Ďakujem.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, na začiatok by som rada odcitovala dva citáty z programového vyhlásenia vlády z časti kultúra: "Nová vláda Slovenskej republiky bude venovať pozornosť národnému sebavedomiu, posilňovaniu suverenity, štátnosti a zdravého vlastenectva, úctu k štátnym symbolom, národným a kultúrnym tradíciám. Vláda zabezpečí systémové kroky, projekty a aktivity, ktoré podporia zvýšenie národného...
Ďakujem.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, na začiatok by som rada odcitovala dva citáty z programového vyhlásenia vlády z časti kultúra: "Nová vláda Slovenskej republiky bude venovať pozornosť národnému sebavedomiu, posilňovaniu suverenity, štátnosti a zdravého vlastenectva, úctu k štátnym symbolom, národným a kultúrnym tradíciám. Vláda zabezpečí systémové kroky, projekty a aktivity, ktoré podporia zvýšenie národného povedomia a vlastenectva občanov Slovenskej republiky."
Druhý citát: "Budeme chrániť a podporovať národné kultúrne hodnoty a aktívne ich rozvíjať ako podstatu a zmysel našej štátnosti. K takémuto postoju nás zaväzuje aj to, že slovenský národ sa vo svojom štáte stal najvýznamnejším dedičom veľkomoravskej a cyrilometodskej tradície i kultúry nielen všeslovanských, ale aj európskych rozmerov."
Tieto dva obsahovo aj formou veľmi konzistentné citáty z programového vyhlásenia vlády delí presne 29 rokov. Ten prvý je z aktuálneho programového vyhlásenia štvrtej vlády Roberta Fica, ten druhý je z programového vyhlásenia vlády Vladimíra Mečiara z roku 1994. Pri čítaní kapitoly kultúra v programovom vyhlásení, ktoré nám vláda dnes predkladá, som totiž mala neodbytný pocit, že niečo podobné som už niekde čítala. A keď som si vyhľadala programové vyhlásenie vlády Vladimíra Mečiara z raných rokov Slovenskej republiky, získala som pocit, že práve ním sa autori tejto kapitoly inšpirovali. Treba však povedať, že ono vyhlásenie vlády z roku 1994 je predsa len trocha progresívnejšie a európskejšie ako to súčasné.
Nie je náhoda, že súčasná vláda sa v kultúre vracia pred tridsať rokov. Jej chápanie kultúrnej domény štátu ako kultúry slovenského ľudu, ktorá má byť slovenská a žiadna iná, a najmä nie zmiešavanie iných kultúr, to všetko sú citáty pani ministerky kultúry z jej uvedenia na post ministerky premiérom, a teda mňa veľmi mrzí, že tu teraz nie je. Toto všetko sú postoje, ktoré dominovali slovenskej politike v polovici 90. rokov, keď Mečiarova vláda sa snažila etablovať prostredníctvom nacionalizmu a umelých národoveckých kultúrnych naratívov.
Pozrime sa teda, ako si predstavuje kultúru vláda, ktorá zároveň chce upokojiť polarizovanú spoločnosť a takpovediac ju znormalizovať návratom k štandardnému prostrediu demokratickej spoločnosti. Je očividné, že kultúra je v celom texte vnímaná nie ako doména slobodnej tvorby, ale ako nástroj. Nástroj, ktorým vláda a ústredný orgán štátnej správy môže dosiahnuť či už národné povedomie, vlastenectvo, alebo šírenie vybraných informácií. Tento postoj je vlastný skôr autoritárskym alebo nacionalistickým politickým prúdom a v krátkozrakom horizonte sa môže zdať, že by aj mohol prinášať isté ovocie. V skutočnosti je to však hlboký omyl a nepochopenie podstaty kultúry a tvorivosti ľudského ducha. Iba skutočná sloboda, otvorená, rôznorodá a pestrá spoločnosť môže v konečnom dôsledku viesť k rozvoju kvalitnej kultúry, zmierovaniu polarizácie a skutočnej hrdosti na svoju krajinu či k ozajstnej úcte k symbolom, ktorú, ktoré krajinu reprezentujú.
Vláda a ministerka kultúry očividne nepochopili, že ich úlohou nie je kultúru určovať a tvoriť, ale vytvárať pre ňu podmienky a rámce, že skutočná kultúra a úcta ku krajine rastie a prekvitá vtedy, keď tisíce tvorivých ľudí môžu slobodne tvoriť a ďalšie desaťtisíce vidia kultúrne vzory v ľuďoch, ktorí sú na ich čele. Úctu si nie je možné vynútiť a úcta k symbolom štátu sa odvíja od úcty k jej predstaviteľom. Položme si ale ruku na srdce, koľkí obyvatelia Slovenska dávajú svojim deťom za príklad premiéra, ministerku kultúry alebo napríklad ministra vnútra súčasnej vlády, či podpredsedu parlamentu, ktorý nám nedávno ukázal, ako si on predstavuje teda úctu k štátnym symbolom. Platí to totižto pre nás všetkých, ako tu sedíme. Úctu si nevynútime, ak sa nebudeme chovať úctyhodne. Predstava tejto vlády o kultúre je teda obrovským krokom späť od predstavy modernej európskej krajiny, postavenej na inkluzívnej kultúre, k upotenému a zakomplexovanému nacionalizmu a lokálnemu pseudofolklorizmu 90. rokov.
Mnohé z navrhovaných opatrení sú takisto ako v iných kapitolách programového vyhlásenia relatívne všeobecné a je pod ne možné schovať čokoľvek. Čo pod nimi myslí ministerstvo kultúry pod vedením pani Martiny Šimkovičovej, môžme iba čítať medzi riadkami. Chcela by som preto dnes upozorniť na tri najnebezpečnejšie zámery, ktoré v tomto programovom vyhlásení pre kultúru nájdeme.
Tým prvým z nich je očividná snaha ovládnuť verejnoprávne médiá. Pre zámer rozdeliť RTVS na rozhlas a televíziu vláda neuvádza vôbec žiadne odborné ani iné argumenty a tak je viac-menej jasné, že ide o zámer tieto médiá ovládnuť, vymeniť ich manažmenty a diktovať im obsah a fungovanie. V tomto kontexte za zmienku stojí pasáž programového vyhlásenia, ktorá sa nenachádza v časti kultúra, ale nachádza sa v časti verejná správa a tá hovorí o tom, že vláda si dokonca bude sama sebe robiť nejaké hodnotenia o stave demokracie, čiže bude sama seba hodnotiť, ako funguje na Slovensku demokracia, a tieto potom budú šírené prostredníctvom kampaní vo verejnoprávnych médiách, kde dokonca priamo v programovom vyhlásení pomerne presne predpisuje RTVS samotný formát relácie, ktorou má túto vládnu propagandu šíriť. A myslím si, že ak je vo wikipédii heslo vládna propaganda, tak táto pasáž z PVV by sa tam určite mala ocitnúť.
Problémy RTVS sú dnes ale úplne iné. Nepremyslené, tvrdohlavé a narýchlo zlátané zrušenie koncesionárskych poplatkov, ktoré uskutočnila predchádzajúca vláda a jeho nahradenie financovaním zo štátneho rozpočtu postavilo verejnoprávnu televíziu do oveľa závislejšieho postavenia voči vláde a oslabilo jej verejnoprávny status. Dlhodobo kritizovaný spôsob voľby riaditeľa RTVS, ktorý túto inštitúciu opäť neprimerane politizuje, si taktiež vyžaduje viacero zmien a v neposlednom rade neustále sa zrýchľujúce rapídne zmeny v mediálnom prostredí, súvisiace s prechodom na digitálnu spoločnosť, kladú čoraz väčšie nároky na zásadné reformy médií verejnej služby. Nič z toho rozdelenie RTVS nerieši a programové vyhlásenie ani slovom nespomína.
V čase, keď minister Krajcer – taktiež bez argumentov, analýzy či prípravy – rozhodol o spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, existovalo množstvo dôvodov, prečo tak nemal robiť. Dnes o trinásť rokov neskôr je situácia veľmi podobná. Inštitúcia je už dávno nastavená a postupne transformovaná na spoločné fungovanie a ako to občas býva, čas a vývoj v mediálnom priestore dal tomuto spojeniu do veľkej miery za pravdu. Dnes totižto všetky typy médií, či už sú to televízie, rozhlas, alebo aj tlačené médiá, smerujú k podobnému audiovizuálnemu obsahu a aj po prípadnom rozdelení bude napríklad televízia tvoriť podcasty a rozhlas bude tvoriť videá. Zároveň je možno vyčísliť finančné úspory, ktoré spojenie prinieslo, ale len veľmi ťažko je možno vyčísliť obrovské náklady, ktoré by opätovné rozdelenie stálo. Myslím, že tieto prostriedky sa dajú využiť oveľa lepšie na samotné fungovanie a modernizáciu RTVS a takisto tie roky, lebo odhadom je to štyri až päť rokov, koľko by trvalo to rozdelenie, ktoré teda budú na to potrebné, by sa dali využiť lepšie. Pevne verím, že prípadnú realizáciu tohto vládneho zámeru bude predchádzať podrobná analýza dôvodov, ekonomických dopadov a tiež štúdia uskutočniteľnosti, ktoré vyhodnotia, či takýto zámer vôbec je možné realizovať a aké by boli benefity vo verejnom záujme.
Dovoľujem si tuto spomenúť aj fakt, že v Európe poznáme množstvo príkladov spájania verejnoprávnych rozhlasov a televízií, myslím, že je to okolo 41 televízií, ktoré tak urobili, ale neexistuje ani jeden prípad, kedy by sa takáto inštitúcia rozdelila.
Vláda teda nechce, vláda ale nechce ovládnuť iba verejnoprávne médiá, ale očividne chce ovládnuť aj verejnoprávne fondy, ktoré dnes financujú kultúrny sektor. Druhým nebezpečným zámerom je snaha zásadne revidovať fungovanie Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, ako povedala včera pani ministerka na výbore, posilniť kontrolu štátu v týchto fondoch. Vytvorenie týchto fondov je prakticky najväčším výdobytkom reforiem v oblasti kultúrnych politík po roku ´89. Sú založené na tzv. princípe arm´s length, na dĺžku ruky, ktorý sa používa všade vo vyspelom svete na financovanie kultúry, pretože umožňuje realizáciu verejných politík bez politického zasahovania do konkrétnych rozhodnutí o financovaní. Štát uznáva, že chce financovať kultúru, a nastavuje rámce tohto financovania, ale konkrétne rozhodnutia prenáša z politikov na odborníkov. A to je zrejme práve tŕňom v oku súčasného vedenia ministerstva kultúry a vlády. Zámer ich reformy deklaruje tým, že predstaví nový štatút týchto fondov. Táto formulácia je veľmi zmätočná a hovorí buď o tom, že vláda nerozumie tomu, ako tie fondy fungujú a samotnému právnemu rámcu ich fungovania, alebo o tom, že otvorenie naznačuje zásah do ich nezávislosti a verejnoprávneho fungovania. Tieto fondy sú totižto zriadené samostatnými zákonmi a akékoľvek zmeny v ich fungovaní musia byť realizované prostredníctvom legislatívnych zmien v týchto zákonoch v parlamente. Štatúty jednotlivých fondov vychádzajú z týchto zákonných úprav, ale tieto štatúty navrhujú riaditelia alebo riaditeľky fondov a schvaľujú ich rady fondov, pričom ide vždy iba o dokument vychádzajúci z predmetného zákona. Vláda teda nemá žiadny nástroj na to, ako by mohla predstaviť nové štatúty týchto fondov, pokiaľ nebude priamo zasahovať do nezávislého postavenia riaditeľov a rád týchto fondov. Nevieme presne, aké zmeny vo fungovaní fondov má vláda na mysli, ale akákoľvek zmena zákonov, ktorej cieľom by bolo zasahovanie do programovej štruktúry či štruktúry podpornej činnosti, by bola de facto likvidáciou podstaty ich fungovania a návratom nie pred tých 29 rokov, ale pred rok ´89. Verejnoprávne fondy dnes určite potrebujú mnohé vylepšenia, zjednodušenia komplikovanej administratívy či navýšenie objemu finančných prostriedkov, ale o tom sa v programovom vyhlásení vlády nedočítame. Čo však rozhodne nepotrebujú, je zasahovanie do ich verejnoprávnej podstaty. Chcela by som však v tomto bode vládu varovať, že akékoľvek pokusy v tomto smere budú čeliť výraznému odporu kultúrneho sektora, ktorý sa za posledných 15 rokov rozvinul a etabloval práve vďaka zriadeniu týchto fondov.
Poslednou vecou, ktorú pova.... ktorú tu chcem nejako zdôrazniť a ktorú považujem za nedomyslenú a nebezpečnú, je snaha rozšíriť systém kvót na slovenskú tvorbu na prezentáciu slovenských umelcov v štátnych inštitúciách. Kvóty na podporu domácej tvorby sú legitímnym mechanizmom podpory domáceho trhu, osobitne v krajinách s minoritnými trhmi v kreatívnom priemysle, ale používajú sa výlučne, výlučne na podporu tých častí kultúry, ktoré majú jasne definovaný priemyselný cyklus – v hudobnom priemysle, vo filmovom priemysle a podobne, pretože ich zmyslom je vyvažovať nevýhody domáceho trhu v globálnej súťaži. V rámci EÚ však takéto opatrenia môžu byť použité iba takým spôsobom, ktorý nie je v rozpore s pravidlami voľného pohybu tovarov a osôb na európskom pracovnom trhu. Preto sú podobné opatrenia v iných európskych krajinách viazané takmer výlučne na jazyk a nie na nacionalitu tvorcu, a preto je aj súčasná úprava pre hudobné kvóty v rozpore s európskym právom a ich uplatňovanie na Slovensku je možné len preto, že nikto z dotknutých subjektov nepodal na túto úpravu sťažnosť, existuje ale napríklad príklad z Írska, kde komisia rozhodla o nelegitimite takto nastavených kvót. To, čo programové vyhlásenie deklaruje, je snaha zavádzať akési bližšie neurčené kvóty na slovenskú tvorbu v štátnych kultúrnych inštitúciách, ktoré sú ale zo svojej podstaty zriadené na to, aby plnili verejné funkcie, ktoré trh nedokáže zabezpečiť, a aby prezentovali slovenskú kultúru, takže to, čo sa schováva pod názvom kvóty, je v skutočnosti len snaha zasahovať do dramaturgie a umeleckej slobody týchto inštitúcií. Navyše ide opäť o ťažko realizovateľný zámer, nakoľko tieto inštitúcie sú zriadené podľa rôznych zákonov a rôznych zriaďovacích listín a nejaká jednotná právna úprava je len veľmi ťažko realizovateľná. Je však dobré, že nás vláda vopred informuje o tomto zámere zasahovať do fondov, pretože na akékoľvek zásahy tohto typu budeme dávať veľký pozor.
Ešte by sa dalo dlho pokračovať o tejto časti programového vyhlásenia, napríklad o tom, ako vláda chápe slobodu slova alebo, a o jej koketovaní s dezinformačnými a alternatívnymi médiami, ale o tom budú viac hovoriť moji kolegovia. Je však zaujímavé povedať aj to, čo v tomto programovom vyhlásení nenájdeme. Napriek tomu, že programové vyhlásenie vlády sa v hospodárskej časti priznáva k inovatívnej a digitálnej ekonomike ako potenciálu ekonomického rastu, nenájdeme tu ani zmienku o ekonomickom prínose kultúry a kreatívneho priemyslu v súvislosti s potrebou nového ekonomického rozvoja, chýba akákoľvek predstava o ekonomických, fiškálnych či iných nástrojoch na podporu kreatívneho priemyslu. Chýba v ňom predstava o transformácii kultúrnej infraštruktúry či o tom, ako chce vláda priniesť kultúru do každodenného života obyvateľov Slovenska. Chýba v ňom predstava o tom, ako kultúra prispeje k tomu lepšiemu, pokojnejšiemu a šťastnejšiemu životu ľudí na Slovensku, ktorý si vláda stanovila ako svoj hlavný cieľ.
Je nad slnko jasnejšie, že slovenskú kultúru nečakajú dobré roky. Vládna koalícia sa ju bude snažiť ovládnuť, prípadne pošlapať a zničiť. Samozrejme, sa im to nepodarí, tak ako sa to nepodarilo ani Mečiarovi, ale cesta ku kultúrnej a kultivovanej krajine či novej politickej kultúre založenej na odbornosti, dodržovaní demokratických princípov sa asi, bohužiaľ, odkladá. Vraciame sa minimálne o tých 29 rokov späť. Napriek tomu si myslím, že je nás tu veľa takých, ktorí budeme stáť na strane slobodnej kultúry, nezávislých médií, ozajstnej histórie a pravdivých informácií.
A keď sa už vláda chce inšpirovať niečím z PVV Mečiarovej vlády, odporučila by som im napríklad túto pasáž:
"Duch vzájomnej tolerancie a rešpektovania názorovej plurality by mal byť nielen v kultúre prvkom, ktorý zjednocuje slovenskú pospolitosť. Vláda bude venovať mimoriadnu pozornosť všetkým pozitívnym tendenciám, ktorých cieľom je duchovná a materiálna prosperita nezávislej demokratickej Slovenskej republiky ako prirodzenej súčasti kultúrnej Európy a svetovej kultúry."
Ako vravím, minister Hudec bol predsa len o trošičku progresívnejší ako súčasná vládna garnitúra.
Vláda sa v úvode tohto programového vyhlásenia odvoláva na ústavu ako základný rámec všetkých svojich krokov. Som presvedčená, že tým skutočným duchom našej ústavy, o ktorom tu pán premiér na začiatku rozpravy hovoril, je napriek všetkým dobovým špecifikám jej vzniku práve túžba a odhodlanie Slovenska ísť po ceste demokracie a otvorenej kultúrnej spoločnosti a o zachovanie tohto ducha ústavy budeme my v Progresívnom Slovensku vždy bojovať, pretože kultúru a krásu nám ani štvrtá Ficova vláda nemôže zobrať.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis