58. schôdza

Pán poslanec Jarjabek, nech sa páči.

Ja chcem poďakovať pánovi ministrovi kultúry, že zopakoval všetko to, čo povedal niekoľkokrát na našom výbore, len tá reakcia na tom výbore bola podstatne iná, preto, lebo tam boli skutočne ľudia, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, ktorí tejto problematike rozumejú a ktorí vedeli aj profesijne odpovedať a oponovať, a nie tak, ako keď sem niektorí páni poslanci, konkrétne dvaja, prídu do pléna a objavujú teplú vodu. Ďakujem za pozornosť.

Pán minister, chcete reagovať? (Reakcia navrhovateľa.) Áno. Poprosím vás zapnúť pána ministra.

Veľmi primitívne sa doteraz vyjadroval pán poslanec Hraško, hoci mne tu vyčítal nejaký osobný útok, dúfam, že to pán poslanec Jarjabek nepočul, takže k nemu sa vyjadrovať nebudem.
Pán poslanec Mičovský, ja som porozumel vášmu vystúpeniu. Aj to beriem sčasti. Ďakujem.

Nech sa páči, pán poslanec Fronc, máte slovo.

Pani podpredsedníčka, pán minister, kolegyne, kolegovia, neviem, či po tejto chvíli vypätej atmosféry niektorí nebudú vnímať moje vystúpenie tak trochu, akože opozičný poslanec sa stavia v niektorých veciach na stranu ministra, ale ja by som rád ctil zásadu: Amicus Plato, sed magis amica veritas. Plato je síce priateľ, ale pravda je väčší priateľ. Neviem, či tento zákon bol inšpirovaný, ale celkom iste bol aj ovplyvnený tou kauzou vývozu poprsia pápeža od údajne Berniniho a zrejme aj niektoré paragrafy ovplyvnil.
Ja som presvedčený, že pamiatky treba chrániť, ale primerane, a treba vytvoriť priestor na to, aby istým spôsobom sa dali aj kúpiť a vymeniť. Viete, keď zájdete do Budapešti, do aukčného domu Nagyházi alebo Kieselbach alebo do Viedne do aukčného domu Kinsky, tak tam máte predaj, keď hovoríme, obrazov a sôch, pričom tam, kde krajina nechce, aby sa vyviezli, je napísané: No export. Tak dopredu viete, s ostatnými je to vybavené, nie je problém. V Maďarsku máte napísané, pokiaľ tu ja mám kolegov, védett, myslím, sa to píše, je to zakázaný export. A ja poznám aj medzi vami tých, ktorí sú zberatelia a ktorým sa stáva, že na Slovensko sa dostávajú aj vzácne umelecké diela. Takže istým spôsobom je potrebné, pohyb alebo obchod aby tu bol. A ja si myslím, že chrániť to treba, ale nie tak, že budeme pritom chrániť absolútne všetko, lebo potom nechránime nič.
A chcem to povedať aj v súvislosti s tou kauzou Bernini. Toľko som sa o tom načítal, že Slovensko prišlo o sochu v hodnote 30 mil. eur, myslím, eur alebo dolárov, teraz neviem, či to uvádzali, 30 mil. dolárov. Neviem, odkiaľ lietala, dodnes som sa nedozvedel, odkiaľ je tá suma 30 mil., ale, viete, po prvé, keby to naozaj bola reálna suma, tak Slovensko by o to neprišlo, nemohlo by o to prísť, lebo ja si neviem predstaviť vládu, ktorá by bola dala 30 mil. na kúpu takéhoto poprsia a ktorá by to politicky prežila.
Ja si pamätám spred dvanástich rokov, keď minister kultúry Kňažko mal možnosť kúpiť za 12 mil. korún sériu sloveník. A vláda na to, žiaľbohu, nenašla odvahu Tak vtedy, si myslím, sme o to prišli. Ale o to v tomto smere sme neprišli. Prišli sme o to tak, že sa to nenachádza na území Slovenska. To je ale rozdiel.
Ja som v tej aukcii SOGA bol, dvakrát, pretože to bolo dvakrát u nich ponúkané za tú istú vyvolávaciu cenu, 24-tisíc eur. Druhýkrát to bolo predané. Ale vznikla z toho úžasná bublina.
Po prvé, Slovensko nemá a ani nemôže mať špecialistov, odborníkov, ktorí by naozaj úplne vedeli zodpovedne posúdiť, či je to alebo nie je to od Berniniho. Malo ich z Galandovcov, z Fullu, z Benku a podobne, ale to je celkom prirodzené, že takýchto odborníkov nemá. Pokiaľ by ste chceli takého odborníka, aby urobil príslušný posudok, na to sú obrovské finančné prostriedky, to by bolo treba prvé vedieť.
Po druhé. Je pravda aj to, že bolo toto poprsie ponúkané aj inom múzeu, v Liechtensteinovom, pokiaľ viem, múzeu, kde to bolo odmietnuté s tým, že to od Berniniho nie je, že maximálne, lebo tu rôzne stupne existujú, tuto atribuoval, pripisovanie, tam pripustili maximálne, že je z dielne Berininiho toto, ale nie poprsie vyrobené Berninim.
Ale, prosím vás, taká vec, ako sa to predáva 30 mil., neverím, to nie je vec verejnej informácie. Tomu, že by to pustilo Gettyho múzeum, neverím. To sa nedeje. A takisto sa veľakrát nedozviete ani to, za čo sa to predalo, pokiaľ to nešlo cez verejnú aukciu. A z tých vecí, kde sa to od toho Berniniho predalo, z verejných aukcií zistené ceny najviac, ale to bola terakota, lebo materiál tiež rozhoduje, boli 2 mil. Ale bežne sa od neho predáva za 100-tisíc, 200-tisíc a menej vydarený kus aj za menej. Zoznam tých cien tam bol.
Prečo o tom hovorím? Hovorím ešte raz, ja pokladám za dôležité ochranu pamiatok, ale nemôže to ísť v tomto prípade za istú hranicu tak, aby nebol umožnený aj pohyb a výmena kultúrnych pamiatok.
A, mimochodom, keď už hovoríme o tých veľkých stratách, tak nedá mi, aby som nepovedal, že Slovensko najviac prišlo o kultúrne pamiatky v 19. storočí pri organizácii Miléniovej výstavy. A darmo existuje dokonca zmluva, že by sa to malo vrátiť. To sa nikdy nevráti, tak ako sa nevrátia nikdy pamiatky, ktoré ukoristili švédske vojská počas tridsaťročnej vojny z Čiech.
Mimochodom, ste si daktorí spomenuli, že aspoň tú jednu vzácnu bibliu žiadal vtedy možno prezident Havel na vrátenie. Nie je vrátené ani toto, jeden jediný kus aspoň symbolický. Čiže toto sa pohybuje inak.
A v tomto smere, si myslím, nemali by sme vždy len naletieť a veriť to, čo zaznieva v bulvárnych médiách, aby sa vyrobila kauza. Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Jarjabek. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec.

Pán poslanec Fronc, chcem sa ti veľmi pekne poďakovať za to, čo si povedal. Táto téma bola obsahom bodu programu mimoriadneho rokovania výboru, ktoré sme k tomuto bodu mali. A bolo zvolané opozičnými pánmi poslancami. A, opäť, chcem len poďakovať za to, čo si povedal, preto, lebo k tejto téme sa teda vyjadrili opoziční poslanci, koaliční poslanci, minister kultúry. A viete, na akom názore sme sa pritom všetci zhodli zhruba? Je to presne na tom, o čom hovoril pán poslanec Fronc. O tom hovorili všetci tam zainteresovaní, minister kultúry, ľudia z profesií, ktorí boli na tomto výbore. Takže o to viacej apelujem, keď niekto chce do nejakej témy hovoriť, tak ako tu títo dvaja páni poslanci rozprávali predtým, hej, pred chvíľou: Príďte na ten výbor sa pozrieť, čo sa tam všetko deje, príďte si vypočuť informácie, lebo inak potom tu strieľate od pásu hlúposti, ako nám to jeden z pánov poslancov predviedol. Ďakujem za pozornosť.
Pán poslanec Fronc, ešte raz veľmi pekne ďakujem.

Nechce reagovať pán poslanec na faktické.

Vyhlasujem rozpravu za skončenú.Pán minister, chcete zaujať stanovisko? (Reakcia navrhovateľa.) Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne. Vystúpenie pána poslanca Fronca urobilo podľa mňa fantastický kontrast medzi snahou zaujať nejakým vykrikovaním a neporozumením problému, ako to predviedol pán poslanec Hraško, a preto som aj v rozprave vystúpil, aby som mu to jasne povedal, niečím takým, ako to urobil pán poslanec Fronc, ktorý vystúpil veľmi poučene.
Teraz mohol by som byť, samozrejme, a som rád, že povedal pán poslanec Fronc o tej kauze Berniniho to, čo povedal, lebo veľa z toho, čo povedal je pravdou. Ale on v úvode naznačil niečo, čo nedopovedal, ale ja tomu veľmi dobre rozumiem, na čo asi nie je ani možné vo svetle Berniniho tá slovenská verejnosť zrelá. A to je otázka, do akej miery má byť regulovaný pohyb kultúrnych predmetov v rámci napríklad Európskej únie.
Napríklad poviem vám takú vec. Teraz relatívne nedávno v Nemecku ministerka prišla s návrhom, ktorý sprísňuje pohyb nemeckých kultúrnych predmetov na úroveň našu. A sa tam proste zdvihla obrovská vlna protestu, pretože jednoducho nemeckí umelci a vlastníci kultúrnych predmetov hovorili, že to obmedzuje konkurencieschopnosť nemeckého umenia, ak sa všetko podriadi nejakému prísnemu povoľovaciemu procesu. Aj u nich tam platí, že to čo je súčasťou národného kultúrneho dedičstva, to, samozrejme, nesmie byť vyvážané. Ale doteraz tam je, že všetko ostatné v zásade v rámci Európskej únie je pohyb voľný. A to je veľká otázka, či máme chrániť všetko úplne alebo teda len to národné kultúrne dedičstvo. Tento zákon nie je o tom, on transformuje európsku smernicu a hovorí vyslovene o národnom kultúrnom dedičstve ako to, čo u nás musí zostať. Ale iné veci by, ja mám ten názor, v podstate mali mať právo súkromní vlastníci aj predať alebo sa s tým odsťahovať, hej. To proste je súkromné vlastníctvo.
A teda busta Berniniho, aby som ešte aj toto povedal, to nikdy Slovensku nepatrilo, to bol súkromný majetok, o ktorom ani nevieme, ako sa dostal do vlastníctva Ernesta Zmetáka. A možno sú tam aj nejaké nepríjemnosti a boli by sme možno prekvapení, keby došlo na vec, že čo by sa zistilo, že ako on k tomu na konci druhej svetovej vojny alebo tesne po druhej svetovej vojne prišiel.
No a potom je tu tá vec, že keby aj teda nebolo to vyvezené, tak to kúpil ten pán Guenebeaud. A bolo by to na jeho panskej vôli, či by to štátu ponúkol alebo neponúkol. To znamená, že on by si to kľudne mohol nechať a nikdy by sa to proste do galérie nedostalo.
A, samozrejme, je pravdou aj to, že tu neexistuje 100-percentná istota, že je to originál, a to nielen v tom zmysle, že Liechtensteinovo múzeum, ktoré má rovnakú prestíž ako Gettyho múzeum, má ju minimálne takú, povedalo tu, že: „No tak ale my nie sme si istí.“ Ale nekúpili to. A, samozrejme, zase Gettyho múzeum povedalo, že možnože to je originál. A kúpili to a riskli to. A možno sila tých peňazí povie v danej dobe, že teda bude sa to prezentovať ako originál. Tu ale odborníci hovoria, že o 50 rokov tam môže prísť nejaký špecialista, ktorý zasa preverí všetko možné v tomto skúmaniu a povie, že asi teda to originál nie je. A, samozrejme, sa bavíme o buste, to znamená, tam nemôže byť ani žiadna signatúra, neexistuje ani súvislý sled, povedal by som, písomne doložených majiteľov tej busty. Čiže nikto nikdy na sto percent nepovie, že práve tá busta je originál.
Čiže ak by to teda ten súkromný vlastník tomu štátu ponúkol, ja si naozaj myslím, keďže to nie je slovacikum, ani inak sa to Slovenska netýka, že je otázka, či by tu bol spoločenský a politický konsenzus dať za to neviem koľko miliónov.
Samozrejme tých 30 mil., to bola tiež trefná poznámka, lebo to nebolo nikdy oficiálne nejako verifikované, v tých médiách kolovali všelijaké informácie o tom.
Čiže to som len potreboval povedať.
Skôr ma teda zaujala tá podnetná myšlienka, a raz na to možno dôjde, debatovať nielen v takom tom správnom nastavení, aby sme si chránili národné kultúrne pamiatky, ale aj v tom, že určitý typ vlastníctva kultúrnych predmetov musí mať proste voľný pohyb, ktorý nemôže byť úplne, úplne obmedzený.
Ja na záver tejto rozpravy by som si dovolil ešte povedať takú poznámku trochu od veci, keďže toto bol posledný zákon, ktorý som predkladal.
Tak si dovolím poďakovať parlamentu za spoluprácu, najmä kolegom z výboru pre kultúru a médiá, ale aj ostatným.
Samozrejme, ďakujem za podporu predovšetkým poslancom strany SMER, ale aj iným, pretože väčšina mojich zákonov mala vždy aj širšiu podporu. Ďakujem vám. (Potlesk.)