12. schôdza

Ja by som chcel podporiť pána poslanca Poliačika, lebo zdá sa mi aj zverejňovanie výsledkov, že je nejaké také omeškané na internete a trebárs je tam hlasovanie č. 10 a potom až hlasovanie č. 16, takže a bolo to dosť s veľkým omeškaním zverejňované, takže pravdepodobne naozaj niečo s tým je.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážený pán minister, dámy a páni, pri tejto príležitosti rokovania o zákone o štátnom jazyku si dovolím poznamenať veľmi dôležitú východiskovú vec, ktorá zdá sa stále nie je mnohým ľuďom jasná. Zarážajúce je, že nie je jasná aj niektorým poslancom a síce, že sankcie v zákone o štátnom jazyku sa netýkajú jednotlivcov a netrestá sa nimi zlé, alebo nespisovné používanie slovenského jazyka.
Bol som veľmi prekvapený, keď na výbore pre kultúru a médiá, kde sme rokovali o rozhodnutí pána prezidenta, pani poslankyňa Vášáryová opätovne tvrdila, aké to je do neba volajúce, že sa trestá za používanie, zlé používanie slovenského jazyka. Sankcie, mimochodom, ktoré je možné udeliť až po upozornení a ak sa nerešpektuje takéto upozornenie, sa týkajú zverejnenia, resp. nezverejnenia informácie v štátnom jazyku v určitých situáciách vo verejnom styku. To je dosť podstatné, pretože o tom je aj zákon o štátnom jazyku, aby sa ním zabezpečilo právo na informácie. A pre vymožiteľnosť práva, tohto práva, samozrejme akéhokoľvek práva, ktoré sa porušuje, je potrebná v zákone sankcia a jej jasné pravidlá. Najmä tam, kde sa zákon porušuje a v prípade zákona o štátnom jazyku a neinformovania občanov aj v tomto jazyku dochádzalo a dochádza k jeho porušovaniu.
V tomto zmysle je rozhodnutie pána prezidenta úplne správne. A tak isto aj argumenty sú veľmi logické, keď hovoria, že tá úprava po vašej novelizácii jednoznačne robí z uloženia pokuty len akúsi ľubovôľu pána ministra. To znamená, inak povedané, že aj keď sa zákon vo vážnej veci poruší, pokuta, sankcia nemusí byť udelená. S tým, samozrejme, podobne ako pán prezident zásadne nemôžeme súhlasiť. A nejde tu len o akési právne naplnenie tej zásady vymožiteľnosti práva, ale ide aj o to, aby sa fakticky zabezpečilo na celom území Slovenska, aby sa v dôležitých veciach verejného styku komunikovalo aj štátnym jazykom.
Toto, samozrejme, zjave narúša predstavu maďarskej politiky, veľkomaďarskej politiky o občanoch Slovenskej republiky maďarskej národnosti, ktorí čím menej budú vnímať informácie v slovenskom jazyku, tým viac budú inklinovať politicky k inému štátu, ktorý im mieni priznať aj volebné právo. A, žiaľ, vláda Ivety Radičovej vychádza v ústrety tejto veľkomaďarskej politike, pretože takým spôsobom, akým ste novelizovali zákon o štátnom jazyku aj v tomto, dnes prerokúvanom bode sankcií, podporujete beztrestnú prax porušovania zákona a práv Slovákov najmä z dôvodu, že sankcie teda dávate do polohy právnej neistoty, lebo sa nemusia uložiť. Pritom prax ukázala, že aj hrozba sankcie má schopnosť, dokonca preventívne, ochrániť práva občanov Slovenskej republiky, ktorí chcú mať možnosť komunikovať a nielen možnosť, právo komunikovať aj v štátnom jazyku.
Dovoľte mi ešte poznamenať na záver tiež banálnu vec, ale musím to povedať, lebo asi to tiež nie je každému úplne jasné, že sa tu bavíme o našom zákone. O zákone, ktorý sa týka nášho štátneho jazyka, slovenského jazyka a osôb a orgánov Slovenskej republiky. Prečo to hovorím? Pretože pri návšteve Viktora Orbána na Slovensku, nedávnej, som s úžasom počúval, ako tento premiér na tlačovke spomenul náš zákon o štátnom jazyku, že sa teda k nemu nebude vyjadrovať. Počká si, ako ho náš parlament v konečnom dôsledku schváli a dával ho tým na tú istú úroveň ako zákon o dvojakom občianstve v Maďarsku, ktorý sa teda týka občanov Slovenskej republiky, aj iných občanov susedných štátov, kým náš zákon o štátnom jazyku sa týka nás. A veľmi ma mrzelo, že pani premiérka, sediaca vedľa Viktora Orbána, nebola schopná túto drzosť nejakým spôsobom glosovať, alebo uviesť na správnu mieru. Toto je náš zákon, my si ho tu prijmeme a týka sa nás. Takže rád by som pri tejto príležitosti aj na túto vec upozornil.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Ja som veľmi rada, že pán Maďarič vo svojom vystúpení bol omnoho vecnejší ako predrečník pán Rafaj. Ale dovoľte mi povedať pár poznámok. Zákon o štátnom jazyku, tak ako bol prijatý v decembri minulého roka, zaviedol práve takúto fakultatívnu možnosť uloženia sankcií. V argumentácii pána prezidenta však úplne absentuje skutočnosť, že uloženiu akejkoľvek sankcie predsa predchádza tá písomná výzva zo strany ministerstva, v ktorej subjekt, ktorý ten protiprávny stav zapríčinil, bude vyzvaný na jej odstránenie, alebo k vykonaniu nápravy. Ak ani po písomnej výzve nedôjde k odstráneniu toho protiprávneho stavu alebo k náprave, tak ministerstvo môže uložiť pokutu. Úmysel zákonodarcu je v tomto smere úplne nepochybný a jednoznačný. To znamená netrestať hneď a automaticky. Sankcia je možná, avšak až následne, teda po písomnej výzve, podľa posúdenia okolností. A až následne sa ministerstvo kultúry môže rozhodnúť, či tú pokutu uloží a ak, tak v akej výške, alebo sa rozhodne prípadné porušenie toho zákona nesankcionovať.
Pán prezident však uvádza, že s takouto možnosťou nemôže súhlasiť iba tak jednoducho. Nemôže súhlasiť. A to bez relevantného a vecného zdôvodnenia nesúhlasu. Veď takéto zdôvodnenie ani nemôže byť, nakoľko vytknuté ustanovenie neodporuje žiadnemu zákonu, žiadnym zásadám, ani praxi. A vy, pán poslanec, vo vašom vystúpení ste povedali, že argumenty pána prezidenta sú veľmi správne. Pýtam sa, aké? Okrem argumentu, že nesúhlasí s možnosťou sankcionovať, ja žiadne iné relevantné argumenty nevidím a túto argumentáciu pána prezidenta ste ani vy, pán poslanec, ničím neposilnili. Možnosť a nie povinnosť uloženia pokuty myslí práve na potrebný veľmi citlivý prístup pri posúdení charakteru, intenzity a okolností porušenia zákona o štátnom jazyku... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci Pavol Hrušovský. Ja oceňujem, že rečník poukázal na spojitosť s vymožiteľnosťou práva, čo je v našom právnom poriadku a spoločnosti veľmi citlivý negatívny jav a obávam sa, že má pravdu, že táto norma, tak ako aj pán prezident poukázal na fakultatívnosť a obligatórnosť nepomôže k vynutiteľnosti alebo vymožiteľnosti práva. Lenže pýtam sa, ako to chceme dosiahnuť, keď napr. zo zákona vypadli povinné osoby? Veď predsa sa to predovšetkým rieši cez ľudí. Ak nie je človek zodpovedný a necháme to len na inštitúcii, tak vždy je tam možnosť akejsi byrokratickej výhovorky. Je veľká škoda, že sme si nezobrali príklad napr. z Poľska, kde všetky, citujem: "Orgány štátnej moci, inštitúcie, organizácie, ale aj občania zúčastňujúci sa na verejnom živote, sú povinní chrániť poľský jazyk."
A tým pádom, že sú povinní, je tam aj väčšia miera vymožiteľnosti práva a teda naopak, ak to robím prirodzene a dodržiavam túto normu, tak by sme nemuseli ani možno uvažovať o sankciách. Čiže ako keby sme opäť vylamovali zatvorené dvere, ale nadviažem aj na tú situáciu o upozornení, no obávam sa, že pri niektorých hraničných situáciách, o čom som už hovoril, to môže byť prvý a posledný pokus. A preto sa pýtam, radšej, radšej aj pod hrozbou sankcií a živý s tou informáciou, ktorú musím dostať v zrozumiteľnej reči, ako bez sankcie a, no, možno mŕtvy...

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Maďarič, diskutovali, alebo uvažovali ste vo svojom diskusnom vystúpení ohľadom dikcie zákona, či je správne použiť formuláciu "uloží", alebo "môže uložiť". Preto by som sa chcel opýtať, v predchádzajúcom období, keď ste boli ministrom kultúry, akú dikciu ste vy presadili do zákona? A druhá otázka, že koľko pokút a v akej výške ste počas vášho ministrovania na základe tohto zákona uložili vy, keď ste mali túto kompetenciu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Chcem podporiť pána poslanca Maďariča v jeho vystúpení, pretože pomenoval presne, v čom je problém súčasných predstaviteľov koalície. Tento zákon sa netýka jazyka národnostných menšín, ale ochrany štátneho jazyka. Tento zákon, ak má byť vymožiteľný, musí mať aj sankcie. A ak môžem podotknúť, pán poslanec Maďarič, tí, čo nechcú počúvať, tak to ani nepochopia, pretože najskôr im vadilo, že vôbec sú tam nejaké sankcie a dnes argumentujú, že pán prezident to vrátil s tým, že nepovedal o tom, že by malo byť najskôr upozornenie, ale že tam môže byť okamžite sankcia. Čiže najskôr im vadila úplne sankcia, dnes už by privítali, aby tá formulácia u pána prezidenta bola úplne iná.
Ale samozrejme, že tu ide o niečo iné a mňa naozaj zaujala tá časť, kde ste hovorili o nie sebavedomom zastupovaní našich záujmov práve predsedníčkou vlády pani Radičovou. Pretože to, čo ste povedali, je naozaj smutné, ak to tak nazvem slušne, pretože ak sa premiér Maďarskej republiky vyjadrí o zákone, ktorý sa výsostne týka nášho právneho systému, nedotýka sa žiadnym spôsobom Maďarskej republiky a dáva ho na úroveň zákona o dvojakom občianstve, kde evidentne sa týka exteritoriálne aj občanov Slovenskej republiky, tak v tomto mala pani predsedníčka vlády reagovať. A toto je pre mňa jednoducho neprijateľné a myslím si, že tento zákon, ktorý ste pripravili, vážené panie poslankyne, páni poslanci z koalície, je nepotrebný a zbytočný.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som chcel v prvom rade povedať, že podľa môjho názoru je hlavne hanba, že vôbec o takýchto veciach tu musíme hovoriť a vôbec, že slovenský parlament musí takýmto, alebo v slovenskom parlamente musíme takýmto spôsobom bojovať o takú samozrejmosť ako je ochrana používania štátneho jazyka v Slovenskej republike a ochrana práva občanov Slovenskej republiky mať a dostať všetky potrebné verejné informácie v tomto štátnom jazyku.
Ale ja by som chcel na pána poslanca Maďariča zareagovať vlastne tým, čím on začal, keď opísal tú absurdnú situáciu, že ešte stále existujú ľudia, ktorí sa akoby hnevajú na to, že zákon umožňuje dávať pokuty, alebo "terorizuje" obyvateľov hrozbou pokút za nedodržanie ustanovení tohto zákona. Viete, totiž problém je v tom, a mňa táto vec vôbec neprekvapuje, pretože toto prekrúcanie a zneužívanie pokút v tomto zákone bolo jedným z hlavných nástrojov burcovania verejnosti, a to aj medzinárodnej verejnosti proti tomuto zákonu. Chcem upozorniť, že šírenie lží o tomto zákone bolo postavené predovšetkým na šírení lží, že akýmisi pokutami tento zákon ohrozuje občanov Slovenskej republiky. A to, že po opakovaných diskusiách aj vo chvíli, keď rozhodujeme už o prezidentom vrátenom zákone, opäť tu poslankyňa Národnej rady hovorí o takýchto veciach, znamená, že skutočne tieto lži boli účelovo a intenzívne šírené a zostali, bohužiaľ, v hlavách aj slovenských zákonodarcov. Takže tento zákon je, bohužiaľ, od začiatku takýmito klamstvami sprevádzaný... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pani poslankyňa Pfundtner, my sme ten zákon o štátnom jazyku práve koncipovali tak, že pri dobrej vôli toho, kto sa dopustil porušenia zákona, najprv bolo v našom zákone upozornenie a až po tom, keby ten subjekt nerešpektoval toto upozornenie a nenapravil, až potom bolo, pán poslanec Abrhan, že v správnom konaní ministerstvo uloží pokutu. To znamená, nebolo to, že môže uložiť, bolo to tam jasné. A, čiže celkom som, pani poslankyňa, teraz nerozumel, ako keby ste mali pocit, že to upozornenie bolo dané až vašou novelizáciou. Bolo to tak a bolo to presne takto mienené, aby sme sa opierali o dobrú vôľu ľudí. Nemyslíme si, že dochádzalo vždy v nejakom zlom úmysle k porušovaniu toho zákona.
A teraz k tomu, koľko bolo udelených pokút. Po prvé, a vždy som to so spokojnosťou konštatoval, už samotná príprava zákona vyvolala ten fakt, že pri mnohých porušeniach samotné subjekty odstraňovali toto. Potom boli podnety na ministerstvo a ministerstvo sa obrátilo na porušovateľov a pri tomto upozornení boli odstránené tie nedostatky, čiže ani správne konanie sa nemuselo začať. A pokiaľ si dobre pamätám, tak pokuta hrozila v jedinom prípade, ale to som už nebol na ministerstve, neviem, ako správne konanie skončilo. A to bol prípad SMK, ktorá úplne bezprecedentne robila kampaň spôsobom, že úplne sa vykašľala na to, že fungujú v Slovenskej republike a mali by svoju komunikáciu viesť aj v slovenskom jazyku, pretože aj ja som občan, ktorý chce vedieť, akým spôsobom sa uchádzajú o svojich voličov.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené dámy, vážení páni, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo ako gestorský výbor pri rokovaní o zákone z 9. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky podáva Národnej rade Slovenskej republiky v súlade s § 79 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady túto spoločnú správu.
Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 9. decembra 2010 zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Prezident Slovenskej republiky podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vrátil Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 9. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Prezident Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby využil svoju právomoc, ktorá mu vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 202 z 29. decembra 2010 rozhodol, že podľa § 90 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady ho prideľuje na prerokovanie jednotlivým výborom, určil gestorský výbor a lehotu na jeho prerokovanie.V súlade s citovaným rozhodnutím rokovali o zákone vrátenom prezidentom SR tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo ako gestorský výbor.
Prezident Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí z 27. decembra 2010 uviedol dôvody na vrátenie zákona a navrhol, aby Národná rada po opätovnom prerokovaní zákon schválila s týmito zmenami. Sú uvedené v časti II. tejto spoločnej správy.
Ústavnoprávny výbor Národnej rady prerokoval zákon z 9. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. dňa 25. januára 2011. Výbor neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo prerokoval zákon z 9. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach a dohľade nad zdravotnou starostlivosťou dňa 1. februára 2011. Výbor súhlasil s pripomienkami prezidenta Slovenskej republiky uvedenými v bodoch 1, 2, 3, 4 a 7.
Výbor odporučil Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 9. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach po opätovnom prerokovaní schváliť v znení pripomienok uvedených pod bodom B uznesenia č. 28 z 1. februára 2011. V časti IV. máte uvedený výsledok gestorského výboru, ktorý rokoval dňa 1. februára 2011 a zaujal k pripomienkam prezidenta uvedené stanovisko. Odporučil teda body 1, 2, 3, 4 a 7 schváliť a body 5 a 6 neschváliť.
Pán podpredseda, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Príjemný podvečer prajem. Vážený pán predsedajúci, ctený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, určite mi to pán minister odpustí, ale budem sa viacej venovať pánovi poslancovi Novotnému, pretože práve jeho pozmeňovací návrh bol dôvodom, jeho pozmeňovací návrh bol dôvodom, prečo pán prezident celý tento zákon vrátil. Čiže to bola vlastne jediná výtka v tom odôvodnení prezidenta, ktoré je naozaj veľmi precízne pripravené, sa odvoláva na legislatívny nesúlad medzi návrhom zákona a tým čo obsahuje, teda medzi legislatívou a medzi poslaneckým návrhom pána poslanca Novotného, ktorý bol do tohto zákona implementovaný. Ustanovenia jeho pozmeňujúceho návrhu totiž nie sú jasné a presne to novele vyčíta aj prezident Slovenskej republiky. Dovolím si teda v nasledujúcich chvíľach poukázať na niektoré odôvodnenia veta prezidenta a skúsim ich doplniť niektorými praktickými poznámkami.
Po prvé ospravedlňujem sa ti, pán poslanec, nebudem sa ti pozerať do očí, lebo zle sa mi, viete, v mojom veku. Čiže po prvé je to neprehľadnosť vzťahov. Podľa schváleného návrhu pána poslanca držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti môže sám, alebo prostredníctvom inej osoby pomocou tzv. organizátora systému poskytovať pacientom súhrn zliav a výhod v súvislosti s výdajom lieku, dietetické potraviny alebo zdravotnícke pomôcky, tzv. predpisové položky. Z citovaného ustanovenia ale nie je zrejmé, kto je tzv. iná osoba alebo organizátor systému. V schválenom zákone chýba definícia kto a za akých podmienok môže byť organizátorom systému, čo predstavuje riziko a že ním môže byť ktorákoľvek fyzická osoba za nejasných podmienok.
V tomto poslaneckom návrhu teda nie je napísané, ako sa dá vyrovnať s touto podstatnou výhradou. Napríklad, či môže byť tým organizátorom súhrnu zliav a výhod aj predpisujúci lekár, ktorý týmto spôsobom môže zabezpečiť rast obratu konkrétnej lekárne na úkor verejných zdrojov, alebo či môže byť organizátorom systému zdravotná poisťovňa, ktorá zľavami podmieni uzatvorenie zmluvy s lekárňou, alebo ako sa poskytnutie zľavy zosúladí so zákonom o dani z pridanej hodnoty, uplatní sa § 22 ods. 4 alebo § 25 ods. 6 a ako sa bude postupovať, keď tzv. organizátor systému nebude platcom DPH a lekáreň áno.
Ďalej ide o odborné kompetencie. Vlastne, ako hovoria sami lekárnici, v histórii slovenského lekárenstva sa prvýkrát umožňuje zásadný vstup kohokoľvek do zákonom o liekoch definovanej nezávislej činnosti farmaceuta. Pán poslanec vo svojom návrhu pri prezentovaní tohto návrhu tvrdil, že pán prezident namieta, že spojenie súhrn zliav a výhod je nepatričné. Toto tvrdenie nie je korektné a zahmlieva podstatu veci. Prezident Slovenskej republiky cituje ustanovenia prílohy č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. etický kódex a v zmysle bodu 9: "Pri predpisovaní a odporúčaní liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín sa zdravotnícky pracovník nesmie riadiť komerčnými hľadiskami, ale výlučne poznatkami lekárskej vedy, profesionálnym úsudkom, svojím svedomím a potrebou pacienta." Koniec citátu. Čiže môžme zodpovedne tvrdiť, že farmaceut, ktorý bude konať v mene anonymného organizátora systému sa bude, alebo nebude riadiť komerčnými hľadiskami?
V decembri roku 2008 pán Bot, generálny štátny zástupca EÚ, vydal konečné stanovisko v konaní Európskeho súdneho dvora, kde sa konštatuje, že konanie lekárnika, ktorý vo svojej činnosti zohľadňuje záujem tretej strany, nemôže zistiť primerané zabezpečenie, nemôže zaistiť primerané zabezpečenie občanov liekmi, spotrebnou kvalitou a neutralitou. Tento názor sa stal aj súčasťou rozsudku z mája 2009. Myslím si, že je hlbokým omylom si myslieť, že legislatívnym experimentovaním dokážeme vyvrátiť názor najvyššej súdnej autority Európskej únie.
Ďalším problémom je, že od uznesenia výboru so zaradeným pozmeňovacím návrhom po jeho schválenie ubehlo iba sedem pracovných dní. Čiže návrh bol prijatý bez odbornej oponentúry, bez dôvodovej správy, bez projekcie vplyvov. Prezidentovi bolo vyčítané, že kvôli nemu a kvôli jeho vetu ostávajú výmenné lístky, nezavedie sa ochranný limit pre pacientov, ale k rovnakej argumentácii sa uchýlil aj pán poslanec a pritom si musíme všetci uvedomiť, že nebyť jeho pozmeňovacieho návrhu zákon by bol podpísaný a už takmer mesiac by bol platný a účinný.
Argumenty o nemožnosti cenovej súťaže lekární nie sú pravdivé. Na Slovensku nemáme systém pevných, ale maximálnych cien a súčasný legislatívny stav umožňuje poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti znížiť konečnú cenu lieku pri zachovaní ustanoveného pomeru na úhrady zdravotnej poisťovne a pacienta, § 45 zákona č. 577/2004 Z. z.. Využitie tohto ustanovenia v lekárenskej praxi bolo kvôli jeho nevymožiteľnosti a kreatívnej aplikácii práva kontrolnými orgánmi spresnené od 1. 12. 2009 novelou zákona o liekoch. Táto novela však rovnako nezakázala znižovanie cien, ale obmedzila marketingové postupy v súvislosti s výdajom predpisovaného sortimentu. V pléne Národnej rady bola schválená 16. septembra 2009 so súhlasom 128 poslancov naprieč celým koaličným aj opozičným spektrom a za hlasoval aj pán poslanec Novotný. Dôvodová správa tohto návrhu zákona uvádzala: Niektorí pacienti v snahe maximalizovať výšku získanej finančnej odmeny častejšie navštevujú lekárov s požiadavkou predpísaním lieku. Ide o nežiaduci stav, ktorý má charakter nekalej hospodárskej súťaže a zároveň indukuje neodôvodnené a nehospodárne predpisovanie liekov. Čo také prevratné nastalo v slovenskom zdravotníctve, že tieto dôvody zrazu po roku neexistujú?
Ďakujem pekne. (Potlesk.)