18. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som krátko uviedol krátku novelu zákona o Ústave pamäti národa, ktorá sa zaoberá zmenou štatutárneho zastupovania tejto inštitúcie. Je to, tento náš návrh je v podstate reakciou na, povedal by som, asynchrónne konanie a nedorozumenia, ktoré už dlhodobo komplikujú život tejto inštitúcii. A v podstate reaguje na to, že vlastne v takomto zložení a pri takomto spôsobe manažovania a riadenia táto inštitúcia nie je schopná plniť, tak ako by mala, svoje funkcie.
Keď hovorím o tom, že nie je schopná plniť svoje funkcie, hovorím o tom, že úlohou Ústavu pamäti národa ako takej verejnoprávnej inštitúcie je predovšetkým poskytovať všeobecne prospešné služby, uskutočňuje bádateľskú a vzdelávaciu činnosť pre obdobie, na ktorej bolo vymedzované, a, samozrejme, vytvárať aj podmienky pre to, aby sa zistené informácie dostali do verejnosti a aby toto bádanie prinieslo skutočnosti zistené aj do škôl a do proste verejného života. Takže z tohto pohľadu verejnoprávna inštitúcia, ktorá je vytvorená, má správnu radu zostavenú z nominantov a delegátov, zástupcov tak prezidentskej kancelárie, vlády, ako aj Národnej rady, sa dostala pod kuratelu jednej osoby, ktorá má absolútnu moc pri reprezentovaní tejto inštitúcie a prakticky dnes pôsobí v istej kolízii so správnou radou.
Z tohto pohľadu vzhľadom na to, že Ústav pamäti národa nie je firma, podnikateľský subjekt alebo inštitúcia, ktorá má právo byť riadená jednou osobou, si myslíme, že správna rada ako taká by mala mať širšie kompetencie a najmä členovia rady, ktorí zastupujú prezidentskú kanceláriu, vládu a Národnú radu, by mali mať právo podieľať sa na zastupovaní tejto inštitúcie a mali by fungovať synchrónne. Takže z tohto dôvodu sa usilujeme o to, aby sme predložili Národnej rade nový model riadenia inštitúcie, ktorý by zodpovedal funkcie verejnoprávnej inštitúcie tak, aby všetci tí reprezentanti, ktorých si jednotlivé zložky štátnej moci do tejto inštitúcie nominovali, aby mali právo sa vyjadrovať k chodu a činnosti inštitúcie ako takej. Takže krátkou novelou sa snažíme nájsť a ponúknuť formu riadenia inštitúcie takú, ktorá by zodpovedala verejnoprávnej inštitúcii a aj ktorá by dala primerané pôsobenie zástupcom prezidentskej kancelárie, zástupcom Národnej rady a zástupcom vlády v tejto inštitúcii.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom pre ľudské práva a národnostné menšiny v súlade s § 73 rokovacieho poriadku predkladám v prvom čítaní informáciu k uvedenému poslaneckého návrhu zákona, tlač 598.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou uvedeného návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 616 navrhujem, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor. Odporúčam, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor do 31. augusta a gestorský výbor do 5. septembra 2017.
Pán predsedajúci, skončil som, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som prezentovala postoj poslancov a strany Sloboda a Solidarita, jedinej strany, ktorá verejne deklaruje a zaručuje a dbá na to, aby bola stranou bez komunistov a eštebákov.
Poslanci strany SaS nepodporia novelu zákona o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 až ´89 a o založení Ústavu pamäti národa, ktorú predložili koaliční poslanci. Pracovne ju môžeme nazývať lex Babiš. Cieľom predkladateľov je uviesť ústav do hybernácie, čo je v rozpore s poslaním Ústavu pamäti národa, no v súlade s tým, čo by si priali eštebáci a nomenklatúrne kádre zločineckej komunistickej éry, ktorí sú stále medzi nami.
Za základnú príčinu sporov medzi predsedom a členmi správnej rady považujeme ich názorovú a hodnotovú nekompatibilitu. Ako je známe, súčasná Správna rada ÚPN bola formovaná za vlády Roberta Fica a rovnako sú známe sympatie SMER-u – SD a SNS k režimu, ktorý tu vládol medzi rokmi ´48 až ´89. Vzhľadom k dlhému obdobiu vlády komunistickej strany ide o historicky mimoriadne bohatú látku, ktorá stále nie je historikmi dostatočne preskúmaná.
Dnes sa médiá i politici sústreďujú predovšetkým na boj s extrémizmom, ktorý nachádza svoje ideové vzory vo fašizme a nacionalizme. Ale pre demokraciu a slobodu existuje rovnako nebezpečný ideologický prúd a tým je extrémna ľavica, čiže komunizmus. Pritom myšlienky krajnej ľavice sú stále prítomné aj na súčasnej politickej scéne. Fanúšikovia komunistických diktatúr sedia v tejto sále medzi nami. Preto má skúmanie zločinov komunizmu a ich ideologického pozadia pre našu spoločnosť stále obrovský význam.
Som presvedčená o tom, že za návrhom novely stoja osobné animozity členov SNS a strany SMER – SD voči predstaviteľom Ústavu pamäti národa aj voči celej inštitúcii. ÚPN je nadstranícka a apolitická organizácia, preto je podozrivé, že takúto zásadnú zmenu plánujú výhradne predstavitelia vládnej koalície.
Obzvlášť ma udivuje angažovanosť strany MOST – HÍD, keďže za predkladateľov sa pod návrh podpísala aj ich poslankyňa Edita Pfundtner, členka ľudskoprávneho výboru. Tento paradox je nepochopiteľný. Strana MOST – HÍD sa vo verejnom priestore snažila definovať ako aktívny zástanca menšinových a ľudských práv. Dnes ju na všeobecné prekvapenie vidíme ako kolaboranta s pohrobkami KSČ transformovanými do HZDS a neskôr SMER – SD. Dnes MOST – HÍD ide spolu so SMER-om a SNS rozkladať inštitúciu, ktorú zakladal Ján Langoš preto, aby nikto z nás nezabudol. Týmto šliapete po jeho pamiatke a po všetkom, o čo sa s celým svojím životom zasadzoval.
Ak v ÚPN panujú napäté medziľudské vzťahy, je úlohou manažmentu vysporiadať sa so situáciou. Takúto situáciu však spôsobili intervencie ľudí, ktorí nepochopili význam inštitúcie. Považujeme za absolútne neadekvátne, že vnútorné problémy organizácie chce riešiť Národná rada a to dokonca zmenou zákona. Výpady SNS voči Ústavu pamäti národa sú opakované. Už v roku 2010 sa SNS zasadzovalo o úplné zrušenie ÚPN. Takéto kroky sú nebezpečné vzhľadom na to, že spoločnosť nie je dostatočne oboznámená ani vyrovnaná so zločinmi komunizmu.
Aktuálny návrh podľa všetkého predstavuje tiež neprípustnú retroaktívnu zmenu, keďže funkčné obdobie predsedu pána Krajňáka má trvať do roku 2019. Politické zasahovanie do apolitickej inštitúcie rúca jej nestrannosť a nezávislosť a môže mať za následok to, že svoj účel naozaj prestane spĺňať. Predpokladám, že mnohým bývalým komunistom a príslušníkom ŠTB by takýto stav vyhovoval. A veľmi smutné je, že zmenu iniciujú práve členovia ľudskoprávneho výboru. Je signifikantné, že iba koaliční poslanci.
Tejto novele môžeme pokojne začať hovoriť lex Babiš. V roku 2012 podal Andrej Babiš žalobu na ÚPN o neoprávnenosti svojej evidencie ako agenta ŠTB. Ústav pamäti národa pod vedením pána Krajňáka na rozdiel od svojho predchodcu nepristupoval k súdnym sporom laxne. Tento návrh je teda momentálne predmetom rozhodovania Ústavného súdu. Ústavný súd má vzhľadom na lehoty rozhodnúť ešte pred uplynutím funkčného obdobia pána Krajňáka. Ten však má byť z vedenia zbavený práve touto novelou zákona, o ktorej rokujeme. Z kuloárov vieme, že nové vedenie ÚPN má v pláne túto ústavnú sťažnosť stiahnuť.
História sa mieša so súčasnosťou neustále. Preto bol zriadený Ústav pamäti národa, je to rezervoár spomienok na to, čo bolo. Sú medzi nami ľudia, ktorým sú tieto spomienky nepríjemné, lebo ich život nebol v súlade s ich svedomím a v súlade s ľudskosťou. Mali sme tu režim, ktorý takéto správanie podporoval a ubližoval tisícom a desaťtisícom ľudí, ktorí túžili žiť slobodne. Zločiny komunizmu a potláčanie ľudských práv majú konkrétnych adresátov. V tejto sále, vo vláde aj vo verejných funkciách máme stále bývalých členov KSČ, nomenklatúrne kádre, ktoré banujú, že prišiel rok ´89. Medzi nami chodia eštebácki bonzáci, čo si svoju hodnotu zvyšovali udávaním svojich priateľov, známych a susedov, ktorí sa cítili vnútorne slobodní a žili podľa toho.
Do väzenia bolo z politických dôvodov odsúdených vyše 205-tisíc ľudí. Do táborov nútených prác bolo bez súdu zaradených asi 20-tisíc ľudí. Do pomocných technických práporov z politických dôvodov asi 22-tisíc osôb. Do zahraničia utieklo v rokoch ´48 až ´87 približne 180-tisíc občanov. Popravených pre politické trestné činy bolo 248 osôb. Asi 4 500 ľudí zomrelo vo väzení a najmenej 282 pri pokuse utiecť cez železnú oponu. Pre týchto ľudí a ich pamiatku by sme mali všetci trvať na tom, aby Ústav pamäti národa vytrval funkčný a v nezávislých rukách, preto predkladám procedurálny návrh vrátiť novelu zákona na prepracovanie predkladateľovi. Novela priamo zasahuje do činnosti nezávislej inštitúcie a nezohľadňuje jej nadčasový a historický význam.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Dve faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne.
Nech sa páči, pán poslanec Hrnko.

Ďakujem.
Pani poslankyňa, slová, slová, slová. Ak hovoríte o eštebáckych bonzákoch, nedívajte sa na tú stranu (rečník ukázal na ľavú stranu sály), tam sa vždy dívajte, tam sa pozrite (rečník ukázal na pravú stranu sály) a medzi sebou ich hľadajte, dobre? A potom niečo rozprávajte. Nerozprávajte na tú stranu, keď ju vidíte tam. Dobre?
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Pani poslankyňa, dotklo sa ma, čo hovoríte o nejakých kolaborantoch. Viete vôbec niečo o mojej rodine? Asi nič. Mojej rodine čo nestihli zobrať na základe Benešových dekrétov a ktorých nestihli vysťahovať násilným spôsobom, tak stihli zobrať to málo, čo im zostalo, na základe komunistických zákonov. A áno, brat môjho dedka bol uväznený kvôli tomu, že nevstúpil do JRD, na základe násilnej kolektivizácie. Nikto z mojej rodiny nebol ani príslušníkom ŠtB a nebol ani členom komunistickej strany. Všetko, čo ste tu teraz pomenovali, že ako touto novelou alebo týmto návrhom ideme ničiť, mňa udivuje. Ja neviem, aký návrh ste si vy čítali. To ťaženie názorov v médiách a na sociálnych sieťach, to bolo pre mňa dosť prekvapujúce a čítala som tam množstvo konšpiračných teórií, ale najväčší blud, to, čo ste tu aj vy teraz vyprodukovali, to je absolútna bomba. Vy tu šírite informáciu, že my ideme kvôli nejakému politikovi, pánovi Babišovi v Čechách ovplyvniť až voľby parlamentné. Uvedomujete si, čo rozprávate? Prosím vás, prečítajte si ešte raz návrh zákona.
A stojím si za tým, že správna rada, členovia správnej rady, nominovaní všetci politickou stranou SMER, vaším úhlavným nepriateľom, nie sú nedotknuteľní. Nie sú nedotknuteľní a majú byť odvolateľní aj v prípade, keď závažným spôsobom neplnia svoje povinnosti, ktoré im vyplýva zo zákona. A nielen vtedy, keď náhodou šesť mesiacov neprídu do roboty.
Ďakujem pekne.

Ja by som zareagovala hlavne na pani poslankyňu Pfundtner. Vážená pani poslankyňa, keď schválite túto novelu zákona a uvidíte dôsledky toho, čo ste skutočne schválili, práve kvôli vašej rodine a tým príkoriam, ktoré si vytrpela a ktoré ste vymenovali, by ste mali okamžite zmeniť svoj postoj na to, čo idete urobiť a ako to idete urobiť. Podľa mňa ste sa stali, ste sa dostali do súkolia, do ktorého vás možno vmanipulovali, možno to robíte s plným vedomím, ale dôsledky schválenia tohoto zákona budete zbierať aj s tým vedomím a s tou pamäťou na príkoria vašej rodiny, ktoré si v minulom období vytrpeli.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi tiež vystúpiť k návrhu novely zákona, ktorá nás možno ani tak neprekvapila, pretože sme očakávali, že niečo príde, nevedeli sme, kedy to príde a v akej sile to príde.
Ústav pamäti národa je inštitúcia, ktorá má strážiť pamäť národa a nie si ju prispôsobovať podľa aktuálnej politickej situácie. A túto vetu beriem ako alfu a omegu pri debatách o fungovaní o Ústave pamäti národa. Hneď v úvode poviem, že celý klub OĽANO – NOVA nedokáže podporiť takúto novelu, a hneď v úvode poviem aj to, že žiadame predkladateľov o stiahnutie tohto návrhu zákona, poprípade o jeho prepracovanie.
Už od začiatku tohto volebného obdobia sa vo výbore pre ľudské práva opakovane zaoberáme Ústavom pamäti národa, predovšetkým kvôli podaniam zo strany bývalých zamestnancov, dozornej rady i správnej rady, ktoré upozorňovali na nedostatky v tejto inštitúcii. Musím však povedať, že s Ústavom pamäti národa som ako poslankyňa i podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky začala spolupracovať už dávnejšie, teda v predchádzajúcom volebnom období, najmä po tom, ako náš poslanecký klub akceptoval žiadosť vtedy novozvoleného predsedu správnej rady pána Krajňáka o prijatie a prezentovanie činnosti ústavu, vízií nového predsedu. Ako viem, tak nový predseda vtedy oslovoval všetky politické strany, všetky politické kluby vrátane jedinej vládnej strany SMER – SD.
Jedným z výstupov tejto spolupráce bol aj návrh novely zákona o protikomunistickom odboji, ktorým sa pokúšame zmeniť veľmi nespravodlivú situáciu, kedy ľudia prenasledovaní komunistickým režimom, najmä politickí väzni, v súčasnosti poberajú mizerné výsluhové dôchodky a príslušníci komunistickej tajnej polície, ktorí si základ pre svoje aj riadne dôchodky vybudovali práve ich týraním a prenasledovaním, poberajú k tomu ešte tzv. výsluhové dôchodky. Situácia na Slovensku je v porovnaní s porovnateľnými krajinami bývalého tzv. východného bloku naozaj až zahanbujúca. V tomto smere sa Slovensko dodnes nevysporiadalo so smutnou minulosťou eštebáckych dôchodkov.
Ako podpredsedníčka Národnej rady som v minulom volebnom období mala aj príležitosť zúčastňovať sa na mnohých podujatiach, ktoré ústav začal realizovať práve po nástupe nového predsedu. Dostal sa do povedomia širokej verejnosti. Je rovnocenným partnerom a reprezentantom aj v medzinárodnom kontexte. V minulom roku bol napr. spoluusporiadateľom dvojdňovej konferencie ministrov spravodlivosti v rámci slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie, k čomu by iste vedela niečo viac povedať pani ministerka spravodlivosti, ktorá sa, mimochodom, tiež zúčastňuje mnohých spomienkových akcií tohto ústavu.
Sledovala som popritom narastajúcu kvalitu odborných a verejných podujatí a veľký ohlas vo verejnosti, preto som vždy mala záujem na výbore vypočuť si, čo je za sťažnosťami na predsedu správnej rady, a preto som sa nikdy ani nebránila ako predsedníčka výboru prijímať informácie od ktorejkoľvek strany a na výbore som vytvárala priestor na to, aby všetky strany mali rovnaký priestor na vypočutie. V tejto súvislosti sa veľmi často argumentovalo pojmom zlé medziľudské vzťahy. Snažila som sa prísť na to, či to je to, čím sa má skutočne zaoberať zákonodarca a v prenesenom zmysle akoby zriaďovateľ inštitúcie. Tak som si položila otázku, čo by asi robil majiteľ firmy, ktorému by niekto donášal sťažnosti na manažment. Asi by sa zamyslel v prvom rade a nechal si skontrolovať, ako jeho firma prosperuje, či je úspešná na trhu a akú má povesť. A tu mi práve niečo nehrá. Pretože správy o činnosti, ale aj moja vlastná skúsenosť hovorí o narastajúcej kvalite výstupov z činnosti Ústavu pamäti národa voči verejnosti, voči občanom.
Pritom činnosť Ústavu pamäti národa možno chápať v dvoch rovinách. Jednou je klasická práca v archívoch, publikácie, vedecké štúdie, ktoré by sme si vedeli predstaviť možno aj ako náplň historického ústavu. Ale to, čo je naviac, to je výrazné smerovanie k verejnosti a k budúcnosti. Ústav pamäti národa nie je historický ústav pre obdobie rokov 1939 až 1989. Toto je ústav pamäti národa, podčiarkujem, pamäti národa. No a najrôznejšími spôsobmi získavať informácie pre archív a pre historikov a ešte teraz, keď žijú pamätníci, zbierať vzácne osobné svedectvá, ktoré môžu byť zdokumentované a ďalej spracované, ale majú byť predovšetkým posúvané ďalej verejnosti, mladej generácii a budúcnosti. Ako je napísané na pamätníku, ktorý odhalila pod hradom Devín kráľovná Alžbeta II.: Čím ďalej dovidíme späť do minulosti, tým jasnejšie uvidíte svoju budúcnosť.
Novela sa však snaží obmedziť tú činnosť, ktorá smeruje ku komunikácii dedičstva budúcim generáciám, čo je podľa mňa veľká chyba. Nemyslím si teda, že parlament ako zástupca, v úvodzovkách, majiteľa firmy, ktorý nie je zároveň jej riaditeľom, by sa mal zaoberať medziľudskými vzťahmi na pracovisku, ktoré nemôže poznať z vlastnej skúsenosti. Nechcem popierať, že je citeľné napätie medzi predsedom a správnou radou. Premýšľala som, čím môže byť spôsobené. Keď úmyselne vynechám zlé úmysly a intrigy, môžeme predpokladať, že ide o rozdielne predstavy čí vízie, čo má ústav robiť. A ak je to tak, majú tieto vízie právo na súťaž. Tá by sa mala ale realizovať podľa platných pravidiel a ak sa nám zdajú zlé, tak ich zmeňme. Ale po dôkladnom zvážení a najmä bez bočných úmyslov. Ale nemôžeme ich meniť uprostred hry, pretože to je jednoducho nefér a nedáva to hlavne žiadny zmysel, iba ak ide o osobnú pomstu alebo dokázanie vlastnej moci.
Ak predkladatelia úprimne myslia svoje tvrdenie, že im ide o zvýšenie transparentnosti riadenia, nech pripravia a predložia nové pravidlá, ktoré začnú platiť s dostatočným časovým odstupom, tak aby všetci tí, ktorí majú víziu o smerovaní ústavu, ju mohli predložiť a súťažiť o pozíciu, z ktorej ju budú môcť realizovať. Či sa tá pozícia bude volať predseda správnej rady alebo riaditeľ, nie je vôbec podstatné. Isté však je, že to nemôže byť deväťhlavý štatutár, ktorým by podľa predloženého návrhu mala byť správna rada. To nie je reálne, bolo by to vtedy až podľa nás nefunkčné, ale možno aj o to práve niekomu ide.
Súhlasím s názorom, že úloha Ústavu pamäti národa je ťažká. Má skúmať a dokumentovať veci, ktoré sa stali nie až tak dávno, a mnohí protagonisti sú medzi nami a vôbec sa im to nepáči. Chápem, že niektorí politici by Ústav pamäti národa najradšej zrušili. Niektorí si však uvedomujú, že také priamočiare zrušenie ústavu by medzi voličmi nemuselo byť pozitívne prijaté, ale je tu ešte možnosť ho aj znefunkčniť. Táto novela je podľa môjho názoru určená presne na to. Znefunkčniť pracovisko, ktoré má dokumentovať, usvedčovať a udržiavať v pamäti niekedy aj ich osobnú históriu.
Súhlasím s názorom, že mnohí by radi spravili hrubú čiaru za obdobím neslobody a Ústav pamäti národa túto čiaru neustále vymazáva. Takže ešte raz celkom jasne a zreteľne: Žiadam predkladateľov zákona, aby vysvetlili, v čom je súčasná činnosť Ústavu pamäti národa, podotýkam, podľa zákona, ktorým sa riadi, hovorím o činnosti, nedostatočná, pretože to je to, čo nás má predovšetkým zaujímať. Teda aby jasne pomenovali, ktoré zo svojich hlavných úloh ústav neplní.
Pre tých, ktorí problematiku veľmi nepoznajú, si dovolím pripomenúť, čo sú hlavné úlohy Ústavu pamäti národa. Nebudem ich čítať všetky, sú od písmena a až po písmeno k takže zopár: Vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich. Sprístupňovať prenasledovaným osobám dokumenty o ich prenasledovaní. Zverejňovať údaje o vykonávateľoch tohto prenasledovania a ich činnosti. Dávať podnety na trestné stíhanie zločincov a trestných činov podľa § 1, spolupracovať pritom s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Poskytovať informácie orgánom verejnej moci. Propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu. Rozhodovať o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja.
Neprečítala som teda všetky. Prosím, odpovedzte na otázku, v čom z týchto bodov, ktoré som prečítala, ale ktoré máte aj v zákone o Ústave pamäti národa, ústav zlyháva. Alebo je to tak, že predkladateľom prekáža iniciatíva a potrebuje ústav jednoducho skrotiť a dostať pod kontrolu? Tomu nasvedčuje aj to, že práve predkladatelia v § 8 ods. 1 v úvodnej vete chcú vypustiť jedno slovíčko, "najmä". Čiže pracovnú náplň určí niekto, niekto tam hore, možno zákonom a bude – alebo aj nie – dohliadať na jej dodržiavanie. Najmä bude si vyberať, čomu sa má ústav venovať. A možnože bude môcť sankcionovať potom podľa zákona. Takže beriem to ako moc, kontrola a zastrašovanie, a pripomína mi to 80., možno aj 70. roky.
Ako som už povedala, návrh, aby štatutárnym orgánom bola správna rada ako kolektívny orgán, považujem za absurdný a realizovaný nedôstojným spôsobom, pri ktorom si predkladatelia ani trochu neponamáhali mozog, aby vymysleli elegantnejšie a menej priehľadné riešenie, z ktorého by nekričalo na sto honov, že im ide len o odstránenie súčasného predsedu správnej rady. Je neprípustné ukončiť funkčné obdobie súčasného štatutára predčasne a bezodkladne. Je to proste poprava k presne určenému termínu. A je zrejmé, že toto ústav znefunkční. Ale ako som už povedala, možno to je práve zámer novely.
Najmä tieto tri zmeny, o ktorých som teraz hovorila, sú podľa nás neodôvodniteľné, pokiaľ ako dôvody neuznávame prázdne frázy o transparentnosti, kolektívnom štatutárovi a komplexnom odstraňovaní nedostatkov aplikačnej praxe, ktoré vznikli počas doterajšej existencie tejto verejnoprávnej inštitúcie. Pre mňa sú naozaj až trápne. Sú urážkou pre mysliacich ľudí a pre tých, ktorí sa snažia a sú prínosom, nie prísavkami tejto spoločnosti.
V uplynulých dňoch ma ako predsedníčku výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny oslovili dcéry bývalých politických väzňov so žiadosťou, aby som poslancov ľudskoprávneho výboru i ostatných zoznámila s ich výzvou, ktorú vám neskôr prečítam.
Dovoľte mi pripomenúť však, že proces tvorby novely tu nemáme prvýkrát. A dovoľte mi tiež pripomenúť, ako dlho a ťažko sa rodilo znenie novely zákona o Ústave pamäti národa, ktorý sa snažil reformovať inštitúciu, ktorá sa s problémami potýkala naozaj od samotného vzniku. Táto zmena sa mala udiať ešte v roku 2012, nedošlo k tomu. Samotnému Langošovi bolo jasné, že takáto verejná inštitúcia nebude po chuti viacerým. Preto budú na ňu útočiť a vytvárať politické tlaky, aby sa stala menej tvrdou, menej akčnou vo vzťahu k bývalým prisluhovačom režimu. Aj vtedy chceli reformovať ústav, ale s tým rozdielom, že by išlo o zmeny, ktoré boli vopred konzultované aj dolaďované s odborníkmi, zamestnancami, s vedením a títo všetci sa aktívne spolupodieľali, aj s poslancami, a aktívne sa všetci spolupodieľali na príprave tejto novely. Takže prosím vás, aby ste si všetci uvedomili ten rozdiel.
Dnes nám je predstavená novela, ktorá zavádza totálnu podriadenosť predsedu správnej rady členom správnej rady, ktorá je výsostne politicky nominovaný orgán, výsostne politicky nominovaný orgán. Predseda správnej rady sa volí spomedzi členov, takže z doteraz, z funkcie, ktorá bola volená parlamentom, tým jej bola daná dôležitosť a vážnosť, sa stáva človek fixne zavesený na ostatných členov správnej rady.
Uvedomuje si niekto, aké sú skutočné problémy Ústavu pamäti národa? Koľko rokov sa ústav potýka s tým, že nemá svoje sídlo? V úvodzovkách, poneviera sa a žobroní o budovy. Mali sme tu v nedávny, blízky čas, kedy sa naozaj nevedelo, kde bude Ústav pamäti národa prichýlený. Nezamýšľa sa niekto nad tým, že by si zaslúžil naozaj vlastné sídlo? Prečo napríklad toto nerieši novela? Prečo nedáva aspoň závdavok riešenia tejto situácie? V takomto sídle by iste nebol problém zriadiť ani stálu expozíciu múzea zločinov komunizmu. Avšak ako veľmi dôležité tiež vnímam vyriešiť právne nástupníctvo, prenos právnej zodpovednosti na nástupnícky úrad, čo je v podstate štát, ktorý bol zodpovedný voľakedy za všetky archívne zložky v prenesenom; možnože v prenesení na ministerstvo vnútra. Skrátka je dôležité, aby úrad nezodpovedal za prípadné nepravdivé údaje v dokumentoch, ktoré sám nepripravoval a nezostavoval. Lebo ľahko sa stane, že pár rozsudkov s odškodnením zlikviduje celý ústav.
Som presvedčená o tom, že Ústav pamäti národa po rokoch opäť získal kredit u nás i v zahraničí. Organizuje množstvo udalostí, spomienok, konferencií, dokumentuje svedectvá, má medzinárodnú autoritu a je súčasťou Európskej pamäti národa. Toto všetko nás oprávňuje vyjadrovať presvedčenie, že zmena, ktorú kolegovia predstavili, je vysoko politická, účelová, ale najmä neodborná. Nespokojnosť s takouto novelou vyjadrili rôzne organizácie, ako je Svetové združenie protikomunistických bojovníkov, dcéry politických väzňov a niektoré okresné zväzy konfederácie politických väzňov.
Dovoľte mi v závere prečítať výzvu, ktorú podpísalo takmer 1 200 občanov a ktorá bola doručená i všetkých členom výboru, ale teda najmä pánovi predsedovi parlamentu Dankovi: "Vážené panie poslankyne a páni poslanci Národnej rady, žiadame vás, aby ste nepodporili poslanecký návrh novely zákona o pamäti národa, ktorý do Národnej rady Slovenskej republiky predložila skupina poslancov za strany SMER – SD, Slovenskej národnej strany a MOST – HÍD. Predkladatelia údajne chcú zaviesť efektívny a predovšetkým transparentný model riadenia a odstrániť nedostatky aplikačnej praxe, ktoré vznikli počas doterajšej existencie tejto verejnoprávnej inštitúcie.
Ako dcéry politických väzňov pozorne sledujeme činnosť ústavu a jej výstupy. Práve v poslednom období sme začali intenzívne pociťovať zmysluplné aktivity ústavu smerom k širokej verejnosti a aj voči priamym obetiam zločinov totality. Činnosť ústavu nie je zatvorená v archívoch, naopak, aj z našich osobných svedectiev čerpá informácie a nám pomáha hľadať čriepky do mozaiky obrazov našich stratených rodičov, takých dôležitých pre každého človeka. My sme ešte autentickými svedkami zločinov komunizmu ako deti rodičov, ktorí boli nespravodlivo prenasledovaní, mučení, väznení alebo odvlečení do gulagov. Naše rodiny boli rozbité a v detstve sme veľmi intenzívne cítili faloš hesiel o budovaní mieru a šťastnej budúcnosti.
Rovnako falošné nám pripadajú aj dôvody, ktoré uvádzajú predkladatelia novely. Ak by ich návrhy prešli, neviedlo by to k zvýšeniu transparentnosti, ale naopak. Rozhodujúci a zodpovedný by bol kolektívny orgán z pozadia, manipulovaný podľa potrieb držiteľov moci. A o to podľa nás ide. Mať moc manipulovať s pravdou, odmeňovať trafikami našich ľudí a ochraňovať pohrobkov komunizmu a jeho aktívnych pomáhačov. Siahať na pamäť a svedomie národa je trestuhodný čin poškodzujúci odkaz obetí, ktorý je výzvou, aby sa pravda, sloboda a spravodlivosť nemuseli rodiť z ľudského utrpenia.
Vážené panie poslankyne a páni poslanci, svojím rozhodnutím o zrušení Mečiarových amnestií ste urobili významný krok k tomu, aby sa spravodlivosť na Slovensko vrátila a začala platiť pre každého. Nezastavujte ju teraz tým, že likvidáciou nenahraditeľnej činnosti Ústavu pamäti národa zabránite ukazovať na zločiny fašizmu i komunizmu a naprávať krivdy, ktoré nesmú prejsť do zabudnutia. Na našich tričkách máme nápis "Odpustili sme“, ale stále čakáme, že politickým väzňom a ich rodinám niekto povie "prepáčte“. Predložená novela zákona však namiesto "prepáčte“, hovorí "už s tým dajte pokoj“. Prosíme, aby ste nedovolili prijatie likvidačnej novely zákona o pamäti národa."
Jedna zo signatárov petície k svojmu podpisu pripojila aj takýto dôvetok: "Pripájam sa k výzve a k petícií dcér politických väzňov v snahe pomôcť slobodnej vôli a spravodlivosti vo večnom boji proti zlu každého totalitného režimu, proti hlúposti, neznášanlivosti a ľahostajnosti tých, ktorí sa ku svojej moci dostali aj vďaka dlhému a bolestnému zápasu našich rodičov. "
Toto bola teda výzva a zároveň petícia, ktorú môže ktokoľvek na internete podpísať. Bola doručená všetkým poslancom. A ak si uvedomíte, čo obsahovala výzva, na čo som sa rovnako snažila zamerať vo svojom príspevku, tak je to strach o to, že sa zmení smerovanie Ústavu pamäti národa. Je nám jasné, že ide o politický boj. Bohužiaľ, je to politický boj, ktorý môže vyústiť k tomu, že Ústav pamäti národa bude naozaj pôsobiť ako neefektívny ústav, ktorý je odsúdený na ukončenie svojej činnosti.
Takže obraciam sa na všetkých predkladateľov, že či si toto naozaj chcete zobrať na tričko. Apropo, osobne som presvedčená o tom, že tí predkladatelia, ktorí v skutočnosti by mali byť napísaní, nie sú predkladatelia, ktorí sú uvedení na obálke novely zákona.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Skutočne Ústav pamäti národa má svoje problémy a sú, v rýchlosti povedané, de facto tri. Je to jeho sídlo, je to to, že pri svojej činnosti by si zaslúžil aj objekt, ktorý by mohol, kde by mohlo byť zriadené múzeum komunizmu. A je to aj tretia vec, aby sme vyriešili, kto právne nesie dôsledky za zväzky a dokumenty, ktoré vypracovávala ŠTB, a osobne si myslím, že by to malo byť ministerstvo vnútra. Tí, ktorí potom žalujú maličký úrad, ktorý sa má zaoberať skúmaním, a žalujú ho preto, že sa cítia silní v pozícii proti tomuto úradu, by si podľa mňa trikrát rozmysleli, ak by vstupovali do žalôb proti silnému ministerstvu vnútra.
Osobne si myslím, že táto novela je účelová a naozaj, tak ako si končila, by sa mali odhaliť tí, ktorí priamo motivovali jej novelu. Dám; túto podľa mňa novelu, ktorá má len vyriešiť nejaké personálne vzťahy voči ÚPN a oslabiť fungovanie ÚPN.
A možno vodítkom bude aj to, čo píšu predkladatelia v dôvodovej správe plnej žlči a nepripravenosti, pretože tú dankovčinu nájdeme aj tu. Je tu napísané: "Navrhovaná zmena rieši problémy praxe zapríčinené tým, že v pôvodnej úprave chýbala úprava spätnej väzby pri upozorneniach na zistené nedostatky dozornou radou."
Toto píšete, vážení páni predkladatelia, v oficiálnom dokumente v dôvodovej správe dokumentu, kde si vy koaliční dovoľujete zasahovať do zákona o ÚPN! Prečo sa, vážení páni, nad touto zmenou nezaoberáme minimálne cez politické spektrum, pretože to by si zaslúžil... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani poslankyňa, ja som myslel, že som v humoristickej relácii a nie v parlamente. Veď vy tu rozprávate samý humor. Napríklad: neschopnosť vyporiadať sa s eštebáckou minulosťou. Ako sa môžeme, vy toto rozprávať, keď eštebáka máte priamo v klube? Ako sa vy chcete vysporiadať s eštebáckou minulosťou, keď ho tam máte ako jedného z hlavného hovorcu klubov? No povedzte mi to! Vaše dcéry politických väzňov, nepovedali ste, že je to bývalá poslankyňa OĽANO a vaša osobná asistentka pani Šípošová. To sú dcéry politických väzňov!
Politizujete tu od začiatku do konca. Neberiete na vedomie neschopnosť pána Krajňáka nielen riadiť, ale aj dodržiavať zákony. Avšak to všetko bolo v tých správach dozornej rady aj správnej rady. A vy hovoríte, že je jeden múdry, pretože je váš a kádehák, a všetci ostatní sú hlúpi, pretože poukazujú na to, ako sa tam šafári, ako sa tam nehospodárne robí. Aj toto budem mať, ešte v mojom vystúpení poviem o tomto, či toto je za štátne peniaze, takéto veci robiť.
Takže nehovorte nám tu humornú vložku, vecne sa k tej veci postavte a nerozosmievajte nás. Prepáčte, o eštebáckej minulosti hovoríte a tam eštebáka máte v klube. No to je krásne!