Videokanál poslanca

Poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vyššie uvediem prečo, ale dovolím si hneď na úvod povedať môj základný návrh, a to je vrátiť Občiansky zákonník na dopracovanie. Súčasne v druhej vete hovorím, že vyjadrujem poďakovanie naozaj za to, že pán minister pokračoval na prácach na rekodifikácii Občianskeho zákonníka a aj ja sama vidím v tom výsledku, ktorý priniesol do parlamentu, že naozaj aj práce, ktoré sa robili za môjho pôsobenia, nakoniec na prácach, na ktorých sa pokračovalo aj za ministra Karasa, aj za ministerky Dubovcovej, tak vidím, že sú tu zapracované. Povedala by som, to, čo bolo urobené v tom čase, respektíve rozpracované. Tu som našla, objavili sa. Za to ďakujem. To znamená, je dôležité, že ten čas naozaj sa využil, pracuje sa na tom. Síce sa obmenila komisia, s niektorými ľuďmi sa pracovalo ďalej. Ale vidím, že proste tie myšlienky, ktoré, ktoré aj my sme rozvíjali ďalej. My sme pracovali samozrejme s tým materiálom, ktorý sme si my našli na Ministerstve spravodlivosti. Došlo k niektorým obmenám. A komisia Síce sa obmenila komisia, s niektorými ľuďmi sa pracovalo ďalej. Ale vidím, že proste tie myšlienky, ktoré, ktoré aj my sme rozvíjali ďalej. My sme pracovali samozrejme s tým materiálom, ktorý sme si my našli na Ministerstve spravodlivosti. Došlo k niektorým obmenám v komisii a ja aj poviem aj k tomu procesu, ako som sa k tomu postavila ja a prečo. A prečo považujem tento materiál za nedokončený a v niečom vlastne aj nebezpečný, pretože je tam množstvo veľmi, veľmi pekných myšlienok. Je to naozaj materiál, ktorý je hodné si prečítať aj s dôvodovou správou. Je potrebné mať na to čas a treba dokončiť tie myšlienky. Mnoho z tých myšlienok nemá vlastne v tomto momente jasno, ako naozaj sa uplatnia. Osobitne voči podnikateľskému sektoru. Ja vás rovno upriamim, pretože text Občianskeho zákonníka je obrovský aj s dôvodovou správou. A ja by som povedala, že vôbec Občiansky zákonník po ústave, ja sa domnievam, že je to vlastne najdôležitejší zákon, ktorý máme. Najdôležitejší zákon v našom právnom poriadku. Naozaj po ústave a vlastne takto možno aj predpokladať, že každý by si mal prečítať ústavu a mal by si prečítať Občiansky zákonník, v ktorom vlastne nájde všetko. A preto nie náhodou očakávame, že tam bude všetko, čo sa týka, odkedy máme spôsobilosť. Aj aká je ochrana naša základná, ako je to so svojprávnosťou, spôsobilosťou na právne úkony. Očakáva sa, že tu bude časť k rodinnému právu. Všetky rodinné vzťahy, že tu budú upravené. To nakoniec bola ambícia aj pána ministra. Keď si pozriete materiál, jeho samotný aj so šéfom rekodifikačnej komisie, jednoznačne rodinné právo malo byť súčasťou Občianskeho zákonníka. A tak aj išlo do pripomienkového procesu v septembri. To, že tu nie je, je zjavne preto, lebo bolo potrebné viac diskusie, na čo nie je čas, pretože cieľom je mať Občiansky zákonník. Preto v tomto momente Občiansky zákonník, tak ako ho vidíme, je to naozaj rozsiahly materiál. Toto je iba paragrafové znenie. Neviem, kto z vás si naozaj pozrel celý ten zákon. Je to obrovský zákon, obrovský. Toto, čo mám v rukách, je to obojstranná tlač. Len text zákona. Len text zákona. Má 2000 paragrafov. Dôvodová správa je podobný materiál. Kto z vás si to čítal? Ja nehovorím, že všetci, všetci, všetci poslanci si čítajú všetky zákony, ale aj keby ste to chceli prečítať, nemali ste čas sa s tým oboznámiť. Pretože čas, ktorý tu bol od 6. mája, kedy vlastne sme vedeli, aký je materiál, kedy bol schválený, nie je naozaj v možnostiach poslancov, aby sa s tým riadne oboznámili. Ku cti pána ministra slúži, že urobil viaceré možnosti na stretnutia. Ale na stretnutí by sme aspoň v nejakej miere mali prísť informovaní nielen o tom, že vypočujeme si to, čo nám povedia. Ale ten čas sme absolútne nemali. Keby sme si začali čítať text v momente, kedy bol schválený na vláde, každý deň ste si mali prečítať okolo 100 paragrafov s príslušnou dôvodovou správou. Znamená v podstate sa nevenovať ničomu inému. To je nemožné. A súčasne poukazujem na to, že je to kľúčový zákon v krajine. Kľúčový zákon v krajine. Kľúčový zákon. Nenáhodou Napoleón, ktorému sa podarilo presadiť Občiansky zákonník vo Francúzsku, mal za to, že jeho najväčšie víťazstvo je, že presadil Občiansky zákonník vo Francúzsku, a nie tak, že všetky boje a bitky, v ktorých zvíťazil, ale Občiansky zákonník, Code civil, ktorý sa mu podarilo presadiť, že to je obrovská vec. To je naozaj obrovská vec. To je obrovská vec. Ja len si dovolím teraz mať takýto úvod len na to možno, čo ja vnímam z môjho pohľadu, tú závažnosť vlastne toho, čo tu máme na stole a o čom sa teraz rozprávame. Je naozaj absolútna neúcta k zákonníku, Občianskemu zákonníku, k tomuto kľúčovému kódexu, aby sme sa tu rozprávali v tej najkratšej rozprave. A to už nehovorím o tom, že pán minister má mať 40 minút. Veď ako, to je naozaj výsmech. To znamená, že my sa tu o tom nechceme rozprávať. Že my sa o tom nepotrebujeme rozprávať. To znamená, prvé čítanie je absolútna formalita, ktorá ide len o to, aby vlak išiel ďalej. Takže nie je tu vôbec priestor na to, aby sme tu diskutovali, lebo kto iný vlastne nám povie, čo v tom Občianskom zákonníku môžeme nájsť a čo nie, je minister spravodlivosti. Osobitne minister spravodlivosti by mal vysvetliť, prečo sa vypustila časť k rodinnému právu. Prečo sa vypustila časť k rodinnému právu? Ja sa domnievam, že absolútne neobstojí, že by k tomu bola potrebná ešte nejaká diskusia. Sám veľmi dobre vie, že v Občianskom zákonníku rodinné právo má byť. Vychádza predsa z legislatívneho zámeru, kde sa s tým ráta, na ktorý sa nakoniec sám odvoláva, že jednoducho zákon o rodine sa nám celý presunie do Občianskeho zákonníka. Že nebudeme predsa vytvárať v modernej dobe zákon, ktorý má upraviť všetky naše vzťahy, ktoré si človek prečíta, keď už je schopný spôsobilý čítať, aby sa dozvedel, aké pravidlá na neho platia v krajine, že sa tam nič nedozvie o rodine. Že sa tam vlastne naozaj dozvie sa tam o manželstve a o vlastníctve manželov, ktoré sa mení. Ja k tomu poviem viac, čo tiež považujem veci narýchlo, pekné myšlienky nedotiahnuté, ale nedozvie sa tam to, čo si nájdeme v zákone o rodine k deťom, k výživnému, k opatrovníctvu, to tu nemáme. A to by tam samozrejme malo byť. Ja som si dovolila doniesť na ukážku Občiansky zákonník Českej republiky. A naozaj každému, kto sa o to trošku zaujíma, z roku 2012. Si to môžete prelistovať, aby ste videli, ako k tomu pristúpili kolegovia v Českej republike. Tiež to trvalo nejaký ten rok, ale samozrejme rodinné právo tu má svoje čestné miesto. To znamená, že my, keď teraz ideme prijímať Občiansky zákonník, kde to rodinné právo nebude, tak je zrejmé, že to, čo z neho raz bude, je, že tam pribudne časť o rodine a bude to a, b, c, d, e, f. A už teraz vieme, že z toho bude zákon vlastne, ktorý nebude z tohto pohľadu zrozumiteľný na prvý pohľad a jasne predvídateľný. Jasne, že sa v ňom budeme vedieť vyznať, pretože mal by to byť zákon, pri ktorom máme ambíciu, že si ho naozaj prečíta každý. Že si ho prečíta každý. Pretože je to dôležité, aby sme predsa vedeli právo a osobitne ten zákon, ktorý je pre ľudí kľúčový. Tento Občiansky zákonník som si priniesla aj preto, kde chcem poukázať na ďalšiu vec, na ktorú nerezignovali v Českej republike. A ja vás upozorňujem na ňu osobitne, aby ste si naozaj pozreli časť v doložke vplyvov. Aby ste si pozreli, čo povedala komisia pre posudzovanie vplyvov k podnikateľskému sektoru. Aký bude mať dopad na podnikateľský sektor. Urobte si vyhodnotenie sami, pán minister krúti hlavou. Ja budem rada, keď sa vyjadrí. Pretože to, čo tu hovorí vlastne samotná komisia pri Ministerstve hospodárstva, hovorí vlastne jasne, že jednak to, čo nenašla v doložke vplyvov, je vyhodnotenie dopadu Občianskeho zákonníka na podnikateľský sektor. Že vlastne ani sa s tým neunúvalo Ministerstvo spravodlivosti, aby k tomu dalo nejaký komentár. Môžeme sa baviť o tom, že je to rozsiahle, že je to ťažko kvantifikovať. Samotná komisia sama hovorí, že určite sa to nejako kvantifikovať dá. Pretože ten dopad bude obrovský. Osobitne upozorňuje na to, že musí tu byť čas pre podnikateľov, aby sa pripravili na novú právnu úpravu. Aby si pripravili, ako treba zmeniť vnútorné predpisy, čo to pre nich bude znamenať. A to je ďalšia vec, čo vidím ako vážny problém. Takže ja vyjadrujem vďaku pánovi ministrovi, že časť k takzvaným právnickým osobám sa objavila v novom Občianskom zákonníku, ktorá sa vypracovala ešte za môjho vedenia, lenže tá bola urobená ako košieľka, kde sa objavia aj nové formy pre obchodné spoločnosti. A to, čo nájdete v Občianskom zákonníku v Českej republike, samozrejme, že nájdete aj časť, ktorá je prepracovaná k podnikateľskému prostrediu. Napríklad nájdete tu rodinný podnik, na ktorý sme úplne rezignovali v Občianskom zákonníku. Zverenecké fondy, súkromné zverenecké fondy. Dopyt v Slovenskej republike je obrovský. Chýba v Občianskom zákonníku. Jednoducho na podnikateľský sektor sa tu vôbec, ale že vôbec nemyslí. A to už nehovorím to, že sa tu rezignovalo na to, že Občiansky zákonník má ísť ruka v ruke so zákonom o obchodných spoločnostiach. Takisto ako je k tomu legislatívny zámer. A tak pracovala samozrejme aj rekodifikačná komisia pod mojím vedením. Že tak, ako bude pripravený Občiansky zákonník, bude zákon o obchodných spoločnostiach. To znamená, celý podnikateľský sektor bude vedieť, čo ho čaká, keď sa prijme Občiansky zákonník, aký to bude mať na neho dopad vlastne v tom podnikateľskom sektore. Pretože nie všetky ustanovenia, ktoré sú teraz stanovené v Občianskom zákonníku, je na mieste, aby sa takto uplatnili aj v tom obchodnom svete. A to pán minister veľmi dobre vie. Že vlastne od momentu, kedy bude schválený zákon, predpokladá na jeseň, tak naozaj v záchvatnom tempe sa musia spustiť práce na tom, aby sa upravili všetky predpisy. Osobitne tie, ktoré sa týkajú obchodného sektoru, podnikateľského sektoru, aby sa upravili vzťahy, na ktoré proste nemôže takto dopadnúť všeobecná úprava v Občianskom zákonníku. To veľmi dobre vie a nie je to pripravené. To znamená, podnikateľský sektor teraz naozaj nevie vlastne, aká bude tá právna úprava. Nebude to vedieť ani v septembri, keď sa schváli Občiansky zákonník, pretože táto právna úprava tu proste absentuje. A to už nehovorím, že vlastne ten moderný Občiansky zákonník mal priniesť to, po čom jednoducho ten podnikateľský sektor volal, rodinný podnik. Ja preto som aj doniesla aj to § 700 v Občianskom zákonníku v Českej republike, ktorý je naozaj veľmi inšpiratívny. Ja to skúsim aj trošku vysvetliť, aby som skúsila vysvetliť to, čo ja považujem naozaj za vážny problém. Máme tu predsa rodinné podniky, kde pracujú starí rodičia, rodičia, deti alebo teda vnuci. Tri línie. Tak presne s nimi ráta Občiansky zákon v Českej republike. Jednoducho tie vzťahy, ktoré sú v tom rodinnom podniku, sú špecifické. Deti, vnuci, rodičia, všetci do toho vkladajú, dá sa povedať, oveľa viac ako to, že je to nejaký zamestnanecký pomer. A keď sa zrazu stane, že vlastne ten, kto ovláda tú spoločnosť v rámci tej rodiny, proste jednoducho jedného dňa sa rozhodne, že to celé predá, dá to celé preč, tak sa predsa má myslieť aj na tých členov rodiny, ktorí tam vložili všetko. A na to presne myslí ten rodinný podnik. A také rodinné podniky tu máme. A to bola aj naša ambícia. Jednoducho mať zákon o obchodných spoločnostiach, reflektovať to v tej celej právnej úprave v Občianskom zákonníku, myslieť na rodinné podniky, pretože to súvisí samozrejme aj s dobrými mravmi. To je to jednoduchá právna úprava, ale treba na to myslieť. Takže my už teraz vieme, že prijímame vlastne právnu úpravu, kde sa na to nemyslíme a ja nerozumiem prečo. Ja nerozumiem prečo. A to ani nehovorím o tom, že sme tu vlastne v nejakom momente našej spoločnosti, kedy riešime ekonomický rast. Chceme proste, aby ten podnikateľský sektor osobitne sa vzchopil, aby sme ho motivovali, aby sa mu dobre darilo a nám tu chýbajú k tomu... Vlastne máme tu obrovskú príležitosť na to myslieť a nemyslíme na to. A pre mňa je to nepochopiteľné. Lenže je tu chvat. Niečo rýchlo prijať namiesto toho, aby to bolo dobré. Zverenecké fondy, ktoré by mali byť aj na súkromný účel, rovnako bol obrovský dopyt, obrovský dopyt na Slovensku, aby sme ho prijali. Na tom sa rovnako pracovalo. Rovnako tu chýba. Rovnako tu chýba, jednoducho tu sa úplne zabudlo vlastne na celý tento podnikateľský segment. A to ani nehovorím, ja budem hovoriť aj viac aj k obsahu, to, čo tu je, či sa myslelo alebo nemyslelo na malých a stredných podnikateľov. A ako sú alebo nie sú zohľadnené vlastne ich postavenie aj v tom nastavení, tak ako je v Občianskom zákonníku. Takže naozaj, ja každému, kto chce, si pozrieť, k čomu sa dopracovali naši kolegovia v Českej republike, tak som ho preto doniesla so sebou z roku 2012. Takže, keď to tak zhodnotím, mojou najväčšou výtkou smerom k tomu obchodnému svetu naozaj je, že máme na stole Občiansky zákonník, ale podnikateľské prostredie sme úplne z toho vynechali. A pritom Občiansky zákonník naozaj je všeobecný základný predpis pre tzv. súkromnoprávne vzťahy, nielen pre každého človeka a pre jeho rodinu, rodinu tu nemáme, na to sme tiež rezignovali. To je obrovská výtka. Proste do Občianskeho zákonníka patrí rodinné právo. A rovnako sme rezignovali na celú časť, ktorá súvisí, ako som už povedala, s tými obchodnými spoločnosťami. To je niečo, čo podľa mňa sa nedá ospravedlniť. Pretože tie súkromnoprávne vzťahy prerušujeme. Dobre, prerušujem aj vystúpenie. Vidím, kolegovia, že sa schádzate. A ja budem potom pokračovať. Áno, keďže sa blíži 11:00, hlasovací.

Poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vyššie uvediem prečo, ale dovolím si hneď na úvod povedať môj základný návrh, a to je vrátiť Občiansky zákonník na dopracovanie. Súčasne v druhej vete hovorím, že vyjadrujem poďakovanie naozaj za to, že pán minister pokračoval na prácach na rekodifikácii Občianskeho zákonníka a aj ja sama vidím v tom výsledku, ktorý priniesol do parlamentu, že naozaj aj práce, ktoré sa robili za môjho pôsobenia, nakoniec na prácach, na ktorých sa pokračovalo aj za ministra Karasa, aj za ministerky Dubovcovej, tak vidím, že sú tu zapracované. Povedala by som, to, čo bolo urobené v tom čase, respektíve rozpracované. Tu som našla, objavili sa. Za to ďakujem. To znamená, je dôležité, že ten čas naozaj sa využil, pracuje sa na tom. Síce sa obmenila komisia, s niektorými ľuďmi sa pracovalo ďalej. Ale vidím, že proste tie myšlienky, ktoré, ktoré aj my sme rozvíjali ďalej. My sme pracovali samozrejme s tým materiálom, ktorý sme si my našli na Ministerstve spravodlivosti. Došlo k niektorým obmenám. A komisia Síce sa obmenila komisia, s niektorými ľuďmi sa pracovalo ďalej. Ale vidím, že proste tie myšlienky, ktoré, ktoré aj my sme rozvíjali ďalej. My sme pracovali samozrejme s tým materiálom, ktorý sme si my našli na Ministerstve spravodlivosti. Došlo k niektorým obmenám v komisii a ja aj poviem aj k tomu procesu, ako som sa k tomu postavila ja a prečo. A prečo považujem tento materiál za nedokončený a v niečom vlastne aj nebezpečný, pretože je tam množstvo veľmi, veľmi pekných myšlienok. Je to naozaj materiál, ktorý je hodné si prečítať aj s dôvodovou správou. Je potrebné mať na to čas a treba dokončiť tie myšlienky. Mnoho z tých myšlienok nemá vlastne v tomto momente jasno, ako naozaj sa uplatnia. Osobitne voči podnikateľskému sektoru. Ja vás rovno upriamim, pretože text Občianskeho zákonníka je obrovský aj s dôvodovou správou. A ja by som povedala, že vôbec Občiansky zákonník po ústave, ja sa domnievam, že je to vlastne najdôležitejší zákon, ktorý máme. Najdôležitejší zákon v našom právnom poriadku. Naozaj po ústave a vlastne takto možno aj predpokladať, že každý by si mal prečítať ústavu a mal by si prečítať Občiansky zákonník, v ktorom vlastne nájde všetko. A preto nie náhodou očakávame, že tam bude všetko, čo sa týka, odkedy máme spôsobilosť. Aj aká je ochrana naša základná, ako je to so svojprávnosťou, spôsobilosťou na právne úkony. Očakáva sa, že tu bude časť k rodinnému právu. Všetky rodinné vzťahy, že tu budú upravené. To nakoniec bola ambícia aj pána ministra. Keď si pozriete materiál, jeho samotný aj so šéfom rekodifikačnej komisie, jednoznačne rodinné právo malo byť súčasťou Občianskeho zákonníka. A tak aj išlo do pripomienkového procesu v septembri. To, že tu nie je, je zjavne preto, lebo bolo potrebné viac diskusie, na čo nie je čas, pretože cieľom je mať Občiansky zákonník. Preto v tomto momente Občiansky zákonník, tak ako ho vidíme, je to naozaj rozsiahly materiál. Toto je iba paragrafové znenie. Neviem, kto z vás si naozaj pozrel celý ten zákon. Je to obrovský zákon, obrovský. Toto, čo mám v rukách, je to obojstranná tlač. Len text zákona. Len text zákona. Má 2000 paragrafov. Dôvodová správa je podobný materiál. Kto z vás si to čítal? Ja nehovorím, že všetci, všetci, všetci poslanci si čítajú všetky zákony, ale aj keby ste to chceli prečítať, nemali ste čas sa s tým oboznámiť. Pretože čas, ktorý tu bol od 6. mája, kedy vlastne sme vedeli, aký je materiál, kedy bol schválený, nie je naozaj v možnostiach poslancov, aby sa s tým riadne oboznámili. Ku cti pána ministra slúži, že urobil viaceré možnosti na stretnutia. Ale na stretnutí by sme aspoň v nejakej miere mali prísť informovaní nielen o tom, že vypočujeme si to, čo nám povedia. Ale ten čas sme absolútne nemali. Keby sme si začali čítať text v momente, kedy bol schválený na vláde, každý deň ste si mali prečítať okolo 100 paragrafov s príslušnou dôvodovou správou. Znamená v podstate sa nevenovať ničomu inému. To je nemožné. A súčasne poukazujem na to, že je to kľúčový zákon v krajine. Kľúčový zákon v krajine. Kľúčový zákon. Nenáhodou Napoleón, ktorému sa podarilo presadiť Občiansky zákonník vo Francúzsku, mal za to, že jeho najväčšie víťazstvo je, že presadil Občiansky zákonník vo Francúzsku, a nie tak, že všetky boje a bitky, v ktorých zvíťazil, ale Občiansky zákonník, Code civil, ktorý sa mu podarilo presadiť, že to je obrovská vec. To je naozaj obrovská vec. To je obrovská vec. Ja len si dovolím teraz mať takýto úvod len na to možno, čo ja vnímam z môjho pohľadu, tú závažnosť vlastne toho, čo tu máme na stole a o čom sa teraz rozprávame. Je naozaj absolútna neúcta k zákonníku, Občianskemu zákonníku, k tomuto kľúčovému kódexu, aby sme sa tu rozprávali v tej najkratšej rozprave. A to už nehovorím o tom, že pán minister má mať 40 minút. Veď ako, to je naozaj výsmech. To znamená, že my sa tu o tom nechceme rozprávať. Že my sa o tom nepotrebujeme rozprávať. To znamená, prvé čítanie je absolútna formalita, ktorá ide len o to, aby vlak išiel ďalej. Takže nie je tu vôbec priestor na to, aby sme tu diskutovali, lebo kto iný vlastne nám povie, čo v tom Občianskom zákonníku môžeme nájsť a čo nie, je minister spravodlivosti. Osobitne minister spravodlivosti by mal vysvetliť, prečo sa vypustila časť k rodinnému právu. Prečo sa vypustila časť k rodinnému právu? Ja sa domnievam, že absolútne neobstojí, že by k tomu bola potrebná ešte nejaká diskusia. Sám veľmi dobre vie, že v Občianskom zákonníku rodinné právo má byť. Vychádza predsa z legislatívneho zámeru, kde sa s tým ráta, na ktorý sa nakoniec sám odvoláva, že jednoducho zákon o rodine sa nám celý presunie do Občianskeho zákonníka. Že nebudeme predsa vytvárať v modernej dobe zákon, ktorý má upraviť všetky naše vzťahy, ktoré si človek prečíta, keď už je schopný spôsobilý čítať, aby sa dozvedel, aké pravidlá na neho platia v krajine, že sa tam nič nedozvie o rodine. Že sa tam vlastne naozaj dozvie sa tam o manželstve a o vlastníctve manželov, ktoré sa mení. Ja k tomu poviem viac, čo tiež považujem veci narýchlo, pekné myšlienky nedotiahnuté, ale nedozvie sa tam to, čo si nájdeme v zákone o rodine k deťom, k výživnému, k opatrovníctvu, to tu nemáme. A to by tam samozrejme malo byť. Ja som si dovolila doniesť na ukážku Občiansky zákonník Českej republiky. A naozaj každému, kto sa o to trošku zaujíma, z roku 2012. Si to môžete prelistovať, aby ste videli, ako k tomu pristúpili kolegovia v Českej republike. Tiež to trvalo nejaký ten rok, ale samozrejme rodinné právo tu má svoje čestné miesto. To znamená, že my, keď teraz ideme prijímať Občiansky zákonník, kde to rodinné právo nebude, tak je zrejmé, že to, čo z neho raz bude, je, že tam pribudne časť o rodine a bude to a, b, c, d, e, f. A už teraz vieme, že z toho bude zákon vlastne, ktorý nebude z tohto pohľadu zrozumiteľný na prvý pohľad a jasne predvídateľný. Jasne, že sa v ňom budeme vedieť vyznať, pretože mal by to byť zákon, pri ktorom máme ambíciu, že si ho naozaj prečíta každý. Že si ho prečíta každý. Pretože je to dôležité, aby sme predsa vedeli právo a osobitne ten zákon, ktorý je pre ľudí kľúčový. Tento Občiansky zákonník som si priniesla aj preto, kde chcem poukázať na ďalšiu vec, na ktorú nerezignovali v Českej republike. A ja vás upozorňujem na ňu osobitne, aby ste si naozaj pozreli časť v doložke vplyvov. Aby ste si pozreli, čo povedala komisia pre posudzovanie vplyvov k podnikateľskému sektoru. Aký bude mať dopad na podnikateľský sektor. Urobte si vyhodnotenie sami, pán minister krúti hlavou. Ja budem rada, keď sa vyjadrí. Pretože to, čo tu hovorí vlastne samotná komisia pri Ministerstve hospodárstva, hovorí vlastne jasne, že jednak to, čo nenašla v doložke vplyvov, je vyhodnotenie dopadu Občianskeho zákonníka na podnikateľský sektor. Že vlastne ani sa s tým neunúvalo Ministerstvo spravodlivosti, aby k tomu dalo nejaký komentár. Môžeme sa baviť o tom, že je to rozsiahle, že je to ťažko kvantifikovať. Samotná komisia sama hovorí, že určite sa to nejako kvantifikovať dá. Pretože ten dopad bude obrovský. Osobitne upozorňuje na to, že musí tu byť čas pre podnikateľov, aby sa pripravili na novú právnu úpravu. Aby si pripravili, ako treba zmeniť vnútorné predpisy, čo to pre nich bude znamenať. A to je ďalšia vec, čo vidím ako vážny problém. Takže ja vyjadrujem vďaku pánovi ministrovi, že časť k takzvaným právnickým osobám sa objavila v novom Občianskom zákonníku, ktorá sa vypracovala ešte za môjho vedenia, lenže tá bola urobená ako košieľka, kde sa objavia aj nové formy pre obchodné spoločnosti. A to, čo nájdete v Občianskom zákonníku v Českej republike, samozrejme, že nájdete aj časť, ktorá je prepracovaná k podnikateľskému prostrediu. Napríklad nájdete tu rodinný podnik, na ktorý sme úplne rezignovali v Občianskom zákonníku. Zverenecké fondy, súkromné zverenecké fondy. Dopyt v Slovenskej republike je obrovský. Chýba v Občianskom zákonníku. Jednoducho na podnikateľský sektor sa tu vôbec, ale že vôbec nemyslí. A to už nehovorím to, že sa tu rezignovalo na to, že Občiansky zákonník má ísť ruka v ruke so zákonom o obchodných spoločnostiach. Takisto ako je k tomu legislatívny zámer. A tak pracovala samozrejme aj rekodifikačná komisia pod mojím vedením. Že tak, ako bude pripravený Občiansky zákonník, bude zákon o obchodných spoločnostiach. To znamená, celý podnikateľský sektor bude vedieť, čo ho čaká, keď sa prijme Občiansky zákonník, aký to bude mať na neho dopad vlastne v tom podnikateľskom sektore. Pretože nie všetky ustanovenia, ktoré sú teraz stanovené v Občianskom zákonníku, je na mieste, aby sa takto uplatnili aj v tom obchodnom svete. A to pán minister veľmi dobre vie. Že vlastne od momentu, kedy bude schválený zákon, predpokladá na jeseň, tak naozaj v záchvatnom tempe sa musia spustiť práce na tom, aby sa upravili všetky predpisy. Osobitne tie, ktoré sa týkajú obchodného sektoru, podnikateľského sektoru, aby sa upravili vzťahy, na ktoré proste nemôže takto dopadnúť všeobecná úprava v Občianskom zákonníku. To veľmi dobre vie a nie je to pripravené. To znamená, podnikateľský sektor teraz naozaj nevie vlastne, aká bude tá právna úprava. Nebude to vedieť ani v septembri, keď sa schváli Občiansky zákonník, pretože táto právna úprava tu proste absentuje. A to už nehovorím, že vlastne ten moderný Občiansky zákonník mal priniesť to, po čom jednoducho ten podnikateľský sektor volal, rodinný podnik. Ja preto som aj doniesla aj to § 700 v Občianskom zákonníku v Českej republike, ktorý je naozaj veľmi inšpiratívny. Ja to skúsim aj trošku vysvetliť, aby som skúsila vysvetliť to, čo ja považujem naozaj za vážny problém. Máme tu predsa rodinné podniky, kde pracujú starí rodičia, rodičia, deti alebo teda vnuci. Tri línie. Tak presne s nimi ráta Občiansky zákon v Českej republike. Jednoducho tie vzťahy, ktoré sú v tom rodinnom podniku, sú špecifické. Deti, vnuci, rodičia, všetci do toho vkladajú, dá sa povedať, oveľa viac ako to, že je to nejaký zamestnanecký pomer. A keď sa zrazu stane, že vlastne ten, kto ovláda tú spoločnosť v rámci tej rodiny, proste jednoducho jedného dňa sa rozhodne, že to celé predá, dá to celé preč, tak sa predsa má myslieť aj na tých členov rodiny, ktorí tam vložili všetko. A na to presne myslí ten rodinný podnik. A také rodinné podniky tu máme. A to bola aj naša ambícia. Jednoducho mať zákon o obchodných spoločnostiach, reflektovať to v tej celej právnej úprave v Občianskom zákonníku, myslieť na rodinné podniky, pretože to súvisí samozrejme aj s dobrými mravmi. To je to jednoduchá právna úprava, ale treba na to myslieť. Takže my už teraz vieme, že prijímame vlastne právnu úpravu, kde sa na to nemyslíme a ja nerozumiem prečo. Ja nerozumiem prečo. A to ani nehovorím o tom, že sme tu vlastne v nejakom momente našej spoločnosti, kedy riešime ekonomický rast. Chceme proste, aby ten podnikateľský sektor osobitne sa vzchopil, aby sme ho motivovali, aby sa mu dobre darilo a nám tu chýbajú k tomu... Vlastne máme tu obrovskú príležitosť na to myslieť a nemyslíme na to. A pre mňa je to nepochopiteľné. Lenže je tu chvat. Niečo rýchlo prijať namiesto toho, aby to bolo dobré. Zverenecké fondy, ktoré by mali byť aj na súkromný účel, rovnako bol obrovský dopyt, obrovský dopyt na Slovensku, aby sme ho prijali. Na tom sa rovnako pracovalo. Rovnako tu chýba. Rovnako tu chýba, jednoducho tu sa úplne zabudlo vlastne na celý tento podnikateľský segment. A to ani nehovorím, ja budem hovoriť aj viac aj k obsahu, to, čo tu je, či sa myslelo alebo nemyslelo na malých a stredných podnikateľov. A ako sú alebo nie sú zohľadnené vlastne ich postavenie aj v tom nastavení, tak ako je v Občianskom zákonníku. Takže naozaj, ja každému, kto chce, si pozrieť, k čomu sa dopracovali naši kolegovia v Českej republike, tak som ho preto doniesla so sebou z roku 2012. Takže, keď to tak zhodnotím, mojou najväčšou výtkou smerom k tomu obchodnému svetu naozaj je, že máme na stole Občiansky zákonník, ale podnikateľské prostredie sme úplne z toho vynechali. A pritom Občiansky zákonník naozaj je všeobecný základný predpis pre tzv. súkromnoprávne vzťahy, nielen pre každého človeka a pre jeho rodinu, rodinu tu nemáme, na to sme tiež rezignovali. To je obrovská výtka. Proste do Občianskeho zákonníka patrí rodinné právo. A rovnako sme rezignovali na celú časť, ktorá súvisí, ako som už povedala, s tými obchodnými spoločnosťami. To je niečo, čo podľa mňa sa nedá ospravedlniť. Pretože tie súkromnoprávne vzťahy prerušujeme. Dobre, prerušujem aj vystúpenie. Vidím, kolegovia, že sa schádzate. A ja budem potom pokračovať. Áno, keďže sa blíži 11:00, hlasovací.

Poslankyňa, za tvoj príspevok. Budem mať samozrejme vlastné vystúpenie, ale teraz vo faktickej poznámke predsa len nedá mi. Ja sa prihlásim a hlásim sa k tomu, čo si povedala na úvod, že to v nejakej miere naozaj vnímam ako neúctu voči mnohým, ktorí pracovali na Občianskom zákonníku. Ku cti slúži pánovi ministrovi, že vlastne, dá sa povedať, že skoro všetko, čo bolo urobené, tak sa zobralo a použilo. To slúži naozaj ku cti. To, čo ja považujem za neospravedlniteľné, je, že ambícia mať Občiansky zákonník je silnejšia ako priniesť Občiansky zákonník, v ktorom je všetko, čo tam má byť. Rezignácia na rodinné právo je neospravedlniteľná. To nemôže byť, že z politických dôvodov to tam nedáme, lebo by sme sa museli o tom dlhšie baviť. Rezignácia na časť k podnikateľskému sektoru je rovnako neospravedlniteľná, pretože ja budem aj o tom bližšie hovoriť, ale poviem to už teraz. Samotná komisia, ktorá posudzovala vplyv na podnikateľské prostredie, veľmi negatívne sa k tomu vyjadrila a to je nakoniec komisia pri Ministerstve hospodárstva, na to upriamujem všetkých, ktorým tu ide o podnikateľský sektor. Že sú tu vážne veci, ktoré neboli vyhodnotené, neboli zobraté do úvahy a dá sa povedať, že osobitne malí a strední podnikatelia sú tu vydaní napospas osudu a toto je neospravedlniteľné. A teraz ja poviem aj v konkrétnosti prečo. Aj obsahovosť v mojom príspevku, čo, čo je legitímna debata. Ale preto, lebo určite nemajú kapacitu, aby v tak krátkom čase sa oboznámili, čo ich čaká, a už vôbec nie, aby sa k tomu nejakým spôsobom vyjadrili, a naviac ani nevedia, čo ich čaká, pretože Občiansky zákonník tie časti, ktoré sa ich týkajú, ešte nemá hotové. Z reakciou pani

Za váš príspevok. A ja môžem povedať, že sa môžem len vyjadriť súhlasne, vôbec súhlasným je môj postoj k všetkému, čo ste povedali. Len by som možno k tomu doplnila zopár informácií, že vlastne materiál, s ktorým pracoval ďalej pán minister Karas, bol materiál, ktorý som pripravila ja ako ministerka, keby neprešiel dvomi pripomienkovými konaniami, tak nemohol by urobiť vyhodnotenie, takže toho súčasťou samozrejme bola restorativna justícia. Len to zabudol povedať. A súčasne vlastne tá trestná politika, ktorú ja som pripravovala, obnášala v sebe restorativnu ústricu, ktorá nebola len v Trestnom zákone, ale aj v trestnom procese. Bohužiaľ, pán minister Karas zobral iba tú časť Trestného zákona a preto tým pádom tam absentovala vlastne aj jemu to, čo naozaj je chvályhodné a čo chválim, je, a veľmi jasne to pomenoval vždy vo všetkých jeho vystúpeniach. Ja som to tu už povedala. Že povedal sám: „Domáce väzenie, 300 až 400 probačných mediačných úradníkov.“ To znamená, cítil zodpovednosť, ak idem otvárať väznice, musím mať na to ľudí, bez toho sa to nedá. A to vyčítam pánovi ministrovi, že nedá sa urobiť iba časť, osobitne veľmi láskavú, a nemať nad tým žiadny mechanizmus, aby vlastne tá restorativna justícia sa vôbec mohla realizovať. A nemôže to byť, že otvorím brány väzníc a potom koľko mi minister financií dá, toľko bude probačných mediačných úradníkov. Takže ja chválim aj teraz nejaký presnejší popis. To, čo nechválim, je, že sa ruší rada rovnako. Že povedať, že raz Aktívna justícia sa vôbec nemohla realizovať. A nemôže to byť, že otvorím brány väzníc a potom, koľko mi minister financií dá, toľko bude probačných mediačných úradníkov. Takže ja chválim aj teraz nejaký presnejší popis. To, čo nechválim, je, že sa ruší rada rovnako. Že povedať, že raz bude úrad, nevieme kedy. Domnievam sa, že mohla to byť veľká vízia pána ministra mať úrad, mať k tomu úradníkov, Trestný poriadok, Trestný zákon a tak sa to nedeje. Pán minister Susko.

Za váš príspevok. A ja môžem povedať, že sa môžem len vyjadriť súhlasne, vôbec súhlasným je môj postoj k všetkému, čo ste povedali. Len by som možno k tomu doplnila zopár informácií, že vlastne materiál, s ktorým pracoval ďalej pán minister Karas, bol materiál, ktorý som pripravila ja ako ministerka, keby neprešiel dvomi pripomienkovými konaniami, tak nemohol by urobiť vyhodnotenie, takže toho súčasťou samozrejme bola restorativna justícia. Len to zabudol povedať. A súčasne vlastne tá trestná politika, ktorú ja som pripravovala, obnášala v sebe restorativnu ústricu, ktorá nebola len v Trestnom zákone, ale aj v trestnom procese. Bohužiaľ, pán minister Karas zobral iba tú časť Trestného zákona a preto tým pádom tam absentovala vlastne aj jemu to, čo naozaj je chvályhodné a čo chválim, je, a veľmi jasne to pomenoval vždy vo všetkých jeho vystúpeniach. Ja som to tu už povedala. Že povedal sám: „Domáce väzenie, 300 až 400 probačných mediačných úradníkov.“ To znamená, cítil zodpovednosť, ak idem otvárať väznice, musím mať na to ľudí, bez toho sa to nedá. A to vyčítam pánovi ministrovi, že nedá sa urobiť iba časť, osobitne veľmi láskavú, a nemať nad tým žiadny mechanizmus, aby vlastne tá restorativna justícia sa vôbec mohla realizovať. A nemôže to byť, že otvorím brány väzníc a potom koľko mi minister financií dá, toľko bude probačných mediačných úradníkov. Takže ja chválim aj teraz nejaký presnejší popis. To, čo nechválim, je, že sa ruší rada rovnako. Že povedať, že raz Aktívna justícia sa vôbec nemohla realizovať. A nemôže to byť, že otvorím brány väzníc a potom, koľko mi minister financií dá, toľko bude probačných mediačných úradníkov. Takže ja chválim aj teraz nejaký presnejší popis. To, čo nechválim, je, že sa ruší rada rovnako. Že povedať, že raz bude úrad, nevieme kedy. Domnievam sa, že mohla to byť veľká vízia pána ministra mať úrad, mať k tomu úradníkov, Trestný poriadok, Trestný zákon a tak sa to nedeje. Pán minister Susko.

Pán minister, vážim si, že vystúpil. A som rada, že máme vecnú debatu o tom, ktorým smerom by sa mala uberať restoratívna justícia. Takže ja sa k tomu vrátim. Domnievam sa, že restoratívnu justíciu treba robiť tak osobitne, ako otváram brány väzníc, musím mať k tomu nastavené pravidlá a musia byť k tomu ľudia. Takže domnievam sa, že minister spravodlivosti, ktorý by to myslel úprimne vážne, tak stanoví svojim partnerom: ak chcete restoratívnu justíciu, chcete, aby som bol láskavý k páchateľom, musíte mi dať peniaze na probačných mediačných úradníkov, chcem ich toľkoto, chcem zriadiť úrad. Chcem k tomu spoluprácu vašu. Potom môžem byť láskavý aj k domácemu väzeniu, nech sa páči. A musia tu byť jasné procesné pravidlá k náhrade škody. Inak to nebudete mať. Inak to nebudete mať. Toto mal urobiť minister spravodlivosti. Urobil presný opak. Prišiel s hanebnou novelou trestných kódexov, otvoril brány väzníc, napravil láskavo sankcie pre páchateľov trestnej činnosti, nemal na to ľudí a nenapravil v trestnom procese pravidlá, aby nahrádzali škodu v rámci trestného konania a mohlo sa naozaj diať to, že potom by bol štát láskavý, lebo páchateľ hradí škodu a sú tu ľudia, ktorí na to dohliadajú. K predchádzajúcim ministrom. Minister Karas, ja som si to aj teraz dohľadal, ale je to veľmi ľahké. Mal dokonca jasné vyjadrenie. Ak domáce väzenie, tak potrebujeme 300 až 400 probačných mediačných úradníkov. Ale v tom je veľmi jasno v tejto súvislosti. A hovoril viackrát o tom, že ich potrebujeme 300. V tom čase je pravda, že sa pohybovali do 100. Teraz je ich trošku viac? Vtedy odhadoval, že na jedného probačno-mediačného úradníka je to približne 160 prípadov. Teraz samozrejme, ak sa bavíme o tom, že môže ich byť od 130, ďalší v rozprave.

Pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, ako vidím, času mám dosť. Môžem povedať všetko, čo treba. K téme navrhnutého zákona a budem sa snažiť byť veľmi vecná, lebo samotný zákon je o probačných mediačných úradníkoch. Ja o tom budem rozprávať. A o vlajkovej lodi celej hanebnej novely trestných kódexov – restoratívna justícia, lebo keď si pozrieme dôvodovú správu k tomuto zákonu. Restoratívna justícia je, dá sa povedať, ako rúško a naozaj veľmi chvályhodný cieľ, na ktorom ja by som povedala, že sa zhodli všetci ministri spravodlivosti, že je dôležité budovať restoratívnu justíciu. A ja skúsim vysvetliť, čo to je. A prečo súčasne si myslím, že je pokrytectvo tejto vlády hovoriť, že ju robí, lebo keby ju robila, tak by sme niektoré veci aj vo verejnom priestore videli inak. Kľudne si pozrite dôvodovú správu, pozrite si tú všeobecnú časť hneď na začiatku. Je to, myslím, hneď na prvej strane, je tam veľmi pekná formulka, čo je restoratívna justícia. Restoratívna justícia je o tom, že v rámci trestného práva pri určovaní viny pri páchateľovi by sme sa mali osobitne sústrediť na vzťah páchateľa k poškodenému. K náhrade škody, k náhrade ujmy, že to by malo byť, ako by som povedala, kľúčové motto trestania páchateľov, aby sme naprávali ten vzťah k tomu porušeniu, ku ktorému došlo v spoločnosti. Keď sa bavíme o ublížení na zdraví a čo o ujme na živote, to sú naozaj veľmi ťažké veci. Do toho by som teraz nešla. Ja by som ostala skôr v tej majetkovej rovine, nakoniec aj samotná hanebná novela trestných kódexov – ale poviem aj k tomu, lebo aj o tom sa dá hovoriť a to samozrejme tiež súvisí s restoratívnou justíciou. Ale to, čo si myslím, že môže byť zrozumiteľné pre nás všetkých. A pracujeme s tým vo verejnom priestore a súvisí s tým aj pochopenie, nepochopenie vlastne trestnej politiky, ktorým smerom sa uberá táto vláda a potom aj niektorých rozhodnutí o vine a treste a sú k tomu naozaj rôzne, rôzne komentáre. A podľa mňa je dôležité si v tom trošku robiť poriadok a ja budem len rada, keď vystúpi aj minister spravodlivosti. A rada by som využila vlastne debatu o tomto zákone naozaj o tom, o čom je restoratívna justícia. A či skutočne je tu úprimný záujem na tom, aby sme ju robili? A ja si dovolím povedať, že keby sme ju robili, ako by to asi vyzeralo aj v zákone, aj v materiálnom pokrytí a prečo ja si osobne myslím, že ju nerobíme. Sa táto vláda len tvári, že ju robí, ale ju v skutočnosti nerobí. A skúsme aj pomenovať, kde by sme videli a ako by sme to videli, keby to naozaj robila. Ja som sa snažila priebežne na to upozorňovať, ale teraz si myslím, že je naozaj ten priestor, kedy môžem, a priamo to súvisí s návrhom zákona, skúsiť vysvetliť, v čom je moja kľúčová námietka, keď sa tu rozpráva o restoratívnej justícii a ja ju tu nevidím. A že to považujem za pokrytectvo, že tu vôbec táto vláda rozpráva o restoratívnej justícii. A som rada, že sú tu aj predstavitelia KDH. Lebo v jednej veci, v ktorej som mala naozaj absolútnu zhodu s ministrom spravodlivosti Karasom, bolo to, že pre zavedenie restoratívnej justície okrem iného sú veľmi dôležití ľudia. Že to musia byť ľudia v systéme, ktorí sa o tú restoratívnu justíciu starajú. Ktorí naozaj sa snažia napraviť ten vzťah medzi poškodeným, medzi páchateľom. A dohliadajú na to, či k náhrade škody došlo. Či sa urobili všetky obmedzenia a všetky opatrenia, či sa im učinilo zadosť, ktoré povedal súd, že treba spraviť a že niekto na to dohliada. Lebo musíte vedieť sami, nemusíme chodiť ďaleko. Môžeme začať pri tom, tí, čo sme rodičia, ale keď nie sme rodičia, tak sme boli deťmi. Keď nám niekto niečo povie, aby sme niečo urobili a nikto sa nestará, či to bolo urobené, tak každý máme nejaké iné štandardy, podľa ktorých si vyhodnotíme, ako sme boli vychovaní, či to splníme alebo nesplníme. Takže, ak to myslíme vážne, musí to byť nejaký systém dohľadu. Niekto, kto povie: splnilo sa, nesplnilo sa. A keď sa nesplnilo, možno by mali byť aj nejaké sankcie. A keď na niečom naozaj štátu záleží a myslí to vážne, tak musí mať na to ľudí a musia byť na to pravidlá. Ja hovorím, nie sú ľudia a nie sú pravidlá. A teraz poviem, o tých ľuďoch som už hovorila veľa a ja sa k tomu vrátim ešte. Ale, aby sme rozumeli trošku aj ja, a teda to moje porozumenie – nemyslím si, že vy by ste nerozumeli, ale aby v tomto nebolo nedorozumenie. Ale že z môjho pohľadu toho porozumenia, aj keď si pozriete, o čom je restoratívna justícia, to, čo si myslím, že je veľmi zrozumiteľné, ja si to dovolím pri daňových trestných činoch. Pája cez pája. Daňový trestný čin, je odsúdený, označený za vinného. Ostane pri podmienke, dostane sankciu pokuty. 150 000 škoda. Deklarovaná, jasne sankcia 10 000. Ako je to možné? To sa fakt oplatí? No toto je problém. Problém je ten, že my v rámci trestného práva nemáme vytvorený mechanizmus, aby páchateľ, keď je uznaný za vinného, rovno súd povedal, že má zaplatiť škodu. Akú? Nemáme na to ustanovenia v trestnom procese. A to je naozaj kľúčový problém. Na ktorý upozorňovala aj európska prokurátorka, že my vlastne v rámci toho procesu o určovaní viny a určovaní trestu nemáme do toho vôbec zapojený mechanizmus určovania škody. Sudcom sa do toho samozrejme veľmi nechce. Lebo počas toho rozhodovania, či sa stal alebo nestal trestný čin a kto je vinný, museli by aj ustáliť tú škodu presne, čo niekedy je trošku zložitejšie, a naozaj jej povedať, že ju má celú zaplatiť. To by sme museli naozaj od tých sudcov chcieť, ale to je veľmi dôležité. A k tomuto chýbajú ustanovenia v trestnom procese. A toto je kardinálny problém. Lebo potom darmo hovorí, ja som počula viackrát aj pána podpredsedu Gašpara, že veď nie je pravdou, keď je niekto odsúdený za daňový trestný čin a dostane sankciu len 10 000, že tých 150 000 nemusí zaplatiť. No, ale to je otázka, či zaplatí. Lebo je odkázaný na občianskoprávne konanie, kde štát sa musí domáhať takejto náhrady škody. Čo nevieme, ako dopadne. A či bude z čoho? Či došlo k zaisteniu majetku, ako to bolo, nahradil, nenahradil? To, o čom hovorí restoratívna justícia, je, že štát by sa mal v prvom rade usilovať už v tom trestnom konaní, aby sa ustálila škoda. Že ju má zaplatiť. A už tam ustáliť: ak nezaplatíš, tak sa ti to odrazí na tvojom treste. Nezaplatíš? Kľudne môže byť nie podmienka, ale nastúpenie do výkonu trestu. Proste musí tu byť mechanizmus predsa, aby tu ľudia, ktorí páchajú trestné činy, za to zaplatili, aby to bolo odstrašujúce. Naozaj, ako je odstrašujúce, že niekto okradne štát a sankcia je menšia ako to, čo ho okradol. To ja si myslím, že všetci vieme, že takto to predsa nemôže byť a nesedí to. Tak ak naozaj chceme. A ja nehovorím iba voči štátu, ale aj človek, keď je okradnutý. Tak keď nechceme, aby sa tu páchali trestné činy, aby to bolo odradzujúce, nejde o to, aby ľudia boli v base. Ja mám na tom absolútnu zhodu. Tu nejde o to, aby ľudia boli v base. Tu ide o to, aby sme naprávali tie škody, ktoré nám páchajú páchatelia trestnej činnosti. Keď páchateľ bude vedieť, že sa mu teda naozaj vôbec neoplatí páchať trestné činy, že on to určite zaplatí. A naozaj ten sudca mu to spočíta. A nie bohvie kedy a či ešte on bude mať nejaký majetok, lebo ho celý rozpustil kadetade. A tomu nemôžeme dať predsa príležitosť. To znamená, my musíme v tom trestnom konaní byť efektívni. V tom štáte musíme jeden návrh. Takže ja hovorím, že je pokrytecké tu rozprávať o restoratívnej justícii a nemať v trestnom práve procesy, pri ktorých hovoríme, že restoratívna justícia je na to, aby páchateľ nahradil škodu, keď my to po ňom v tom trestnom konaní vôbec nechceme. Naozaj vôbec nechceme. To znova len ustálime vinu. Dáme nejakú sankciu, ktorá sa nevyrovná tej škode a odkazujeme ho, náš štát, na toho poškodeného, tam si to vymáhaj. No ako sa cítia tí poškodení? Čo myslíte? Ako sa cíti poškodený? A ako sa cíti štát? Tak ministerke financií mu chýbajú peniaze. Tak osobitne by sme sa mali predsa starať o toto, aby tu daňové podvody, daňové trestné činy sa nikomu neoplatili. Ak niekto chce to domáce väzenie, čo teda naozaj tie trestné zákony sú teraz veľmi, veľmi k tomu láskavé, tak nech aspoň máme plnú kasu. Nech aspoň máme plnú kasu. Tak to nastavené nie je. Takže naozaj, kto tu rozprával o restoratívnej justícii a nenapraví trestný proces, že s vinou bude jasne stanovené, aká je škoda a treba ju zaplatiť v rámci trestného konania. A keď to nezaplatí, tak štát dohliada v rámci trestného konania na to, že sa mu to naozaj neoplatí, že sa mu premení trest napríklad na trest odňatia slobody. Takže sa mu naozaj neoplatí nezaplatiť takúto škodu. Tak musí byť nastavený systém a potom kľudne, nech sa páči. Nech sú prípadne aj ľudia aj na slobode aj za závažnejšie trestné činy majetkové, ale musí byť jasné, že tá škoda sa musí zaplatiť. Sa musí zaplatiť. A takto ten systém nastavený nie je. A preto samozrejme nie je vôbec zrozumiteľné pre ľudí, ako je to možné, že máte odsúdených za tie závažné trestné činnosti s majetkovými škodami a sankcia sa nijako nerovná tej ujme na škode, ktorá bola spôsobená. Takže to si dovolím k tej časti, ktorá nám naozaj chýba v trestnom procese. A preto restoratívna justícia v tej hanebnej novele trestných kódexov žiadna nebola. Žiadna nebola. Ja, keď som pripravovala trestný proces, túto veľkú novelu, tak samozrejme, že sme rátali s tým, že takáto právna úprava tam musí byť. Ktorá nám chýba v trestnom procese. A preto restoratívna justícia v tej hanebnej novele trestných kódexov žiadna nebola. Žiadna nebola. Ja, keď som pripravovala trestný proces, túto veľkú novelu, tak samozrejme, že sme rátali s tým, že takáto právna úprava tam musí byť. Tam musí byť. Ja som sa tešila pri ministrovi Karasovi, že ten určite rátal s tým, že tam musia byť ľudia. No bez ľudí sa to nedá. To znamená, na jednej strane musia byť pravidlá, že škoda sa musí zaplatiť. A potom štát môže byť láskavý pri tej ostatnej sankcii. Ak je jasné, že škoda je uhradená. A na druhej strane musia byť ľudia, ktorí pracujú pre štát, ktorí nad týmto dohliadajú, že naozaj k náhrade tej škody dôjde a keď sú tu nejaké iné obmedzenia pre tohto páchateľa, tak naozaj sa na to dohliada, že tie sú rešpektované, a keď nie sú, no tak za to môže byť samozrejme aj nejaká iná premena, napríklad podmienky na výkon trestu väzenia slobody, hej? Lebo inak to nefunguje, inak to nie je efektívne. Inak sa ľuďom oplatí nerešpektovať právo a páchať trestné činy, osobitne majetkové. Tak to máme nastavené. Takže to, čo teraz tu máme, máme tu krásne formulky o restoratívnej justícii, ale ona neexistuje, neexistuje. Darmo budeme precizovať činnosti, ktoré robia probační a mediační úradníci, keď nie je jasne povedané, že páchateľ má zaplatiť škodu a ani ho k tomu nevedieme, a keď nemáme dosť ľudí, aby tí ľudia na to dohliadali. Ja som viackrát vyzývala pána ministra spravodlivosti osobne pri hanebnej novele trestných kódexov. Keď hovorí o restoratívnej justícii, kde sú tí ľudia? Kde sú tí ľudia? Ja budem rada, keď pán minister vystúpi a povie, koľko ich máme teraz. Ja neviem, možno máme 150, 160 probačných a mediačných úradníkov. No, budem rada, ale vieme, že mala by tu byť nejaká meta 300. Nevidela som v materiáli vôbec, že by to malo takýto dopad, že by sme vedeli, že je tu takáto vízia, že by sme vedeli, kedy sa naplní, ale nemôžeme predsa my otvoriť bránu väzníc a byť láskaví k páchateľom, nechcieť po nich, aby zaplatili škody a nemať ľudí na to, aby dohliadali vlastne nad tým, že sa bude rešpektovať to, čo povie súd v trestnom konaní. Lebo my tu nemáme ľudí a nemáme tu pravidlá, aby sa platila škoda. Potom to nie je restoratívna justícia. Naozaj. Potom sú to naozaj prázdne sľuby a prázdne reči o tom, že tu niekto robí restoratívnu justíciu. Že v tomto materiáli mi chýba, ak sa bavíme o restoratívnej justícii, zmena trestného procesu, kde bude jasné, že škoda sa musí zaplatiť. A škoda sa musí vyriešiť v trestnom konaní a je tam jasný mechanizmus, že ten páchateľ zaplatí tú škodu a ak nie, tak sú k tomu nejaké ďalšie následky, ktoré sú pre neho samozrejme negatívne. Musia tam byť ľudia, ktorí tu tiež chýbajú, aby sme ich mali dostatok, aby sa mohlo toto vykonávať v mene štátu a mal by tu byť aj nejaký orgán, ktorý sa o to stará. To, čo máme súčasťou tohto materiálu, je, že sa tu ruší rada, ktorá je nejaká zastrešujúca, koordinujúca, vlastne takýchto probačných a mediačných úradníkov, a ja tam nevidím. Nevidím tam nejakú víziu. Čo vlastne, ako vlastne, kto bude zastrešovať probačných a mediačných úradníkov v rámci Slovenska, koľko vlastne ich má byť, aby naozaj tá restoratívna justícia tu skutočne fungovala. To tu jednoducho nie je. Žiadna vízia tu nie je k tej restoratívnej justícii. Sú tu len prázdne slová. Takže máme tu nejaké spresnenie toho, čo probační a mediační úradníci majú robiť, ale máme ich málo. A nie je tu povedané vôbec, že ten páchateľ má tú škodu zaplatiť a ako. Tak potom sa o restoratívnej justícii naozaj, naozaj nedá rozprávať. A potom sa nemôžete diviť, že ľudia sú nespokojní a nerozumejú žiadnemu rozsudku o vine a treste, keď nie je zrejmé, že ten páchateľ tú škodu aj zaplatí. A nerozumiem, ako je možné, že sú tu státisícové škody voči štátu. Nerozumejú tomu. A človek ostane na slobode. Nevie sa, kedy zaplatí škodu. A má naozaj smiešnu finančnú pokutu. Tomu sa nedá rozumieť. A ja súčasne hovorím, ja nie, ja naozaj nemám žiadne krvavé oči, aby tu ľudia boli v basách alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Vôbec nie. Vôbec nie. Povedzme. Ale musí byť nastavený ten proces tak, že sa to neoplatí. Že áno, až na konci má byť tá vyhrážka trestom odňatia slobody. Ale keď my nič neurobíme k tomu, aby ten páchateľ bol motivovaný, odsúdený, zaplatiť tú škodu, že to odkážeme na nejaké občianskoprávne konanie na neviem kedy, tak toto nie sú žiadne odradzujúce postupy a samozrejme potom ani žiadna odradzujúca sankcia. A to je aj jasná výtka práve z Európskej prokuratúry. To nie je len o tom, či máme a kým ma metresty. To nie je len o tom. Osobitne tá výtka je, že nemáme tu vytvorený mechanizmus na to, aby tí páchatelia zaplatili tieto škody. Nemáme. Je to naozaj v rámci Európy, to sa nedá vôbec hovoriť o žiadnom štandarde. Lebo to je veľmi neštandardné, že v rámci trestného práva odíde páchateľ, ktorý spôsobí obrovské škody. A nie je, nie je zrejmé, že tú škodu má zaplatiť a kedy a v akom režime a že sa k tomu neodvíja sankcia. Lebo akonáhle odkážeme toho páchateľa na nejaké ďalšie konanie mimo trestného režimu, tak my nevieme, ako to konanie dopadne a nevieme, kedy zaplatí, ako zaplatí, keď sa tu neodvinie tento vzájomný vzťah. A to nemôže byť v náznakoch. To musí byť úplne jednoznačné. A keď to chceme mať jednoznačné, tak to jednoducho spadá do trestného procesu. A tam takáto právna úprava jednoducho nie je a chýba. Ja budem veľmi rada, keď k tomu pán minister povie, ja tam takúto žiadnu právnu úpravu nevidím a preto, preto, môžeme sa tu o tom dohadovať, že by možno súdy mohli, či idú do toho, nechce sa im, neviem ako. Možno by sme tam našli nejaký priestor, ale my vidíme, aké sú tie rozsudky v tom verejnom priestore. My to vidíme. Takže je zrejmé, že je tu problém. Pretože nie je v poriadku, aby niekto dostal za majetkovú škodu, ktorá je jasná v státisícoch, aby neodišiel zo súdu s tým, že tú škodu má v nejakom režime zaplatiť a že sa od toho tá celá sankcia odvíja. A že v rámci trestného práva už je to vyriešené. A samozrejme ideálne aj zaistený majetok. Na tom by predsa štát mal záujem mať. Nevidím tu ani jasné pravidlá. Nevidím tu ani ľudí a nevidím tú víziu. Nemôžeme skutočne s trestnou politikou narábať spôsobom, že budeme láskaví len a nebudeme vôbec efektívni. Ani vyšetriť. A ani mať odstrašujúci režim, osobitne k náhrade škody. Ja nehovorím o tom, že to musí mať drastické trestovanie slobody. To nehovorím. Ja hovorím, že tu musí existovať systém, že páchateľ trestnej činnosti majetkovej vie, že keď odíde s rozsudkom, odíde s jasnou náhradou škody. A podľa toho, v akom režime to zaplatí a kedy, odvíja sa jasne jeho sankcia, že sa mu neoplatí tú škodu nezaplatiť. A takto to tu nemáme. A potom naozaj ťažko o restoratívnej justícii hovoriť. Takže ja som zvedavá, samozrejme, s čím prípadne vystúpi pán minister. A ja verím, že nám povie tú víziu k procesu, k ľuďom, k celému organizačnému zabezpečeniu. Ja to v tomto materiáli nevidím a preto takto restoratívna justícia podľa môjho názoru naozaj nevyzerá a je to len pokrytecké, pokrytecké pokrytie s názvom, ktorý je pekný, je naozaj správny smer, ale toto je iba veľmi formálne zabezpečenie. Ďakujem pekne. Ďalší v rozprave vystúpi, pardon.

Pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, ako vidím, času mám dosť. Môžem povedať všetko, čo treba. K téme navrhnutého zákona a budem sa snažiť byť veľmi vecná, lebo samotný zákon je o probačných mediačných úradníkoch. Ja o tom budem rozprávať. A o vlajkovej lodi celej hanebnej novely trestných kódexov – restoratívna justícia, lebo keď si pozrieme dôvodovú správu k tomuto zákonu. Restoratívna justícia je, dá sa povedať, ako rúško a naozaj veľmi chvályhodný cieľ, na ktorom ja by som povedala, že sa zhodli všetci ministri spravodlivosti, že je dôležité budovať restoratívnu justíciu. A ja skúsim vysvetliť, čo to je. A prečo súčasne si myslím, že je pokrytectvo tejto vlády hovoriť, že ju robí, lebo keby ju robila, tak by sme niektoré veci aj vo verejnom priestore videli inak. Kľudne si pozrite dôvodovú správu, pozrite si tú všeobecnú časť hneď na začiatku. Je to, myslím, hneď na prvej strane, je tam veľmi pekná formulka, čo je restoratívna justícia. Restoratívna justícia je o tom, že v rámci trestného práva pri určovaní viny pri páchateľovi by sme sa mali osobitne sústrediť na vzťah páchateľa k poškodenému. K náhrade škody, k náhrade ujmy, že to by malo byť, ako by som povedala, kľúčové motto trestania páchateľov, aby sme naprávali ten vzťah k tomu porušeniu, ku ktorému došlo v spoločnosti. Keď sa bavíme o ublížení na zdraví a čo o ujme na živote, to sú naozaj veľmi ťažké veci. Do toho by som teraz nešla. Ja by som ostala skôr v tej majetkovej rovine, nakoniec aj samotná hanebná novela trestných kódexov – ale poviem aj k tomu, lebo aj o tom sa dá hovoriť a to samozrejme tiež súvisí s restoratívnou justíciou. Ale to, čo si myslím, že môže byť zrozumiteľné pre nás všetkých. A pracujeme s tým vo verejnom priestore a súvisí s tým aj pochopenie, nepochopenie vlastne trestnej politiky, ktorým smerom sa uberá táto vláda a potom aj niektorých rozhodnutí o vine a treste a sú k tomu naozaj rôzne, rôzne komentáre. A podľa mňa je dôležité si v tom trošku robiť poriadok a ja budem len rada, keď vystúpi aj minister spravodlivosti. A rada by som využila vlastne debatu o tomto zákone naozaj o tom, o čom je restoratívna justícia. A či skutočne je tu úprimný záujem na tom, aby sme ju robili? A ja si dovolím povedať, že keby sme ju robili, ako by to asi vyzeralo aj v zákone, aj v materiálnom pokrytí a prečo ja si osobne myslím, že ju nerobíme. Sa táto vláda len tvári, že ju robí, ale ju v skutočnosti nerobí. A skúsme aj pomenovať, kde by sme videli a ako by sme to videli, keby to naozaj robila. Ja som sa snažila priebežne na to upozorňovať, ale teraz si myslím, že je naozaj ten priestor, kedy môžem, a priamo to súvisí s návrhom zákona, skúsiť vysvetliť, v čom je moja kľúčová námietka, keď sa tu rozpráva o restoratívnej justícii a ja ju tu nevidím. A že to považujem za pokrytectvo, že tu vôbec táto vláda rozpráva o restoratívnej justícii. A som rada, že sú tu aj predstavitelia KDH. Lebo v jednej veci, v ktorej som mala naozaj absolútnu zhodu s ministrom spravodlivosti Karasom, bolo to, že pre zavedenie restoratívnej justície okrem iného sú veľmi dôležití ľudia. Že to musia byť ľudia v systéme, ktorí sa o tú restoratívnu justíciu starajú. Ktorí naozaj sa snažia napraviť ten vzťah medzi poškodeným, medzi páchateľom. A dohliadajú na to, či k náhrade škody došlo. Či sa urobili všetky obmedzenia a všetky opatrenia, či sa im učinilo zadosť, ktoré povedal súd, že treba spraviť a že niekto na to dohliada. Lebo musíte vedieť sami, nemusíme chodiť ďaleko. Môžeme začať pri tom, tí, čo sme rodičia, ale keď nie sme rodičia, tak sme boli deťmi. Keď nám niekto niečo povie, aby sme niečo urobili a nikto sa nestará, či to bolo urobené, tak každý máme nejaké iné štandardy, podľa ktorých si vyhodnotíme, ako sme boli vychovaní, či to splníme alebo nesplníme. Takže, ak to myslíme vážne, musí to byť nejaký systém dohľadu. Niekto, kto povie: splnilo sa, nesplnilo sa. A keď sa nesplnilo, možno by mali byť aj nejaké sankcie. A keď na niečom naozaj štátu záleží a myslí to vážne, tak musí mať na to ľudí a musia byť na to pravidlá. Ja hovorím, nie sú ľudia a nie sú pravidlá. A teraz poviem, o tých ľuďoch som už hovorila veľa a ja sa k tomu vrátim ešte. Ale, aby sme rozumeli trošku aj ja, a teda to moje porozumenie – nemyslím si, že vy by ste nerozumeli, ale aby v tomto nebolo nedorozumenie. Ale že z môjho pohľadu toho porozumenia, aj keď si pozriete, o čom je restoratívna justícia, to, čo si myslím, že je veľmi zrozumiteľné, ja si to dovolím pri daňových trestných činoch. Pája cez pája. Daňový trestný čin, je odsúdený, označený za vinného. Ostane pri podmienke, dostane sankciu pokuty. 150 000 škoda. Deklarovaná, jasne sankcia 10 000. Ako je to možné? To sa fakt oplatí? No toto je problém. Problém je ten, že my v rámci trestného práva nemáme vytvorený mechanizmus, aby páchateľ, keď je uznaný za vinného, rovno súd povedal, že má zaplatiť škodu. Akú? Nemáme na to ustanovenia v trestnom procese. A to je naozaj kľúčový problém. Na ktorý upozorňovala aj európska prokurátorka, že my vlastne v rámci toho procesu o určovaní viny a určovaní trestu nemáme do toho vôbec zapojený mechanizmus určovania škody. Sudcom sa do toho samozrejme veľmi nechce. Lebo počas toho rozhodovania, či sa stal alebo nestal trestný čin a kto je vinný, museli by aj ustáliť tú škodu presne, čo niekedy je trošku zložitejšie, a naozaj jej povedať, že ju má celú zaplatiť. To by sme museli naozaj od tých sudcov chcieť, ale to je veľmi dôležité. A k tomuto chýbajú ustanovenia v trestnom procese. A toto je kardinálny problém. Lebo potom darmo hovorí, ja som počula viackrát aj pána podpredsedu Gašpara, že veď nie je pravdou, keď je niekto odsúdený za daňový trestný čin a dostane sankciu len 10 000, že tých 150 000 nemusí zaplatiť. No, ale to je otázka, či zaplatí. Lebo je odkázaný na občianskoprávne konanie, kde štát sa musí domáhať takejto náhrady škody. Čo nevieme, ako dopadne. A či bude z čoho? Či došlo k zaisteniu majetku, ako to bolo, nahradil, nenahradil? To, o čom hovorí restoratívna justícia, je, že štát by sa mal v prvom rade usilovať už v tom trestnom konaní, aby sa ustálila škoda. Že ju má zaplatiť. A už tam ustáliť: ak nezaplatíš, tak sa ti to odrazí na tvojom treste. Nezaplatíš? Kľudne môže byť nie podmienka, ale nastúpenie do výkonu trestu. Proste musí tu byť mechanizmus predsa, aby tu ľudia, ktorí páchajú trestné činy, za to zaplatili, aby to bolo odstrašujúce. Naozaj, ako je odstrašujúce, že niekto okradne štát a sankcia je menšia ako to, čo ho okradol. To ja si myslím, že všetci vieme, že takto to predsa nemôže byť a nesedí to. Tak ak naozaj chceme. A ja nehovorím iba voči štátu, ale aj človek, keď je okradnutý. Tak keď nechceme, aby sa tu páchali trestné činy, aby to bolo odradzujúce, nejde o to, aby ľudia boli v base. Ja mám na tom absolútnu zhodu. Tu nejde o to, aby ľudia boli v base. Tu ide o to, aby sme naprávali tie škody, ktoré nám páchajú páchatelia trestnej činnosti. Keď páchateľ bude vedieť, že sa mu teda naozaj vôbec neoplatí páchať trestné činy, že on to určite zaplatí. A naozaj ten sudca mu to spočíta. A nie bohvie kedy a či ešte on bude mať nejaký majetok, lebo ho celý rozpustil kadetade. A tomu nemôžeme dať predsa príležitosť. To znamená, my musíme v tom trestnom konaní byť efektívni. V tom štáte musíme jeden návrh. Takže ja hovorím, že je pokrytecké tu rozprávať o restoratívnej justícii a nemať v trestnom práve procesy, pri ktorých hovoríme, že restoratívna justícia je na to, aby páchateľ nahradil škodu, keď my to po ňom v tom trestnom konaní vôbec nechceme. Naozaj vôbec nechceme. To znova len ustálime vinu. Dáme nejakú sankciu, ktorá sa nevyrovná tej škode a odkazujeme ho, náš štát, na toho poškodeného, tam si to vymáhaj. No ako sa cítia tí poškodení? Čo myslíte? Ako sa cíti poškodený? A ako sa cíti štát? Tak ministerke financií mu chýbajú peniaze. Tak osobitne by sme sa mali predsa starať o toto, aby tu daňové podvody, daňové trestné činy sa nikomu neoplatili. Ak niekto chce to domáce väzenie, čo teda naozaj tie trestné zákony sú teraz veľmi, veľmi k tomu láskavé, tak nech aspoň máme plnú kasu. Nech aspoň máme plnú kasu. Tak to nastavené nie je. Takže naozaj, kto tu rozprával o restoratívnej justícii a nenapraví trestný proces, že s vinou bude jasne stanovené, aká je škoda a treba ju zaplatiť v rámci trestného konania. A keď to nezaplatí, tak štát dohliada v rámci trestného konania na to, že sa mu to naozaj neoplatí, že sa mu premení trest napríklad na trest odňatia slobody. Takže sa mu naozaj neoplatí nezaplatiť takúto škodu. Tak musí byť nastavený systém a potom kľudne, nech sa páči. Nech sú prípadne aj ľudia aj na slobode aj za závažnejšie trestné činy majetkové, ale musí byť jasné, že tá škoda sa musí zaplatiť. Sa musí zaplatiť. A takto ten systém nastavený nie je. A preto samozrejme nie je vôbec zrozumiteľné pre ľudí, ako je to možné, že máte odsúdených za tie závažné trestné činnosti s majetkovými škodami a sankcia sa nijako nerovná tej ujme na škode, ktorá bola spôsobená. Takže to si dovolím k tej časti, ktorá nám naozaj chýba v trestnom procese. A preto restoratívna justícia v tej hanebnej novele trestných kódexov žiadna nebola. Žiadna nebola. Ja, keď som pripravovala trestný proces, túto veľkú novelu, tak samozrejme, že sme rátali s tým, že takáto právna úprava tam musí byť. Ktorá nám chýba v trestnom procese. A preto restoratívna justícia v tej hanebnej novele trestných kódexov žiadna nebola. Žiadna nebola. Ja, keď som pripravovala trestný proces, túto veľkú novelu, tak samozrejme, že sme rátali s tým, že takáto právna úprava tam musí byť. Tam musí byť. Ja som sa tešila pri ministrovi Karasovi, že ten určite rátal s tým, že tam musia byť ľudia. No bez ľudí sa to nedá. To znamená, na jednej strane musia byť pravidlá, že škoda sa musí zaplatiť. A potom štát môže byť láskavý pri tej ostatnej sankcii. Ak je jasné, že škoda je uhradená. A na druhej strane musia byť ľudia, ktorí pracujú pre štát, ktorí nad týmto dohliadajú, že naozaj k náhrade tej škody dôjde a keď sú tu nejaké iné obmedzenia pre tohto páchateľa, tak naozaj sa na to dohliada, že tie sú rešpektované, a keď nie sú, no tak za to môže byť samozrejme aj nejaká iná premena, napríklad podmienky na výkon trestu väzenia slobody, hej? Lebo inak to nefunguje, inak to nie je efektívne. Inak sa ľuďom oplatí nerešpektovať právo a páchať trestné činy, osobitne majetkové. Tak to máme nastavené. Takže to, čo teraz tu máme, máme tu krásne formulky o restoratívnej justícii, ale ona neexistuje, neexistuje. Darmo budeme precizovať činnosti, ktoré robia probační a mediační úradníci, keď nie je jasne povedané, že páchateľ má zaplatiť škodu a ani ho k tomu nevedieme, a keď nemáme dosť ľudí, aby tí ľudia na to dohliadali. Ja som viackrát vyzývala pána ministra spravodlivosti osobne pri hanebnej novele trestných kódexov. Keď hovorí o restoratívnej justícii, kde sú tí ľudia? Kde sú tí ľudia? Ja budem rada, keď pán minister vystúpi a povie, koľko ich máme teraz. Ja neviem, možno máme 150, 160 probačných a mediačných úradníkov. No, budem rada, ale vieme, že mala by tu byť nejaká meta 300. Nevidela som v materiáli vôbec, že by to malo takýto dopad, že by sme vedeli, že je tu takáto vízia, že by sme vedeli, kedy sa naplní, ale nemôžeme predsa my otvoriť bránu väzníc a byť láskaví k páchateľom, nechcieť po nich, aby zaplatili škody a nemať ľudí na to, aby dohliadali vlastne nad tým, že sa bude rešpektovať to, čo povie súd v trestnom konaní. Lebo my tu nemáme ľudí a nemáme tu pravidlá, aby sa platila škoda. Potom to nie je restoratívna justícia. Naozaj. Potom sú to naozaj prázdne sľuby a prázdne reči o tom, že tu niekto robí restoratívnu justíciu. Že v tomto materiáli mi chýba, ak sa bavíme o restoratívnej justícii, zmena trestného procesu, kde bude jasné, že škoda sa musí zaplatiť. A škoda sa musí vyriešiť v trestnom konaní a je tam jasný mechanizmus, že ten páchateľ zaplatí tú škodu a ak nie, tak sú k tomu nejaké ďalšie následky, ktoré sú pre neho samozrejme negatívne. Musia tam byť ľudia, ktorí tu tiež chýbajú, aby sme ich mali dostatok, aby sa mohlo toto vykonávať v mene štátu a mal by tu byť aj nejaký orgán, ktorý sa o to stará. To, čo máme súčasťou tohto materiálu, je, že sa tu ruší rada, ktorá je nejaká zastrešujúca, koordinujúca, vlastne takýchto probačných a mediačných úradníkov, a ja tam nevidím. Nevidím tam nejakú víziu. Čo vlastne, ako vlastne, kto bude zastrešovať probačných a mediačných úradníkov v rámci Slovenska, koľko vlastne ich má byť, aby naozaj tá restoratívna justícia tu skutočne fungovala. To tu jednoducho nie je. Žiadna vízia tu nie je k tej restoratívnej justícii. Sú tu len prázdne slová. Takže máme tu nejaké spresnenie toho, čo probační a mediační úradníci majú robiť, ale máme ich málo. A nie je tu povedané vôbec, že ten páchateľ má tú škodu zaplatiť a ako. Tak potom sa o restoratívnej justícii naozaj, naozaj nedá rozprávať. A potom sa nemôžete diviť, že ľudia sú nespokojní a nerozumejú žiadnemu rozsudku o vine a treste, keď nie je zrejmé, že ten páchateľ tú škodu aj zaplatí. A nerozumiem, ako je možné, že sú tu státisícové škody voči štátu. Nerozumejú tomu. A človek ostane na slobode. Nevie sa, kedy zaplatí škodu. A má naozaj smiešnu finančnú pokutu. Tomu sa nedá rozumieť. A ja súčasne hovorím, ja nie, ja naozaj nemám žiadne krvavé oči, aby tu ľudia boli v basách alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Vôbec nie. Vôbec nie. Povedzme. Ale musí byť nastavený ten proces tak, že sa to neoplatí. Že áno, až na konci má byť tá vyhrážka trestom odňatia slobody. Ale keď my nič neurobíme k tomu, aby ten páchateľ bol motivovaný, odsúdený, zaplatiť tú škodu, že to odkážeme na nejaké občianskoprávne konanie na neviem kedy, tak toto nie sú žiadne odradzujúce postupy a samozrejme potom ani žiadna odradzujúca sankcia. A to je aj jasná výtka práve z Európskej prokuratúry. To nie je len o tom, či máme a kým ma metresty. To nie je len o tom. Osobitne tá výtka je, že nemáme tu vytvorený mechanizmus na to, aby tí páchatelia zaplatili tieto škody. Nemáme. Je to naozaj v rámci Európy, to sa nedá vôbec hovoriť o žiadnom štandarde. Lebo to je veľmi neštandardné, že v rámci trestného práva odíde páchateľ, ktorý spôsobí obrovské škody. A nie je, nie je zrejmé, že tú škodu má zaplatiť a kedy a v akom režime a že sa k tomu neodvíja sankcia. Lebo akonáhle odkážeme toho páchateľa na nejaké ďalšie konanie mimo trestného režimu, tak my nevieme, ako to konanie dopadne a nevieme, kedy zaplatí, ako zaplatí, keď sa tu neodvinie tento vzájomný vzťah. A to nemôže byť v náznakoch. To musí byť úplne jednoznačné. A keď to chceme mať jednoznačné, tak to jednoducho spadá do trestného procesu. A tam takáto právna úprava jednoducho nie je a chýba. Ja budem veľmi rada, keď k tomu pán minister povie, ja tam takúto žiadnu právnu úpravu nevidím a preto, preto, môžeme sa tu o tom dohadovať, že by možno súdy mohli, či idú do toho, nechce sa im, neviem ako. Možno by sme tam našli nejaký priestor, ale my vidíme, aké sú tie rozsudky v tom verejnom priestore. My to vidíme. Takže je zrejmé, že je tu problém. Pretože nie je v poriadku, aby niekto dostal za majetkovú škodu, ktorá je jasná v státisícoch, aby neodišiel zo súdu s tým, že tú škodu má v nejakom režime zaplatiť a že sa od toho tá celá sankcia odvíja. A že v rámci trestného práva už je to vyriešené. A samozrejme ideálne aj zaistený majetok. Na tom by predsa štát mal záujem mať. Nevidím tu ani jasné pravidlá. Nevidím tu ani ľudí a nevidím tú víziu. Nemôžeme skutočne s trestnou politikou narábať spôsobom, že budeme láskaví len a nebudeme vôbec efektívni. Ani vyšetriť. A ani mať odstrašujúci režim, osobitne k náhrade škody. Ja nehovorím o tom, že to musí mať drastické trestovanie slobody. To nehovorím. Ja hovorím, že tu musí existovať systém, že páchateľ trestnej činnosti majetkovej vie, že keď odíde s rozsudkom, odíde s jasnou náhradou škody. A podľa toho, v akom režime to zaplatí a kedy, odvíja sa jasne jeho sankcia, že sa mu neoplatí tú škodu nezaplatiť. A takto to tu nemáme. A potom naozaj ťažko o restoratívnej justícii hovoriť. Takže ja som zvedavá, samozrejme, s čím prípadne vystúpi pán minister. A ja verím, že nám povie tú víziu k procesu, k ľuďom, k celému organizačnému zabezpečeniu. Ja to v tomto materiáli nevidím a preto takto restoratívna justícia podľa môjho názoru naozaj nevyzerá a je to len pokrytecké, pokrytecké pokrytie s názvom, ktorý je pekný, je naozaj správny smer, ale toto je iba veľmi formálne zabezpečenie. Ďakujem pekne. Ďalší v rozprave vystúpi, pardon.

Ja chcem na vás reagovať, ale ja sa musím priznať, že nechcem zneužívať teraz priestor, nesúvisí to s tým, že máme študentov na balkóne, ale musím reagovať samozrejme na situáciu, ktorá mne príde neuveriteľne neštandardná, že vlastne počas tvojho vystúpenia tu máme takú naozaj zriedkavú udalosť, že obžalovaný s ministrom spravodlivosti si hrkútajú. Na stoličkách vedenia parlamentu to je nevídané. To je nevídané. To je naozaj nevídané a naozaj je to nevídané aj, milí študenti, že ja dúfam, že to vidíte naposledy, lebo toto je nevídané. To sa jednoducho naozaj v žiadnej slušnej krajine nemôže stať, aby jednoducho si tu hrkútal obžalovaný s ministrom v rokovacej sále parlamentu. Naozaj je to nevídané, že ak už máme teda rešpektovať to, že tu máme podpredsedu parlamentu obžalovaného, tak ešte, aby si tu pred námestie hrkútal minister, je to nevídané. No a teraz samozrejme k samotnému príspevku. Ja som to už povedala, je to nevyužité príležitosťné okno. Ten zákon mohol byť pre ľudí. Keby minister spravodlivosti si urobil analýzu, tak by vedel, o čom sú šikanózne žaloby a pre koho samozrejme majú zmysel a videl by, že toto robí iba pro forma právnu úpravu, ktorá naozaj rieši minimum sporov tzv. šikanóznych, ale nie naozaj toho, čo tu môže trápiť ľudí na Slovensku. Takže je to pro forma právna úprava, ktorej sa ešte prepašoval iný záujem ministra vnútra, ktorý proste má zaplatiť ujmu za to, že tu hanil a doorážal vyšetrovateľov, a ktorí stíhali korupciu. A kvôli tomu my tu ideme meniť teraz právnu úpravu. Takže toto je také celé nezriedkavé, ale naozaj tento obrázok je

Zhrnúť, že to vnímam tak, že pán minister nevyužil príležitosť okno. Naozaj priniesť pekný, dobrý zákon pre ľudí na Slovensku, zamedziť šikanóznym žalobám, ktoré smerujú voči našim ľuďom na Slovensku od tých, čo sú pri moci, či už pri politickej moci alebo oligarchom, ktorí zneužívajú svoje postavenie pri nekalých praktikách a šikanózne podávajú žaloby vo vysokých sumách a chcú tak umlčať kritikov, novinárov, ľudí z mimovládnych organizácií, ktorí nemajú také silné finančné zázemie a naozaj môžu byť takýmto spôsobom umlčiavaní a vedení k tomu, aby boli ticho a nemali žiadnu kritiku, keď vidia a majú podozrenia z korupcie, zmŕhania verejnými prostriedkami alebo s inými zásahmi a porušovania toho, čomu hovoríme verejné dobro. Ako toto je naozaj veľké príležitosné okno, ktoré sa tu premrhalo a popritom sa tu ešte k tomu nabalil lex Matúš Šutaj Eštok. Naozaj prispôsobovať pravidlá pred súdom argumentáriu ministra vnútra, ktorý si neotvoril elektronickú schránku, má zaplatiť za to, že mal nevhodné výroky voči vyšetrovateľom, označoval ich za zločincov, ktorí neboli odsúdení. A má zaplatiť túto čiastku. V exekučnom konaní žiadne námietky vlastne v tomto momente neboli úspešné, proste má to hradiť a my mu ideme vytvárať, minister mu ide vytvárať priestor, aby politicky to lepšie obhájil, to je naozaj hanba. To potom takto vyzerá, že tie zákony sa nerobia pre ľudí, ale robia sa tu len pre samých seba, takto to potom vyzerá. Aj namiesto, samozrejme, tu stále vyzývať aj vás, pán minister, aj vládu, aby ste robili pre ľudí, lebo toto je škoda. Ďalšie