10. schôdza

Ďakujem. (Zaznievanie gongu.) Pán predsedajúci, páni poslanci a občania poslanci, chcela by som, teda najprv by som sa venovala jednej veci, pretože tu padli nejaké poznámky o kresťanstve. Tak ja by som chcela zdôrazniť, že to, že je človek kresťanom, neznamená, že musí byť aj idiotom. To pre všetkých, ktorí sa oháňajú kresťanstvom a ktorí sa snažia kresťanov vydierať.
Ďalej. Chcela by som uviesť niektoré veci na pravú mieru. Ja nemám nič proti Židom, aj keď u nás sú väčšinou Chazari, aj v tomto parlamente a nemám nič ani proti Chazarom. A skutočný a dokonca si myslím, teda bohužiaľ, skutoční potomkovia Izraelitov sefardskí Židia sú v Izraeli podceňovaní a považovaní za občanov tretej kategórie. Mne je veľmi ľúto, že samotní Židia sú od mladosti zastrašovaní sionistami, vydieraní rôznymi spôsobmi, čo je jeden fakt. Pretože mi, a preto mi môže pomýlených Izraelitov byť, iba môžem ich poľutovať, že sú dezinformovaní a že sú sionistami zastrašovaní. Takže k tomu toľkoto. Čiže nie som ani antisemita, ani rasista, ani nič podobné.
Teraz by som chcela k občanom, zahraničným agentom ako občanom zahraničným agentom slovakofóbom. Pracujete pre peniaze hnaní nenávisťou, ktorá vás vnútorne zožiera. Možnože niektorí z vás sú len pomýlení a zaslepení, uvedení do omylu. Uvedomte si, prosím, slúžite šialencom posadnutým túžbou po totalitnej svetovláde, ale nemýľte sa. Vaši diabolskí majitelia; takto, nemýľte sa, pretože nepatríte napriek tomu, že slúžite týmto šialencom, nepatríte k vyvoleným, nepatríte medzi vyvolených. Vaši diabolskí majitelia, ktorí vás vlastnia a platia, tí vás po použití odhodia ako špinavú nepotrebnú handru. Ja vás prosím, spamätajte sa, kým je ešte čas. Cesta späť je ešte stále možná.
Vďaka.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, rád by som zareagoval na túto rozpravu, faktické poznámky a vyjadril sa k nim. Najskôr by som chcel zareagovať na pána kolegu Uhríka ako predkladateľa zákona o mimovládnych organizáciách. Chcel by som len za náš klub povedať, že my tento návrh podporíme s tým, že v druhom čítaní budeme mať jeden pozmeňovací návrh, a to je konkrétne to, aby tá formulácia "pozor, zahraničný agent" sa zmenila podľa textu z americkej predlohy, to znamená vo formulácii "organizácia X - názov organizácie - financuje túto aktivitu z prostriedkov Y - názov sponzorov, prípadne názov zahraničných zakladateľov tejto neziskovej organizácie".
Pán poslanec Dostál, nie je to analógia, to, čo ste hovorili, tých zákonov, ktoré ste spomínali. Nám ide iba o celoštátnu úroveň. Práve preto nám ide iba o celoštátnu úroveň, aby tým neboli zbytočne zaťažení ľudia, ktorí majú NGO-čky vo svojom miestnom prostredí a venujú sa akejkoľvek aktivite. Práve preto sme to obmedzili iba na centrálnu úroveň.
Povedali ste, pán poslanec Dostál, že tu nie je veľa lobistov. Ja si myslím, že v tomto štáte je lobistov pomerne veľa, pomerne veľa a preto si myslím, že ich vplyv je potrebné takýmto zákonom obmedziť.
Súhlasím s tým, že zákon o konflikte záujmov je zlý a treba ho zmeniť. To ale nič nehovorí o tom, že tento návrh zákona o lobingu je zlý. Ak sa vám zdá predsa len, že ten zákon je príliš široký, tak mám taký návrh, že pokojne to obmedzme na politický a ideologický lobing. Tento zákon je všeobecný, týka sa lobingu ekonomického aj politického, ale pokojne to môžeme obmedziť na politický lobing, ak by vám to viacej vyhovovalo.
No a tu, keďže si tykáme, Ondrej, musím povedať, že si si v jednej veci teda veľmi vymýšľal. Povedal si, že tento zákon je iba o tom, ako postihnúť NGO-čky. Povedz mi jediný paragraf tohto zákona, v čom postihujeme NGO-čky. Ani v jednom paragrafe nepostihujeme NGO-čky. My iba hovoríme, že aj NGO-čka môže robiť lobing. Ale v prípade, že ak ho robí, tak sa musí zapísať do registra lobistov, to je všetko, nič viac, nič menej. Nijako ich nepostihujeme, nijako ich nesankcionujeme, iba ak podvádzajú, ak bojujú pod cudzou vlajkou.
Ďalšie, hovoril si, že je to útok na občiansku spoločnosť. V čom je to útok na občiansku spoločnosť? Odborník na lobing pán poslanec Klus predsa hovorí, že je to legitímny záujem v ktorejkoľvek demokratickej spoločnosti. Ak to chceme upraviť zákonne, aby sa to nedialo pod poklíčkou, tak je to útok na občiansku spoločnosť? Podľa mňa to nie je žiadny útok na občiansku spoločnosť.
Pán poslanec Kresák, tam by som sa chcel vyjadriť trošku obšírnejšie. Nezdalo sa vám, že som v príklade, v prípade tohto zákona o lobingu a o nesprávnom lobingu spomínal utečencov, že čo to s tým má, veď tam ide naozaj o ľudské práva. No práve to je dobrý príklad toho, že aj v tomto prípade išlo o lobing a podľa mňa veľmi falošný lobing, dokonca o propagandu, pretože dnes je úplne zrejmé, že väčšina toho, čo mimovládne organizácie, financované mimochodom zo zahraničia, hovorili, že sa jedná o politických utečencov. Podľa všetkých štatistík dnes vieme, že to boli ekonomickí migranti, že to neboli utečenci. Podľa minuloročných štatistík vieme, že dokonca jedna štvrtina z tých migrantov, ktorí prichádzali do krajín Európskej únie, boli dokonca priamo z Európy a už vôbec nie z nejakých vojnových zón. To sú reálne čísla, ktoré si môžete pozrieť kdekoľvek. Podľa všetkých štatistík vieme, že aj v Nemecku, napriek tomu, že nám NGO-čky a tretí sektor s trasou ľudských práv hovorili, že sú to utečenci, väčšina tých ľudí je deportovaných naspäť z dôvodu, že sú to ekonomickí migranti. To je presne to, čo chceme odlíšiť, aby tu niekto nemohol vystupovať a tváriť sa, ako ten hlas ľudu, hlas boží, hlas ľudských práv.
Po ďalšie, hovorili ste, že ten protikorupčný fond v Česku, tá NGO-čka slávna, že obviňovať ju z toho, že by nelegálne niekoho monitorovali alebo vykonávali nejaké nelegálne aktivity, že to je až príliš príkre. Len keď dáte do Googlu pár kľúčových slov, tak nájdete pomerne hrozné veci, lebo tá NGO-čka - ten protikorupčný fond - zverejňovala výsledky nelegálneho monitorovania viacerých osôb, nielen politikov, ale aj podnikateľov v Českej republike bez akýchkoľvek problémov. Táto NGO-čka zverejňovala bez akýchkoľvek problémov utajené policajné správy. Nepoznali to náhodou zo Slovenskej republiky? Zverejňovala nelegálne utajované skutočnosti napriek tomu, že vedela, že sú to utajované skutočnosti. A viete, čo je ešte najhoršie? Predtým než ich zverejnila, boli pozmenené, ešte boli sfalšované. Kvôli tomu je zriadená parlamentná komisia v Česku. Prečítajte si, ako sa zvrtla, ako zrazu tí slávni, tie ikony protikorupčného boja, ako sa to otáča, ako im hrozí to, že budú postihovaní za to, že zneužívali právomoc verejného činiteľa. Ako obviňovali ľudí z toho, že mali korupčné konanie, dva roky im tým mávali po hlavách a potom sa zistilo, že to bolo opačné. To budú zaujímavé informácie.
Pán poslanec Kresák, pán poslanec Poliačik, pán poslanec Marosz, pán poslanec Dostál, všetci ste v zásade povedali, že to je útok na tretí sektor alebo na občiansku spoločnosť. Opätovne opakujem, v čom? V čom? Nenájdete ani jediný paragraf, ktorý by akýmkoľvek spôsobom zakazoval činnosť alebo obmedzoval činnosť akejkoľvek NGO-čky a len, aby to bolo jasné, čo je v tom zákone pre tých, ktorí to nečítali. Tento zákon dokonca ani nezakazuje, aby aj NGO-čky robili lobing. Nemusia si vybaviť ani živnosť, nič, len sa musia priznať k tomu, že robia aj lobing.
Pán poslanec Klus, to je chuťovečka, na to sa veľmi teším. Pán poslanec Klus hovorí, že nie je žiaden problém, keď v päťmiliónovej krajine, ako je Slovensko, pôsobia rôzne mimovládky financované zo zahraničia a robia tu propagandu. To nie je žiaden problém údajne, a nehovoríme tu náhodou už dva roky o akejsi ruskej hybridnej vojne?
Pán Klus, prosím vás pekne, tlak na otočenie verejnej mienky prostredníctvom tretieho sektora a mimovládnych organizácií je učebnicovým príkladom spravodajskej činnosti veľmocí a ktorejkoľvek spravodajskej služby v zahraničí. To je čítanková vec. To je proste absolútne základná vec. A mne je, pán poslanec, úplne jedno, či to robia Rusi, Číňania, Američania, Brusel alebo ktokoľvek. Ja len chcem, aby sa o tom vedelo. To znamená, ak to niekto robí a bude kričať, že má rád Čínu a chce, aby sme s Čínou podpísali zmluvu o vojenskej spolupráci, je to demokracia, je to legitímne, je to legálne, ale nech sa k tomu prizná.
Kolega Pčolinský vám už odpovedal na vašu pátraciu činnosť. My sme to povedali otvorene na tlačovke, otvorene na tlačovke.
Po ďalšie, kritizovali ste tento návrh zákona, že rieši iba Národnú radu Slovenskej republiky, veď predsa si aj úroveň ministerstiev a ďalších vecí. Nuž, ďakujem vám, že ste ma na to upozornili. Paragraf 2 ods. 4 písm. c) až h): "Medzi verejným činiteľom na účely tohto zákona je člen vlády Slovenskej republiky, člen bankovej rady, vedúci ústredného orgánu štátnej správy, vedúci orgánu štátnej správy s pôsobnosťou na území celej Slovenskej republiky a jeho zástupca, štátny tajomník, osoba, ktorá nie je uvedená v písmenách a) až g), ak je oprávnená predkladať návrh predpisu alebo dokumentu na rokovanie vlády Slovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej republiky." Ja už neviem, ja už neviem, že akým spôsobom sa dá inak povedať, že aj minister, ktorý väčšinou riadi ministerstvá, je členom vlády. Je členom vlády alebo nie je členom vlády? Samozrejme, že sa myslí aj na ministerstvá, aj na ústredné orgány štátnej správy.
No posledná vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je otázka antisemitizmu a to považujem za veľmi dôležité. A chcel by som sa k tomu vyjadriť asi takto. Ja osobne antisemitizmus považujem za odpornú a primitívnu vec a navyše ešte aj hlúpu, pretože každý, kto sa orientuje v ľudskom plemene ako takom, vie, že v každej rase, národnosti a skupine osôb sa nájdu hlupáci, aj múdri ľudia, hajzlíci, aj slušní ľudia, ja takto rozdeľujem ľudí. Ale keďže z úst viacerých poslancov tu padlo, že tu žiadny antisemita v tejto sále nie je, tak chcem ešte k tomu povedať, že si myslím, že antisemiti sú zakomplexovaní, lebo majú malých vtákov. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som tento návrh zákona uviedol a zároveň by som plynule prešiel do rozpravy, by som si dovolil. Nebudem vás, vážené dámy, vážení páni kolegovia, zdržiavať, lebo máme za sebou dosť dlhý maratón a nebudem okolo toho chodiť.
Tento návrh zákona je veľmi jednoduchý, je to ústavný zákon o referende a meníme iba kvórum platnosti referenda z 50 na 30 %. Je to len jedna, jediná veta, nič viac.
Prečo s tým prichádzame? Keď si zoberiete štatistiku, máme tu tento inštitút, áno, referendum a ľudia tomu prestali už veriť. Vedia, že proste žiadny, žiadne referendum doteraz neprešlo, až na jedno, ktoré potvrdzuje len to pravidlo, že to nefunguje, a bolo to referendum, keď sme tesne, tesne odhlasovali náš vstup do Európskej únie. Ale všetky ostatné referendá boli zmarené, boli neplatné a ľudia síce tu tento inštitút majú, ale vedia, že nebude nikdy platný, že proste keď sa vypíše nejaké referendum aj o dôležitej a vážnej veci, každý nad tým mávne rukou, to nebude platné a neprídu vôbec k tým urnám.
Prečo predkladáme tento návrh zákona? Lebo chceme, aby ľudia konečne, konečne mali nejakú nádej, že niektoré veci sa tu dajú zmeniť, že na ich hlase naozaj záleží, že ich hlas môže rozhodnúť. Keď to kvórum znížime na 30 %, tak je veľká šanca, že tí ľudia naozaj budú môcť o sebe priamo rozhodovať. Áno, môžete, možno sa tu natíska otázka, že či sa nebude zneužívať referendum. Ale 30 % je tak vysoká hranica, že len tak si to niekto nebude môcť zneužívať s hlúposťami, je stále veľmi vysoká. Ale tým ľuďom dáme nádej, že naozaj im vieme pomôcť.
Priatelia kolegovia, keď si uvedomíte, že, a keby sme išli do úplných absurdností, keby taká NAKA zavrela všetkých Slovákov a k najbližším voľbám pustila iba jedného občana Slovenska Roberta Fica, no tak bude tu mať 150 poslancov. Rozumiete ma? Toto je tá absurdita, ktorú teraz dneska máme. Keď sme schopní rešpektovať, že nás všetkých Slovákov, všetkých, o všetkých nás rozhodujú naši europoslanci v Bruseli a sme schopní rešpektovať, že 13 % ľudí ich tam poslalo a nikomu z vás to nevadí, mne to vadí, vám to nevadí, ale tunak máme tridsať, 50-percentné kvórum na referendum a to, to nám proste, (reakcia z pléna) tak zatiaľ sme to predložili my, keby vám to vadilo, budem veľmi rád, keď podporíte tento náš návrh zákona. Ja si to pozriem, či naozaj je to tak, ako hovoríte, pán kolega.
To znamená, že keď sme schopní rešpektovať voľby s 13 % na vstup našich zástupcov do Európskeho parlamentu, keď sme schopní rešpektovať VÚC-karské voľby, kde je bežná, bežná účasť 20 %, dokonca minule Trenčiansky kraj mal iba 17 %, to sme všetci schopní akceptovať, ale referendum musí mať 50 %, lebo ináč je to nedemokratické. Koľko ľudí chodí tuná voliť? No tak bežne tunak na, do euro, teda bežne do parlamentných volieb je to okolo 57, 59, 60 %. A polovička je z toho presne tých 30 %. A verte tomu, že keď ľuďom ukážeme, že sa ich nebojíme, že sa nebojíme ich názoru, že sa nebojíme ich hlasu aj týmto, že znížime to kvórum a že tí ľudia si budú môcť rozhodnúť o sebe sami, že im dáme tú nádej, že konečne môžu skutočne mať referendá, ktoré naozaj budú platné, tak verte tomu, že možno prvýkrát dôjde 31 %, 35 % a potom tie kuvičie hlasy budú umlčané tým, že budú si, budú si musieť povedať: no tak, keď mi vadí, že o mne rozhodne 30 %, tak nabudúce zdvihnem ten zadok aj ja a pôjdem k tým voľbám cez tú sobotu miesto do záhradky alebo na kúpalisko a pôjdem rozhodovať sám o sebe, o svojej rodine. A zrazu zistíme, že neskôr, keď bude 30-percentné kvórum, zrazu zistíme, že tí ľudia možno budú chodiť až v 60 % na tie referendá.
Takže iba z tohto dôvodu vás všetkých poprosím o podporu tohto, tejto novely zákona.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť výborom, vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na jeho prerokovanie vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy a páni, musím sa priznať hneď na začiatku, že stojím pred, stojím pred veľkou dilemou. Tá dilema je, samozrejme, v prvom rade tvorená tým, že viem, v akom dlhom slede rokuje Národná rada, viem, že ste všetci unavení a už by ste asi najradšej ukončili rokovanie.
Na druhej strane, ale tá moja dilema je daná aj tým, že ako právnik pociťujem vysokú mieru pokory v prípadoch, keď sa má otvoriť základný zákon Slovenskej republiky a tú mieru pokory chcem vyjadriť alebo potrebujem za potrebné vyjadriť, (rečník si odkašľal) pardon, aj pár slovami, ktoré sa dotýkajú predloženého návrhu zákona.
Predkladatelia, ako sám vlastne zástupca uviedol, predložili pomerne jednoduchú novelu, ktorá pozostáva zo zníženia kvóra, ktoré je vyžadované pre platnosť referenda v Slovenskej republike. Samozrejme, možno by bolo treba začať s tým, že priama demokracia v Slovenskej republike bola založená vlastne samotným textom ústavy, teda v druhom dieli piatej hlavy, ktorá má názov Moc zákonodarná, nájdeme vlastne oddiel referendum a treba tiež povedať, že pri formulovaní obsahu tohto oddielu bol ústavodarca v tom čase pomerne, pomerne strohý a skromný a výsledkom toho je skutočnosť, že, a to musím teraz zvýrazniť na tomto mieste, že predmet priamej demokracie, ak volíme v celoštátnom referende, sa stal od prakticky svojho teoretického zakotvenia v ústave predmetom sváru, sporov a rozličných výkladov a vlastne tieto sváry a spory a diskusie neboli ukončené dodnes. Musím ale povedať, že tie sváry a spory, tie vôbec, vôbec sa netýkali toho kvóra, ktoré je potrebné na to, aby referendum bolo platné, ale celého radu ďalších významných otázok. Na niektoré, z ktorých, ďakujem pekne (rečník reagoval na jemu prinesený pohár s minerálkou) by som chcel veľmi stručne upozorniť. Teda budem sa snažiť skracovať svoj príspevok na fakt nevyhnutnú, nevyhnutnú mieru, aby som vás zbytočne nezaťažoval, ale na druhej strane hovorím, tá moja, azda tá profesionálna česť mi nedovolí, aby som niektoré veci, na niektoré veci vás neupozornil.
Ak by som začal iba numericky, tak možno veľmi povrchne a rýchlo skonštatujem, čo asi všetci viete, že doposiaľ sa na území Slovenskej republiky konalo osem referend, z toho jedno bolo neskôr vyhlásené Ústavným súdom za neplatné. Ale keby sme sa pozreli, ja tu mám presné čísla, ale s tým vás nebudem zdržovať, na tie kvóra, ktoré sa, ktoré boli pri jednotlivých referendách, tak musím povedať, že okrem toho jedného, ktoré bolo platné, kde to kvórum vlastne presiahlo tých požadovaných 50 %, ak by sme sa pozreli na tú požiadavku 30 %, tak z tých ôsmich by boli prešli ešte iba dve.
Chcem tým len veľmi stručne povedať, je to samozrejme, je to absolútne zjednodušenie, čo si uvedomujem, že ak by sme teda prijali túto úpravu, tak vlastne ten stav by sa veľmi neposunul, pretože hovorím, ďalších päť referend by bolo takisto, takisto neplatných.
Ale hovorím ešte raz. V právnej teórii a len v praxi toto, to číslo 50 % nespôsobuje problém a musím povedať a poukázať na otázky, ktoré ten problém vážne spôsobujú a hovorím to aj preto, že ak by sme chceli, a možno to je z mojej strany istý apel na Národnú radu ako celok, tak potom by sme mali seriózne otvoriť najprv odbornú diskusiu, odbornú a politickú diskusiu na tom, o tej otázke, aké referendum vlastne na Slovensku chceme. A museli by sme podstatným spôsobom precizovať obsah druhého oddielu piatej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, lebo pokúsim sa vám preukázať, že ten súčasný text ozaj spôsobuje problémy a v prípade teda väčšieho počtu platných referend by spôsobil ešte oveľa závažnejšie problémy, než je iba tá teoretická diskusia.
Ktoré sú to teda z toho môjho pohľadu dnes tie významnejšie otázky, ktoré by bolo treba riešiť? Samozrejme, musíme znova poukázať, že ak by sa našla politická vôľa, tak na riešenie tohto problému bude potrebných 90 hlasov. Čo je ale už potom skôr otázka aj na vedenie parlamentu, či by išiel touto cestou, začal organizovať nejakú diskusiu. Je to na politických stranách a je to nakoniec potom na nás všetkých, či dokážeme sa prípadne s navrhovanými zmenami stotožniť.
V zásade najväčší, jeden z najväčších problémov predstavuje obsah článku 93 odsek 2 ústavy. A ten, práve tento článok sa zaoberá tým, že aký je vlastne charakter a aký charakter majú výsledky referenda, ktoré sú prijaté občanmi. A to je práve ten problém, na ktorý, žiaľ, navrhovatelia vôbec nepoukazujú, ktorý vôbec neriešia a ktorého obchádzanie je tým skrytým, tou skrytou časovanou bombou, ktorá tiká v našom ústavnom systéme.
Tá prvá otázka, ktorá súvisí s nejasnou formuláciou ústavného textu, je otázka prípustnosti referenda v súvislosti so zasahovaním do riadneho volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky. Možno si pamätáte, možno nie, ale boli v podstate už pokusy o vyhlásenie dvoch referend, kde vlastne občania mali odpovedať na otázku, že či ste za to, aby funkčné obdobie teda Národnej rady, xy, neni podstatné ktoré, sa ukončilo vtedy a vtedy a aby proste sa konali nové voľby. Samozrejme tu vzniká jeden problém. Ten problém je daný tým, že vlastne my stále nevieme odpovedať na otázku, aký charakter má výsledok referenda? Je to právna norma? Je to žiadosť občana na Národnú radu, aby niečo urobila? Čo to vlastne je?
Ďalšia samozrejme otázka už súvisí teda s tými platnými, s platnou odpoveďou občanov na danú referendovú otázku, ale ten problém vzniká v iných súvislostiach. Ústavný text hovorí, že platné, vlastne, že Národná rada vyhlási výsledky referenda samozrejme rovnako ako zákon, nehovorí podrobne, že čo to vlastne znamená, ale zároveň, zároveň hovorí o tom, že vyhlási vlastne výsledky prijatej otázky, prijatej otázky. A to je ďalší problém, ku ktorému sa musím trošička podrobnejšie venovať v svojom, teda hovorím veľmi, veľmi skrátenom, skrátenom príspevku.
Teda tá prvá otázka, ktorú som naznačil, to je vlastne otázka, ktorá vyplýva zo vzťahu toho článku 93 odsek 2, zo vzťahu k článku 73 odsek 3, ktorý hovorí práve o tom, že poslanci sú zástupcovia občanov a že svoj mandát vykonávajú osobne a podľa svojho vedomia a svedomia a nie sú viazaní príkazmi. Ja som mal a mám prichystaný vlastne výber judikatúry Ústavného súdu k tejto problematike a musím povedať, že aj samotný Ústavný súd judikoval v odôvodneniach rozhodnutí, ktoré sa týkali problematiky referenda, veľmi rôzne. Tie odôvodnenia sú často veľmi rozporuplné a absolútne nie sú jednoznačné, pretože keď na jednej strane trebárs Ústavný súd hovorí, že výsledky referenda majú mať povahu právnej normy, ale nehovorí akej, naň zároveň jedným dychom konštatuje aj v tom istom odôvodnení, že ale je tu práve ten problém s tým, ako narábať s tou otázkou, ktorá sa obracia na Národnú radu. To nemôže byť predsa právna norma, keď zároveň podľa toho článku 73 majú poslanci ten nezávislý mandát a nie sú viazaní príkazmi.
Treba povedať, že veľká časť z doposiaľ položených otázok v referende mala práve charakter vyslovenie požiadavky na budúcu legislatívnu činnosť Národnej rady a teda na rozhodnutie jej poslancov. Po viacerých prípadoch, ako som už spomínal, poslanci žiadali napríklad prijatie ústavného, teda občania žiadali v referende alebo bola im postavená tak otázka, prijatie ústavného zákona, na ktorý je dokonca potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny. Musí ti tam vzniknúť otázka: Aký charakter má prípadné prijatie referendovej otázky, v ktorej občania žiadajú alebo obracajú sa na Národnú radu s tým, aby o niečom rozhodla dokonca trojpätinovou väčšinou? Nebudem teraz hľadať odpoveď na túto otázku, ale iba na to upozorňujem, že toto je skutočne jeden z veľkých problémov.
Ďalší dôvod, ktorý spôsobuje súčasná úprava, je vlastne úprava, ktorá hovorí o tom fakultatívnom referende. Samozrejme, nechcem teraz hovoriť o tom obligatórnom, k tomu sa musí schvaľovať jedine jedna otázka, a to je vstup alebo výstup do štátneho zväzku. Hovorím o tom fakultatívnom, teda ktoré sa môže týkať závažných otázok verejného života a nemôže sa dotýkať, nesmie zasahovať do základných práv a slobôd občanov.
Treba povedať, že tá súčasná úprava takisto nedokáže v tom texte, ktorý je, zabrániť tomu, aby sa v niektorých referendách nekládli otázky, ktoré v prípade svojho schválenia môžu spôsobiť závažný problém v aplikačnej praxi. Uvediem iba jeden príklad.
Bolo navrhnuté referendum, ktoré sa konalo práve toho 7. februára 2015, to je to referendum, ktoré sa dotýkalo, vlastne pôvodne to boli štyri otázky, potom na základe rozhodnutia prezidenta Ústavný súd povedal, že budú iba otázky tri, pretože jedna nezodpovedá ústave, ale tá jedna otázka znela: Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania? Keď sa zamyslíte nad znením tej otázky, ktorá bola v referende, ktoré našťastie, ja poviem, nebolo platné, ak by to referendum bolo platné a mali by sme naložiť so zmyslom tejto otázky, tak potom máme obrovský problém. Ten problém by vznikal v súvislosti samozrejme s chápaním a s výkladom tej otázky. Môžu napríklad maloleté deti rozhodovať o obsahu svojho vzdelávania? To bolo v tej otázke. Čo v prípade, ak by sa stanovisko rodičov a dieťaťa odlišovalo? S akou formou nesúhlasu rodičov alebo dieťaťa by sa mali prijímať želateľné následky? Čiže postavenie otázky, samozrejme, je strašne dôležité, ale ústava nerieši, ústava iba hovorí a vykonávací predpis hovorí, že otázka má dať možnosť odpovedať jednoznačne áno alebo nie, ale čo v prípade, keď sa postaví otázka, ktorá aj v prípade jednoznačnej kladnej alebo zápornej odpovede vyvolala tie následné problémy, právne problémy, ktoré som spomínal?
Ďalší dôvod, ktorý podľa súčasnej ústavnej úpravy volá po veľkej obozretnosti pri priznávaní výsledkom platného referenda charakter všeobecne záväzného pravidla správania sa, či všeobecne záväznej normy, tá vlastne vychádza z toho, že aj v minulosti sa na Slovensku uskutočnilo, ja poviem teraz ale, že našťastie neplatných niekoľko referend, ktoré boli s veľkou pravdepodobnosťou v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky alebo s medzinárodnými zmluvami. Bolo to predtým, ako získal prezident Slovenskej republiky tú možnosť obrátiť sa na Ústavný súd ešte pred vyhlásením referenda. Práve tá možnosť, ktorú sme dali v roku 2001 prezidentovi, ona do istej miery odstraňuje, odstraňuje toto riziko, že pôjde do referenda aj otázka, ktorá vlastne nebola posúdená Ústavným súdom. Len stále je tu asi jeden problém. Je tu, samozrejme, v texte fakultatívna možnosť "nie musí, ale môže" a jednak musím povedať, že aj je tam tá absencia odkazu na medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách a teda je tu stále možnosť, aby došlo k situácii, že bude vlastne vyhlásené referendum o otázke, ktorá bude v rozpore trebárs s medzinárodnými zmluvami o základných právach a slobodách.
Vzniká tiež otázka, či je správne vôbec presadzovať, aby sa k platným, s každým platným výsledkom referenda spájal vznik všeobecne záväznej právnej normy. Pretože musíme sa pýtať, ako som už zvýraznil, aká právna norma by nakoniec mala vzniknúť v prípade, ak by väčšina občanov v referende rozhodla, že je za to, aby poslanci prijali ústavný zákon a upravili otázku x alebo otázku y. A tieto otázky teda už sme mali v niekoľkých referendách. Samozrejme otázka by mohla vzniknúť aj v súvislosti s tým podstatným referendom, aká právna norma by vznikla, ak by občania v dostatočnom počte odpovedali na otázku, či súhlasia s tým, aby sa párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia, aby týmto nebolo umožnené teda osvojenie si detí, adopcia a ich následná, následná výchova. Opäť to neni teraz o matérii tej otázky, to je iba o jej formulácii a o zamýšľaní sa o tom, či vlastne my vieme vyriešiť problém, čo znamená výsledok referenda u nás a aký má charakter.
Samozrejme, ten veľký právny problém vyplýva z textu aj ďalšieho ústavného ustanovenia, ktoré by bolo potrebné zmeniť, a to je formulácia, podľa ktorého to je čl. 98 druhý odsek, podľa ktorého je Národná rada povinná vyhlásiť návrhy prijaté v referende rovnako ako zákon. A tu je treba veľmi pozorne čítať ten text a uvedomiť si, čo ten text znamená. Národná rada je povinná vyhlásiť návrhy prijaté v referende rovnako ako zákon. V niektorých svojich uzneseniach použil aj toto ustanovenie Ústavný súd, ako istú, ako akúsi barličku k tomu, aby vlastne podporil ten charakter všeobecne záväzného právneho predpisu výsledku referenda, teda aby výsledok referenda mal charakter akejsi právnej normy. Nikdy však ale Ústavný súd nepovedal, že akej.
Problém je ale v tom, že práve tento článok ústavy, ešte raz ho zopakujem – Národná rada je povinná vyhlásiť výsledky, vyhlásiť návrhy prijaté v referende rovnako ako zákon – Ústavný súd tento text interpretoval ako normu materiálneho práva. Ako materiálnu právnu normu, ktorá prináša, priznáva výsledkom referenda charakter formálneho prameňa práva, a to je zásadný problém. S tým sa ozaj nedá súhlasiť, pretože táto norma je normou procesnou, ktorá hovorí iba o tom, že vlastne výsledky referenda sa vyhlasujú rovnakým spôsobom ako zákon, čo znamená, že vlastne Národná rada – a tak sa aj udialo, keď bolo platné referendum – vyhlásila tie výsledky v Zbierke zákonov.
Ale, samozrejme, potom následne pre právnika sa musí otvoriť otázka: má charakter publikovania niečoho v Zbierke zákonov alebo dávať to publikovanie tej norme alebo tomu konštatovaniu, alebo tomu aktu charakter všeobecne záväznej právnej normy? A tu zas veľmi krátky pohľad do zákona o Zbierke zákonov dáva odpoveď, že nie, neni to tak. Pretože v Zbierke zákonov sa publikuje množstvo vecí, ktoré nie sú všeobecne záväzným predpisom a preto teda celý rad iných aktov a preto ostáva otvoreným ten, otvoreným, stále otvoreným ten vážny ústavný problém, čo sú vlastne výsledky referenda.
A blížim sa k záveru a ešte poukážem na ďalší, musím povedať ústavný nezmysel, pretože čl. 98 ods. 2, ako som už povedal, zaväzuje Národnú radu Slovenskej republiky vyhlásiť rovnako ako zákon iba, iba zvýrazňujem, návrhy prijaté v referende. Iba návrhy prijaté v referende. A tu je paradoxne opäť otvorený ďalší vážny ústavný problém, pretože gramatickým a logickým výsledkom vlastne výkladom musíme dôjsť k názoru, že tento text zmocňuje Národnú radu vyhlásiť ako zákon iba tie návrhy, ku ktorým občania príslušným spôsobom vyjadrili svoj kladný názor. Teda návrhy prijaté v referende. Iba tie by sa mali považovať možno za všeobecne záväzné pravidlo správania sa. Lenže paradoxne, keďže ako som už spomínal, v zmysle aj vykonávacieho predpisu otázka v referende má byť taká, že umožní jednoznačnú odpoveď – áno alebo nie – musíme očakávať aj situáciu, keď občania v platnom referende sa vyslovia „nie“ k položenej otázke. Čiže oni vlastne neprijmú tú otázku, ktorá bude položená v referende, nevyjadria k nej kladný názor. Ako potom naložiť s takýmto výsledkom referenda? Na to ústava nedáva odpoveď.
Praktický príklad, predstavte si, že vyhlásim, vyhlási, trebárs petícia občanov vyhlási referendum, ktoré bude mať veľmi jednoduchú otázku a ktorá sa nebude dotýkať ľudských práv: „Ste za to, aby sa rýchlosť na diaľniciach zvýšila na 180 km za hodinu?“ Myslím si, že také by bolo možné. A teraz si predstavme, že v referende by sa zúčastnil dostatočný počet voličov, občanov a títo by povedali nie, nie sme za to. Teda návrh by v referende nebol prijatý. Možno interpretovať text ústavy tak, že aj návrh neprijatý v referende je možné, možno tento návrh zaväzuje Národnú radu na publikovanie v Zbierke zákonov? Bojím sa, že musím konštatovať, že to tak asi nie je.
Čo povedať na záver? Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vo svojom vystúpení som sa, a musím povedať veľmi skráteným vystúpením som sa pokúsil poukázať na viaceré nejasnosti, ktoré sa týkajú charakteru a výsledkov práve fakultatívneho referenda podľa čl. 93 ods. 2 ústavy, referenda, ktoré je otvorené práve daným poslaneckým návrhom novely ústavy. Súčasný problém teda podľa môjho názoru skutočne zďaleka nespočíva v tom, či na platnosť výsledkov referenda bude potrebných 50 % alebo 30 % hlasov oprávnených voličov, tak ako v navrhujú predkladatelia. Ale ten náš problém a vlastne problém všetkých občanov Slovenskej republiky spočíva v tom, že ten druhý oddiel piatej hlavy je strašne nepresný a neumožňuje dávať jednoznačnú odpoveď na to, aké vlastne referendum máme v Slovenskej republike.
Preto som presvedčený, ako som už spomínal, že je potrebné na pôde Národnej rady otvoriť diskusiu, ktorá by viedla k skvalitneniu celého ústavného textu a tiež som presvedčený, že nie je správne otvárať iba jednotlivé otázky, ktoré práve naopak dávajú väčšiu šancu tomu, aby boli referendá platné, ale ktorých následkom budú obrovské ústavné problémy a hádky nielen v Národnej rade, ale aj možno medzi jednotlivými zložkami moci.
Takže, vážené dámy a páni, tento môj veľmi skrátený príspevok zakončím tým, že ten cieľ, ktorý by mal byť vlastne cieľom nás všetkých, a to dať veľmi jednoznačnú odpoveď, aký je charakter priamej demokracie v Slovenskej republike na celoštátnej úrovni, pretože ináč rovnaký problém existuje na miestnej úrovni, ale to by som už presiahol teda obsah samotného predloženého návrhu. Naším cieľom by teda malo byť skutočne zamyslieť sa, akou cestou chceme ísť, či chceme mať referendum, ktorý má poradný charakter pre zákonodarný zbor, či chceme mať referendum, ktoré bude mať charakter vlastne, alebo ktorého výsledkom bude všeobecne záväzný predpis, ale potom si musíme aj povedať, ako majú vyzerať otázky, alebo si treba povedať, či to referendum má byť trebárs abrogatívne, má schvaľovať normy, má sa vyjadrovať k prijatým zákonom. Tých otázok je strašne veľa, ale vyžadujú si dlhšiu odbornú a politickú diskusiu. Nemôžem teda súhlasiť, aby sme išli cestou jednoduchých parciálnych návrhov, ktoré skutočne iba tú súčasnú situáciu, musím povedať, iba zhoršia.
Ďakujem za vašu pozornosť a ospravedlňujem sa, ak som vám veľa času ubral. (Potlesk.)

Ďakujem velice pekne pánovi kolegovi Kresákovi, ja budem na vás potom reagovať ešte v rozprave, ale teraz len krátko faktickú. Bolo tých osem referendiev, ale chcem vás upozorniť, že tri referendá by prešli, keby bolo 30-percentné, čo je pre mňa veľmi dôležité, ale viete, týmto by sme my dali ľuďom nádej, že má to zmysel vôbec niekam prísť. Keď ľudia vedia, že nevylezú na Mont Everest, no tak tam nebudú chodiť. Takže toto je cieľom našej, našeho zákona, ktorý predkladáme. A potom som veľmi rád, že ste vystúpili, lebo budem na vás reagovať potom v rozprave a veľmi si to vážim, pán kolega. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Kresák, tak skúsim zodpovedať aspoň niečo, aké referendum my chceme. Chceme funkčné a záväzné referendum. To 30-percentné kvórum má byť, má spôsobiť funkčnosť a čo sa týka záväznosti toho referenda, o ktorom ste tu polemizovali, no problém je, že vy právnici viete strašne veci skomplikovať, ja to vidím takto. Ja to možno zo svojho laického pohľadu vidím jednoduchšie. Ak občania rozhodnú v referende za niečo, rozhodnú o niečom, tak ja si myslím, že Národná rada už by o výsledku referenda nemala rokovať, ale malo by to byť prijaté ako v podobe zákona. To znamená, my musíme rešpektovať vôľu občanov, aj keď sa rozhodnú z nášho pohľadu možno blbo. Ale na druhej strane ja ľuďom verím.
Zober si príklad, síce tam je tá tradícia 200-300 rokov, príklad vo Švajčiarsku, kde nie tak dávno bolo referendum o takzvanom nepodmienenom príjme. To znamená, že každá dospelá osoba by dostávala mesačne - teraz neviem, koľko to bolo - štyritisíc švajčiarskych frankov len tak. A neprešlo to. Čo u nás ja si viem predstaviť, že takéto niečo, to by malo 90 % účasť a 99 % by bolo za, hej? Ale jednoducho tá vyspelosť toho národa napríklad vo Švajčiarsku, kde je tá tradícia referend dlhodobá, ukazuje, že ľudia, pokiaľ je to referendum funkčné, tam je podstatnejšie kvórum, tak jednoducho ľudia javia záujem o veci verejné a ja som presvedčený, že to isté nastalo by u nás, pretože tá 30-percentná hranica je psychologická, ktorá by pritiahla k tomuto referendu aj tábory "za", aj tábory "proti".
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážený pán poslanec Kresák, keď som chodil do školy na Právnickú fakultu Univerzity Komenského, tak Katedra štátneho práva bola veľmi kvalitná a veľmi sme mali radi tých našich profesorov, docentov. Aj bolo vidieť, že rozumejú tomu predmetu, ktorý vyučujú, a teraz ste to vlastne len potvrdili a ja ďakujem za to, že som mohol byť vaším študentom.

Pán poslanec Kresák, ja si myslím, že tá snaha zvýšiť možnosť na referendum, na úspešné vyjadrenie názoru občanov na nejakú otázku je určite pozitívna a na rozdiel od vás si nemyslím, že by sme sa mali spôsobom alebo týmto spôsobom, že nedopustíme referendum chrániť pred tým, ak sa bude rozhodovať o nejakej otázke alebo bude možnosť rozhodnúť o tej otázke inak, ako je to milé vládnej moci. Myslím si, že my by sme nemali komplikovať možnosť realizácie úspešného referenda, ale naopak, mali by sme, a to ste aj vy povedali vo svojom príspevku a to pokladám za dôležité, mali by sme práve naopak získať možnosť úpravy alebo upraviť mechanizmus interpretácie výsledkov referenda a mieru jeho záväznosti pre príslušné orgány. Ale podľa mňa toto je otázka na druhé čítanie a keby sme posunuli tento návrh do druhého čítania, tak nič s tým nepokazíme. Ďakujem.

Ďakujem. Pán kolega, spomenuli ste vo svojom príspevku, že ide o veľmi skrátený príspevok, ktorý trval cez tých 22 minút. Isto ako odborník na ústavné právo by ste chceli povedať oveľa viac. Myslím si, že by to malo všetko hlavu a pätu a nebol by tam žiadny zbytočný slovný balast, ako možno by tu niekto namietal pri iných príspevkoch. No každopádne podľa nového rokovacieho poriadku, za ktorý ste aj vy hlasovali za, nebudete mať možnosť ani pre takýto veľmi skrátený príspevok, lebo by mal trvať iba do 20 minút.