Pán minister, pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, pán minister, no tak ste to dobojovali posledný príspevok, môžte byť rád, že už asi vám nikto nič ďalej múdre nepovie. Pre mňa je to také symbolické, pretože chcem povedať, že verte alebo nie, ale na začiatku, úplne na začiatku som bol trošičku, trošičku pri tejto reforme aj ja, kedy sme si začali na ministerstve zdravotníctva pozývať ľudí z ministerstva práce, sociálnych vecí. Dovtedy vec...
Pán minister, pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, pán minister, no tak ste to dobojovali posledný príspevok, môžte byť rád, že už asi vám nikto nič ďalej múdre nepovie. Pre mňa je to také symbolické, pretože chcem povedať, že verte alebo nie, ale na začiatku, úplne na začiatku som bol trošičku, trošičku pri tejto reforme aj ja, kedy sme si začali na ministerstve zdravotníctva pozývať ľudí z ministerstva práce, sociálnych vecí. Dovtedy vec nevídaná. To je akože na slovenské pomery neuveriteľné, že dva sektory, ktoré sú tak úzko previazané, spolu nekomunikujú. A začali sme si kresliť na taký dashboard postupne, že ako by mohlo to vyzerať a čo by sme chceli ako urobiť s tou zdravotnou starostlivosťou, sociálnou starostlivosťou, ako to prepojiť, ako to nastaviť. A tie pôvodné myšlienky boli vždy viazané na jednu vec. Nieže liať peniaze do betónu, nieže robiť nízkokapacitné zariadenia sociálnych služieb, udržať čo najdlhšie osoby v prirodzenom prostredí. Doma. Udržať osoby v prirodzenom prostredí doma. Toto mal byť absolútny prioritný cieľ.
A dáte mi možno za pravdu, že od tohto primárneho cieľa sme sa trošku vzdialili. Pretože zrazu začali blikať také svetielka, že vau, však tú reformu, plán obnovy, peniaze, poďme stavať. Stavitelia zrazu. V zdravotníctve? To sme stavitelia, tam je obrovský investičný deficit. V zariadeniach sociálnych služieb máme veľkokapacitné zariadenia a niekto povedal: toto nie je dobré, poďme do nízkokapacitných. A to je čo? To je potenciál výstavby, potenciál nejakého zárobku a išli sme do toho. Super. Staviame, o 10 rokov z toho budú byty, ako som spomínal, ja čakám ešte na vašu odpoveď, čo s tým chceme urobiť, aby to tak nebolo, ale tá pôvodná myšlienka bola úplne iná. Aby boli ľudia doma, aby mohli dôstojne dožiť doma a na to sme potrebovali aj inovácie. Na to sme potrebovali úplne zmenu celej paradigmy, celú zmenu vnímania, rozmýšľania. Lebo viete na čo my trpíme? Že vlastne my vymýšľame milión vecí v zdravotníctve, taká služba hentaká služba, ďalšia služba, niekto, vždy niekto múdry s niečím príde , vymyslí si nejaký svoj finančný model, ako sa dokáže na tej reforme nabaliť, ale nič vzájomne spolu nekomunikuje, alebo máločo.
Ja som úplne v šoku, ako napr. nefungujú mobilné hospice. Perfektná myšlienka, všetci sme hovorili, áno, mobilné hospice treba. Boli sme na začiatku tiež pri mobilných hospicoch, ale z tých tridsiatich troch, či štyridsiatich mobilných hospicoch je možno 10 takých, ktoré reálne fungujú. Všetko ostatné je Potemkin, ale máme po reforme. My sa tešíme (pozn. prepis.: nezrozumiteľne povedané.) paliatívna starostlivosť, hurá, tuná všetko funguje. Ale v realite nefunguje. V realite nefunguje a ja sa obávam, že toto sa môže stať aj vám. Že po tejto veľkej reforme zrazu zistíme, že niektoré veci jednoducho do seba nezapadajú a nie sú tak naviazané, ako by mali. Ja neviem, čo máme inak urobiť, lebo aj (pozn. prepis.: nezrozumiteľne povedané) robí dobré reformy, dotiahnuť ich do konca, vedieť ich zimplementovať tak, aby mali naozaj potom dopad na pacienta pozitívny. Nielen dopad na to, že ja si urobím nejaký do desať rokov alebo po desiatich rokov byty, proste my to jednoducho nejakým spôsobom nevieme. Toho sa obávam aj pri tejto reforme. A hovorím, je to také symbolické, že stál som úplne na začiatku, úplne v tých plienkach, kedy sme fakt si len niečo premýšľali. Teraz stojíme pred tým, že sa to tu v tejto snemovni pravdepodobne odhlasuje, ale ja mám naozaj obavu, aby to nedopadlo ako tie mobilné hospice. Aby to nedopadlo ako ti mobilné hospice.
No a ešte posledné slová ohľadom toho, čo Andrea Turčanová, moja kolegyňa, nestihla dopovedať. Tie veci, ktoré sme vám my predkladali a žiaľ, ten pozmeňovák neprešiel na výbore, pravdepodobne neprejde ani tuná v Národnej rade, ale ja vás napriek tomu prosím, ak nechcete podporovať opozičné návrhy, prídite s tým možnože neskôr, lebo sú to dôležité a zmysluplné veci. Spolu s pani Turčanovou sme tuná dávali do tohto návrhu, aby sa znížil ten počet dní z 30 na 7, kedy sú tolerované neobsadené lôžka. Pani Turčanová teraz, žiaľ, už nemá možnosť vystúpiť, resp. už len vo faktickej, ale práve chcela povedať, že tuná sa robia takisto zlé veci. Že v zariadeniach sociálnych služieb, ak zomrie opatrovaná osoba, tak sa na túto pozíciu dostane samoplatca, 29 dní a potom sa dostane na toto lôžko ešte sa dostanú peniaze aj od VÚC-ky, pretože je tolerovaných 30 dní, 30 dní je tolerované a voľné lôžko, môže byť až do dĺžky 30 dní. A my sme to chceli skrátiť na 7, lebo vtedy sa už toho samoplatcu až tak veľmi neoplatí zobrať na 7 dní. Takže toto, si myslím, že je aj v záujme efektivity verejných financií. Myslím si, že toto by mohol byť celkom fajn pozmeňovák alebo zmena.
No a vrátim sa ešte k tej veci, ktorú som začal rozprávať aj ja. Idete vytvárať pracovníkov dlhodobej starostlivosti, neviete, kde ich chcete vzdelávať, pravdepodobne budete si robiť, ako som spomínal, nejaký paralelný svet. Budete mať nejaké opäť už vytvorené, vysnívané agentúry, ktoré budú týchto pracovníkov vzdelávať, budú im robiť nejaké kurzy. Ale pritom tuná máme potenciál, máme štruktúru stredných zdravotných škôl, vysokých škôl, jednoducho túto štruktúru by sme mohli využiť. A dokonca vy to aj vy tu píšete, že od týchto zdravotníkov chcete, aby robili, teraz už nie že zdravotné výkony, už ste to nazvali, že úkony, hej, že také tak sa to tak láme, že by, aby to bol taký mačkopes, že síce chceme, aby robili dávkovanie alebo podávanie tých liekov, ale aby to už tak zase nebolo, aby to nemuseli byť tí zdravotnícky pracovníci, že takéto je celé, také dolámané. Ale však dobre. Keď už to tak chcete, keď nechcete naozaj len dovzdelať opatrovateľky, čo si myslím, že je jednoduchšie a lepšie riešenie, no tak skúste využiť aspoň potenciál toho, čo tuná máme. Máme stredné zdravotné školy, máme vysoké školy. Na týchto miestach si myslím, že je zmysluplné robiť tieto kurzy, aby to neboli zase nejaké súkromné eseročky, ktoré vyrastú ako huby po daždi a budú týchto nových pracovníkov dlhodobej starostlivosti vzdelávať.
Takže toľko odo mňa. Dve minúty do konca. Pán minister, gratulujem, zvládli ste rozpravu. Snáď ste niektoré naše pripomienky si zapísali a ja pevne verím, že ich pretavíte potom aj do zmien, lebo myslím si, že v tejto snemovni a pri tejto diskusii naozaj tá diskusia bola vecná, nikto tuná nechcel robiť lacnú politiku ale chceli sme, aby tá sociálna oblasť sa posunula dopredu.
Ďakujem všetkým za túto diskusiu.
Skryt prepis