Ďakujem vám za slovo.
Vážená pani ministerka, vážení kolegovia, kolegyne. Ja neplánujem rozprávať nejako dlho a vo svojom príspevku chcem nadviazať na moje predchádzajúce predrečníčky z klubu Progresívneho Slovenska Zoru Jaurovú, Danu Kleinert a Beátu Jurík a nebudem opakovať výhrady, ktoré už ony vzniesli k tomuto zákonu o STVR. Ja sa chcem konkrétne venovať jednej veľmi vážnej veci, kde ak predo mnou hovorila pani poslankyňa Jurík o...
Ďakujem vám za slovo.
Vážená pani ministerka, vážení kolegovia, kolegyne. Ja neplánujem rozprávať nejako dlho a vo svojom príspevku chcem nadviazať na moje predchádzajúce predrečníčky z klubu Progresívneho Slovenska Zoru Jaurovú, Danu Kleinert a Beátu Jurík a nebudem opakovať výhrady, ktoré už ony vzniesli k tomuto zákonu o STVR. Ja sa chcem konkrétne venovať jednej veľmi vážnej veci, kde ak predo mnou hovorila pani poslankyňa Jurík o rozpore s právom európskej únie, ja chcem vzniesť a vyjadriť svoje hlboké právne presvedčenie, že časť tohto zákona je v rozpore so zásadou rovnosti a zákazom diskriminácie. Týka sa to konkrétne vlastne podmienok a toho, ako nový zákon nastavuje podmienky pre funkciu nového generálneho riaditeľa alebo generálnej riaditeľky a členstvo v rade.
V prvom rade treba povedať, že rovnosť ľudí je ideálom, ku ktorému sa hlásia všetky civilizované a demokratické štáty a táto rovnosť je vyjadrená v našej ústave, v práve Európskej únii, v Európskom dohovore o ľudských právach a množstve medzinárodných dokumentov. Platí, že všetci ľudia sú si rovní v dôstojnosti a v právach a že diskriminácia sa zakazuje. Naša ústava v článku 12 odsek 2 hovorí, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Diskriminácia môže mať rôzne podoby, môže to byť porušenie zákona v individuálnom, konkrétnom prípade, ale zároveň to môže byť aj diskriminačne nastavená právna úprava. A ja si myslím, že tým spôsobom, akým tento predložený návrh zákona uplatňuje podmienky pre prístup k funkcii generálneho riaditeľa a členstva v rade, konkrétne tým, ako vylučuje z možnosti uchádzať sa o toto člen... o tieto funkcie osobu, voči ktorej bolo vydané rozhodnutie o oddlžení podľa osobitného právneho predpisu, ktorým je v tomto v prípade zákon o konkurze, bude v prípade, ak bude touto Národnou radou tento návrh zákona prijatý, diskriminačným právnym predpisom, ktorý bude porušovať princíp rovnosti. Bude to diskriminácia na základe majetku, prípadne sa môžeme baviť aj o diskriminácii pre sociálny alebo iný pôvod a zároveň to bude spojené so základným právom človeka na prácu, ktorý spočíva v možnosti slobodne si vybrať povolanie, zamestnanie, výkon zárobkovej alebo inej činnosti.
Ide o to, že tento predložený návrh zákona v § 12 v odseku 1 hovorí, že za člena rady možno vymenovať alebo zvoliť odborníka, ktorý je občanom Slovenskej republiky, ktorý má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, voči ktorému nebolo vydané právoplatné rozhodnutie o jeho oddlžení podľa osobitného predpisu a je bezúhonný. Obdobne vlastne v § 18 odsek 1 zákon vyjadruje rovnakú podmienku pre možnosť získať funkciu generálneho riaditeľa alebo generálnej riaditeľky budúcej televízie a rozhlasu.
Keď som sa pozerala, že, ja teraz nechcem špekulovať o tom, že aké konkrétne dôvody viedli predkladateľa tohto návrhu zákona, aký konkrétny účel vo vzťahu k nejakej konkrétnej osobe práve týmto vyjadrením, že osoba, ktorá bola oddlžená, sa nemôže o tieto dve funkcie uchádzať, sledoval, pretože v zásade vychádzam z predpokladu, že v súčasnosti rokujeme o tomto návrhu zákona my, poslanci a poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky, a mám za to, že tu panuje konsenzus, že konkrétny návrh zákona alebo konkrétny právny predpis nemá byť prijímaný len kvôli jednotlivcovi, má to byť neutrálny právny predpis, ktorý je prijatý v rámci ústavných princípov a limitov, ktoré zákonodarca z pohľadu ústavy aj judikatúry Ústavného súdu má. Z môjho pohľadu tak dať na roveň podmienku pre získanie alebo pre možnosť uchádzať sa o pracovnú pozíciu, to, že teda niekto absolvuje oddlženie, do rovnakého ustanovenia, v ktorom sa hovorí veľmi logicky, že samozrejme o takúto funkciu sa nemôže uchádzať niekto, kto bol obmedzený alebo nemá spôsobilosť na práva, alebo niekto, kto bol odsúdený právoplatne, kto nie je bezúhonný, teda nemá, laicky povedané, čistý výpis z registra trestov, do jednej roviny s tým, že človek absolvuje inštitút oddlženia, hlboko nesprávne a predstavuje vertikálny zásah do základného práva zaručeného ústavou práva na prácu, ako som už povedala, a ide o priamu diskrimináciu z dôvodu majetku.
Treba si uvedomiť, že pokiaľ sa bavíme o osobnom bankrote, teda o inštitúte oddlženia, je to možnosť, ktorú tento štát ponúka a propaguje vo vzťahu k ľuďom, ktorí sa z rôznych dôvodov a v rôznej situácii dostanú do situácie, kedy ich dlhy prevyšujú ich majetok a nie sú schopní tieto dlhy splácať. Inštitút oddlženia sa vždy aktivizuje na základe vôle konkrétneho dlžníka. To znamená, že nie je možné uplatniť na rozdiel teda od odsudzujúceho rozsudku trestného súdu alebo od rozhodnutia súdu, ktoré sa týka pozbavenia alebo obmedzenia spôsobilosti na právne úkony, tento inštitút vo vzťahu k človeku z vôle štátu, to znamená, že jeho iniciovanie aj teda ten, to rozhodnutie súdu, že niekto absolvuje oddlženie, či už forme toho takzvaného osobného bankrotu, alebo splátkového kalendára, sa vždy deje z vôle dlžníka, nie proti jeho vôli. Čiže už len keď sa človek aj neznalý toho, akým spôsobom je nastavená, nastavený princíp rovnosti a zákaz diskriminácie v našom práve, pozrie vlastne na to ustanovenie, či už článku 12 odsek 1, alebo § 12 odsek 1, pardon, alebo § 18 odsek 1, tak tu vidí zjavný nepomer medzi tými dvoma základnými kvalifikačnými predpokladmi, čo je, samozrejme, čistý register trestov a plná spôsobilosť na právne úkony a tým kvalifikačným predpokladom, ktorý hovorí, že zároveň takáto osoba nemôže absolvovať oddlženie.
Ďalším problémom je aj to, že oddlženie je inštitút, ktorý štát ponúka ľuďom, nie je to trest za niečo, tak ako v prípade požiadavky na bezúhonnosť a teda čistý register trestov. Čiže aj v tomto prípade, tie tri podmienky nemajú vlastne nijakým spôsobom spolu, teda tá tretia podmienka, ktorá tam teraz ide byť pridaná, nesúvisí s tými dvoma podmienkami, kde rozumieme a kde je povolená tá diskrécia štátu, tá široká možnosť zákonodarcu nastaviť podmienky prístupu k určitým zamestnaniam alebo funkciám. Tieto dve majú logiku, to oddlženie tu logiku nemá, pretože predstavuje úplne inú, svojím, svojou podstatou podmienku, ako tie dve predchádzajúce. Zároveň si treba uvedomiť tiež, že v prípade, ak takýmto spôsobom nastavíme vlastne podmienku, či už pre získanie funkcie uchádzanie sa o funkciu generálneho riaditeľa, riaditeľky alebo členstvo v rade, tak v podstate vylúčime, a to bez akéhokoľvek časového obmedzenia, pretože zákon ani nehovorí v podstate, že by trebárs sa nemohol o túto funkciu takýto človek uchádzať po piatich rokoch, po desiatich rokoch, po pätnástich rokoch od oddlženia, v podstate raz voči nemu bude vydané toto rozhodnutie a tak, ako je to momentálne napísané, to bude znamenať, že sa už nikdy vlastne nebude môcť o takúto funkciu uchádzať. Tak v zásade, keď sa pozrieme na tie štatistiky, ktoré v súčasnosti hovoria o tom, že proces osobného bankrotu už absolvovalo viac ako 77 000 ľudí na Slovensku, tak vlastne hovoríme o tom, že celá táto skupina ľudí bude vylúčená z možnosti uchádzať sa o jednu z týchto funkcií.
Zároveň by som tiež chcela zdôrazniť, že tu dochádza aj k rozporu a teda k takej veľmi zaujímavej situácii (povedané s pobavením), že v zásade ak bude človek, ktorý sa, by mal záujem o prístup k tejto funkcii, mať podlžnosti a budú voči nemu teda existovať pohľadávky, veritelia, nebudú mať splatené svoje, svoje nároky, ale neabsolvuje vlastne práve ten, ten proces toho oddlženia, tak takýto človek z možnosti uchádzať sa o túto funkciu vlastne vylúčený nie je. V prípade, ak sa snaží postaviť čelom k tomu, k ten svojej finančnej situácii, čiastočne toho veriteľa tým oddlžením uspokojiť, či už teda tým osobným bankrotom alebo splátkovým kalendárom, tak podľa toho, akým spôsobom je momentálne tento návrh zákona vlastne predložený, tak v takomto prípade ho vlastne zákonodarca potrestá za to, že využíva inštitút, ktorý mu sami v podstate cestou Centra právnej pomoci tento štát ponúka, aby využil, keď už sa do takejto situácie dostane.
No musím povedať, že keď som si to teda takýmto spôsobom premietla ako neutrálny predpis, ktorý teda vychádzajúc zo zásady toho, že zákonodarca by teda naozaj mal navrhovať právne predpisy, ktoré nie sú dané alebo nie sú motivované len tým, že sa nám jeden nejaký konkrétny človek nepáči, ale mali by byť teda neutrálne a mali by nejakým spôsobom situáciu či už zlepšovať, alebo by mali stanovovať jasné a racionálne podmienky pre prístup k nejakej či už verejnej volenej funkcii, alebo pre prístup k zamestnaniu, tak takto nastavená podmienka vo mne nevzbudzuje presvedčenie, že týmto spôsobom zákonodarca chce práve pri funkcii generálneho riaditeľa alebo pri členstve v rade postupovať. A za pravdu mi dáva aj aktuálna judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa týka vlastne prípadov, kde bola skonštatovaná diskriminácia vychádzajúca z právnych predpisov, či už ide napríklad o nález Ústavného súdu 16/2018, ktorý sa vlastne týkal vekového obmedzenia pri poskytovaní finančných príspevkov v situácii osôb, ktoré mali ťažké zdravotné obmedzenie, kedy vlastne tie finančné príspevky mohli byť poskytnuté len od 6 do 65 rokov, alebo keď Ústavný súd vlastne posudzoval takzvanú konkurenčnú doložku v Zákonníku práce, tak v oboch týchto nálezoch Ústavný súd vyslovil, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva sú právami druhej generácie, kde zákonodarca, samozrejme, má širšiu možnosť voľnej úvahy v tom, akým spôsobom do nich zasiahne, to znamená, že to právo ako keby nie je úplne neobmedzené a bezbrehé, napriek tomu však musí rešpektovať ústavné princípy a judikatúru Ústavného súdu pri tomto zásahu. Čiže keď sa bavíme o práve na prácu v spojení s porušením zákazu diskriminácie, z dôvodu majetku alebo iného právneho postavenia, prípadne ak by sme sa bavili o nejakých skupinách, ktoré sú celkovo marginalizované v spoločnosti, sú v horšej finančnej situácii, horšia finančná gramotnosť a preto sa do situácie osobného bankrotu dostávajú, môžeme sa baviť aj o reťazení tých, tých ďalších zakázaných dôvodov diskriminácie, tak v tomto prípade ako keby zákonodarca neprezentuje žiaden legitímny dôvod ani k tej dôvodovej správe, ktorý by hovoril, že vykonal test primeranosti, nevyhnutnosti a sledovania legitímneho účelu, pre ktorý sme vlastne takýmto spôsobom, sa chystáme nastaviť tú podmienku prístupu k funkcii či už generálneho riaditeľa, alebo členstva v rade.
To znamená, že Ústavný súd nám už niekoľkokrát povedal, že síce zákonodarca môže obmedziť napríklad aj prístup k práci, alebo právo na prístup k inej zárobkovej činnosti nastavením určitých podmienok, avšak toto obmedzenie musí mať racionálnu väzbu k sledovaniu konkrétneho legitímneho účelu, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe a takéto opatrenie musí byť primerané a nevyhnutné. A ak bude vlastne Ústavný súd skúmať túto právnu úpravu v tejto konkrétnej časti, lebo v prípade jej prijatia sa na Ústavný súd môže obrátiť či už nejaký konkrétny človek z tých 77-tisíc, ktorí už ten osobný bankrot absolvovali, a chcel by sa potencionálne o jednu z týchto funkcií uchádzať, alebo teda, samozrejme, aj poslanci a poslankyne Národnej rady, alebo ďalší kvalifikovaní sťažovatelia.
Ja osobne si myslím, že keď sa pozrieme špeciálne na tieto dva nálezy Ústavného súdu, tak musíme skonštatovať, že podmienka, ktorá obmedzuje ľudí, ktorí absolvovali osobný bankrot doživotne, hocikedy, je ich 77-tisíc, plus možnosti uchádzať sa o funkciu generálneho riaditeľa alebo členstvo v rade, neprejde testom ústavnosti. A ani dôvodová správa, ak si ju prečítame, neponúka vôbec, vôbec žiadnu zmienku o tom, aký je legitímny záujem zákonodarcu na takto postavených podmienkach, aký cieľ sa sleduje a kde je tá racionálna väzba medzi navrhovanou právnou úpravou, sledovaným cieľom, dopadom, testom nevyhnutnosti a proporcionality.
Preto na vás apelujem v závere, pani ministerka kultúry, ako človek, ktorý viedol Centrum právnej pomoci, ktorý poskytuje asistenciu ľuďom v situácii osobného bankrotu, ale aj ako bývalá predsedníčka Slovenského národného strediska pre ľudské práva, aby ste konkrétne túto právnu úpravu zvážili a naformulovali ju inak, lebo v súčasnosti je v rozpore s ústavou.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis