Videokanál poslanca

Môžem, pán predsedajúci? Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem aj za zavŕšenie času. Inge, myslím, že si veľmi presne trafila to, čo som chcela ja vo svojom vystúpení povedať. Totiž, že tento jav má veľmi negatívne následky na našu spoločnosť. A ty si spomínala vo svojej poznámke, na ktorú chcem reagovať, tabuizáciu, tabu, vlastne ochranný mechanizmus spoločnosti, ktorým sa snažíme nesprávnym spôsobom riešiť problémy tak, že o nich nehovoríme. A myslíme si, že to, čo sa ľudovo hovorí, že strkať hlavu do piesku, že keď o tom probléme hovoriť nebudeme, neexistuje, že ho nebudeme musieť riešiť. To, čo ale funguje v spoločnosti ako ochrana proti týmto škodlivým nebezpečným javom, je to, že sa ich dokážeme dotknúť. Aj keď to nie je jednoduché, častokrát to je bolestivé, vyžaduje to veľkú odvahu. Ale to je presne to, čo robíme aj týmto návrhom, že, obrazne povedané, kladieme prsty do tých boľavých miest našej spoločnosti, aby sme ten problém vyriešili. A preto ti ďakujem veľmi pekne za to, že si aj spomenula ten koncept tabu.

Pán predsedajúci. Ja by som ešte doplnil to vystúpenie kolegyne Plavákovej. Je to naozaj hrozné, keď sa deti stávajú nástrojmi násilných sporov medzi dospelými, často sú to práve tí agresori, násilníci, ktorí si deti berú ako rukojemníkov svojho konania a v podstate si neuvedomujú, aké obrovské škody páchajú na duši týchto detí. Dovoľte, aby som teraz predniesol niekoľko podrobností z výskumov, ktoré sa venujú práve deťom, ktoré sa ocitajú v situácii takýchto násilných sporov, aby bolo jasnejšie, pred čím vlastne týmto návrhom zákona deti chceme ochrániť. Deti, ktoré sú svedkami násilia, zažívajú strach, úzkosť, paniku, mávajú nočné mory, poruchy spánku, pocity viny, ktoré pramenia z toho, že nedokázali zabrániť tomu násiliu medzi často tými najbližšími, teda rodičmi, otcom a mamou. Prežívajú bezmocnosť a nedôveru voči dospelým. A mnohé majú to, čomu odborníci hovoria posttraumatická stresová porucha. Deti, ktoré sú vystavené násiliu, strácajú pocit, že svet je bezpečný. Tak si len predstavte, čomu sú tieto deti vystavené, keď naozaj nikde ani v tom prostredí, ktoré považujeme my za to najbezpečnejšie, nedokážu nájsť bezpečie, boja sa tam prísť a je to pre ne miesto, z ktorého by najradšej unikli. Takéto deti mávajú zvýšený strach o seba alebo o blízkych a majú problém dôverovať iným ľuďom. To je možno ten najhorší následok, ktorý násilníci zanechávajú svojím konaním na deťoch, že strácajú dôveru v ľudí. Povedzte si, čo potom môže z takýchto ľudí vyrásť a čo všetko potrebujú deti, ktoré sú obeťami takýchto násilných konaní, aby začali dôverovať iným ľuďom. Ak ide o opakované prejavy násilia v domácnosti, dopady bývajú ešte vážnejšie a dlhodobejšie. Odborníci sa zhodujú tiež na tom, že vystavenie dieťaťa násiliu má často trvalé následky na duševné zdravie. Napríklad to býva vyššie riziko depresií a úzkostných porúch v dospelosti, problémy so sebaúctou. To je niečo, s čím sa často stretávajú ľudia, ktorí pracujú vo výchove s deťmi, či už je to školské vzdelávanie alebo mimoškolská činnosť. Ak deti majú problém so sebaúctou, zanecháva to veľmi vážne stopy na ich sociálnom správaní. Tieto deti tiež majú rizikové správanie v dospievaní, ťažkosti s riešením konfliktov a zvládaním stresu, väčšiu pravdepodobnosť, že sa násilie stane normalizovaným, a opakovanie vzorcov násilia pri riešení konfliktov v dospelosti. Preto je naozaj našou povinnosťou týmto škodlivým následkom zabrániť najviac, ako dokážeme. A náš návrh je jedným z nástrojov na to, ako to docieliť. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, mne na faktického poslanca.

Ďakujem, pán predsedajúci. Chcem sa poďakovať za všetky podporné vyjadrenia. A povedať jednu vec, že ani v tom prvom prípade, keď sme tento zákon predkladali, a ani teraz nezazneli žiadne argumenty proti. Prečo tento zákon by nebol dobrý? Prečo by nemal byť schválený? Prečo by sme ho nemali priniesť ako riešenie pre túto spoločnosť? A tak to jediné, čo mi napadá, je, že ten dôvod, prečo takýto zákon nemôže prejsť, je preto, lebo ho predkladá opozícia. A je to strašné, keď tá najzraniteľnejšia skupina obyvateľstva tejto krajiny sa stáva obeťou tohto koalično-opozičného nastavenia našej politiky. Bolo by ozaj na čase, keby sme sa vedeli ako koalícia a opozícia zhodnúť na tom, že telesné tresty naozaj nie sú výchovou. Prosím ešte raz o podporu tohto návrhu. Ďakujem. Ďakujem, pán poslanec, chce sa vyjadriť spravodajca? Prerušenie rokovania o tomto bode programu.

Predkladáme zákon, ktorý pracovne nazývame právo na detstvo bez násilia. Príbehy detí, ktoré sú obeťou rodičovského násilia, sú zároveň ich volaním o pomoc. Volaním o pomoc, ktoré dolieha aj k nám, zákonodarcom, ktorí máme v rukách všetky nástroje, aby sme ich volanie vypočuli a aby sme mohli urobiť veci tak, aby toto volanie už nemuselo zaznievať. Aby sme nastavili legislatívne prostredie tak, aby sme ako spoločnosť čo najúčinnejšie dokázali násilie na deťoch v domácom prostredí odsúdiť, predchádzať mu, pomôcť obetiam a pomôcť aj rodičom, aby viac ako po trestajúcej výchove siahali po výchove rešpektujúcej dôstojnosť detí ako ľudských bytostí. Je dobré, že v posledných mesiacoch, možno už aj rokoch, je stále viac ľudí, ktorí prelomili svoje mlčanie a hovoria o tom, ako prežívali fyzické tresty v detstve. Je to signál o rastúcom povedomí spoločnosti o nevhodnosti takejto násilnej výchovy. V rámci prípravy návrhu zákona sme usporiadali okrúhly stôl, kde sme zvolali organizácie, ktoré pracujú s obeťami násilia. A všetci zástupcovia, zástupkyne týchto organizácií nám zhodne hovorili o rastúcom počte prípadov súvisiacich s násilím v rodinách, kde popri ženách sú obeťou práve deti. Vypočuli sme si príbehy o rastúcej nedôvere ľudí v štátne inštitúcie v prípadoch, keď prežívajú krízové situácie spojené s násilím. Títo pracovníci nám hovorili o tom, ako sa vo svojej práci potýkajú s ignorovaním rozhodnutí inštitúcií. Hovorili o tom, že násilie obvykle nie je prvý inštinkt rodičov, že ľudia vlastne nechcú siahať po telesných trestoch ako po prvej možnosti, ale, žiaľ, siahajú po telesných trestoch v situáciách, keď si nevedia rady, keď sa stretávajú s nevymožiteľnosťou práva a s ďalšími problémami, na ktoré narážajú pri výchove svojich detí. Stále je viac tých, čo o traumách zo svojho detstva hovoria. A tým menia situáciu spoločnosti. Je však aj veľa tých, ktorí ešte stále neprehovorili a nosia si túto traumu v duši. Vyrástli v predstave, že to tak má byť. A kedykoľvek niekto otvorí tému fyzických trestov v rodinách, vždy sa v alarmujúcej miere ozvú aj ľudia, ktorí obhajujú nevyhnutnosť takýchto trestov vo výchove. Možno to poznáte aj vy. Aj tu medzi nami iste mnohí povedia, veď aj ja som od rodičov dostal raz nejednu výchovnú facku, po zadku a som tu. Nič zlého sa so mnou nestalo. Áno, toto býva obvyklý argument obhajcov fyzických trestov v rodinnej výchove. Je to však mylný argument a poviem prečo. Národná stratégia na ochranu detí pred násilím s názvom Detstvo bez násilia pre všetky deti, vypracovaná pre roky 2023 až 2029, ktorú schválila vláda na svojom zasadnutí 13. novembra 2023, teda zjavne bola vypracovaná ešte v období pred touto vládou, ale schvaľovala ju už táto vláda. Tak táto stratégia obsahuje veľké množstvo dát, poukazujúcich na škodlivosť násilia páchaného na deťoch pre ich ďalší psychický vývoj. Napríklad výskum výskytu retrospektívne udávanej traumatizácie v detstve skúmal dospelých obyvateľov Slovenskej republiky s cieľom zmapovať prevalenciu všetkých typov retrospektívne udávanej traumatizácie z detstva a posúdenia súvislosti medzi jednotlivými typmi traumatizácie a zdravím v dospelosti, tak tento výskum potvrdzuje významné asociácie medzi výskytom retrospektívne udávanej traumatizácie v detstve a medzi dlhodobými zdravotnými ťažkosťami v detstve. Znamená to, že fyzické tresty majú priamy vplyv na zdravotný stav ľudí v dospelosti. Najmä emočné týranie, zanedbávanie a výskyt kombinovanej traumatizácie významne vplýva na neskorší výskyt dlhodobých zdravotných ťažkostí. Zároveň Národná stratégia Detstvo bez násilia uvádza aj mieru výskytu násilia na deťoch na Slovensku. Konštatuje, že od roku 1999 nebol vykonaný reprezentatívny výskum v tejto veci. V roku 2013 však bola vykonaná výskumná úloha, ktorá dospela k záveru, že fyzickému násiliu bolo vo vzorke vystavených až 23 % detí. Odhad na celú populáciu detí 8. a 9. ročníka je medzi 21 % až 25 %. V oblasti rizika sa nachádzalo približne 5 % až 7 % detí. Celkovo sa v populácii detí ôsmych a deviatich ročníkov nachádza v riziku alebo priamo vystavených situáciám fyzického násilia 20 Medzi 21 % až 25 % v oblasti rizika sa nachádzalo približne 5 % až 7 % detí. Celkovo sa v populácii detí ôsmych a deviatich ročníkov nachádza v riziku alebo priamo vystavených situáciám fyzického násilia 26 až 31 % detí, teda takmer tretina detí v našej spoločnosti zažíva násilie a je to pre ne každodenná realita. Môžeme teda konštatovať, že na Slovensku zaznamenávame vysokú mieru tolerancie voči telesnému trestu detí v rodinách. Pokiaľ ide o mieru výskytu telesných trestov podľa staršieho výskumu agentúry Focus z roku 2003, takmer 70 % Slovákov považuje za prirodzené udrieť dieťa po zadku vždy, keď to rodič uzná za vhodné. Často títo ľudia argumentujú slobodou používať takéto výchovné prostriedky. V nám kultúrne blízkej Českej republike sa problematika násilia na deťoch spracúva a venuje sa jej predovšetkým centrum LOCIKA. Podľa ich výskumu 63 % českých rodičov používa pri výchove telesné tresty. Zároveň máme k dispozícii aj dáta preukazujúce škodlivosť násilných výchovných prostriedkov pre ďalší vývoj dieťaťa a pre našu spoločnosť ako takú. Napriek tomu Slovensko stále nepristúpilo k zásadnému legislatívnemu riešeniu, ktoré by telesný trest ako výchovný prostriedok odsúdilo a postavilo do kategórie neprijateľných. Podľa analýzy, ktorú pre nás spracoval Parlamentný inštitút Národnej rady, väčšina európskych štátov vo svojej legislatíve jednoznačne odmieta používanie akýchkoľvek, teda aj miernych telesných trestov v rodinách. Slovensko k dnešnému dňu patrí medzi jediné tri štáty v rámci Európskej únie, ktoré majú nejednoznačné odsúdenie telesných trestov na deťoch v domácom prostredí. Tie štáty sú, možno to znie prekvapivo, Belgicko, potom Taliansko a Slovenská republika. Česká republika, ktorá nám je veľmi blízka jazykovo aj kultúrne, len nedávno, ako súčasť veľkej reformy Občianskeho zákonníka, odstránila zo svojho legislatívneho poriadku možnosť rodičov používať primerané výchovné prostriedky a zaväzuje rodičov k starostlivosti o dieťa bez telesného trestania. Slovenská republika čelí tiež medzinárodnej kritike pre nedostatočnú ochranu detí pred fyzickým násilím. Výbor Organizácie Spojených národov pre práva dieťaťa opakovane upozorňuje Slovensko na tento nedostatok. Napriek tomu, že naša legislatíva hovorí o najlepšom záujme dieťaťa, naďalej ponecháva rodičom používať primerané výchovné prostriedky. Slovenský zákon teda nedostatočne chráni deti pred telesným trestaním v rodinách a nepredstavuje jednoznačné odsúdenie akéhokoľvek telesného alebo duševného trestania, tak ako nás k tomu zaväzuje dohovor o právach detí, preto je najvyšší čas, aby sme urobili významné kroky smerom k zabezpečeniu práva detí na detstvo bez násilia. Jedným z nich je aj zmena aktuálneho zákona o rodine tak, aby tento zákon poskytoval deťom právo na detstvo bez násilia. Prosím vás o podporu tohto návrhu a ďakujem za pozornosť. Ďalej vystúpi v rozprave prihlásená pani poslankyňa.

Predkladáme zákon, ktorý pracovne nazývame právo na detstvo bez násilia. Príbehy detí, ktoré sú obeťou rodičovského násilia, sú zároveň ich volaním o pomoc. Volaním o pomoc, ktoré dolieha aj k nám, zákonodarcom, ktorí máme v rukách všetky nástroje, aby sme ich volanie vypočuli a aby sme mohli urobiť veci tak, aby toto volanie už nemuselo zaznievať. Aby sme nastavili legislatívne prostredie tak, aby sme ako spoločnosť čo najúčinnejšie dokázali násilie na deťoch v domácom prostredí odsúdiť, predchádzať mu, pomôcť obetiam a pomôcť aj rodičom, aby viac ako po trestajúcej výchove siahali po výchove rešpektujúcej dôstojnosť detí ako ľudských bytostí. Je dobré, že v posledných mesiacoch, možno už aj rokoch, je stále viac ľudí, ktorí prelomili svoje mlčanie a hovoria o tom, ako prežívali fyzické tresty v detstve. Je to signál o rastúcom povedomí spoločnosti o nevhodnosti takejto násilnej výchovy. V rámci prípravy návrhu zákona sme usporiadali okrúhly stôl, kde sme zvolali organizácie, ktoré pracujú s obeťami násilia. A všetci zástupcovia, zástupkyne týchto organizácií nám zhodne hovorili o rastúcom počte prípadov súvisiacich s násilím v rodinách, kde popri ženách sú obeťou práve deti. Vypočuli sme si príbehy o rastúcej nedôvere ľudí v štátne inštitúcie v prípadoch, keď prežívajú krízové situácie spojené s násilím. Títo pracovníci nám hovorili o tom, ako sa vo svojej práci potýkajú s ignorovaním rozhodnutí inštitúcií. Hovorili o tom, že násilie obvykle nie je prvý inštinkt rodičov, že ľudia vlastne nechcú siahať po telesných trestoch ako po prvej možnosti, ale, žiaľ, siahajú po telesných trestoch v situáciách, keď si nevedia rady, keď sa stretávajú s nevymožiteľnosťou práva a s ďalšími problémami, na ktoré narážajú pri výchove svojich detí. Stále je viac tých, čo o traumách zo svojho detstva hovoria. A tým menia situáciu spoločnosti. Je však aj veľa tých, ktorí ešte stále neprehovorili a nosia si túto traumu v duši. Vyrástli v predstave, že to tak má byť. A kedykoľvek niekto otvorí tému fyzických trestov v rodinách, vždy sa v alarmujúcej miere ozvú aj ľudia, ktorí obhajujú nevyhnutnosť takýchto trestov vo výchove. Možno to poznáte aj vy. Aj tu medzi nami iste mnohí povedia, veď aj ja som od rodičov dostal raz nejednu výchovnú facku, po zadku a som tu. Nič zlého sa so mnou nestalo. Áno, toto býva obvyklý argument obhajcov fyzických trestov v rodinnej výchove. Je to však mylný argument a poviem prečo. Národná stratégia na ochranu detí pred násilím s názvom Detstvo bez násilia pre všetky deti, vypracovaná pre roky 2023 až 2029, ktorú schválila vláda na svojom zasadnutí 13. novembra 2023, teda zjavne bola vypracovaná ešte v období pred touto vládou, ale schvaľovala ju už táto vláda. Tak táto stratégia obsahuje veľké množstvo dát, poukazujúcich na škodlivosť násilia páchaného na deťoch pre ich ďalší psychický vývoj. Napríklad výskum výskytu retrospektívne udávanej traumatizácie v detstve skúmal dospelých obyvateľov Slovenskej republiky s cieľom zmapovať prevalenciu všetkých typov retrospektívne udávanej traumatizácie z detstva a posúdenia súvislosti medzi jednotlivými typmi traumatizácie a zdravím v dospelosti, tak tento výskum potvrdzuje významné asociácie medzi výskytom retrospektívne udávanej traumatizácie v detstve a medzi dlhodobými zdravotnými ťažkosťami v detstve. Znamená to, že fyzické tresty majú priamy vplyv na zdravotný stav ľudí v dospelosti. Najmä emočné týranie, zanedbávanie a výskyt kombinovanej traumatizácie významne vplýva na neskorší výskyt dlhodobých zdravotných ťažkostí. Zároveň Národná stratégia Detstvo bez násilia uvádza aj mieru výskytu násilia na deťoch na Slovensku. Konštatuje, že od roku 1999 nebol vykonaný reprezentatívny výskum v tejto veci. V roku 2013 však bola vykonaná výskumná úloha, ktorá dospela k záveru, že fyzickému násiliu bolo vo vzorke vystavených až 23 % detí. Odhad na celú populáciu detí 8. a 9. ročníka je medzi 21 % až 25 %. V oblasti rizika sa nachádzalo približne 5 % až 7 % detí. Celkovo sa v populácii detí ôsmych a deviatich ročníkov nachádza v riziku alebo priamo vystavených situáciám fyzického násilia 20 Medzi 21 % až 25 % v oblasti rizika sa nachádzalo približne 5 % až 7 % detí. Celkovo sa v populácii detí ôsmych a deviatich ročníkov nachádza v riziku alebo priamo vystavených situáciám fyzického násilia 26 až 31 % detí, teda takmer tretina detí v našej spoločnosti zažíva násilie a je to pre ne každodenná realita. Môžeme teda konštatovať, že na Slovensku zaznamenávame vysokú mieru tolerancie voči telesnému trestu detí v rodinách. Pokiaľ ide o mieru výskytu telesných trestov podľa staršieho výskumu agentúry Focus z roku 2003, takmer 70 % Slovákov považuje za prirodzené udrieť dieťa po zadku vždy, keď to rodič uzná za vhodné. Často títo ľudia argumentujú slobodou používať takéto výchovné prostriedky. V nám kultúrne blízkej Českej republike sa problematika násilia na deťoch spracúva a venuje sa jej predovšetkým centrum LOCIKA. Podľa ich výskumu 63 % českých rodičov používa pri výchove telesné tresty. Zároveň máme k dispozícii aj dáta preukazujúce škodlivosť násilných výchovných prostriedkov pre ďalší vývoj dieťaťa a pre našu spoločnosť ako takú. Napriek tomu Slovensko stále nepristúpilo k zásadnému legislatívnemu riešeniu, ktoré by telesný trest ako výchovný prostriedok odsúdilo a postavilo do kategórie neprijateľných. Podľa analýzy, ktorú pre nás spracoval Parlamentný inštitút Národnej rady, väčšina európskych štátov vo svojej legislatíve jednoznačne odmieta používanie akýchkoľvek, teda aj miernych telesných trestov v rodinách. Slovensko k dnešnému dňu patrí medzi jediné tri štáty v rámci Európskej únie, ktoré majú nejednoznačné odsúdenie telesných trestov na deťoch v domácom prostredí. Tie štáty sú, možno to znie prekvapivo, Belgicko, potom Taliansko a Slovenská republika. Česká republika, ktorá nám je veľmi blízka jazykovo aj kultúrne, len nedávno, ako súčasť veľkej reformy Občianskeho zákonníka, odstránila zo svojho legislatívneho poriadku možnosť rodičov používať primerané výchovné prostriedky a zaväzuje rodičov k starostlivosti o dieťa bez telesného trestania. Slovenská republika čelí tiež medzinárodnej kritike pre nedostatočnú ochranu detí pred fyzickým násilím. Výbor Organizácie Spojených národov pre práva dieťaťa opakovane upozorňuje Slovensko na tento nedostatok. Napriek tomu, že naša legislatíva hovorí o najlepšom záujme dieťaťa, naďalej ponecháva rodičom používať primerané výchovné prostriedky. Slovenský zákon teda nedostatočne chráni deti pred telesným trestaním v rodinách a nepredstavuje jednoznačné odsúdenie akéhokoľvek telesného alebo duševného trestania, tak ako nás k tomu zaväzuje dohovor o právach detí, preto je najvyšší čas, aby sme urobili významné kroky smerom k zabezpečeniu práva detí na detstvo bez násilia. Jedným z nich je aj zmena aktuálneho zákona o rodine tak, aby tento zákon poskytoval deťom právo na detstvo bez násilia. Prosím vás o podporu tohto návrhu a ďakujem za pozornosť. Ďalej vystúpi v rozprave prihlásená pani poslankyňa.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, spolu s kolegyňou Luciou Plavákovou opakovane predkladáme návrh zákona, ktorým sa mení zákon o rodine 36 z roku 2005. Podstatou navrhovanej zmeny je vypustenie súčasnej formulácie v § 30 ods. 3, ktorý ustanovuje, že rodičia majú právo použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné prostriedky tak, aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývin dieťaťa. Toto ustanovenie navrhujeme nahradiť formuláciou, ktorá znie: rodičia rešpektujú právo dieťaťa na detstvo bez násilia a sú povinní ho pred ním chrániť. Rodičia pri výchove dieťaťa používajú výchovné prostriedky, ktoré zabezpečujú jeho duševný, telesný, citový a rozumový vývoj bez ohrozenia jeho zdravia, dôstojnosti a bez telesného trestania, duševného strádania a iných ponižujúcich prostriedkov. Dôvodom, ktorý nás vedie k navrhnutiu tejto zmeny, je vysoká miera tolerancie fyzických trestov v domácom prostredí v slovenskej spoločnosti. To, že súčasný právny stav nedostatočne chráni deti pred domácim násilím, nám opakovane vytýkajú aj správy monitorujúce naše medzinárodné ľudskoprávne záväzky. Viac podrobností uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý. Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor.

Ďakujem. Ďakujem, pán kolega Pročko. No, áno, tá otázka je na mieste. Ja na ňu neviem odpovedať. Dúfajme, že predkladatelia vám na ňu odpovedia. Ak by som mal za seba odpovedať, tak poviem, no ľuďom nepomáha, ako som aj vo svojom vystúpení naznačil. Ale pomáha tomu okruhu, na ktorých teda predkladatelia chcú rozšíriť právo sobášiť. Teda budú môcť ísť na svadobné obrady a asi aj na svadobné hostiny a prežijú možno pár pekných sobôt v sobášnej spoločnosti na pozvanie. Asi to je ten dôvod. Neviem si to inak predstaviť. Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, pán kolega Pročko. No, áno, tá otázka je na mieste. Ja na ňu neviem odpovedať. Dúfajme, že predkladatelia vám na ňu odpovedia. Ak by som mal za seba odpovedať, tak poviem, no ľuďom nepomáha, ako som aj vo svojom vystúpení naznačil. Ale pomáha tomu okruhu, na ktorých teda predkladatelia chcú rozšíriť právo sobášiť. Teda budú môcť ísť na svadobné obrady a asi aj na svadobné hostiny a prežijú možno pár pekných sobôt v sobášnej spoločnosti na pozvanie. Asi to je ten dôvod. Neviem si to inak predstaviť. Ďakujem.

Pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, asi by stačilo k tomuto zákonu povedať: ďalší zbytočný zákon. A mohol by som skončiť, ale dovoľte pár krátkych poznámok. Keď už otvárate návrh, otvárate zákon o rodine. A upravujete časť o manželstve. Mali by ste radšej navrhnúť manželstvo pre všetkých. Lebo to by pomohlo mnohým, ktorí teraz právo uzavrieť manželstvo v Slovenskej republike nemajú. A preto musia zložitým tým spôsobom žiadať o uzavretie manželstva v niektorej z členských krajín Európskej únie a potom sa domáhať uznania tohto manželstva na území Slovenskej republiky. Alebo by ste mohli podporiť zmenu zákona o rodine v časti, ktorá hovorí o výchove detí. A je to zmena, ktorú opakovane s kolegyňou poslankyňou Luciou Plavákovou predkladáme a hovoríme, že je potrebné ukotviť v tomto zákone právo detí na detstvo bez násilia a rešpektujúcu výchovu v rodine. Pretože to je skutočný problém, ktorý trápi celú našu spoločnosť, keď deti vyrastajú v násilnom prostredí a prenášajú sa na nich vzorce násilného správania. Namiesto toho riešite zbytočnosť, ktorá navyše vykazuje prvky papalášizmu. Teraz snúbenci robia vyhlásenie o uzavretí manželstva pred určeným predstaviteľom obce alebo registrovanej cirkvi a náboženskej spoločnosti. Spravidla to býva v obciach tak, že teda právo sobášať má starosta alebo primátor a potom spomedzi poslancov si zastupiteľstvo určí vybraných poslancov, poslankyne, ktorí potom podľa nejakého poradovníka pravidelne sobášia. Možnosť vyberať si sobášiaceho pre bežných ľudí tak v zásade nie je dostupná. Zároveň určeným sobášiacim sa tento systém v zásade neumožňuje odmietnuť vykonať sobášny obrad. Váš návrh vnáša do tejto praxe čosi ako výberový prvok. Snúbenci si môžu vybrať politika, ktorý ich zosobáši a môžu vlastne takýmto spôsobom sa obrátiť na niekoho, kto im je sympatický. Podľa svojej preferencie zároveň oslovený politik či ústavný činiteľ bude mať podľa tohto vášho návrhu možnosť odmietnuť žiadosť snúbencov. Na mňa miešate kompetencie. Sobášenie je lokálnou, miestnou kompetenciou, ktorá je zverená zákonom o rodine obciam. Rovnako zákon, ktorý upravuje vedenie matrík, týmto zákonom štát preniesol kompetenciu viesť matriky na obce podľa § 4 zákona 154 z roku 94. A tak sa na záver pýtam, ako si to vlastne predstavujete? Bude mať Kancelária prezidenta, Kancelária Národnej rady, Úrad vlády nové oddelenie, ktoré bude prijímať a spracúvať žiadosti snúbencov o to, aby ich zosobášil niektorý z týchto ústavných činiteľov a bude rozhodovať o tom, a potom prezident či iný verejný funkcionár bude mať možnosť celkom arbitrárne z, povedzme, 100 žiadostí 99 odmietnuť a jednu prijme a ten sobáš vykoná. Veď to je predsa absurdné. Alebo ako to bude fungovať? Po známosti? Snúbenci sa poznajú s členom vlády, s poslancom, s poslankyňou, možno s pánom prezidentom a nejak mu zatelefonujú a dohodnú si, aby ich zosobášil? A čo ostatní snúbenci, ktorí by chceli byť sobášení takýmto prominentným sobášiacim alebo sobášiacou? Majú smolu. Prepáčte, ale naozaj tento návrh je vyslovene papalášsky a klub Progresívne Slovensko ho nepodporí. Na vaše vystúpenie jedna faktická.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Tina, veľmi pekne ďakujem za tvoje vystúpenie, chcem sa vyjadriť k tvojej poznámke ohľadne hodnotiteľov, téma, ktorá sa tu dosť široko diskutuje. Ja si myslím, že naozaj by sme nemali ustupovať od tejto praxe. Chápem tie praktické dôvody, ale ono sú to spojené nádoby. My naozaj musíme trvať na tom. Veď akademické prostredie je jedno veľké internacionálne prostredie a ak ustúpime aj pri tých menších grantoch, tak tam obyčajne ide o juniorných riešiteľov v týchto menších grantoch a práve oni potrebujú ten, nadýchnuť sa pri tom riešení, lebo tí riešitelia, pardon, tí hodnotitelia dávajú feedback riešiteľom. Aj keď riešiteľ nie je úspešný, má pred sebou ten feedback, ktorý je anonymný, ale je to, je to feedback, ktorý mu ukáže iný pohľad na problematiku, ktorú chce riešiť v tom grante. Takže ja si myslím, že to je veľmi, veľmi dôležité, aby sme neustúpili od tohto a ak sú tam nejaké praktické dôvody, treba to riešiť. Možnože to je práve zrkadlo toho, že to naše prostredie akademické musíme ešte viac otvárať a nie ho týmto spôsobom izolovať od medzinárodného prostredia.