Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Tenkrát po prvé, som po prvýkrát spravodajcom, hádam to zvládnem.
Takže, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, je to tlač č. 40.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného zákonu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Hovorila o ňom pred chvíľou navrhovateľka, bude hovoriť o ňom v rozprave a ja sa zrejme ako spravodajca prihlásim do rozpravy. Je to vec, ktorá sa týka starostlivosti o našich blízkych, o dôstojnej starostlivosti o našich blízkych.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona potom prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem veľmi pekne ja navrhovateľovi za pripravený návrh zákona. V tejto chvíli ho ani nejdem veľmi komentovať, potom možno v prípade, keby sa dostal do druhého čítania, ale teda som taký starý, že si pamätám, keď teda publikácia Telo a duša v roku 2003 uzrela svetlo sveta, vtedy bol ministrom zdravotníctva Rudolf Zajac, ja som bol jeho hovorcom a vlastne som schytal tú prvú vlnu, keď sa to po prvýkrát vlastne prevalilo vo veľkej miere. Otázku mám v rámci faktickej voči navrhovateľovi, že akým spôsobom sa dajú tieto veci dokázať. Predpokladám, že túto otázku čakáte, čiže máte na ňu pripravenú dobrú odpoveď, pretože v Českej republike, kde riešili veľmi podobný problém, tiež prišli s nejakým odhadom, koľkých žien by sa toto odškodnenie mohlo týkať. Ich odhad bol, že to budú radovo tri až štyri stovky, akurát počet žiadostí rádovo prevýšil ten odhadovaný, pôvodne odhadovaný počet. Ráta sa v tisícoch ten počet tých záujemkýň. Teda že akým spôsobom to chceme verifikovať, aby sme, ešte raz, budú sa tu rozdávať peniaze, takže určite tu budú záujemcovia, ktorí budú chcieť podvádzať v rámci tohto procesu, to znamená, akým spôsobom chceme verifikovať, že tá požiadavka je oprávnená a že tá sterilizácia, naozaj došlo k nej v rozpore s vtedy platným právom bez vedomia a informovaného súhlasu pacientky a tak ďalej a tak ďalej.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja idem reagovať na rečníka v rozprave a len veľmi stručne.
Veľmi pekne vám ďakujem, pán Hajko, za ten historický exkurz, Slovensko naozaj nezačalo v deväťdesiatom treťom a bolo by dobré to stále a stále pripomínať. Veľmi si toto vážim od vás, ešte myslím, že aj pán Vašečka tu mával takéto vystúpenia k tomuto. Máme tu dejiny, máme tu DNA, ktorá nevznikla včera, je to silná konzervatívna hodnota, súhlasím, a je dobré to stále pripomínať.
Ďakujem za váš príspevok.

Ďakujem pekne. Reagujem na pána Pročka najprv.
Jožo, pozor, pán podpredseda má krátku zápalnú šnúru, už na to upozorňoval včera (reakcie z pléna), zato však dlhšiu brzdnú dráhu, hej. (Povedané s pobavením. Potlesk.)
Ďakujem, ďakujem pekne za tie príspevky. Ja možno skúsim ešte raz zhrnúť tú pointu, pointu tohto, tohto príspevku, že či 30-, alebo 60-dňová lehota na predkupné právo štátu pri pamiatkach nedelí a nenásobí. Ako sme zistili, tie pamiatky sa nepredávajú a nekupujú, teda štát ich nekupuje, pretože má na to veľa dôvodov, prečo to nerobí, a na tom nič nemení 30- alebo 60-dňová lehota. Tu treba urobiť iné typy opatrení, tie však v tom návrhu zákona nie sú. Čiže z tohto pohľadu sa mi javí, že ten zákon vyzerá byť úplne jalový a bude to teda že úplná blbosť, a v tom prípade by sme za to hlasovať nemali, alebo je to len teda hra na schovávačku, že v druhom čítaní sem príde niečo, čo nepoznáme, a tým pádom by sme preto opäť o tom hlasovať, alebo nemali by sme hlasovať za to.
Ak by ste si chceli niekto, prosím, vygoogliť tú spoločnosť, ktorá na Slovensku kupuje tie pamiatky pre Maďarov, volá sa MANEVI SK. MANEVI SK.
Vďaka.

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, tak pokračujeme ďalej s týmito kultúrnymi zákonmi. Tento vyzerá byť taký naozaj najmenej, najmenej nebezpečný a keď nás aj ubezpečil pán poslanec Michelko, že k nemu nebudú pozmeňovacie návrhy, tak v zásade by som nemal problém podporiť predĺženie lehoty, dokedy má štát sa vyjadriť k tomu, či si chce, alebo nechce uplatniť predkupné právo, i keď súhlasím s pánom poslancom Kalivodom, že prečo to nie je 90 dní alebo kľudne že pol roka, nech si to niekto poriadne premyslí, ale keďže nie je k tomu debata, lebo k tomu nebolo pripomienkové konanie, je to len poslanecká aktivita, dobre.
Ako som už v predchádzajúcich vstupoch povedal, nie som úplný borec na kultúru a postupne sa len učím, ako tieto veci fungujú, ale teda otvoril som si internet počas rozpravy pani Jaurovej, keď sa pýtala, že vlastne aký problém tuná riešime, že dajte nejaké dáta, štatistiky, čísla, niečo, aby sme vedeli, že čo to znamená, keď sa posunie lehota z 30 na 60, koľko pamiatok by bolo bývalo kúpených štátom, keby tá lehota bola bývala nie 30, ale 60 dní. No, tak na webe ministerstva kultúry nájdete zoznam tých pamiatok, ktoré sú ponúknuté teraz v tom okne, že teraz sa môže štát rozhodnúť, či ich kúpi, napríklad v Seredi park si môžete kúpiť, máte čas do... a to bolo do včera, pardon. Do dnešného dňa máte bytový dom na Puškinovej 2 v Bratislave, v Banskej Bystrici si môžete kúpiť meštiansky dom, v Cíferi kaštieľ a park, v Trnave meštiansky dom na Halenárskej alebo na Župnom námestí v Bratislave sa predáva takisto pamiatka, polyfunkčný dom Župné námestie 7, keby ste chceli. Dobre.
Čiže nejaký zoznam tých pamiatok existuje, ktoré sú ponúkané, a aká je realita, akým spôsobom k tomu ten štát pristupuje? A tu by som sa opäť vrátil k pánovi poslancovi Kalivodovi, ďakujem, že tu ešte teda zostal, lebo sa mi to páčilo. Asi ste zachytili tú skutočnosť, prešlo to aj médiami, že za posledné roky Orbánove Maďarsko skupuje na Slovensku slovenské pamiatky. Nie jednu, nie dve. Desiatky slovenských pamiatok dnes nepatria ani nejakým súkromným slovenským investorom, ale patria maďarskému štátu. Cez natiahnutú takú firmu, ktorá postupne poskupovávala veľa slovenských pamiatok. Čítal som taký článok v Pravde, že, že v Bardejove, čo je UNESCO mesto, hej, dedičstvo UNESCO, tak tam kúpili národnú kultúrnu pamiatku a prečo? Nemali sme predkupné právo? No nie, mali sme iba 30-dňové takéto, kým sa musí ten štát vyjadriť. Keby bolo 60, možno by sme ich kúpili. No nie, nekúpili, akože to vás, samozrejme, samozrejme, zavádzam. Nekúpili, pretože štát nekupuje pamiatky. To je odpoveď na otázku. Nie 30- alebo 60-dňová lehota je problém v prípade toho, že pamiatky odchádzajú zo Slovenska alebo teda že ich vlastníci sú, sú cudzie mocnosti.
Dovolím si prečítať stanovisko ministerstva kultúry z leta tohto roku, teda ešte predchádzajúce vedenie rezortu kultúry, ale v zásade zhrnulo tie veci administratívne korektne: "Štát má podľa zákona pri predaji nehnuteľnosti predkupné právo, no takmer nikdy ho nevyužíva. Štát odkupuje národné kultúrne pamiatky len veľmi výnimočne, pretože pre ne nemá účelové využitie, nevytvára zatiaľ fondy na odkupovania pamiatok ani na údržbu týchto objektov." Vysvetlilo ministerstvo kultúry, ktoré túto tému zastrešuje na vládnej úrovni.
Takže adekvátna starostlivosť o národné kultúrne pamiatky nie je daná 30- ani 60-dňovou lehotou pri predkupnom práve. Tá je daná niečím úplne iným. A ak chceme naozaj zabrániť tomu, a ja s tým súhlasím, to, čo povedal pán poslanec Kalivoda, aby sa naše pamiatky nedostávali do pochybných rúk cudzích mocností, tak na to treba nájsť nejaké iné riešenie. Treba nám na to zdroje, treba dať na to nejakú víziu, nejaký koncept, a nie poslaneckým návrhom tu meniť 30 na 60 dní. Ja sa obávam, ospravedlňujem sa za to vyslovenie nedôvery, pán Michelko, že to nebude jediná, jediná zmena, ktorú tento zákon bude chcieť do legislatívy priniesť. Prosím vás pekne, ak chceme pomôcť našim pamiatkam, pripravme komplexný materiál, ktorý zahrnie viac vecí, nielen predĺženie lehoty na predkupné právo.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Krásne ráno vospolok, dámy, páni. Toto bude také déja vu môjho včerajšieho vystúpenia, ale mám tu iné publikum, aspoň čiastočne iné publikum, tak skúsim zopakovať svoje výhrady k tomuto návrhu poslaneckého, k poslaneckému návrhu zákona, ktorý je podobný ako ten, ten včerajší, a ešte nás také, zopár teda ďalších podobných čaká.
Tento návrh zákona, úprimne povedané, nerozumiem mu, ale nerozumiem ja úplne až tak detailne kultúre, hoci som členom výboru pre kultúru a médiá, ale to len preto, lebo nás je v klube SaS 11 a tých výborov je 19 a niekto musí byť vo viacerých výboroch. Ale preto s veľkou pokorou počúvam, ako moji kolegovia, skúsenejší kolegovia v oblasti kultúry diskutujú, aby som vhupol do tej témy a veľmi rád by som si vypočul názor tých, ktorých sa tento zákon má týkať, teda tej odbornej verejnosti, tej kultúrnej verejnosti. A tá kultúrna verejnosť sa k tomu nemohla vyjadriť. A prečo sa k tomu nemohla vyjadriť? Lebo to ide v režime kvázi skráteného konania, keď vládni poslanci zo všetkých vládnych strán predkladajú poslanecký návrh zákona namiesto toho, aby to išlo ako vládny návrh zákona. Rozdiel je v tom, že k tomu nie je medzirezortné pripomienkové konanie. Tým pádom my tu tak môžme trošičku pčolichať poslanci, ktorí tomu tak trošku rozumie, rozumejú. Ondrej Dostál tomu teda v predchádzajúcom príspevku celkom rozumel a dal nejaké konštruktívne príspevky, ale my nemôžme nahradiť debatu, ktorú má viesť kultúrna obec. Ak tento zákon aj ten predchádzajúci, aj tie nasledujúce, ktoré navrhujete, pán Michelko, ak tento zákon má pomôcť Slovensku a má pomôcť slovenskej kultúre, prečo sa k nemu slovenská kultúra nemôže vyjadriť?
Návrhy týchto zákonov – aj tie predchádzajúce, aj tento, aj tie nasledujúce – sú, zvýšime počet ľudí o jedného, o dvoch tam, to je všetko. Ale zároveň pripúšťate jedným dychom, že v druhom čítaní potom prinesiete obsah toho zákona, čo ešte ďalšie chcete zmeniť. Ja vám nevyčítam túto legislatívnu techniku, len ak chceme robiť kultúrnu politiku, tak by sme ju mali prezentovať. Normálne napísať k tomu paper, takto si predstavujeme štátnu kultúrnu politiku, priatelia. Máte väčšinu, však vám to prejde, len predstavte to! Takto si ju predstavujeme a takouto cestou chceme ísť. A podľa mňa toto má povedať ministerka kultúry, nie poslanci. Ale dobre, rozhodli ste sa robiť poslanecké návrhy, v poriadku, ale povedzte, čo je ich cieľom, čo, kam sa chceme dostať. To, že zvýšime počet ľudí alebo zmeníme spôsob voľby, nie je odpoveď na túto otázku. Vy sám v tých diskusiách, pán Michalko, aj vaši kolegovia hovoríte, že máte nejaký cieľ. Prosím vás pekne, pomenujte ho. Ja mám problém diskutovať o niečom, čomu nerozumiem a čo mi nikto nechce vysvetliť, lebo však počkajte, možno v druhom čítaní sa dozviete, ako to celé do seba, do seba zapadá.
V kultúrnom výbore som preto, lebo som robil v televízii, podobne ako pani ministerka, dokonca v tej istej televízii, tak možno je to dostatočný kvalifikačný predpoklad. Ale vy nedôverujete svojej ministerke, že ste tento zákon nenechali prejsť normálnym, štandardným legislatívnym procesom, aby ho predložila normálne vláda? V programovom vyhlásení vlády, kolegovia, máte napísané, že vláda bude robiť tieto veci v kultúrnej politike, a nie, že poslanci tu budú niečo navrhovať, nejaký bicykel, ktorý, na ktorý v druhom čítaní prilepíme nejaké ďalšie, ďalšie cingrlátka.
Môj problém je, že sa hráme na schovávačku, čo vlastne tento zákon chce byť, a ešte raz sa vrátim k tomu, čo som hovoril aj včera, keď tu bol pán poslanec Jarjabek, lebo ten povedal veľmi silné slová na tému dnešnej spoločnosti. Hovoril o tom, že naša spoločnosť je postihnutá vírusom nedôvery. Ja tomu hovorím, že sme rozleptaní nedôverou, spoločenskou nedôverou. Významnou mierou k tomu prispelo minulé volebné obdobie. A nedôveru nemôžme prekonať tým, že budeme niečo robiť tak na tajňáša, kaťafalšom v druhom čítaní, nevysvetlíme. Ak chceme tú nedôveru, nejakým spôsobom jej čeliť, ak chceme ľuďom vrátiť pocit dôvery v inštitúcie, v štát, tak to nemôžme robiť tým, že budeme hneď porušovať spôsob, akým sa pripravuje legislatíva. Týmto si tú dôveru nevybudujeme. Po takýchto zmenách budete vidieť, že tá kultúrna obec bude voči tomu protestovať, lebo nemohla byť súčasťou prípravy tohto, tohto konceptu. Ani, ani oponentom, ani ničím podobným.
Prosím vás pekne, ako, pán poslanec, skúste vysvetliť, prosím vás pekne, väčší ten rámec a keď ho nevysvetlíte, ja sa obávam, že nemôžem hlasovať za posunutie tohto návrhu do druhého čítania.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne všetkým diskutujúcim aj za korektný tón. Veľmi stručne to bude.
Jožo Pročko, jediné, čo ma tak napadlo k tomu, že počujeme trávu rásť.
K Ondrovi Dostálovi, jasné, no chýba podstata toho návrhu, hovoríme o tom, že bude ten, podstata bude zverejnená čoskoro, potom čo schválime, že to prejde cez prvé čítanie.
Nemá nikto vraj zlý úmysel, hovorí Dušan Jarjabek, ale obchádza sa štandardný proces, a to vyvoláva to podozrenie, a to podozrenie je ďalšou kvapkou do toho pohára nedôvery. Ako, Dušan, práve týmto postupom sa len prehlbuje tá nedôvera. Ja by som chcel veriť a dúfať, že na výbor pre kultúru už neprídu žiadni neúspešní žiadatelia, po tom, čo sa všetko pomení, ale som hlboko presvedčený (povedané so smiechom), že takí sa objavia, lebo vždy sa objavia, to je jedno, kto to bude robiť, či červení, zelení alebo modrí. Vždy sa takí neúspešní žiadatelia objavia, a teda len si držme palce, že ich nebude príliš veľa.
No, a pani Kleinert, má sa to riešiť inde, samozrejme, že sa to má riešiť na inom fóre, nie v parlamente, my tu nie sme naozaj odborníci od jadrovej energetiky, ako sme tu zistili pred pár dňami, až po múzeá a knižnice a podobne. A tým, že sa to neriešilo nikde inde, tak, pochopiteľne, sa bude celý ten kultúrny sektor, všetci tí ľudia pozerať na nás, že čo ste nám to zase schválili tam hore, hej, a budeme možno všetci v jednom, v jednom vreci.
Ja si myslím, že toto naozaj mal byť vládny návrh zákona. Teší ma, že teda pripúšťate, že ministerstvo kultúry sa teší veľkej nedôvere, ale toto dôveru v ministerstvo kultúry nijakým spôsobom nezvýši.
Ďakujem.

Tak veľmi pekne ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené dámy, páni, dovolím si vystúpiť teda k tomuto návrhu, poslaneckému návrhu zákona rovno s priznaním, teda že som odborník na zdravotníctvo a vo Výbore Národnej rady pre kultúru a médiá som, pretože nás je len jedenásť a výborov je devätnásť, niekto musí byť vo viacerých výboroch, a preto radšej trpezlivo počúvam, aby som pochopil, o čom tá problematika je, do ktorej idem vhupnúť. Som len jeden radový poslanec, žiaden človek, ktorý sa kedykoľvek uchádzal o kultúrnu dotáciu, nikdy som žiaden takýto projekt nepísal, a teda počúvam, v prvom rade počúvam. A keď prichádzajú na rad nejaké návrhy zákonov, ktoré sa týkajú kultúry, tak by som si rád prečítal výsledok medzirezortného pripomienkového konania, kde sa tí ľudia, ktorých sa to týka, k tomu návrhu zákona vyjadrujú, aby som navnímal, čo si o tom myslia. No a ja to mám problém, že k tomuto medzirezortné pripomienkové konanie nebolo, hoci ide o návrh vládnych poslancov, pozerám, zo všetkých vládnych strán: Michelko, Jarjabek, Laššáková, Farkašovský, Danko, Malatinec, Huliak, Kotlár, Ľupták a Ševčík, čiže toto mohol byť v pohode vládny návrh zákona, ale nie je.
A rozdiel medzi vládnym a poslaneckým je, že tam chýba medzirezortné pripomienkové konanie, a je to pre mňa déjá vu s tým, čo sme tu riešili mesiac pri Trestnom zákone, že sme išli skráteným legislatívnym konaním, ktoré sa vyhlo medzirezortnému pripomienkovému konaniu. Prečo? Máte predsa, je po voľbách, zvyknite si, máte svoju ministerku kultúry, máme schválené programové vyhlásenie vlády, kde je napísané, že čo bude vláda v kultúre robiť, čo bude robiť s fondami, aké má ambície. Prečo to náhle už nie je vládna politika, prečo je to poslanecká politika, ku ktorej nie je, nie je možná nejaká, nejaká diskusia?
Rozdelil by som to na dve časti: formu a obsah. Hej, toto je tá forma. No a pokiaľ sa bavíme o tom obsahu, tak o tom tu už bola veľakrát reč. Ja som vás veľmi pozorne počúval, páni, najmä teda Michelko a Jarjabek, keď ste rozprávali o tých problémoch, ktoré vás viedli a motivovali k tomu, že tento návrh zákona predkladáte, a to je tá obsahová zložka. A potom som v takom pocite, že to je ako keby Schrödingerov zákon. Keď sa naňho pozerám, ako je napísaný, je tam napísané, že tam bude o dvoch členov viac. Bodka. Vôbec to neadresuje tie výhrady, ktoré ste spomenuli, nespravodlivosť, pochybnosti a tak ďalej. Ale zároveň jedným dychom hovoríte, že v druhom čítaní tam príde zvyšok. A teda keď to tu niekto kritizuje ako pred chvíľočkou kolega Pročko, tak poviete: „Moment, však tam sú iba dvaja noví členovia v tej, v tom, v tom zákone, o čom rozprávate, čím tu strašíte? “ No tým, čím ste, čo ste sami povedali, že do toho zákona ešte niečo vtesnáte a my nevieme čo, a neprešlo to tým pripomienkovým konaním a my v podstate vôbec netušíme, aký výsledok tohto zákona bude.
Rozumiem, že tá téma je dôležitá. Rozumiem, že o nej máme viesť diskusiu, chcem tú diskusiu viesť, ale, prosím vás pekne, nieže v druhom čítaní so 150 poslancami, medzi ktorými je možno desať ľudí takých, ktorí tušia, čo sa v kultúre deje. My každý sme z nejakého iného sektora, ja robím zdravotníctvo a mám teraz rozhodovať o kultúrnych veciach o nejakej digitalizácii, ale to, našťastie, nebude, lebo to my by sme museli rozrýpať hromadu iných zákonov. Toto potrebuje medzirezortné pripomienkové konanie, aby sme vedeli, kam tá kultúra ide, aká je tá štátna kultúrna politika. Alebo nedôverujete svojej ministerke kultúry a robíte si teda svoju vlastnú zápec... takú bočnú, bočnú politiku?
Mne sa celkom pozdávala poznámka pani kolegyne Jaurovej – robme veci poriadne. Prosím vás pekne, poriadne je aj s medzirezortným pripomienkovým konaním.
A môžem teda ešte reagovať na pána Malatinca, hádam ma počuje niekde. Nás nevyrušuje, že tam majú byť plus dvaja ľudia. To nie je ten problém. Problém je, že tam majú byť aj iné zmeny, o ktorých nič nevieme, a problém je, že tu máme to tzv. skrátené legislatívne konanie, teda poslanecký návrh, ktorý neprešiel, neprešiel pripomienkovým konaním.
Vecná diskusia je potrebná, analýza je potrebná, tie štatistiky, o ktorých ste tu rozprávali, o tých príbehoch, tie sú potrebné, ja by som ich chcel vidieť, ja ich nepoznám na rozdiel možno od vás, tie príbehy. A na to je dôležité normálne legislatívne konanie, ak ste vládni poslanci, prosím vás pekne, prežeňte to normálne cez svoju ministerku vládou, aby sme sa mohli k tomu kvalifikovane vyjadriť. Za takýchto okolností si nemyslím, že takýto návrh zákona viem podporiť čo i len v prvom čítaní.
No a na záver mi dovoľte ešte niečo povedať o tej úlohe štátu v tomto prípade. Štát tu netvorí kultúru. Kultúru tvoria iní ľudia. Štát má urobiť na to priestor. Poskytnúť inštitúcie, prerozdeliť financie, stanoviť procesy. Všetko toto by malo byť jasné, transparentné a predvídateľné. Vychádzam teraz z programového vyhlásenia vlády, ktoré avizuje, že veci majú byť predvídateľné aj legislatíva.
A veľmi pozorne som počúval kolegu Jarjabka. Hovoril o nedôvere. Nedôvera je niečo, čo tu rozleptáva túto spoločnosť. Významnou mierou k tomu prispeli, prispelo minulé volebné obdobie, o tom žiadna diskusia. Rozleptáva spoločnosť. A adresovať túto vec je našou spoločnou úlohou aj vašou, aj našou, aj koalície, aj opozícia, aj vy to cítite, že to je problém, ale to sa nedá robiť skráteným konaním. To sa nedá robiť bez diskusie, že teraz vy si myslíte, že máte pravdu, a idete to prevalcovať, že ideme tú dôveru prebiť tým, že pridáme dvoch ľudí a potom ešte v druhom čítaní niečo doplníme do zákona. Tú nedôveru treba prebiť diskusiou, tie zákony majú byť predvídateľné, my netušíme, ako budú vyzerať tie fondy, keď sa schváli tento zákon v treťom čítaní možno o mesiac. My netušíme, my nevieme, čo chcete robiť. Preto dovoľte mi, že túto výhradu vám dávať, buďte otvorení a povedzte, čo chcete. Ja tomu nerozumiem. Úprimne to hovorím, ja tomu nerozumiem, chcem to mať vysvetlené. Zatiaľ som to vysvetlené nemal, zatiaľ rozumiem len kritickým otázkam, ktoré zazneli zo strany opozície, a pochybnostiam, o čo tu vlastne ide, že tu ide možno o nejaké ovládnutie kultúry, o nejaké štátne, štátnu kultúru a podobne.
Možno sa mýlim. Prosím vás pekne, skúste moje pochybnosti rozptýliť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne.
Pán predsedajúci, pán minister, len takú spätnú väzbu. Naozaj trošičku tej pokory. Naozaj tu nebola zlá debata a netreba sa hneď vyhraňovať voči nám na Tarabov spôsob.
No, párkrát to tu už zaznelo u mojich predrečníkov a ja to znovu zopakujem, riešime tu takú Sofiinu voľbu, že čo je vlastne cieľ, či je tu cieľom zisk pre potravinárov alebo dostupná cena pre spotrebiteľov, alebo ešte tá sebestačnosť. To podľa mňa nejaké spojená nádoba s tým ziskom pre potravinárov. Sú to protichodné ciele, hej. Za normálnych okolností tieto protichodné ciele uspokojuje trh. Vy ste sa rozhodli, že do toho vstúpite, a teraz je otázka, že komu budete nadržiavať, jednej alebo druhej strane. Ako neexistuje vesmír, kde budú všetci spokojní po vašej intervencii. Že čo je dôležitejšie? Viac slovenských výrobkov v našich reťazcoch alebo nižšie ceny pre spotrebiteľov.
Spomenuli ste príklad z Maďarska, no. V roku 2023 v apríli boli ceny potravín v porovnaní s januárom 2020 vyššie o 73 %, v priemere Európskej únie bol 30. Maximálna potravinová inflácia v Maďarsku bola v decembri 2022 na úrovni takmer 50 %. Čiže je super, že robili nejaké pekné opatrenia. Mali hromadu maďarských výrobkov na pultoch. Ako problém bol len, že tie potraviny boli výrazne drahšie pre spotrebiteľov. Mne príde, že je to toto taká akože reforma. Aby ste vytvorili zdanie, že, že ovládate sektor, ktorý skutočnosti neovládate, lebo neporučíte ani větru, ani dešti, aby ste mohli na nejakej tlačovke odfajknúť, že ste zastavili rast cien potravín. Nikto vás nebude môcť challengeovať, lebo to budete tvrdiť, a poviete, že no keby ste nezasiahli, možno by rástli tie ceny ešte rýchlejšie.
Ale je to len kvázi reforma, pretože tomu chýba akýkoľvek systém a najmä odpovede na tie otázky, že čo je vlastne cieľ.