A potom, keď dostanete, keď napíšete žalobu, samozrejme druhá strana sa môže vyjadriť. Potom znovu to dostane žalobca, ten sa k tomu vyjadrí, k tomu vyjadrovaniu k žalobe a potom sa to takto otočí ešte raz. No a v rámci tých vyjadrení vy tam môžete mať napríklad, ja neviem: trvám na žalobe a nedám vám k tomu žiadne ďalšie dôvody. To znamená, keď to vraciate vlastne tomu druhému účastníkovi, má to takúto jednu vetu, že vlastne len trváte na tom, čo už bolo povedané. Naozaj nemá zmysel dávať druhému účastníkovi znovu 15 dní, lebo tam nič nové nie je. To sú proste, to je jedna veta, s ktorou sa tá druhá strana vie okamžite oboznámiť. Stačí kľudne dať týždeň. Nič nové tu nie je. Poďme na to a poďme čo najskôr určiť termín pojednávania. Každých vlastne tých 15 dní, treba si k tomu pripočítať 18 dní, kým sa to riadne doručí, úložná lehota, tak ako zásielok a podobne. Či už je to v elektronickom svete alebo je to v riadnom doručovaní. Jednoducho vždy tam máte lehotu na doručovanie, kým si to tá strana prevezme a tak ďalej. Takže vlastne plus 15 dní znamená, ak ste na tej strane, že chcete čo najskôr to rozhodnutie vo veci, príležitosť, ako robiť prieťahy v konaní pre toho účastníka, kto to rozhodnutie vôbec naozaj nechce riadne. A upozorňovala som na to v prvom čítaní, na výbore. Znovu upozorňujem, máme k tomu pozmeňujúci návrh, treba to vypustiť. Takže ja si myslím, že som povedala všetko podstatné. V rámci toho všetkého podstatného zopakujem teraz návrhy v poradí, aby som dala zadosť, ako sme to dali na zverejnenie. Takže prvý v Na výbore. Znovu upozorňujem, máme k tomu pozmeňujúci návrh, treba to vypustiť. Takže ja si myslím, že som mala všetko podstatné. V rámci toho všetkého podstatného zopakujem teraz návrhy v poradí, aby som dala zadosť, ako sme to dali na zverejnenie. Takže prvý v poradí je pozmeňujúci návrh k čl. 1, že sa má vypustiť bod 1. Je to pozmeňujúci návrh spolu s poslancom Dostálom, teda môj návrh spolu s ním. A súvisí vlastne s vypustením lehoty pre vlastne pre všetky úkony súdu na tých 15 dní. Navrhujeme to vypustiť. Takto to stanoviť. Hovorím, toto je rovno nové pravidlo pre prieťahy v konaní. V druhom poradí pozmeňujúci návrh je návrh, ktorý sa týka rozsudku pre zmeškanie. Navrhujeme vypustiť tie nové pravidlá, ktoré si tu presadzuje Ministerstvo vnútra. Zjavne v prospech nového argumentária ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, že to nie on je problém, ale problém je právna úprava. Takže síce jemu to priamo už nepomôže, ale samozrejme v tej obrane vo verejnom priestore mu môže pomôcť akákoľvek zmena teraz, s ktorou prichádza minister spravodlivosti. A ako hovorím, ide to na neprospech, je to v neprospech vecí a v neprospech vás všetkých, ktorí raz budete chcieť, aby rozhodnutie ste dostali čo najskôr, a nerieši to všetky tie výhrady voči tomu resku, ktoré v tom priestore sú. Takže toto len skomplikuje situáciu, nepomôže ani vám, keď raz budete chcieť, aby to rozhodnutie prišlo čo najskôr, a ani na druhej strane, keď si myslíte, že majú byť nejaké veci, v ktorých súd nemá vydávať takéto rozhodnutia. Nič z toho to nerieši. Takže rovnako hovorím, poďme z tejto cesty preč. Je to pozmeňujúci návrh v poradí 2., ktorý podávam rovnako s pánom poslancom Dostálom. A vypúšťa sa, znamená to, že v čl. 1 sa vypúšťa bod 2. V čl. 1 sa vypúšťa bod 3. A v čl. 1 sa vypúšťa bod 4. To je pozmeňujúci návrh druhý v poradí. Myslím, že sa mi podarilo dať zadosť aj novému rokovaciemu poriadku. A verím, že sa s tým pán minister spravodlivosti v poriadku oboznámi aj tu v rámci môjho vystúpenia v pléne. Možno ho prijme a nebude zložité tieto zmeny spoločne prijať a naozaj je to na prospech toho, aby sme mali rýchle súdne konania. Ďakujem pekne. Na vaše

Vážení páni poslanci, vážený pán minister. Naozaj, ja chcem oceniť na úvod môjho vystúpenia procesne, že aj som to spomenula včera, pán minister, že si vážim, že sú určité pravidlá v rámci rokovania. Vy ste jeden z ministrov, ktorý ich naozaj rešpektuje a sú veci, ktoré si vážime, že tak to je aj, že nielen to, že máme aj nejaký očný kontakt, že ste na mieste navrhovateľa, ale že aj vystúpite vecne k tomu, čo sa prediskutováva. Nemusíme na všetko mať rovnaký názor, ale v tom je nejaká kultúra a vyjadrujem k tomu rešpekt a chcem vám dať kredit a poďakovať za to. Lebo sa to miestami javí, ako keby to bolo vzácne. Takže my si to, my si to naozaj vážime. Teraz k samotnému návrhu. Samotný návrh, ktorý vlastne predkladáte, je návrhom, ktorý má priniesť transpozíciu európskej smernice a máte pravdu. V tej súvislosti, že to, čo vyžaduje samotná európska smernica, a to je zamedziť šikane tým sporom, ktoré prichádzajú zo zahraničia a súvisia s ochranou osôb, ktoré sa zapájajú do verejnej účasti. To znamená, môžu to byť rôzne mimovládne organizácie. Áno, potenciálne to môže byť aj novinár zo zahraničia, ktorý poukazuje na nejaký vážny spoločenský problém a ten, koho sa týka takéto poukazovanie problému, tak v tom, by som povedal, v tom napätí vzájomnom môže byť v slabšom postavení. A môže dôjsť k zneužitiu toho postavenia spôsobom, že sú podávané šikanózne žaloby, tie sú podávané na rôzne nemajetkové ujmy naozaj vo veľmi veľkých výškach a to môže naozaj mať za cieľ tú šikanu, aby dané osoby, ktoré sa zapájajú do toho verejného života, poukazujú na veci, ktoré by mohli pomôcť nejakej náprave a vyriešeniu nejakých spoločenských problémov, ale nemajú také silné finančné zázemie, že môžu byť od toho odrádzané. A že v konečnom dôsledku nemusia prehrať daný spor, danú nemajetkovú ujmu, ale už to, že ten spor začne a vytiahne na tej druhej strane, sú silní právni zástupcovia, že im hrozí vlastne úhrada nejakých vysokých takýchto nemajetkových újem, môže ich to samozrejme primerane vystrašiť. A aby sa veci diali vo verejnom záujme, tak je tu vlastne tlak aj v rámci toho európskeho priestoru, aby k takémuto zneužívaniu toho vlastne nerovného postavenia nedošlo, aby sa veci vo verejnom záujme vlastne riešili a nevytvárali sme na takúto šikanu priestor. Súčasne aj v rámci toho európskeho priestoru vy sám viete, že vlastne samotná Európska komisia odporúča, aby dané krajiny to neriešili iba pri takýchto žalobách zo zahraničia, ale že v rámci toho verejného dobra je dobré, aby si to vyriešili Riešili a nevytvárali sme na takúto šikanu priestor. Súčasne aj v rámci toho európskeho priestoru, vy sám viete, že vlastne samotná Európska komisia odporúča, aby dané krajiny to neriešili iba pri takýchto žalobách zo zahraničia, ale že v rámci toho verejného dobra je dobré, aby si to vyriešili tie krajiny aj vnútroštátne. Bohužiaľ, na tej európskej úrovni nedošlo ku konsenzu, aby tá európska smernica znamenala vlastne dohodu, že tie všetky štáty nebudú to riešiť iba s ohľadom na podnety zo zahraničia, ktoré prichádzajú, ale že to majú riešiť aj na takéto podnety, ktoré by smerovali zvnútra. No. A to vlastne, samozrejme, na to tu poukazovala aj pani kolegyňa, že kľúčovo najviac takýchto šikanóznych žalôb bude, samozrejme, v domácom prostredí a súvisiacich veľmi pravdepodobne aj s domácou politikou, že sa to týka predstaviteľov nevládnych organizácií, ale aj novinárov. Nemusí sa vždy jednať o vydavateľa. To vám rozumiem, že vydavateľ silného, ak sa jedná o silné vydavateľstvo, môže mať silné právne zázemie a to tam priamo nemusí rovno dôjsť k tomu nerovnakému postaveniu, ale ak sa jedná o vydavateľstvo s menším finančným zázemím, o novinára, ktorý nemá silné zázemie a môže ísť o novinára na voľnej nohe, ktorý na veci poukazuje a môže poukazovať na problémy, ktoré sa týkajú či už developerov, alebo nakoniec aj politiky, kde proste nebude mať také finančné zázemie, aby takýmto žalobám bez nejakej naozaj vážnej obavy mohol čeliť. Takže to odporúčanie, aby sme si to vyriešili aj doma, je absolútne na mieste a zjavne tá právna úprava, ktorá bola prijímaná na Ministerstve spravodlivosti, tak bola s týmto cieľom, aby sme v tom verejnom dobre naozaj chránili to verejné dobro a nikoho sme neodrádzali doma na Slovensku, aby poukazoval na spoločenské problémy, aby sa nezneužívalo to právo voči nim. Zjavne v legislatívnom procese ste boli dovedení k tomu, aby ste to pozmenili a zúžili ste to iba na tú časť, ktorú vyžaduje európska smernica a už sme to nerozšírili na tie najčastejšie problémy, ktoré s tou šikanou tu máme. A ja si v tejto súvislosti dovolím upozorniť, že nesedí to, čo hovoríte, že to rieši čl. 5 Civilného sporového poriadku, lebo ten ste spomínali. Máte pravdu, že ten súvisí s takým základným pravidlom o zneužití vlastne tých prostriedkov v civilnom procese, lenže samotné toto ustanovenie hovorí, že vlastne treba hľadať v tom zákone tie nástroje a ten rozsah, ktorý na tú ochranu ten zákon dáva. No a na tieto prípady ten zákon veľmi tú ochranu nedáva. Tak ako to hovoríte sám v dôvodovej správe, máme už v rámci domáceho prostredia takúto ochranu pre pracovnoprávne spory, pre diskriminačné rôzne žaloby, ale pre oblasť ostatnej účasti, pre ľudí, ktorí vstupujú do verejného priestoru a poukazujú na takéto spoločenské problémy, osobitne na ľudí z nevládnych organizácií, vlastne nemáme takúto právnu úpravu. To tak jednoducho nie je. To znamená, áno, tu ste rezignovali na túto ochranu v domácom prostredí a rozhodli ste sa to riešiť iba pre tie cezhraničné spory, ktorých teda môže byť zúfalo málo, ak nie žiadne. Takže istým spôsobom ako celá tá právna úprava je zameraná na niečo, čo síce máme urobiť v tom európskom priestore, ale je otázne, či vôbec niekedy sa naozaj uplatní, a v tej oblasti, kde to fakt treba a pomohlo by nám to doma, tak tam ste na to rezignovali. Tak to je. Máte pravdu, že je to v súlade s európskou smernicou, ale rezignovali ste na to riešiť ochranu takýchto aktivistov, ľudí, ktorí sa zapájajú do toho verejného života, nemajú takúto silnú ochranu a takéto zázemie finančné. Na to ste rezignovali, na ich vlastne ochranu v ich slabšom postavení. Ale k tomu už povedala veľa aj kolegyňa predtým a tak, ako spomenula, predpokladám, že v tom je aj pozmeňujúci návrh kolegov z opozície, doplniť tam takúto právnu úpravu aj pre takéto vnútroštátne žaloby. Ja si dovolím, povedala som k tomu, o čom je ten kľúčovo samotný zákon, o ktorom vlastne teraz máme diskutovať, ale ako ste sa nám uviedli vo vašom úvodnom slove, tak týka sa ešte ďalšej veci, ktorá vyplynula z legislatívneho procesu, a to je na podnet Ministerstva vnútra upravuje zmena pravidiel v konaní pred súdom aj tzv. kontumačný rozsudok, rozsudok pre zmeškanie, a ja si dovolím k tomu povedať zopár slov. Čo je rozsudok pre zmeškanie, o ktorom hovoríme, že javí sa, že bol robený na podnet ministra vnútra, keďže sám má problém s rozsudkom pre zmeškanie. Prehral spor, má zaplatiť vysokú nemajetkovú ujmu vo výške viac ako 100 000. Treba si možno pripomenúť aj, s čím súvisel tento spor, súvisel s jeho výrokom smerom k vyšetrovateľom, ktorých, ja už si teraz nemám tu presne pred sebou ten výrok, ale súvisel s tým, že ich vlastne prirovnal k mafiánom, černákovcom, a pričom sa nejedná o osoby, ktoré by boli akokoľvek odsúdené a mohli by sme o nich hovoriť ako o zločincoch. To znamená, že ten výrok zjavne, aj bez toho, aby sme, ja si myslím, že mohli mať k tomu nejaké ďalšie zložité právne posúdenie, je zjavné, že hovoriť o niekom ako černákovcovi, zločincovi a nemať k tomu rozsudok o odsúdení, že to asi nesedí. Takže aj keby sme mali k tomu nejakú zložitejšiu, väčšiu dôkaznú situáciu v súdnom konaní, asi môžeme všetci predpokladať, ako by to asi dopadlo, keďže k dnešnému dňu žiadny rozsudok o vine zo zločinu vyšetrovateľov čurilovcov nemáme. Nemáme. Všetci o tom vieme, že nemáme. Všetci to sledujeme. A preto je zrejmé, že v danom čase, kedy taký výrok mal minister vnútra ako právnik ešte, treba povedať, že teda veľmi dobre vie asi aj posúdiť, čo hovorí právo a že asi nemôžem hovoriť o niekom, že je vinný a zločinec, keď nie je odsúdený, že asi tomuto veľmi dobre rozumie, skončil právnickú fakultu. Tak veľmi dobre vie, čo je to vina, čo je to nevina. Čo je to preukázaná vina, čo je to odsúdený, čo je to zločinec, mal takýto výrok. No a s ohľadom na tento výrok výsledkom je, že má za to zaplatiť nemajetkovú ujmu. Treba si povedať, že nie až takú vysokú, lebo sa jedná o skupinu vyšetrovateľov a na každého to vychádza, ja už si teraz presne nepamätám, ale 15 000 na jedného, to znamená, že tá suma sa vyšplhala, pretože tá skupina vyšetrovateľov je väčšia. Šiesti. Ďakujem veľmi pekne pánovi poslancovi. V tých detailoch, ale je to možno dôležité v tých detailoch, že ona, tá suma, sa javí teraz, že je veľmi veľká, ale vlastne, keď ideme bližšie a zistíme, o čom bol výrok a aký bol výsledok, že sa jednalo o šiestich vyšetrovateľov, každého 15 000, kto si trošku pozrieme rozhodovanie súdov v týchto veciach, kde je aj rozsiahle dokazovanie, tak môžeme dospieť naozaj veľmi ľahko k záveru, že vlastne tá výška vôbec nie je veľká. Vôbec nie veľká. A že mohol predpokladať pán minister, že takto to dopadne. A súčasne si možno povedať, že vlastne ako právnik asi veľmi dobre vie, ako také konanie prebieha a že toto by asi ten výsledok bol a jeho stratégia mohla byť: urobím všetko preto, aby som ten výsledok toho súdneho konania nikdy nemal. Lebo je právnik, je si vedomý toho výroku, vie, že odsúdení nie sú, vie, aká je judikatúra súdov, veľmi dobre vedel, toto by pravdepodobne takto dopadlo, keď budem komunikovať so súdom riadne a včas, veľmi rýchlo takýto rozsudok mať budem. Zaujalo ma to všetko. Osobitne ako minister, ktorý je zodpovedný za celú elektronizáciu, fakticky je pod ním takáto elektronizácia, ktorá súvisí s verejnou správou. Veľmi dobre vie, ako to funguje. Predpokladám, že keď sa rozhodol mať elektronickú schránku, urobil tak preto, že je pre neho lepšie, aby mu úrady doručovali do elektronickej schránky. Má to lepšie pod dohľadom, s tým súvisí celá elektronizácia. Ako keby mu to bolo doručované fyzicky poštou na miesto, kde sa nemusí vždy zdržiavať a naozaj tie lístočky sa môžu prípadne aj stratiť. Takže chcel mať nad tým dohľad. Vytvoril si elektronickú schránku. Tomu slúži ku cti. A možno predpokladať s ohľadom na tieto všetky skutočnosti, ktoré proste také sú. Minister vnútra, právnik, daný výrok, veľmi jasný, všetky súvislosti, že si možno myslel, že keď to nebudem otvárať, vidím, že mi niečo chodí, keď to aj videl, neurobil žiadny klik, aby to otvoril, že je to zo súdu, že to bude asi toto. Takže naozaj zvonku sa javí, že veľmi dobre vedel, čo mu chodí. Vyhýbal sa komunikácii so súdom. A myslel si, že to je tá najlepšia obhajoba a jeho riešenie strategické, že veď prieťahy na súdoch sú, bohvie kedy, ako, uvidíme. Zabudne sa, stratí sa. Ale tú prehru naozaj mohol čakať. Je to veľmi jednoduchý vlastne v tomto spor. A navyše ukazuje sa, že pri ňom ako pri osobe naozaj si nedáva pozor na tie výroky a naozaj povie hocičo hocikedy a je to zaujímavé a až naozaj nepochopiteľné, že ako právnik, ktorý si mohol uvedomiť všetky toho dôsledky. A teraz k tomu rozsudku pre zmeškanie a čo vlastne priniesol pán minister a zapracoval s ohľadom na podnet Ministerstva vnútra. Takže máme tu rozsudok pre zmeškanie, na základe ktorého už má platiť minister vnútra. Ministerstvo vnútra podá v rámci legislatívneho procesu návrh ministrovi spravodlivosti, ktorý rieši teda úplne niečo iné, ale je pravda, že v zákone o konaní pred súdom, kde sa nachádza aj právna úprava rozsudku pre zmeškanie. Je to pravda? Áno. Príležitosné okno. Prečo ho nevyužiť a neotvoriť aj ustanovenia k rozsudku pre zmeškanie. V tomto prípade úplne sedí, čo hovorí minister spravodlivosti, právna úprava, ktorú navrhuje a týka sa rozsudku pre zmeškanie, priamo neumožňuje nejaký nový opravný prostriedok pre ministra vnútra. To je pravda. To je pravda. Pravdou ale súčasne je, že vytvára ako keby nejaké argumentárium. Právna úprava nebola dobrá. Treba ju zmeniť. Sú tu v neistote osoby, ktoré môžu byť v súdnom spore a majú elektronickú schránku. A to si dovolím povedať, že tento základ nesedí a poviem aj z akých dôvodov a s ohľadom aj na to, čo povedal pán minister, som ho počúvala, že k čomu má vlastne dospieť tá zmena právnej úpravy, ktorá je vlastne pomerne jednoduchá, lebo vlastne tam, kde sa má vydať rozsudok pre zmeškanie a sú stanovené podmienky pre súd, že keď sú tie podmienky splnené, v zásade to znamená, že riadne a včas, či žalobca, či žalovaný, je upovedomený o tom, že je pojednávanie, nepríde, je poučený, keď nepríde, vlastne nebude takýmto spôsobom spolupracovať so súdom, môže dostať rozsudok pre zmeškanie, takéto poučenie dostane, on sa nedostaví, neospravedlní sa, zjednodušujem to, ale vytvára tým vlastne predpoklad, že môže byť vydaný rozsudok pre zmeškanie. Pán minister nevstupuje do tých podmienok, kedy sa môže vydať rozsudok pre zmeškanie. Pán minister svojím vstupom nevstupuje ani neupravuje to, pre aké prípady a žaloby možno vydať rozsudok pre zmeškanie. To sa nijako nemení. Hovorí vlastne len to, že tam, kde súd mal vydať rozsudok pre zmeškanie, mení sa na môže. Takže dáva súdu voľnú úvahu. Nemusíš. Ale môžeš. Tie isté podmienky, len zrazu tu máme voľnú úvahu pre súd. Môžeš. My súdu nehovoríme, keď dostaneš žalobu na ochranu osobnosti, nemal by si vydať rozsudok pre zmeškanie, lebo to tam nie je. To sa vôbec nemení. Bolo by absolútne legitímne, keby minister spravodlivosti prišiel a povedal by: „Myslím si, že v žalobách na ochranu osobnosti by nemal byť rozsudok pre zmeškanie.“ Nakoniec to tu často je povedané. Sú prípady, kde by to tak nemalo byť. Viem si predstaviť debatu, od určitej sumy to nie je na mieste, ale to sa tam nemení. To sa nemení. V tom nie je žiadna zmena. A ja som vyzvala viackrát aj pána ministra, že by som rada videla nejakú analýzu ohľadom počtu rozsudkov, ktoré boli vydané, v akých veciach, v akých veciach sa ľudia odvolali, žiadali zrušiť rozsudok, čoho sa týkali, v čom spočívali námietky. Nič také neexistuje. Dozvediem sa na výbore, že teda nejaká analýza je, ale asi to vyzerá len v slovnej podobe. Lebo sme ju nikdy nevideli. Len sa o nej hovorí, nič tam nebolo ukázané. Ja sa domnievam, že ak vstúpiť vlastne do tohto priestoru, naozaj nejaké vyhodnotenie dát by bolo na mieste. Asi to, že pán minister vnútra si neotvoril elektronickú schránku, by nemalo byť dôvodom pre takúto zmenu pravidiel. A môže byť všelijaká skutočnosť dôvodom na nejakú zmenu. Ale by mala byť naozaj zrozumiteľná. Takže ak teraz vo verejnom priestore je tu debata, že keď je tu nejaká žaloba na nemajetkovú ujmu, nie je na mieste, aby súd vydal v tom prípade rozsudok pre zmeškanie. Tak tu nie je taká zmena, ktorá by to neumožnila. Nie je. Rovnaká aj teraz, keď niekto dá žalobu na ochranu osobnosti, na nemajetkovú ujmu, nech sa páči, aj milión. Môže byť kľudne vydaný rozsudok pre zmeškanie. V tom nie je absolútne žiadna zmena. Takže darmo tu zaznievajú argumenty. V takýchto prípadoch by to tak asi nemalo byť. Súd to kľudne môže vydať. Súdu vôbec nie je povedané, že toto sú tie prípady, kedy by to nebolo vhodné. Dokonca ani v odvolacích dôvodoch, kedy by vlastne ten, kto by namietal, že podľa mňa v tomto prípade ste mi to nemali vydať, lebo je to vysoká suma a žaloba na ochranu osobnosti. Tu by mala byť nejaká dôkazná situácia. Tu by to malo byť predsa preukázané. Tu predsa vôbec nie je taká situácia, v ktorej bolo vhodné vydať rozsudok pre zmeškanie. Tie odvolacie dôvody sa nijako nemenia. Súd bude len riešiť, či boli splnené podmienky na vydanie rozsudku, teda bolo to riadne doručené, bol riadne poučený, ale vôbec nie to, či toto je prípad vhodný na rozsudok pre zmeškanie. Tam nič také nie je. A neprichádza do úvahy, aby zrazu súd povedal, že síce to nemám vôbec jasne napísané v dôvodoch odvolania, ale že zrazu povie: „No v tomto prípade by to tak nemohlo byť.“ Nemôžeme nechať taký voľný priestor na rozhodovanie odvolacieho súdu, že vlastne... Nič také nie je. A neprichádza do úvahy, aby zrazu súd povedal, že síce to nemám vôbec jasne napísané v dôvodoch odvolania, ale že zrazu povie: „No v tomto prípade by to tak nemohlo byť.“ Nemôžeme nechať taký voľný priestor na rozhodovanie odvolacieho súdu, že vlastne zákon mu nehovorí tomu súdu, že by to nemal vydať a zrazu odvolací súd povie, že podľa mňa tú voľnú úvahu si nemal, lebo zákon hovorí: môžeš. Bez brehu, môžeš. Absolútne žiaden limit, absolútne žiaden. Naozaj to tak je. Takže, ak si myslíte, že touto zmenou zákona ste naozaj zúžili ten priestor a nie je možné to vydať na žalobu na ochranu osobnosti, na nejakú žalobu na nemajetkovú ujmu a že nebudete musieť zaplatiť nejakú nemajetkovú ujmu, 100 000, 10 000, milión, nie je to pravda. Kľudne súd vám môže takýto rozsudok vydať. To len, aby sme v tomto vzájomne si tu boli jasní. A to aj je moja výčitka. Ja si viem predstaviť naozaj legitímnu debatu o rozsudku pre zmeškanie. Pani poslankyňa. Asi budete ešte pokračovať dlhšie, že budem pokračovať potom. Lebo je 19:00. Vetu, áno, samozrejme. Áno, dobre. No, s ohľadom na to, že môže sa čokoľvek udiať, tak ja by som v rámci poslednej vety len povedala, že podávam dva pozmeňujúce návrhy. Jeden sa týka konkrétne čl. 1, že sa vypúšťa bod 2, bod 3, bod 4. Tie súvisia s rozsudkom pre zmeškanie. To znamená, navrhujem všetky body vypustiť, lebo nás nikam neposúvajú. Vytvárajú voľnú váhu na niečo, čo ani nie je zrejmé, ako by mal súd použiť a v zásade nič nemenia. A ďalej navrhujem vypustiť v čl. 1 bod 1, k čomu ešte určite chcem povedať, a ten súvisí s návrhom 15-dňovej lehoty pre súdy vo všetkých veciach, to znamená aj vtedy, keď sa rozhodne napríklad akýkoľvek účastník deň pred podaním pojednávania ospravedlniť, nepovie súdu prečo a súd, keď si to chce dožiadať, že prečo a nechce, aby mu zmaril pojednávanie, tak vlastne nedávame tomu žiadnu možnosť. Takže mám tu dva pozmeňujúce návrhy, trvám na nich, boli riadne zverejnené. A ako som uviedla jednotlivé časti, ktorých sa týkajú, tak na nich trvám a v krátkosti som ich takto predniesla. Ďakujem pekne a následne doplním svoje vyjadrenie. Ďakujem. Ďakujem, čiže ukončili sme túto rozpravu pani poslankyne Kolíkovej. Keď budeme pokračovať, o tomto…

Vážení páni poslanci, vážený pán minister. Naozaj, ja chcem oceniť na úvod môjho vystúpenia procesne, že aj som to spomenula včera, pán minister, že si vážim, že sú určité pravidlá v rámci rokovania. Vy ste jeden z ministrov, ktorý ich naozaj rešpektuje a sú veci, ktoré si vážime, že tak to je aj, že nielen to, že máme aj nejaký očný kontakt, že ste na mieste navrhovateľa, ale že aj vystúpite vecne k tomu, čo sa prediskutováva. Nemusíme na všetko mať rovnaký názor, ale v tom je nejaká kultúra a vyjadrujem k tomu rešpekt a chcem vám dať kredit a poďakovať za to. Lebo sa to miestami javí, ako keby to bolo vzácne. Takže my si to, my si to naozaj vážime. Teraz k samotnému návrhu. Samotný návrh, ktorý vlastne predkladáte, je návrhom, ktorý má priniesť transpozíciu európskej smernice a máte pravdu. V tej súvislosti, že to, čo vyžaduje samotná európska smernica, a to je zamedziť šikane tým sporom, ktoré prichádzajú zo zahraničia a súvisia s ochranou osôb, ktoré sa zapájajú do verejnej účasti. To znamená, môžu to byť rôzne mimovládne organizácie. Áno, potenciálne to môže byť aj novinár zo zahraničia, ktorý poukazuje na nejaký vážny spoločenský problém a ten, koho sa týka takéto poukazovanie problému, tak v tom, by som povedal, v tom napätí vzájomnom môže byť v slabšom postavení. A môže dôjsť k zneužitiu toho postavenia spôsobom, že sú podávané šikanózne žaloby, tie sú podávané na rôzne nemajetkové ujmy naozaj vo veľmi veľkých výškach a to môže naozaj mať za cieľ tú šikanu, aby dané osoby, ktoré sa zapájajú do toho verejného života, poukazujú na veci, ktoré by mohli pomôcť nejakej náprave a vyriešeniu nejakých spoločenských problémov, ale nemajú také silné finančné zázemie, že môžu byť od toho odrádzané. A že v konečnom dôsledku nemusia prehrať daný spor, danú nemajetkovú ujmu, ale už to, že ten spor začne a vytiahne na tej druhej strane, sú silní právni zástupcovia, že im hrozí vlastne úhrada nejakých vysokých takýchto nemajetkových újem, môže ich to samozrejme primerane vystrašiť. A aby sa veci diali vo verejnom záujme, tak je tu vlastne tlak aj v rámci toho európskeho priestoru, aby k takémuto zneužívaniu toho vlastne nerovného postavenia nedošlo, aby sa veci vo verejnom záujme vlastne riešili a nevytvárali sme na takúto šikanu priestor. Súčasne aj v rámci toho európskeho priestoru vy sám viete, že vlastne samotná Európska komisia odporúča, aby dané krajiny to neriešili iba pri takýchto žalobách zo zahraničia, ale že v rámci toho verejného dobra je dobré, aby si to vyriešili Riešili a nevytvárali sme na takúto šikanu priestor. Súčasne aj v rámci toho európskeho priestoru, vy sám viete, že vlastne samotná Európska komisia odporúča, aby dané krajiny to neriešili iba pri takýchto žalobách zo zahraničia, ale že v rámci toho verejného dobra je dobré, aby si to vyriešili tie krajiny aj vnútroštátne. Bohužiaľ, na tej európskej úrovni nedošlo ku konsenzu, aby tá európska smernica znamenala vlastne dohodu, že tie všetky štáty nebudú to riešiť iba s ohľadom na podnety zo zahraničia, ktoré prichádzajú, ale že to majú riešiť aj na takéto podnety, ktoré by smerovali zvnútra. No. A to vlastne, samozrejme, na to tu poukazovala aj pani kolegyňa, že kľúčovo najviac takýchto šikanóznych žalôb bude, samozrejme, v domácom prostredí a súvisiacich veľmi pravdepodobne aj s domácou politikou, že sa to týka predstaviteľov nevládnych organizácií, ale aj novinárov. Nemusí sa vždy jednať o vydavateľa. To vám rozumiem, že vydavateľ silného, ak sa jedná o silné vydavateľstvo, môže mať silné právne zázemie a to tam priamo nemusí rovno dôjsť k tomu nerovnakému postaveniu, ale ak sa jedná o vydavateľstvo s menším finančným zázemím, o novinára, ktorý nemá silné zázemie a môže ísť o novinára na voľnej nohe, ktorý na veci poukazuje a môže poukazovať na problémy, ktoré sa týkajú či už developerov, alebo nakoniec aj politiky, kde proste nebude mať také finančné zázemie, aby takýmto žalobám bez nejakej naozaj vážnej obavy mohol čeliť. Takže to odporúčanie, aby sme si to vyriešili aj doma, je absolútne na mieste a zjavne tá právna úprava, ktorá bola prijímaná na Ministerstve spravodlivosti, tak bola s týmto cieľom, aby sme v tom verejnom dobre naozaj chránili to verejné dobro a nikoho sme neodrádzali doma na Slovensku, aby poukazoval na spoločenské problémy, aby sa nezneužívalo to právo voči nim. Zjavne v legislatívnom procese ste boli dovedení k tomu, aby ste to pozmenili a zúžili ste to iba na tú časť, ktorú vyžaduje európska smernica a už sme to nerozšírili na tie najčastejšie problémy, ktoré s tou šikanou tu máme. A ja si v tejto súvislosti dovolím upozorniť, že nesedí to, čo hovoríte, že to rieši čl. 5 Civilného sporového poriadku, lebo ten ste spomínali. Máte pravdu, že ten súvisí s takým základným pravidlom o zneužití vlastne tých prostriedkov v civilnom procese, lenže samotné toto ustanovenie hovorí, že vlastne treba hľadať v tom zákone tie nástroje a ten rozsah, ktorý na tú ochranu ten zákon dáva. No a na tieto prípady ten zákon veľmi tú ochranu nedáva. Tak ako to hovoríte sám v dôvodovej správe, máme už v rámci domáceho prostredia takúto ochranu pre pracovnoprávne spory, pre diskriminačné rôzne žaloby, ale pre oblasť ostatnej účasti, pre ľudí, ktorí vstupujú do verejného priestoru a poukazujú na takéto spoločenské problémy, osobitne na ľudí z nevládnych organizácií, vlastne nemáme takúto právnu úpravu. To tak jednoducho nie je. To znamená, áno, tu ste rezignovali na túto ochranu v domácom prostredí a rozhodli ste sa to riešiť iba pre tie cezhraničné spory, ktorých teda môže byť zúfalo málo, ak nie žiadne. Takže istým spôsobom ako celá tá právna úprava je zameraná na niečo, čo síce máme urobiť v tom európskom priestore, ale je otázne, či vôbec niekedy sa naozaj uplatní, a v tej oblasti, kde to fakt treba a pomohlo by nám to doma, tak tam ste na to rezignovali. Tak to je. Máte pravdu, že je to v súlade s európskou smernicou, ale rezignovali ste na to riešiť ochranu takýchto aktivistov, ľudí, ktorí sa zapájajú do toho verejného života, nemajú takúto silnú ochranu a takéto zázemie finančné. Na to ste rezignovali, na ich vlastne ochranu v ich slabšom postavení. Ale k tomu už povedala veľa aj kolegyňa predtým a tak, ako spomenula, predpokladám, že v tom je aj pozmeňujúci návrh kolegov z opozície, doplniť tam takúto právnu úpravu aj pre takéto vnútroštátne žaloby. Ja si dovolím, povedala som k tomu, o čom je ten kľúčovo samotný zákon, o ktorom vlastne teraz máme diskutovať, ale ako ste sa nám uviedli vo vašom úvodnom slove, tak týka sa ešte ďalšej veci, ktorá vyplynula z legislatívneho procesu, a to je na podnet Ministerstva vnútra upravuje zmena pravidiel v konaní pred súdom aj tzv. kontumačný rozsudok, rozsudok pre zmeškanie, a ja si dovolím k tomu povedať zopár slov. Čo je rozsudok pre zmeškanie, o ktorom hovoríme, že javí sa, že bol robený na podnet ministra vnútra, keďže sám má problém s rozsudkom pre zmeškanie. Prehral spor, má zaplatiť vysokú nemajetkovú ujmu vo výške viac ako 100 000. Treba si možno pripomenúť aj, s čím súvisel tento spor, súvisel s jeho výrokom smerom k vyšetrovateľom, ktorých, ja už si teraz nemám tu presne pred sebou ten výrok, ale súvisel s tým, že ich vlastne prirovnal k mafiánom, černákovcom, a pričom sa nejedná o osoby, ktoré by boli akokoľvek odsúdené a mohli by sme o nich hovoriť ako o zločincoch. To znamená, že ten výrok zjavne, aj bez toho, aby sme, ja si myslím, že mohli mať k tomu nejaké ďalšie zložité právne posúdenie, je zjavné, že hovoriť o niekom ako černákovcovi, zločincovi a nemať k tomu rozsudok o odsúdení, že to asi nesedí. Takže aj keby sme mali k tomu nejakú zložitejšiu, väčšiu dôkaznú situáciu v súdnom konaní, asi môžeme všetci predpokladať, ako by to asi dopadlo, keďže k dnešnému dňu žiadny rozsudok o vine zo zločinu vyšetrovateľov čurilovcov nemáme. Nemáme. Všetci o tom vieme, že nemáme. Všetci to sledujeme. A preto je zrejmé, že v danom čase, kedy taký výrok mal minister vnútra ako právnik ešte, treba povedať, že teda veľmi dobre vie asi aj posúdiť, čo hovorí právo a že asi nemôžem hovoriť o niekom, že je vinný a zločinec, keď nie je odsúdený, že asi tomuto veľmi dobre rozumie, skončil právnickú fakultu. Tak veľmi dobre vie, čo je to vina, čo je to nevina. Čo je to preukázaná vina, čo je to odsúdený, čo je to zločinec, mal takýto výrok. No a s ohľadom na tento výrok výsledkom je, že má za to zaplatiť nemajetkovú ujmu. Treba si povedať, že nie až takú vysokú, lebo sa jedná o skupinu vyšetrovateľov a na každého to vychádza, ja už si teraz presne nepamätám, ale 15 000 na jedného, to znamená, že tá suma sa vyšplhala, pretože tá skupina vyšetrovateľov je väčšia. Šiesti. Ďakujem veľmi pekne pánovi poslancovi. V tých detailoch, ale je to možno dôležité v tých detailoch, že ona, tá suma, sa javí teraz, že je veľmi veľká, ale vlastne, keď ideme bližšie a zistíme, o čom bol výrok a aký bol výsledok, že sa jednalo o šiestich vyšetrovateľov, každého 15 000, kto si trošku pozrieme rozhodovanie súdov v týchto veciach, kde je aj rozsiahle dokazovanie, tak môžeme dospieť naozaj veľmi ľahko k záveru, že vlastne tá výška vôbec nie je veľká. Vôbec nie veľká. A že mohol predpokladať pán minister, že takto to dopadne. A súčasne si možno povedať, že vlastne ako právnik asi veľmi dobre vie, ako také konanie prebieha a že toto by asi ten výsledok bol a jeho stratégia mohla byť: urobím všetko preto, aby som ten výsledok toho súdneho konania nikdy nemal. Lebo je právnik, je si vedomý toho výroku, vie, že odsúdení nie sú, vie, aká je judikatúra súdov, veľmi dobre vedel, toto by pravdepodobne takto dopadlo, keď budem komunikovať so súdom riadne a včas, veľmi rýchlo takýto rozsudok mať budem. Zaujalo ma to všetko. Osobitne ako minister, ktorý je zodpovedný za celú elektronizáciu, fakticky je pod ním takáto elektronizácia, ktorá súvisí s verejnou správou. Veľmi dobre vie, ako to funguje. Predpokladám, že keď sa rozhodol mať elektronickú schránku, urobil tak preto, že je pre neho lepšie, aby mu úrady doručovali do elektronickej schránky. Má to lepšie pod dohľadom, s tým súvisí celá elektronizácia. Ako keby mu to bolo doručované fyzicky poštou na miesto, kde sa nemusí vždy zdržiavať a naozaj tie lístočky sa môžu prípadne aj stratiť. Takže chcel mať nad tým dohľad. Vytvoril si elektronickú schránku. Tomu slúži ku cti. A možno predpokladať s ohľadom na tieto všetky skutočnosti, ktoré proste také sú. Minister vnútra, právnik, daný výrok, veľmi jasný, všetky súvislosti, že si možno myslel, že keď to nebudem otvárať, vidím, že mi niečo chodí, keď to aj videl, neurobil žiadny klik, aby to otvoril, že je to zo súdu, že to bude asi toto. Takže naozaj zvonku sa javí, že veľmi dobre vedel, čo mu chodí. Vyhýbal sa komunikácii so súdom. A myslel si, že to je tá najlepšia obhajoba a jeho riešenie strategické, že veď prieťahy na súdoch sú, bohvie kedy, ako, uvidíme. Zabudne sa, stratí sa. Ale tú prehru naozaj mohol čakať. Je to veľmi jednoduchý vlastne v tomto spor. A navyše ukazuje sa, že pri ňom ako pri osobe naozaj si nedáva pozor na tie výroky a naozaj povie hocičo hocikedy a je to zaujímavé a až naozaj nepochopiteľné, že ako právnik, ktorý si mohol uvedomiť všetky toho dôsledky. A teraz k tomu rozsudku pre zmeškanie a čo vlastne priniesol pán minister a zapracoval s ohľadom na podnet Ministerstva vnútra. Takže máme tu rozsudok pre zmeškanie, na základe ktorého už má platiť minister vnútra. Ministerstvo vnútra podá v rámci legislatívneho procesu návrh ministrovi spravodlivosti, ktorý rieši teda úplne niečo iné, ale je pravda, že v zákone o konaní pred súdom, kde sa nachádza aj právna úprava rozsudku pre zmeškanie. Je to pravda? Áno. Príležitosné okno. Prečo ho nevyužiť a neotvoriť aj ustanovenia k rozsudku pre zmeškanie. V tomto prípade úplne sedí, čo hovorí minister spravodlivosti, právna úprava, ktorú navrhuje a týka sa rozsudku pre zmeškanie, priamo neumožňuje nejaký nový opravný prostriedok pre ministra vnútra. To je pravda. To je pravda. Pravdou ale súčasne je, že vytvára ako keby nejaké argumentárium. Právna úprava nebola dobrá. Treba ju zmeniť. Sú tu v neistote osoby, ktoré môžu byť v súdnom spore a majú elektronickú schránku. A to si dovolím povedať, že tento základ nesedí a poviem aj z akých dôvodov a s ohľadom aj na to, čo povedal pán minister, som ho počúvala, že k čomu má vlastne dospieť tá zmena právnej úpravy, ktorá je vlastne pomerne jednoduchá, lebo vlastne tam, kde sa má vydať rozsudok pre zmeškanie a sú stanovené podmienky pre súd, že keď sú tie podmienky splnené, v zásade to znamená, že riadne a včas, či žalobca, či žalovaný, je upovedomený o tom, že je pojednávanie, nepríde, je poučený, keď nepríde, vlastne nebude takýmto spôsobom spolupracovať so súdom, môže dostať rozsudok pre zmeškanie, takéto poučenie dostane, on sa nedostaví, neospravedlní sa, zjednodušujem to, ale vytvára tým vlastne predpoklad, že môže byť vydaný rozsudok pre zmeškanie. Pán minister nevstupuje do tých podmienok, kedy sa môže vydať rozsudok pre zmeškanie. Pán minister svojím vstupom nevstupuje ani neupravuje to, pre aké prípady a žaloby možno vydať rozsudok pre zmeškanie. To sa nijako nemení. Hovorí vlastne len to, že tam, kde súd mal vydať rozsudok pre zmeškanie, mení sa na môže. Takže dáva súdu voľnú úvahu. Nemusíš. Ale môžeš. Tie isté podmienky, len zrazu tu máme voľnú úvahu pre súd. Môžeš. My súdu nehovoríme, keď dostaneš žalobu na ochranu osobnosti, nemal by si vydať rozsudok pre zmeškanie, lebo to tam nie je. To sa vôbec nemení. Bolo by absolútne legitímne, keby minister spravodlivosti prišiel a povedal by: „Myslím si, že v žalobách na ochranu osobnosti by nemal byť rozsudok pre zmeškanie.“ Nakoniec to tu často je povedané. Sú prípady, kde by to tak nemalo byť. Viem si predstaviť debatu, od určitej sumy to nie je na mieste, ale to sa tam nemení. To sa nemení. V tom nie je žiadna zmena. A ja som vyzvala viackrát aj pána ministra, že by som rada videla nejakú analýzu ohľadom počtu rozsudkov, ktoré boli vydané, v akých veciach, v akých veciach sa ľudia odvolali, žiadali zrušiť rozsudok, čoho sa týkali, v čom spočívali námietky. Nič také neexistuje. Dozvediem sa na výbore, že teda nejaká analýza je, ale asi to vyzerá len v slovnej podobe. Lebo sme ju nikdy nevideli. Len sa o nej hovorí, nič tam nebolo ukázané. Ja sa domnievam, že ak vstúpiť vlastne do tohto priestoru, naozaj nejaké vyhodnotenie dát by bolo na mieste. Asi to, že pán minister vnútra si neotvoril elektronickú schránku, by nemalo byť dôvodom pre takúto zmenu pravidiel. A môže byť všelijaká skutočnosť dôvodom na nejakú zmenu. Ale by mala byť naozaj zrozumiteľná. Takže ak teraz vo verejnom priestore je tu debata, že keď je tu nejaká žaloba na nemajetkovú ujmu, nie je na mieste, aby súd vydal v tom prípade rozsudok pre zmeškanie. Tak tu nie je taká zmena, ktorá by to neumožnila. Nie je. Rovnaká aj teraz, keď niekto dá žalobu na ochranu osobnosti, na nemajetkovú ujmu, nech sa páči, aj milión. Môže byť kľudne vydaný rozsudok pre zmeškanie. V tom nie je absolútne žiadna zmena. Takže darmo tu zaznievajú argumenty. V takýchto prípadoch by to tak asi nemalo byť. Súd to kľudne môže vydať. Súdu vôbec nie je povedané, že toto sú tie prípady, kedy by to nebolo vhodné. Dokonca ani v odvolacích dôvodoch, kedy by vlastne ten, kto by namietal, že podľa mňa v tomto prípade ste mi to nemali vydať, lebo je to vysoká suma a žaloba na ochranu osobnosti. Tu by mala byť nejaká dôkazná situácia. Tu by to malo byť predsa preukázané. Tu predsa vôbec nie je taká situácia, v ktorej bolo vhodné vydať rozsudok pre zmeškanie. Tie odvolacie dôvody sa nijako nemenia. Súd bude len riešiť, či boli splnené podmienky na vydanie rozsudku, teda bolo to riadne doručené, bol riadne poučený, ale vôbec nie to, či toto je prípad vhodný na rozsudok pre zmeškanie. Tam nič také nie je. A neprichádza do úvahy, aby zrazu súd povedal, že síce to nemám vôbec jasne napísané v dôvodoch odvolania, ale že zrazu povie: „No v tomto prípade by to tak nemohlo byť.“ Nemôžeme nechať taký voľný priestor na rozhodovanie odvolacieho súdu, že vlastne... Nič také nie je. A neprichádza do úvahy, aby zrazu súd povedal, že síce to nemám vôbec jasne napísané v dôvodoch odvolania, ale že zrazu povie: „No v tomto prípade by to tak nemohlo byť.“ Nemôžeme nechať taký voľný priestor na rozhodovanie odvolacieho súdu, že vlastne zákon mu nehovorí tomu súdu, že by to nemal vydať a zrazu odvolací súd povie, že podľa mňa tú voľnú úvahu si nemal, lebo zákon hovorí: môžeš. Bez brehu, môžeš. Absolútne žiaden limit, absolútne žiaden. Naozaj to tak je. Takže, ak si myslíte, že touto zmenou zákona ste naozaj zúžili ten priestor a nie je možné to vydať na žalobu na ochranu osobnosti, na nejakú žalobu na nemajetkovú ujmu a že nebudete musieť zaplatiť nejakú nemajetkovú ujmu, 100 000, 10 000, milión, nie je to pravda. Kľudne súd vám môže takýto rozsudok vydať. To len, aby sme v tomto vzájomne si tu boli jasní. A to aj je moja výčitka. Ja si viem predstaviť naozaj legitímnu debatu o rozsudku pre zmeškanie. Pani poslankyňa. Asi budete ešte pokračovať dlhšie, že budem pokračovať potom. Lebo je 19:00. Vetu, áno, samozrejme. Áno, dobre. No, s ohľadom na to, že môže sa čokoľvek udiať, tak ja by som v rámci poslednej vety len povedala, že podávam dva pozmeňujúce návrhy. Jeden sa týka konkrétne čl. 1, že sa vypúšťa bod 2, bod 3, bod 4. Tie súvisia s rozsudkom pre zmeškanie. To znamená, navrhujem všetky body vypustiť, lebo nás nikam neposúvajú. Vytvárajú voľnú váhu na niečo, čo ani nie je zrejmé, ako by mal súd použiť a v zásade nič nemenia. A ďalej navrhujem vypustiť v čl. 1 bod 1, k čomu ešte určite chcem povedať, a ten súvisí s návrhom 15-dňovej lehoty pre súdy vo všetkých veciach, to znamená aj vtedy, keď sa rozhodne napríklad akýkoľvek účastník deň pred podaním pojednávania ospravedlniť, nepovie súdu prečo a súd, keď si to chce dožiadať, že prečo a nechce, aby mu zmaril pojednávanie, tak vlastne nedávame tomu žiadnu možnosť. Takže mám tu dva pozmeňujúce návrhy, trvám na nich, boli riadne zverejnené. A ako som uviedla jednotlivé časti, ktorých sa týkajú, tak na nich trvám a v krátkosti som ich takto predniesla. Ďakujem pekne a následne doplním svoje vyjadrenie. Ďakujem. Ďakujem, čiže ukončili sme túto rozpravu pani poslankyne Kolíkovej. Keď budeme pokračovať, o tomto…

Vážení páni poslanci, vážený pán minister. Naozaj, ja chcem oceniť na úvod môjho vystúpenia procesne, že aj som to spomenula včera, pán minister, že si vážim, že sú určité pravidlá v rámci rokovania. Vy ste jeden z ministrov, ktorý ich naozaj rešpektuje a sú veci, ktoré si vážime, že tak to je aj, že nielen to, že máme aj nejaký očný kontakt, že ste na mieste navrhovateľa, ale že aj vystúpite vecne k tomu, čo sa prediskutováva. Nemusíme na všetko mať rovnaký názor, ale v tom je nejaká kultúra a vyjadrujem k tomu rešpekt a chcem vám dať kredit a poďakovať za to. Lebo sa to miestami javí, ako keby to bolo vzácne. Takže my si to, my si to naozaj vážime. Teraz k samotnému návrhu. Samotný návrh, ktorý vlastne predkladáte, je návrhom, ktorý má priniesť transpozíciu európskej smernice a máte pravdu. V tej súvislosti, že to, čo vyžaduje samotná európska smernica, a to je zamedziť šikane tým sporom, ktoré prichádzajú zo zahraničia a súvisia s ochranou osôb, ktoré sa zapájajú do verejnej účasti. To znamená, môžu to byť rôzne mimovládne organizácie. Áno, potenciálne to môže byť aj novinár zo zahraničia, ktorý poukazuje na nejaký vážny spoločenský problém a ten, koho sa týka takéto poukazovanie problému, tak v tom, by som povedal, v tom napätí vzájomnom môže byť v slabšom postavení. A môže dôjsť k zneužitiu toho postavenia spôsobom, že sú podávané šikanózne žaloby, tie sú podávané na rôzne nemajetkové ujmy naozaj vo veľmi veľkých výškach a to môže naozaj mať za cieľ tú šikanu, aby dané osoby, ktoré sa zapájajú do toho verejného života, poukazujú na veci, ktoré by mohli pomôcť nejakej náprave a vyriešeniu nejakých spoločenských problémov, ale nemajú také silné finančné zázemie, že môžu byť od toho odrádzané. A že v konečnom dôsledku nemusia prehrať daný spor, danú nemajetkovú ujmu, ale už to, že ten spor začne a vytiahne na tej druhej strane, sú silní právni zástupcovia, že im hrozí vlastne úhrada nejakých vysokých takýchto nemajetkových újem, môže ich to samozrejme primerane vystrašiť. A aby sa veci diali vo verejnom záujme, tak je tu vlastne tlak aj v rámci toho európskeho priestoru, aby k takémuto zneužívaniu toho vlastne nerovného postavenia nedošlo, aby sa veci vo verejnom záujme vlastne riešili a nevytvárali sme na takúto šikanu priestor. Súčasne aj v rámci toho európskeho priestoru vy sám viete, že vlastne samotná Európska komisia odporúča, aby dané krajiny to neriešili iba pri takýchto žalobách zo zahraničia, ale že v rámci toho verejného dobra je dobré, aby si to vyriešili Riešili a nevytvárali sme na takúto šikanu priestor. Súčasne aj v rámci toho európskeho priestoru, vy sám viete, že vlastne samotná Európska komisia odporúča, aby dané krajiny to neriešili iba pri takýchto žalobách zo zahraničia, ale že v rámci toho verejného dobra je dobré, aby si to vyriešili tie krajiny aj vnútroštátne. Bohužiaľ, na tej európskej úrovni nedošlo ku konsenzu, aby tá európska smernica znamenala vlastne dohodu, že tie všetky štáty nebudú to riešiť iba s ohľadom na podnety zo zahraničia, ktoré prichádzajú, ale že to majú riešiť aj na takéto podnety, ktoré by smerovali zvnútra. No. A to vlastne, samozrejme, na to tu poukazovala aj pani kolegyňa, že kľúčovo najviac takýchto šikanóznych žalôb bude, samozrejme, v domácom prostredí a súvisiacich veľmi pravdepodobne aj s domácou politikou, že sa to týka predstaviteľov nevládnych organizácií, ale aj novinárov. Nemusí sa vždy jednať o vydavateľa. To vám rozumiem, že vydavateľ silného, ak sa jedná o silné vydavateľstvo, môže mať silné právne zázemie a to tam priamo nemusí rovno dôjsť k tomu nerovnakému postaveniu, ale ak sa jedná o vydavateľstvo s menším finančným zázemím, o novinára, ktorý nemá silné zázemie a môže ísť o novinára na voľnej nohe, ktorý na veci poukazuje a môže poukazovať na problémy, ktoré sa týkajú či už developerov, alebo nakoniec aj politiky, kde proste nebude mať také finančné zázemie, aby takýmto žalobám bez nejakej naozaj vážnej obavy mohol čeliť. Takže to odporúčanie, aby sme si to vyriešili aj doma, je absolútne na mieste a zjavne tá právna úprava, ktorá bola prijímaná na Ministerstve spravodlivosti, tak bola s týmto cieľom, aby sme v tom verejnom dobre naozaj chránili to verejné dobro a nikoho sme neodrádzali doma na Slovensku, aby poukazoval na spoločenské problémy, aby sa nezneužívalo to právo voči nim. Zjavne v legislatívnom procese ste boli dovedení k tomu, aby ste to pozmenili a zúžili ste to iba na tú časť, ktorú vyžaduje európska smernica a už sme to nerozšírili na tie najčastejšie problémy, ktoré s tou šikanou tu máme. A ja si v tejto súvislosti dovolím upozorniť, že nesedí to, čo hovoríte, že to rieši čl. 5 Civilného sporového poriadku, lebo ten ste spomínali. Máte pravdu, že ten súvisí s takým základným pravidlom o zneužití vlastne tých prostriedkov v civilnom procese, lenže samotné toto ustanovenie hovorí, že vlastne treba hľadať v tom zákone tie nástroje a ten rozsah, ktorý na tú ochranu ten zákon dáva. No a na tieto prípady ten zákon veľmi tú ochranu nedáva. Tak ako to hovoríte sám v dôvodovej správe, máme už v rámci domáceho prostredia takúto ochranu pre pracovnoprávne spory, pre diskriminačné rôzne žaloby, ale pre oblasť ostatnej účasti, pre ľudí, ktorí vstupujú do verejného priestoru a poukazujú na takéto spoločenské problémy, osobitne na ľudí z nevládnych organizácií, vlastne nemáme takúto právnu úpravu. To tak jednoducho nie je. To znamená, áno, tu ste rezignovali na túto ochranu v domácom prostredí a rozhodli ste sa to riešiť iba pre tie cezhraničné spory, ktorých teda môže byť zúfalo málo, ak nie žiadne. Takže istým spôsobom ako celá tá právna úprava je zameraná na niečo, čo síce máme urobiť v tom európskom priestore, ale je otázne, či vôbec niekedy sa naozaj uplatní, a v tej oblasti, kde to fakt treba a pomohlo by nám to doma, tak tam ste na to rezignovali. Tak to je. Máte pravdu, že je to v súlade s európskou smernicou, ale rezignovali ste na to riešiť ochranu takýchto aktivistov, ľudí, ktorí sa zapájajú do toho verejného života, nemajú takúto silnú ochranu a takéto zázemie finančné. Na to ste rezignovali, na ich vlastne ochranu v ich slabšom postavení. Ale k tomu už povedala veľa aj kolegyňa predtým a tak, ako spomenula, predpokladám, že v tom je aj pozmeňujúci návrh kolegov z opozície, doplniť tam takúto právnu úpravu aj pre takéto vnútroštátne žaloby. Ja si dovolím, povedala som k tomu, o čom je ten kľúčovo samotný zákon, o ktorom vlastne teraz máme diskutovať, ale ako ste sa nám uviedli vo vašom úvodnom slove, tak týka sa ešte ďalšej veci, ktorá vyplynula z legislatívneho procesu, a to je na podnet Ministerstva vnútra upravuje zmena pravidiel v konaní pred súdom aj tzv. kontumačný rozsudok, rozsudok pre zmeškanie, a ja si dovolím k tomu povedať zopár slov. Čo je rozsudok pre zmeškanie, o ktorom hovoríme, že javí sa, že bol robený na podnet ministra vnútra, keďže sám má problém s rozsudkom pre zmeškanie. Prehral spor, má zaplatiť vysokú nemajetkovú ujmu vo výške viac ako 100 000. Treba si možno pripomenúť aj, s čím súvisel tento spor, súvisel s jeho výrokom smerom k vyšetrovateľom, ktorých, ja už si teraz nemám tu presne pred sebou ten výrok, ale súvisel s tým, že ich vlastne prirovnal k mafiánom, černákovcom, a pričom sa nejedná o osoby, ktoré by boli akokoľvek odsúdené a mohli by sme o nich hovoriť ako o zločincoch. To znamená, že ten výrok zjavne, aj bez toho, aby sme, ja si myslím, že mohli mať k tomu nejaké ďalšie zložité právne posúdenie, je zjavné, že hovoriť o niekom ako černákovcovi, zločincovi a nemať k tomu rozsudok o odsúdení, že to asi nesedí. Takže aj keby sme mali k tomu nejakú zložitejšiu, väčšiu dôkaznú situáciu v súdnom konaní, asi môžeme všetci predpokladať, ako by to asi dopadlo, keďže k dnešnému dňu žiadny rozsudok o vine zo zločinu vyšetrovateľov čurilovcov nemáme. Nemáme. Všetci o tom vieme, že nemáme. Všetci to sledujeme. A preto je zrejmé, že v danom čase, kedy taký výrok mal minister vnútra ako právnik ešte, treba povedať, že teda veľmi dobre vie asi aj posúdiť, čo hovorí právo a že asi nemôžem hovoriť o niekom, že je vinný a zločinec, keď nie je odsúdený, že asi tomuto veľmi dobre rozumie, skončil právnickú fakultu. Tak veľmi dobre vie, čo je to vina, čo je to nevina. Čo je to preukázaná vina, čo je to odsúdený, čo je to zločinec, mal takýto výrok. No a s ohľadom na tento výrok výsledkom je, že má za to zaplatiť nemajetkovú ujmu. Treba si povedať, že nie až takú vysokú, lebo sa jedná o skupinu vyšetrovateľov a na každého to vychádza, ja už si teraz presne nepamätám, ale 15 000 na jedného, to znamená, že tá suma sa vyšplhala, pretože tá skupina vyšetrovateľov je väčšia. Šiesti. Ďakujem veľmi pekne pánovi poslancovi. V tých detailoch, ale je to možno dôležité v tých detailoch, že ona, tá suma, sa javí teraz, že je veľmi veľká, ale vlastne, keď ideme bližšie a zistíme, o čom bol výrok a aký bol výsledok, že sa jednalo o šiestich vyšetrovateľov, každého 15 000, kto si trošku pozrieme rozhodovanie súdov v týchto veciach, kde je aj rozsiahle dokazovanie, tak môžeme dospieť naozaj veľmi ľahko k záveru, že vlastne tá výška vôbec nie je veľká. Vôbec nie veľká. A že mohol predpokladať pán minister, že takto to dopadne. A súčasne si možno povedať, že vlastne ako právnik asi veľmi dobre vie, ako také konanie prebieha a že toto by asi ten výsledok bol a jeho stratégia mohla byť: urobím všetko preto, aby som ten výsledok toho súdneho konania nikdy nemal. Lebo je právnik, je si vedomý toho výroku, vie, že odsúdení nie sú, vie, aká je judikatúra súdov, veľmi dobre vedel, toto by pravdepodobne takto dopadlo, keď budem komunikovať so súdom riadne a včas, veľmi rýchlo takýto rozsudok mať budem. Zaujalo ma to všetko. Osobitne ako minister, ktorý je zodpovedný za celú elektronizáciu, fakticky je pod ním takáto elektronizácia, ktorá súvisí s verejnou správou. Veľmi dobre vie, ako to funguje. Predpokladám, že keď sa rozhodol mať elektronickú schránku, urobil tak preto, že je pre neho lepšie, aby mu úrady doručovali do elektronickej schránky. Má to lepšie pod dohľadom, s tým súvisí celá elektronizácia. Ako keby mu to bolo doručované fyzicky poštou na miesto, kde sa nemusí vždy zdržiavať a naozaj tie lístočky sa môžu prípadne aj stratiť. Takže chcel mať nad tým dohľad. Vytvoril si elektronickú schránku. Tomu slúži ku cti. A možno predpokladať s ohľadom na tieto všetky skutočnosti, ktoré proste také sú. Minister vnútra, právnik, daný výrok, veľmi jasný, všetky súvislosti, že si možno myslel, že keď to nebudem otvárať, vidím, že mi niečo chodí, keď to aj videl, neurobil žiadny klik, aby to otvoril, že je to zo súdu, že to bude asi toto. Takže naozaj zvonku sa javí, že veľmi dobre vedel, čo mu chodí. Vyhýbal sa komunikácii so súdom. A myslel si, že to je tá najlepšia obhajoba a jeho riešenie strategické, že veď prieťahy na súdoch sú, bohvie kedy, ako, uvidíme. Zabudne sa, stratí sa. Ale tú prehru naozaj mohol čakať. Je to veľmi jednoduchý vlastne v tomto spor. A navyše ukazuje sa, že pri ňom ako pri osobe naozaj si nedáva pozor na tie výroky a naozaj povie hocičo hocikedy a je to zaujímavé a až naozaj nepochopiteľné, že ako právnik, ktorý si mohol uvedomiť všetky toho dôsledky. A teraz k tomu rozsudku pre zmeškanie a čo vlastne priniesol pán minister a zapracoval s ohľadom na podnet Ministerstva vnútra. Takže máme tu rozsudok pre zmeškanie, na základe ktorého už má platiť minister vnútra. Ministerstvo vnútra podá v rámci legislatívneho procesu návrh ministrovi spravodlivosti, ktorý rieši teda úplne niečo iné, ale je pravda, že v zákone o konaní pred súdom, kde sa nachádza aj právna úprava rozsudku pre zmeškanie. Je to pravda? Áno. Príležitosné okno. Prečo ho nevyužiť a neotvoriť aj ustanovenia k rozsudku pre zmeškanie. V tomto prípade úplne sedí, čo hovorí minister spravodlivosti, právna úprava, ktorú navrhuje a týka sa rozsudku pre zmeškanie, priamo neumožňuje nejaký nový opravný prostriedok pre ministra vnútra. To je pravda. To je pravda. Pravdou ale súčasne je, že vytvára ako keby nejaké argumentárium. Právna úprava nebola dobrá. Treba ju zmeniť. Sú tu v neistote osoby, ktoré môžu byť v súdnom spore a majú elektronickú schránku. A to si dovolím povedať, že tento základ nesedí a poviem aj z akých dôvodov a s ohľadom aj na to, čo povedal pán minister, som ho počúvala, že k čomu má vlastne dospieť tá zmena právnej úpravy, ktorá je vlastne pomerne jednoduchá, lebo vlastne tam, kde sa má vydať rozsudok pre zmeškanie a sú stanovené podmienky pre súd, že keď sú tie podmienky splnené, v zásade to znamená, že riadne a včas, či žalobca, či žalovaný, je upovedomený o tom, že je pojednávanie, nepríde, je poučený, keď nepríde, vlastne nebude takýmto spôsobom spolupracovať so súdom, môže dostať rozsudok pre zmeškanie, takéto poučenie dostane, on sa nedostaví, neospravedlní sa, zjednodušujem to, ale vytvára tým vlastne predpoklad, že môže byť vydaný rozsudok pre zmeškanie. Pán minister nevstupuje do tých podmienok, kedy sa môže vydať rozsudok pre zmeškanie. Pán minister svojím vstupom nevstupuje ani neupravuje to, pre aké prípady a žaloby možno vydať rozsudok pre zmeškanie. To sa nijako nemení. Hovorí vlastne len to, že tam, kde súd mal vydať rozsudok pre zmeškanie, mení sa na môže. Takže dáva súdu voľnú úvahu. Nemusíš. Ale môžeš. Tie isté podmienky, len zrazu tu máme voľnú úvahu pre súd. Môžeš. My súdu nehovoríme, keď dostaneš žalobu na ochranu osobnosti, nemal by si vydať rozsudok pre zmeškanie, lebo to tam nie je. To sa vôbec nemení. Bolo by absolútne legitímne, keby minister spravodlivosti prišiel a povedal by: „Myslím si, že v žalobách na ochranu osobnosti by nemal byť rozsudok pre zmeškanie.“ Nakoniec to tu často je povedané. Sú prípady, kde by to tak nemalo byť. Viem si predstaviť debatu, od určitej sumy to nie je na mieste, ale to sa tam nemení. To sa nemení. V tom nie je žiadna zmena. A ja som vyzvala viackrát aj pána ministra, že by som rada videla nejakú analýzu ohľadom počtu rozsudkov, ktoré boli vydané, v akých veciach, v akých veciach sa ľudia odvolali, žiadali zrušiť rozsudok, čoho sa týkali, v čom spočívali námietky. Nič také neexistuje. Dozvediem sa na výbore, že teda nejaká analýza je, ale asi to vyzerá len v slovnej podobe. Lebo sme ju nikdy nevideli. Len sa o nej hovorí, nič tam nebolo ukázané. Ja sa domnievam, že ak vstúpiť vlastne do tohto priestoru, naozaj nejaké vyhodnotenie dát by bolo na mieste. Asi to, že pán minister vnútra si neotvoril elektronickú schránku, by nemalo byť dôvodom pre takúto zmenu pravidiel. A môže byť všelijaká skutočnosť dôvodom na nejakú zmenu. Ale by mala byť naozaj zrozumiteľná. Takže ak teraz vo verejnom priestore je tu debata, že keď je tu nejaká žaloba na nemajetkovú ujmu, nie je na mieste, aby súd vydal v tom prípade rozsudok pre zmeškanie. Tak tu nie je taká zmena, ktorá by to neumožnila. Nie je. Rovnaká aj teraz, keď niekto dá žalobu na ochranu osobnosti, na nemajetkovú ujmu, nech sa páči, aj milión. Môže byť kľudne vydaný rozsudok pre zmeškanie. V tom nie je absolútne žiadna zmena. Takže darmo tu zaznievajú argumenty. V takýchto prípadoch by to tak asi nemalo byť. Súd to kľudne môže vydať. Súdu vôbec nie je povedané, že toto sú tie prípady, kedy by to nebolo vhodné. Dokonca ani v odvolacích dôvodoch, kedy by vlastne ten, kto by namietal, že podľa mňa v tomto prípade ste mi to nemali vydať, lebo je to vysoká suma a žaloba na ochranu osobnosti. Tu by mala byť nejaká dôkazná situácia. Tu by to malo byť predsa preukázané. Tu predsa vôbec nie je taká situácia, v ktorej bolo vhodné vydať rozsudok pre zmeškanie. Tie odvolacie dôvody sa nijako nemenia. Súd bude len riešiť, či boli splnené podmienky na vydanie rozsudku, teda bolo to riadne doručené, bol riadne poučený, ale vôbec nie to, či toto je prípad vhodný na rozsudok pre zmeškanie. Tam nič také nie je. A neprichádza do úvahy, aby zrazu súd povedal, že síce to nemám vôbec jasne napísané v dôvodoch odvolania, ale že zrazu povie: „No v tomto prípade by to tak nemohlo byť.“ Nemôžeme nechať taký voľný priestor na rozhodovanie odvolacieho súdu, že vlastne... Nič také nie je. A neprichádza do úvahy, aby zrazu súd povedal, že síce to nemám vôbec jasne napísané v dôvodoch odvolania, ale že zrazu povie: „No v tomto prípade by to tak nemohlo byť.“ Nemôžeme nechať taký voľný priestor na rozhodovanie odvolacieho súdu, že vlastne zákon mu nehovorí tomu súdu, že by to nemal vydať a zrazu odvolací súd povie, že podľa mňa tú voľnú úvahu si nemal, lebo zákon hovorí: môžeš. Bez brehu, môžeš. Absolútne žiaden limit, absolútne žiaden. Naozaj to tak je. Takže, ak si myslíte, že touto zmenou zákona ste naozaj zúžili ten priestor a nie je možné to vydať na žalobu na ochranu osobnosti, na nejakú žalobu na nemajetkovú ujmu a že nebudete musieť zaplatiť nejakú nemajetkovú ujmu, 100 000, 10 000, milión, nie je to pravda. Kľudne súd vám môže takýto rozsudok vydať. To len, aby sme v tomto vzájomne si tu boli jasní. A to aj je moja výčitka. Ja si viem predstaviť naozaj legitímnu debatu o rozsudku pre zmeškanie. Pani poslankyňa. Asi budete ešte pokračovať dlhšie, že budem pokračovať potom. Lebo je 19:00. Vetu, áno, samozrejme. Áno, dobre. No, s ohľadom na to, že môže sa čokoľvek udiať, tak ja by som v rámci poslednej vety len povedala, že podávam dva pozmeňujúce návrhy. Jeden sa týka konkrétne čl. 1, že sa vypúšťa bod 2, bod 3, bod 4. Tie súvisia s rozsudkom pre zmeškanie. To znamená, navrhujem všetky body vypustiť, lebo nás nikam neposúvajú. Vytvárajú voľnú váhu na niečo, čo ani nie je zrejmé, ako by mal súd použiť a v zásade nič nemenia. A ďalej navrhujem vypustiť v čl. 1 bod 1, k čomu ešte určite chcem povedať, a ten súvisí s návrhom 15-dňovej lehoty pre súdy vo všetkých veciach, to znamená aj vtedy, keď sa rozhodne napríklad akýkoľvek účastník deň pred podaním pojednávania ospravedlniť, nepovie súdu prečo a súd, keď si to chce dožiadať, že prečo a nechce, aby mu zmaril pojednávanie, tak vlastne nedávame tomu žiadnu možnosť. Takže mám tu dva pozmeňujúce návrhy, trvám na nich, boli riadne zverejnené. A ako som uviedla jednotlivé časti, ktorých sa týkajú, tak na nich trvám a v krátkosti som ich takto predniesla. Ďakujem pekne a následne doplním svoje vyjadrenie. Ďakujem. Ďakujem, čiže ukončili sme túto rozpravu pani poslankyne Kolíkovej. Keď budeme pokračovať, o tomto…

Veľmi pekne, pán poslanec. Bolo by fajn, keby ste sa venovali naozaj tomu, o čom je tento bod programu, najmä ako spravodajca, aby ste mohli na to myslieť. Ale zjavne nemáte čo povedať k bodu programu a niečo vecné, tak urážate a klamete. A je to za hranicou, ja sa domnievam, toho, čo je určite, čo ste, čo ste si vy schválili ako etický kódex poslanca. Lebo jedna vec je to, že máme tu nejakú imunitu. To znamená, môžeme tu povedať čokoľvek. No ale potom tu máme príslušný disciplinárny výbor, na ktorý sa môžeme obrátiť a ja sa určite obrátim. Jednak ste ma tu označili za hyenu, teraz ste tu povedali kopec klamstiev. A to ja si myslím, že už je naozaj za hranicou. Že jedna vec je samozrejme občianskoprávna imunita, trestnoprávna imunita. A to je v poriadku, že tu naozaj každý môže povedať čokoľvek. Patrí to k slobode prejavu a k demokracii a k tomu, aby sme sa tu cítili slobodne povedať čokoľvek. Ale neznamená to, že tu môžeme klamať, urážať, hrubo niekoho označovať, hrubo o ňom klamať, že je tu pomaly zločinec, že je korupčník a rozprávať osobitne o mne takéto klamstvá, čo vy tu rozprávate. Takže podľa mňa je to hrubo za hranou a ja sa určite obrátim na príslušný výbor, aby sa tým zaoberal a som zvedavá potom, aký imidž tu bude mať vládna koalícia a či imidž bude rovnaký alebo či je iný, ak sa jedná o opozičných poslancov a voči nim sa správa tak, že ich návrhmi sa nevenuje, alebo to bude naopak tak, že možno uvidím, že ten imidž je teda rovnaký a ideme si tu stanoviť nejaké štandardy. Lebo nejaké štandardy by sme tu mali mať. A ak vládni poslanci rozprávajú, že ich chceme, no tak ja dám tú príležitosť, aby ste mi ukázali, aké tie štandardy je naozaj na mieste tu mať, lebo nie je v poriadku, ak tu niekto vystupuje a naozaj o niekom tu takéto klamstvá rozpráva. A vy, pán poslanec Bartek, už naozaj prekračujete hrubo túto hranicu a ja dám šancu, aby sme to zastavili.

Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyňa. Považujem naozaj za výsmech, kedy v čase, kedy máme riešiť úplne iné problémy Slovenska, sme tu riešili, že či prezident bude alebo nebude sobášiť niekoho, alebo minister, ktorý má teda naozaj kopec iných povinností. Toto určite nikdy nebol návrh SaS, tomu neverím. A preto ani nemôžeme podporiť takýto návrh, ale je zjavné, že táto vládna koalícia je ochotná a pripravená sem doniesť hocičo, čo ju polepí dokopy. Rovnako ako to hanebné zrušenie rokovacieho dňa v pondelok a dúfam, že k tomu vystúpi pán podpredseda parlamentu a verím, že nehlasoval za zrušenie tohto dňa, lebo to bolo zjavne v konflikte záujmov, lebo pán podpredseda by mal povedať, že v pondelok bude sa prednášať obžaloba v kauze Očistec a zjavne je v konflikte záujmov a ak zrušil takýto rokovací deň, je to naozaj hanba, aby nám tu nejaká obžaloba ovplyvňovala, či sa v nejaký deň rokuje alebo nie, lebo minister spravodlivosti tu čaká už nejaký ten deň, aby sa rokovalo o Občianskom zákone a určite aj na jeho prospech, aby sme mali ďalší rokovací deň, aby sme dôležité zákony tu mohli o nich rokovať. Tak keď je zrejmé, že ich nestíhame v čase, tak nie je v záujme Slovenskej republiky, aby sme rušili rokovací deň, ako inak sa dá tomu chápať, ako tomu, že kvôli obžalobe, ktorá sa má čítať v pondelok, sme tu zrušili rokovací deň a to je hanba.

Akého interpreta si vybral minister vnútra na program prevencie tzv. roadshow. A ja si myslím, že je to veľmi dôležité, tieto názorné ukážky, aby sme to naozaj názorne videli a si to každý vedel predstaviť, pretože táto roadshow naozaj ukazuje, že minister vnútra nemal cieľ urobiť dobrý preventívny program pre deti, lebo keby mal takýto cieľ, tak by to určite robil potom s učiteľmi a strednými školami a asi by chcel od nich k tomu nejaké vyjadrenie. A keď Slovenská komora učiteľov, ktorá teda združuje okolo 3500 učiteľov na Slovensku, k tomu dala jasné stanovisko, že neodporúča školám, aby sa zapojili do tohto preventívneho programu, že ho vlastne považuje za zlý, vlastne nebezpečný pre deti, pre žiakov, tak namiesto toho, aby sa zamyslel pán minister, tak začal útočiť na túto Slovenskú komoru učiteľov, že je určite politická a že združuje troch alebo piatich učiteľov, no združuje nejaké tie tisícky tých učiteľov. Myslím si, že toto je dôležité zobrať na zreteľ, že okrem všetkých káuz, ktoré má za sebou táto vláda, počnúc hanebnou novelou trestných kódexov. Ako môže mať vôbec občan Slovenska dôveru, že táto vláda bude robiť nejaký preventívny program, aby sa tu predchádzalo zločinnosti. To je podľa mňa prvá otázka, že vôbec ako sa dá tomu uveriť, že úprimne táto vláda chce bojovať proti zločinnosti, keď prvé, čo urobila, tak zastavila trestné konania svojim vlastným ľuďom. Takže bojovať proti zločinnosti, ale teda prosím nie ohľadom zločinnosti tých našich kamarátov, tak tých by sme mali z toho vynechať. A potom tých našich kamarátov ešte dáme do takýchto pokutných preventívnych programov, čo teda naozaj je skôr pre deti nebezpečné. A ja musím pripomenúť ešte aj obecné práce, možno nám k tomu niečo povie pani Érska, hospodárstva, pre deti, s ktorými sa ráta v zákone o priestupkoch. Pani poslankyňa, náš.