Videokanál poslanca

Ja sa ospravedlňujem, ja som s prihlásila omylom, ale keď už mám slovo, tak napriek tomu, že som (ruch v sále), ja mám procedurál... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem pekne. Ja by som teda aj reagovala na predrečníkov, keby všetci neodišli, ale tak pokúsim sa, hádam im to kolegovia sprostredkujú.
Čo sa týka pána Sulíka, my sme sa veľmi dlho o tom rozprávali, keď rušil koncesionárske poplatky, ja som ho upozorňovala na to, že presne toto sa stane, čo sa práve stalo a jediné, čo by som k tomu chcela povedať, je, že niekedy nie je hanba povedať, že sme urobili chybu a nemali sme to robiť. A čo sa týka pána poslanca Jarjabka, ktorý mi teda vyčítal, kde som bola predtým, keď sa rušili tie koncesionárske, tak ja na rozdiel od neho som nebola v tomto parlamente, keď sa rušili tieto koncesionárske, ale myslím si, že v médiách som mala celkom slušnú stovku článkov a iných vyjadrení, kde som proti tomu protestovala. Len neviem, do akej miery je toto argument na to, aby, aby to samotné zrušenie koncesionárskych poplatkov súčasná vláda zneužívala. Ja tu strašne veľa počúvam, odkedy tu sedím v tomto parlamente, že vládna koalícia hovorí, tí pred nami to robili takto, tak aj my to tak môžeme robiť a ešte horšie. A to ma trocha mrzí a mrzí ma, že počujem z úst niekoho, ako je pán poslanec Jarjabek, že RTVS, keby sa zrušila televízia, tak si to nikto nevšimne. Ja si myslím, že by si to riadne veľa ľudí všimlo, všimla by si to celá audiovizuálna tvorba na Slovensku. A vlastne by som len chcela zopakovať, že, pre pána Jarjabka, pre všetkých poslancov vládnej koalície, stačí podporiť môj pozmeňovací návrh a väčšina z tých vecí, o ktorých som hovorila vo svojom príspevku, sa nestane.
Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, kolega Kišš tu relatívne podrobne analyzoval celý tento návrh zákona, ktorý máme pred sebou, takže ja sa budem venovať jednej veľmi nenápadnej vete, ktorá sa v tomto zákone vyskytuje a ktorá hovorí o financovaní verejnoprávnej televízie.
Cieľom toho zákona, ktorý máme pred sebou, je konsolidovať verejné financie. Keď sa pozriete do slovníka cudzích slov, tak slovo konsolidácia okrem iného znamená aj zmenšenie objemu vplyvom pôsobenia zvýšeného tlaku a zdá sa, že presne to chce vláda urobiť s verejnoprávnou televíziou. Keď sme tu pár dní dozadu diskutovali o programovom vyhlásení vlády, spomínala som, že kultúra očividne nepatrí k prioritám štvrtej vlády Roberta Fica a že v jej chápaní sa vraciame minimálne o 30 rokov dozadu.
Jedným z nebezpečným zámerov, ktorý v PVV vláda predstavila, bolo rozdelenie RTVS. Už vtedy bolo viac-menej jasné, že jeho jediným cieľom je túto televíziu ovládnuť a diktovať jej obsah aj fungovanie. Tento zámer vzbudil množstvo odporu v odbornej aj laickej verejnosti a to nielen kvôli tomu politickému obsahu v jeho pozadí, ale najmä kvôli svojej nezmyselnosti a praktickej nerealizovateľnosti. Zdá sa, že vládna koalícia si tento fakt uvedomila a rozhodla sa ovládnuť televíziu oveľa jednoduchším spôsobom, a to radikálnym škrtaním rozpočtu. Predložený zákon, ktorým vláda rieši konsolidáciu verejných financií totiž prakticky bez udania dôvodu znižuje príspevok pre RTVS z 0,17 na 0,12 % HDP.
Aby sme si rozumeli, o čo tu ide. Predošlá vládna koalícia schválila pred necelým rokom zmenu financovania RTVS, pri ktorej zrušila koncesionárske poplatky a nahradila ich financovaním zo štátneho rozpočtu. Spravila tak v skrátenom legislatívnom konaní, niečo nám to pripomína, bez akejkoľvek diskusie narýchlo a tvrdohlavo. Nebola prístupná argumentom z odbornej obce, nebrala do úvahy medzinárodné štandardy či odporúčania. Už vtedy sme varovali, že takýto krok stavia verejnoprávnu televíziu do oveľa závislejšieho postavenia voči vláde a oslabuje jej verejnoprávny status. Nakoľko jej financovanie bude každý rok predmetom vyjednávania o štátnom rozpočte a vláda môže tak televíziu svojimi rozpočtovými rozhodnutiami veľmi ľahko ovplyvňovať a vydierať. Myslím, že je veľmi dôležité si to pripomenúť, lebo nebiť tohto neuváženého kroku za ktorý teda, bohužiaľ, hlasovali viacerí prítomní poslanci, dnes by som tu možno nemusela stáť a diskutovať v tejto rozprave. Vláda Roberta Fica však, samozrejme, nezaváhala ani sekundu a pri prvej možnej príležitosti znížila rozpočet RTVS oproti plánovanej sume na rok 2024 o takmer tretinu. Nevedno presne, ako sa zrodilo práve toto číslo, na výbore sme sa dozvedeli, že sa zrodilo na ministerstve Financií, tak že možno pán minister nám to vysvetlí, ale takýto návrh nebol nijakým spôsobom prekonzultovaný s RTVS a je otázne, či bol vôbec prekonzultovaný s ministerstvom kultúry. Rozumieme, že zmyslom predkladaného zákona je hľadať zdroje pre konsolidáciu verejných financií a že by sa tak malo, ale myslíme si teda, že by sa tak malo diať proporčne a odôvodnene. Nikde vo vládnom materiáli sa však nedozvieme a ani na výbore sme sa to nedozvedeli, prečo práve RTVS zaznamenalo takéto drastické škrty, ktoré tvoria asi 27 % z rozpočtovaných výdavkov na rok 2024. Vláda, ktorá sa teda vo svojom programovom vyhlásení netají snahou radikálne zasiahnuť do verejnoprávnych médií, si našla ten najjednoduchší spôsob, ktorý im, bohužiaľ, predošlá vládna koalícia pripravila na zlatej tácke.
Radikálne zníženie rozpočtu a neurčité sľuby o dodatočných rozpočtových opatreniach, v preklade to znamená, prídite za nami a keď budete poslúchať, tak vám niečo láskavo prihodíme. Presne toto je dôvod, prečo je financovanie verejnoprávnych médií priamo zo štátneho rozpočtu vnímané v Európe ako problematické a prečo neexistuje žiadna iná krajina, ktorá by tieto média financovala percentom z HDP. Vláda robí tento krok podobne ako mnohé ďalšie od svojho menovania bez hanby, bez politickej kultúry, bez snahy zakrývať skutočné motívy. A ak si aj odmyslíme zrejmý politický podtón tohto rozpočtového opatrenia, postup vlády je v príkrom rozpore nielen so zásadami dobrého manažmentu elementárnej stability či základnej štábnej kultúry a dobrej praxe, ale aj so štandardnými rozpočtovými postupmi verejnoprávnych inštitúcii. RTVS predložilo už 1. decembra Rade RTVS návrh rozpočtu na základe existujúcej právnej úpravy. Tento rozpočet sa pripravoval niekoľko mesiacov a od januára sa ním mala RTVS riadiť. Dnes jej manažment netuší, na čo sa má pripraviť a asi uznáte sami, že je rozdiel škrtať päť až desať percent výdavkov alebo ich viazať v rámci úsporných opatrení a ako to robia iné inštitúcie, alebo úrady a je iné znížiť rozpočet o tretinu. Reálne dopady navrhovaného rozpočtu na chod RTVS môžu byť fatálne. Vedenie RTVS hovorí, že najpravdepodobnejší dôsledok bude nutnosť úplne zrušiť viaceré kanály a ponechať len zákonom stanovené programové služby jednotku a dvojku. Došlo by tak prakticky k vypnutiu kanálov šport a dvadsaťštyri a k hromadnému prepúšťaniu interných zamestnancov či rušeniu ďalších neprogramových služieb RTVS, akoby mohlo byť napríklad rozpustenie symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Navyše nový rozpočet sa bude opäť tvoriť niekoľko týždňov až mesiacov, čo znamená, že RTVS bude v najbližšom čase prakticky odteraz fungovať v akomsi provizóriu. Otázka je, ako mohlo ministerstvo kultúry vôbec dopustiť takúto situáciu. Zdá sa, že pani ministerka nemá pocit, že by bola až taká katastrofálna, preto že minulý týždeň sa na tomto istom mieste ťažko povedať na základe akých dát vyjadrila, že RTVS určite dokáže v plnej miere fungovať aj s takto zníženým rozpočtom. Podobne sa dnes vyjadroval štátny tajomník Bernaťák na výbore, ale oproti nemu sedel teda generálny riaditeľ RTVS, ktorý hovoril radikálne odlišné veci a hovoril o tom, že televízia bude musieť robiť radikálne škrty. Ministerstvo kultúry sľubuje, že rozpočet bude RTVS kompenzovať navýšením percenta reklamy vo vysielaní a zmluvou so štátom na pôvodnú tvorbu. Neviem úplne presne, kde chodí ministerstvo kultúry na tieto nápady, ale treba povedať, že ani jeden z nich nie je v plnej miere realizovateľný a najmä nerieši výpadok takmer päťdesiatich piatich miliónov eur, o ktoré sa vláda chystá RTVS pripraviť. Nápad o ďalšej zmluve so štátom je pre mňa fascinujúci vo viacerých ohľadoch.
Jedným z hlavných dôvodov, prakticky jediným zmysluplným, ktoré navrhovatelia zrušenia koncesionárskych poplatkov v minulom vládnom období uviedli, bola práve existencia tzv. zmluvy so štátom, ktorou štát dofinancovával televíziu, nakoľko výber koncesií nepokrýval celý rozpočet. Táto zmluva bola takisto politickým nástrojom preto, že šlo o peniaze zo štátneho rozpočtu. Je príznačné, že súčasná vláda chce znížené financovanie zo štátneho rozpočtu nahradiť iným financovaním zo štátneho rozpočtu asi, aby mohla s RTVS vyjednávať a vydierať ju dva krát. Problémom však je, že takýto postup je v príkrom rozpore s jedným so základných pravidiel financovania z verejných zdrojov v rámci EÚ. Pravidlo o zákaze dvojitého financovania zakazuje členským štátom financovať zo štátneho rozpočtu jednu a tú istú vec dva krát. To znamená, že žiadna zmluva so štátom v tej podobe, v akej sme ju poznali doteraz nemôže popri priamom financovaní RTVS existovať. A hoci chápem, že predstava o tom, ako si pani ministerka a vláda vyberá, aké relácie bude môcť RTVS za verejné peniaze vysielať, je lákavá. Zatiaľ sme však ešte stále členmi EÚ a musíme dodržiavať európske pravidlá. Navýšenie percenta reklamy pre verejnoprávnu televíziu je z môjho pohľadu tiež trocha zvláštne opatrenie od tzv. sociálnodemokratickej vlády. De facto ním priznáva, že nedokáže, nechce alebo nebude dostatočne financovať verejnoprávne média a dúfa, že to za ňu urobí trh. Nechajme stranou fakt, že samotné obmedzenie reklamy pre verejnoprávne média je primárne motivované práve snahou vyvážiť trh s duálnym systémom médií, to znamená, že verejnoprávny vysielateľ má znížený objem reklamy oproti súkromným vysielateľom. Nechajme stranou aj to, že menej reklamy v televízii je v podstate častokrát výhodou verejnoprávnej televízie a že aj komerčné televízie v snahe získať diváka občas zaraďujú bloky bez reklamy.
Tá hlavná chyba v úsudku pri tomto nápade je, že navrhovatelia si neurobili ani základné kalkulácie a že v realite môžu takto postavené rozpočtové opatrenie znamenať v podstate ešte menej príjmov z reklamy ako doteraz. Znížený základný rozpočet RTVS totiž znamená nutnosť zrušenia niektorých programových služieb. Ak by teda RTVS zrušila kanály šport a dvadsaťštyri a ostala by im iba jednotka a dvojka, aj pri zvýšenom objeme reklamy by celkové príjmy nevzrástli. Navyše by viac reklamy mohlo znamenať menej divákov. A teda ďalšie znižovanie hodnoty reklamného času, ktorý by televízia predávala. Celkový odhad príjmov z reklamy po výpadkoch spôsobených znížením základného rozpočtu je približne na úrovni sedem až sedem a pol milióna eur, a tým sa, bohužiaľ, diera v rozpočte vo výške 55 mil. nedá zaplátať. Keď si to teda všetko zhrnieme. Vláda bez udania dobrých dôvodov škrtne tretinu rozpočtu verejnoprávnej televízii a chce ju urobiť ešte závislejšou tým, že si má chodiť pýtať peniaze cez zmluvu so štátom a štátnu reklamu.
To prvé je v rozpore s európskymi pravidlami. To druhé prinesie nakoniec ešte menej peňazí z reklamy ako doteraz. Vo výsledku budeme mať namiesto štyroch kanálov dva. Na pôvodnú tvorbu môžeme zabudnúť. RTVS prepustí množstvo interných zamestnancov so špecifickou odbornosťou, ostatným zníži platy. Naďalej bude používať prehistorické technológie a na a kvalitný online, ktorý už dávno potrebujeme, je naďalej v nedohľadne. Ministerka kultúry bude zatiaľ naďalej vysielať do sveta na televízii Slovan, ktorú romanticky premenovala na Martina a Peter a dávať národu tú skutočnú televíziu tele-víziu, ako to nedávno nazval pán poslanec Kotlár na tlačovke. Kultúra má byť slovenská, vraví pani ministerka,slovenská a žiadna iná. Aj verejnoprávna televízia má byť slovenská. V ponímaní vládneho návrhu slovenská očividne znamená s dierou v gatiach, na psí tridsiatok a za deravý groš, závislá na kolenách a čo najmenšia. Predsa konsolidujeme, vtláčame pod vysokým tlakom na menší objem. Niečo viac a niečo menej. Myslím si však, že je ešte čas RTVS zachrániť pred takouto katastrofou. Neverím, že všetci členovia vlády či tu prítomní, alebo neprítomní poslanci vládnej koalície súhlasia s takýmto návrhom. Neverím, že kolegovia z kultúrneho výboru, ktorí roky poznajú televíznu a rozhlasovú prácu, chcú stlačiť tlačidlo, ktorým pošlú RTVS do takejto katastrofálnej situácie. Neverím dokonca ani tomu, že strana SNS chce byť tá, ktorá definitívne položila na kolená verejnoprávnu televíziu na Slovensku. A práve preto som podala pozmeňujúci návrh k tomuto zákonu v nasledujúcom znení.
Pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Zory Jaurovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti so zlepšením stavu verejných financií, tlač 97.
Predkladané zmeny sú v nasledujúcom rozsahu:
1. V čl. XII sa číslo "0,12" nahrádza číslom "0,16".
Odôvodnenie k bodu č. 1: Navrhuje sa zvýšenie navrhovanej výšky nárokovateľného príspevku pre RTVS s vládou navrhovaných 0,12 na úroveň 0,16 % HDP. Dôvodom je snaha udržať všetky programové služby a zabrániť obmedzeniu alebo zrušeniu ďalších verejnoprávnych služieb RTVS.
Ak by to opatrenie v tzv. zákone lex konsolidácia znelo takto, myslím si, že, by umožnilo zachovať programové a iné služby a relatívnu nezávislosť a rozvoj RTVS. Zároveň by som chcela naozaj zdvorilo požiadať svojich kolegov poslancov z vládnej koalície, ktorým naozaj záleží na verejnoprávnej televízii, na nezávislom spravodajstve, na kvalitnej umeleckej tvorbe a audiovízii, aby tento môj pozmeňovací návrh podporili. Slovenská a žiadna iná budúcnosť sa im za to veľakrát poďakuje.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ďakujem kolegyni Kleinert za to, že okrem teda mnohých iných dôležitých vecí spomenula jednu vec, ktorú, ktorá sa do môjho príspevku nedostala, a to je v podstate veľmi výrazná nekonzistentnosť celého dokumentu programového vyhlásenia vlády. Ja keď som si čítala tú kapitolu kultúra a potom som si prečítala napríklad kapitolu vzdelávanie alebo kapitolu hospodárstvo, tak som mala pocit, že to sú kapitoly z úplne odlišných dokumentov, že tie jednotlivé kapitoly ani nemohol napísať člo... nemohol napísať jeden človek, čo ani nenapísal teda, ale že to ani nemohla napísať vláda s jedným hodnotovým nastavením.
A ja keď čítam vlastne kapitolu vzdelávanie, kde je naozaj snaha ako keby predstaviť nejaký moderný koncept vzdelávania pre 21. storočie, keď čítam kapitolu hospodárstvo, kde sa hovorí o inováciách, o kreatívnej a inovatívnej ekonomike, ktorá je pre Slovensko dôležitá, tak si kladiem otázku, že či napríklad pánovi ministrovi Druckerovi alebo pani ministerke Sakovej nevadí tá kapitola kultúra, ktorá je napísaná proste jazykom 90. rokov a ktorá aj je napísaná s myšlienkovým konceptom 90. rokov, a či im nevadí, že vlastne ich kolegovia vo vláde chcú vo svojej oblasti presadzovať niečo, čo pre mňa je v príkrom rozpore s tými inými cieľmi, ktoré sa v tom programovom vyhlásení vlády uvádzajú. To znamená, že ja by som bola veľmi rada, aby, aby tá kultúra na Slovensku a tiež kultúra tohto parlamentu v tých najbližších štyroch rokoch bola lepšia, ako bola doteraz.
Ďakujem. (Potlesk.)

Okej, ďakujem.
Ja by som možno len reagovala na pána poslanca Jarjabka a na jeho poznámku ohľadne duálneho systému médií. Ja prečítam, čo je to duálny systém médií. Elektronický... duálny systém elektronických médií znamená koexistenciu verejnoprávnych a komerčných médií v spoločnom mediálnom prostredí a priestore. Tak predpokladám, že na Slovensku máme aj verejnoprávne, aj komerčné médiá, takže duálny systém máme a ostal zachovaný aj po spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie.
A čo sa týka kritiky pani ministerky predtým, než niečo stačila urobiť, tak to by sme vlastne ani nemuseli mať túto rozpravu o programovom vyhlásení vlády, lebo zatiaľ okrem pána ministra vnútra, ktorý toho, bohužiaľ, stihol veľmi veľa urobiť, tak ešte žiaden minister toho až tak veľa neurobil, čiže napriek tomu my sme mali včera ten kultúrny výbor a ako už tu kolegyňa Kleinert spomínala, pani ministerka mala veľký priestor, alebo mohla mať veľký priestor nám vysvetliť tie veci a možno by som zistila, že všetky tie moje obavy nie sú pravdivé, bohužiaľ, pani ministerka nebola vlastne schopná odpovedať takmer na žiadne otázky. Odpovedal za ňu pán štátny tajomník, tiež nie veľmi dostatočne. To znamená, že možno by sme mohli začať tým, že pani ministerka naozaj tu bude sedieť a bude schopná nielen odpovedať na otázky, ale aj obhájiť si vlastné programové vyhlásenie.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, na začiatok by som rada odcitovala dva citáty z programového vyhlásenia vlády z časti kultúra: "Nová vláda Slovenskej republiky bude venovať pozornosť národnému sebavedomiu, posilňovaniu suverenity, štátnosti a zdravého vlastenectva, úctu k štátnym symbolom, národným a kultúrnym tradíciám. Vláda zabezpečí systémové kroky, projekty a aktivity, ktoré podporia zvýšenie národného povedomia a vlastenectva občanov Slovenskej republiky."
Druhý citát: "Budeme chrániť a podporovať národné kultúrne hodnoty a aktívne ich rozvíjať ako podstatu a zmysel našej štátnosti. K takémuto postoju nás zaväzuje aj to, že slovenský národ sa vo svojom štáte stal najvýznamnejším dedičom veľkomoravskej a cyrilometodskej tradície i kultúry nielen všeslovanských, ale aj európskych rozmerov."
Tieto dva obsahovo aj formou veľmi konzistentné citáty z programového vyhlásenia vlády delí presne 29 rokov. Ten prvý je z aktuálneho programového vyhlásenia štvrtej vlády Roberta Fica, ten druhý je z programového vyhlásenia vlády Vladimíra Mečiara z roku 1994. Pri čítaní kapitoly kultúra v programovom vyhlásení, ktoré nám vláda dnes predkladá, som totiž mala neodbytný pocit, že niečo podobné som už niekde čítala. A keď som si vyhľadala programové vyhlásenie vlády Vladimíra Mečiara z raných rokov Slovenskej republiky, získala som pocit, že práve ním sa autori tejto kapitoly inšpirovali. Treba však povedať, že ono vyhlásenie vlády z roku 1994 je predsa len trocha progresívnejšie a európskejšie ako to súčasné.
Nie je náhoda, že súčasná vláda sa v kultúre vracia pred tridsať rokov. Jej chápanie kultúrnej domény štátu ako kultúry slovenského ľudu, ktorá má byť slovenská a žiadna iná, a najmä nie zmiešavanie iných kultúr, to všetko sú citáty pani ministerky kultúry z jej uvedenia na post ministerky premiérom, a teda mňa veľmi mrzí, že tu teraz nie je. Toto všetko sú postoje, ktoré dominovali slovenskej politike v polovici 90. rokov, keď Mečiarova vláda sa snažila etablovať prostredníctvom nacionalizmu a umelých národoveckých kultúrnych naratívov.
Pozrime sa teda, ako si predstavuje kultúru vláda, ktorá zároveň chce upokojiť polarizovanú spoločnosť a takpovediac ju znormalizovať návratom k štandardnému prostrediu demokratickej spoločnosti. Je očividné, že kultúra je v celom texte vnímaná nie ako doména slobodnej tvorby, ale ako nástroj. Nástroj, ktorým vláda a ústredný orgán štátnej správy môže dosiahnuť či už národné povedomie, vlastenectvo, alebo šírenie vybraných informácií. Tento postoj je vlastný skôr autoritárskym alebo nacionalistickým politickým prúdom a v krátkozrakom horizonte sa môže zdať, že by aj mohol prinášať isté ovocie. V skutočnosti je to však hlboký omyl a nepochopenie podstaty kultúry a tvorivosti ľudského ducha. Iba skutočná sloboda, otvorená, rôznorodá a pestrá spoločnosť môže v konečnom dôsledku viesť k rozvoju kvalitnej kultúry, zmierovaniu polarizácie a skutočnej hrdosti na svoju krajinu či k ozajstnej úcte k symbolom, ktorú, ktoré krajinu reprezentujú.
Vláda a ministerka kultúry očividne nepochopili, že ich úlohou nie je kultúru určovať a tvoriť, ale vytvárať pre ňu podmienky a rámce, že skutočná kultúra a úcta ku krajine rastie a prekvitá vtedy, keď tisíce tvorivých ľudí môžu slobodne tvoriť a ďalšie desaťtisíce vidia kultúrne vzory v ľuďoch, ktorí sú na ich čele. Úctu si nie je možné vynútiť a úcta k symbolom štátu sa odvíja od úcty k jej predstaviteľom. Položme si ale ruku na srdce, koľkí obyvatelia Slovenska dávajú svojim deťom za príklad premiéra, ministerku kultúry alebo napríklad ministra vnútra súčasnej vlády, či podpredsedu parlamentu, ktorý nám nedávno ukázal, ako si on predstavuje teda úctu k štátnym symbolom. Platí to totižto pre nás všetkých, ako tu sedíme. Úctu si nevynútime, ak sa nebudeme chovať úctyhodne. Predstava tejto vlády o kultúre je teda obrovským krokom späť od predstavy modernej európskej krajiny, postavenej na inkluzívnej kultúre, k upotenému a zakomplexovanému nacionalizmu a lokálnemu pseudofolklorizmu 90. rokov.
Mnohé z navrhovaných opatrení sú takisto ako v iných kapitolách programového vyhlásenia relatívne všeobecné a je pod ne možné schovať čokoľvek. Čo pod nimi myslí ministerstvo kultúry pod vedením pani Martiny Šimkovičovej, môžme iba čítať medzi riadkami. Chcela by som preto dnes upozorniť na tri najnebezpečnejšie zámery, ktoré v tomto programovom vyhlásení pre kultúru nájdeme.
Tým prvým z nich je očividná snaha ovládnuť verejnoprávne médiá. Pre zámer rozdeliť RTVS na rozhlas a televíziu vláda neuvádza vôbec žiadne odborné ani iné argumenty a tak je viac-menej jasné, že ide o zámer tieto médiá ovládnuť, vymeniť ich manažmenty a diktovať im obsah a fungovanie. V tomto kontexte za zmienku stojí pasáž programového vyhlásenia, ktorá sa nenachádza v časti kultúra, ale nachádza sa v časti verejná správa a tá hovorí o tom, že vláda si dokonca bude sama sebe robiť nejaké hodnotenia o stave demokracie, čiže bude sama seba hodnotiť, ako funguje na Slovensku demokracia, a tieto potom budú šírené prostredníctvom kampaní vo verejnoprávnych médiách, kde dokonca priamo v programovom vyhlásení pomerne presne predpisuje RTVS samotný formát relácie, ktorou má túto vládnu propagandu šíriť. A myslím si, že ak je vo wikipédii heslo vládna propaganda, tak táto pasáž z PVV by sa tam určite mala ocitnúť.
Problémy RTVS sú dnes ale úplne iné. Nepremyslené, tvrdohlavé a narýchlo zlátané zrušenie koncesionárskych poplatkov, ktoré uskutočnila predchádzajúca vláda a jeho nahradenie financovaním zo štátneho rozpočtu postavilo verejnoprávnu televíziu do oveľa závislejšieho postavenia voči vláde a oslabilo jej verejnoprávny status. Dlhodobo kritizovaný spôsob voľby riaditeľa RTVS, ktorý túto inštitúciu opäť neprimerane politizuje, si taktiež vyžaduje viacero zmien a v neposlednom rade neustále sa zrýchľujúce rapídne zmeny v mediálnom prostredí, súvisiace s prechodom na digitálnu spoločnosť, kladú čoraz väčšie nároky na zásadné reformy médií verejnej služby. Nič z toho rozdelenie RTVS nerieši a programové vyhlásenie ani slovom nespomína.
V čase, keď minister Krajcer – taktiež bez argumentov, analýzy či prípravy – rozhodol o spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, existovalo množstvo dôvodov, prečo tak nemal robiť. Dnes o trinásť rokov neskôr je situácia veľmi podobná. Inštitúcia je už dávno nastavená a postupne transformovaná na spoločné fungovanie a ako to občas býva, čas a vývoj v mediálnom priestore dal tomuto spojeniu do veľkej miery za pravdu. Dnes totižto všetky typy médií, či už sú to televízie, rozhlas, alebo aj tlačené médiá, smerujú k podobnému audiovizuálnemu obsahu a aj po prípadnom rozdelení bude napríklad televízia tvoriť podcasty a rozhlas bude tvoriť videá. Zároveň je možno vyčísliť finančné úspory, ktoré spojenie prinieslo, ale len veľmi ťažko je možno vyčísliť obrovské náklady, ktoré by opätovné rozdelenie stálo. Myslím, že tieto prostriedky sa dajú využiť oveľa lepšie na samotné fungovanie a modernizáciu RTVS a takisto tie roky, lebo odhadom je to štyri až päť rokov, koľko by trvalo to rozdelenie, ktoré teda budú na to potrebné, by sa dali využiť lepšie. Pevne verím, že prípadnú realizáciu tohto vládneho zámeru bude predchádzať podrobná analýza dôvodov, ekonomických dopadov a tiež štúdia uskutočniteľnosti, ktoré vyhodnotia, či takýto zámer vôbec je možné realizovať a aké by boli benefity vo verejnom záujme.
Dovoľujem si tuto spomenúť aj fakt, že v Európe poznáme množstvo príkladov spájania verejnoprávnych rozhlasov a televízií, myslím, že je to okolo 41 televízií, ktoré tak urobili, ale neexistuje ani jeden prípad, kedy by sa takáto inštitúcia rozdelila.
Vláda teda nechce, vláda ale nechce ovládnuť iba verejnoprávne médiá, ale očividne chce ovládnuť aj verejnoprávne fondy, ktoré dnes financujú kultúrny sektor. Druhým nebezpečným zámerom je snaha zásadne revidovať fungovanie Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, ako povedala včera pani ministerka na výbore, posilniť kontrolu štátu v týchto fondoch. Vytvorenie týchto fondov je prakticky najväčším výdobytkom reforiem v oblasti kultúrnych politík po roku ´89. Sú založené na tzv. princípe arm´s length, na dĺžku ruky, ktorý sa používa všade vo vyspelom svete na financovanie kultúry, pretože umožňuje realizáciu verejných politík bez politického zasahovania do konkrétnych rozhodnutí o financovaní. Štát uznáva, že chce financovať kultúru, a nastavuje rámce tohto financovania, ale konkrétne rozhodnutia prenáša z politikov na odborníkov. A to je zrejme práve tŕňom v oku súčasného vedenia ministerstva kultúry a vlády. Zámer ich reformy deklaruje tým, že predstaví nový štatút týchto fondov. Táto formulácia je veľmi zmätočná a hovorí buď o tom, že vláda nerozumie tomu, ako tie fondy fungujú a samotnému právnemu rámcu ich fungovania, alebo o tom, že otvorenie naznačuje zásah do ich nezávislosti a verejnoprávneho fungovania. Tieto fondy sú totižto zriadené samostatnými zákonmi a akékoľvek zmeny v ich fungovaní musia byť realizované prostredníctvom legislatívnych zmien v týchto zákonoch v parlamente. Štatúty jednotlivých fondov vychádzajú z týchto zákonných úprav, ale tieto štatúty navrhujú riaditelia alebo riaditeľky fondov a schvaľujú ich rady fondov, pričom ide vždy iba o dokument vychádzajúci z predmetného zákona. Vláda teda nemá žiadny nástroj na to, ako by mohla predstaviť nové štatúty týchto fondov, pokiaľ nebude priamo zasahovať do nezávislého postavenia riaditeľov a rád týchto fondov. Nevieme presne, aké zmeny vo fungovaní fondov má vláda na mysli, ale akákoľvek zmena zákonov, ktorej cieľom by bolo zasahovanie do programovej štruktúry či štruktúry podpornej činnosti, by bola de facto likvidáciou podstaty ich fungovania a návratom nie pred tých 29 rokov, ale pred rok ´89. Verejnoprávne fondy dnes určite potrebujú mnohé vylepšenia, zjednodušenia komplikovanej administratívy či navýšenie objemu finančných prostriedkov, ale o tom sa v programovom vyhlásení vlády nedočítame. Čo však rozhodne nepotrebujú, je zasahovanie do ich verejnoprávnej podstaty. Chcela by som však v tomto bode vládu varovať, že akékoľvek pokusy v tomto smere budú čeliť výraznému odporu kultúrneho sektora, ktorý sa za posledných 15 rokov rozvinul a etabloval práve vďaka zriadeniu týchto fondov.
Poslednou vecou, ktorú pova.... ktorú tu chcem nejako zdôrazniť a ktorú považujem za nedomyslenú a nebezpečnú, je snaha rozšíriť systém kvót na slovenskú tvorbu na prezentáciu slovenských umelcov v štátnych inštitúciách. Kvóty na podporu domácej tvorby sú legitímnym mechanizmom podpory domáceho trhu, osobitne v krajinách s minoritnými trhmi v kreatívnom priemysle, ale používajú sa výlučne, výlučne na podporu tých častí kultúry, ktoré majú jasne definovaný priemyselný cyklus – v hudobnom priemysle, vo filmovom priemysle a podobne, pretože ich zmyslom je vyvažovať nevýhody domáceho trhu v globálnej súťaži. V rámci EÚ však takéto opatrenia môžu byť použité iba takým spôsobom, ktorý nie je v rozpore s pravidlami voľného pohybu tovarov a osôb na európskom pracovnom trhu. Preto sú podobné opatrenia v iných európskych krajinách viazané takmer výlučne na jazyk a nie na nacionalitu tvorcu, a preto je aj súčasná úprava pre hudobné kvóty v rozpore s európskym právom a ich uplatňovanie na Slovensku je možné len preto, že nikto z dotknutých subjektov nepodal na túto úpravu sťažnosť, existuje ale napríklad príklad z Írska, kde komisia rozhodla o nelegitimite takto nastavených kvót. To, čo programové vyhlásenie deklaruje, je snaha zavádzať akési bližšie neurčené kvóty na slovenskú tvorbu v štátnych kultúrnych inštitúciách, ktoré sú ale zo svojej podstaty zriadené na to, aby plnili verejné funkcie, ktoré trh nedokáže zabezpečiť, a aby prezentovali slovenskú kultúru, takže to, čo sa schováva pod názvom kvóty, je v skutočnosti len snaha zasahovať do dramaturgie a umeleckej slobody týchto inštitúcií. Navyše ide opäť o ťažko realizovateľný zámer, nakoľko tieto inštitúcie sú zriadené podľa rôznych zákonov a rôznych zriaďovacích listín a nejaká jednotná právna úprava je len veľmi ťažko realizovateľná. Je však dobré, že nás vláda vopred informuje o tomto zámere zasahovať do fondov, pretože na akékoľvek zásahy tohto typu budeme dávať veľký pozor.
Ešte by sa dalo dlho pokračovať o tejto časti programového vyhlásenia, napríklad o tom, ako vláda chápe slobodu slova alebo, a o jej koketovaní s dezinformačnými a alternatívnymi médiami, ale o tom budú viac hovoriť moji kolegovia. Je však zaujímavé povedať aj to, čo v tomto programovom vyhlásení nenájdeme. Napriek tomu, že programové vyhlásenie vlády sa v hospodárskej časti priznáva k inovatívnej a digitálnej ekonomike ako potenciálu ekonomického rastu, nenájdeme tu ani zmienku o ekonomickom prínose kultúry a kreatívneho priemyslu v súvislosti s potrebou nového ekonomického rozvoja, chýba akákoľvek predstava o ekonomických, fiškálnych či iných nástrojoch na podporu kreatívneho priemyslu. Chýba v ňom predstava o transformácii kultúrnej infraštruktúry či o tom, ako chce vláda priniesť kultúru do každodenného života obyvateľov Slovenska. Chýba v ňom predstava o tom, ako kultúra prispeje k tomu lepšiemu, pokojnejšiemu a šťastnejšiemu životu ľudí na Slovensku, ktorý si vláda stanovila ako svoj hlavný cieľ.
Je nad slnko jasnejšie, že slovenskú kultúru nečakajú dobré roky. Vládna koalícia sa ju bude snažiť ovládnuť, prípadne pošlapať a zničiť. Samozrejme, sa im to nepodarí, tak ako sa to nepodarilo ani Mečiarovi, ale cesta ku kultúrnej a kultivovanej krajine či novej politickej kultúre založenej na odbornosti, dodržovaní demokratických princípov sa asi, bohužiaľ, odkladá. Vraciame sa minimálne o tých 29 rokov späť. Napriek tomu si myslím, že je nás tu veľa takých, ktorí budeme stáť na strane slobodnej kultúry, nezávislých médií, ozajstnej histórie a pravdivých informácií.
A keď sa už vláda chce inšpirovať niečím z PVV Mečiarovej vlády, odporučila by som im napríklad túto pasáž:
"Duch vzájomnej tolerancie a rešpektovania názorovej plurality by mal byť nielen v kultúre prvkom, ktorý zjednocuje slovenskú pospolitosť. Vláda bude venovať mimoriadnu pozornosť všetkým pozitívnym tendenciám, ktorých cieľom je duchovná a materiálna prosperita nezávislej demokratickej Slovenskej republiky ako prirodzenej súčasti kultúrnej Európy a svetovej kultúry."
Ako vravím, minister Hudec bol predsa len o trošičku progresívnejší ako súčasná vládna garnitúra.
Vláda sa v úvode tohto programového vyhlásenia odvoláva na ústavu ako základný rámec všetkých svojich krokov. Som presvedčená, že tým skutočným duchom našej ústavy, o ktorom tu pán premiér na začiatku rozpravy hovoril, je napriek všetkým dobovým špecifikám jej vzniku práve túžba a odhodlanie Slovenska ísť po ceste demokracie a otvorenej kultúrnej spoločnosti a o zachovanie tohto ducha ústavy budeme my v Progresívnom Slovensku vždy bojovať, pretože kultúru a krásu nám ani štvrtá Ficova vláda nemôže zobrať.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)