Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predseda.
Tak teda toto je ona, tá slávna hrádza proti progresivizmu a liberalizmu, o ktorej počúvame už vyše roka. Veľa tu zaznelo už a ja som dlho rozmýšľal nad tým, že čo vlastne vedie ľudí k obhajobe tejto hrádze, tejto hrádze, ktorá rozdeľuje, ktorá nechráni, ale zraňuje a ktorá bude ničiť životy ďalším ľuďom. O tom ste tu dnes už veľa počuli.
Aby ste to možno lepšie pochopili, tak vám poviem jeden príbeh, ktorý sa odohral v roku 2014. Vtedy spoločnosťou hýbala diskusia o šlabikári, šlabikár Lipka. A prečítam vám ten príbeh, možno si ho pamätáte alebo ten článoček z toho šlabikára, ktorý bol taký sporný. Bolo to cvičenie pre prváčikov na písmeno ž. Volám sa Žigmund a moja mama Žofia. Má krásne vlasy, sú čierne ako žúžoľ. S mamičkou žijeme sami dvaja. Ocko si ma bráva cez víkend, mamičke býva smutno. Žijeme na prízemí, nad nami býva ujo Žubajík. Občas pomáha mamičke s vodou alebo žiarovkou a elektrinou. Pred pol rokom požiadal ujo Žubajík mamičku o ruku. Najprv bola prekvapená, potom sa potešila. Už to pre mňa od zajtra nebude len ujo Žubajík, ale druhý ocko. Zajtra sa ožení s mojou mamičkou. Teraz budem mať ocka aj cez víkend, aj cez týždeň. Tento článoček malým prváčikom zobrazoval svet taký, ako je, ako ho poznali. Skúsenosť, ktorú majú mnohé deti. Už to tu dnes v rozprave zaznelo. Takmer tretina manželstiev sa na Slovensku rozvádza, a to znamená, že je tu množstvo detí, ktoré majú túto skúsenosť a buď žijú v jednorodičovských domácnostiach alebo v domácnostiach, ktoré sú ako rodiny v druhom manželstve.
Ale teraz, o čom je ten príbeh, ktorý vám chcem povedať? Moja manželka bola v tom roku 2014 riaditeľkou školy a na odporúčanie kolegýň, ktoré učili prváčikov, zaradila túto učebnicu na vyučovanie pre prvákov. A na najbližšom rodičovskom združení sa zodvihla veľká vlna odporu a rodičia sa prejavili, že oni si neprajú, aby sa ich deti učili z tohoto šlabikára, niektorí. Niektorí, samozrejme, ten šlabikár vítali. A to, čo je podstatné v tom príbehu, je, viete, kto najviac protestoval proti tomu šlabikáru? Jeden otec, ktorý sa rozviedol po asi tridsaťročnom manželstve, opustil svoju chorú manželku a oženil sa druhýkrát s omnoho mladšou ženou, s ňou mal deti a tie deti chodili do tej triedy, kde sa mal používať tento šlabikár. On si neprial, aby jeho deti z toho druhého manželstva čítali o tom, že môžu byť aj rozvedení ľudia a že môžu vstúpiť do druhého manželstva.
Aký bol osud toho šlabikára? Možno si pamätáte, minister Dušan Čaplovič, minister za SMER, vtedy pre ten veľký tlak, tú hystériu, ktorá sa v spoločnosti strhla, aj na žiadosť Konferencie biskupov Slovenska tento šlabikár stiahol z toho zoznamu schválených učebníc a tento príbeh je minulosťou. Prečo to spomínam? Preto, lebo tento príbeh je veľmi dobrým príkladom istej, pre mňa, negatívnej črty našej národnej identity. A tou je tabuizácia inakosti.
Tabuizácia je mechanizmus, ktorý kmeňová spoločnosť využívala a dodnes využíva na svoju ochranu. To, čo sa vymyká väčšine, o tom sa nesmie hovoriť, o tom sa mlčí. A tak, ak niekto o tom hovoril, tak ho kmeňová spoločnosť vyvrhla. A to najmä v dávnych storočiach znamenalo, v tých nehostinných podmienkach života, istú smrť pre ľudí, ktorých to spoločenstvo vyvrhlo, pretože im neposkytovalo ďalej ochranu. Mechanizmus tabuizácie potom formou kliatby využívala dlhé stáročia aj cirkev. Koho uvrhla do kliatby, ten bol vlastne odvrhnutý tým spoločenstvom, nesmel sa zdržiavať tam, kde to spoločenstvo poskytovalo istú ochranu, musel sa túlať a tiež bol vystavený mnohým nástrahám. Až doba osvietenstva, ktorá postupným poznaním rozbúrala mýty, na ktorých bola postavená tabuizácia, tabuizácia inakosti, položila základy modernej spoločnosti, ktorá je inkluzívna, ktorá prijíma a nie odmieta inakosť.
A táto ústavná hrádza proti liberalizmu a progresivizmu je založená na tomto princípe tabuizácie. Nechce hovoriť o inakosti, ale kreslí nejaký ideálny obraz. Moderná spoločnosť sa s inakosťou nevyrovnáva jej tabuizovaním. Vyrovnáva sa s ňou poznaním a prijatím inakosti. Lebo čo ešte zapíšeme do ústavy? S cieľom ochrániť rodinu napíšeme do ústavy, že manželstvo je nerozlučné? Čo si myslíte, že po schválení tejto novely ústavy, tejto hrádze, už svet na Slovensku bude len podľa nejakých ideálnych predstáv? Že už nikdy žiadny učiteľ alebo učiteľka deťom nepovie niečo o rozvedených manželstvách? Že sa deti už od nikoho nikdy nedozvedia, že ich spolužiak, priateľka, kamarát je gej? Že už nikdy sa nebudú rodiť intersexuálni ľudia?
Život vo svojej pestrosti a rozmanitosti pôjde ďalej a vy, čo za túto akože hrádzu proti progresivizmu zodvihnete ruky, budete v očiach dejín tí, ktorí sa boja inakosti, ktorí svoj strach z inakosti nedokážu riešiť poznaním, osvetou a vedomosťami, ale ako kedysi v kmeňových spoločnostiach tabuizovaním inakosti. Slovensko nepotrebuje takúto ústavu, potrebuje modernú ústavu, ústavu, ktorá nás učí prijímať to, čo je iné. Tento návrh je skôr pre mňa akýmsi pokusom premaľovať ústavu na nejaký zažltnutý obraz, ktorý v nás vyvoláva melancholický obraz zašlej minulosti.
Ďakujem. (Potlesk.)