Videokanál poslanca

Ďakujem za reakcie. Ja nadviažem hovor na to, čo hovorila kolegyňa Gregorová, že naozaj mnohé rodiny sú na tom ekonomicky čím ďalej, tým horšie a čím ďalej, tým viac obracajú každé euro. A o to viac my potrebujeme tým deťom zabezpečiť podporu v škole. Ja som tento týždeň bola na seminári, ktorý organizoval šéf priamo radiny, organizácia, ktorá sa venuje odbornému vzdelávaniu o prístupnosti stredoškolského vzdelávania na Slovensku. A znovu tam odznelo. Ja som to už aj tu opakovane hovorila a ešte raz to zopakujem a dúfam, že čo najviac vás si to zapamätá. Na Slovensku každé šieste dieťa odíde zo školstva bez toho, aby ukončilo strednú školu. Čiže nemajú maturitu ani výučný list. A veľa to súvisí práve s tým, že napríklad si tie rodiny nemôžu dovoliť ich podporovať, aby išli na strednú školu, pretože keď sú niekde z menších obcí, tak do tej strednej školy treba cestovať. Treba často platiť internát. Treba samozrejme ďalej platiť učebnice, niekedy všetky možné pomôcky na tých stredných odborných školách. Hovorila tam žena, ktorá sa je zvrátená toplo a stará sa stará sa o štyri deti svojej svojej sestry a hovorila, že ako naozaj asi 200 € mesačne ju stálo, keď jeden z tých chlapcov išiel, išiel na strednú školu, myslím do Košíc. A my na prekádanie nemáme plnohodnotné sociálne štipendiá na Slovensku, pretože tie štipendiá, ktoré máme, sú veľmi prísne viazané na prospech. Nielen, že sú nízke, ale sú veľmi prísne viazané na prospech. Čiže ak sa dieťaťu zrovna v tom polroku nedarilo, zoznamka tak ani to nedostanú. Podporme tie deti, kým sú v tých školách, aby si tie školy dokončili, lebo potom darmo budeme lamentovať nad tým, že sa nevedia zapojiť na trh práce. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja sa vyjadrím v rámci rozpravy o záverečnom účte ku kapitole školstvo, keďže sa samozrejme školstvu venujem dlhodobo. A chcela by som na úvod zarámovať alebo zdôrazniť to, že v školstve naozaj záleží na každom eure a že tie výdavky do školstva sú, keď sú dobre efektívne využité, naozaj aj investíciou do budúcnosti našej krajiny. Lebo tam sa rozhoduje o tom, akých vzdelaných budeme mať ľudí o 15 rokov, o 20 rokov, akí poslanci a poslankyne budú aj tuto v pléne sedieť v ďalšej generácii. A o tom, či na jednej strane vieme aj deti, ktoré možno zo začiatku sa trápia v škole, či im vieme pomôcť a naozaj im dať také vzdelanie, aby jedného dňa vedeli prispievať do štátneho rozpočtu. Alebo napríklad naopak, či nám tí najšikovnejší odídu a budú celý zvyšok života platiť dane niekde v zahraničí namiesto toho, aby žili tu na Slovensku. Rozpočet školstva v tom roku 25 mal niečo cez 5 miliardy € 5,4 miliardy €, z toho takmer 3 miliardy vlastne štát rovno presúva cez zriaďovateľov, teda cez samosprávy do regionálneho školstva a teda gro tých výdavkov na školstvo vieme, že tvoria platy učiteľov a preto sa aj ako prvej téme budem venovať práve práve platom učiteľov. Voľajme to táto vláda, môžeme ju nazvať aj vláda pekných sľubov, lebo teda sľúbili sme si lacné potraviny a sľúbili sme si lacný benzín a rovnako ste učiteľom sľúbili priamo v programovom vyhlásení vlády, že sa každoročne budú zvyšovať ich mzdy. To nebol nejaký tlak z opozície. Toto ste tu všetci poslanci a poslankyne koalície schválili v rámci programového vyhlásenia vlády a predtým to schválil každý minister a ministerka na vláde. To bolo na jeseň 23. Tesne predtým sa prvýkrát, teda tesne predtým sa naposledy zvyšovali platy k 1. septembru 2023, čo ešte teda zaviedla tá predošlá vláda. Potom ste im sľúbili ku koncu roku 23, že každý rok sa im budú zvyšovať mzdy vzhľadom na to, že stúpa inflácia, vzhľadom na to, že máme dlhodobý investičný dlh do školstva a do ľudí, ktorí v tom školstve pracujú. Všetci pedagogickí a odborní zamestnanci v školstve sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, lenže zarábajú menej, výrazne menej ako iní vysokoškolsky vzdelaní ľudia v krajine a práve preto je potrebné aj zatraktívniť tú prácu v školstve, pritiahnuť tam tých najlepších a s tým samozrejme súvisia platy učiteľov. Čiže toto sa udialo na konci roku 23. Sľúbili sme si a prišiel rok 24, kedy žiaden nárast tých tarifných platov nenastal. Prišli vtedy jednorazové príspevky a my sme to aj tu, aj ja si presne pamätám, ako som to tu vtedy kritizovala, že tie jednorazové príspevky za prvé nedávajú žiadnu istotu, za druhé sa neodzrkadľujú v tých tabuľkách, čiže keď potom príde ďalšie zvýšenie, ktoré sa počíta na percentá, tak vlastne tieto jednorazové príspevky v tejto bode, hlavne regionálne príspevky, tým učiteľom nijako nepomôžu. Lebo už sa v tom ďalšom zvýšení neodzrkadlia. Prišiel rok 24. Ku koncu roku 24 už bola situácia taká vážna, že hrozil učiteľský štrajk a hrozilo, že potom ako sme tu mali mesiace zavreté školy kvôli covidu, že sa školy znovu zavrú, lebo učitelia pôjdu štrajkovať. Vtedy, až vtedy začali intenzívne rokovania medzi ministrom Druckerom a odborármi. Pozdravujem vtedajšieho predsedu školských odborov pána Ondeka, ktorý nedávno odišiel zo svojej funkcie a podarilo sa teda vyrokovať, že aspoň v tom 25. vláda konečne dodrží svoj sľub, aj to až od septembra 25. Vtedy vlastne nastalo 7 % zvýšenie po dvoch rokoch a potom ďalšie zvyšovanie, dokopy 7 %, bolo v januári 26. No, odvtedy je zase ticho. A zase čakáme na rozpočet 27 a nevieme, aj včera som mala tú otázku na pána ministra v hodine otázok, ale nedostala som sa na rad, ani tu nebol pán minister, že aká bude tá situácia s platmi v 27. Ale čo sa dozvedáme je, čo vláda plánuje na rok 28. A teda minister Drucker na konci svojho mandátu, na konci volebného obdobia, prišiel s tým, že teda sľúbi učiteľom tzv. automat alebo teda nejaké predvídateľné pravidelné zvyšovanie platov a rovno to hádže na ďalšiu vládu. Tak v prvom rade, toto je obrovský populizmus. Toto je nezodpovedný vstup k rozpočtu, lebo práve takéto zásadné zmeny ako platový automat ste mali ideálne prijímať na začiatku volebného obdobia. Mali ste štyri roky na to, aby ste to vyrokovali, aby ste to nastavili a aby sa to zaviedlo. To, že to zavádzate v tom medzivládnom období, dá sa povedať na konci vášho vládneho obdobia, kedy už idete ten finančný záväzok hodiť na tú ďalšiu vládu, to je obrovský populizmus. A teraz, my v princípe podporujeme pravidelné a predvídateľné zvyšovanie platov učiteľov. Aj my sme to sami mali v našom volebnom programe. To, čo je problém, je, že na jednej strane idete tento záväzok hodiť už na ďalšiu vládu. Populisticky ste sa tomu vyhli počas vašej vlády a idete to hodiť na ďalšie volebné obdobie, ale zároveň tu zanecháte totálne rozvrátené verejné financie. Viete, keby ste zanechali nejak v zmysluplnom stave tú štátnu kasu a do toho by prišiel tento záväzok, tak samozrejme je to oveľa lepšia kombinácia a vieme povedať, že áno, platy učiteľov sú najdôležitejšie alebo teda školstvo je jedna z najdôležitejších investícií do budúcnosti krajiny a platy učiteľov sú investícia do kvality školstva. Do toho, aby sme tam pritiahli dobrých ľudí. Do toho, aby nám mladí učitelia po pár rokoch, keď si uvedomia, že si chcú založiť rodinu a nemajú si za čo zobrať hypotéku, aby si to mohli dovoliť. Čiže áno, treba slušne zaplatiť učiteľov, lenže vy idete tento záväzok hádzať na ďalšiu vládu, pričom nám zanecháte totálne rozvrátené verejné financie. A to je ten problém, o ktorom tu samozrejme detailnejšie hovoril kolega Štefan Kišš, ktorý ako ekonóm tomu ešte hlbšie rozumie, ale všetci to vidíme. Všetci to vidíme, ako táto vláda nedokázala šetriť na sebe, rozhadzuje ďalej, či už na svoje vlastné platy, či už na populistické sľuby. Ale ten dlh, ktorým zadlžujeme práve tie ďalšie generácie, ten sa stále zvyšuje. A ja môžem povedať, že áno, Ministerstvo školstva je na tom v tomto smere o niečo lepšie ako napríklad Ministerstvo kultúry, o ktorom hovorila kolegyňa Jarolínová. Ale rovnako platí aj tu, že predovšetkým mala vláda šetriť na sebe a minister Drucker rovnako ako všetci ostatní ministri si veľmi rád zvýšil svoj vlastný plat na dvojnásobok. Rovnako tu platí, už tu bolo spomenuté, že táto vláda má rekordný počet štátnych tajomníkov. Tak na školstve kedysi bývali traja štátni tajomníci. Na regionálne školstvo, na vysoké a na šport. Šport odišiel, postavili ste za neviem koľko 100 miliónov úplne samostatné nové ministerstvo, pretože bolo treba uspokojiť politické ambície Rudolfa Huliaka. Čiže vyhodili ste peniaze na nové ministerstvo. Šport ste oddelili, ale aj tak máme stále na školstve troch štátnych tajomníkov. A nielen to, ešte máme aj splnomocnenca pre regionálne školstvo, pretože jediný, kto tam tomu rozumel skutočne a makal na regionálnom školstve, niekdajší štátny tajomník Slavomír Partila, keď bolo potrebné dať politickú trafiku pánovi Krišandovi zo SNS a on sa musel stať štátnym tajomníkom, tak sme tu prijímali nový zákon, aby teda minister mohol mať svojho splnomocnenca, aby pán Partila ďalej robil svoju robotu už teda s nejakým iným titulom na menovke. V konečnom dôsledku je to plytvanie verejnými zdrojmi. Je to rozhadzovanie tých peňazí, kde by sme naozaj mali strážiť každé euro hlavne na tých peniazoch na štátnu správu, hlavne na výdavkoch na politikov, na politické trafiky. Nie. Tam sa rozhadzuje a potom nám tie peniaze chýbajú inde. Zoberieme si, aký bizarný dopad niekedy tie rozhodnutia, ktoré tu boli pod rúškom konsolidácie, mali aj na školstvo. A ja spomeniem toto zbabrané rušenie štátnych sviatkov. Veď to je úplne Kocúrkovo. To je naozaj úplne, že Pán Boh by to neurobil lepšie, že na jednej strane ste teda zrušili tieto, že 8. mája a 15. septembra už nie je deň pracovného pokoja, čiže to, čo aj deti boli zvyknuté, že majú prázdniny, aj rodičia, aj všetci, nie, zrazu sa malo chodiť do škôl, malo sa chodiť do práce, ale keď zamestnanci prišli do práce, tak musel zamestnávateľ im platiť nadčasy, ako keby zrazu bola škola otvorená v nedeľu. Veď to je úplne absurdné. A teraz zúfalí riaditelia pred 8. májom nevedeli, čo majú robiť, pretože mali na výber dve zo zlých možností. Aj minister Drucker im odkázal: „Máte dve možnosti, no len obe sú zlé.“ Buď teda zavreli školy a nahnevali rodičov za to, že rodičia museli ísť do práce, ale zrazu im deti zostali doma, čiže niektorí napríklad si brali OČR-ky, zase výdavok zo Sociálnej poisťovne, alebo teda nechali školy otvorené a museli učiteľom platiť príplatky. To boli na niektorých školách tisíce eur, pričom tie školy naozaj obracajú každé euro. A tuto ste ich vrhli do úplne nezmyselnej, úplne zbytočnej komplikovanej situácie. Tak takto vyzeralo to vládnutie a tá konsolidácia v podobe tejto vlády. A ako spomenul poslanec Kišš, v konečnom dôsledku sa na tom rušení sviatkov aj z týchto dôvodov samozrejme vybralo oveľa menej peňazí, ako sa malo. Ďalšie, teda dusenie ekonomiky, transakčná daň, odchod investorov, zvyšovanie zadĺženia. Ja nejdem do detailov. Naozaj to tu už bolo dosť dobre popísané kolegami, ktorí sú ekonómovia. Ale aj tak by som chcela poukázať na to, že áno, tešíme sa, že sa pán minister zapojil faktickou poznámkou a čo sme si vypočuli. Výhovorky na pána Ódora. Akože naozaj po vyše troch rokoch vášho vládnutia sa idete stále ešte vyhovárať na úradníckeho ministra, ktorý tu bol niekoľko, teda premiéra, ktorý tu bol niekoľko mesiacov a ani nemal väčšinu v parlamente, naozaj je to smiešne. Akože deti v školách učíme, aby sa nevyhovárali, aby preberali zodpovednosť za svoje činy, tak aspoň keď už tu chcete, pán minister, obhajovať tie kroky, ktoré ste robili, keď si za tým stojíte, tak hovorte o tom, čo ste urobili, prípadne neurobili. Ale po vyše troch rokoch sa vyhovárať na Ódora, to už je naozaj smiešne. Čiže otázka znie, keď nám v takomto stave zanechávate verejné financie, o to ťažšie bude potom nájsť peniaze na ten Urobili, prípadne neurobili, ale po vyše troch rokoch sa vyhovárať na Odora, to už je naozaj smiešne. Čiže otázka znie, keď nám v takomto stave zanechávate verejné financie, o to ťažšie bude potom nájsť peniaze na ten automat pre učiteľov. A preto to považujeme za tak populistické, že idete na konci volebného obdobia prijímať niečo, čo sa patrilo prijať na začiatku volebného obdobia. Popri platoch učiteľov sa ešte na chvíľu povenujem európskym zdrojom, ktoré teda tvoria veľkú časť výdavkov rezortu školstva. Nie je to, je to asi 440 miliónov €? Či, že? Je to, je to asi menej ako 10 % v tom rozpočte, ale dôležité je, že práve toto sú tie peniaze, z ktorých dlhodobo v školstve dokážeme zafinancovať niečo, čo ide nad rámec tých bežných výdavkov. Ako som spomenula, to gro v rozpočte ide na platy učiteľov, na platy iných zamestnancov v rezorte a potom aj štátnych, teda zamestnancov v štátnej správe. Ale keď potrebujeme v školstve niečo navyše, tak už roky fungujeme tak, že to v podstate kompenzujeme z európskych zdrojov. Ktokoľvek z vás, kedy cestuje po Slovensku, takmer na každej škole máme také tie tabule „zrekonštruované zo zdrojov Európskej únie“. A vďaka Bohu, že v tomto môžeme čerpať tie zdroje z Európskej únie a taktiež by som bola rada, keby táto vláda nejako nehazardovala práve s dôverou našich zahraničných partnerov, pretože si musíme pripomenúť, že sme čistí beneficieri, čistí prijímatelia tých výhod z Európskej únie aj v tejto oblasti. Čiže som veľmi vďačná aj za rezort školstva, že je možné aspoň niektoré investičné projekty robiť práve z európskych zdrojov. No. Práve preto je však také dôležité pozerať na efektivitu toho, ako tie európske zdroje využívame. A tu by som sa teda rada pristavila pri niektorých výdavkoch z plánu obnovy, ktorý teda intenzívne sa realizoval práve v tom 25. a teraz ešte na začiatku roka 26 nám končil, teda do augusta. Prvé, a to sme tu opakovane kritizovali ministra Druckera za jeho prístup k e-prihláškam. Áno, všetci sme radi za digitalizáciu. Áno, také základné veci ako prihlasovanie detí sa má udiať na niekoľko klikov. Problém je v tom, že systém prihlášok sa spustil neskoro. Eventuálne bol pripravovaný neskoro. Nebol tým pádom poriadne testovaný. Bol testovaný na niekoľkých materských školách. Následne sa rovno spustil pre všetky stredné školy. A dodnes sme nevideli nejakú detailnú analýzu, či bolo nutné budovať úplne nový systém a tým vytvárať ďalšiu zákazku pre „ditech“. Keď tu už máme jeden systém, ktorý využívajú prakticky všetky školy, službu EduPage, čo všetci rodičia, ak máte školopovinné deti, tak ju asi poznáte. Pre mňa je to jedna z najčastejších notifikácií na mobile. A je to, áno, je to súkromný produkt, ktorý si školy platia. Ale malo si ministerstvo sadnúť s majiteľmi. A mali by sme ako verejnosť vidieť detailnú analýzu, či vôbec bolo nutné za 10 miliónov vytvárať nový systém, keď to isté, tú istú službu už dovtedy realizoval EduPage len bez tej centralizovanosti zo strany štátu. Čiže vytvorili sme systém, ktorý bol drahý. Vytvorili sme systém, ktorý v prvom roku nefungoval a ja dookola budem vyčítať ministrovi Druckerovi, ako podceňoval tie skúsenosti ľudí v teréne. Tu naozaj na každej základnej škole, kde odchádzali tie prihlášky, a na strednej škole, kde prichádzali tie prihlášky, množstvo učiteľov a riaditeľov desiatky hodín nadčasov trávili tým, že bolo treba tam opravovať chyby, že to tam zle pridalo kódy, že to zle uvádzalo krajinu, že bolo treba aj tak manuálne kontrolovať tie známky, ktoré nakoniec sa aj tak ťahali zo systému EduPage a minister im z tlačoviek odkazoval, že všetko funguje výborne. No nie, nefungovalo to výborne. V konečnom dôsledku to boli zase tí zamestnanci, tí podfinancovaní zamestnanci v školstve, ktorí ten systém zachraňovali. A stále visí veľký otáznik nad tým, či boli vôbec tieto peniaze z európskych zdrojov efektívne využité. A teda minimálne veľmi dúfam, že v tomto druhom roku, kedy veď zase už teraz stále pôjdeme cez systém e-prihlášok, že tie chyby, ktoré tam boli, naozaj budú opravené, že to bude fungovať. Dokonca niektoré veci sa v zákone menia, lebo sa ukázalo, že nebolo to dobre nastavené. S tými prioritizáciami pre študentov pri výbere stredných škôl, čiže niektoré veci budeme práve budúci týždeň tuto v školskom zákone opravovať. Čiže naozaj verím tomu, že už sa tie detské chyby toho systému opravia, ale to, aký chaos to spôsobilo v tom prvom roku, to ide plne na plecia ministra Druckera. A druhý projekt, kde teda ešte mám viacej nielen otáznikov, ale aj výkričníkov, o efektívnom využívaní európskych zdrojov, sú vzdelávacie videá pre učiteľov. Je to projekt, ktorý minister podpísal v úplne posledný deň plánu obnovy 31. augusta, kedy rámcovo zazmluvnil takmer 18 miliónov € na hotové videá a videokurzy pre učiteľov. A teda, s prepáčením, všetku podporu učiteľom doprajem, ale toto nie je efektívne vynakladanie zdrojov. Nehovoriac o tom, že tam máme otázniky o osobnom prepojení, že vieme, že s firmou Agensoft, ktorá v konečnom dôsledku bude čiastočne prijímateľom tých peňazí, aj keď sú iba subdodávateľ, že tam sú aj teda minimálne dobré vzťahy s ľuďmi v strane HLAS, a taktiež upozorňujem na to, že firma Agensoft už má jednu rámcovú zmluvu stále platnú s ministerstvom zase na informačný systém WIKI a tuto sa nakúpili ďalšie licencie. To sú v krátkom dôsledku tie najdrahšie predané videá pre učiteľov v histórii Slovenska, keď ministerstvo plošne nakúpilo obrovskú, akože masovú licenciu pre tieto videá. Čiže áno, veď učitelia si povedia, prečo nie. Veď oni potrebujú školenie absolvovať, tak niektorým sa to hodí, že si to iba doma vyklikajú. Ale v konečnom dôsledku toto nie je efektívne vynakladanie zdrojov na vzdelávanie učiteľov. A ja aktuálne čakám na odpoveď na infožiadosť, ktorú som posielala na ministerstvo, kde sa dopytujem ďalšie detaily a určite sa tomu ešte budem venovať. Spomenula by som ešte, a tiež to súvisí aj s tými eurofondami, ale aj s platmi v školstve, počet pozícií podporných profesií v školstve. Bavíme sa o asistentoch, školských psychológoch, pozíciách v poradniach. To sú zase špeciálni pedagógovia, logopédi, liečební pedagógovia a ďalší. Práve predvčerom sme tu mali veľkú, a ďakujem za to, že bohatú diskusiu o podporných opatreniach v školstve a ja to znovu zopakujem, že my potrebujeme také školstvo, kde vieme zabezpečiť podporu každému jednému dieťaťu. Tieto pozície dlhoročne, dlhoročne boli na Slovensku platené z eurofondov. Vlastne za posledné tri roky, za, čo to je ešte za poslednej vlády, ešte keď som aj ja robila na ministerstve, sme postupne pripravili plán toho, ako sa budú preklápať tie pozície z eurofondov do štátneho rozpočtu. Práve v tom roku 25, ku ktorému sa vzťahuje tento záverečný účet, ešte veľká časť tých pozícií išla z národného projektu POP 3. V záverečnom účte 26 už uvidíme, ako boli preklopení do štátneho rozpočtu. No. Ale musíme si na rovinu povedať, že tých pozícií je stále málo a potrebovali by sme viacej, či už asistentov, či už psychológov, či už špeciálnych pedagógov. A ja viem, že verejné financie nie sú bezodná studňa a musíme aj pri uvažovaní nad týmito pozíciami uvažovať racionálne a mať pripravené tie rozpočty, že samozrejme by sme si priali asistenta do každej triedy, ale vieme, že to finančne nie je únosné, ale musíme počítať s tým, že tieto pozície potrebujeme v školstve udržať a potrebujeme, aby rozumne ich počet narastal tak, aby sme naozaj vedeli zabezpečiť čo najviac podpory. A tu sa nebavíme len o deťoch so zdravotným znevýhodnením. Tu sa bavíme napríklad aj o duševnom zdraví. Aj včera sa udiala, alebo teda tento týždeň sa udiala jedna tragédia, súvisiaca so školstvom, súvisiaca s maloletým dievčaťom. A to znamená, že keď už dôjde k nejakej tragédii, tak to znamená, že bolo niečo podcenené predtým a zároveň treba na to nadviazať krízovou intervenciou, treba mať psychológov v školách, treba spolupracovať s poradňami, duševné zdravie mladých ľudí nám klesá. Máme tu množstvo detí s úzkostnými poruchami, množstvo detí, ktoré sa boja chodiť do škôl a my potrebujeme na tých školách aj na to pripravovať učiteľov, aj mať tých odborníkov, ktorí vedia s deťmi pracovať. A spomeniem ešte poslednú tému, ktorú považujem za dôležitú a často je tak na okraji záujmu a je aj na okraji záverečnej kapitoly školstva, teda v záverečnom účte, ale úzko súvisí so všetkým, čo tu hovoríme, a to sú originálne kompetencie v školstve. Nám zostali v originálnych kompetenciách školské kluby detí, čiže družiny, základné umelecké školy, centrá voľného času a školské jedálne. To sú štyri typy školských zariadení alebo škôl, ktoré zostali v originálnych kompetenciách. A vieme, že obce sú na tom finančne zle. Vieme, že táto vláda škrtí to financovanie samospráv, čo sa ďalej prenáša aj do tých služieb do školstva. A znovu, školstvo a vôbec nejaká výchova a vzdelávanie, ako hovorí školský zákon, tá starostlivosť o mládež, to nie je iba to povinné vyučovanie, ktoré máme doobeda. To je aj rozvoj talentov. To sú aj krúžky. To je aj zmysluplne trávený čas, keď vyučovanie skončí. Niekedy to sú tie kľúčové veci, ktoré rozhodnú o osude dieťaťa. Či mohlo chodiť na základnú umeleckú školu a napríklad, ak malo výtvarný talent, tak možno, keď ho niekto včas podchytil, tak jedného dňa z neho bude naozaj profesionálny maliar a bude sa môcť realizovať v tom, čo je dobrý a možno ho nebudú tlačiť na to, aby robil ekonómiu len za to, že mu išla matematika. Čiže to rozvíjanie talentov, ten priestor na kvalitné budovanie kamarátstva aj po škole, na to, aby sa deti a mládež mali kde stretávať, to nám do veľkej miery dodnes zabezpečujú obce. A súvisí to celkovo so štátnym rozpočtom, pretože my musíme aj tie politiky štátne robiť tak, aby tie obce a mestá to mali z čoho financovať. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja sa vyjadrím v rámci rozpravy o záverečnom účte ku kapitole školstvo, keďže sa samozrejme školstvu venujem dlhodobo. A chcela by som na úvod zarámovať alebo zdôrazniť to, že v školstve naozaj záleží na každom eure a že tie výdavky do školstva sú, keď sú dobre efektívne využité, naozaj aj investíciou do budúcnosti našej krajiny. Lebo tam sa rozhoduje o tom, akých vzdelaných budeme mať ľudí o 15 rokov, o 20 rokov, akí poslanci a poslankyne budú aj tuto v pléne sedieť v ďalšej generácii. A o tom, či na jednej strane vieme aj deti, ktoré možno zo začiatku sa trápia v škole, či im vieme pomôcť a naozaj im dať také vzdelanie, aby jedného dňa vedeli prispievať do štátneho rozpočtu. Alebo napríklad naopak, či nám tí najšikovnejší odídu a budú celý zvyšok života platiť dane niekde v zahraničí namiesto toho, aby žili tu na Slovensku. Rozpočet školstva v tom roku 25 mal niečo cez 5 miliardy € 5,4 miliardy €, z toho takmer 3 miliardy vlastne štát rovno presúva cez zriaďovateľov, teda cez samosprávy do regionálneho školstva a teda gro tých výdavkov na školstvo vieme, že tvoria platy učiteľov a preto sa aj ako prvej téme budem venovať práve práve platom učiteľov. Voľajme to táto vláda, môžeme ju nazvať aj vláda pekných sľubov, lebo teda sľúbili sme si lacné potraviny a sľúbili sme si lacný benzín a rovnako ste učiteľom sľúbili priamo v programovom vyhlásení vlády, že sa každoročne budú zvyšovať ich mzdy. To nebol nejaký tlak z opozície. Toto ste tu všetci poslanci a poslankyne koalície schválili v rámci programového vyhlásenia vlády a predtým to schválil každý minister a ministerka na vláde. To bolo na jeseň 23. Tesne predtým sa prvýkrát, teda tesne predtým sa naposledy zvyšovali platy k 1. septembru 2023, čo ešte teda zaviedla tá predošlá vláda. Potom ste im sľúbili ku koncu roku 23, že každý rok sa im budú zvyšovať mzdy vzhľadom na to, že stúpa inflácia, vzhľadom na to, že máme dlhodobý investičný dlh do školstva a do ľudí, ktorí v tom školstve pracujú. Všetci pedagogickí a odborní zamestnanci v školstve sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, lenže zarábajú menej, výrazne menej ako iní vysokoškolsky vzdelaní ľudia v krajine a práve preto je potrebné aj zatraktívniť tú prácu v školstve, pritiahnuť tam tých najlepších a s tým samozrejme súvisia platy učiteľov. Čiže toto sa udialo na konci roku 23. Sľúbili sme si a prišiel rok 24, kedy žiaden nárast tých tarifných platov nenastal. Prišli vtedy jednorazové príspevky a my sme to aj tu, aj ja si presne pamätám, ako som to tu vtedy kritizovala, že tie jednorazové príspevky za prvé nedávajú žiadnu istotu, za druhé sa neodzrkadľujú v tých tabuľkách, čiže keď potom príde ďalšie zvýšenie, ktoré sa počíta na percentá, tak vlastne tieto jednorazové príspevky v tejto bode, hlavne regionálne príspevky, tým učiteľom nijako nepomôžu. Lebo už sa v tom ďalšom zvýšení neodzrkadlia. Prišiel rok 24. Ku koncu roku 24 už bola situácia taká vážna, že hrozil učiteľský štrajk a hrozilo, že potom ako sme tu mali mesiace zavreté školy kvôli covidu, že sa školy znovu zavrú, lebo učitelia pôjdu štrajkovať. Vtedy, až vtedy začali intenzívne rokovania medzi ministrom Druckerom a odborármi. Pozdravujem vtedajšieho predsedu školských odborov pána Ondeka, ktorý nedávno odišiel zo svojej funkcie a podarilo sa teda vyrokovať, že aspoň v tom 25. vláda konečne dodrží svoj sľub, aj to až od septembra 25. Vtedy vlastne nastalo 7 % zvýšenie po dvoch rokoch a potom ďalšie zvyšovanie, dokopy 7 %, bolo v januári 26. No, odvtedy je zase ticho. A zase čakáme na rozpočet 27 a nevieme, aj včera som mala tú otázku na pána ministra v hodine otázok, ale nedostala som sa na rad, ani tu nebol pán minister, že aká bude tá situácia s platmi v 27. Ale čo sa dozvedáme je, čo vláda plánuje na rok 28. A teda minister Drucker na konci svojho mandátu, na konci volebného obdobia, prišiel s tým, že teda sľúbi učiteľom tzv. automat alebo teda nejaké predvídateľné pravidelné zvyšovanie platov a rovno to hádže na ďalšiu vládu. Tak v prvom rade, toto je obrovský populizmus. Toto je nezodpovedný vstup k rozpočtu, lebo práve takéto zásadné zmeny ako platový automat ste mali ideálne prijímať na začiatku volebného obdobia. Mali ste štyri roky na to, aby ste to vyrokovali, aby ste to nastavili a aby sa to zaviedlo. To, že to zavádzate v tom medzivládnom období, dá sa povedať na konci vášho vládneho obdobia, kedy už idete ten finančný záväzok hodiť na tú ďalšiu vládu, to je obrovský populizmus. A teraz, my v princípe podporujeme pravidelné a predvídateľné zvyšovanie platov učiteľov. Aj my sme to sami mali v našom volebnom programe. To, čo je problém, je, že na jednej strane idete tento záväzok hodiť už na ďalšiu vládu. Populisticky ste sa tomu vyhli počas vašej vlády a idete to hodiť na ďalšie volebné obdobie, ale zároveň tu zanecháte totálne rozvrátené verejné financie. Viete, keby ste zanechali nejak v zmysluplnom stave tú štátnu kasu a do toho by prišiel tento záväzok, tak samozrejme je to oveľa lepšia kombinácia a vieme povedať, že áno, platy učiteľov sú najdôležitejšie alebo teda školstvo je jedna z najdôležitejších investícií do budúcnosti krajiny a platy učiteľov sú investícia do kvality školstva. Do toho, aby sme tam pritiahli dobrých ľudí. Do toho, aby nám mladí učitelia po pár rokoch, keď si uvedomia, že si chcú založiť rodinu a nemajú si za čo zobrať hypotéku, aby si to mohli dovoliť. Čiže áno, treba slušne zaplatiť učiteľov, lenže vy idete tento záväzok hádzať na ďalšiu vládu, pričom nám zanecháte totálne rozvrátené verejné financie. A to je ten problém, o ktorom tu samozrejme detailnejšie hovoril kolega Štefan Kišš, ktorý ako ekonóm tomu ešte hlbšie rozumie, ale všetci to vidíme. Všetci to vidíme, ako táto vláda nedokázala šetriť na sebe, rozhadzuje ďalej, či už na svoje vlastné platy, či už na populistické sľuby. Ale ten dlh, ktorým zadlžujeme práve tie ďalšie generácie, ten sa stále zvyšuje. A ja môžem povedať, že áno, Ministerstvo školstva je na tom v tomto smere o niečo lepšie ako napríklad Ministerstvo kultúry, o ktorom hovorila kolegyňa Jarolínová. Ale rovnako platí aj tu, že predovšetkým mala vláda šetriť na sebe a minister Drucker rovnako ako všetci ostatní ministri si veľmi rád zvýšil svoj vlastný plat na dvojnásobok. Rovnako tu platí, už tu bolo spomenuté, že táto vláda má rekordný počet štátnych tajomníkov. Tak na školstve kedysi bývali traja štátni tajomníci. Na regionálne školstvo, na vysoké a na šport. Šport odišiel, postavili ste za neviem koľko 100 miliónov úplne samostatné nové ministerstvo, pretože bolo treba uspokojiť politické ambície Rudolfa Huliaka. Čiže vyhodili ste peniaze na nové ministerstvo. Šport ste oddelili, ale aj tak máme stále na školstve troch štátnych tajomníkov. A nielen to, ešte máme aj splnomocnenca pre regionálne školstvo, pretože jediný, kto tam tomu rozumel skutočne a makal na regionálnom školstve, niekdajší štátny tajomník Slavomír Partila, keď bolo potrebné dať politickú trafiku pánovi Krišandovi zo SNS a on sa musel stať štátnym tajomníkom, tak sme tu prijímali nový zákon, aby teda minister mohol mať svojho splnomocnenca, aby pán Partila ďalej robil svoju robotu už teda s nejakým iným titulom na menovke. V konečnom dôsledku je to plytvanie verejnými zdrojmi. Je to rozhadzovanie tých peňazí, kde by sme naozaj mali strážiť každé euro hlavne na tých peniazoch na štátnu správu, hlavne na výdavkoch na politikov, na politické trafiky. Nie. Tam sa rozhadzuje a potom nám tie peniaze chýbajú inde. Zoberieme si, aký bizarný dopad niekedy tie rozhodnutia, ktoré tu boli pod rúškom konsolidácie, mali aj na školstvo. A ja spomeniem toto zbabrané rušenie štátnych sviatkov. Veď to je úplne Kocúrkovo. To je naozaj úplne, že Pán Boh by to neurobil lepšie, že na jednej strane ste teda zrušili tieto, že 8. mája a 15. septembra už nie je deň pracovného pokoja, čiže to, čo aj deti boli zvyknuté, že majú prázdniny, aj rodičia, aj všetci, nie, zrazu sa malo chodiť do škôl, malo sa chodiť do práce, ale keď zamestnanci prišli do práce, tak musel zamestnávateľ im platiť nadčasy, ako keby zrazu bola škola otvorená v nedeľu. Veď to je úplne absurdné. A teraz zúfalí riaditelia pred 8. májom nevedeli, čo majú robiť, pretože mali na výber dve zo zlých možností. Aj minister Drucker im odkázal: „Máte dve možnosti, no len obe sú zlé.“ Buď teda zavreli školy a nahnevali rodičov za to, že rodičia museli ísť do práce, ale zrazu im deti zostali doma, čiže niektorí napríklad si brali OČR-ky, zase výdavok zo Sociálnej poisťovne, alebo teda nechali školy otvorené a museli učiteľom platiť príplatky. To boli na niektorých školách tisíce eur, pričom tie školy naozaj obracajú každé euro. A tuto ste ich vrhli do úplne nezmyselnej, úplne zbytočnej komplikovanej situácie. Tak takto vyzeralo to vládnutie a tá konsolidácia v podobe tejto vlády. A ako spomenul poslanec Kišš, v konečnom dôsledku sa na tom rušení sviatkov aj z týchto dôvodov samozrejme vybralo oveľa menej peňazí, ako sa malo. Ďalšie, teda dusenie ekonomiky, transakčná daň, odchod investorov, zvyšovanie zadĺženia. Ja nejdem do detailov. Naozaj to tu už bolo dosť dobre popísané kolegami, ktorí sú ekonómovia. Ale aj tak by som chcela poukázať na to, že áno, tešíme sa, že sa pán minister zapojil faktickou poznámkou a čo sme si vypočuli. Výhovorky na pána Ódora. Akože naozaj po vyše troch rokoch vášho vládnutia sa idete stále ešte vyhovárať na úradníckeho ministra, ktorý tu bol niekoľko, teda premiéra, ktorý tu bol niekoľko mesiacov a ani nemal väčšinu v parlamente, naozaj je to smiešne. Akože deti v školách učíme, aby sa nevyhovárali, aby preberali zodpovednosť za svoje činy, tak aspoň keď už tu chcete, pán minister, obhajovať tie kroky, ktoré ste robili, keď si za tým stojíte, tak hovorte o tom, čo ste urobili, prípadne neurobili. Ale po vyše troch rokoch sa vyhovárať na Ódora, to už je naozaj smiešne. Čiže otázka znie, keď nám v takomto stave zanechávate verejné financie, o to ťažšie bude potom nájsť peniaze na ten Urobili, prípadne neurobili, ale po vyše troch rokoch sa vyhovárať na Odora, to už je naozaj smiešne. Čiže otázka znie, keď nám v takomto stave zanechávate verejné financie, o to ťažšie bude potom nájsť peniaze na ten automat pre učiteľov. A preto to považujeme za tak populistické, že idete na konci volebného obdobia prijímať niečo, čo sa patrilo prijať na začiatku volebného obdobia. Popri platoch učiteľov sa ešte na chvíľu povenujem európskym zdrojom, ktoré teda tvoria veľkú časť výdavkov rezortu školstva. Nie je to, je to asi 440 miliónov €? Či, že? Je to, je to asi menej ako 10 % v tom rozpočte, ale dôležité je, že práve toto sú tie peniaze, z ktorých dlhodobo v školstve dokážeme zafinancovať niečo, čo ide nad rámec tých bežných výdavkov. Ako som spomenula, to gro v rozpočte ide na platy učiteľov, na platy iných zamestnancov v rezorte a potom aj štátnych, teda zamestnancov v štátnej správe. Ale keď potrebujeme v školstve niečo navyše, tak už roky fungujeme tak, že to v podstate kompenzujeme z európskych zdrojov. Ktokoľvek z vás, kedy cestuje po Slovensku, takmer na každej škole máme také tie tabule „zrekonštruované zo zdrojov Európskej únie“. A vďaka Bohu, že v tomto môžeme čerpať tie zdroje z Európskej únie a taktiež by som bola rada, keby táto vláda nejako nehazardovala práve s dôverou našich zahraničných partnerov, pretože si musíme pripomenúť, že sme čistí beneficieri, čistí prijímatelia tých výhod z Európskej únie aj v tejto oblasti. Čiže som veľmi vďačná aj za rezort školstva, že je možné aspoň niektoré investičné projekty robiť práve z európskych zdrojov. No. Práve preto je však také dôležité pozerať na efektivitu toho, ako tie európske zdroje využívame. A tu by som sa teda rada pristavila pri niektorých výdavkoch z plánu obnovy, ktorý teda intenzívne sa realizoval práve v tom 25. a teraz ešte na začiatku roka 26 nám končil, teda do augusta. Prvé, a to sme tu opakovane kritizovali ministra Druckera za jeho prístup k e-prihláškam. Áno, všetci sme radi za digitalizáciu. Áno, také základné veci ako prihlasovanie detí sa má udiať na niekoľko klikov. Problém je v tom, že systém prihlášok sa spustil neskoro. Eventuálne bol pripravovaný neskoro. Nebol tým pádom poriadne testovaný. Bol testovaný na niekoľkých materských školách. Následne sa rovno spustil pre všetky stredné školy. A dodnes sme nevideli nejakú detailnú analýzu, či bolo nutné budovať úplne nový systém a tým vytvárať ďalšiu zákazku pre „ditech“. Keď tu už máme jeden systém, ktorý využívajú prakticky všetky školy, službu EduPage, čo všetci rodičia, ak máte školopovinné deti, tak ju asi poznáte. Pre mňa je to jedna z najčastejších notifikácií na mobile. A je to, áno, je to súkromný produkt, ktorý si školy platia. Ale malo si ministerstvo sadnúť s majiteľmi. A mali by sme ako verejnosť vidieť detailnú analýzu, či vôbec bolo nutné za 10 miliónov vytvárať nový systém, keď to isté, tú istú službu už dovtedy realizoval EduPage len bez tej centralizovanosti zo strany štátu. Čiže vytvorili sme systém, ktorý bol drahý. Vytvorili sme systém, ktorý v prvom roku nefungoval a ja dookola budem vyčítať ministrovi Druckerovi, ako podceňoval tie skúsenosti ľudí v teréne. Tu naozaj na každej základnej škole, kde odchádzali tie prihlášky, a na strednej škole, kde prichádzali tie prihlášky, množstvo učiteľov a riaditeľov desiatky hodín nadčasov trávili tým, že bolo treba tam opravovať chyby, že to tam zle pridalo kódy, že to zle uvádzalo krajinu, že bolo treba aj tak manuálne kontrolovať tie známky, ktoré nakoniec sa aj tak ťahali zo systému EduPage a minister im z tlačoviek odkazoval, že všetko funguje výborne. No nie, nefungovalo to výborne. V konečnom dôsledku to boli zase tí zamestnanci, tí podfinancovaní zamestnanci v školstve, ktorí ten systém zachraňovali. A stále visí veľký otáznik nad tým, či boli vôbec tieto peniaze z európskych zdrojov efektívne využité. A teda minimálne veľmi dúfam, že v tomto druhom roku, kedy veď zase už teraz stále pôjdeme cez systém e-prihlášok, že tie chyby, ktoré tam boli, naozaj budú opravené, že to bude fungovať. Dokonca niektoré veci sa v zákone menia, lebo sa ukázalo, že nebolo to dobre nastavené. S tými prioritizáciami pre študentov pri výbere stredných škôl, čiže niektoré veci budeme práve budúci týždeň tuto v školskom zákone opravovať. Čiže naozaj verím tomu, že už sa tie detské chyby toho systému opravia, ale to, aký chaos to spôsobilo v tom prvom roku, to ide plne na plecia ministra Druckera. A druhý projekt, kde teda ešte mám viacej nielen otáznikov, ale aj výkričníkov, o efektívnom využívaní európskych zdrojov, sú vzdelávacie videá pre učiteľov. Je to projekt, ktorý minister podpísal v úplne posledný deň plánu obnovy 31. augusta, kedy rámcovo zazmluvnil takmer 18 miliónov € na hotové videá a videokurzy pre učiteľov. A teda, s prepáčením, všetku podporu učiteľom doprajem, ale toto nie je efektívne vynakladanie zdrojov. Nehovoriac o tom, že tam máme otázniky o osobnom prepojení, že vieme, že s firmou Agensoft, ktorá v konečnom dôsledku bude čiastočne prijímateľom tých peňazí, aj keď sú iba subdodávateľ, že tam sú aj teda minimálne dobré vzťahy s ľuďmi v strane HLAS, a taktiež upozorňujem na to, že firma Agensoft už má jednu rámcovú zmluvu stále platnú s ministerstvom zase na informačný systém WIKI a tuto sa nakúpili ďalšie licencie. To sú v krátkom dôsledku tie najdrahšie predané videá pre učiteľov v histórii Slovenska, keď ministerstvo plošne nakúpilo obrovskú, akože masovú licenciu pre tieto videá. Čiže áno, veď učitelia si povedia, prečo nie. Veď oni potrebujú školenie absolvovať, tak niektorým sa to hodí, že si to iba doma vyklikajú. Ale v konečnom dôsledku toto nie je efektívne vynakladanie zdrojov na vzdelávanie učiteľov. A ja aktuálne čakám na odpoveď na infožiadosť, ktorú som posielala na ministerstvo, kde sa dopytujem ďalšie detaily a určite sa tomu ešte budem venovať. Spomenula by som ešte, a tiež to súvisí aj s tými eurofondami, ale aj s platmi v školstve, počet pozícií podporných profesií v školstve. Bavíme sa o asistentoch, školských psychológoch, pozíciách v poradniach. To sú zase špeciálni pedagógovia, logopédi, liečební pedagógovia a ďalší. Práve predvčerom sme tu mali veľkú, a ďakujem za to, že bohatú diskusiu o podporných opatreniach v školstve a ja to znovu zopakujem, že my potrebujeme také školstvo, kde vieme zabezpečiť podporu každému jednému dieťaťu. Tieto pozície dlhoročne, dlhoročne boli na Slovensku platené z eurofondov. Vlastne za posledné tri roky, za, čo to je ešte za poslednej vlády, ešte keď som aj ja robila na ministerstve, sme postupne pripravili plán toho, ako sa budú preklápať tie pozície z eurofondov do štátneho rozpočtu. Práve v tom roku 25, ku ktorému sa vzťahuje tento záverečný účet, ešte veľká časť tých pozícií išla z národného projektu POP 3. V záverečnom účte 26 už uvidíme, ako boli preklopení do štátneho rozpočtu. No. Ale musíme si na rovinu povedať, že tých pozícií je stále málo a potrebovali by sme viacej, či už asistentov, či už psychológov, či už špeciálnych pedagógov. A ja viem, že verejné financie nie sú bezodná studňa a musíme aj pri uvažovaní nad týmito pozíciami uvažovať racionálne a mať pripravené tie rozpočty, že samozrejme by sme si priali asistenta do každej triedy, ale vieme, že to finančne nie je únosné, ale musíme počítať s tým, že tieto pozície potrebujeme v školstve udržať a potrebujeme, aby rozumne ich počet narastal tak, aby sme naozaj vedeli zabezpečiť čo najviac podpory. A tu sa nebavíme len o deťoch so zdravotným znevýhodnením. Tu sa bavíme napríklad aj o duševnom zdraví. Aj včera sa udiala, alebo teda tento týždeň sa udiala jedna tragédia, súvisiaca so školstvom, súvisiaca s maloletým dievčaťom. A to znamená, že keď už dôjde k nejakej tragédii, tak to znamená, že bolo niečo podcenené predtým a zároveň treba na to nadviazať krízovou intervenciou, treba mať psychológov v školách, treba spolupracovať s poradňami, duševné zdravie mladých ľudí nám klesá. Máme tu množstvo detí s úzkostnými poruchami, množstvo detí, ktoré sa boja chodiť do škôl a my potrebujeme na tých školách aj na to pripravovať učiteľov, aj mať tých odborníkov, ktorí vedia s deťmi pracovať. A spomeniem ešte poslednú tému, ktorú považujem za dôležitú a často je tak na okraji záujmu a je aj na okraji záverečnej kapitoly školstva, teda v záverečnom účte, ale úzko súvisí so všetkým, čo tu hovoríme, a to sú originálne kompetencie v školstve. Nám zostali v originálnych kompetenciách školské kluby detí, čiže družiny, základné umelecké školy, centrá voľného času a školské jedálne. To sú štyri typy školských zariadení alebo škôl, ktoré zostali v originálnych kompetenciách. A vieme, že obce sú na tom finančne zle. Vieme, že táto vláda škrtí to financovanie samospráv, čo sa ďalej prenáša aj do tých služieb do školstva. A znovu, školstvo a vôbec nejaká výchova a vzdelávanie, ako hovorí školský zákon, tá starostlivosť o mládež, to nie je iba to povinné vyučovanie, ktoré máme doobeda. To je aj rozvoj talentov. To sú aj krúžky. To je aj zmysluplne trávený čas, keď vyučovanie skončí. Niekedy to sú tie kľúčové veci, ktoré rozhodnú o osude dieťaťa. Či mohlo chodiť na základnú umeleckú školu a napríklad, ak malo výtvarný talent, tak možno, keď ho niekto včas podchytil, tak jedného dňa z neho bude naozaj profesionálny maliar a bude sa môcť realizovať v tom, čo je dobrý a možno ho nebudú tlačiť na to, aby robil ekonómiu len za to, že mu išla matematika. Čiže to rozvíjanie talentov, ten priestor na kvalitné budovanie kamarátstva aj po škole, na to, aby sa deti a mládež mali kde stretávať, to nám do veľkej miery dodnes zabezpečujú obce. A súvisí to celkovo so štátnym rozpočtom, pretože my musíme aj tie politiky štátne robiť tak, aby tie obce a mestá to mali z čoho financovať. Ďakujem.

Ja ešte raz ďakujem teda kolegyni Veslárovej, že spolupredkladáme tento zákon a všetkým vám, ktorí ste sa zapojili do tejto diskusie. Aj tým, ktorí sa nezapojili, ale minimálne počúvali, niektorí ste cez prestávku za mnou prišli, že počúvali aj mimo rokovacej sály, čiže som rada za každého, ktorému sme možno v tomto trošku prehovorili nejak do uvažovania nad aj naším školstvom aj vôbec našou budúcnosťou. Ja pripomeniem tri dôležité údaje, ktoré som tu už hovorila aj počas rozpravy. Nedávno boli zverejnené nové výsledky PISA. Znovu sa ukazuje, že 30 % našich mladých má problém s čitateľskou gramotnosťou a pripomeniem aj to, že sa znovu ukázalo, že Slovensko je na tom úplne najhoršie zo všetkých krajín OECD, pokiaľ ide o vplyv sociálno-ekonomického zázemia, čiže toho rodinného zázemia na výsledky v škole. Inými slovami, keď sa u nás dieťa narodí do chudobnej rodiny, tak má, veľmi žiaľ, slabé šance, že tá škola dokáže ho potiahnuť vyššie a dať mu plnohodnotné vzdelanie. Máme 6 % detí, ktoré u nás neukončia strednú školu. Nie každé šieste dieťa, pardon, 17 % detí. Každé šieste dieťa na Slovensku neukončí strednú školu a odíde zo školstva bez maturity a dokonca bez výučného listu. Toto sú ľudia, u ktorých sme dramaticky znížili ich šance v budúcnosti byť úspešní na trhu práce. A teda z tých, ktorí nám potom prídu na tie vysoké školy, ktorým sa podarilo zmaturovať, ktorí pokračujú v štúdiu, tak 20 % z nich nám odchádza do zahraničia. Toto všetko sú naozaj alarmujúce údaje o budúcnosti našej krajiny a mali by nás zaujímať všetkých rovnako v koalícii, rovnako v opozícii. Ako Slovensko mrháme talentami. Naozaj, mrháme ľudským potenciálom práve tým, že nie sme schopní zabezpečiť dostatočnú podporu mladým ľuďom, aby naplnili svoj potenciál, aby získali vzdelanie a aby raz vedeli sa naplno začleniť na trh práce a tým nakoniec ohrozujeme budúcnosť Slovenska ako takého. Aj tak vieme, že sme starnúca populácia. Vieme, že čoskoro nebude mať kto pracovať na naše dôchodky a ešte aj z tých mladých ľudí, ktorých tu máme, tak tí, ktorí tu zostanú, tak často nedostali podporu a ani vzdelanie a tí najšikovnejší nám odchádzajú preč. A potom vozíme pracovníkov z Indie a z Pakistanu. A teda nič proti migrantom, ale predovšetkým je naša povinnosť zabezpečiť podporu pre tie deti, ktoré sa na Slovensku narodili. A tento zákon aspoň čiastočne vie k tej situácii prispieť práve tým, že zlepšujeme systém podporných opatrení v školskom zákone. Nežiadame na to žiadne milióny, ale navrhujeme úplne konkrétne kroky, ktoré by nakoniec pomohli k tomu, aby sa tá podpora k deťom dostala. Či už je to, že práve uľahčíme prácu riaditeľom, pretože sa môžu včas dozvedieť o tom, že k nim má nastúpiť dieťa so zdravotným znevýhodnením. Odbremeníme tých rodičov, že keď aj ich spádová škola sa ukáže byť nevhodná pre vzdelávanie ich dieťaťa, aby nemuseli popri všetkých povinnostiach, ktoré doma majú, ešte zúfalo obvolávať školy a doprosovať sa, kto ich vezme, ale túto zodpovednosť má mať štát a cez regionálne úrady školskej správy by im mali byť nápomocní, aby im našli vhodnú a dostupnú školu. A tiež dbáme na to, aby tie peniaze, ktoré už sa do tejto témy investujú, aby boli naozaj efektívne využité. Čiže sme za to, aby navýšené normatívy, ktoré školám idú na zdravotne znevýhodnené alebo nadané deti, aby naozaj boli viazané na tie podporné opatrenia, aby naozaj naplnili tú svoju hodnotu za peniaze. Čiže sú to všetko veľmi praktické veci, ktoré pomôžu nášmu školskému systému a teda sa uchádzame o vašu podporu s týmto zákonom. Ďakujeme.

Ďakujem. Môj otec dlhé roky učil na matfyze na Univerzite Komenského programovanie a spomínal mi minimálne jedného svojho študenta, ktorý bol na vozíku a tak teda mal taký problém ovládať svoje svalstvo, že nevedel programovať ani rukami, ale programoval jazykom a vždy ho veľmi chválil, že bol teda vynikajúci študent a naozaj tým jazykom na tom tablete dokázal naprogramovať toľko ako iní študenti rukami, tak možno je to ten, ktorý k vám chodil na matematiku, ale myslím, že ich bolo aj viacero za tú teda dlhoročnú pedagogickú kariéru môjho otca, ktorí teda aj napriek svojmu znevýhodneniu zvládali tú vysokú školu. A myslím si, že jedna z tých najdôležitejších vecí, ktoré tu odzneli, je práve to, že nemôžeme sa spoliehať iba na ústretovosť jednotlivcov. Samozrejme, v školstve je strašne veľa ľudí, pre ktorých je to, ako sa hovorí, poslanie, ktorí robia často aj nad rámec svojich síl, ktorí robia nielen vďaka, ale napriek systému naozaj až možné preťažiť. Ale práve to znamená, že v tom systéme Samozrejme, v školstve je strašne veľa ľudí, pre ktorých je to, ako sa hovorí, poslanie, ktorí robia často aj nad rámec svojich síl, ktorí robia nielen vďaka, ale napriek systému naozaj až nemožné pre tie deti. Ale práve to znamená, že v tom systéme je nejaký problém, ak sa spoliehame iba na takúto ochotu jednotlivcov robiť niečo nad rámec. My potrebujeme ten systém, tie zákony, tie procesy nastaviť čo najlepšie tak, aby ani tí učitelia neboli preťažení, aby nám nevyhoreli tí najlepší práve preto, lebo robia všetko možné nad rámec svojich povinností, ale aby boli aj finančne, aj legislatívne dostatočne podporení a v konečnom dôsledku, aby teda to dieťa dostalo tú podporu, ktorú má mať a o tom to celé.

Ďakujem. Môj otec dlhé roky učil na matfyze na Univerzite Komenského programovanie a spomínal mi minimálne jedného svojho študenta, ktorý bol na vozíku a tak teda mal taký problém ovládať svoje svalstvo, že nevedel programovať ani rukami, ale programoval jazykom a vždy ho veľmi chválil, že bol teda vynikajúci študent a naozaj tým jazykom na tom tablete dokázal naprogramovať toľko ako iní študenti rukami, tak možno je to ten, ktorý k vám chodil na matematiku, ale myslím, že ich bolo aj viacero za tú teda dlhoročnú pedagogickú kariéru môjho otca, ktorí teda aj napriek svojmu znevýhodneniu zvládali tú vysokú školu. A myslím si, že jedna z tých najdôležitejších vecí, ktoré tu odzneli, je práve to, že nemôžeme sa spoliehať iba na ústretovosť jednotlivcov. Samozrejme, v školstve je strašne veľa ľudí, pre ktorých je to, ako sa hovorí, poslanie, ktorí robia často aj nad rámec svojich síl, ktorí robia nielen vďaka, ale napriek systému naozaj až možné preťažiť. Ale práve to znamená, že v tom systéme Samozrejme, v školstve je strašne veľa ľudí, pre ktorých je to, ako sa hovorí, poslanie, ktorí robia často aj nad rámec svojich síl, ktorí robia nielen vďaka, ale napriek systému naozaj až nemožné pre tie deti. Ale práve to znamená, že v tom systéme je nejaký problém, ak sa spoliehame iba na takúto ochotu jednotlivcov robiť niečo nad rámec. My potrebujeme ten systém, tie zákony, tie procesy nastaviť čo najlepšie tak, aby ani tí učitelia neboli preťažení, aby nám nevyhoreli tí najlepší práve preto, lebo robia všetko možné nad rámec svojich povinností, ale aby boli aj finančne, aj legislatívne dostatočne podporení a v konečnom dôsledku, aby teda to dieťa dostalo tú podporu, ktorú má mať a o tom to celé.

Ďakujem za slovo, za veľmi vecný príspevok od kolegu Horeckého. Bola tu spomenutá tá, ako nám ďalej žijú niektoré tie veľké reformy z plánu obnovy a tak, ako som ocenila kolegu Horeckého, tak by som chcela využiť tú príležitosť a verejne oceniť ešte jednu osobu, a to je bývalá riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu Miroslava Hapalová, ktorá bola tá, ktorá napísala do plánu obnovy obe tieto dve veľké reformy, aj kurikulárnu reformu, aj reformu podporných opatrení. Ona bola tá, ktorá to naozaj pretlačila, vymyslela a aj keď teda už bola na svojej pozícii na konci, keď sa to prijímalo, tak myslím si, že bola veľká vizionárka a že teraz naozaj môže vidieť ovocie svojej vtedajšej snahy. K tomu konkrétnemu návrhu, ďakujem za konkrétnu otázku. Ja by som len v tomto chcela upokojiť teda aj kolegu Horeckého, aj celkovo klub KDH, lebo tu pri tomto návrhu nemôže nastať, že zrazu by riaditeľovi prišli nejaké nové povinnosti, ktoré doteraz nemal a teraz by hrozilo, že teda poruší zákon. Keď to rodič urobí na poslednú chvíľu, tak sa tomu riaditeľovi akoby žiadne povinnosti nepridávajú. Tam ide len o to, že ak to rodič využije dlhšie vopred, tak sa tým aj riaditeľ môže zaoberať dlhšie vopred. A skôr teraz máme ten problém, že sa to tí riaditelia dozvedajú na poslednú chvíľu, že im nastúpi takéto dieťa. Čiže verím, že tento návrh iba otvorí nové možnosti, ale to nijako neznamená, že by sme tých riaditeľov niečím novým zaväzovali. Tak ako sa teraz môže stať, že nevedia zabezpečiť podporné opatrenia a treba potom nájsť iné riešenie, tak tento systém bude platiť aj naďalej, čiže nijako to neohrozuje pozíciu riaditeľov. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Inak taká pekná ukážka, ako teda funguje nový rokovací poriadok v praxi, keďže ako navrhovateľka som mala dokopy 40 minút aj tuším aj s úvodným, aj so záverečným slovom a ako poslankyňa by som tu mohla hovoriť takmer 500 minút, čo samozrejme nebudem, nechcem nikoho vystrašiť. Dostaneme sa dneska aj k ukončeniu tohto bodu, ale teda je to také zvláštne, ako funguje ten nový rokovací poriadok. A zároveň teda verím, že teraz bude možné reagovať na mňa aj vo faktických poznámkach. Teším sa, že tento zákon rozprúdil istú diskusiu. Teším sa, že sa zapojili aj niektorí poslanci z koalície. Zároveň teraz sú tu zase aj niektorí iní poslanci. Je tu aj bývalý pán minister, pán Horecký, ktorého som dneska už spomínala, aj keď predtým nebol v sále, lebo bol práve pri tom, keď sa podporné opatrenia dostali do školského zákona, čo považujem za veľmi dôležitý krok a aj v mnohom taký milný vôbec v našom školstve. Teda nadväzujem na to, aj som to už hovorila predtým v rozprave, že považujem za veľmi dôležité, že sa podporné opatrenia dostali do školského zákona v tom roku 23, ale treba si priznať, že stále je na nich čo vylepšovať a zároveň, že niektoré zmeny, ktoré v nich... teda ďakujem, kolegovia. Že niektoré zmeny, ktoré v tom zákone urobil alebo sa urobili už za ministra Druckera, skôr oslabili tú podporu pre deti a práve to je to, čo v tom návrhu s kolegyňou Veslárovou adresujeme. Ja by som v tomto vystúpení, v mojom druhom vystúpení, ešte chcela teda upresniť niektoré veci, ktoré tu zarezonovali v tej rozprave, a som rada, že zarezonovali, ale zároveň teda, aby naozaj boli jasne pochopené, tak sa k nim ešte vrátim. Prvé, treba spomenúť to, že naozaj ten výber školy je stále na rodičoch. Odznelo tu aj o tom, že teda ten výber školy sa nejako, tá zodpovednosť za výber školy by sa nejako presúvala na regionálne úrady školskej správy, to nie je úplne presné. Stále sú to rodičia, ktorí majú zodpovednosť za deti, majú zodpovednosť za to, aby ich dieťa plnilo povinnú školskú dochádzku a majú právo vyberať si školu. Tak funguje náš školský systém, že štát musí každému dieťaťu zabezpečiť miesto v spádovej škole. Na to máme školské obvody, ale rodičia majú právo si vybrať aj nejakú inú školu. A platí to aj pre deti so zdravotným znevýhodnením. A aj tu by som chcela veľmi jasne zdôrazniť, že aj keď CPP-čka, to tu tiež boli spomenuté, tie posudky z poradenských zariadení CPP. Aj keď poradenské zariadenie stanoví diagnózu a povie sa, že dieťa má zdravotné znevýhodnenie a mohlo by na základe toho zdravotného znevýhodnenia navštevovať aj špeciálnu školu, stále je to v kompetencii rodičov sa rozhodnúť, či považujú za lepšie, aby dieťa chodilo do bežnej školy alebo do špeciálnej školy. A neexistuje na to univerzálny kľúč a treba prihliadať na individuálne prípady tých jednotlivých rodín a detí. Lebo každé dieťa, aj keď môže mať rovnakú diagnózu na papieri, každé dieťa je trošku iné. Každá situácia rodiny je trošku iná, každá dopravná dostupnosť, či už do špeciálnej alebo do bežnej školy, to všetko treba zohľadniť. Čiže ja som naozaj v tomto silne za to, aby sa dbalo a pripomínala tá aj zodpovednosť, aj práva rodičov. V extrémnych prípadoch, keď sa naozaj nevie nájsť dohoda na najlepšom záujme dieťaťa, tak poznáme aj prípady, kedy to končí na súde, ale v zásade náš školský zákon je nastavený tak, že je to právo rodičov vyberať školu a toto tým nijako nenarúšame. To, čo však hovoríme, je, a vychádzame pritom zo skúseností z praxe, že sa bežne stáva, že dieťa má znevýhodnenie, má nejaké špeciálne potreby, potrebuje teda nejaké podporné opatrenia, príde do svojej spádovej školy a tam im povedia: „No, my vám to nevieme zabezpečiť. Nájdite si školu niekde inde.“ A mnohí ste tu spomínali, že tiež sa stretávate s rodičmi. Aj my bežne komunikujeme s rodičmi, ktorých sa to týka naozaj každý jeden školský rok. Toto riešia, dovolím si povedať, desiatky, ak nie stovky rodičov na Slovensku, že majú ťažkosti nájsť školu pre svoje dieťa, lebo ich spádová škola hovorí, že im nevie zabezpečiť takú podporu, akú to dieťa potrebuje. A práve vtedy... A viete, ono z pohľadu toho rodiča je to aj dosť nepríjemné vlastne ísť do konfrontácie s tou školou. Poznáme aj prípady, ktoré skončili na súde aj vtedy, a poznáme aj prípady, kedy tí rodičia vysúdili, že naozaj ich dieťa musí byť prijaté v spádovej škole. Či to bolo dievčatko Ela s Downovým syndrómom, myslím, že v Karlovej Vsi, tu v Bratislave, alebo rodičia, s ktorými sme sa aj my stretli, s chlapcom s autizmom na Záhorí, ktorí tiež takto sa až súdili so svojou spádovou školou, že ich musí prijať. Ale je to samozrejme veľmi ťažké aj pre tých rodičov ísť súdnou cestou. Niekedy naozaj si povedia, že tak dobre, ideme hľadať lepšiu inú školu, kde naše dieťa bude vítané, lebo chceme, aby sa to dieťa tam cítilo dobre, aby bolo prijaté, a toto v týchto situáciách nemôžeme nechať na zodpovednosti alebo na bremene, na pleciach tých rodičov, aby obvolávali školy. Nie, v tomto prípade musí byť jasná tá pomoc štátu. A tu reagujem na to, čo hovoril pán Macášek, aj cez prestávku sme sa o tom bavili, že naozaj som presvedčená, že to musí byť zákonná povinnosť regionálneho úradu školskej správy. Že v tomto prípade sa nemôžeme spoliehať čisto na ich dobrú vôľu, lebo, viete, úradníci sa menia, niekto môže mať dobrú vôľu, niekto nie. Okrem toho úrady majú robiť iba to, čo majú zákonom predpísané. Čiže naozaj som presvedčená, že toto musí byť jasne stanovené v zákone a musí to byť jasná zodpovednosť štátu nájsť to najlepšie školu a to má sprostredkovať regionálny úrad školskej správy. A vrátim sa teda ešte k tej situácii rodičov, lebo tu to tak odznievalo, že veď možno to nie je také také zlé, ako to vykresľujeme, a možnože vlastne to tí rodičia nemajú až také ťažké. Viete, ja som hlboko presvedčená, že týmto zákonom naozaj robíme iba základné minimum. Ešte ani sme nezačali robiť to všetko, čo by teoreticky naozaj potrebovali, lebo jednoducho z opozície nebudeme predkladať zákony, ktoré by mali obrovský nárok na štátny rozpočet alebo nejaké veľké systémové zmeny. Ale či už ide o školstvo, či už ide o sociálnu oblasť, od škôlok, cez družiny, cez krúžky, cez sociálne zariadenia potom, keď ide o starostlivosť o tie deti potom, ako dokončili školu. Naozaj je to obrovské bremeno, ktoré často tí rodičia nesú a presne včera sme sa s takou skupinou mamičiek rozprávali a boli tam nakoniec samé samé mamy, matky, lebo naozaj veľmi často, aj štátne štatistiky o tom hovoria. Veľmi často to zdravotné znevýhodnenie dieťaťa znamená, že tie rodiny sa rozpadnú. Veľmi často to skončí, že tam tie matky sú tie, ktoré sa o to dieťa starajú samé. Často ešte s ďalšími súrodencami a v skutočnosti by tú pomoc od štátu potrebovali oveľa oveľa väčšiu. Potrebovali by O tom hovoria. Veľmi často to zdravotné znevýhodnenie dieťaťa znamená, že tie rodiny sa rozpadnú. Veľmi často to skončí, že tam tie matky sú tie, ktoré sa o to dieťa starajú samé, často ešte s ďalšími súrodencami a v skutočnosti by tú pomoc od štátu potrebovali oveľa, oveľa väčšiu. Potrebovali by, aby fungovali družiny pre nich. Potrebovali by, aby fungovali sociálne zariadenia poobede. Pardon, navštívila som pred pár mesiacmi špeciálnu školu v Starej Ľubovni. Je to cirkevná špeciálna škola, ktorá je pod jednou strechou so sociálnym zariadením, ktoré vlastne kompenzuje to, aby tie deti mali byť aj kde poobede, pretože družiny sa umožňujú iba pre prvý stupeň a keď je dieťa bežné, intaktné, tak na tom druhom stupni už potom zvykne samé chodiť domov, ale keď má dieťa znevýhodnenie, tak nepríde samé domov poobede. My potrebujeme, potrebujeme využívať potenciál ľudí v tejto krajine a tu hovoríme o rodičoch, ktorým potrebujeme umožniť sa zamestnať, aj keď sa starajú o zdravotne znevýhodnené dieťa. Tu hovoríme o samotných deťoch, ktorých potenciál potrebujeme rozvíjať. Aj keď je dieťa na vozíku, môže presne rovnako prejsť školským vzdelávaním až po vysokú školu. Aj keď je dieťa zo znevýhodneného prostredia, keď včas dostane podporu, tak môže dohnať akoby to zameškanie, ktoré má voči svojim rovesníkom. Aj keď je dieťa, ktoré má iný materinský jazyk, tak keď ho včas kvalitne naučíme tú slovenčinu, zrazu môže v školstve excelovať. Ale my tu strácame talenty v našej krajine. A ja to ešte raz pripomeniem, čo som hovorila v faktickej poznámke. Najnovšie štatistiky ukazujú, že každé šieste dieťa na Slovensku nedokončí strednú školu. Odídu zo strednej školy, nemajú ani maturitu, ale ani výučný list. 17 % detí. To je strašne veľa ľudí, ktorí kvôli tomu v neskoršom živote budú menej zarábať alebo vôbec sa nezačlenia na trh práce a to je stratený potenciál pre našu krajinu. Ďalších 20 % vysokoškolákov máme v zahraničí. Ďalších, teda dokopy 30 % mladých ľudí nám ukázala PISA štúdia, že nemajú čitateľskú gramotnosť, že nerozumejú dostatočne dobre písanému textu. To najcennejšie, čo na Slovensku máme, sú ľudia. A zabezpečme, aby v školách dostali takú podporu, aby rozvinuli svoj plný potenciál. A tento zákon, ja to zopakujem, robí iba minimálny ďalší krok k tomu, aby sme aspoň niektoré systémy, ktoré tu už máme, zlepšili, nestojí to žiadne extra ďalšie peniaze. Sú to praktické kroky, aby sa zlepšila komunikácia so školou, aby sa zlepšil prístup k vzdelávaniu, aby sa tie peniaze, ktoré tam už sú, naozaj prakticky využili. A urobme všetko preto, aby každé jedno dieťa získalo kvalitné vzdelanie na Slovensku. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Inak taká pekná ukážka, ako teda funguje nový rokovací poriadok v praxi, keďže ako navrhovateľka som mala dokopy 40 minút aj tuším aj s úvodným, aj so záverečným slovom a ako poslankyňa by som tu mohla hovoriť takmer 500 minút, čo samozrejme nebudem, nechcem nikoho vystrašiť. Dostaneme sa dneska aj k ukončeniu tohto bodu, ale teda je to také zvláštne, ako funguje ten nový rokovací poriadok. A zároveň teda verím, že teraz bude možné reagovať na mňa aj vo faktických poznámkach. Teším sa, že tento zákon rozprúdil istú diskusiu. Teším sa, že sa zapojili aj niektorí poslanci z koalície. Zároveň teraz sú tu zase aj niektorí iní poslanci. Je tu aj bývalý pán minister, pán Horecký, ktorého som dneska už spomínala, aj keď predtým nebol v sále, lebo bol práve pri tom, keď sa podporné opatrenia dostali do školského zákona, čo považujem za veľmi dôležitý krok a aj v mnohom taký milný vôbec v našom školstve. Teda nadväzujem na to, aj som to už hovorila predtým v rozprave, že považujem za veľmi dôležité, že sa podporné opatrenia dostali do školského zákona v tom roku 23, ale treba si priznať, že stále je na nich čo vylepšovať a zároveň, že niektoré zmeny, ktoré v nich... teda ďakujem, kolegovia. Že niektoré zmeny, ktoré v tom zákone urobil alebo sa urobili už za ministra Druckera, skôr oslabili tú podporu pre deti a práve to je to, čo v tom návrhu s kolegyňou Veslárovou adresujeme. Ja by som v tomto vystúpení, v mojom druhom vystúpení, ešte chcela teda upresniť niektoré veci, ktoré tu zarezonovali v tej rozprave, a som rada, že zarezonovali, ale zároveň teda, aby naozaj boli jasne pochopené, tak sa k nim ešte vrátim. Prvé, treba spomenúť to, že naozaj ten výber školy je stále na rodičoch. Odznelo tu aj o tom, že teda ten výber školy sa nejako, tá zodpovednosť za výber školy by sa nejako presúvala na regionálne úrady školskej správy, to nie je úplne presné. Stále sú to rodičia, ktorí majú zodpovednosť za deti, majú zodpovednosť za to, aby ich dieťa plnilo povinnú školskú dochádzku a majú právo vyberať si školu. Tak funguje náš školský systém, že štát musí každému dieťaťu zabezpečiť miesto v spádovej škole. Na to máme školské obvody, ale rodičia majú právo si vybrať aj nejakú inú školu. A platí to aj pre deti so zdravotným znevýhodnením. A aj tu by som chcela veľmi jasne zdôrazniť, že aj keď CPP-čka, to tu tiež boli spomenuté, tie posudky z poradenských zariadení CPP. Aj keď poradenské zariadenie stanoví diagnózu a povie sa, že dieťa má zdravotné znevýhodnenie a mohlo by na základe toho zdravotného znevýhodnenia navštevovať aj špeciálnu školu, stále je to v kompetencii rodičov sa rozhodnúť, či považujú za lepšie, aby dieťa chodilo do bežnej školy alebo do špeciálnej školy. A neexistuje na to univerzálny kľúč a treba prihliadať na individuálne prípady tých jednotlivých rodín a detí. Lebo každé dieťa, aj keď môže mať rovnakú diagnózu na papieri, každé dieťa je trošku iné. Každá situácia rodiny je trošku iná, každá dopravná dostupnosť, či už do špeciálnej alebo do bežnej školy, to všetko treba zohľadniť. Čiže ja som naozaj v tomto silne za to, aby sa dbalo a pripomínala tá aj zodpovednosť, aj práva rodičov. V extrémnych prípadoch, keď sa naozaj nevie nájsť dohoda na najlepšom záujme dieťaťa, tak poznáme aj prípady, kedy to končí na súde, ale v zásade náš školský zákon je nastavený tak, že je to právo rodičov vyberať školu a toto tým nijako nenarúšame. To, čo však hovoríme, je, a vychádzame pritom zo skúseností z praxe, že sa bežne stáva, že dieťa má znevýhodnenie, má nejaké špeciálne potreby, potrebuje teda nejaké podporné opatrenia, príde do svojej spádovej školy a tam im povedia: „No, my vám to nevieme zabezpečiť. Nájdite si školu niekde inde.“ A mnohí ste tu spomínali, že tiež sa stretávate s rodičmi. Aj my bežne komunikujeme s rodičmi, ktorých sa to týka naozaj každý jeden školský rok. Toto riešia, dovolím si povedať, desiatky, ak nie stovky rodičov na Slovensku, že majú ťažkosti nájsť školu pre svoje dieťa, lebo ich spádová škola hovorí, že im nevie zabezpečiť takú podporu, akú to dieťa potrebuje. A práve vtedy... A viete, ono z pohľadu toho rodiča je to aj dosť nepríjemné vlastne ísť do konfrontácie s tou školou. Poznáme aj prípady, ktoré skončili na súde aj vtedy, a poznáme aj prípady, kedy tí rodičia vysúdili, že naozaj ich dieťa musí byť prijaté v spádovej škole. Či to bolo dievčatko Ela s Downovým syndrómom, myslím, že v Karlovej Vsi, tu v Bratislave, alebo rodičia, s ktorými sme sa aj my stretli, s chlapcom s autizmom na Záhorí, ktorí tiež takto sa až súdili so svojou spádovou školou, že ich musí prijať. Ale je to samozrejme veľmi ťažké aj pre tých rodičov ísť súdnou cestou. Niekedy naozaj si povedia, že tak dobre, ideme hľadať lepšiu inú školu, kde naše dieťa bude vítané, lebo chceme, aby sa to dieťa tam cítilo dobre, aby bolo prijaté, a toto v týchto situáciách nemôžeme nechať na zodpovednosti alebo na bremene, na pleciach tých rodičov, aby obvolávali školy. Nie, v tomto prípade musí byť jasná tá pomoc štátu. A tu reagujem na to, čo hovoril pán Macášek, aj cez prestávku sme sa o tom bavili, že naozaj som presvedčená, že to musí byť zákonná povinnosť regionálneho úradu školskej správy. Že v tomto prípade sa nemôžeme spoliehať čisto na ich dobrú vôľu, lebo, viete, úradníci sa menia, niekto môže mať dobrú vôľu, niekto nie. Okrem toho úrady majú robiť iba to, čo majú zákonom predpísané. Čiže naozaj som presvedčená, že toto musí byť jasne stanovené v zákone a musí to byť jasná zodpovednosť štátu nájsť to najlepšie školu a to má sprostredkovať regionálny úrad školskej správy. A vrátim sa teda ešte k tej situácii rodičov, lebo tu to tak odznievalo, že veď možno to nie je také také zlé, ako to vykresľujeme, a možnože vlastne to tí rodičia nemajú až také ťažké. Viete, ja som hlboko presvedčená, že týmto zákonom naozaj robíme iba základné minimum. Ešte ani sme nezačali robiť to všetko, čo by teoreticky naozaj potrebovali, lebo jednoducho z opozície nebudeme predkladať zákony, ktoré by mali obrovský nárok na štátny rozpočet alebo nejaké veľké systémové zmeny. Ale či už ide o školstvo, či už ide o sociálnu oblasť, od škôlok, cez družiny, cez krúžky, cez sociálne zariadenia potom, keď ide o starostlivosť o tie deti potom, ako dokončili školu. Naozaj je to obrovské bremeno, ktoré často tí rodičia nesú a presne včera sme sa s takou skupinou mamičiek rozprávali a boli tam nakoniec samé samé mamy, matky, lebo naozaj veľmi často, aj štátne štatistiky o tom hovoria. Veľmi často to zdravotné znevýhodnenie dieťaťa znamená, že tie rodiny sa rozpadnú. Veľmi často to skončí, že tam tie matky sú tie, ktoré sa o to dieťa starajú samé. Často ešte s ďalšími súrodencami a v skutočnosti by tú pomoc od štátu potrebovali oveľa oveľa väčšiu. Potrebovali by O tom hovoria. Veľmi často to zdravotné znevýhodnenie dieťaťa znamená, že tie rodiny sa rozpadnú. Veľmi často to skončí, že tam tie matky sú tie, ktoré sa o to dieťa starajú samé, často ešte s ďalšími súrodencami a v skutočnosti by tú pomoc od štátu potrebovali oveľa, oveľa väčšiu. Potrebovali by, aby fungovali družiny pre nich. Potrebovali by, aby fungovali sociálne zariadenia poobede. Pardon, navštívila som pred pár mesiacmi špeciálnu školu v Starej Ľubovni. Je to cirkevná špeciálna škola, ktorá je pod jednou strechou so sociálnym zariadením, ktoré vlastne kompenzuje to, aby tie deti mali byť aj kde poobede, pretože družiny sa umožňujú iba pre prvý stupeň a keď je dieťa bežné, intaktné, tak na tom druhom stupni už potom zvykne samé chodiť domov, ale keď má dieťa znevýhodnenie, tak nepríde samé domov poobede. My potrebujeme, potrebujeme využívať potenciál ľudí v tejto krajine a tu hovoríme o rodičoch, ktorým potrebujeme umožniť sa zamestnať, aj keď sa starajú o zdravotne znevýhodnené dieťa. Tu hovoríme o samotných deťoch, ktorých potenciál potrebujeme rozvíjať. Aj keď je dieťa na vozíku, môže presne rovnako prejsť školským vzdelávaním až po vysokú školu. Aj keď je dieťa zo znevýhodneného prostredia, keď včas dostane podporu, tak môže dohnať akoby to zameškanie, ktoré má voči svojim rovesníkom. Aj keď je dieťa, ktoré má iný materinský jazyk, tak keď ho včas kvalitne naučíme tú slovenčinu, zrazu môže v školstve excelovať. Ale my tu strácame talenty v našej krajine. A ja to ešte raz pripomeniem, čo som hovorila v faktickej poznámke. Najnovšie štatistiky ukazujú, že každé šieste dieťa na Slovensku nedokončí strednú školu. Odídu zo strednej školy, nemajú ani maturitu, ale ani výučný list. 17 % detí. To je strašne veľa ľudí, ktorí kvôli tomu v neskoršom živote budú menej zarábať alebo vôbec sa nezačlenia na trh práce a to je stratený potenciál pre našu krajinu. Ďalších 20 % vysokoškolákov máme v zahraničí. Ďalších, teda dokopy 30 % mladých ľudí nám ukázala PISA štúdia, že nemajú čitateľskú gramotnosť, že nerozumejú dostatočne dobre písanému textu. To najcennejšie, čo na Slovensku máme, sú ľudia. A zabezpečme, aby v školách dostali takú podporu, aby rozvinuli svoj plný potenciál. A tento zákon, ja to zopakujem, robí iba minimálny ďalší krok k tomu, aby sme aspoň niektoré systémy, ktoré tu už máme, zlepšili, nestojí to žiadne extra ďalšie peniaze. Sú to praktické kroky, aby sa zlepšila komunikácia so školou, aby sa zlepšil prístup k vzdelávaniu, aby sa tie peniaze, ktoré tam už sú, naozaj prakticky využili. A urobme všetko preto, aby každé jedno dieťa získalo kvalitné vzdelanie na Slovensku. Ďakujem.

Ďakujem za slovo a ďakujem kolegovi Macáškom. Som rada a oceňujem, že ste sa zapojili aj, teda som rada, že na niektorých veciach sa zhodneme. Asi sa ale nezhodneme na tom, ako závažne vnímame tento problém. A viete, vy ste priniesli niekoľko akoby konkrétnych príkladov. Z vášho poslaneckého života, že sa vám podarilo nejakej škole pomôcť, že ste boli v kontakte s regionálnym úradom verejného zdravotníctva, že poznáte riaditeľa RÚŠS v Žiline. Len koľko je takých ľudí, ktorí majú také postavenie ako vy? Viete, koľko rodičov na Slovensku, ktorí majú dieťa so znevýhodnením, poznajú nejaký vysoký štát, štátnych úradníkov? Vedia im zatelefonovať, že „prosím ťa, urob mi láskavosť“. Jednoducho práveže to je systém, ktorý chceme odbúrať na Slovensku. My sa nemôžeme spoliehať na to, že štátni úradníci majú robiť láskavosti. My potrebujeme, aby fungoval systém, aby fungoval ten systém pre všetkých, aj pre tých, ktorí nemajú žiadne kontakty, ktorí nepoznajú nikoho, kto by mohol rozhodovať, ale aby bolo jasne v zákone stanovené, že ten úrad má povinnosť pomôcť. A toto presne sa týka tých RÚŠS, že, ono hovorím, aj teraz sa rodičia môžu obrátiť na RÚŠS, ale stále nefunguje ten systém toho, že RÚŠS by automaticky obvolali tie školy. Stále nefunguje ten systém toho, lebo v konečnom dôsledku, viete, ten ďalší riaditeľ možno tiež nebude nadšený, ale keď raz tá RÚŠS s tými rodičmi sa dohodne, že táto škola bude najlepšia, tak tá RÚŠS môže povedať, že toto bude ako keby vaša ďalšia spádová škola. Oni majú úplne inú pozíciu, dohodnú sa s tým riaditeľom aj ako ten rodič. Čiže prosím vás, nepodceňujme tú situáciu tých rodičov, ktorí sa trápia dennodenne, a úprimne si myslím, že tento zákon stále urobí iba úplné minimum. Ešte oveľa viac sme tým rodičom dlžní, ale aspoň toto vieme urobiť už teraz. Ďakujem.